Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8CoE-46-2018.pdf
PDF · 101.56 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/46/2018
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 proti povinnému: E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., J. XXX/XX, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 06. júna 2017, č. k. 16Er/310/2011-24, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnému sa voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekúciu a o trovách exekúcie si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 58 ods. 1, § 243b ods. 1, § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 39, § 52 ods 2, 4, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 a v odôvodnení uviedol, že dňa 09. 11. 2009 oprávnený ako veriteľ uzavrel s povinným ako dlžníkom zmluvu o úvere. Súd po preštudovaní súdneho spisu, kópie zmenky a rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 13748/10, ktorý je v predmetnej veci exekučným titulom, mal za preukázané, že oprávnený a povinný zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) zmenkou vystavenou dňa 09. 11. 2009, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný ako dlžník mal v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase vystavenia zmenky postavenie spotrebiteľa. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmenka, titulom ktorej oprávnený uplatňuje žalovanú sumu je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona. Ďalej mal súd za preukázané, že zmluva o úvere uzavretá medzi povinným ako dlžníkom a oprávneným ako veriteľom dňa 18. 05. 2010 nemá obligatórne náležitosti, čo má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V neposlednom rade súd ustálil, že článok 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, čo má za následok nielen neplatnosť dohody o vyplnení zmenky, ale aj neplatnosť samotnej zmenky. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že povinný má v predmetnom konaní postavenie spotrebiteľa. S poukazom na uvedené súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekučné konanie zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúci sa zrušenia veci a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Poukázal na to, že dňa 09. 11. 2009 uzatvoril ako veriteľ s dlžníkom pod obchodným menom Jozef Hucel, ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným číslom (IČO) 40 669 904 zmluvu o úvere č. 405400128, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na výkon podnikania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované finančné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., neskôr č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru postačuje prejav vôle uvedený v zmluve. Skutočnosť, na čo bol povinným poskytnutý úver využitý, oprávnený neskúma. Do pozornosti odvolacieho súdu dal uznesenie Okresného súdu Trebišov zo dňa 25. 11. 2010, sp. zn. 6Er/699/2009-113. Poznamenal, že povinnému nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že povinný predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril za účelom výkonu jeho podnikania. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinný je živnostníkom zapísaným v Živnostenskom registri, t. j. je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b/ Obchodného zákonníka. Ďalej odkázal na zmluvu o úvere, ktorá má v časti identifikácie dlžníka uvedené okrem iného obchodné meno a IČO dlžníka. Oprávnený uzatvoril zmluvu o úvere s fyzicky podnikajúcou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté k výkonu podnikateľskej činnosti. Povinný vystupoval pri uzavretí úverovej zmluvy ako podnikateľ, o čom svedčí aj uvedenie IČO na úverovej zmluve. Rodné číslo, ktoré je na zmluve zároveň uvedené je len dodatočný identifikačný údaj, ktorý mal umožniť identifikáciu povinného v prípade, ak by ukončil podnikateľskú činnosť. Oprávnený trval na tom, že povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. V zmluve o úvere a všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru povinný vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržať. V prípade, ak by súd aj napriek uvedeným skutočnostiam považoval vzťah medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľský uviedol, že konajúci môže na porušenie zákonného zákazu vyhotovenia zmenky veriteľom prihliadať iba na námietku dlžníka, pretože porušenie zákonného zákazu vystaviť zmenku na zabezpečenie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy oprávňuje zmenkového dlžníka na uplatnenie nároku na náhradu škody iba voči veriteľovi. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Zdôraznil, že je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to v zmysle vnútroštátneho ako aj európskeho práva. V zmysle Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základne Zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolateľ mal za to, že v prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Oprávnený uviedol, že v predmetnej blankozmenke nebola vyplnená zmenková suma a dátum začiatok úročenia zmenkovej sumy, ktorých vyplnenie bolo dohodnuté v dohode o vyplnení zmenky. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný neplnil uzatvorenú zmluvu o úvere v súlade s dojednanými podmienkami riadne a včas, čím sa stal jeho dlh splatný vcelku, oprávnený prostredníctvom svojho právneho nástupcu pristúpil k vyplneniu zmenky v zmysel dohody o vyplnení zmenky. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázal na to, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieval, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
4. Napadnuté uznesenie vydal sudca súdu prvej inštancie.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
11. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
12. Podľa § 243f ods. 4 Exekučného poriadku, ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
13. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
14. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
15. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
16. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
17. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
18. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
19. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
20. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na strane spotrebiteľa (“ďalej len neprijateľná podmienka“).
21. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
22. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že exekučné konanie začalo dňa 09. 03. 2011, kedy oprávnený spísal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. návrh na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice, ktorým žiadal oprávnený, aby súd poveril uvedeného súdneho exekútora vykonaním exekúcie voči povinnému na sumu 637,33 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 13748/10 zo dňa 31. 01. 2011, právoplatný dňa 21. 02. 2011 a vykonateľný dňa 24. 02. 2011, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 737,33 eura, spolu so zmenkovým úrokom vo výše 0,25 % denne zo sumy 737,33 eura od 08. 09. 2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 737,33 eura od 29. 10. 2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 253,30 eura, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením zo dňa 11. 07. 2011, č. k. 16Er/ 310/2011-12 súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 21. 03. 2011 v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia vo výške 45,74 eura zamietol a následne uznesením zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 16Er/310/2011-15 exekučné konanie v časti vymoženia trov právneho zastúpenia vo výške 45,74 eura zastavil. Poverením zo dňa 23. 11. 2011, č. 5402 081208, exekučný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 03. 02. 2016 doručil súdny exekútor exekučnému súdu podanie označené ako Postúpenie doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku s prílohou Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f Exekučného poriadku, ktoré bolo doručené oprávneným súdnemu exekútorovi dňa 21. 01. 2016. Následne súd prvej inštancie preskúmal listiny doručené do súdneho spisu a rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu zastavil a o trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.
23. Pri preskúmaní dôvodnosti podaného odvolania odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vyhodnotil predmetný vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a zmluvu o úvere taktiež považoval za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej oprávnený ako dodávateľ poskytol finančné prostriedky povinnému ako spotrebiteľovi. Oprávnený v odvolaní namietal skutočnosť, že uzatvoril s dlžníkom pod obchodným menom Jozef Hucel, ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným číslom (IČO: 40 669 904) zmluvu o úvere č. 405 400 128, preto nie je možné na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v danom prípade nejde. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere zo dňa 09. 11. 2009 správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným, ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že povinný je v zmluve o úvere identifikovaná jeho obchodným menom (Jozef Hucel ml.), miestom podnikania, číslom živnostenského registra a zároveň je tu uvedené i jeho IČO. V zmluve o úvere je povinný totiž zároveň identifikovaná svojím bydliskom a rodným číslom. Za použitia interpretačného pravidla v ust. § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv uprednostniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím je potrebné dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho,
kto tvrdí takúto výnimku, teda oprávneného. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom podľa názoru súdu, bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý nepreukazuje konkrétny účel a konkrétnu súvislosť s podnikaním účastníka zmluvy a navyše, ak je tento údaj v zmluve len súčasťou vopred pripraveného tlačiva. V tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 01. 09. 2008, z ktorého vyplýva, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá ich do zmluvy nenapísala, v danom prípade v prospech povinného. Označenie dlžníka v zmluve o úvere je teda potrebné vykladať v prospech dlžníka - povinného, ktorý text tejto zmluvy vopred nevyhotovil. Za danej situácie teda možno nejasné označenie povinného hodnotiť ako pokus o vyňatie posudzovaného vzťahu spod ochranného spotrebiteľského režimu. Odvolací súd teda nemal pochybnosť o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka aj s ohľadom na predmet činnosti oprávneného a postavenie povinného. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na vzťah účastníkov konania aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd konštatuje, že ide o vzťah, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, to znamená, že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti, že žalovaný (povinný) je v rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule) označený iba menom, priezviskom, rodným číslom a trvalým pobytom, čo len potvrdzuje, že oprávnený uzatváral zmluvu o úvere s povinným ako spotrebiteľom. Rozhodcovský súd však od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ a vydal rozhodcovský rozsudok aj napriek tej skutočnosti, že oprávnený si uplatňoval svoj nárok titulom zmenky. Uvedená úverová zmluva nad mieru všetkých pochybností napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, preto rovnako ako súd prvej inštancie tak aj odvolací súd považuje za neprípustné, aby bol spotrebiteľský vzťah zabezpečený formou zmenky. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov a dospel k záveru o existencii dôvodu na zastavenie exekúcie aj podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
24. Odvolací súd v súvislosti s Postúpením doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 03. 02. 2016 poukazuje na to, že toto podanie neobsahuje žiadne nové a rozhodujúce skutočnosti, ktoré by zavážili pri závere odvolacieho súdu v tom smere, že ďalšie vedenie exekúcie by bolo v súlade so zákonom. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o skutočnosť, že oprávnený a povinný zabezpečili svoj záväzkový vzťah zmenkou, ktorú povinný vystavil dňa 09. 11. 2009 v prospech remitenta - oprávneného, je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona. Avšak odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie nepreskúmaval dodržanie lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Návrh na vykonanie exekúcie bolo potrebné doplniť v lehote 30 dní odo dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, t. j. najneskôr do 22. januára 2016. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že nemožno považovať podanie oprávneného, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. 01. 2016, a následne bolo súdnym exekútorom postúpené exekučnému súdu dňa 03. 02. 2016, ako doplnené včas, aj keby oprávnený zákonom vyžadované skutočnosti doplnil.
25. V tomto smere odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 zo dňa 08. 11. 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor [§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku (pozri napr. aj II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016)].
26. Aj preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok (vo väčšom rozsahu), aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene, zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie, ku ktorým dospeli.
27. Poukazujúc na uvedené skutočnosti odvolací súd zastáva názor, že hoci v predmetnej veci bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, teda bez preskúmania danej veci, keďže oprávnený si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, exekučný súd zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, čo však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktoré je vo výroku vecne správne. Exekučný súd nad rámec svojich povinností preskúmal danú exekučnú vec, pričom vzhliadol dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, keďže správne vyhodnotil, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský právny vzťah, vychádzajúci zo zmluvy o úvere a exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý preukázateľne vychádza zo zmenkového nároku oprávneného, pričom rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní neaplikoval spotrebiteľské právo na rozhodovanú vec.
28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k rozhodnutiu o vecnej správnosti napadnutého uznesenia, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutie vo výroku vecne správne potvrdil.
29. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že inak úspešnému povinnému nepriznáva voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).