Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/328/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobkyne Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku - Cirkevný zbor Košice - Šaca, so sídlom v Košiciach - Šaci, Jabloňová 22, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenej JUDr. Melániou Kvietkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Tomášikova 35 proti žalovaným: 1/ Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr. SNP 48/A, IČO: XX XXX XXX a 2/ Mestská časť Košice - Šaca, so sídlom v Košiciach - Šaci, Železiarenská č. 9, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 24, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 13C 182/2013-275 zo dňa 7.júna 2017

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalovanému v 2. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ( ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalobný návrh zamieta. II. Žalovaným v 1. a 2.rade priznáva voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodovania vo veci samej.

2. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam.

3. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.9.2013 žiadala rozsudkom určiť, že pôvodná pozemnoknižná parc. MPČ XXXX - A. Q. V., vedená v pozemnoknižnej vložke XXX kat. úz. R., ktorá podľa geometrického plánu č. 111/2011 zo dňa 29.9.2011 bola identifikovaná ako parcely registrov „C“ a „E“ katastra nehnuteľností evidované na LV č. XXXX, LV č. XXX a LV č. XXXX, všetky LV pre kat. úz. Š., žalobkyňou v žalobnom petite špecifikované patria do jej výlučného vlastníctva s tým, že si uplatnila náhradu trov konania.

4. Žalobu odôvodňovala tým, že jej právna predchodkyňa R. reformovaná cirkev bola v pozemnoknižnej H. XXX pre kat. úz. R. vedená ako výlučný vlastník pozemku parc. MPČ XXXX - A. Q. V. o výmere 21090 m2. Vo vlastníctve právnej predchodkyne žalobkyne bola nehnuteľnosť vedená od r. 1913 až do marca r. 1952. Žalobkyňa uviedla, že v zmysle ust. § 7 zák. č. 46/48 Zb. o novej pozemkovej reforme bola

jej právna predchodkyňa povinná predložiť príslušnému národnému výboru súpis pôdy, ktorá bola v jej vlastníctve a administratívnym postupom podľa tohto zákona (poľnohospodárske pozemky nad 50 ha a pozemky bez ohľadu na veľkosť, kde vlastník trvale nepracoval), došlo k odňatiu spornej parcely z jej vlastníctva a to bez akejkoľvek náhrady v rozpore s ust. § 1 ods. 3 zák. č. 46/48 Zb. Následne výmerom Krajského národného výboru v Košiciach zn. IX/2-611/1952 zo dňa 28.2.1952 došlo v zmysle ust. § 16 tohto zákona k prídelu celej parcely č. 1493 Hutnému kombinátu, národný podnik Košice, pre výstavbu hutníckeho kombinátu. Žalobkyňa uviedla, že napriek tomu, že v prideľovacej výmere KNV Košice bolo uvedené, že Hutný kombinát bude povinný zaplatiť v prospech Povereníctva pôdohospodárstva prídelovú cenu, jej - žalobkyni nikto nikdy za odňatý pozemok nezaplatil. Následne v r. 1955 na základe dohody o prevode správy národného majetku bol pozemok ako celok prevedený do operatívnej správy Okresnej bytovej správy v Košiciach a v tom istom roku rovnako v celosti do operatívnej správy MNV Šaca - Domová správa. V súčasnosti je pôvodná parcela MPČ XXXX rozdrobená a v zmysle geometrického plánu č. 111/2011 z 29.9.2011, ktorý bol aj overený Správou katastra Košice zo dňa 7.11.2011, jej časti sú vedené aj v registri C KN kat. úz. Š. na LV č. XXXX K. XXX vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, kde ako správca je vyznačený žalovaný v 2. rade s tým, že žalovaný v 2. rade je vedený ako vlastník parcely E KN č.XXXX vedenej na LV č. XXXX pre kat. úz. Š. o výmere 707 m2, vedenej ako orná pôda. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že číslo parcely KN je totožné z číslom parcely pôvodne vedenej v pozemnoknižnej vložke, ktorá bola vo vlastníctve žalobkyne s tým, že k zápisu vlastníctva k tejto parcele došlo zrejme v rámci ROEP.

5. Konštatovala, že žiadala o vydanie týchto nehnuteľností aj v rámci reštitúcií, ale „vydanie nebolo dotiahnuté do konca“ a nehnuteľnosti neboli vydané, lebo podľa podania MČ Košice - Šaca, v časti B. pozemnoknižnej vložky XXX chýbal dôvod, na základe ktorého prešlo vlastníctvo k celému pozemku na štát a následne na Hutný kombinát, š.p. Žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na to, že „žalovaný“ ani v čase vybavovania reštitúcií, ani v súčasnosti neoprel svoje zamietavé stanovisko o doklady, ktoré by potvrdzovali, že žalobkyni bolo zaplatené za odnímaný pozemok, ani doklady, ktoré by potvrdzovali, že žalobkyňa dobrovoľne previedla svoj majetok na štát, ale odvolal sa iba na absenciu zápisu v pozemnoknižnej vložke o odňatí pozemku, čo nie je chybou žalobkyne ale štátu, žalobkyňa mala za to, že nemôže byť naďalej poškodzovaná na svojich právach vlastníka, nakoľko neboli ani odstránené, ani zmiernené následky krivdy, ktorá jej bola spôsobená komunistickým režimom, nakoľko sporné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve žalovaného v 1. rade. Apelovala na nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 249/2011.

6. Žalovaný v 1.rade ako prvé namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, keďže nie je vlastníkom uvedenej parcely, nakoľko ako vlastník parcely je zapísaná žalovaná v 2.rade a rovnako ako žalovaná v 2.rade v zmysle citovaných rozhodnutí Ústavného súdu SR poukazoval na to, že na strane žalobkyne neexistuje naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby. Predmetné nehnuteľností nadobudol vydržaním a nakoľko žalobkyňa v zmysle zákona č. 285/1993Z.z. neuplatnila svoj nárok t.j. v zmysle reštitučných nárokov, právo na navrátenie vlastníctva v zmysle §5 ods. 3 zák.č. 161/2005 Z.z. jej zaniklo, keďže otázka aplikácie reštitučnej a vlastníckej žaloby je už toho času ustálená na základe viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, t.j. je zjednotená. Podľa NS SR sú reštitučné predpisy všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, čo znamená, že kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, t.j. nemožno sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 a to ani formou určenia vlastníckeho práva s odkazom na § 80 O.s.p. , ak mohla oprávnená osoba žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov tak má za následok stratu možnosti domáhať sa hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov a dochádza tak k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v tzv. rozhodnom období, čo namietala aj žalovaná v 2.rade a rovnako aj nedostatok jej vecnej legitimácie v spore, keďže ako vlastník je vedený práve žalovaný v 1.rade a žalovaná v 2.rade je iba správcom týchto nehnuteľností.

7. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 12 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvách a náboženským spoločnostiam, § 1, § 2 ods. 2, § 5 ods. 1, 3 zákona č. 161/2005 Z.z., § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 137 písm. c/ a d/ Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), § 470 ods. 1,2 veta prvá v kontexte použitej judikatúry t.j. nálezov ÚS SR - sp.zn. II.ÚS 249/2011, IV.ÚS 190/2011 zo dňa 12.5.2011, z 28.3.2012 sp.zn. III. ÚS

16/2012, III.ÚS 177/2013 z 24.4.2013 s odkazom na stanovisko Pléna Ústavního soudu ČR sp.zn. PL ÚS-st.21/05 zo dňa 1.11.2005.

8. Primárne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou prípustnosti určovacej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - pozemku, ktorý jej bol odňatý podľa zákona č. 46/48 Zb.o novej pozemkovej reforme a v ktorom prípade sa teda mohla žalobkyňa domáhať vydania veci, t.j. nehnuteľnosti podľa ustanovení špeciálnej právnej úpravy a to reštitučných zákonov č. 282/1993 Z.z. a č. 161/2005 Z.z., prijatých v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, práve za účelom odstránenia, resp. zmiernenia niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam komunistickým režimom.

9. Vzhľadom na právne závery v otázke konkurencie špeciálnej právnej úpravy (reštitučných zákonov) a všeobecnej právnej úpravy, ktorá vyplýva z citovaných rozhodnutí predložených stranami sporu, sa súd prvej inštancie po odôvodnení aplikácie prípadne neaplikácie záverov vyjadrených v citovaných nálezoch ústavných súdov (viď bod 7 odôvodnenia tohto rozsudku), priklonil k jednému z existujúcich právnych názorov, zohľadniac pri tom okolnosti súdneho sporu.

10. Súd prvej inštancie vychádzajúc z podmienok tohto sporu, sa stotožnil a priklonil k názoru, ktorý je odôvodnený v Stanovisku pléna ÚS ČR sp. zn. Pl ÚS-st.21/05 zo dňa 1.11.2005, na ktoré sa poukazuje aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24.4.2013, podľa ktorého určovacia žaloba žalobkyne v danom prípade neplní žiadnu preventívnu funkciu, pretože neodstraňuje neistotu v právnom postavení žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti dotknutej pred niekoľkými desiatkami rokov (takmer 70). Konštatoval, že žalobkyňa nevyužila možnosti dané osobitnými reštitučnými predpismi (zákonom č. 282/1993 Z.z. a zákonom č. 161/2005 Z.z.) a v lehotách reštitučnými zákonmi určených a tak jej právo na vydanie veci (t.j. na ochranu vlastníckeho práva) zaniklo.

11. Predmetná určovacia žaloba v danom prípade neplní preventívnu funkciu, ale v podstate má byť nástrojom, ktorým žalobkyňa sa snaží nahradiť právne prostriedky ochrany vlastníckeho práva, v určenej dobe ňou nevyužité. Nesmeruje tak k nastoleniu právnej istoty na strane žalobkyne, ale k narušeniu právnej istoty súčasných vlastníkov nehnuteľností - žalovaných v 1. a 2. rade.

12. Vzhľadom na zamietnutie žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, súd sa meritórne vecou nezaoberal.

13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovení § 262 ods. 1 s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a plne úspešným žalovaným v 1. a 2.rade voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

14. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobkyňa. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie porušil v konaní princíp právnej istoty žalobkyne, lebo ako vyplynulo aj z odôvodnenia rozsudku, strany sporu predložili súdu na podporu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany dve rozdielne rozhodnutia ÚS SR. Žalobkyňa zároveň aj predložila rozsudky Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Košiciach dosvedčujúce skutočnosť, že aj po vydaní uznesenia ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 z 24.4.2013, o ktoré sa opiera napadnutý rozsudok, bolo rozhodované o hmotnoprávnom nároku účastníka konania podľa nálezu ÚS SR sp.zn. II.ÚS 249/2011, o ktorý žalobkyňa opierala uplatňovaný nárok. V priebehu konania žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že nález ÚS SR sp.zn. II.ÚS 249/2011 bol vydaný napriek dlhodobej existencii zjednocujúceho stanoviska Pléna ÚS ČR sp.zn. PL ÚS-st. 21/05 zo dňa 1.11.2005, teda nemožno povedať, že sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní opieral o ustálenú rozhodovaciu prax, keďže táto s poukazom na súdnu prax nie je jednotná a neobsahuje ani tvrdenie žalovaných, že nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 249/2011 bol vydaním uznesenia III. ÚS 177/2013 z 24.4.2013 prekonaný, lebo aj po jeho vydaní sa práve Okresný súd

v Žiline vo svojej rozhodovacej praxi, v danom konkrétnom prípade, opieral o závery predchádzajúceho nálezu ÚS SR, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa.

16. Žalobkyňa ani po pátraní v archívoch, vrátane Národného archívu SR sa neprepracovala k žiadnemu právoplatnému administratívnemu rozhodnutiu - titulu, ktorým jej mala byť pôvodná MPČ parcela odňatá a jeho existencia nie je potvrdená ani žiadnym zápisom v pozemnoknižnej vložke XXX kat. úz. R.. Žalobkyňa poukázala na to, aké predpisy platili pre výkon zápisov do PK v rozhodnom období, v zápisoch pod R. K. R. pozemnoknižnej vl. č. XXX kat. úz. R., kde je pod R. uvedené „od 1“ a pri B1 je uvedené „v 2“, čo dosvedčuje, že žiadny administratívny akt o odňatí pozemku nebol. Opak v priebehu konania na súde prvej inštancie nepreukázali ani žalovaní v 1. a 2.rade, a to či už doložením listiny, či inými dôkazmi.

17. Keďže došlo k zabratiu majetku žalobkyne bez právneho dôvodu, nemohla žalobkyňa stratit' svoje vlastnícke právo k pôvodnej MPČ parcele a teda ani k parcelám, ktoré sú predmetom sporu, ktoré boli vytvorené z tejto pôvodnej parcely a preto sa oprávnene napriek existujúcim zápisom v PK, neskôr v EN a LV, cíti byť vlastníčkou tejto pôvodnej MPČ parcely č.XXXX kat. úz. R.B.L., lebo jej nikdy žiadne administratívne rozhodnutie doručené nebolo.

18. Súd prvej inštancie s odkazom na „použiteľnú judikatúru“ (viď body 34 až 40 odôvodnenia napádaného rozsudku) v kontexte aplikácie na danú vec Uznesenia ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 z 24.4.2013 ako aj zjednocujúceho Stanoviska Pléna Ústavního soudu ČR sp.zn. Pl.ÚS-st-21/05 zo dňa 1.11.2005 a tiež Uznesenia sp.zn. IV. ÚS 190/2011 zo dňa 12.5.2011, nevzal do úvahy skutočnosť neexistencie titulu, ktorým malo v rozhodnom období prejsť vlastníctvo k predmetu sporu na štát, čím súd prvej inštancie pochybil, keď dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené judikáty nie je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, lebo reštitučné zákona ako lex speciális to vylučujú.

19. Žalobkyňa má za to, že ak neexistuje titul - právoplatný administratívny akt, ktorým v rozhodnom období malo prejsť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam (pôvodne iba jedinej nehnuteľnosti - parc. MPČ XXXX L.. Ú.. R.) na štát (opak nebol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie preukázaný), neboli dané dôvody na postup podľa reštitučných zákonov a následne podľa záverov ÚS SR vyslovených v Uznesení ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24.4.2013 ako aj zjednocujúceho stanoviska Pléna Ústavního soudu ČR sp.zn.Pl.ÚS-st.21/05 zo dňa 1.11.2005 , ale ani uznsenia ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 190/2011 zo dňa 12.5.2011.

20. Ďalej poukazovala na citované ustanovenia § 4, § 2 písm. c/ a § 4 zákona č. 282/1993 Z.z. a pre absenciu akéhokoľvek právoplatného administratívneho aktu uvádzala, že citované ustanovenia zák.č. 282/1993 Z.z. ako špeciálnej právnej normy pre prípad, o ktorom súd prvej inštancie konal a rozhodol, je v danom prípade nepoužiteľné. Z rovnakých dôvodov považoval za neakceptovateľnú aplikáciu aj ust. § 3 zák.č. 161/2005 Z.z. ako špeciálnej právnej normy pre prípad, o ktorom súd prvej inštancie konal a rozhodol, nakoľko ak sú nepoužiteľné ustanovenia špeciálnych právnych noriem o uplatnení reštitučných nárokov, nie sú aplikovateľné ani ustanovenia týchto zákonov o uplatnení práva na vydanie nehnuteľností, ani na uplatnenie týchto nárokov cestou súdu v prekluzívnej lehote stanovenej ustanoveniami týchto zákonov, konajúcim súdom prvej inštancie označených ako „lex specialis“. Preto nie je ani správny záver konajúceho súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, keďže reštitučné zákony ako „lex specialis“ ho vylučujú.

21. Žalobkyňa poukazovala na neaplikáciu taktiež ust. § 124 s odkazom na rozhodnutie III.ÚS 178/06 zo dňa 20.6.2006 v tom znení, že„reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva“. Keďže opierala svoj nárok o neexistenciu titulu, ktorým malo prejsť vlastníctvo sporných nehnuteľností na štát, práve preto opierala svoj nárok o nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 249/2011, keďže nevie iným spôsobom dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností ako určením sporných nehnuteľností do jej vlastníctva, čím je vlastne daný aj jej naliehavý právny záujem s tým, že považovala za nesprávne, že sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezaoberal meritom veci. Na podporu svojich tvrdení o existencii naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva

poukazovala na rozsudok OS Košice I sp.zn. 13C 111/2002 zo dňa 15.7.2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co 313/2009 zo dňa 3.11.2010, ktorý dokladala v zmysle ust. § 366 písm. c/ CSP.

22. Žalovaný v 2.rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval námietky žalobkyne za nedôvodné a nespôsobilé mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku, keďže sa súd prvej inštancie pri formulovaní svojho záveru priklonil k prevažujúcemu a najaktuálnejšiemu právnemu názoru ohľadom vzťahu právnej úpravy reštitučných predpisov a použiteľnosti všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, pri nevyužití možnosti domáhať sa navrátenia vlastníctva prostredníctvom reštitučných predpisov.

23. Čo sa týka odvolacej námietky žalobkyne, žalovaný v 2.rade uvádzal, že aj keď žalobkyňa podaný nárok odvodzuje od vydaného rozhodnutia Okresného súdu v Žiline s odkazom na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 249/2011, z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že pred jeho vydaním bolo rozhodnutie Okresného súdu Žilina dvakrát zrušené Krajským súdom v Žiline, pričom v poradí v druhom zrušujúcom rozhodnutí bolo uvedené, že „nemožno neprihliadnuť na nález z roku 2011 a je tak možné postupovať podľa OZ, v snahe dosiahnuť navrátenie vlastníckeho práva bez ohľadu na existenciu reštitučných predpisov“ s tým, že Krajský súd v Žiline tento záver formuloval v čase, keď rozhodnutie Ústavného súdu SR z roku 2013 ani len neexistovalo, keďže uznesenie Krajského súdu v Žiline bolo zo dňa 29.11.2012 a s existenciou neskoršieho rozhodnutia Ústavného súdu z roku 2013 sa následne v podpornom rozhodnutí okresný súd žiadnym spôsobom ani nevysporiadal. Preto názor formulovaný v náleze Ústavného súdu SR z roku 2011 bol prekonaný neskorším rozhodnutím z roku 2013 a súd prvej inštancie tak v tomto konaní vec správne právne posúdil, keďže aj rozhodnutia Okresného súdu Košice I sp.zn. 13C 111/2002 zo dňa 15.7.2009 potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 11Co 313/2009 zo dňa 3.11.2010 boli vydané v čase pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu SR z roku 2013 a pochopiteľne tak žiadnym spôsobom nemohli reflektovať na právny názor Ústavného súdu SR a to aj s poukazom na článok 4 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku.

24. Apeloval na to, že žalobou o určenie vlastníckeho práva v zmysle toho času platnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, keďže z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak, než podľa ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom a preto, ak reštitučný predpis stanovil určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

25. Žalovaný v 1.rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

26. Žalovaný v 1.rade a žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného v 2.rade nevyjadrili.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1,2 z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

28. Odvolací súd uvádza, že odvolateľka uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a h/

29. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. K námietke odvolateľky v tomto smere, odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačujúce na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV. ÚS 112/05, I.ÚS 117/05).

31. Pretože namietaný rozsudok súdu prvej inštancie nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať nakoľko sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 387 ods. 2 stotožňuje a preto len na potvrdenie správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na najaktuálnejšie rozhodnutie ÚS SR, vydané taktiež v tomto smere.

32. Odvolací súd uvádza že skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom prvej inštancie v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, od ustálenej rozhodovacej činnosti, čo sa týka tohto predmetu konania, že by zásadne poprel účel a význam uplatneného nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu priame posúdenie veci vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie takéto nedostatky nevykazuje.

33. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

34. Odvolací súd uvádza , že uplatnené odvolacie dôvody žalobkyňou v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ ako aj postup odvolacieho súdu v zmysle § 366 písm.c-/ CSP, nie sú vo veci dané.

35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko vec správne právne posúdil s apelom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov v tomto smere, nakoľko žalobkyňou citované rozhodnutia súdov už boli prekonané, prípadne neaplikovateľné na daný spor, berúc do úvahy všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.

36. Keďže žalobca disponuje s podanou žalobou a je „pánom sporu“, rovnako aj s odôvodnením podaného nároku, pričom v sporovom konaní má povinnosť uplatnený nárok odôvodniť, zdokladovať a preukázať tak, aby uniesol dôkaznú povinnosť na preukázanie ním tvrdených skutočnosti ,dôsledkom čoho je v sporovom konaní v prípade neunesenia dôkazného bremena v spore postihnutý aj zamietnutím podanej žaloby.

36. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa dôkaznú povinnosť na preukázanie objektívnej skutočnosti neuplatnenia reštitučného nároku v zmysle reštitučných predpisov neuniesla a z dôvodu, že ochrana dobrej viery terajšieho vlastníka predmetných nehnuteľností je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu, vyjadrená v tomto smere aj v aktuálnom Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. 1ÚS 460/2017-73 zo dňa 20.decembra 2017, súd prvej inštancie vec správne po vecnej ako aj právnej stránke posúdil v kontexte nenaplnenia naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej žalobe, keďže žalobkyňa nie z objektívnych dôvodov nevyužila možnosť danú jej osobitnými reštitučnými predpismi (zákonom č. 282/1993 Z.z. a zákonom č. 161/2005 Z.z.), na ktoré je potrebné v danom spore aj prihliadnuť a z dôvodu, že v lehotách reštitučnými zákonmi určenými, sa svojho nároku cestou súdu nedomáhala „vydanie nebolo dotiahnuté do konca“, právo žalobkyne na vydanie veci (t.j. právo žalobkyne na ochranu vlastníckeho práva) zaniklo.

37. Preto odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 uvádza, že napadnutý rozsudok je vecne správny, keďže súd prvej inštancie správne právne vec posúdil v znení rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 177/2013 - 18 zo dňa 24.4.2013 najaktuálnejšieho v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, s prihliadnutím aj na teraz aktuálny Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 460/2017-73 zo dňa 20.decembra 2017, ktorý len podporil záver Ústavného súdu SR v uznesení sp.zn. III. ÚS 177/2013.

38. Odvolací súd konštatuje, že rovnako v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 460/2017 Ústavný súd SR poukázal na potrebu zjavného legitímneho očakávania strán sporu, s apelom na kľúčové východiská a závery vyjadrené už v porovnaní so skôr citovanými nálezmi Ústavného súdu SR pod sp.zn. I.ÚS 549/2015 a I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017, na ktorom v tomto rozhodnutí Ústavný súd SR zotrval a to predovšetkým na tom, že „ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom na zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“ s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava spravodlivosti“.

39. Preto uplatnené odvolacie dôvody žalobkyňou vo veci nie sú dané, keďže súd prvej inštancie procesným postupom neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

40. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa správne súd prvej inštancie po vecnej ako aj právnej stránke veci vysporiadal s rozhodnutiami, v zmysle ktorých žalobkyňa odôvodňovala uplatňovaný nárok v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko správne vychádzal v tom čase z platného a aktuálneho rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 24.4.2013 č.k. III. ÚS 177/2013, ktorý s poukazom na žalobkyňou citované rozhodnutia súdov prvej inštancie v spojení s rozhodnutiami krajských súdov, ako aj Ústavného súdu SR, v čase ich vyhotovenia ešte neexistovali , berúc do úvahy aj posledný Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 460/2017-73 zo dňa 20.decembra 2017 a jeho odôvodnenie.

41. Odvolací súd len dopĺňa, že žalobkyni k včasnému uplatneniu reštitučného nároku nebránila žiadna objektívna skutočnosť, keďže z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že „žalobkyňa aj keď požiadala o vydanie predmetných nehnuteľností v rámci reštitučných zákonov, vydanie nebolo podľa jej udania dotiahnuté do konca a predmetné nehnuteľností jej neboli vydané, keďže z podania mestskej časti Košice-Šaca vyplynulo, že v časti B/ pozemnoknižnej vložky XXX chýba dôvod na základe čoho prešlo vlastníctvo k celému pozemku na štát a následne na Hutný kombinát štátny podnik“. Žalobu preto žalobkyňa odôvodňovala nevydaním predmetným nehnuteľností v rámci reštitučných konaní, ktoré nedotiahla do konca, keďže nepodala žalobu na súd.

42. Preto aj keď mala možnosť žalobkyňa podať žalobu na súd a svoj nárok uplatniť prostredníctvom súdu v zmysle reštitučných zákonov a v zákonom stanovených lehotách, žalobkyňa tak nekonala, čo aj správne konštatoval súd prvej inštancie, čo možno podľa odvolacieho súdu jednoznačne považovať za subjektívne a nie objektívne skutočnosti neuplatnenia reštitučného nároku na súde včas, so zreteľom aj na skutočnosť, v zmysle ktorej žalobkyňa aj podala predmetnú žalobu, t.j. že žalovaný ani v čase vybavenia reštitúcii, ani v súčasnosti neoprel svoje zamietavé stanovisko o doklady, ktoré by potvrdzovali, že žalobcovi bolo zaplatené za odnímaný pozemok, ani doklady, ktoré by potvrdzovali, že žalobkyňa dobrovoľne previedla svoj majetok na štát, keďže sa odvolal iba na absenciu zápisu v pozemnoknižnej vložke o odňatí pozemku. Táto skutočnosť ale jednoznačne podľa odvolacieho súdu nebránila žalobkyni v zmysle reštitučných nárokov , sa svojho nároku v zákonom stanovenej lehote domáhať cestou súdu , kde v konaní by spornosť týchto skutočností bola súdom preskúmavaná, ale nie až teraz a v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka tak, ako na to správne aj poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

43. Z tohto dôvodu preto nemožno hovoriť ani o naplnení ďalšieho uplatneného odvolacieho dôvodu žalobkyňou v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keďže je zrejmé, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa zákona č. 282/1993 Z.z. a zákona č. 161/2005 Z.z. nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to iba subjektívna okolnosť, ktorou sa však nedajú obchádzať reštitučné

predpisy, ktoré počítajú s možnosťou riešiť reštitučné nároky a to aj v konkrétnom prípade spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam.

44. V predmetnom spore na strane žalobkyne nemohla byť naplnená preventívna funkcia jej žaloby podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a preto nie je daný ani naliehavý právny záujem žalobkyne na podaní predmetnej žaloby.

45. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a keďže žalovaný v 2.rade bol v odvolacom konaní plne úspešný, bol mu priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyne v rozsahu 100% s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia o výške priznaného nároku rozhodne súdny úradník v konaní na súde prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .