Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/57/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobcu ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná spoločnosť), Regon: 151000023, NIP: 5740012221, KRS: 0000095472, so sídlom Dębie 62, 42-110 Popów, okres Kłobucki, vojvodstvo Sliezké, Poľská republika, zast. JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom so sídlom Bojnická cesta 7, 971 01 Prievidza proti žalovanému IS import-export, spol. s r.o., so sídlom Lieskovská cesta 468, 960 01 Zvolen, IČO: 36 035 505, zast. JUDr. Ľubicou Blažejovou, advokátkou so sídlom Krivánska 4, 974 11 Banská Bystrica o zaplatenie 120.031,90 PLN s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 pri označení žalobcu v jeho záhlaví opravuje tak, že správne znie: ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná spoločnosť), Regon: 151000023, NIP: 5740012221, KRS: 0000095472, so sídlom Dębie 62, 42-110 Popów, okres Kłobucki, vojvodstvo Sliezké, Poľská republika.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 v napadnutej časti prvej výrokovej vety ohľadom začiatku doby platenia úrokov z omeškania a tretej výrokovej vety o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdzuje.

III. Vo zvyšnej časti prvej výrokovej vety a v druhej, štvrtej a piatej výrokovej vete odvolanie žalovaného o d m i e t a.

IV. Šiesta a siedma výroková veta rozhodnutia zostávajú v platnosti.

V. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumu 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia. Konanie v časti o zaplatenie sumy 0,10 PLN s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 18.01.2002 do zaplatenia a o zaplatenie sumy 39,33 PLN s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % od 16.03.2002 do zaplatenia zastavil. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že ho priznal žalobcovi v rozsahu 100 % voči žalovanému. O trovách odvolacieho konania rozhodol dvomi výrokovými vetami tak, že v časti týkajúcej sa odvolacieho konania vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp.zn. 43Cob/358/2010 nemá žiadna zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania a v časti, v ktorej prebiehalo odvolacie konanie vedené pod sp.zn. 43Cob/183/2014 má nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobca voči žalovanému v rozsahu 100 %. Šiestou a siedmou výrokovou vetou rozhodol súd prvej inštancie o nároku štátu voči žalobcovi na náhradu preddavkovaných trov priznaných uznesením sp.zn. 14Cb/21/2006-479 zo dňa 15.07.2008 v rozsahu 100 % a voči žalovanému priznaných uznesením sp.zn. 14Cb/21/2006-508 zo dňa 14.08.2008 a sp.zn. 14Cb/21/2006-582 zo dňa 11.09.2008 v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z pôvodne uplatnenej sumy 120.031,90 PLN s príslušenstvom zostalo po v poradí druhom rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. 43 Cob 184/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu len v sume 73.873,80 Eur a vo zvyšnej časti ohľadom nesprávne vykonaného zápočtu súdom v sume 23.750,59 PLN z faktúry žalovaného Z3 na faktúru žalobcu č. 2EX/2002, keď z tejto zaviazal súd žalovaného len na zaplatenie sumy 8.883,41 PLN od 18. 08. 2002 do zaplatenia, namiesto sumy 32.634 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 14. 04. 2002 do zaplatenia, ako aj ohľadom nepriznania žalobcom uplatnenej sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 zrušil, prejednanie a rozhodnutie nároku žalobcu o úhrade sumy 32.634,- PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 14. 04. 2002 do zaplatenia, ktorá žalovaným nesporne zaplatená nebola a sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002.

3. Predmetom sporu tak zostala úhrada sumy 32.634 PLN titulom kúpnej ceny vyfakturovanej žalobcom faktúrou č. 2EX/2002 CMR-13.02.2002, ref.č. 25961/4 zo dňa 12.02.2002, na ktorú žalovaný nezaplatil žalobcovi žiadnu sumu, pričom tovar vyfakturovaný touto faktúrou prevzal a v konaní túto skutočnosť nerozporoval.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím č.k. 43Cob/183/2014 zo dňa 30.10.2014 ako súd odvolací nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď sám vykonal zápočet pohľadávky žalovaného z jeho faktúry č. Z3 vystavenej na sumu 23.750,59 PLN voči pohľadávke žalobcu z fa. č. 2EX/2002 vystavenej na sumu 32.634,- PLN. Žalobca tiež takýto postup súdu v konaní namietal, pričom nepoprel dôvodnosť vystavenia faktúry žalovaným č. Z3, ktorou mu žalovaný fakturoval kúpnu cenu za dodávku fazule v sume 23.750,59 PLN faktúrou č. Z3 zo dňa 19.07.2002, splatnou dňa 18.08.2002. Nárok na jej úhradu neuznal z toho dôvodu, že žalovanému zaplatil na úhradu tejto faktúry preddavok, ktorú skutočnosť tvrdil už v žalobe, a teda od začiatku súdneho konania, a to vo forme tzv. „predplatného“ na fazuľu vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) už dňa 15.03.2002, o čom predložil bankový výpis založený na čl. 102 spisu, ktorý žalovaný nepoprel.

5. Žalobca len z opatrnosti a len pre prípad, že súd nebude akceptovať jeho zápočet vykonaný už v žalobe, započítal na svoju platbu zo dňa 15.03.2002 identifikovanú ako predplatné na fazule v sume 37.235,26 PLN listom zo dňa 16.05.2006 (čl. 411) sumu 23.750,59 PLN z faktúry č. Z3 vystavenej žalovaným s tým, že rozdiel do sumy 37.235,26 PLN, t.j. suma 13.524,- PLN bola ako časť nevrátenej platby predplatného na fazuľu zo strany žalovaného predmetom sporu. Žalovaný žiadnym dôkazom v konaní tieto skutočnosti nevyvrátil.

6. Žalobca podal žalobu na súd dňa 30.12.2005, doplnil ju originálom dňa 02.01.2006 a uplatnil si v nej sumu 120.031,90 PLN, do ktorej bola nesporne zahrnutá aj čiastka 13.484,67 PLN, o čom svedčí podanie žalobcu zo dňa 19.06.2006, ktorým žalobca len doplnil žalobu bližšou špecifikáciu ním uplatneného nároku.

7. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý uvedeným rozhodnutím potvrdil rozhodnutie okresného súdu o dôvodnosti žaloby ohľadom uplatnenia sumy 73.873,80 Eur v omeškaní so zaplatením zvyšnej, žalobcom po čiastočnom späťvzatí žaloby upravenej sumy celkom vo výške 46.118,67 PLN, z toho 13.484,67 PLN od 16.03.2002 do zaplatenia, keďže žalobca hradil túto sumu na účet žalovaného dňa 15.03.2002, priznal súd žalobcovi nielen právo na zaplatenie sumy 13.484,67 PLN, ale aj právo na 12,5% úrok z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a priznal mu aj sumu 32.634 PLN a 12% úrok z omeškania ročne z nej od 14.04.2002 do zaplatenia, keďže faktúra č. 2EX/2002 k CMR zo dňa 13.02.2002, ref.č. 25961/4 vystavená žalobcom dňa 12.02.2002 bola splatná dňa 13.04.2002, pričom žalovaným zaplatená nebola. Takto priznané sumy sú sumami upravenými žalobcom o kurzové rozdiely, v ktorých vzal žalobu späť a súd konanie o nich v časti druhej výrokovej vety rozhodnutia, v ktorej je rozhodnutie súdu právoplatné, zastavil. Na opakované započítacie námietky žalovaného a ani na ním vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil ako nedôvodnú, neprihliadol.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca mal v konaní len nepatrný neúspech, preto má nárok na náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Ohľadom trov odvolacieho konania, o ktorom sa viedlo súdne konanie pod č.k. 43Cob/358/2010 rozhodol súd tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu, pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nároku, preto mal súd za to, že je spravodlivé, aby trovy tohto odvolacieho konania znášala každá strana sporu sama.

9. Súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu a o ktorých rozhodol uzneseniami sp.zn. 14Cb/21/2006-479 zo dňa 05.07.2008, a to v rozsahu 100% za účasť prekladateľky a tlmočníčky na pojednávaní dňa 17.06.2008 v čiastke 3,32 Eur, na ktorom malo dôjsť k výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý sa na výsluch nedostavil a rovnako rozhodol aj o nároku štátu na náhradu preddavkovaných trov priznaných uznesením zo dňa 14.08.2008 a zo dňa 11.09.2008, ktorý štát hradil v súvislosti s účasťou a vypočutím svedka a predstavovali čiastku 1.360,- Sk (45,14 Eur) a 2.450,- Sk (81,33 Eur) a boli spojené s nákladmi na svedočné. Žalovaný v konaní nebol úspešný, preto ho zaviazal na náhradu nákladov štátu v rozsahu 100%.

10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie. Uviedol v ňom, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti prvej výrokovej vety, ktorou mu bola uložená povinnosť zaplatiť zo sumy 13.484,67 PLN úrok z omeškania 12,5 % ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a zo sumy 32.634,- PLN úrok z omeškania s 12 % ročne od 14.04.2002 do zaplatenia v tej jeho časti, ktorá sa týka určenia dátumu začiatku úročenia a ani s rozhodnutím o trovách konania obsiahnutom v tretej výrokovej vete, keď nárok na náhradu trov konania priznal súd prvej inštancie žalobcovi.

11. Základným tvrdením žalovaného v ním podanom odvolaní proti uloženej povinnosti obsiahnutej v prvej výrokovej vete zaplatiť úroky z omeškania z tam uvedených súm od 16.03.2002 a 14.04. 2002 bolo, že k platnému započítaniu pohľadávky žalobcu vo výške 37.235,26 PLN voči pohľadávke žalovaného z faktúry č. Z3 došlo zo strany žalobcu až na pojednávaní dňa 23.11.2017, preto žalobcovi do tohto dátumu nárok na úroky z omeškania 12,5% zo sumy predstavujúcej rozdiel vzájomných pohľadávok v priznanej výške 13.484,67 PLN nepatria. Žalobcovi patria úroky 12,5% z dlžnej sumy až od 24.11.2017, a nie od 16.03.2002.

12. Bez ohľadu na vykonaný alebo nevykonaný zápočet žalovaný z opatrnosti započítal na pojednávaní dňa 23.11.2017 voči preddavku na fazule vo výške 37.235,26 PLN pohľadávku z faktúry č. Z3 vo výške 23.711,26 PLN, pričom až v dôsledku tohto úkonu sa vyjasnila aj otázka faktúry č. 2EX/2002.

13. Žalobcovi preto patria úroky z omeškania vo výške 12% ročne zo sumy 32.634,- PLN rovnako až od 24.11.2017. Navrhol preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť v prvej výrokovej vete tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného k povinnosti zaplatiť 12,5% úrok z omeškania zo sumy 13.484,67 PLN od 24.11.2017 do zaplatenia a 12% úrok ročne zo sumy 32.634,- PLN od 24.11.2017 do zaplatenia.

14. Žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu obsiahnutým v tretej výrokovej vete týkajúcej sa priznania trov prvoinštančného konania žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100%. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/183/2014 zo dňa 30.10.2014, z ktorého vyplýva záver, že žalobca neuviedol presne svoje nároky, ktoré zahrnul do celkovo uplatnenej sumy 120.031,090 PLN v ním navrhovanom petite a nespresnil svoj žalobný návrh ani podaním doručeným súdu vo forme zmeny žalobného návrhu zo dňa 19.06.2006, pretože z celkovej sumy uplatnenej žalobcom nevyplývalo, že by v nej bola bývala zahrnutá aj suma 13.524,- PLN ako rozdiel, ktorý žalobca zo zálohy, ktorú zaplatil žalovanému za dodávku fazule, evidoval ako nevrátený a nezúčtovaný. Vzhľadom k tomu, že sa táto suma netýkala žiadnej z faktúr uvádzaných žalobcom v žalobe a v jej doplnení, nebolo možné ju priradiť k žiadnej so žalobcom uvádzaných faktúr. Podľa názoru žalovaného tak žalobca sám presne nevedel, čo je predmetom jeho žaloby, keď súhlasil so zápočtom vykonaným súdom v jeho prvom rozhodnutí vyhlásenom dňa 10.05.2010, kedy súd prvej inštancie započítal sumu 13.524,- PLN ako preddavok na fazule zaplatený žalobcom žalovanému vyplývajúci z jeho faktúry 2EX/2006 pôvodne vo výške 32.634,- PLN voči pohľadávke žalovaného Z3, ktorou žalovaný fakturoval žalobcovi sumu 23.750,59 PLN, z ktorej sumy súd priznal žalobcovi po ním vykonanom zápočte len sumu vo výške 8.883,41 PLN.

15. Žalobca nenamietal takýto postup súdu a neupozornil súd, že sumu z faktúry Z3 vystavenej žalovaným vo výške 23.750,59 PLN si už sám započítal oproti sume v ním vystavenej zálohovej faktúre vo výške 37.235,26 PLN uhradenej žalovanému dňa 15.03.2002, z ktorej zostala na úhradu len suma 13.524,- PLN obsiahnutá už v žalobnom návrhu.

16. Práve z dôvodu zmätočnosti a nepresnosti žaloby žalobca ešte aj v roku 2013 v rámci odvolania proti prv vydanému rozhodnutiu okresného súdu uplatňoval zmenu žaloby podaním doručeným súdu dňa 17.08.2013 a túto uplatňoval aj na pojednávaní dňa 23.11.2017, preto bol žalovaný toho názoru, že o trovách prvostupňového konania mal súd rozhodnúť podľa § 257 CSP, keďže v dôsledku postupu žalobcu pri podávaní žaloby, ale aj následných nejasností týkajúcich sa ním uplatnených nárokov spôsobil výlučne žalobca a zavinil aj to, že konanie trvá od roku 2005, čo sú dôvody hodné osobitného zreteľa.

17. S rozhodnutím súdu prvej inštancie obsiahnutým v VI. a VII. výrokovej vete žalovaný súhlasil. Záverom uviedol, že všetky právoplatne priznané nároky už žalobcovi uspokojil.

18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.03.2018. Uviedol v ňom, že dôvod nepriznania úrokov z omeškania z titulu zápočtu časti faktúry Z3 vo výške 23.750,59 PLN je z hľadiska úrokov z omeškania z nezapočítanej čiastky vo výške 13.484,67 PLN právne irelevantný, pretože ak by aj k zápočtu čiastky 23.750,59 PLN vôbec nedošlo, bol by nárok žalovaného v tejto časti premlčaný, čo by nemalo žiaden vplyv na uplatnenú časť pohľadávky žalobcom vo výške 13.484,67 PLN. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že žalovaný dlhoval žalobcovi sumu 37.235,26 PLN, s platením ktorej sa dostal do omeškania už dňa 16.03.2002 a vzhľadom k vykonanému zápočtu požaduje žalobca len časť svojej pohľadávky s príslušným úrokom z omeškania od vtedy, kedy bol tento dlh, resp. jeho časť splatná. Ak bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného záväzku od 16.03.2002 z celej sumy, tak bol zároveň od tohto dátumu v omeškaní aj s jej neuhradenou časťou. Žalovaný v celosti uznal žalobcom uplatnenú pohľadávku ohľadom oboch finančných nárokov, preto niet pochybnosti o tom, že by táto pohľadávka žalobcu neexistovala. Žalovanému pritom nič nebránilo, aby obe, vo výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia uvedené sumy, vrátane úrokov z omeškania zaplatil. Zápočet vykonal žalobca len z formálnych dôvodov pre prípad, že by súdy neakceptovali dovtedajšie prejavy strán sporu, pretože v zásade nebolo sporné, že sa pohľadávky žalobcu a žalovaného stretli a k zápočtu došlo už skôr. Zostávalo len otázkou, ktoré z vyjadrení pokladať za zápočet a len z dôvodov, aby nebolo potrebné skúmať celý obsah spisu, bol vykonaný tento ďalší zápočet.

19. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku súdu o povinnosti platiť žalobcovi 100% trov prvostupňového konania, žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 5Obo/11/2016, v ktorom sa obdobne ako v prejednávanej veci jednalo o dodávky tovaru medzi obchodnými partnermi a napriek tomu, že žalobca v priebehu celého konania neupresnil, z ktorých konkrétnych faktúr sa domáha plnenia, ktoré má už zaplatené a ktoré nie, bol žalobcovi nárok na náhradu trov konania priznaný v celom rozsahu. Bol preto toho názoru, že môže žalovať pohľadávky aj takým spôsobom, že vyhotoví rozdiel súpisu vzájomných záväzkov a pohľadávok. Navyše súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, v ktorej bol žalobca takmer 100% úspešný. Žalobca od začiatku preukázal výšku ním uplatnených pohľadávok z konkrétnych dodávok tovaru, ako aj nevrátený preddavok na fazule, pričom žalovaný tieto aktíva nikdy nenamietal. Konanie sa viedlo najmä o procesných námietkach žalovaného, a to o aplikácii poľského práva, o námietke premlčania, o postúpení pohľadávok na tretiu osobu a jej vymáhaní, pričom žiaden argument žalovaného nebol v tejto súvislosti súdom uznaný. Konanie sa viedlo v podstatnej časti o námietkach zápočtov pohľadávok za výrobu etikiet na výrobky, z titulu reklamácie vadného tovaru a z titulu plnenia zo zmluvy o prieskume trhu, ktoré vznášal výhradne žalovaný a žiadnej z nich mu súd nevyhovel. Podľa názoru žalobcu to bol práve žalovaný, ktorý spôsobil prieťahy vo veci svojimi námietkami a navrhovaným dokazovaním, ktoré bolo vykonané zbytočne. Vo vyjadrení žalobca vykonal prehľad jednotlivých pojednávaní a námietok zo strany žalovaného pod bodom 20 až 26, z ktorých vyplýva, že žalovaný si uplatňoval rôzne fiktívne pohľadávky na započítanie, čo súdne konanie predĺžilo. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

20. V prílohe k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zo dňa 19.01.2018 žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že ak by sa odvolací súd mienil zaoberať všetkými námietkami žalovaného, pokiaľ ide o jeho odvolanie do trov konania uviedol, že žalobu podal v ním uplatnenej sume ako rozdiel vzájomných pohľadávok a záväzkov, pretože žalovaný vykonával rôzne zápočty rozdielnym spôsobom od žalobcu, ktoré nevedel zdokumentovať. Svoje tvrdenia uvedené v žalobe žalobca rozpísal presne v jeho podaní zo dňa 21.05.2008 podľa jednotlivých obchodných prípadov, kde uviedol presne predmet svojho nároku s uvedením konkrétnych faktúr, dodacích listov, CMR platieb, ako aj potencionálnych alebo konkrétnych zápočtov, na ktoré sa v priebehu celého konania odvolával, pretože v ňom boli obsiahnuté všetky údaje týkajúce sa nároku a žalobca počas celého konania žaloval tú istú sumu na základe toho istého právneho nároku okrem späťvzatia z dôvodu kurzových rozdielov vo výške cca 40 PLN.

21. Trval preto na tom, že žaloba bola špecifikovaná dostatočne ohľadom predmetu konania a obsahovala rozhodujúce skutočnosti pre jeho vymedzenie nielen po stránke skutkovej, ale aj právnej. Až následne žalobca rozšíril svoju pohľadávku o úroky z omeškania, a to už na čl. 17 spisu, pričom problém nastal len v tom, že okresný súd opomenul rozhodnúť o bankových platbách, ktorými si žalobca predplatil dodávku fazule, čo žalobca na výzvu súdu spresnil a predplatenie fazule aj preukázal. Keďže k predplatnému žiadna faktúra vystavená nebola, nemohol v žalobe uviesť ani jej číslo. Zotrval na svojom názore, že nikdy nerozširoval petit vymáhanej čiastky a teda žalobu o sumu 13.534,- PLN, len ním žalovanú sumu v tejto časti konkretizoval tak, že platba, ktorú uskutočnil dňa 15.03.2002 na fazule vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) + 39,43 PLN kurzový rozdiel je platbou, ktorú žalobca v žalobe na strane aktív uviedol, keďže medzi aktíva pod bodom IV. ods.2 uviedol dve bankové platby, jednu zo dňa 14.03.2002 vo výške 5.125,- USD (21.468,63 PLN) a druhú zo dňa 15.03.2002 na fazule vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) + 39,43 PLN. Po spočítaní všetkých pohľadávok do jednej sumy si žalobca uplatnil len rozdiel, ktorý žalovaným zaplatený nebol. Všetky listinné dôkazy na svoje tvrdenia žalobca v konaní predložil, preto tvrdenie žalovaného, že nepredložil hodnoverné účtovné doklady, je zavádzajúce. Zdôraznil, že celé konanie sa viedlo len o tom, že žalovaný si uplatňoval rôzne fiktívne pohľadávky a na svoju argumentáciu si vyberá z kontextu len to, čo sa mu na jeho tvrdenia hodí.

22. K vyjadreniu žalobcu doručil okresnému súdu dňa 19.03.2018 vyjadrenie aj žalovaný. K jeho druhej časti uviedol, že z jeho odvolania vyplýva, že sa odvoláva proti prvej výrokovej časti v celom ním citovanom znení. V súvislosti s jeho záverečným vyjadrením k odvolaniu, kde uvádza, že s výrokmi VI. a VII. žalovaný súhlasí vzhľadom na zanedbateľnú výšku týchto trov vo vzťahu k ostatným trovám vyplýva, že odvolanie smerovalo voči všetkým ostatným výrokom rozsudku. 23. K úrokom z omeškania žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal v konaní odoslanie oznámenia o vykonanom zápočte a len na poslednom pojednávaní vykonal úkon zápočtu, ktoré bolo doručené krátkou cestou žalovanému dňa 21.11.2017. Ani na tomto poslednom pojednávaní si nebol žalobca jednoznačne istý v tom, či už zápočet vykonal a ani kedy ho vykonal.

24. K vyjadreniu žalobcu k trovám konania, ktoré žalovaný v odvolaní napáda poukázal na § 257 CSP. Zopakoval, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosti na strane žalobcu vedúce k neúmerne dlhému, a tým pre obe strany aj nehospodárnemu konaniu, pretože ani konajúce súdy nemajú v tomto spore dlhodobo prehľad o uplatňovaných nárokoch, o čom svedčia jednotlivé rozsudky a postupné priznávanie nárokov žalobcovi tak, ako sa podarilo v konaní tieto postupne špecifikovať. Keďže sú tvrdenia strán sporu naďalej protichodné, poukázal žalovaný opakovane na § 377 a § 378 s tým, že je podľa jeho názoru výlučne v kompetencii odvolacieho súdu posúdiť rozsah a aj dôvodnosť odvolania žalovaného.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.1 a § 385 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods.1 a § 219 ods.1 odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods.3 oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca si už v žalobe, ktorú spresnil podaním zo dňa 14.06.2006 uplatnil právo na zaplatenie sumy 120.031,90 PLN s 12,5% úrokmi z omeškania ročne z jednotlivých súm špecifikovaných v návrhu až do zaplatenia, a to za tovar dodávaný žalovanému na základe jeho objednávky bez toho, že by bola medzi stranami sporu uzavretá písomná zmluva. V doplňujúcom návrhu vo veci samej navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 945,15 Eur s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 18.01.2002 do zaplatenia, sumy 22.616,- PLN s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 23.03.2002 do zaplatenia, sumy 13.524,- PLN s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia, sumy 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania od 14.04.2002 do zaplatenia, sumy 21.388,80 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 26.06.2002 do zaplatenia, sumy 10.539,45 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 16.07.2002 do zaplatenia a sumu 18.384,40 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 10.08.2002 do zaplatenia. Vo vyjadrení zo dňa 21.05.2008 (čl. 398), ktoré doručil súdu uviedol, že sa domáha zaplatenia pohľadávky, ktorá je špecifikovaná ako rozdiel medzi pohľadávkami a záväzkami žalobcu a žalovaného, a to aj s prihliadnutím na niektoré zápočty vznesené žalovaným, s ktorými vyslovil súhlas.

27. Skutočnosť, že žalobca dodal žalovanému reálne tovar vyfakturovaný vyššie uvedenými faktúrami preukázal medzinárodnými nákladnými listami - CMR, na ktorých prevzatie tovaru žalovaný potvrdil.

28. Zároveň v konaní žalobca preukázal, že žalovanému dňa 15.03.2002 zaplatil na budúcu dodávku fazule zálohovú platbu označenú ako platba Bank/03/10/4 vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) - predplatné na fazuľu, čo žalovaný v konaní nepoprel.

29. Žalobca v konaní preukázal, že žalovanému dňa 14.03.2002 zaplatil na budúcu dodávku fazule aj ďalšiu zálohovú platbu vo výške 5.125,- USD. Žalovaný dodávku fazule pre žalobcu preukázal faktúrou Z2 vystavenou dňa 08.03.2002 na sumu 5.125,- USD (21.468,63 PLN). Žalobca súhlasil s tým, že tieto dve pohľadávky sa vzájomne stretli dňom pripísania sumy poukázanej žalobcom v prospech žalovaného, v dôsledku čoho považoval túto platbu za vysporiadanú. Ako to vyplýva zo žaloby, úhrada tejto sumy predmetom sporu nebola.

30. Okrem faktúry č. 20/01 na sumu 945,15 PLN, splatnej dňa 31.01.2002 (čl. 497 spisu), ktorou žalovaný žalobcovi fakturoval etikety a film a faktúry č. Z1 na sumu 16.706,25 PLN so splatnosťou 16.03.2002, vystavil žalovaný dňa 08.03.2002 aj faktúru č. Z2 na sumu 5.125,- USD (21.468,63 PLN), ktorou fakturoval žalobcovi dodávku fazule.

31. Žalovaný vystavil aj ďalšie faktúry, a to č. Z3 dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406 spisu) na sumu 5.699,96 USD (23.750,59 PLN), č. Z4 na sumu 8.951,- USD (37.235,26 PLN) a faktúru Z5 na sumu 40.784,91 PLN (9.783,64 USD), podkladom ktorých mali byť pôvodne služby poskytnuté ním podľa Zmluvy o analýze trhu, ktorú podpísal so žalobcom.

32. Z jednostranného zápočtu žalovaného zo dňa 10.10.2002 (čl. 341 spisu) tiež vyplýva, že jeho faktúry č. Z2 a č. Z4 neboli predmetom tohto zápočtu. Predmetom zápočtu bola len faktúra Z1 a Z3, pričom faktúra Z1 bola so súhlasom žalobcu započítaná čiastočne na faktúru 3EX/2001.

33. Faktúru Z3 vystavenú žalovaným dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406 spisu) na sumu 5.699,96 USD (23.750,59 PLN) žalobca uznal ešte pred začatím súdneho konania za oprávnenú a túto sumu započítal na úhradu svojej fa. č. 2EX/2002 s tým, že v žalobe si uplatnil len rozdiel v sume 13.524,- PLN s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia.

34. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu rozhodnutím č. k. 14Cb/21/2006-1040 dňa 16. júla 2013 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť celkom sumu 82.757,21 PLN s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 945,15 PLN od 18. 01. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 22.616,- PLN od 23. 03. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 32.634,- PLN od 14. 04. 2002 do 17. 08. 2002 a zo sumy 8.883,41 PLN od 18. 08. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 21.388,80 PLN od 26. 06. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 10.539,45 PLN od 16. 07. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 18.384,40 PLN od 10. 08. 2002 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol.

35. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu a aj žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom zaplatenia sumy 73.873,80 Eur s úrokmi z omeškania z jednotlivých súm špecifikovaných vo výroku rozhodnutím č.k. 43 Cob 183/2014 potvrdil a vo zvyšnej časti jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

36. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť, a to aj z dôvodu nesprávne vykonaného započítania súdom prvej inštancie opätovne posúdiť, či zo strany žalobcu tak, ako to tvrdil v odvolaní, došlo skutočne k vykonaniu zápočtu ohľadom sumy fakturovanej žalovaným faktúrou Z3 vo výške 23.750,59 PLN voči jeho pohľadávke zaplatenej žalovanému dňa 15.03.2002 v sume 37.235,26 PLN, čo vyplýva z podania žalobcu zo dňa 16.02.2006, založeného na čl. 45 spisu, či sa tak stalo pred podaním žaloby na súd a aká suma z ním uskutočnenej platby ako zálohy na fazule zaplatenej žalovanému dňa 15.03.2002 mohla ako nezaplatená zostať predmetom sporu. Ak k započítaniu vyššie uvedenej pohľadávky žalobcom došlo, bolo potrebné o nároku žalobcu, ktorý si uplatnil už len vo zvyšnej sume opätovne rozhodnúť.

37. Uložil mu tiež povinnosť rozhodnúť aj o úhrade faktúry č. 2EX/2002 k CMR zo dňa 13.02.2002, ref.č. 25961/4 vystavenej žalobcom dňa 12.02.2002 na sumu 32.634,- PLN so splatnosťou 13.04.2002, ktorá žalovaným zaplatená nebola.

38. Ostatné žalovaným v konaní uvádzané sumy (945,15 PLN, 21.468,63 PLN, 37.235,26 PLN a 40.784,91 PLN), ktoré mienil žalovaný započítať voči žalobcom uplatnenej pohľadávke 120.031,90 PLN žalobca, rovnako ako aj súd prvej a druhej inštancie neuznali za spôsobilé na započítanie.

39. Predmetom sporu tak zostalo po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom posúdenie nároku žalobcu na úhradu sumy z faktúry žalobcu č. 2EX/2002 na sumu 32.634, PLN, vyfakturovanej ním dňa 13.02.2002, vystavenej k CMR zo dňa 12.02.2002 ref.č. 25961/4 s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia a sumy 13.484,67 PLN (po čiastočnom späťvzatí žaloby o kurzový rozdiel), ktorý je rozdielom oproti sume zaplatenej žalobcom žalovanému dňa 15.03.2002 ako zálohy na fazule oproti pohľadávke žalovaného na zaplatenie sumy 23.711,26 PLN z faktúry vystavenej žalovaným pod č. Z3 dňa 19.07.2002 s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia.

40. V konaní nebolo sporné, že úhrada sumy 32.634 PLN so splatnosťou 13.04.2002 žalovaným vykonaná nebola a akýkoľvek započítací prejav zo strany žalovaného žalobca poprel. Žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať, že by bol mal na započítanie voči tejto pohľadávke žalobcu akúkoľvek svoju, na započítanie spôsobilú pohľadávku. Takto uplatnená suma žalobcom bola súčasťou v žalobe uplatnenej sumy vo výške 120.031,90 PLN s príslušenstvom.

41. Od začiatku súdneho konania bola predmetom žaloby o zaplatenie sumy 120.031,90 PLN s príslušenstvom aj suma 13.524 PLN, po znížení žalobcom v sume 13.484,67 PLN s príslušenstvom uplatnená ním ako rozdiel, ktorý vznikol v dôsledku jednostranného započítania vykonaného však samotným žalobcom pred podaním žaloby, keď oproti jeho pohľadávky, ktorú mal voči žalovanému z titulu zaplatenej zálohy na budúcu dodávku fazule žalovaným v sume 37.235,26 PLN započítal pohľadávku žalovaného v sume 23.711,26 PLN podľa faktúry vystavenej žalovaným pod č. Z3 zo dňa 19.07.2002.

42. Žalobca v konaní preukázal, že dňa 15.03.2002 zaplatil žalovanému zálohu na fazule platbou označenou ako platba Bank/03/10/4 vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN).

43. Zo spresnenia žaloby založeného na čl. 17 spisu, ktorým žalobca rozšíril žalobu aj o úroky z omeškania oproti pôvodnému návrhu vyplýva, že okrem ním uvedených súm v žalobe, ku ktorým v tomto podaní, ale aj v podaní zo dňa 16.02.2006 priradil konkrétne faktúry a platby, si už v žalobe uplatnil aj právo na zaplatenie sumy 13.524,- PLN, aj keď túto sumu nepriradil k žiadnej z faktúr uvedených v žalobe, pretože táto suma sa k žiadnej dodávateľskej faktúre nevzťahovala.

44. Žalovaný na pojednávaní dňa 23.11.2017 tvrdil, že k započítaniu sumy 23.750,59 PLN z jeho faktúry Z3 voči pohľadávke žalobcu 37.235,26 PLN nedošlo, pretože od žalobcu neobdržal zápočet a tento ani v účtovníctve neviedol, aj keď si žalobca účtovne tento zápočet vykonal. Predmetom sporu mala byť preto celá suma 37.235,26 Eur a pokiaľ žalobcom uplatnená nebola, namietal opakovane jej premlčanie. Zároveň žiadal, aby súd akceptoval jeho zápočet, v ktorom sumu 23.750,59 PLN z jeho fa. č. Z3 započítal voči pohľadávke žalobcu v sume 32.634,- PLN a aby žalobcovi z nej priznal len sumu 8.883,41 PLN. Táto jeho argumentácia však už v odvolaní obsiahnutá nie je, keď v ňom namietal len dátum začiatku úročenia pre obe sumy , a to v32.634 PLN a sumu 13.484,67 PLN od 24.11.2017 do zaplatenia.

45. Žalobcom vykonaný zápočet, o ktorom musel žalovaný vedieť je pritom zrejmý nielen zo žaloby, keďže si v nej žalobca neuplatnil duplicitne sumu 13.524 PLN a aj sumu 37.236,26 PLN, ktorú súd žalovanému doručil, ako aj z jeho následných podaní doručených žalovanému, ktorý na ne reagoval a zápočet žalobcu ohľadom týchto dvoch pohľadávok nenamietal. Vedomosť žalovaného tom, že jeho pohľadávka na zaplatenie sumy 23.711,26 PLN (5.699,96 USD) určenej ním na úhradu faktúry vystavenej pod č. Z3 zo dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406 spisu) zanikla započítaním vyplýva aj zo saldokonta, ktorý listinný dôkaz je založený na č.l. 157, ako aj z toho, že si nárok na jej úhradu neuplatnil samostatnou žalobou. Že si jej úhradu uplatnil v jednostrannom započítaní datovanom dňa 10.10.2002, ktorého doručenie žalobcovi nepreukázal, pričom v konaní žalobca oprávnenosť tejto jeho pohľadávky nepopieral, avšak poukazoval na to, že už si ju už započítal, čoho dôkazom je to, že si zo svojej zálohovej platby zaplatenej žalovanému v sume 37.236,26 PLN uplatnil v žalobe len čiastku 13.524 PLN, nemá na posudzovanú vec žiaden vplyv. Žalobca opätovne potvrdzoval dôvodnosť ním uplatnenej sumy 13.524 PLN, a len pre prípad, že by súd už ním v žalobe zohľadnený jednostranný zápočet z akýchkoľvek dôvodov neakceptoval, prihliadnúc na opakované popieranie nároku žalobcu ohľadom tejto sumy ako aj na opakovane vznášané započítania žalovaným aj žalobca z opatrnosti uvádzal, že len ak súd nebude akceptovať ním vykonaný zápočet, že tieto dve vyššie uvdené platby spôsobilé na započítanie, opätovne započítáva.

46. Rozdiel v sume 13.524,- PLN bol pritom rozdiel, ktorý žalobca z ním zaplatenej zálohovej platby v sume 37.236,26 PLN naďalej eviduje ako neuhradený a ktorý nie je po úprave v sume 13.484,67 PLN žiadnym spôsobom zúčtovaný. O tom, že si žalobca už v žalobe túto pohľadávku žalovaného zohľadnil, a preto žaloval len sumu 13.524,- PLN vyplýva z podania žalobcu zo dňa 16.02.2006, ktoré bolo žalovanému doručené bezprostredne po podaní žaloby na súd.

47. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % zákonným úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumy 32.634,- PLN s 12 % zákonným úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia.

I. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 obsahovalo pri označení žalobcu v jeho záhlaví zrejmé gramatické nesprávnosti, ktoré odvolací súd v súlade so zápisom žalobcu v registri postupom podľa § 378 ods.1 a § 224 opravil tak, že správne znie: ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná spoločnosť), Regon: 151000023, NIP: 5740012221, KRS: 0000095472, so sídlom Dębie 62, 42-110 Popów, okres Kłobucki, vojvodstvo Sliezké, Poľská republika.

48. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, keď žalovaného zaviazal na úhradu sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumy 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia, výšku ktorých žalobca upravil po prepočte meny USD na PLN.

49. Odvolací súd s prihliadnutím na dôvody uvádzané žalovaným v ním podanom odvolaní, aj to len pri dôvodoch týkajúcich sa rozhodnutia súdu o trovách prvostupňového konania dopĺňa, že jeho tvrdenie o tom, že k započítaniu sumy 23.711,26 PLN (5.699,96 USD) žalobcom došlo až na pojednávaní dňa 23.11.2017 nie je pravdivé. Tak, ako to vyplýva zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, ale aj odvolacím súdom konštatovaného zistenia v jeho zrušujúcom rozhodnutí, si žalobca nárok na zaplatenie sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia uplatnil už v žalobe. Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť ani prípadné vyjadrenia žalobcu v priebehu súdneho konania o tom, že len z opatrnosti si sumu 23.711,26 PLN započítava oproti svojej pohľadávke vo výške 37.236,26 PLN, pretože ak účinky jednostranného započítania vzájomne kryjúcich sa pohľadávok žalobcom, a teda aj ich zánik nastali ku dňu, kedy sa obe splatné pohľadávky v započítavanej časti stretli, a to ku dňu 18.08.2002, kedy bola splatná pohľadávka žalovaného, nie je možné už raz zaniknutú pohľadávku započítaním započítavať opakovane neskôr. Keďže k započítaniu sumy 23.711,26 PLN vyfakturovanej žalovaným voči pohľadávke žalobcu vo výške 37.236,26 PLN došlo najneskôr dňom podania žaloby na súd, pričom účinky započítania nastali už ku dňu, kedy sa splatné pohľadávky stretli, a teda ku dňu 18.08.2002, nie je možné už raz zaniknutú pohľadávku započítaním započítavať neskôr opätovne. Platí to nielen pre žalobcu, ale aj pre žalovaného.

50. Tú skutočnosť, že k započítaniu časti pohľadávky z predplatného na fazuľu žalobcom zaplateného ním na účet žalovaného vo výške 37.236,26 PLN došlo najneskôr dňom podania žaloby na súd, mohol žalovaný zistiť z obsahu žaloby a jej doplnenia zo dňa 14.06.2006 a 16.02.2006, ktoré je možné podľa obsahu posúdiť aj ako oznámenie žalobcu o vykonaní zápočtu, pretože je z neho zrejmá nielen výška pohľadávok určených na započítanie, ale aj ich právny dôvod. Každej zo strán sporu preto muselo byť z neho zrejmé v akej výške a k akému dátumu sa vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli, a teda v akej výške zanikli. Akékoľvek následné započítacie prejavy, či už zo strany žalobcu alebo žalovaného sú tak právnymi úkonmi neplatnými a aj neúčinnými, preto na ne nie je možné prihliadať.

51. Odvolací súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že žalobca už v žalobe uviedol, že dňa 15.03.2002 zaplatil žalovanému zálohu na fazule platbou vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) a že si voči tejto jeho pohľadávke započítal žalovaným fakturovanú sumu ako kúpnu cenu za ním dodanú fazuľu žalobcovi vo výške 23.711,26 PLN, čo len vo svojich ďalších, vyššie uvedených, ale aj následných podaniach zopakoval a spresnil.

52. Zo spresnenia žaloby založeného na čl. 17 spisu, ktorým žalobca rozšíril žalobu aj o úroky z omeškania oproti pôvodnému návrhu vyplýva, že okrem súm uvedených v žalobe, ku ktorým v priebehu konania priradil konkrétne faktúry a platby, si v žalobe uplatnil aj právo na zaplatenie sumy 13.524,- PLN, ktorú platbu však nemal ako priradiť k faktúram, ktorými žalovanému vyfakturoval cenu ním dodaného tovaru, keďže sa táto suma týkala len zálohovej platby poskytnutej žalobcom žalovanému, aj to len v časti, v ktorej nedošlo zo strany žalobcu k započítaniu.

53. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na list žalobcu (čl. 45 spisu) zo dňa 16.02.2006 adresovaný právnemu zástupcovi žalovaného, z ktorého sa žalovaný nesporne dozvedel o tom, k čomu sa suma 13.524,- PLN viaže. List žalobcu bol pritom reakciou na vyjadrenie žalovaného zo dňa 08.02.2006, v ktorom mu žalobca vysvetlil, že mu dňa 15.03.2002 zaplatil sumu 37.236,26 PLN označenú ako platba Bank/03/10/4, z ktorej 23.711,26 PLN určenú na úhradu faktúry Z3 zo dňa 19.07.2002 vystavenej žalovaným započítal na ním poskytnutú sumu zálohy a zvyšok v sume 13.524,- PLN je rozdiel, ktorý žalobca zo zálohy na fazule eviduje ako neuhradený, ktorý nie je žiadnym spôsobom zúčtovaný.

54. Žalobca si tak dôvodne uplatnil nárok na zaplatenie zvyšnej, nezapočítanej sumy 13.484,67 PLN, ktorá je stále žalovaným neuhradená a na zaplatenie ktorej nemá zápočet v sume rozdielu 23.711,26 PLN žiaden vplyv.

55. Ak sa teda žalovaný dostal do omeškania s úhradou sumy 13.484,67,- PLN nasledujúci deň po jej úhrade žalobcom, je povinný z nej platiť zákonné úroky z omeškania podľa § 359, § 366, § 481 a § 482 Občianskeho zákonníka Poľskej republiky vo výške 12% a 12,5 % ročne, ktorá je nižšia, než výška úrokov stanovených v rozhodnom období nariadením Rady ministrov s odkazom na článok 359, § 3 Občianskeho zákonníka Poľskej republiky platnej v čase od 15.12.2001 do 24.07.2002 v sadzbe 20% ročne. (č.l. 322).

56. Rovnako platí vyššie uvedená argumentácia aj ohľadom žalobcom uplatnenej sumy 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia, úhrady ktorej sa žalobca domáhal už v žalobe a ktorú sumu žalovaný nezaplatil. Z uvedených dôvodov je preto argumentácia žalovaného o započítaní sumy 23.711,26 PLN voči tejto pohľadávke bezpredmetná, keďže zanikla prv vykonaným započítaním žalobcom ku dňu 18.08.2012, a teda neexistuje.

57. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej časti prvej výrokovej vety ohľadom začiatku doby platenia úrokov z omeškania, keďže základ a ani výšku súdom priznanej sumy 13.484,67 PLN a 32.634 PLN žalovaný v odvolaní nenamietal vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 potvrdil.

58. Vo zvyšnej časti prvej, druhej, štvrtej a piatej výrokovej vety odvolanie žalovaného ako podané oneskorene podľa § 386 písm. a) odvolací súd odmietol.

59. Z obsahu odvolania žalovaného doručeného súdu prvej inštancie totiž jednoznačne vyplýva, že žalovaný síce podal odvolanie proti prvej výrokovej vete, ale podľa obsahu odvolania ho podal len proti tej jej časti, ktorá sa týkala začiatku doby omeškania žalovaného s úhradou súm 13.484,67 PLN a 32.634 PLN, keď podľa názoru odvolateľa mal byť začiatok omeškania pri oboch sumách stanovený až na dátum 23.11.2017, a nie na dátum od 16. 03. a 14. 04. 2002 stanovený súdom prvej inštancie. Odvolanie žalovaného sa preto netýkalo istiny a ani výšky úrokov z omeškania, ale len doby začiatku úročenia, ktorá bola súdom prvej inštancie stanovená správne. Omeškanie dlžníka totiž nastáva bez ohľadu na príčinu, ktorá spôsobila, že dlžník nesplnil svoj záväzok riadne a včas.

60. Ak teda žalovaný v jeho dopĺňacom vyjadrení zo dňa 19.03.2018, a teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania tvrdil, že podal odvolanie okrem VI. a VII. výrokovej vety voči všetkým ostatným výrokovým vetám odvolaním napadnutého rozhodnutia, nie je jeho tvrdenie pravdivé. Doplňujúce podanie žalovaného nie je možné posúdiť ako včasné odvolanie a na argumenty v ňom uvedené nie je možné prihliadnuť, pretože ich uviedol a odvolaciemu súdu doručil neskoro.

61. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že toto sa stalo dňa 24.01.2018 v prvej výrokovej vete čo do istiny právoplatné, okrem úrokov z omeškania a právoplatné sa stalo aj v ostatných výrokových vetách, okrem III. výrokovej vete o trovách konania.

62. Odvolací súd preskúmal aj žalovaným podané odvolanie proti tretej výrokovej vete o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalobcovi voči žalovanému, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodné.

63. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách prvostupňového konania v tretej výrokovej vete odvolaním napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o priznanie nároku na ich úhradu žalobcovi, ktorého neúspech bol len v zanedbateľnom rozsahu.

64. Podľa § 262 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

65. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

67. Z ust. § 255 ods.1 jednoznačne vyplýva rozhodovanie súdu o náhrade trov konania vo veci samej výlučne podľa miery úspechu každej zo strán sporu. Rozhodovanie o náhrade trov konania je založené na tej zásade, že strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech prizná súd plnú náhradu trov konania. Strana sporu má vo veci plný úspech vtedy, ak súd vyhovie žalobe v plnom rozsahu, ale aj vtedy, ak jej neúspech je len v nepatrnej miere.

68. Odvolací súd nesúhlasí s argumentmi žalovaného o tom, že by malo byť o nároku na náhradu trov konania rozhodnuté tak, že by žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný nemal byť nárok na náhradu trov konania priznaný vôbec. Argumenty žalovaného o tom, čo považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, a to, že v dôsledku postupu žalobcu pri podávaní žaloby, ale aj následných nejasností týkajúcich sa ním uplatnených nárokov, ktoré spôsobil výlučne žalobca, zavinil aj to, že konanie trvá od roku 2005 a je k neúmerne dlhé, a tým pre obe strany aj nehospodárne, pretože ani konajúce súdy nemajú v tomto spore dlhodobo prehľad o uplatňovaných nárokoch, o čom svedčia jednotlivé rozsudky a postupné priznávanie nárokov žalobcovi tak, ako sa podarilo v konaní tieto postupne špecifikova nie sú pre rozhodnutie o trovách konania natoľko relevantné, že by bolo možné aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania v prejednávanej vec § 257 tak, ako to žalovaný v odvolaní navrhoval. Podľa procesného výsledku nebol žalovaný v konaní úspešný a žalobca podal žalobu dôvodne. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že len žalobca môže za to, že konanie na súde prebieha od roku 2005, pretože to bol práve žalovaný, ktorý v priebehu súdneho konania vznášal započítacie námietky, pričom sám od začiatku súdneho konania argumentoval rôznymi tvrdeniami, ktoré sa mu však v konaní, rovnako ako ani existenciu ním uvádzaných pohľadávok spôsobilých na započítanie, okrem tých, ktorých existenciu žalobca potvrdil a súhlasil so započítaním, preukázať nepodarilo. Vznášal aj rôzne námietky procesného charakteru, napr. námietku premlčania, pričom sa pri vzťahoch medzi podnikateľmi postupuje pri jej posudzovaní podľa § 397 Obch. zák., postúpenie pohľadávok na tretiu osobu a ich vymáhanie, ale aj nároky z titulu reklamácie vadného tovaru a z titulu plnenia zo zmluvy o prieskume trhu, pričom žiaden argument žalovaného nebol v prejednávanej veci posúdený ako oprávnený.

69. Odvolací súd je toho právneho názoru, že v prejednávanej veci nebol daný dôvod na aplikáciu § 257 CSP, ktorý je výnimkou z ustanovení upravujúcich nárok na náhradu trov konania. Jeho aplikácia je možná len výnimočne, a to tak, že ak by existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, nebola by strane sporu, ktorá bola v konaní úspešná, priznaná náhrada trov konania. Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa vychádza z posúdenia všetkých okolností v prejednávanej veci, pričom nejde o svojvôľu súdu, ale o posúdenie všetkých rozhodujúcich hľadísk. Súd predovšetkým prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu, pričom je treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by mal hradiť trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávnenej strany, a teda žalobcu, pričom nie sú zanedbateľné ani okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež aj postoj strán v priebehu súdneho konania. Ust. § 257 nedovoľuje súdu, aby priznal trovy konania tej strane, ktorá v spore nebola úspešná voči tej strane, ktorá mala v konaní úspech.

70. Na tomto právnom názore nič nemení ani to, že žalovaný na podporu aplikácie § 257 poukazoval aj na právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý na strane 14 a 15 jeho zrušujúceho rozhodnutia ohľadom nedôslednej a nepresnej špecifikácie žalobcom uplatnených súm už v žalobe, čím spôsobil neprehľadnú situáciu, keď pri sume 13.524,- PLN neuviedol, ktorej faktúry alebo platby sa týka. Tento názor vyslovený odvolacím súdom smeroval najmä k tomu, že súd prvej inštancie vykonal zápočet pohľadávok, na čo nebol oprávnený. Neznamená to však, že by na týchto, miestami zmätočných údajoch žalobcu, ktoré sa po ich vysvetlení ukázali ako pravdivé, nemal svoj podiel aj žalovaný, ktorý sám na poslednom pojednávaní dňa 23.11.2017 vzniesol započítaciu námietku na už raz započítanú sumu z jeho fa. č. Z3 žalobcom, o čom už mal preukázateľne vedomosť, oproti pohľadávke žalobcu z úplne inej faktúry, aj keď už táto pohľadávka neexistovala.

71. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalovaným v prospech žalobcu je preto v tretej výrokovej vete odvolaním napadnutého rozhodnutia vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 potvrdil.

72. Šiesta a siedma výroková veta rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola napadnutá odvolaním, preto obe zostávajú v platnosti.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 v nadväznosti na § 262 ods.1 a § 255 ods.1 tak, že ich nárok priznal žalobcovi, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.

74. S poukazom na § 262 ods.2 rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania jedným výrokom súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

75. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .