Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-197-2018.pdf
PDF · 132.77 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/197/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom D. F. XXX, právne zastúpeného JUDr. Zuzanou Durišovou, advokátkou so sídlom O. X, D. P., proti žalovanej: PhDr. B. G., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXXX/X, F., právne zastúpená JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom so sídlom A. X. B. XX/X, F., o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/15/2017-229 zo dňa 13. marca 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výrokoch (I.- III.) o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku IV. o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 60%.
Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 60%.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil (výrok I.) podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej k nehnuteľnosti - bytu č. XX nachádzajúcemu sa na X. poschodí, vchod XX, bytového domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parc. č. 609/2 v D. M., spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške 5783/89831, všetko vedené na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie a obec D. M., evidovanom na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, a ku úhrnnému spoluvlastníckemu podielu vo výške 5783/89831 (P. P. - 28915/538986 a PhDr. B. G. - 5783/538986) k pozemku registra KN - C parc. č. 609/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 372 m2, evidovanému na liste vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie a obec D. M., vedenom na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor. Výrokom II. predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorému uložil (výrok III.) povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 4.966,67 eur v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku. 2.Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že výška spoluvlastníckeho podielu žalobcu predstavuje 5/6- ín a žalovanej 1/6-inu. Žalobca nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/6-iny na základe Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. D 245/02 a spoluvlastnícky podiel v rozsahu 4/6-ín na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod sp. zn. V 2902/2015. Žalovaná nadobudla svoj podiel na byte v zmysle Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. D 245/02. 3.Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že listom zo dňa 21.7.2016 žalobca požiadal žalovanú o odkúpenie jej spoluvlastníckeho podielu a to za sumu 4.333,- eur, pričom vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti vo výške 26.000,- eur (cena obdobných bytov v danom mieste a čase). V tomto období nebol pozemok pod bytovým domom s. č. XXX, v ktorom sa sporný byt nachádza, vysporiadaný.
Ďalším listom zo dňa 18. 10. 2016 žalobca navrhol žalovanej uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k dotknutému bytu. Zopakoval svoju požiadavku na prikázanie veci do jeho vlastníctva s tým, že žalovanej bude vyplatená suma 4.333,- eur. Pokiaľ by žalovaná nesúhlasila s danou sumou, táto mala byť určená znaleckým posudkom. Žalovaná listom zo dňa 28.11.2016 súhlasila s mimosúdnym vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, avšak namietala žalobcom deklarovanú hodnotu bytu. Mala za to, že táto dosahuje sumu až 50.000 eur; z tohto dôvodu požadovala, aby jej bola vyplatená náhrada za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 8.333 eur. V e-maile zo dňa 24.1.2017 žalovaná deklarovala vôľu prenechať byt na užívanie svojmu synovi. Žalobca listom zo dňa 8.3.2017 uviedol, že aktuálne predmetný byt nie je obývaný a je potrebné platiť pravidelné mesačné poplatky na bytové družstvo a poplatky za merač energie, na ktorých úhrade sa žalovaná vôbec nepodieľa. Vzhľadom na skutočnosť, že každý podielový spoluvlastník má iné predstavy o výške výplatku z dotknutej nehnuteľnosti, žalobca navrhol, aby sa byt s príslušenstvom predal tretej osobe a kúpna cena po odpočítaní nákladov by sa rozdelila podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov medzi spoluvlastníkov. Z obsahu Znaleckého posudku č. 56/2016, vypracovaného Ing. Petrom Krivošom ku dňu 09. 12. 2016, vyplýva všeobecná hodnota dotknutého bytu vo výške 15.500,- eur. Hodnota bytu bola určovaná bez podielu na pozemku. Z listiny „Ohodnotenie trhovej ceny nehnuteľností“, vyhotovenej realitnou kanceláriou Sany reality, s.r.o. , vyplýva odhad trhovej ceny sporného bytu, a to na sumu 29.000,- eur. Na základe Znaleckého posudku č. 6/2018, vyhotoveného znalcom Ing. Miroslavom Neumannom, bola všeobecná hodnota sporného bytu ku dňu 18. 01. 2018 vrátane pozemku určená na sumu po zaokrúhlení 29.800,- eur (z toho cena bytu 29.489,72 eur a cena pozemku 317,55 eur). 4.Následne súd prvej inštancie pojmovo vymedzil inštitúty povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena, zásadu koncentrácie konania a uviedol základné tézy postupu súdu pri žalobe o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. V danej spojitosti konštatoval, že rozdelenie bytu technicky možné nie je a táto alternatíva vyporiadania podielového spoluvlastníctva ani nebola predmetom skutkových tvrdení sporových strán. Preto sa zaberal druhou z možností vyporiadania spoluvlastníckeho právneho pomeru, t. j. prikázaním veci za náhradu jednému zo spoluvlastníkov, pričom obe sporové strany prejavili záujem o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a totožne argumentovali o záujme užívať byt, prípadne ho poskytnúť rodinným príslušníkom. Išlo o podobné argumentácie a za takejto situácie mohol súd „tvrdenia proti tvrdeniu“ zohľadňovať len v kontexte ostatných argumentov a dôkazov. Žalobca ani žalovaná neposkytli súdu tak hodnoverný dôkaz, ktorý by mohol viesť k rezolútnemu záveru o tom, že práve tento subjekt sporu má najlepšie vytvorené podmienky pre účelné využitie veci, pretože žiadna zo strán v byte nebýva (v minulosti tam bývali rodičia žalobcu a žalovanej). Do úvahy preto zobral fakt, že úhradu nákladov spojených s bytom aktuálne zabezpečuje výlučne žalobca a žalovaná ani nemala žiadnu vedomosť o stave a užívaní bytu v posledných rokoch. Uvedené potvrdzujú otázky zástupcu žalovanej na pojednávaniach smerujúce práve k objasneniu užívacích pomerov v nehnuteľnosti a tiež tvrdenie žalovanej o prenajímaní sporného bytu tretej osobe, ktoré sa nijako nepreukázalo (žalovaná ho nepodporila žiadnym dôkazom a žalobca uvedené poprel). Ak žalovaná nikdy v byte nebývala (táto skutočnosť nebola žalovanou popretá), potom súdu nebolo jasné, na akom základe by mala mať k nehnuteľnosti „citový vzťah“. Je evidentné, že žalovaná nemá z obdobia posledných troch rokov informácie o stave, užívaní bytu, ani o nákladoch s jeho prevádzkou, preto považoval súd za racionálne pri zohľadnení faktu, že žalobca zabezpečuje finančnú stránku správy nehnuteľnosti a je zároveň väčšinovým spoluvlastníkom v rozsahu 5/6-ín, prikázať vec do jeho vlastníctva. O správnosti tohto postupu svedčí aj fakt, že v liste zo dňa 28. 11. 2016 žalovaná pripustila možnosť prikázania jej podielu žalobcovi za cenu 8.333,- eur, čo neguje vyššie uvádzané tvrdenia o citovom vzťahu k veci. Ak by takýto vzťah skutočne existoval, potom by žalovaná nepripustila ešte pred začatím sporu nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti žalobcom. 5.Pokiaľ žalovaná poukazovala na úmysel žalobcu byt predať, ani toto sa nepodarilo riadne preukázať. Žalobca pred iniciovaním súdneho sporu totiž vykonal všetky preventívne kroky smerujúce k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva dohodou (bod 3 tohto odôvodnenia). Až následne po neúspešnosti mimosúdnych rokovaní žalobca v liste zo dňa 08. 03. 2017 reagoval návrhom na predaj bytu a rozdelením výťažku. Posledná menovaná alternatíva vyriešenia sporu žalobcu a žalovanej tak pramenila z nemožnosti dosiahnutia dohody, nie z prioritného záujmu žalobcu o dosiahnutie zisku z predaja.
6.Žalovaná ďalej v spore namietala, že žalobca sa stal väčšinovým spoluvlastníkom tak, že mu matka darovala spoluvlastnícky podiel v rozsahu 4/6-ín v čase jej pokročilého veku a bez toho, aby bol tento úkon konzultovaný so žalovanou. Uvedená okolnosť vyvolala u žalovanej pochybnosti o správaní žalobcu ako podielového spoluvlastníka v zmysle § 141 ods. 1 OZ a mala za to, že by na túto skutočnosť mal súd prihliadať. Tiež uviedla, že okolnosti prevodu spomínaného podielu vníma ako krivdu, pretože daný podiel získal žalobca za nič. Mala za to, že tu mohlo dôjsť k obchádzaniu predkupného práva a z hľadiska dobrých mravov mala byť aspoň informovaná o dare matky v prospech žalobcu. Okresný súd tu zdôraznil, že v zmysle princípu záväznosti údajov katastra o právach k nehnuteľnostiam (§ 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam / katastrálny zákon/), bolo nutné vychádzať z toho, že žalobca je riadnym spoluvlastníkom bytu v rozsahu 5/6-ín a žalovanej prislúcha spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/6-iny. Žiadnym tvrdením nebola v celom priebehu spore deklarovaná neplatnosť nadobúdacieho titulu žalobcu k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 4/6-ín. Ak žalovaná poukázala na krivdu, ktorá sa jej stala, a na bližšie nešpecifikované pochybnosti o danom prevode, uvedené nebolo relevantné pre požadované „prihliadnutie“ na jej menšinový status ako nepodstatný pre vyporiadanie spoluvlastníctva. 7.Na základe toho čiastkovo uzavrel, že žalovaná v spore nesplnila bremeno tvrdenia v otázke spochybnenia nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalobcu v rozsahu 4/6-ín od jeho matky, pretože nijako nedeklarovala, akým spôsobom by mal súd s touto pochybnosťou naložiť. Nebolo jasné, či právny úkon má byť považovaný za neplatný, či išlo o neprimerané zvýhodnenie dediča alebo iná právna skutočnosť. Sám zástupca žalovanej v záverečnej reči uvedené nevysvetlil a zdôraznil, že sa k uvedenému bližšie vyjadrovať nebude. Uvedené nejasnosti súviseli následne aj so spôsobom vedenia dokazovania na pojednávaní, keď zástupca bol opakovane upozornený na neprípustnosť otázok smerujúcich k objasneniu psychického stavu matky sporových strán, pretože toto nebolo predmetom žiadnych tvrdení prezentovaných v skorších fázach konania. Obdobne to platí aj pre notársku zápisnicu spomenutú prvýkrát až v záverečnej reči zástupcu žalovanej. Ak teda žalovaná nijako netvrdila neplatnosť zmluvy, podľa ktorej sa žalobca stal majoritným spoluvlastníkom, resp. svoje „pochybnosti“ bližšie nevysvetlila, potom súdu chýbala platforma znamenajúca riešenie tejto právnej otázky. Dodal, že zástupcovi žalovanej bol na pojednávaniach poskytnutý široký priestor na kladenie otázok žalobcovi, avšak tieto sa zjavne vymykali predmetu sporu. Pokiaľ na pojednávaní dňa 26. 09. 2017 v súvislosti s prevodom 4/6-ín zástupca žalovanej naznačil obchádzanie ustanovení o predkupnom práve, uvedené je bez právneho významu, keďže prevod bol realizovaný medzi blízkymi osobami (§ 140 Občianskeho zákonníka). Z právnej úpravy rovnako nevyplýva žiadna povinnosť spoluvlastníka informovať o prevode medzi inými spoluvlastníkmi.
8.Nadväzne, čo sa týka výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej, súd mal k dispozícii dva znalecké posudky - Ing. Krivoša a Ing. Neumanna, ako aj vyjadrenie realitnej kancelárie Sany reality, s. r. o. k cene nehnuteľnosti a internetové prehľady cien nehnuteľností v D. M.. Zdôraznil, že všetky tieto dôkazy z hľadiska z formálno-procesného hľadiska disponujú rovnakou hodnotou (článok 15 ods. 2 Základných princípov CSP). Pokiaľ však ide o spomínané internetové prehľady predložené žalovanou, ani jeden z nich sa netýkal ocenenia konkrétneho bytu, ale dával len všeobecný obraz o aktuálnych cenách bytov v danom mieste a čase. Tieto ceny mohli vytvoriť predstavu o realitnom trhu na dotknutom mieste, avšak v žiadnom prípade nemohli byť spôsobilé poprieť dôkaznú silu znaleckých posudkov, resp. vyjadrenia realitnej kancelárie týkajúcich sa bytu, ktorý je predmetom sporu. Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval listiny predložené žalovanou za relevantné. Pokiaľ ide o posudok Ing. Krivoša, tam uvedená cena nehnuteľnosti nebola pre rozhodnutie súdu podstatná, pretože samotný žalobca pred začatím pojednávania dňa 26. 09. 2017 prejavil vôľu uhradiť žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel pôvodne ponúkanú sumu 4.333,- eur. Pre rozhodnutie vo veci boli kľúčové závery znaleckého posudku Ing. Neumanna, ktoré takmer kopírovali stanovisko realitnej kancelárie. Znalec bol ustanovený súdom a podrobný postup pri stanovení ceny je zrejmý z predloženého posudku č. 6/2018, s ktorého závermi sa žalobca stotožnil a žalovaná na ne v súdom určenej lehote nereagovala. Pokiaľ na pojednávaní zástupca žalovanej odkázal na nesprávnosť posudku z dôvodu určenia všeobecnej hodnoty, nie trhovej hodnoty, k tomu súd dal do pozornosti znenie vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, na ktorú odkázal sám znalec Ing. Neumann a ktorá jednoznačne definuje spôsob určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti ako ceny ktorú by táto mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Obdobne bola definícia všeobecnej ceny nehnuteľnosti vysvetlená na pojednávaní 13. 03. 2018, keďže súd pred nariadením znaleckého dokazovania v reakcii na požiadavku žalovanej na určenie „trhovej ceny“ nehnuteľnosti, kontaktoval znalca na objasnenie tejto otázky. Znalec označil pojem trhová cena za ľudový pojem. Cena náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej tak bola určená ako podiel 1/6- iny zo znalcom určenej sumy 29.800 eur. Okresný súd tu pripomenul, že žalovanej bol poskytnutý časový priestor na vyjadrenie k znaleckému posudku, ktorý ostal nevyužitý a zároveň na pojednávaní jej zástupca uviedol, že posudok nenamieta a nemal v tomto smere žiadne procesné návrhy. Okrem toho, žalovaná vyslovila súhlas s posudkami Ing. Krivoša, resp. Ing. Neumanna pred začatím oboch pojednávaní vo veci, pokiaľ by bola nehnuteľnosť prikázaná do jej vlastníctva (zvukový záznam zo dňa 26. 09. 2017 - 1. minúta 26. sekunda a zo dňa 13. 03. 2018 - 1. minúta 24. sekunda). Súhlas s posudkom Ing. Krivoša bol deklarovaný aj v podaní žalovanej zo dňa 22. 05. 2017. Pokiaľ ide o lehotu na zaplatenie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej, súd túto určil na základe procesného návrhu žalobcu na pojednávaní dňa 13. 03. 2018.
9.Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal žiadosťou žalobcu zohľadniť náklady na správu bytu, pričom dospel k záveru, že na tieto neprihliadne, nakoľko požiadavka na tzv. vyporiadanie v širšom zmysle slova bola vyslovená oneskorene (až v priebehu sporu po vykonanom dokazovaní) a navyše dôkazy boli predložené až na pojednávaní, na ktorom súd rozhodol vo veci samej. Obdobný postup (vyplývajúci z rozoberanej zásady koncentrácie konania) aplikoval aj v prípade návrhu žalovanej na vykonanie dôkazu zabezpečením stanoviska realitnej kancelárie k cene bytu, pretože tento návrh bol prezentovaný rovnako na druhom pojednávaní a jeho vykonanie by znamenalo odročenie pojednávania. Objektívne mohla žalovaná takýto dôkaz zabezpečiť skôr, nešlo totiž o procesný návrh reagujúci na nové skutočnosti zistené na pojednávaní.
10.Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd vymedzil, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo), alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Za kľúčové sa považuje rozhodnutie znamenajúce úspech strany v základe nároku. Výška plnenia závislá od sudcovskej úvahy, či odborného posudku je potom druhotná a nadväzujúca. V posudzovanej veci uplatnil žalobca proti žalovanej nárok na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a v časti žalobného návrhu na prikázanie veci bol úspešný. Je zrejmé, že následne rozhodnutie o výške plnenia bolo závislé na výsledkoch znaleckého dokazovania, pretože žalovaná nesúhlasila s výškou náhrady za jej spoluvlastnícky podiel a navrhla vo veci ustanoviť znalca. Žalobca pristúpil k uplatneniu svojho práva s náležitou obozretnosťou, keď súčasťou príloh k žalobe bol znalecký posudok, na podklade ktorého tento vypočítal hodnotu spoluvlastníckeho podielu protistrany. Vypracovanie posudku v súdnom konaní znamenalo odstránenie pochybností o hodnote predmetu sporu, avšak nijako nemohlo diskvalifikovať význam posudku predloženého žalobcom, ktorý bol vypracovaný znalcom v medziach jeho odbornej spôsobilosti. Nárok nebol uplatňovaný svojvoľne, či akokoľvek bezdôvodne. Výška plnenia bola racionálne odôvodnená a jej modifikácia podľa ďalšieho znaleckého posudku vyplynula z obsahu dokazovania, na ktoré nemal žalobca nijaký vplyv, pretože záviselo od vyriešenia odbornej otázky. Navyše, žalobca pred otvorením prvého pojednávania deklaroval vôľu vyplatiť žalovanej sumu navrhovanú pred začatím súdneho konania (4.333 eur) a na pojednávaní tiež predložil ďalší dôkaz (stanovisko realitnej kancelárie), ktorý uvádzal cenu nehnuteľnosti takmer v totožnej sume, ako ju určil Ing. Neumann a z ktorej vychádzal súd pri rozhodovaní vo veci samej. Odchýlka znalcom deklarovanej finančnej čiastky od jej výšky uvádzanej žalobcom (na základe stanoviska realitnej kancelárie) bola pritom minimálna. Na základe toho priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
11.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a domáhala sa zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Primárne okresnému súdu vytýkal procesné pochybenia v podobe odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa nezávislému čitateľovi nemôže javiť ako objektívne hodnotenie, nakoľko v ňom absentujú dôkazy a tvrdenia v prospech žalovanej, resp. sú súdom prvej inštancie interpretované výlučne v prospech žalobcu. Inými slovami, podľa odvolateľky konanie nabralo sporový charakter medzi súdom a žalovanou stranou. Hoci pripustila, že nové procesné pravidlá vzniesli do sporového konania zmeny, ktorých zámerom je konanie urýchliť, nemôže koncentračná zásada obmedzovať právo účastníka konania v takej miere, ako to učinil súd prvej inštancie, nakoľko takýmto prílišným formalizmom absolútne znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. 12.Vo vzťahu k meritu veci odvolateľka potvrdila, že potreba zrušenia podielového spoluvlastníctva nebola sporná. Podstata jej obrany spočívala iba v odlišnom názore na spôsob vysporiadania a určenie ceny spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že za rozhodujúce kritérium k určeniu, ktorému zo spoluvlastníkov vec pripadne do vlastníctva považuje veľkosť spoluvlastníckych podielov, odvolateľka v priebehu konania namietala, že je potrebné zohľadniť celý rad skutočnosti rozhodných pre rozhodnutie o tom, ktorému z účastníkov bude vec prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu komu nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne rozhodujúca výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Zároveň však súd musí riadne odôvodniť, prečo kritériá výšky podielov a účelného využitia veci nie sú v konkrétnom prípade rozhodujúce (rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 1644/2005). Odvolateľka v tomto smere žiadala súd o posúdenie relevantných skutočností a to, že žalobca svoj spoluvlastnícky podiel vo výške 4/6 nadobudol darom v čase, keď sa právna predchodkyňa (matka účastníkov konania) nachádzala v domove pre seniorov a bola po mozgovej príhode. Preto žiadala, aby sa na výšku týchto podielov prihliadalo tak, že tieto majú obaja účastníci konania rovnaké. Podľa odvolateľky však súd prvej inštancie toto tvrdenie nepochopil, dôkazom toho je že aj v napadnutom rozhodnutí vníma toto tvrdenie ako snahu žalovanej o to, aby nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu žalobcom považoval za neplatný. Odvolateľka sa totiž nedomáhala aby súd posudzoval otázku platnosti/resp. neplatnosti nadobudnutia podielu, ale iba toho, aby súd nepovažoval veľkosť podielu za rozhodujúce kritérium. 13.Za druhú zásadnú skutočnosť označila to, že žalobca chcel predmetný byt až do času podania žaloby odpredať. Až po podaní žaloby a porade s právnou zástupkyňou túto svoju vôľu zmenil a začal sa vyjadrovať tak, že v tomto byte plánuje s rodinou bývať, ktoré tvrdenie považuje odvolateľka za účelové. Ako dôkaz o tom predložila predchádzajúcu písomnú komunikáciu a taktiež uvedené dosvedčuje výsluch žalobcu na pojednávaní, ktorý nepoprel, že na dedičskom konaní rozprával o svojom zámere tento byt odpredať. V danej spojitosti zdôraznila, že súd by v žiadnom prípade nemal prikázať nehnuteľnosť tomu zo spoluvlastníkov, ktorý hodlá vec predať, ak ju niektorý zo spoluvlastníkov chce užívať. Súčasne za zavádzajúce považuje hodnotiaci úsudok súdu prvej inštancie, ktorým považoval za nepreukázaný „citový vzťah“ žalovanej k bytu, nakoľko ho hodnotil iba z informácií o stave bytu z posledných troch rokov, hoci súd mal vedomosť, že sa žalovaná vyhýbala kontaktu so žalobcom z dôvodu narušenia osobných vzťahov s ním. 14.Pokiaľ ide o stanovenie výšky ceny za vyporiadaný podiel, odvolateľka zdôraznila, že žalobca na podporu svojich skutkových tvrdení ohľadom výšky ceny predložil vzájomne si odporujúce dôkazy a to znalecký posudok Ing. Petra Krivoša (ktorý predmetný byt oceňoval na sumu 19 000 eur) a vyjadrenie realitnej kancelárie, ktorá uviedla, že by tento byt vedela v danom mieste a čase predať za sumu 29 000 eur. Okrem týchto protichodných tvrdení, ona sama poskytla súdu ako prostriedok procesnej obrany aj aktuálne ponuky bytov v rovnakej výmere a lokalite, ktoré preukazujú že cena týchto bytov sa pohybuje na úrovni 50 000 eur. Povinnosťou súdu prvej inštancie preto bolo vyhodnotiť tieto dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, aby spoľahlivo určil výšku primeranej náhrady. 15.Nadväzne pod primeranou náhradou podľa § 142 ods. 1 tretej vety OZ je potrebné podľa odvolateľky rozumieť hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie obdobnej veci, akú predstavoval podiel spoluvlastníka, prisúdený ostatným spoluvlastníkom. Primeraná náhrada musí vyjadrovať cenu, závislú nielen od konštrukcie a vybavenia, ale aj na dopyte a ponuke na danom mieste a v čase. Základom pre určenie primeranej náhrady pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti je jej všeobecná cena obvyklá na danom mieste a v dobe rozhodovania. Z rovnakých zásad je potom potrebné vychádzať v prípade reálneho rozdelenia nehnuteľnosti na časti majúcej rozdielnu cenu, kedy je tento cenový rozdiel v rámci vyporiadania kompenzovaný finančnou náhradou (rozhodn. NS ČR z 25.3.2003, sp. zn. 22 Cdo 1676/2002). Primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje súd a nemôže túto povinnosť preniesť na iný subjekt, napr. len na znalca, pretože tu nejde o postup podľa § 127 OSP, kde treba odborne posudzovať napr. obstarávacie náklady na zhotovenie stavby, jej kvalitu, vady a iné skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, aj keď odborná znalecká mienka spravidla bude jedným z podkladov pri určení všeobecnej ceny. Ďalším podkladom môžu byť informácie príslušného orgánu miestnej správy, informácie spoločnosti, ktoré sa zaoberajú sprostredkovaním kúpy a predaja nehnuteľnosti. Tiež sú tu poznatky a informácie samotných účastníkov o kúpe a predaji iných porovnateľných nehnuteľností v časovo približne rovnakom období. Porovnateľnosť ceny nehnuteľnosti musí vychádzať ďalej z toho, že nehnuteľnosti sa nachádzajú približne v rovnako atraktívnej lokalite a slúžia tomu istému účelu. Všeobecná cena môže byť vyššia, ale aj nižšia ako iná cena (napr. ako vyhlášková, alebo oznámená realitnou kanceláriou). Tomuto spôsobu určenia ceny nemusí vždy zodpovedať ani individuálne ponúknutá cena, najmä keď ide o tzv. cenu osobnej záľuby, keď vec solventný subjekt je ochotný cenovo ju akokoľvek nadhodnotiť a poskytnúť takto nadhodnotenú kúpnu cenu, len aby ju získal alebo aspoň dosiahol jej zvýšenie na prospech jedného zo spoluvlastníkov. 16.Pokiaľ teda existovali viaceré rozporuplné dôkazy mal ich súd podľa žalovanej hodnotiť tak, že z nich primeranú výšku náhrady nevie jednoznačne určiť a vyzvať žalobcu na jej upresnenie. Okrem toho súdu žiadal znalca o stanovenie iba všeobecnej ceny a nie trhovej ceny, pričom sám bez vedomia žalovanej strany tieto skutočnosti so znalcom konzultoval bez toho, aby sa k tomu žalovaná mohla vyjadriť. Následne sa súd odmietol zaoberať ďalšími dôkazmi pre stanovenie výšky primeranej náhrady preukazujúce aktuálnu trhovú cenu dvojizbových bytov v D. M. predložené žalovanou na pojednávaní. Podľa odvolateľa aj právnemu laikovi musí byť z objektívneho hľadiska nepochybne vierohodnejšie stanovenie primeranej náhrady oboznámením sa s cenami rovnakých bytov predávaných v okolí ako z jednostranne zameraných dôkazov na konkrétnu nehnuteľnosť. Súd pre určenie odplaty za stratu vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu vychádzaj iba zo všeobecnej ceny určenej znaleckým posudkom (ktorá je spravidla iba jedným z podkladov pri určení primeranej náhrady), túto nedoplnil resp. nekomparoval s inými dôkazmi a ďalšími podkladmi pre určenie výšky primeranej náhrady. Skutočná výška primeranej náhrady pritom môže byť vyššia, ale aj nižšia ako iná cena (napr. ako vyhlášková, alebo oznámená realitnou kanceláriou). 17.Napokon odvolateľka namietala, že v konaní od počiatku nebolo medzi stranami sporná potreba zrušenia a vyporiadania nehnuteľnosti, avšak k dohode nedošlo z dôvodu, že sa strany nedohodli na výške primeranej náhrady, ktorá sa v konaní ukázala zo strany žalovanej ako dôvodne a opodstatnene namietaná. Je preto maximálne nespravodlivé, ak žalobca, ktorý žalobným petitom požadoval aby žalovanej uhradil ledva 2583,33 eur bol v konaní považovaný za úspešného po tom, čo ho súd v rozhodnutí zaviazal uhradiť žalovanej 4966,77 eur (a aj táto výška nie je primeraná), pretože uvedený záver práve preukazuje opodstatnenosť obrany žalovanej v predmetnom konaní. Ak by žalobca nemal počiatočný úmysel ťažiť z účelovo vyhotoveného znaleckého posudku, ale uhradil by žalovanej primeranú náhradu za jej podiel, vec by s najväčšou pravdepodobnosťou skončila mimosúdne. Žalobcu za úspešného nemožno považovať ani zo strany navrhovaného spôsobu vyporiadania. Pokiaľ totiž ide o navrhovaný spôsob vyporiadania, nie je súd viazaný podaným návrhom a môže teda rozhodnúť, že zrušené spoluvlastníctvo bude vyporiadané aj iným spôsobom než je navrhovaný (tzv. iudicium duptex). Preto môže svojím rozhodnutím napr. vec rozdeliť napriek tomu, že sa navrhovateľ domáhal toho, aby mu bol predmet spoluvlastníctva prikázaný do výlučného vlastníctva (R 4/1966). Zo špecifickosti tohto konania je preto otázka úspechu pri vyporiadaní závislá výlučne na súde a nie účastníkoch konania.
18.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny, vydaný na základe objektívne zisteného skutkového stavu, preskúmateľný a zrozumiteľný. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, o ktoré dôkazy prvostupňový súd oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ako vec správne posúdil podľa ustanovení, ktoré použil. Zopakoval zistený skutkový stav, zdôraznil, že zdravotný stav darujúcej - matky strany sporu je možné ľahko preukázať zdravotnou dokumentáciou, ktorá je k dispozícii, keby však žalovaná mala záujem o svoju matku, navštevovala ju, vedela by, že darkyňa bola v čase spísania notárskej zápisnice v dobrom psychickom stave. Žalovaná však o svoju matku neprejavovala žiadny záujem o čom svedčí aj skutočnosť, že hoci pracuje v nemocnici v Poprade, kde bola hospitalizovaná matka účastníkov, túto nenavštívila hoci o tom, že matka je v nemocnici vedela od svojej príbuznej. Rovnako sa nezúčastnila ani na pohrebe svojej matky hoci o jeho konaní vedela. Považoval preto za absurdné, že žalovaná sa domáha toho, aby súd neprihliadal pri rozhodovaní na veľkosť spoluvlastníckeho podielu ktorý nadobudol žalobca darom od svojej matky. Žalobca sa od začatia zdravotných problémov svojej matky výlučne sám staral o predmetné nehnuteľnosti. Od smrti svojej matky výlučne on sám hradí všetky poplatky za byt a služby s vlastníctvom predmetného bytu spojené. Rovnako platí aj daň z nehnuteľností za daný byt. Žalovaná nikdy nekontaktovala žalobcu ani správcu bytového domu ani Mestský úrad D. M. a nezaujímala sa čo by mala vykonať z titulu jej spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Z doterajšieho konania žalovanej je možné vyvodiť záver o jej vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, V zmysle platných právnych predpisov je s vlastníctvo spojené nielen právo ale aj povinnosť. Toto však žalovaná nechce akceptovať, ale odvoláva sa a poukazuje len na svoje práva. Povinnosti by v danom prípade podľa jej správania mal mať len žalobca. 19.Ďalej žalobca poznamenal, že v snahe vyriešiť vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ešte pred začatím samotného pojednávania navrhol vyplatiť žalovanej vyššiu sumu ako bola určená v znaleckom posudku, ktorý si dal vypracovať, pričom vychádzal z potvrdenia realitnej kancelárie, ktorá predmetný byt obhliadla a ktorá pozná trh s realitami v danej oblasti. Pri stanovení ceny vychádzala realitná kancelária zo stavu, že byt nie je vôbec rekonštruovaný. Právny zástupca na pojednávaní poukazoval na cenu nehnuteľností bytov, ktoré sú po celkovej rekonštrukcii a ktoré sú v ponuke realitných kancelárii. On sám odhadol, že samotná rekonštrukcia by bola len okolo 10 000 eur. Právny zástupca nenamietal výšku sporných nehnuteľností určených súdom ustanoveným znalcom Ing. Miroslavom Neumannom. Zaoberal sa len určením trhovej ceny nehnuteľností, pričom bola zo strany právnej zástupkyne vznesená pripomienka s poukazom na platnosť vyhlášky z roku 2004, ktorou bola zavedená všeobecná hodnota nehnuteľností zohľadňujúca aj tzv. trhovú cenu nehnuteľností. Okresný súd správne vyhodnotil otázku stanovenia hodnoty vyporiadavaných nehnuteľností a túto skutočnosť dostatočne vysvetlil aj na samotnom pojednávaní. 20.Náležite je podľa žalobcu vyriešená aj otázka náhrady trov konania. Žalovaná navrhla vykonanie znaleckého dokazovania formou vyhotovenia znaleckého posudku ustanoveného znalcom. Preto je nepochopiteľné, že vykonanie dôkazu, ktorý navrhla žalovaná by mal hradiť žalobca. Akceptovať žalovaná chcela znalecký posudok predložený žalobcom len vtedy, ak by vyporiadavané nehnuteľnosti nadobudla ona.
21.V písomnom stanovisku k podanému vyjadreniu žalovaná zopakovala svoju podstatnú odvolaciu argumentáciu a dodala, že napriek tvrdeniu žalobcu o dobrom zdravotnom stave darujúcej matky v čase prejavu vďaky je rovnako nesporne preukázané, že matka účastníkov konania sa nachádza v dome seniorov a bola po mozgovej príhode.
22.V následnom vyjadrení žalobca zotrval na svojich vyjadreniach, stanoviskách a predložených dôkazoch. Dodal, že nikdy predmetný byt neprenajímal, čoho dôkazom sú vykonané mesačné platby za elektrickú energiu.
23.V poslednom stanovisku žalovaná zopakovala, že nebol účinným spôsobom vyvrátený rozpor medzi žalovanou preukázanou objektívnou predajnou cenou nehnuteľnosti v danej lokalite a cenou, ktorú určil znalec nie ako trhovú ale ako všeobecnú hodnotu. Okrem toho žalobcove tvrdenia o platbách za elektrickú energiu z obdobia dva mesiace pred podaním žalobného návrhu a týka sa obdobia, keď matka účastníkov konania sa nachádzala v domove pre seniorov.
24.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované strany sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.
25.Primárne je potrebné zdôrazniť, že obsahu spisového materiálu a odôvodneniu napadnutého rozsudku nekorešponduje odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení o neobjektívnom hodnotení dôkazov a prílišnom procesnom formalizme. Naopak, práve predmetné tvrdenie evidentne pramení len zo subjektívneho nesúhlasu odvolateľky s rozhodnutím súdu, nakoľko okresný súd východiskovo dôsledne vysvetlil procesné aj hmotno-právne aspekty týkajúce sa konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vrátane dôkazného bremena a súvisiacej zásady koncentrácie konania, ktorú (zásadu) následne aplikoval v plnej miere zodpovedajúco jej účelu/zmyslu. Pokiaľ totiž okresný súd náležite ozrejmil, prečo nepripustil ďalšie dokazovanie navrhnuté/označené až v záverečnej fáze konania, a to za okolnosti, že objektívne mohlo/malo byť navrhnuté skôr (nie je teda reakciou na “novú“ procesnú situáciu), práve a len takýto postup (súdu) zodpovedá požiadavke procesného predpisu o hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, presadzovanej nástrojmi inštitútu koncentrácie konania a nemožno ho označiť za formalistický. Opačný prístup (akého sa fakticky domáha odvolateľka, t.j. pripustenie dokazovania bez akýchkoľvek podmienok v ktoromkoľvek štádiu konania) by viedol k úplnému popretiu koncentračnej zásady. 26. Neobstojí ani zásadná odvolacia námietka (bod 12 tohto odôvodnenia) o potrebe zohľadniť okrem veľkosti spoluvlastníckych podielov aj “celý rad skutočností“. Základom rozhodnutia okresného súdu totiž nie je nepochopenie argumentácie žalovanej (ako to tvrdí odvolateľka), ale neopodstatnenosť/ neprijateľnosť tejto argumentácie. Žalobkyňa síce na jednej strane zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nenapadá/nepopiera platnosť darovacej zmluvy (v dôsledku čoho sú ale bezpredmetné jej argumenty o zdravotnom stave matky v čase vykonania predmetného právneho úkonu), ktorou žalobca získal väčšinový podiel, súčasne však žiada neprihliadať na spoluvlastnícky podiel takto získaný. Ide o argumentáciu, ktorej nie je možné priznať právnu relevanciu. Z pohľadu práva je žalobca väčšinovým spoluvlastníkom bytu, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie dôvodne - za absencie iných zásadných hľadísk/skutočností - vyhodnotil za určujúcu, pričom svoj záver podložil podporne ďalšími argumentmi vychádzajúcimi z okolností posudzovanej veci. Ide o presvedčivé a logické odôvodnenie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Na tomto rozhodujúcom závere nič nemení skutočnosť (sama osebe, keď ani jedna zo strán sporu na byt nie je odkázaná), či prípadne žalobca v minulosti mienil byt predať. Obdobne racionálne vyargumentovaná je aj úvaha okresného súdu o nepreukázanosti existencie citového vzťahu žalovanej k bytu. 27.Zjavne účelovou je odvolacia argumentácia týkajúca sa ceny za vyporiadavaný podiel. Súd prvej inštancie totiž jednoznačne vysvetlil svoj prístup (bod 8 tohto odôvodnenia) k vyhodnoteniu jednotlivých v konaní predložených dôkazných prostriedkov z hľadiska ich dôkaznej sily. Žalobkyňou tvrdený rozpor (medzi týmito dôkazmi) teda bol procesne vyriešený. Obdobne, tak znalec ako i súd prvej inštancie objasnili termín všeobecnej (ľudovo trhovej) ceny, (práve) ktorá je v okolnostiach súdenej veci primeranou náhradou. Odvolateľka nešpecifikuje s čím mal súd „komparovať„ túto cenu, pokiaľ to mali byť označované internetové ponuky bytov, odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľky na zásadný rozdiel medzi ponukou ako predstavou predávajúceho a reálnou predajnou/kúpnou cenou (ako výsledkom dvojstranného procesu uzatvárania kúpnej zmluvy).
28.Zhrnúc konštatované pristúpil odvolací súd k potvrdeniu meritórneho výroku o zrušení a spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva ako vecne správneho.
30. Za opodstatnenú však krajský súd vyhodnotil argumentáciu odvolateľky vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania. Východiská (závislosť výšky plnenia od odborného posudku) pomenované okresným súdom sú síce vo všeobecnosti správne, nemožno však prehliadnuť podstatný rozdiel medzi žalobcom navrhovanou sumou výplatku 2.583,33 eur a súdom priznanou čiastkou 4.966,67 eur, t.j. takmer dvojnásobok navrhovanej sumy. Nie je preto možné konštatovať plný procesný úspech žalobcu v konaní. Súd síce vyhovel jeho žalobe na zrušenie podielového spoluvlastníctva, ako aj spôsobu ním navrhovaného vyporiadania - prikázanie dotknutých nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva, uvedené však tvorí len časť (celkového) úspechu v takomto konaní. Ďalšiu časť (celového úspechu) predstavuje hodnota výplatku, pričom čiastka ktorú pôvodne žalobca bol ochotný žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel vyplatiť, nebola akceptovaná ani súdom a konečná suma nezanedbateľným spôsobom (rádovo násobkom) prevyšuje navrhovanú čiastku. Okrem toho sa v konaní žalobca domáhal zohľadnenia nákladov na správu bytu, v ktorom čiastkovom nároku bol (tiež) neúspešný. Hodnotiac uvedené okolnosti prípadu dospel odvolací súd k záveru, že zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu veci v súdenom prípade bude uložiť žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 60 %.
31.Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny základ v ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaná - odvolateľka bola v štádiu odvolacieho konania neúspešná čo do merita veci a úspešná čo do trov prvoinštančného konania. Väčšiu mieru úspechu krajský súd logicky prisúdil posúdeniu veci samej (tejto časti priznal úvahou „váhu“ 80 %), preto opätovnou aplikáciou princípu spravodlivého usporiadania veci stanovil povinnosť žalovanej uhradiť protistrane - žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 60% (80 % - 20 %). O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
32.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.