Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/239/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Ing. Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., E. XXX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o. so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, IČO: 36 858 501, proti žalovaným: 1/ North Slovakia Camion s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Nábrežie Oravy 534/6, IČO: 31 613 179, zastúpenému JUDr. Miroslavom Bachyncom, advokátom so sídlom P. XXX, 2/ Ing. P. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. M., M. XXX/ XX, zastúpenému Mgr. Milanom Migom, advokátom so sídlom Y. M., E. XX, o zaplatenie 168 717,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 6C/56/2017-226 zo dňa 15. mája 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi a žalovanému 2/ p r i z n á v a voči žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Dolný Kubín vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ uhradiť mu spoločne a nerozdielne sumu 114 600,- eur s príslušenstvom a zároveň žalovaného 1/ sumu 54 117,81 eur s príslušenstvom. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania k jednotlivým nárokom v celom rozsahu voči neúspešným účastníkom. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal preukázané, že žalobca poskytol žalovaným finančné pôžičky tak, ako to uviedol v návrhu. Neprihliadol na tvrdenie žalovaného 1/, podľa ktorého malo ísť o fingované zmluvy o pôžičkách v tom zmysle, že sa jednalo o pôžičky žalovaného 2/, keď vychádzal zo samotnej skutočnosti, že súčasne so zmluvami o pôžičke zo dňa 28. 12. 2010, 26. 01. 2011 a 11. 04. 2011 podpísal aj žalovaný 2/ aj dohodu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa stal s poukazom na ust. § 533 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka dlžníkom žalobcu popri žalovanom 1/ a zaviazaný s ním spoločne a nerozdielne. Takisto by podľa názoru súdu prvej inštancie nedávalo zmysel konanie žalovaného 2/ po poskytnutí pôžičiek spočívajúce v tom, že peniaze z pôžičiek vkladal na účet, či do pokladne žalovaného 1/. V deň uzavretia zmluvy o pôžičke 28. 12. 2010, kedy po odpočítaní zaplatených úrokov faktická suma pôžičky predstavovala 90 000,- eur, bolo žalovaným 2/ na účet žalovaného 1/ vložených 20 000,- eur a dňa 30. 12. 2010 67 400,- eur, t. j. spolu 87 400,- eur. V deň nasledujúci po uzavretí zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 01. 2011, kedy po odpočítaní zaplatených úrokov faktická suma pôžičky predstavovala 45 000,- eur, bolo opätovne žalovaným 2/ na účet žalovaného 1/ vložených 2 500,- eur a 43 000,- eur, čo predstavovalo 45 500,- eur. Už z týchto skutočností podľa názoru súdu prvej inštancie, tak ako to podrobne dôvodí v bodoch 31 a 32 dôvodov je zrejmé, že k poskytnutiu pôžičiek skutočne došlo a tieto sa aj dostali do majetku žalovaného 1/, pričom v skutočnosti boli účtované správne a v správnej výške, nemá vplyv na to, že záväzok vrátiť pôžičky vznikol žalovanému 1/ už tým, že zmluvy boli uzavreté jeho štatutárnym orgánom (konateľom), ktoré pôžičky prevzal do svojich rúk v hotovosti, pričom k tomu došlo v čase, keď ešte nebol v účinnosti zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, nakoľko tento nadobudol účinnosť až 01. 01. 2013. Žalovaný 2/ pritom poskytol aj logické vysvetlenie, prečo o sumách požičaných od žalobcu nebolo účtované ako o pôžičkách, a to, že žalovaný 1/ bol v danom období v zlej finančnej situácii, pre ktorú bolo voči nemu vedených viacero exekúcií a tak tieto vkladal aj vyberal žalovaný 2/ za účelom úhrady platných záväzkov a momentálnych potrieb spoločnosti, tak aby tieto neboli súdnym exekútorom zablokované. Jeho tvrdenie podľa názoru súdu preukazuje i zoznam exekučných konaní. Z pripojeného spisu KR PZ Žilina, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ mal v čase pôžičiek, resp. pred nimi veriteľov ako daňový úrad, či zdravotné poisťovne a exekučne vymáhané súdy neboli v zanedbateľnej výške. Súd prvej inštancie takisto neprihliadol na námietku žalovaného 1/, týkajúcu sa absolútnej neplatnosti uznania dlhu zo dňa 12. 01. 2012, 09. 02. 2012, 15. 05. 2012 a 13. 01. 2014. Vo vzťahu k tomu, že v uznaniach nie je správne uvedený dôvod dlhu, pretože nešlo o zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, ale o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným 2/, s týmto názorom sa súd nezhodol, pretože ako už konštatoval vyššie, v danom prípade vznikol zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/. Čo sa týkalo nesprávne uvedenej výšky dlhu, súd prvej inštancie v dôvodoch pod bodom 41 udáva, že v čase, keď boli uznania vyhotovené, už žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nedlžili žalobcovi dohodnutý 9 % ročný úrok, ktorý bol zaplatený vždy pri poskytovaní tej ktorej pôžičky, ale táto skutočnosť nespôsobuje neurčitosť výšky dlhu. O neurčitom vyjadrení dlhu by bolo možné hovoriť v prípade, ak by výška dlhu bola vyjadrená tak, že by nebola objektívne určiteľná. V danom prípade boli v uznaní istiny pôžičiek vyjadrené konkrétnou sumou a takisto bolo konkrétnym spôsobom uvedené aj príslušenstvo. Pokiaľ i v uznaní bol uvedený 9 % ročný úrok, ktorý už bol v čase zaplatený, bol uznaný, teda aj sčasti zaniknutý dlh. To však nespôsobuje neurčitosť výšky dlhu, ale vyvracia právnu domnienku, že uvedený dlh v časti týchto úrokov v čase uznania trval (§ 558 Občianskeho zákonníka). Žalovaným 1/ a 2/, na ktorých bolo podľa § 558 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno, sa nepodarilo vyvrátiť, že by dlhy z pôžičiek nevznikli a že by výška uznaných istín pôžičiek bola iná, než žalovaná, a preto ani na túto námietku súd prihliadnuť nemohol. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania voči neúspešným účastníkom vo vzťahu k jednotlivým pohľadávkam, tak ako boli priznané.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho zástupcu podal odvolanie žalovaný 1/. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v celom rozsahu. Tak ako pred súdom prvej inštancie poukazoval na neexistenciu pôžičiek vo vzťahu k jeho osobe, keď podľa jeho názoru nikdy nedošlo k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov, o čom mala svedčiť i účtovná evidencia, kde tieto finančné prostriedky nikdy neboli zaevidované ako finančné prostriedky poskytnuté treťou osobou a fakticky sa malo jednať o pôžičky žalovaného 2/. Súd sa podľa jeho názoru nedôsledne vyporiadal i s otázkou premlčania, keď uznanie dlhu z jeho strany považoval za neplatné, v rozpore s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Hospodársky dôvod vzniku záväzku je povinný preukázať veriteľ, ak ju dlžník popiera. Hospodársky dôvod vzniku záväzku voči žalobcovi poprel, keď kauza záväzkového vzťahu nebola v prípade zmlúv o pôžičkách, ktoré sú predmetom sporu, vôbec uvedená a veriteľ ju vo vzťahu k žalovanému 1/ nepreukázal, čo je ďalší dôvod neplatnosti prípadných záväzkov.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovaného 1/ nepovažoval za dôvodné, keď zo samotných zmlúv o pôžičkách vyplýva, že žalovaný 1/ zastúpený žalovaným 2/ potvrdil prevzatie požičaných finančných prostriedkov žalovaným 1/. Žalobca teda predložil súdu riadny dôkaz o tom, že finančné prostriedky, ktoré boli predmetom zmlúv o pôžičkách boli žalovanému 1/ aj reálne odovzdané, čo vyplýva nielen z vyjadrenia samotného žalovaného 2/, ale aj z celkového postupu, tak ako ho podrobne zdôvodnil súd prvej inštancie. Pre posúdenie nároku podľa jeho názoru ani nie je rozhodujúce, či žalovaný 1/ vo svojom účtovníctve zaevidoval tieto finančné prostriedky, resp. akým spôsobom s nimi naložil. Samotný žalobca tieto skutočnosti ani ovplyvniť nemohol. Pokiaľ išlo o otázku uznania dlhov, aj tu sa žalobca stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, lebo aj podľa jeho názoru uznania dlhov obsahovali všetky náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, bola v nich presne špecifikovaná výška dlhu, ako i dôvod.

4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení taktiež žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný 1/ podľa jeho názoru len opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd riadne vyporiadal. Čo sa týka hospodárskeho dôvodu vzniku pôžičiek, upriamil pozornosť súdu na to, že už z písomných dôkazov je zrejmé, že žalovaný 1/ mal preukázateľne potrebu financovať svoju činnosť za použitia cudzích zdrojov, pričom týmito cudzími zdrojmi už nemohli byť bankové pôžičky, a preto situáciu riešili spôsobom pôžičky od fyzickej osoby.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379 a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

6. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 , keďže ani zo strany žalovaného 1/ neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7. Z dôvodov je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd pri rozhodovaní vychádzal, i to, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a to, či už išlo o existenciu pôžičiek alebo náležitostí uznania dlhu v súvislosti s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Tu je potrebné poukázať na podrobné a logické vysvetlenie v bodoch 38 až 48 dôvodov, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a preto ich nie je potrebné ani podrobne opakovať.

8. Keďže, tak ako je už vyššie uvedené, v priebehu odvolacieho konania neboli predložené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie, neprislúchalo ani odvolaciemu súdu vyhodnotiť vykonané dokazovanie iným spôsobom, než ho vyhodnotil okresný súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

9. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a priznal žalobcovi a žalovanému 2/ ako úspešným účastníkom v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .