Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/231/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: J. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. R. I. XXXX/XX, P., E. o zaplatenie 94,64 eur istiny s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7Csp/59/2017-56 zo dňa 30. januára 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku (I.) o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 94,64 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo zvyšnej časti (výroky II. a III.).

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 94,64 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Východiskovo ustálil, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 08.11.2012 uzatvorená Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorej súčasťou bolo aj dojednanie Zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe žalobca pre žalovanú viedol bežný účet. Zo žalobcom predložených výpisov z účtu za obdobia od 29.11.2014 do 31.05.2017 vyplýva, akým spôsobom vznikol žalovanej na účte nepovolený debet, ktorý ku dňu 20.06.2017 ako výsledok súčtu kreditných a debetných operácií na tomto účte predstavoval sumu 94,64 eur. Žalovaná tento dlh žalobcovi nezaplatila, nárok žiadnym spôsobom nerozporovala, preto súd žalovanej uložil povinnosť predmetnú sumu (94,64 eur) žalobcovi zaplatiť. 2. Pokiaľ sa však žalobca následne domáhal aj zaplatenia úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 94,64 eur od 21.06.2017 do zaplatenia, podľa súdu prvej inštancie zo žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by úrok v takejto výške bol medzi stranami dohodnutý v zmluve. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že by mal mať v prípade nepovoleného prečerpania nárok na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne. Dospel preto k záveru, že žalobca nemôže voči žalovanej uplatňovať nárok na zaplatenie úroku, ktorého výška dohodnutá nebola. Žalobca teda v tejto časti - ohľadne uplatneného úroku vo výške 28 % zo žalovanej istiny - neuniesol dôkazné bremeno, preto súd žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 94,64 eur od 21.06.2017 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca mal v spore úspech v plnom rozsahu čo do výšky uplatnenej sumy istiny 94,64 eur. Neúspech žalobcu bol len v časti príslušenstva pohľadávky, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby, podal odvolanie žalobca a domáhal sa zmeny v podobe vyhovenia žalobe v plnom rozsahu. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zdôraznil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky špecifikované náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Uvedené podľa odvolateľa znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Žalovaná pritom svojím podpisom na zmluve potvrdila, že sa oboznámila s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy tak, ako to vyplýva z čl. IV bod 4 zmluvy. Ďalej z čl. IV bod 2 zmluvy vyplýva, že za poskytovanie produktov a služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov v platnom znení, pričom žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou a sadzobníkom poplatkov. 5. Odvolateľ poukázal na bod 3.12 všeobecných obchodných podmienok určených od 01.02.2014, v zmysle ktorého pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom, ako aj v iných prípadoch, môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Z povoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako , tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1, v zmysle ktorého postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, preto považuje zamietnutie nároku na úrok za nedôvodné. 6. Napokon, pokiaľ podľa odvolateľa súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie, resp. opravu v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Ak takto nepostupoval a napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, uvedený postup je vadný a žalobcovi tým bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom určenej ochrany jeho práv.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý a nezávislý výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi čiastku 94,64 eur) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Neobstojí odvolacia námietka o odňatí možnosti konať. Odvolateľ totiž zamieňa neúplnosť návrhu/ žaloby (ako zákonný dôvod pre výzvu na opravu/doplnenie) s neunesením dôkazného bremena (ako je tomu v súdenej veci - bod 2 tohto odôvodnenia). V zmysle žalobcom naznačovaného výkladu by mal súd vyzvať stranu sporu (prioritne žalobcu, ktorý si uplatňuje konkrétny nárok) na predloženie takých dôkazov, na základe ktorých mu bude v spore vyhovené. Takýto prístup je však v zásadnom rozpore so základnými (ústavnými) princípmi civilného sporového konania, a to s princípom rovnosti strán a nestrannosti súdu. Úlohou súdu nie je viesť konanie tak, aby žalobca bol v spore úspešný; t.j. aby sám iniciatívne vymedzoval rozhodujúce skutkové tvrdenia a vyhľadával k nim sa viažuce dôkazy.

10. Následne zásadná časť argumentácie odvolateľa (body 4 a 5 tohto odôvodnenia) smeruje k faktickému vylúčeniu zmluvného procesu v rámci príslušnej fázy kontraktácie zmluvných strán. Bez spochybnenia prezentovaných záverov o tom, že obchodné podmienky nemusia byť v samotnom texte zmluvy, niet legitímneho dôvodu upustiť od ustálených záverov aplikačnej praxe súdov, v zmysle ktorých majú všeobecné obchodné podmienky slúžiť „len“ na bližšie vysvetlenie vzájomných povinností účastníkov zmluvy, či širších súvislosti poskytovanej služby, rozhodne však nemajú byť priestorom na formulovanie tak významných náležitostí zmluvy, akými sú úroky (vrátane sankčných). Tieto preto musia byť esenciálnou náležitosťou textu základnej zmluvy. Na požiadavke osobitnej/zvýšenej pozornosti, ktorú je v zmysle noriem/politík EÚ potrebné venovať ochrane spotrebiteľa, je založená pretenzia individuálneho a písomného dojedania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré nepochybne úprava úrokov patrí. 11. Nadväzne je správnym záver okresného súdu, že v okolnostiach posudzovanej veci absentuje kvalifikované zmluvné dojednanie, ktoré by bolo výsledkom dohody účastníkov a zakladalo nárok

žalobcu na uplatnený úrok, v danom vzťahu ide o jednostranne prejavenú vôľu žalobcu. Obsah Sadzobníka, resp. všeobecných obchodných podmienok je z tohto/určujúceho hľadiska právne irelevantný. Ich vyššie opísaná (len „doplňujúca“) povaha, ako i značná rozsiahlosť a neprehľadnosť textu (právneho a ekonomického charakteru) vylučujú možnosť, aby boli považované za prameň základných zmluvných náležitostí. Prijatie argumentácie žalobcu o možnosti banky ľubovoľne vymedziť vo vlastnom sadzobníku akékoľvek poplatky a v akejkoľvek výške, odporuje základným princípom zmluvného vzťahu, k ochrane ktorého je v prípade spotrebiteľa vytvorený celý systém spotrebiteľskej právnej ochrany. Ide o neprijateľný diktát sankčných opatrení zo strany dodávateľa, ktorý - ako už bolo konštatované i vyššie - nemôže požívať súdnu ochranu.

12. Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalobca nenamietal. Odvolací súd, viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 380 ods. 1 , preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

13. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanej však v súvislosti s predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo strán sporu.

14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.