Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/355/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému Bc. Ing. A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom T., E. XXXX/XX, o zaplatenie 2.240,66 eur s príslušenstvom, na základe odvolania oboch sporových strán proti Okresného súdu Žilina č. k. 13C/46/2015 zo dňa 25. mája 2017 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, v časti o určení lehoty splatnosti - do troch dní od právoplatnosti rozsudku - povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 15.3.2014 do zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 15.3.2014 do zaplatenia (mimo lehoty splatnosti).

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 15.3.2014 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že záväzkový vzťah, ktorý medzi stranami vznikol na základe zmluvy o úvere z 20.3.2013, je vzťahom občianskoprávnym, ktorý podlieha právnemu režimu zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení ku dňu uzavretia zmluvy; ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.). Následne skúmal, či predmetná zmluva spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti a uzavrel, že neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov - § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. 2. Okresný súd východiskovo uviedol, že primárnemu účelu právnej úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana, zodpovedá len taký výklad predmetného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru; t.j. k istine, k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Preto nestačí, ak v zmluve je vymedzená len celková výška/suma splátky. Za takejto situácie by totiž veriteľ mohol použiť celú jednotlivú splátku iba na úhradu úroku a istina by fakticky nebola vôbec dlžníkom splácaná, hoci by tento vykonával riadnu úhradu predpísaných/ /dohodnutých splátok. V dôsledku absencie konkrétneho údaju o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov okresný súd posúdil úver poskytnutý na základe zmluvy z 20.3.2013 ako bezúročný a bez poplatkov a uložil žalovanému zaplatiť rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru (2.500 eur) a súčtom všetkých jeho platieb (526,03 eur), t.zn. 1.973,97 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; ktorý záver sa týka aj kapitalizovaného úroku. Vo vzťahu ku kapitalizovanému úroku z omeškania okresný súd doplnil, že žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by bol dostatočný pre priznanie danej časti nároku. 3. Okresný súd osobitne uviedol, že nemohol vec posúdiť „vo svetle“ rozsudku Súdneho dvoru Európskej únie C - 42/15, keďže pri konflikte smernice (v tomto prípade Smernice 2008/48/ES) a vnútroštátneho zákona členského štátu (zákon č. 129/2010 Z.z.) nie je možné priznať v sporoch medzi jednotlivcami smernici priamy účinok. V prejednávanom prípade neprichádza do úvahy ani nepriamy účinok (eurokonformný výklad zákona), pretože by sa jednalo o výklad contra lege a zároveň by došlo i k porušeniu princípu právnej istoty. 4. Vzhľadom na to, že žalovaný sa ocitol v omeškaní, zaťažuje ho i povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, ku ktorému (omeškaniu) dochádza od prvého dňa po uplynutí lehoty na predčasné splatenie úveru (odo dňa 15.3.2014). Nárokované úroky pritom neprevyšovali najvyššiu prípustnú zákonnú výšku úrokov z omeškania. Okresný súd neakceptoval žiadosť žalovaného o povolenie splácania dlhu v splátkach, keďže nebolo preukázané, že pomery žalovaného mu neumožňujú uhradiť dlh jednorázovo. Žalovaný tvrdil, že jeho priemerný príjem je 800 eur mesačne + príplatky za prácu cez víkendy a pravidelné výdavky (na bývanie a splátku ďalšieho úveru) vymedzil vo výške 390 eur. Ďalšie výdavky na ošatenie, stravu, lieky atď. bližšie nekonkretizoval a celkovo svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Okresný súd zhrnul, že žalovaný „má pravidelný príjem zodpovedajúci príjmu podstatnej časti pracujúceho obyvateľstva, tvrdené výdavky tento prijem neprevyšujú, a preto nemožno bez ďalšieho ustáliť, že by sociálna situácia žalovaného bola ťaživá, neumožňujúca mu uhradiť svoje omeškané záväzky v štandardnej lehote na plnenie“. 5. Vo vzťahu k (vecným) námietkam žalovaného dodal, že uplatňovaná pohľadávka nie je ani čiastočne premlčaná; lebo zmluva bola uzavretá v roku 2013 a žaloba podaná už v roku 2014. Rovnako nebolo zistené, že by si žalovaný uplatňoval nároky z neprijateľných zmluvných podmienok. Priznaný nárok predstavuje len čistú nesplatenú istinu úveru, a teda žalovaný je povinný vrátiť len to, čo si požičal (spolu so zákonným úrokom z omeškania) a nič navyše. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore v prevažnej miere úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 10,18%, ktorý záver konkrétne zdôvodnil.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany. 7. Žalobca napádal zamietajúci výrok a domáhal sa jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené v plnom rozsahu. Nesúhlasil so záverom o povinnosti bezprostredne v zmluve o úvere uviesť rozčlenenie splátky na časť splátky, ktorá pripadne na istinu, ktorá na úrok a ktorá na prípadné poplatky. Mal za to, že počet, výška a termín splatnosti istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti/výškou anuitnej splátky; výška splátky sa pritom v priebehu splácania úveru nemení. Keďže posudzovaná zmluva dotknuté údaje obsahovala, zodpovedá textu zákona; prípadné ďalšie náležitosti vyplývajú z obchodných podmienok (prípadne zo sadzobníkov), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. Žalobca uviedol, že pokiaľ by v zmluve mali byť rozpísané všetky splátky, znamenalo by to neprimerané rozširovanie jej textu. Navyše, na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa mu žalobca bezplatne poskytne amortizačnú tabuľku. 8. Žalobca dával do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/2015 (a naň nadväzujúce rozhodnutia iných vnútroštátnych odvolacích súdov), z ktorého vyplýva, že príslušná smernica neobsahuje požiadavku na rozčlenenie každej jednotlivej splátky. Pokiaľ teda z posudzovanej zmluvy bolo zrozumiteľné a jasné, že splátka činí 73,70 eur a pozostáva zo splátky úroku a splátky istiny, korešpondovalo predmetné dojednanie s požiadavkami zákona. Takýto postoj po vydaní označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zaujala i Národná banka Slovenska. Žalobca dodal, že žalovaný do zmluvného vzťahu vstúpil dobrovoľne, zmluvu po oboznámení sa s jej textom podpísal a o zaslanie amortizačnej tabuľky nepožiadal.

9. Žalovaný namietal lehotu splatnosti pohľadávky priznanej protistrane a domáhal sa (v danej časti) zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že okresným súdom nebol osobitne - ako spotrebiteľ v zmysle § 292 písm. b/ - poučený. Pokiaľ by mu predmetné poučenie bolo poskytnuté, nebolo problémom doplniť dôkazy týkajúce sa jeho príjmu a celkovej sociálnej situácie. Navyše, mal za to, že uvedené dôkazy si mohol konajúci súd vyžiadať i sám. Žalovaný v tejto spojitosti doplnil, že po rozhodnutí okresného súdu navštívil pobočku žalobcu, kde však s ním odmietli jednať o eventualite splátok; hoci takýto postup ako bezproblémový uvádzala konajúca sudkyňa v rámci neformálnej komunikácie pred začatím pojednávania. 10. Zopakoval rozhodné okolnosti týkajúce sa svojej sociálnej situácie a uzavrel, že nepovolenie splátok povedie k zbytočnej exekúcii a prehĺbeniu jeho finančných problémov. Tvrdil, že žalobca mu opakovane na účte, ktorého zriadenie bolo podmienkou poskytnutia úveru, účtuje poplatky; čo odporuje záveru okresného súdu, že predmetný úver bol bezúročný a bez poplatkov. On sám pritom postupuje podľa svojho návrhu predloženého na pojednávaní, t.j. uhrádza dlh v splátkach podľa ním navrhovanej výšky.

11. Žalobca označil odvolanie žalovaného ako nedôvodné. Uviedol, že nemožno prihliadať iba na záujmy jedného z účastníkov konania a odkazoval na rozhodnutia odvolacích súdov v iných veciach ohľadne (ne)povolenia splátok. Doplnil, že žalovaný mal možnosť prejaviť snahu dlh splácať aspoň vo výške primeranej jeho finančným možnostiam; čo neučinil a až do rozhodnutia súdu dňa 25.5.2017 nevykonal žiadnu úhradu. Zároveň, posúdenie finančných možností žalovaného by malo byť súčasťou aktivít (až) v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia. 12. Žalovaný na odvolanie žalobcu reagoval len veľmi stručne s tým, že sa stotožňuje s rozsudkom okresného súdu. Taktiež on pripojil k danému vyjadreniu súdne rozhodnutia v iných veciach. Dodal, že splátkový kalendár v členení na splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene) mu nebol nikdy doručený. 13. Na vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu uviedol, že dlh priebežne spláca, keďže je v jeho „existenčnom záujme“ sa s ním vyrovnať. Poukázal na to, že žalobca, ako expandujúca banková inštitúcia, je „v dobrej kondícii“ a teda splácanie dlhu v splátkach by ho nijako neohrozilo. Naproti tomu, okamžitá splatnosť by výrazne zhoršila celkovú sociálnu situáciu žalovaného.

14. V následnej reakcii žalobca zotrval na svojom odvolaní, vrátane poukázania na „najnovšie“ rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré potvrdzujú jeho argumentáciu. V rámci predmetného podania učinil i čiastočne späťvzatie žaloby; keď potvrdil vykonanie dvoch úhrad žalovaným v celkovej sume 250 eur.

15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach strán (§ 379 a § 380 ods. 1 , z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v odvolaniami nenapadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur s príslušenstvom (mimo lehoty splatnosti) a v preskúmavanej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP. 16. Ako už bolo konštatované, výrok o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur s príslušenstvom nebol napadnutý odvolaním ani jednou zo sporových strán. To znamená, že rozsudok okresného súdu v danej časti nadobudol právoplatnosť. Nadväzne je nutné konštatovať, že k „čiastočnému späťvzatiu žaloby“ došlo až po ukončení sporu a teda nie je možné o ňom už rozhodovať ani v zmysle ustanovení § 370 CSP. Žalobca pritom na doplňujúcu výzvu odvolacieho súdu uviedol, že jeho čiastočné späťvzatie sa „týkalo časti istiny, resp. úhrady boli započítané na istinu žalovanej pohľadávky“. Hoci takéto vyjadrenie nie je úplne jednoznačné, je z neho prípustné ustáliť, že ide o (priebežné) plnenie žalovaným tej časti nároku, vo vzťahu ku ktorej bolo/je konanie už právoplatne ukončené.

17. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu bol rozhodujúci výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami sporu (20.3.2013). V zmysle označenej právnej normy „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ťažiskovým bolo posúdenie podčiarknutej časti textu zákona.

18. Keďže zákonodarcom zvolená terminológia osobitne vymenúva splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, (jednoduchý) gramatický výklad dotknutej normy umožňuje záver o nutnosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere (výslovne) rozčleniť splátku na splátku istiny, splátku úrokov a prípadne splátku iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len za prvotný prístup k zákonnému textu, resp. pojmosloviu použitému normotvorcom. Z daného titulu krajský súd prikročil v posudzovanej veci ku komplexnejšiemu posúdenie/výkladu s použitím ďalších výkladových metód. Veľkú výpovednú hodnotou v rozoberanej otázke prináša porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s dôvodmi, resp. účelom, ktoré viedli k jeho zmenám (teleologický výklad).

19. Rozoberané slovné spojenie sa v právnom poriadku SR prvotne objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 4 ods. 2 písm. a/ obsahoval právnu úpravu: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Citovaný text úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na splátku istiny, splátku úrokov a splátku poplatkov; dokonca súčet týchto položiek bol definovaný len ako fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve v tomto vyjadrení vôle zákonodarcu, keďže ide o prvýkrát použitý legislatívny pojem, možno ustáliť jeho skutočný úmysel. 20. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie pod sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017; predovšetkým bod 19. jeho odôvodnenia). Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Tá zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.

21. K zmene ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., v zmysle ktorej znelo: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova sumu slovom výšku (čo je bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vo vypustení požiadavky uviesť súčet jednotlivých položiek splátky. Z dôvodovej, resp. predkladacej správy k danej novelizácii vyplýva požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. 22. Z toho východiska možno vyvodiť jediný záver; a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, ale vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov; naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (v dôsledku absencie údajov o členení splátok). Zároveň by nemal žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, v ktorej niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie a ani v samotnom legislatívno-technickom vyjadrení, keď zákonný text naďalej (ako pred novelizáciou) rozlišuje splátky istiny od splátok úrokov a splátky iných poplatkov.

23. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetný zákon (okrem iného) implementoval Smernicu Rady 2008/48 z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Rozoberaná právna úprava bola vymedzená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Formulácia textu právnej normy v porovnaní s nahradzovanou právnou normou nevykazuje žiadnu významovú a ani formulačnú zmenu. Neprichádza preto do úvahy ani konštatovanie o zmene doterajšieho výkladu zákonodarcom opätovne použitého pojmoslovia.

24. Posledná relevantná novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. V jej zmysle aktuálne (s účinnosťou od 1.5.2018) ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. 25. V citovanom texte zákona už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví. Nadväzne zo súvislostí a logiky vyššie opísaných postupných legislatívnych zmien možno nepochybne uzavrieť, že zákonodarca pôvodným výrazom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru. Až v dôsledku aktuálneho pojmu „výšku, počet a frekvencia splátok“ (od 1.5.2018) požaduje v zmluve vymedzenie iba celkovej výšky splátok (spoločne s ich počtom a frekvenciou) bez nutnosti rozčlenenia splátky na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.

26. Odvolací súd pripomína všeobecne akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov (dokonca aj v rôznych právnych predpisoch) v rozpore s princípom právnej istoty. Z aplikovaných výkladových metód následne vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene právneho predpisu, podľa ktorej vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.

27. Krajský súd konštatuje, že ani tzv. eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k inému (ako vyššie ustálenému) záveru. Je nesporné že zákon č. 129/2010 Z.z. (v znení do 30.4.2018) priznal stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky na istinu, úroky a poplatky spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany ako vyplývala zo (správnej) transpozície Smernice Rady 48/2008/ES. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer však zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 1.5.2018, kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia nie je možné hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy. Podstatným teda nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu.

28. Záver o nedôslednej (až chybnej) transpozícii Smernice do právneho poriadku SR je súčasne zásadným pre limity eurokonformného výkladu. Dotknutý výklad nie je absolútny a predovšetkým nemôže nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom smerníc, ktorý zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou, pričom však nesmú byť porušené všeobecné právne zásady; najmä zásada právnej istoty. Princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia Smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom contra legem. Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, čo si napokon uvedomoval aj samotný zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej a výslovnej zmene textu právnej normy.

29. Krajský súd dodáva, že okresným súdom vykonaný (a týmto rozhodnutím akceptovaný) výklad rozhodnej právnej normy plne rešpektuje aj zmysel spotrebiteľského práva. Primárnym účelom noriem spotrebiteľskej ochrany je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer, aby spotrebiteľ dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré mu umožnia porovnať produkty rôznych poskytovateľov úverov. Veľmi významným pre spotrebiteľa je poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ postupuje pri zúčtovávaní jednotlivých splátok. To znamená, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne (výlučne sám) určoval, aká časť splátky sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov; eventuálne poplatkov. Zmluvná rovnováha mohla byť naplnená len v prípade vedomosti vychádzajúcej z náležitej informovanosti spotrebiteľa o spôsobe zúčtovávania priebežných splátok; eventuálne o podmienkach jeho zmeny. Nejde pritom len o - už spomínanú - možnosť porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o „výbere“ poskytovateľa úveru, ale aj o konsenzuálne určenie, aká časť postupného plnenia (jednotlivej splátky) sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť spotrebiteľom vyžiadaná amortizačná tabuľka (§ 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorá - logicky - prichádza do úvahy až po uzavretí zmluvy o úvere.

30. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného o nedostatočnom poučení zo strany okresného súdu. V rámci príslušných poučení (v danom štádiu konania - v roku 2015 - ešte podľa ustanovení vtedy účinného procesného predpisu, t.j. podľa Občianskeho súdneho poriadku) bol žalovaný náležite poučený nielen o jeho procesných právach, ale aj povinnostiach; čo je zrejmé z uznesenia z 5.2.2015 (č.l. 29). Pokiaľ by aj došlo k nedôslednosti v postupe okresného súdu, vzhľadom na ustanovenie § 296 mohol žalovaný - ako spotrebiteľ - konkrétne skutkové tvrdenia a k nim sa viažuce dôkazy predkladať až do (tohto) rozhodnutia odvolacieho súdu. Napriek jeho opakovanému zotrvávaniu na stanovisku o výrazne nepriaznivej sociálnej situácii, tak doteraz neučinil. Nadväzne je nutné, zhodne s okresným súdom, konštatovať, že neboli (osobitne v dôsledku nedostatočnej aktivity dotknutej procesnej strany - žalovaného) preukázané podmienky na povolenie splátok. 31. Zároveň (skôr predovšetkým) však krajský súd dodáva, že od žalovaným (na pojednávaní dňa 25.5.2017) prezentovanej ochoty splácať žalobcovi priznanú sumu v splátkach po 100 eur mesačne do vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu uplynulo viac ako 19 mesiacov. To znamená, že pri dodržaní samotným žalovaným vymedzenej výšky splátok by už musela byť istina splatená, resp. splatená by mala byť i časť príslušenstva. Taktiež podľa vlastných vyjadrení žalovaného medzičasom malo dôjsť k ukončeniu splátok iného úveru, čo rovnako zvýšilo jeho schopnosť uhrádzať finančné povinnosti, vrátane povinnosti vyplývajúcej z napadnutého rozhodnutia. 32. V danej spojitosti je nutné zdôrazniť, že žalovaný odvolaním nenapadol rozhodnutie o uložení mu povinnosti zaplatiť sumu 1.973,97 eur, t.j. musel si byť vedomý svojej povinnosti minimálne v tomto rozsahu. Nadväzne je prirodzenou ambíciou každého dlžníka (čo žalovaný potvrdzuje formuláciou, že je v jeho „existenčnom záujme“ sa s dlhom vyrovnať) vytvárať si rezervu na zaplatenie príslušnej čiastky bez ohľadu na to, či bude rozhodnuté o povinnosti zaplatiť ju v základnej zákonom vymedzenej lehote (do 3 dni od právoplatnosti rozhodnutia) alebo v dlhšej lehote; eventuálne dôjde k povoleniu splátok. Len na okraj krajský súd dodáva, že otázky zúčtovania poplatkov na osobnom účte žalovaného neboli predmetom súdenej veci. Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že mu postupom žalobcu vznikla ujma na jeho hmotných právach, môže sa v samostatnom konaní domáhať súdnej ochrany predmetného (tvrdeného) nároku.

33. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené sporovými stranami, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

34. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (čiastočným zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že žalovaný výrok o trovách konania vôbec nerozporoval; zároveň okresný súd zodpovedajúco konkrétnostiam súdenej veci aplikoval zásadu pomerného úspechu v spore podľa § 255 ods. 2 CSP.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal, keďže odvolaniu ani jednej zo strán nebolo (vôbec) vyhovené. Z hľadiska neúspechu protistrany (vzhľadom na rozsah odvolacieho návrhu) úspešnejšou stranou bol žalovaný, ale tomuto v súvislosti odvolacím prieskumom žiadne preukázateľné trovy nevznikli (§ 251 .

36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.