Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Ca-16-2017.pdf
PDF · 145.11 KB
Case nature
Area
Subarea
20Ca/16/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Libušou Záthureckou v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. BOX 39, Bratislava proti žalovanému XO corp. s.r.o. so sídlom Brnice 166, Liptovská Sielnica, IČO: 36 424 285, zastúpený advokátom JUDr. Miloslav Hricko, so sídlom Ulica 1. mája 709, Liptovský Mikuláš, IČO: 42219361, o zaplatenie 577 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 577 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 577 Eur od 15. 12. 2017 až do zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v plnej výške voči žalovanému, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní odo dňa rozhodnutia o výške trov.
odôvodnenie:
1. Žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu vo výške 577 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 577 Eur odo dňa 15. 12. 2017 až do zaplatenia spolu s trovami konania titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016.
2. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nepreukázal svoj nárok. Pokiaľ by aj žalovaný vykonával verejný prenos, nepreukázal, ktorých konkrétnych nositeľov zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany a že práve tieto diela žalovaný použil. Zároveň poukázal na zneužívanie dominantného postavenia žalobcu s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka a § 3 OZ s tým, že takáto odmena je v rozpore s dobrými mravmi.
3. Zo žaloby žalobcu a písomného vyjadrenia žalobcu bolo zistené, že sa domáha podanou žalobou vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv.
4. Žalobca má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-1587/2016-232/10421 vydaného dňa 18. 08. 2016 (ďalej oprávnenie 1) postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona. Žalobca mal predtým oprávnenie na základe ktorého mal postavenie organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 vydaného MK SR dňa 11. 05. 2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 (ďalej oprávnenie 2). V zmysle uvedených oprávnení žalobca vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle oprávnenia 1 písm.
o/ vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Podľa oprávnenia 2 bod II. písm. b/ vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel pred vedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.
5. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia D. Z. W. na adrese ul. 1. mája XXX, J. Q. a ide o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do kategórie Hotel *** a ubytovacieho zariadenia B. O. na adrese O. XXX, J. W. v štandarde V..
6. Žalobca má za to, že žalovaný v roku 2016 realizoval v prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 15 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia City Hotel Steve a prostredníctvom 11 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia B. O.. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenia (TV). Uvedené informácie má žalobca z www stránky žalovaného, ktorá je prílohou 4 žaloby. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená, že na izbách sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby ich mohli ubytovaní hostia používať na účely určené, a to na sledovanie televíznych programov. V zmysle právnych predpisov judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Ak má žalovaný na prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12. 2010 vo veci SG AE c/a Rafael Hotels SA sp. zn. C-306/2005, v ktorom je uvedené, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej technicky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. 03. 2012 sp. zn. C 162/2010, kedy Súdny dvor uviedol prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Z výroku uznesenia Súdneho dvora EÚ C 136/209 zo dňa 18. 03. 2010 vyplýva prevádzkovateľ Hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice EP a Rady 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Žalobca poukázal aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 18. 10. 2005 zaslanú MZV ČR. Česká republika v právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupnenie diel. Komisia ES vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe uvedenej výzvy ČR vypustila uvedenú výnimku správnej úpravy.
7. Žaloba poukázal na ustanovenia § 19 ods. 4 písm. f/ bod 3, § 164 ods. 1, § 152 ods. 4, § 79 ods. 1 a 2 Autorského zákona. S poukazom na § 79 ods. 1, 2 AZ a dôvodovú správu k uvedenému zákonnému ustanoveniu, rozšírená hromadná licenčná zmluva je novým inštitútom v autorskoprávnej úprave kolektívnej správy v SR, ktorého zmyslom a cieľom je zabezpečiť ochranu práv všetkých autorov a zabrániť tak neoprávneným zásahom do ich vlastníctva. Samotný autori a nositelia práv objektívne nemajú možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom. Na druhej strane inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy napomáha aj používateľom, ktorí sa často dostávajú do situácie, keď nemajú reálnu možnosť vyhľadávať jednotlivých autorov a nositeľov práv a dostávajú sa tak nechcene do postavenia porušovateľov autorského práva. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na vyššie uvedené použitie diel - verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Je nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom.
8. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácii SR, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a Slovgram, kde SOZA vykonáva kolektívnu správu k hudobným dielam a Slovgram kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov práv, kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 AZ. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je notorietou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t. j. diela režisérov, prekladateľov, autorov, úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh a podobne. 9. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3370 slovenských nositeľov práv. Žalobca predložil do spisu zoznam nositeľov práv v SR, ktorých zastupuje aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Žalobca zastupuje v SR všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch - zoznam nositeľov práv na CD nosiči a zoznam zahraničných organizácii. Žalobca uviedol, že uzatvára rovnaké typizované zmluvy, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. Menia sa len v prípade zmeny právnej úpravy. Do konania predložil 13 zmlúv a ako príklad jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom. Žalovaný nezískal súhlas autorov napriek tomu s dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami a dopúšťal sa tak neoprávneného používania autorských diel, čím zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, respektíve žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je spojená povinnosť vydať bezdôvodného obohatenie.
10. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal. Žalobca zároveň na preukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedeným zoznamom vysielaných diel na CD nosiči. Súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutne diela autorov, ktorých kolektívnu správu žalobca vykonáva a je to najmä dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika, výtvarného bábkara, ak je dielo animované, choreografa.
11. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov. Žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len Smernica), ktorej poznanie a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad AZ nevyhnutné. Poukázal na ods. 9 úvodných ustanovení Smernice ods. 10, 11, 22, 58 a článok 8 bod 1.
12. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Súd má skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Žalobca uzatvoril v roku 2016 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Pri všetkých bola dohodnutá odmena podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca založil ako dôkaz na CD nosiči rozšírené hromadné licenčné zmluvy z roku 2016. Žalobca poukázal na uznesenie ÚS SR II.ÚS 101/2011 zo dňa 24. 03. 2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu nepochybne by to pre nich znamenalo najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie diel úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a dochádzalo by k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv podľa Sadzobníka odmien Ústavný súd SR považoval za dôkaz toho, že iný používatelia na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú.
13. Podľa § 442a ods. 2 v spojení s § 458a OZ je stanovená výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva najmenej vo výške zvyčajnej odmeny. Zvyčajná
odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. Priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške najnižšej zvyčajnej odmeny je nepostačujúce, nakoľko také rozhodnutie nemá žiadny výchovný ani preventívny účel pre odradenie neoprávnených používateľov pred zásahmi do autorských práv a nemotivuje ich k uzatváraniu zmlúv. Žalobca si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške. Žalobca pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu, z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Žalované obdobie je rok 2016 od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 577 Eur, kde podľa Sadzobníka licenčných odmien Hotel ***** 34 Eur, Hotel **** 29,50 Eur, Hotel *** 26 Eur, Hotel ** 22 Eur, Hotel * 18 Eur, Penzión 17 Eur, za izby so zvukovoobrazovým zariadením Ubytovňa 9 Eur, iné priestory 68 Eur. Za prevádzku City Hotel Steve kategória Hotel *** izby zvukovoobrazové zariadenie 15 suma 390 Eur, prevádzka B. O. penzión zvukovoobrazové zariadenie izby 11 suma 187 Eur.
14. Žalobca uviedol, že žalovaného opakovane vyzýval k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ponúkal mimosúdne riešenie uzatvorením dohody o urovnaní na čo žalovaný nereflektoval. Taktiež pred podaním žaloby vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia aj prostredníctvom právneho zástupcu.
15. Žalobca mal za to, že má vecnú aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní, žalovaný používal predmety ochrany, porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň si žalobca uplatnil zákonný úrok z omeškania a nárok na náhradu trov tohto konania.
16. Okresný súd Banská Bystrica v skrátenom konaní pod č. k. 20Ca/16/2017-35 zo dňa 29. 01. 2018 vydal platobný rozkaz.
17. V zákonom určenej lehote žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu. Z odporu žalovaného vyplýva, že navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je oprávnená konať a uplatňovať nároky podľa autorského zákona iba v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých zastupuje. Na tom nič nemení ani tzv. systém OPT-out podľa § 79 ods. 2 AZ. Žalobca vykonáva správu ku konkrétnym predmetom ochrany nie vo vzťahu k abstraktnému a druhovo vymedzenému predmetu ochrany, preto predpokladom úspešnej žaloby je, aby tvrdil a preukázal ku ktorým konkrétnym predmetom ochrany vykonáva správu a následne by mal tvrdiť a preukazovať, že žalovaný v dotknutom období tieto predmety ochrany použil. Žalovaný pre prípad ak sa by rozhodol používať predmety ochrany vo svojej prevádzke rokoval v priebehu roku 2016 a 2017 prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácii SR, ktorého je členom o uzavretí tzv. kolektívnej licenčnej zmluvy, ku ktorým vykonáva správu žalobca. K dohode nedošlo z dôvodu, že žalobca nepredložil zoznam zastúpených nositeľov práv ani zoznam predmetov ochrany. Preto nebolo možné posúdiť, či na strane aj žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela a či je potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu so žalobcom, platiť licenčnú odmenu za použitie nevedno čoho v prospech nevedno koho a to iba a práve žalobcovi. Podstatou licencie je udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel. Nemožno po každom ubytovacom a reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platil len preto, že žalobca je registrovaná organizácia kolektívnej správy bez znalosti zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel. Ak nie je preukázané koho žalobca v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu nie je možné ani ustáliť, či je vecne legitimovaný na podanie žaloby.
18. Žalobca v žalobe tvrdí, že žalovaný v ubytovacích zariadeniach, ktoré prevádzkuje vykonával verejný prenos diel, ku ktorým vykonáva správu a tvrdenie opiera len o existenciu 15 + 11 kusov zvukovoobrazových zariadení nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení, ale žalobca je povinný preukázať, že televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie. Tiež, že žalovaný signál v skutočnosti aj reálne prijímal a sprostredkovával a súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu. Žalovaný konštatuje, že žalobca iniciovaním súdnych sporov bez adekvátneho zistenia skutkového stavu a zistenia, či žalovaný vôbec má povinnosť uzatvárať licenčnú zmluvu, ak áno, či práve so žalobcom, prípadne len s inými organizáciami kolektívnej správy koná v rozpore so svojou základnou zákonnou
povinnosťou vykonávať kolektívnu správu práv ním zastúpených autorov riadne s náležitou odbornou starostlivosťou a tým koná proti verejnému záujmu na ochrane práv autorov a poškodzuje ich samých. Vzhľadom na verejnoprávne prvky kolektívnej správy autorských práv podľa autorského zákona konanie žalobcu vykazuje znaky porušenia zákazu ľubovôle vyplývajúce z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý sa prejavuje nedostatkom kvalitnej argumentácie spočívajúcej v nedostatkoch odôvodnenia. V rovine súkromnoprávnej ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva, jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemá a nesmie požívať právnu ochranu.
19. Žalobca k odporu žalovaného uviedol, že tvrdenia žalovaného sú nepravdivé. Nie je pravdou, že by žalovaný prostredníctvom ZHR SR rokoval o uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy za rok 2016, nakoľko žalobca so ZHR SR nikdy nerokoval. Žalovaný nikdy nepreukázal ochotu rokovať o uzatvorení licenčnej zmluvy so žalobcom napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný. Žalovaný je subjektom, ktorý dlhodobo vedome porušuje autorské práva. V priebehu roka 2016 bol vyzývaný opakovane listom zo dňa 19. 02. 2016, 16. 05. 2016, 01. 12. 2016, 01. 12. 2017. Žalobca uvádza, že so žalobou ako dôkazný prostriedok predložil záznamy z www stránky žalovaného, kde samotný žalovaný verejne vyhlasuje, že v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení City Hotel Steve je 11 jednolôžkových alebo dvojlôžkových izieb a 4 štýlové apartmány a v ubytovacom zariadení Villa Betula sú 4dvojlôžkové izby, 4 dvojpodlažné mezonetové apartmány, 2 exkluzívne apartmány klasik a jeden luxusný apartmán s krbom. Žalovaný zároveň pri každom druhu izby výslovne uvádza, že sú vybavené TV prijímačom. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení znamená to čo sa pod tým obvykle vykladá, že sú vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely k tomu určené, t. j. sledovanie TV programov. Verejné vyhlásenie žalovaného je prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, t. j. spotrebiteľom a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie § 6 vyhlášky MH SR č. 277/2008 Z. z. (vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Žalobca poukázal na § 496 ods. 1 OZ podľa ktorého platí za dohodu o vlastnostiach účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom k akejkoľvek verejne prístupnej forme, reklamou, propagáciou, označením tovaru. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho voči klientom právne záväzné a z povahy veci vyplýva, že poskytol klientom funkčné TV prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel na ktorý boli určené a boli riadne vybavené televíznym signálom. Takýto predpoklad je notorietou a vyplýva z povahy veci, pričom v spojení so žalobcom predloženými dôkazmi ho možno mať za riadne a plne preukázaný. Tvrdenia o nepreukázaní počtu, funkčnosti zariadení a ich spôsobilosti sprostredkovať signál je len účelová obrana nepodložená žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom. V zmysle právnych predpisov, judikatúry a právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení považuje za verejný prenos diel. Opakovane poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C 306/2005, C 162/2010, C 136/2009.
20. Žalovaný v odpore uvádza, že žalobca nepreukázal ktorých nositeľov práv zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany vykonáva správu a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité. Práve z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné, alebo veľmi obtiažne zisťovať a kontrolovať ich používanie je v právnej úprave zákona č. 185/2015 založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva a zjednodušuje legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Žalobca preukázal, že podľa § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a jednak za nositeľov práv, ktorý nie sú žalobcom zastupovaný podľa § 164 AZ. Poukázal na § 19 AZ a § 58 ods. 1, kde sú uvedené majetkové práva a demonštratívne sa uvádza čoho sa môže autor do ktorého majetkového práva sa neoprávnene zasiahlo domáhať. Žalobca založil do spisu zoznam nositeľov práv zastúpených na zmluvnom základe a rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe. Vzhľadom na platnú právu úpravu a na skutočnosť, že nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe. Žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Nositelia práv si sami neuplatňujú voči žalovanému
nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia a je to zároveň hospodárne. Požiadavka na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov je v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte platnej právnej úpravy, je nelegitímna, šikanózna a jej jediným cieľom je odvrátiť pozornosť súdu od merita veci a upriamiť ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. Žalobca poukázal na Nález ÚS ČR II.ÚS 2186/2014 bod 32, kde Ústavný súd uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom pokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli užívateľom sprístupnené a tento postup by v mnohých prípadoch nebol s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel, zabezpečenie čoho individuálnym jednaním s jednotlivými nositeľmi by bolo neprimerane náročné, nákladné a samotný používateľ ani nevie a nemá možnosť zistiť, ktoré predmety ochrany bude takto používať. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalobca založil do spisu aj prehľad nad rámec dokazovania druhou predmetov ochrany ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia MK SR správu a boli použité v roku 2016 aspoň v základných slovenských televíznych staníc. 21. Žalobca poukázal na Nález ÚS ČR č. II.ÚS 2186/2014 s tým, že pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú respektíve rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov ktorých zastupuje. Predmetný názor je plne rešpektovaný nielen v ČR ale aj súdmi v SR. Tvrdenie žalovaného, čo musí žalobca preukázať je v hlbokom rozpore s princípmi na ktorých je autorský zákon založený, je ignoranciou inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej zmluvy. Interpretácie žalovaného sú v rozpore aj s cieľmi zákonodarcu, kedy sa v dôvodovej správe k autorskému zákonu uvádza, že cieľom koncepcie nového autorského zákona je moderný a flexibilný právny predpis, ktorý zabezpečí autorom a iným nositeľom práv efektívnejší výkon ich práv v rámcoch stanovených európskym a medzinárodným právom. Nebude predstavovať prekážku pre šírenie kultúry, vzdelania a výsledkov výskumu a autorskoprávna ochrana tak zohráva zásadnú úlohu v rámci systému ochranu duševného vlastníctva.
22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na tom, že nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania. V týchto prípadoch nevykonávajú majetkové práva samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili, ale ich producenti, ktorí diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv, za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Žalobca v konaní nepreukázal ani netvrdil, že autor, ktorý mu zveril výkon práv tak mohol urobiť a výkonu svojich práv sa nevzdal v prospech producenta alebo vysielateľa, inak by nemohlo dôjsť k porušeniu autorských práv. Ak žalovaný vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a tým zasiahol do práv nositeľov, ktorých zastupuje žalobca a preto musí preukázať aj skutočné použitie predmetov ochrany. K obvyklej licenčnej odmene žalovaný uviedol, že žalobca je podnikateľom, ktorý má dominantné postavenie. Neprimerane vysoké licenčné odmeny boli aj podnetom na rokovania medzi žalobcom a ZHR SR, ktorého je žalovaný členom. Žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien s odôvodnením, že v roku 2016 uzavrel hromadné licenčné zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia diel tiež aj na mimosúdne dohody, pričom licenčná odmena bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so sadzobníkom žalobcu. Žalovaný predložil analýzu licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vybratých krajinách európy zo dňa 12. 09. 2016 na preukázanie neprimeranosti výšky licenčnej odmeny. Sadzby uplatňované organizáciami kolektívnej správy v krajinách európy je 0,54 Eur mesiac/izba SR vo výške 2,46 Eur mesiac/izba čo je päťnásobne viac. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na predloženú analýzu je uplatňovanie licenčných odmien, ktoré päťnásobne prevyšuje priemernú licenčnú odmenu za rovnaký spôsob použitia audiovizuálnych diel autorov krajín európy jednoznačným prejavom zneužitia dominantného postavenia žalobcu ide o nekalo súťažné konanie podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka ak nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka a ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ.
23. Podľa § 79 ods. 1, 2 Autorského zákona organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
24. Podľa § 27 ods. 1 Autorského zákona verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.
25. Podľa § 58 ods. 1 písm. i/ Autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.
26. Podľa § 63 ods. 2 písm. d/ Autorského zákona nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
27. Podľa § 164 ods. 1 Autorského práva organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
28. Podľa § 451 Občiansky zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
30. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
31. Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 577 Eur podľa Sadzobníka licenčných odmien.
32. V konaní bolo sporné, či žalobca preukázal, že má aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, že žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu a porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a či žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške.
33. Z predložených listinných dôkazov súd mal za preukázané, že žalobca má na základe oprávnenia MK SR č. 1587/2016-232/10421 oprávnenie, ktoré bolo vydané dňa 18. 08. 2016 v zmysle ktorého
má postavenie organizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods. 1 AZ. Predtým mal takéto postavenie na základe oprávnenia zo dňa 11. 05. 2010 a v zmysle uvedených oprávnení vykonáva a vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany vykonáva správu a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, z ustanovenia zákona č. 185/2015 z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné alebo obtiažne zisťovať a kontrolovať ich používanie je založený systém kolektívnej správy inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu, a to ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva a zjednodušuje legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Z listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca na CD nosiči i v písomnej forme mal súd za to, že preukázal, že podľa § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastupovaní s poukazom na § 19 a § 58 ods. 1 AZ. Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí II.ÚS 2186/2014 v bode 32 uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom, pokiaľ by mal žalobca predložiť zoznam tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel čo by individuálnym jednaním s individuálnymi nositeľmi bolo neprimerane náročné, nákladné a je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu za žalované obdobie boli a museli byť vyššie uvádzané diela. Do spisu žalobca založil prehľad druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia správu a ktoré boli v žalovanom období použité aspoň v základných slovenských televíznych staniciach. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je v zmysle autorského zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne s náležitou odbornou starostlivosťou v rozsahu udeleného oprávnenia a je súčasne oprávnený a povinný zastupovať nositeľov práv s používateľmi a uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť odmenu a trvať na jej úhrade. Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo udelené oprávnenie používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsob použitia diela a na všetky alebo niektoré diela hromadne a v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné ani žiaduce a reálne možné, aby sa pred uzavretím hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, presný rozsah zastupovaných autorov tak ako to tvrdí žalovaný. Takáto požiadavka odporuje zmyslu inštitútu právnej úpravy kolektívnej správy v zmysle autorského zákona. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. V roku 2016 zastupoval žalobca na základe zmlúv 3370 slovenských nositeľov práv, o čom predložil do spisu zoznam nositeľov práv, zároveň aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Do konania predložil 13 zmlúv a jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom na preukázanie svojich tvrdení. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca a na predloženie zoznamu predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte úpravy uvedenej v autorskom zákone.
34. Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že medzi žalobcom a autorom neexistuje žiadna dohoda a preto nie je možné tvrdiť, že vykonáva kolektívnu správu alebo ju vykonáva neoprávnene, pretože autor zveril žalobcovi do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami, pretože nimi disponuje iný subjekt, z uvedeného tvrdenia vyplýva, že žalovaný si neuvedomuje, že autorské právo je právo absolútne zamerané na ochranu tvorivej duševnej činnosti každého autora. Autorské právo na dielo vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu viažu aj práva autora, a to či už výhradné osobnostné práva alebo majetkové práva. Majetkové právo v sebe subsumuje právo autora na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela práva autora nezanikajú a autor je len povinný strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Uvedené vyplýva zo samotného autorského zákona a nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými
právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba napríklad vysielateľ alebo producent.
35. Na základe vyššie uvedeného súd mal za to, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný v konaní, pretože preukázal, že má na základe oprávnenia MK SR zo dňa 18. 08. 2016 postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 AZ a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv a má uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Žalobca zároveň na preukázanie svojho nároku predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedeným zoznamom vysielaných diel na CD nosiči a súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutne diela autorov, ktorých kolektívnu správu žalobca vykonáva, a to najmä dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika, výtvarného bábkara, choreografa.
36. Žalovaný bol opakovane zo strany žalobcu vyzývaný, aby si riadne plnil svoje povinnosti v zmysle autorského zákona a uzatvoril rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou by získal oprávnenie na verejný prenos, ktorý v roku 2016 vo svojom ubytovacom zariadení vykonával. Žalovaný zmluvu neuzatvoril. Žalobca predložil výzvy zo dňa 19. 02. 2016, 16. 05. 2016, 01. 12. 2016 a predžalobnú výzvu zo dňa 01. 12. 2017. Zároveň žalovaný bol opakovane upozorňovaný na to, že nelegálne používa predmety ochrany, ktoré spravuje žalobca. Žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenia. V roku 2016v izbách ubytovacích zariadení bolo umiestnených 26 zvukovoobrazových zariadení a verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného na jeho www stránkach, kde vyhlasuje sám žalovaný verejne, že v prevádzkovanom ubytovacom zariadení City Hotel Steve je 11 jednolôžkových alebo dvojlôžkových izieb a štyri štýlové apartmány, v zariadení Vila Betula štyri dvojlôžkové izby, štyri dvojpodlažné mezonetové apartmány, dva exkluzívne apartmány klasik a jeden luxusný apartmán s krbom, pričom pri popise každej izby každého druhu výslovne uvádza, že izby sú vybavené TV prijímačom. Verejné deklarovanie obvykle sa vykladá tak, že zariadenia, ktoré sú tam umiestnené sú vybavené signálom, aby ich hostia mohli používať na účel určený, t. j. na sledovanie televíznych programov. Súd mal za to, že v konaní žalovaný nepreukázal, že by so žalobcom uzatvoril licenčnú zmluvu. Zároveň nepreukázal, že pokiaľ verejne deklaruje v ubytovacích zariadeniach, že sa tam nachádza TV prijímač, že by nebol vybavený signálom, ktorý by hostia mohli využívať. Zároveň by nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamenala porušenie § 6 vyhlášky MH SR č. 277/2008 Z. z., klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Takéto verejné vyhlásenie žalovaného je pre neho aj voči klientom v zariadeniach právne záväzné a z povahy veci vyplýva, že žalovaný poskytoval funkčné televízne prijímače spôsobilé slúžiť na účel, na ktoré boli určené a boli riadne vybavené televíznym signálom. Súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12. 2006 č. k. C 306/2005, rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. 03. 2012 č. k. C 162/2010, uznesenie Súdneho dvora EÚ č. k. C 136/2009 z ktorých vyplýva, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.
37. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácii SR, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke pre rok 2016 oznámil, že uzatvoril so spoločnosťou SOZA a Slovgram kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 AZ a teda týmto potvrdil, že pokiaľ takéto zmluvy uzatvoril vykonáva verejný prenos realizovaný v ubytovacích zariadeniach v roku 2016, nezískal však súhlas autorov a iných nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Súd mal za to, že žalobca preukázal zásah do majetkových práv autorov a zároveň súd má za to, že je technicky nemožné, aby pri televíznom vysielaní žalovaný používal iba diela autorov hudobných diel a výkonných umelcov zastrešovaných spoločnosťou SOZA a Slovgram a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko organizácii kolektívnej správy spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zoznam zastupovaných nositeľov práv. V praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté. V konaní mal teda súd preukázané, že žalovaný za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 používal predmety ochrany formou verejného prenosu, tak ako uvádza žalobca v žalobe, čím porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a súd mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
38. Žalovaný si uplatnil za prevádzku City Hotel Steve *** za počet 15 zvukovoobrazových zariadení sumu 390 Eur, čo je 26 Eur za zariadenie a za prevádzku Vila Betula počet zvukovoobrazových zariadení 11 sumu 187 Eur ako penzión 17 Eur za zariadenie. Uvedené sumy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu.
Súd uvedené bezdôvodné obohatenie v uplatnenej výške žalobcovi priznal, pričom vychádzal z pojmu zvyčajná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom s poukazom na § 442a ods. 2 a § 458a OZ. Žalobca v roku 2016 uzatvoril 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa Sadzobníka a žalobca si uplatnil bezdôvodné obohatenie v minimálnej výške, t. j. iba vo výške zvyčajnej odmeny, pričom vychádzal z počtu technických zariadení podľa údajov, ktoré uviedol samotný žalovaný na svojej www stránke a zo sadzobníka. Súd priznal takúto výšku i s poukazom na uznesenie ÚS SR II.ÚS 101/2011 v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu nepochybne by to pre nich znamenalo najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien úplné vystavenie sa svojvôli používateľov čím by došlo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa Sadzobníka odmien Ústavný súd SR považoval za dôkaz toho, že iný používatelia považovali odmenu za primeranú (rozhodnutie NS ČR č. k. 30Cdo/1759/2011, č. k. 30Cdo/2715/2015). Súd dodáva, že žalovaný mal možnosť so žalobcom uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu v zmysle ktorej mu bola navrhovaná zľava, túto možnosť nevyužil, čím zasiahol neoprávnene do práv autorov, ktorých zastrešuje žalobca. Čo sa týka výšky odmeny súd sa stotožňuje s argumentáciu žalobcu a pokiaľ sa žalovanému požadovaná odmena javila byť neprimeraná a chcel realizovať verejne prenos vo svojich ubytovacích zariadeniach mal možnosť podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, čo v konaní preukázané nebolo. Obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy (uznesenie ÚS SR č. II.ÚS 101/2011).
39. Súd priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ z priznanej sumy od 15. 12. 2017 až do zaplatenia ako sankciu zo zákona za nesplnenie povinnosti plniť včas a riadne i s poukazom na výzvy zo strany žalobcu v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
40. Žalobca bol v konaní úspešný. Uplatnil si nárok na náhradu trov tohto konania. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania ako úspešnej strane sporu voči žalovanému v plnej výške. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie v zmysle zvláštneho predpisu.