Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_2Co-127-2018.pdf
PDF · 107.95 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/127/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne PaedDr. N. N., Y. XX.X.XXXX, bytom G. R. I. Č.. XXX, zastúpenej KRAL PARTNERS s.r.o. , Košice, Kukučínova 7, proti žalovanému Ing. N. N., Y. XX.X.XXXX, E. G. R. I. Č.. XXX, za účasti intervenienta B. W., Y. XX.XX.XXXX, E. R., J. XX, zastúpeného JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, Košice, Vojenská 14, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 16C/499/2015-81 z 23.6.2016 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa tento nárok n e p r i z n á v a.
P r i z n á v a intervenientovi proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území R. I. - parcely registra „C“ číslo 368 - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 36m2, zapísanej na liste vlastníctva číslo 87 a novovytvorenej parcely číslo 367/4- záhrady s výmerou 237m2, geometrickým plánom vyhotoviteľa LAKreD číslo 6/2015 dňa 13.5.2015, overeného Okresným úradom Košice - okolie , katastrálnym odborom pod číslom 594/2015 dňa 20.5.2015 odčlenenou od parcely registra „C“ číslo 367/1 - záhrady s výmerou 1031m2, zapísanej na liste vlastníctva číslo 87 titulom vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka na tom skutkovom základe, že žalovaný žalobkyni a jej manželovi H. N., narodenému XX.X.XXXX, P. XX.X.XXXX - svojmu bratovi v roku 1988 daroval časť pozemku na parcele číslo 367/1, ktorá nadväzuje na parcelu registra „C“ číslo 367/2, na ktorej stojí dom súpisné číslo 230 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že nebohému bratovi a jeho manželke (žalobkyni) poskytol predmetnú časť svojho pozemku len na užívanie bez časového obmedzenia a nie do vlastníctva, keďže nedošlo k jeho darovaniu . Poukázal na to, že do konania na strane žalovaného vstúpil podľa § 93 O.s.p. vedľajší účastník B. W., ktorý oznámil, že v postavení kupujúceho dňa 10.4.2015 uzavrel so žalovaným v postavení predávajúceho kúpnu zmluvu, ktorej predmetom sú aj sporné pozemky. Výpoveďou účastníkov a výpismi z katastra nehnuteľností mal preukázané, že predmetná nehnuteľnosť v katastrálnom území R. I. - parcela registra „C“ číslo 368 - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 36m2, je zapísaná na liste vlastníctva číslo 87 a novovytvorená parcela registra „C“ číslo 367/4 - záhrady s výmerou 237m2, ktorá je odčlenená geometrickým plánom
vyhotoviteľa LAK reD číslo 6/2015, overeným Okresným úradom Košice - okolie, katastrálnym odborom dňa 20.5.32015 od číslom 594/2015 od parcely registra „C“ číslo 367/1- záhrady s výmerou 1031m2, zapísanej na liste vlastníctva číslo 87, na uvedenom liste vlastníctva je zapísaná aj parcela registra „C“ číslo 366- zastavané plochy a nádvoria s výmerou 582m2 s domom súpisné číslo nehnuteľností na liste vlastníctva číslo XX ako vlastník uvedených nehnuteľností na liste vlastníctva Č. XX je zapísaný žalovaný v podiele 1/1. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrení sporových strán a citoval § 34, § 35, § 36, § 37, § 38, § 39, § 40, § 46 a § 47 Obč.zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 a tiež §§ 129, § 130, § 132, § 134, § 135a Obč.zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, ako aj § 868 a § 872 ods. 6 Obč.zákonníka. Uviedol, že Občiansky zákonník č. 140/1964 Zb. neupravoval inštitút držby a vydržania až do jeho novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., a teda do 1.4.1983. Táto novela v ustanovení § 132a nanovo upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby od 1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr, než 1.4.1984. Upozornil, že výklad a konštantná judikatúra definujú oprávnenú držbu ako jednu z nevyhnutných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobkyňa nespĺňala podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Neformálnu ústnu dohodu o prenechaní uvedeného pozemku, ktorá bola vykonaná v roku 1988 medzi vlastníkom pozemku - žalovaným vo vzťahu k jeho bratovi - manželovi žalobkyne nemožno podľa neho považovať za titul pre vstup žalobkyne ani jej manžela H. N. do oprávnenej držby predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko takýmto právnym dôvodom možno rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka ako je napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho notárstva a podobne. Ústna dohoda o prenechaní pozemku do užívania hoci aj s obsahom prípadného darovania v tejto forme v súlade s ustálenou súdnou praxou nie je takýmto právnym úkonom, čo zrozumiteľne vyjadrilo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010. Žalobkyňa a jej manžel síce bez obmedzenia predmetnú nehnuteľnosť užívali, avšak s ohľadom na ich pomery - vzdelanie, pracovné aktivity, skoršie nakladanie s nehnuteľnosťami, nemohli mať ani subjektívny pocit - vnútorné presvedčenie, že im nehnuteľnosť patrí, alebo aj objektívne museli vedieť, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Nebola tak splnená prvá podmienka vydržania - právny titul vstupu do oprávnenej držby, keď vydržanie nemôže privodiť len samotná skutočnosť, že určité právo je dlhodobo fakticky vykonávané. Žalobu preto zamietol a upozornil, že žalobkyňa navyše v rozpore s tvrdeným skutkovým stavom v žalobe žiadala určiť predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..
3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie uplatniac odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Bola toho názoru, že svedkovia N. E., B. J., N. I., G. I.R. A. G. E. potvrdili, že s manželom od r. 1988 výlučne samostatne užívali nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu. Výpoveďami svedkov teda bolo preukázané, že s manželom od r. 1988 užívali predmetnú nehnuteľnosť až do súčasnosti na základe darovania a žalovaný nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že nehnuteľnosť im dal len do užívania. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že sám žalovaný v roku 1988 postavil pevný plot so základom a tento vytvoril pevnú prirodzenú hranicu a oddelil pozemky žalobcu (správne zrejme žalovaného) od jej pozemku. V konaní bolo preukázané, že bola držiteľkou dobromyseľnou v tom zmysle, že jej nehnuteľnosť patrí a že je držiteľom oprávneným, boli tak splnené podmienky vydržania stanovené v § 134 Obč.zák. pri nepretržitej držbe nehnuteľnosti od roku 1988. V prípade pochybnosti o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá - platí vyvrátiteľná právna podmienka - že držba je oprávnená. Nedostatok písomnej formy darovania spornej nehnuteľnosti nevylučuje jej darovanie a dobromyseľnosť držby. Trvala na názore o splnení podmienok vydržania podľa § 134 Obč.zák. a držby podľa § 130 Obč.zák.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na rozporuplnú výpoveď žalobkyne, ktorá raz tvrdila, že jej sporná nehnuteľnosť za života manžela bola darovaná a odvolávala sa na ústnu darovaciu zmluvu, čo však zákon nepozná. Navyše pozemok on nikdy nedaroval, ale len bratovi prenechal do užívania. Sám jeho nebohý brat pozemok do vlastníctva ani nechcel, lebo si bol vedomý toho, že je bezdetný. V konaní dostatočne vysvetlil, prečo medzi pozemkami osadil plot. Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že pozemok vydržala, čo však možné nebolo, keď od počiatku vedela, že pozemok jej nepatrí.
5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril aj intervenient B. W., ktorý uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že ohľadom predmetu konania nikdy nebola vyhotovená písomná darovacia zmluva.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 mal za to, že žalobkyňa nikdy nebola dobromyseľná a neboli tak splnené podmienky vydržania.
6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
8. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
10. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nebol naplnený. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
11. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku ,v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.
12. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
14. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia vlastníckeho práva tvrdiac, že sporné pozemky dobromyseľne užívala od roku 1988 potom, ako jej ich (spolu s nebohým manželom) daroval žalovaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že neformálnu ústnu dohodu o prenechaní pozemkov do užívania z roku 1988 nemožno považovať za titul, na podklade ktorého by žalobkyňa (a jej nebohý manžel) mohli vstúpiť do oprávnenej držby nehnuteľnosti a keďže podmienky vydržania splnené neboli, žalobu zamietol. S týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keď ani skutočnosti uvedené v odvolaní nepreukazujú existenciu uplatnených odvolacích dôvodov.
15. Jednou zo zákonom stanovených podmienok vydržania, bez ohľadu na právny stav, podľa ktorého sa vydržanie posudzuje, je existencia oprávnenej držby veci. V súdnej praxi sa už jednoznačne ustálil výklad, že oprávneným držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotená objektívne, jeho subjektívne predstavy nie sú rozhodujúce a jeho tvrdenie o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno reálne usúdiť, že jeho presvedčenie už v čase vstupu do držby bolo dôvodné. Prvou podmienkou vydržania je teda právny titul vstupu do oprávnenej držby, t.j. takej držby, ktorá privodí vydržanie, pričom tento titul musí byť preukázaný jednoznačne, nemôže byť pochybný, keďže len v pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, čo sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby. Zákon ani v minulosti a ani teraz neupravuje, čo je titulom vstupu do držby, avšak možno ho vyvodiť z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a v nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 7/2010 z 31.10.2011 - poukazujúc v ňom aj na obdobný záver v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 MCdo 5/2010, omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti o tom, aká je platná právna úprava, sa súdnou praxou nepovažuje za ospravedlniteľný omyl. Vydržanie nemôže privodiť iba púha skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný a že nikým, teda ani vlastníkmi evidovanými v príslušných evidenciách, nie je rušený.
16. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nepreukázalo splnenie zákonného predpokladu vydržania a to oprávnenosť držby sporných nehnuteľností, keď žalobkyňa tieto užívala na podklade ústnej dohody, interpretovanou ňou ako darovanie. Vo svojej výpovedi dňa 9.6.2012 pritom žalobkyňa uviedla, že „ja som vedela, že túto časť pozemku nemáme zapísanú v našom mene, že to nebolo prepísané pri úkone so švagrom, samozrejme vedela som to od začiatku, ale vždy som brala tak, že tento pozemok je náš, keď sme sa tak dohodli. Mňa nenapadlo, že niekedy v budúcnosti môže byť s tým nejaký problém“. Opakovane vtedy deklarovala, že „vedela som, že nie som vedená ako vlastníčka uvedenej časti pozemku, že sme tento pozemok dostali od švagra a nebolo to prepísané“. U žalobkyne sa v čase začatia užívania pozemkov tak evidentne nejednalo o ospravedlniteľný omyl, nakoľko v čase údajného darovania pozemku sa na platnosť zmluvy vyžadovala písomná forma právneho úkonu, keď sa tento ani nepremietol do evidencie nehnuteľností, o čom žalobkyňa evidentne vedela, keďže použijúc jej vyjadrenie „nebolo to prepísané“. Možno len zopakovať, že Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011).
17. Odvolací súd tak považuje za správny právny názor prvoinštančného súdu, že žalobkyňa sa nestala dobromyseľnou držiteľkou predmetných pozemkov na podklade „darovania“ a ani na základe iného titulu, z ktorého by mohla odvodzovať vstup do dobromyseľnej držby a sporné pozemky tak vydržať nemohla. Na tejto skutočnosti nič nemohli zmeniť ani výpovede svedkov, vypočutých pred súdom prvej inštancie, ktorí sa navyše k veci vyjadrovali značne nekonkrétne a vo všeobecnej rovine. K otázke plotu postavenému na pozemkoch žalovaným sa tento vyjadril vo svojej účastníckej výpovedi a presvedčivo zdôvodnil, že tento zhotovil v záujme zabránenia svojim psom voľne sa pohybovať po pozemku obhospodárovanom nebohým bratom.
18. Keďže sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutím prvoinštančného súdu ako aj s jeho dôvodmi, potvrdil preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne. Námietky vznesené žalobkyňou v odvolaní nepovažoval za dôvodné a spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1 CSP spolu s § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP. V odvolacom konaní žalobkyňa úspech nemala a žalovanému trovy v ňom ani nevznikli.
19. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však má proti neúspešnej žalobkyni intervenient a to v zmysle § 255 CSP. Intervenient totiž vystupoval na strane žalovaného, ktorý mal vo veci plný úspech.
20. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).