Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-119-2018.pdf
PDF · 103.95 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/119/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO 50 361 368 proti žalovanému B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, J. nad J. o zaplatenie 2 537,34 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/88/2017-99 zo dňa 01. marca 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.648,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.642,15 eur od 14.10.2014 do zaplatenia, a to všetko v splátkach po 60,- eur mesačne splatných vždy do 25. dňa v mesiaci so splatnosťou prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to pod následkom splatnosti celého plnenia v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky /výrok I./, vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol /výrok II./ a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania / výrok III. /. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 2.537,34 eur, úroky vo výške 275,36 eur, úroky vo výške 1.677,44 eur, úroky vo výške 19,5 % ročne zo sumy 2.537,34 eur od 08.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.537,34 eur od 08.06.2017 do zaplatenia a poplatky vo výške 49,15 eur. Žalobu odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu - spoločnosťou Poštová banka, a.s. (ďalej aj len "banka") ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej poskytla banka žalovanému úver. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania a úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, pristúpila banka k zosplatneniu úveru listom "Výzva na úhradu dlžnej sumy". Žalovaný ani napriek zaslanej výzve o zosplatnení úveru nezaplatil dlžnú sumu. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že banka uzatvorila dňa 14.09.2012 so žalovaným zmluvu o úvere "dostupná pôžička" č. 7099068712, na základe ktorej mu poskytla spotrebiteľský úver 3.000,- eur. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v 72 mesačných splátkach po 74,29 eur. V zmluve je uvedená celková výška nákladov 2.110,10 eur, úroková sadzba 19,5 %, RPMN 21,34 %, dátum konečnej splatnosti 14.09.2018 a splatnosť splátok k 14. dňu v mesiaci. Listom zo dňa 11.09.2014 banka upozornila žalovaného, že pohľadávka banky z uvedenej zmluvy o úvere je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti a vyzvala žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvy s upozornením, že inak je oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Výzvou zo dňa 29.09.2014 banka žalovanému oznámila, že z dôvodu podstatného porušenia zmluvy o úvere sa pohľadávka banky voči žalovanému stáva ku dňu 29.09.2014 predčasne splatnou. Touto výzvou banka vyzvala žalovaného, aby dlžnú sumu uhradil do 10 kalendárnych dní od jej doručenia. Zásielka s výzvou bola dňa 03.10.2014 uložená na pošte a dňa 22.10.2014 sa vrátila žalobcovi ako neprevzatá v odbernej lehote. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 postúpila banka svoju pohľadávku voči žalovanému žalobcovi. Žalovaný z úveru uhradil celkovo sumu 1.357,85 eur a do vyhlásenia úveru za splatný bol úrok z omeškania počítaný z dlžných a omeškaných splátok zákonnými sadzbami a celkovo vyčíslený sumou 6,73 eur. Žalovaný je zamestnancom spoločnosti KOVYT spol. s r. o. a jeho čistá mzda bola za mesiac 10/2017 vo výške 478,04 eur a zo mzdy mu boli vykonané zrážky v sume 120,- eur. Dňa 15.11.2017 platil 75,15 eur mesačnú platbu za byt a dňa 14.07.2017 sumu 26,- eur za elektriku. Dňa 13.10.2017 vložil žalovaný na účet (menom a priezviskom majiteľa účtu bližšie neidentifikovaný) vo VÚB, a.s. sumu 110,- eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. j), písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu 14.09.2012 (ďalej len ako "zákon o spotrebiteľských úveroch"), § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení od 01.02.2013, ďalej len nariadenie). Uviedol, že na základe predložených listinných dôkazov dospel súd k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi bankou a žalovaným na základe zmluvy, je vzťahom občianskoprávnym, na ktorý je potrebné aplikovať predpisy občianskeho práva, pričom ide o spotrebiteľskú zmluvu, keďže banka je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je teda nepochybné, že uzavretá zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a vzhľadom na výšku úveru, jeho účel a splatnosť je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmysle ustanovení § 9 ods. 2 pís. j), písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať tam uvedené náležitosti. Zmluva tieto náležitosti neobsahuje, a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve je uvedená celková výška nákladov 2.110,10 eur, čo je v súčte s istinou 3.000,- eur suma 5.110,10 eur. Žalovaný však mal úver splatiť v 72 splátkach po 74,29 eur, čo je celkovo v súčine suma 5.348,88 eur, teda suma vyššia, než je súčet istiny a celkovej výšky nákladov, ktoré sú uvedené v zmluve. Pokiaľ zo sumy splátky odpočítame sumu 3,29 eur ako poplatok za poistenie, tak zostane suma 71,- eur, ktorá je podľa žalobcu výškou splátky istiny a úroku. V tomto prípade bude súčin počtu splátok a výšky splátky 71,- eur suma 5.112,- eur, teda aj tak suma vyššia, než je súčet istiny a celkových nákladov, ktoré sú uvedené v zmluve. V zmluve je tak uvedená nižšia celková výška nákladov ako bola reálna, čo je v neprospech spotrebiteľa a zároveň to nezodpovedá skutočnosti. Už z tohto dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov. Zmluva ďalej obsahuje výšku splátky (74,29 eur) a počet splátok (72), neobsahuje však výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nedostatok tohto údaju má tiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keď zákon uvádza medzi náležitosťami zmluvy nielen "výška, počet a termíny splátok", ale "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je zjavné, že zákonodarca tým mal na mysli, že každá zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky) má byť vyčíslená samostatne (napríklad vo forme splátkového kalendára alebo plánu amortizácie), teda zo zmluvy musí byť zjavné, akú časť tej - ktorej splátky pripíše veriteľ na úhradu istinu, akú časť na úroky a akú časť na poplatky. Z predloženej zmluvy uvedené údaje nie sú zrejmé. Inak výklad tohto ustanovenia nie je v súlade s jeho znením, gramatickým výkladom a ani ochranou spotrebiteľa a základným interpretačným pravidlom v takýchto sporoch - v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa. Banka mala teda na podklade takejto zmluvy právo len na vrátenie istiny bez akýchkoľvek dodatočných platieb od žalovaného na úrokoch a poplatkoch. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že istina úveru bola v sume 3.000,- eur a žalovaný z úveru vrátil 1.357,85 eur, ktorú je v celom rozsahu potrebné započítať na istinu úveru, keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak zostávalo uhradiť ešte istinu 1.642,15 eur a na zaplatenie tejto istiny zaviazal žalovaného súd, keďže ju v lehote splatnosti neuhradil dobrovoľne. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru, a preto banka v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásila úver za predčasne splatný a tento sa stal predčasne splatným na základe listu banky zo dňa 29.09.2014, avšak nie v tento deň, ale na 10. deň od jeho doručenia žalovanému. Banka a ani žiaden veriteľ nemôže platne vyhlásiť úver za predčasne splatný spätne alebo v deň, keď vyhotoví výzvu, pretože v takom prípade dlžník nemá reálne možnosť úver v lehote mimoriadnej splatnosti úver uhradiť. Takýto postup je zároveň v rozpore s citovaným ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého "veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky", z čoho je zrejmé, že môže žiadať o zaplatenie celého úveru do budúcna, pretože žiadať o jeho zaplatenie spätne je nemožné. V liste banky je zároveň uvedená požiadavka banky na úhradu celého úveru do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, a preto sa úver stal splatným na 10. deň od doručenia výzvy, t. j. dňa 13.10.2014, keď zásielka s výzvou bola uložená na pošte dňa 03.10.2014, a preto sa v tento deň (najneskôr) dostala do sféry dispozície žalovaného, hoc si ju nevyzdvihol, a preto súd považoval tento deň za deň doručenia výzvy žalovanému. Od 14.10.2014 je žalovaný v omeškaní s úhradou istiny, a preto od tohto dňa priznal súd žalobcovi aj úrok z omeškania. Úrok z omeškania patrí žalobcovi v zmysle § 3 nariadenia vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. V prvý deň omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05 %, a preto žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne a nie vyšší. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti celého úveru z dlžnej istiny až do zaplatenia, v čom je aj úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatňoval ako vyčíslený až do 31.05.2017. Žalovaný bol však v omeškaní s jednotlivými splátkami aj do vyhlásenia splatnosti celého úveru a tento úrok si žalobca vyčíslil v súlade s citovanými ustanoveniami upravujúcimi výšku úroku z omeškania v nadväznosti na začiatok omeškania, a to sumou 6,73 eur, ktorú súd žalobcovi priznal a uviedol ju v sume 1.648,88 eur, ktorá je tak súčtom istiny a vyčísleného úroku z omeškania. Pokiaľ si žalobca uplatňoval riadny úrok a poplatky, či už vyčíslené, alebo uvádzané percentuálnou sadzbou, tak z dôvodu, že úver je bezúročný a bez poplatkov mu ich súd nepriznal a v tých častiach žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/. Žaloba bola podaná dôvodne iba v časti istiny 1.642,15 eur zo sumy istiny 2.537,34 eur, t. j. v 64,72 %, pričom čistý úspech žalobcu bol 29,44 %, ktorý predstavuje rozdiel medzi úspechom žalobcu (64,72 %) a úspechom žalovaného (35,28 %). Žalobca si však titulom úrokov uplatňoval aj sumu, ktorá ku dňu rozhodnutia presahovala priznanú istinu, pričom v tejto časti úspech nemal, čo nie je možné nechať bez povšimnutia. Z týchto dôvodov tak súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol zvyšok jeho žaloby, podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zmluva o úvere, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 pís. j), písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Konkrétne zmluva podľa súdu neobsahuje celkovú výšku nákladov spotrebiteľa a tiež výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalobca uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 2. Výklad súdu je šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Žalobca v tomto poukázal na rozsudok SÚDNEHO DVORA (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a Klárou Biróovou, podľa ktorého článok 23 smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice 87/102 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Rovnako tak žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov. Nie je mu jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov je nesprávny. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 69,10 eur. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky.
Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd však neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol súdu zaslaný, pričom ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume, ako bola mesačná splátka úveru. Žalobca (banka) pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je výške 69,10 eur, tak žalobca (banka) zašle pred jej splatnosťou žalovanému (dlžníkovi) list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (okrem iného) má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2 zmluvy) a z dôvodu, že výška mesačnej splátku (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá. Do celkových nákladov sa nezapočítal poplatok za poistenie úveru, pretože tento sa v zmysle zákona započíta, len ak je poistenie povinné na získanie úveru, resp. na získanie za ponúkaných podmienok. V tomto prípade žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto nebola podmienkou na získanie úveru alebo získanie za ponúkaných podmienok. Na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 5.110,10 eur (71x71 + 69,10 = 5.110,10 - 3.000 = 2.110,10 eur), nie 5.112 eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Pokiaľ sa týka údaja o výške, počte a termíne splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, v tomto žalobca poukazuje na už uvádzaný rozsudok SÚDNEHO DVORA z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, podľa ktorého Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Preto aj súdna prax v poslednom období dospela k záveru, že eurokonformným výkladom ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, je nutné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Žalobca má za to, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške (74,29 Eur), počte (72 mesačných splátok) a termíne (k 14. dňu v mesiaca, počnúc dňom 14.10.2012 do 14.09.2018) jednotlivých splátok. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje matematicky spočítanú celkovú čiastku úveru ako aj výšku, počet a termíny splátok, nakoľko zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Nakoniec žalobca vyslovil názor, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, čím porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alternatívne aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť. 5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 6. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úver, ktorý právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému a ktorý on čerpal, je bezúročný a bez poplatkov, keď úverová zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. K tomuto záveru postačuje súdom prvej inštancie zistená skutočnosť, že v zmluve o úvere, ktorú strany uzatvorili, absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere /14.09.2012/, teda celková čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
7. Ako správne z vykonaného dokazovania zistil súd prvej inštancie, v zmluve o úvere, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným je uvedená celková výška nákladov 2.110,10 eur, čo je v súčte s istinou 3 000,- eur suma 5 110,10 eur. Žalovaný však mal úver splatiť v 72 splátkach po 74,29 eur, čo je celkovo v súčine suma 5 348,88 eur, teda suma vyššia, než je súčet istiny a celkovej výšky nákladov, ktoré sú uvedené v zmluve. Pokiaľ je aj zo sumy splátky odpočítaná suma 3,29 eur ako poplatok za poistenie /o ktorom žalobca tvrdí, že nebol podmienkou poskytnutia úveru a preto nemá byť započítaný do RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa/, tak zostane suma 71,- eur, ktorá je podľa žalobcu výškou splátky istiny a úroku. V tomto prípade bude súčin počtu splátok a výšky splátky 71,- eur suma 5.112,- eur, teda aj tak suma vyššia, než je súčet istiny a celkových nákladov, ktoré sú uvedené v zmluve. V zmluve je tak uvedená nižšia celková výška nákladov ako bola reálna, čo je v neprospech spotrebiteľa. 8. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy nie je zrejmé, že posledná mesačná splátka úveru nebude vo výške, ktorá je v zmluve uvedená, ale že bude ponížená na sumu 69,10 eur ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Takáto skutočnosť musí byť dlžníkovi-spotrebiteľovi známa v čase uzatvorenia zmluvy a musí priamo vyplývať z uzatvorenej zmluvy, tak aby obsahové náležitosti zmluvy napĺňali požiadavky zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, teda aj § 9 ods. 2 písm. j). Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ, či konajúci súd, ktorý potom v spore preskúmava naplnenie práv spotrebiteľa, vypočítavali celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť /§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere/, na základe iných údajov ako sú tie, ktoré sú v zmluve uvedené. 9. Keďže v predmetnej úverovej zmluve je uvedená celková výška nákladov spotrebiteľa 2.110,- eur pri súčasnom uvedení výšky mesačnej splátky úveru 74,29 eur a počte splátok úveru 72, je nepochybné, že celková čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvedená v zmluve /celková výška nákladov spotrebiteľa 2.110,- eur + výška úveru 3.000,- eur/ je v rozpore so skutočnou celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere /74,29 eur x 72 = 5.348,88 eur/. Takýto rozpor môže objektívne spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku a preto možno dôvodne poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere/. 10. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorý tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovanému objektívne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).