Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5Co-129-2018.pdf
PDF · 117.61 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/129/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., J.. Ľ. I. XX/X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Trenčín, Legionárska 7158/5, IČO:47 256 907 proti žalovanému Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 35 805 731, zastúpenému De minimis, spol. s r.o., so sídlom Bratislava, Lovinského 22, IČO: 36 868 949, o zaplatenie 1463,36 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 6Csp/207/2017-243 zo dňa 23. apríla 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 348,36 eur ako bezdôvodné obohatenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e a vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 348,36 eur ako primerané finančné zadosťučinenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že v tejto časti sa žaloba žalobkyne z a m i e t a .
II. Odvolací súd odvolanie žalovaného do výrokov III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .
III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 348,36 eur ako bezdôvodné obohatenie a sumu 348,36 eur ako primerané finančné zadosťučinenie, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol / výrok II./, rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania /výrok III./ a nakoniec žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Partizánske súdny poplatok za žalobu vo výške 41,- eur do troch dní od právoplatnosti výroku I. tohto rozsudku. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 863,36 eur ako bezdôvodného obohatenia a 600 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia s odôvodnením, že so žalovaným uzatvorila úverovú zmluvu, v zmysle ktorej jej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver. Výška úroku bola neprimerane vysoká, 26,50% ročne, pričom v decembri 2014 bol priemerný ročný úrok pri úveroch so splatnosťou od jedného do päť rokov vo výške 8,91% ročne. Týždenné splátky úveru boli dojednané na 22,48 eur, pričom nie je z nej zrejmé, aká výška splátky pripadá na splátky istiny úveru, aká na splátky úrokov, aká na prípadné iné poplatky. Minimálne z dôvodu absencie údaju o termíne konečnej splatnosti úveru a nadhodnotenej úrokovej sadzbe sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobkyňa ako dlžník nekonajúci v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaný ako veriteľ v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzavreli dňa 22.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá má povahu zmluvného formulára. V zmluve sa dohodli, že žalovaný poskytne žalobkyni úver vo výške 1000 eur, pričom z formulára vyplýva, že celkové náklady sú tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok je vo výške 26,50%, t.j. 170,64 eur a poplatok za garantovanú službu je vo výške 177,72 eur. Celkové náklady predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov 71,15%. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je 1348,36 eur. Priemerná hodnota RPMN v čase uzavretia zmluvy bola vo výške 36,30%. Úver bol splatný v 60 týždenných splátkach, pričom výška každej splátky je 22,48 eur a výška poslednej splátky je 22,04 eur. Úver bol poskytnutý na 60 týždňov a termín konečnej splatnosti je v zmluve definovaný ako "siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy". Z formulára je zrejmé, že úver bolo možné poskytnúť na predplatenú platobnú kartu alebo na účet zákazníka, pričom sa v zmluve nachádzajú aj platobné údaje na poukazovanie splátok. Zo zmluvy vyplýva, že za poplatok za garantovanú službu má zákazník počas trvania zmluvy výhody spočívajúce v telefonickom upozornení na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa zmluvy, možnosť požiadať o podporu a poskytnutie informácií prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky a kontaktných centier, možnosť získať duplikáty dokumentov, možnosť získať evidenciu platieb, záväzok veriteľa zdržať sa uplatnenia nároku na nezaplatenú časť dlžnej sumy v dedičskom konaní v prípade smrti zákazníka. V rovnaký deň, ako uzavreli zmluvu o úvere, uzavreli na samostatnej listine aj zmluvu o poskytnutí služby Komfort podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy vyplýva žalovanému povinnosť informovať žalobkyňu o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preberať od žalobkyne peňažné sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spôsobom podľa zmluvy o úvere a informovať ju o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úradu, pričom služba mala byť poskytovaná v mieste určenom žalobkyňou v meste alebo obci, kde má pobyt, v ňou zvolenom čase. Za túto službu sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť odmenu 515 eur v 60 pravidelných týždenných splátkach, pričom prvých 59 splátok bolo vo výške 5,58 eur a posledná splátka vo výške 8,78 eur. Splatnosť prvej splátky nastala 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy. Z bodu 1.3. zmluvy vyplýva, že dojednanie služby bolo dobrovoľné a nebolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere. V čase uzavretia zmlúv boli priemerné úrokové sadzby úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny vo výške 8,91% pre úvery iné ako na nehnuteľnosti so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Žalobkyňa zaplatila žalovanému hotovostnými platbami spolu sumu 1863,36 eur, pričom prvú splátku zaplatila 2.1. a poslednú splátku 28.9. (zrejme) 2015. Z listinných dôkazov predložených žalovaným vyplýva, že úroky u iných spoločností boli 26,9% (TELERVIS PLUS a.s.), 7,5% až 32,5% (Poštová banka a.s.), 9,9% až 27,5% (OTP Banka Slovensko, a.s.). Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f), k), m), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (22.12.2014) /ďalej len zákon č. 129//2010 Z.z./, § 51, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 6, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a uviedol, že žaloba bola podaná len sčasti dôvodne. Ako predbežnú otázku súd skúmal, či mal žalovaný na celé plnenie, ktoré vo výške 1863,36 eur prijal od žalobkyne, nárok alebo nie. Súd pritom dospel k záveru, že žalovaný mal nárok len na časť žalobkyňou poskytnutého plnenia. Medzi stranami bolo nesporné, že dňa 22.12.2014 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá je zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľský charakter zmluvy vyplýva z právneho postavenia jej účastníkov - na jednej strane veriteľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej dlžník nekonajúci v rámci obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať okrem iných náležitostí aj uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.). Podľa zistení súdu zmluva uzavretá medzi stranami sporu také uvedenie neobsahuje, respektíve uvedenie termínu konečnej splatnosti takým spôsobom, ako ho uviedol v zmluve žalovaný, nie je postačujúce. Zmyslom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona je, aby bol spotrebiteľ pred uzatvorením zmluvy jasným a zrozumiteľným spôsobom informovaný o termíne, kedy bude jeho záväzok pri riadnom splácaní splatený. Uvedenie tohto údaja je pre spotrebiteľa dôležité pri posudzovaní výhodnosti alebo nevýhodnosti ponúkaného úveru. Podľa právneho názoru súdu je síce pravda, že zákonodarca neuvádza výslovne, že uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru sa musí urobiť uvedením presného dátumu, avšak to neznamená, že je možné určiť ho hocijakým spôsobom. V každom prípade musí byť v zmluve uvedený tak, aby bez ťažkostí umožnil priemernému spotrebiteľovi určiť, do kedy bude svoj dlh voči veriteľovi splácať. Priemerným spotrebiteľom môže byť aj taká osoba, ktorá má len základné vzdelanie a nemá dostatočné matematické znalosti a zručnosti a nemusí byť schopná okamžite a bez ťažkostí prepočítať termín konečnej splatnosti, pri jeho špecifikácii takým spôsobom, ako to v zmluve urobil žalovaný. Uvedenie termínu konečnej splatnosti ako siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy vyžaduje od spotrebiteľa, ak sa chce dozvedieť konkrétny dátum konečnej splatnosti, aby urobil nie jednoduchý matematický výpočet (možno povedať, že žalovaný dátum konečnej splatnosti "zašifroval" do matematickej slovnej úlohy). Spotrebiteľ tak musí nielen prepočítať týždne na mesiace, ale navyše aj pripočítať k výslednému dátumu sedem dní, aby sa dozvedel konkrétny termín konečnej splatnosti úveru. Dodávateľovi pritom nič nebránilo, aby ako termín konečnej splatnosti úveru uviedol konkrétny dátum. Vedel totiž, v ktorý deň sa zmluva uzatvára, preto mohol prepočet, ktorý sa vyžaduje od spotrebiteľa, bez ťažkostí urobiť sám. Tým by bol spotrebiteľ úplne jednoznačne informovaný tak, ako to vyžaduje zákon a neboli by žiadne pochybnosti o konečnom termíne splatnosti. Ak tak dodávateľ neurobil, vystavil sa riziku zákonnej sankcie, ktorou je vznik nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd teda dospel k záveru, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) z dôvodu nedostatku uvedenia jednoznačného údaja o termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobca mal nárok len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, teda sumy 1000 eur. Už samotné neuvedenie údaja podľa citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a preto už nebolo potrebné skúmať, či je úver bezúročný a bez poplatkov aj z iných dôvodov, respektíve či je alebo nie je dohoda o garantovanom poplatku platná, pretože nárok naň žalovanému nevznikol. Osobitne súd posudzoval Zmluvu o poskytnutí služby Komfort. Ide o nepomenovanú zmluvu uzavretú v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o úvere, na podklade ktorej si žalobkyňa u žalovaného dohodla službu spočívajúcu v tom, že zástupca žalovaného bude u nej, respektíve na mieste, ktoré určí, preberať od nej splátky úveru v hotovosti a zabezpečí ich vklad na účet žalovaného. Žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť túto zmluvu neuzatvoriť. Toto svoje tvrdenie však ničím nepreukázala. Súd považuje zmluvu za dostatočne jasnú a určitú. Vyplýva z nej bez pochybností, čo je jej predmetom (preberanie finančnej hotovosti v mieste určenom dlžníkom, zabezpečenie pripísania splátok na účet veriteľa) aj aká je odplata za službu (515 eur). Zo zmluvy nepochybne vyplýva, že nebola podmienkou poskytnutia úveru. Samotná zmluva o úvere obsahuje uvedenie čísla účtu žalovaného, na ktoré bolo možné úver splácať. Preto žalobkyňa mala možnosť plniť dlh voči žalovanému aj iným spôsobom, ako hotovostnými platbami preberanými zástupcom žalovaného. Ak sa však z akéhokoľvek dôvodu vzdala takejto možnosti a rozhodla sa využiť žalovaným ponúknutú službu spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti, bola to len jej slobodná vôľa. Je pravdivé tvrdenie, že žalobkyňa túto službu vo svojej podstate nemusela využívať, ale ak sa ju využívať rozhodla, tak je povinná za túto službu platiť dohodnutú odplatu. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovanému na podklade zmluvy o úvere vznikol nárok na zaplatenie sumy 1000 eur (istiny) a na podklade nepomenovanej zmluvy na zaplatenie sumy 515 eur (istiny), čo je spolu 1515 eur. Vzhľadom k tomu, že mu žalobkyňa preukázateľne zaplatila sumu 1863,36 eur, čo do sumy 348,36 eur (1863,36 eur - 1515 eur) došlo u žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Preto ho súd zaviazal zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 348,36 eur. Vo zvyšku súd nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia ako nedôvodný zamietol (výrok II.). Následne sa súd zaoberal uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzal pritom z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalobkyňa (spotrebiteľka) bola úspešná v spore, v ktorom uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej osobitnými predpismi (zákonom o spotrebiteľských úveroch). Preto má nárok na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému, ktorý bol v spore neúspešný. Zákonodarca výšku, respektíve kritériá na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia nedefinuje. Súd vychádzal pri určení výšky primeraného zadosťučinenia z toho, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil, pretože prijal plnenie, na ktoré mu nárok nevznikol z dôvodu porušenia zákona č. 129/2010 Z.z. Tým je naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uplatnené zadosťučinenie vo výške 600 eur súd nepovažoval za primerané. Účelom zadosťučinenia je vyjadriť určité odsúdenie protiprávneho konania dodávateľa a odradenie ho od opakovania podobných porušení právnych predpisov. Primeranosť zadosťučinenia súd hodnotí s prihliadnutím na závažnosť porušenej povinnosti. Súd prihliada aj na to, či žalobkyňa riadne splácala svoje záväzky zo zmlúv. Takisto súd prihliada aj na následky, ktoré porušenie práva malo. V posudzovanom spore došlo len k zásahu do majetkových práv žalobkyne, ktoré bude napravené vydaním bezdôvodného obohatenia. Ako primerané súd považuje primerané zadosťučinenie zodpovedajúce hodnote porušenia práva, teda zodpovedajúce výške bezdôvodného obohatenia. Preto súd považoval za primerané zadosťučinenie do výšky 348,36 eur a vo zvyšku súd nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia ako nedôvodný zamietol (výrok II.). O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 a § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/. Žalobkyňa aj žalovaný boli v spore čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Žalobkyňa bola úspešná spolu čo do sumy 696,72 eur a žalovaný čo do sumy 766,64 eur. Procesný úspech žiadnej zo sporových strán výrazne neprevýšil procesný úspech druhej sporovej strany. Preto súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozhodol súd podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 2, § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v spojení s Položkou 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (Príloha I. citovaného zákona).
2. Proti tomuto rozsudku, do všetkých jeho výrokov s výnimkou výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobkyne, podal včas odvolanie žalovaný. Podľa neho sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal so žiadnou argumentáciou žalovaného, t. j. ani s tou predloženou v písomných podaniach. Napriek rozsiahlej argumentácií žalovaného, súd bližšie neobjasňuje dôvody prečo na zmluvu o spotrebiteľskom úvere neaplikoval priamy účinok, ani nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48 („Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ... c) dĺžku trvania zmluvy o úvere;“). Tento nedostatok napadnutého rozsudku je zásadný. Je totiž dôležité, že priamo jazykový výklad náležitosti „termín konečnej splatnosti“ sa bude vykladať tak, že slovo „termín“ sa bude vykladať v doslovnom význame slova „termín“ a nie iba v zúženom rozsahu vo význame „dátum“ zabezpečí za daných okolností súlad tejto náležitosti s právom EÚ. Svoj právny názor súd nezdôvodnil príslušnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, takže žalovaný nevie, akými úvahami sa pri posudzovaní tejto otázky riadil, pretože Súdny dvor EÚ horizontálny priamy účinok smernice v určitých prípadoch pripúšťa. Žalovaný má tiež vážne pochybnosti o tom, či súd v skutočnosti vôbec skúmal právnu normu upravenú v čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, pretože táto neukladá povinnosti jednotlivcom. Napadnutý rozsudok je tak pri odôvodnení priameho účinku nepresvedčivý a jeho argumentácia nie je logická, teda ide o arbitrárne rozhodnutie, čo je porušením práva žalovaného na spravodlivý proces. Obsah náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. je výsledkom nesprávnej a protiprávnej transpozície smernice 2008/48, pričom danú vnútroštátnu právnu normu nielenže možno vykladať za použitia nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, ale je to aj povinnosťou všetkých vnútroštátnych orgánov aplikácie práva. V prípade časti citovanej náležitosti „termín konečnej splatnosti“ je zrejmé, že slovo „termín“ a slovo „dátum“ majú rôzny jazykový význam. Jazykový výklad slova „termín“ možno zistiť napríklad za pomoci Krátkeho slovníka slovenského jazyka1 teda, že jeho významom je vymedzenie času, v ktorom treba splniť niečo, lehota. Termín tak môže byť určený napríklad aj dátumom alebo iným spôsobom. Pritom už samotná požiadavka uvedenia nad rámec doby/dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj „termínu konečnej splatnosti“, je ako taká už v konflikte s právom EÚ. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktoré súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím priznal žalobkyni, aj tu napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia veci. V zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie v danom prípade predčasné, pretože žalobkyňa zatiaľ neuplatnila na súde žiadne porušenie práva alebo povinnosti žalovaného a ani nepreukázala, že by žalovaný porušil konkrétne zákonné alebo zmluvné právo alebo povinnosť, ktorú mal voči nej. Tiež nebola žalobkyňou preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením uvedeného práva alebo povinnosti a prípadnou ujmou, ktorú nepreukázala a mala by byť podľa nej reparovaná primeraným finančným zadosťučinením vo výške 600 eur, resp. v priznanej výške 348,36 eur. Zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z.. Ak došlo zo strany žalovaného k absencii niektorej náležitosti, čo síce súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tvrdí, no žalovaný vylučuje, tak potom sa žalovaný takpovediac „potrestal sám“, že sa pripravil o zmluvné nároky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t. j. nešlo o vedomé konanie zo strany žalovaného. Nejde však o porušenie niektorej zákonnej povinnosti voči spotrebiteľovi, ale len o absenciu zákonnej náležitosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne alebo v prípade, že dospeje k záveru, že nie sú dané dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP /zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok/ v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 348,36 eur ako bezdôvodné obohatenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť, vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 348,36 eur ako primerané finančné zadosťučinenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu žalobkyne v tejto časti zamietnuť a nakoniec odvolanie žalovaného do výrokov III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. d) CSP odmietnuť.
4. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobkyne, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním strán sporu, v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.
5. Čo sa týka odvolaním žalovaného napadnutej časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 348,36 eur titulom bezdôvodného obohatenia, tu odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodného obohatenia na tom právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a preto sa úver na ich základe poskytnutý žalobkyni považuje za bezúročný a bez poplatkov a suma 348,36 eur, o ktorú žalobkyňa istinu čerpaného úveru žalovanému preplatila je bezdôvodným obohatením, ktoré musí žalovaný žalobkyni vydať. Tieto závery súd prvej inštancie považuje odvolací súd po preskúmaní veci za správne. Zákon č. 129/2010 Z.z. stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a)/. Ide o obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorej rešpektovaní je nutné striktne trvať a nie je možné stotožniť sa s účelovým výkladom pojmu termín prezentovaného žalovaným. Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru totiž musí byť vymedzená určitým spôsobom. Nepostačuje uvedenie len počtu týždňov, počas ktorých bude spotrebiteľ úver splácať; o to viac, ak predmetná zmluva nestanovuje určitým, jednoznačným spôsobom ani termín začiatku splácania úveru. Hoci ide o bezprostredne súvisiace informácie, údaj o počte splátok je samostatným a kvalitatívne odlišným (taktiež obligatórnym) údajom s osobitným cieľom zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočný rozsah podkladov pre rozhodnutie o (ne)uzavretí konkrétneho zmluvného záväzku. Z tohto pohľadu postup/snaha žalovaného v konečnom dôsledku smeruje k obchádzaniu povinnosti uviesť údaje, ktoré sú „spotrebiteľskými“ predpismi explicitne vyžadované, neakceptovateľná. Údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - v zmysle konkrétneho dátumu - totiž posudzovaná zmluva nepochybne neobsahuje. Inými slovami, pre posúdenie/ustálenie konečnej splatnosti konštrukcia zmluvy od spotrebiteľa vyžaduje primárne zistiť dátum uzavretia zmluvy, následne „pripočítať“ 60 kalendárnych týždňov, pričom konečná splatnosť by mala nastať 7. deň šesťdesiateho kalendárneho týždňa. Opísaná konštrukcia, mimo rámca rozumnej pochybnosti, nepredstavuje jednoznačné vymedzenie konečnej splatnosti úveru, ako je tomu napr. pri štandardne používanom spôsobe, napr. splatnosť prvej splátky 10.01.2015, konečná splatnosť úveru 10.02.2016. Naopak, ide o zbytočne neprehľadný spôsob určenia termínu konečnej splatnosti, vedúci skôr k nejasnostiam než k žiaducemu stavu jednoznačného vymedzenia podmienok v rámci kontraktácie tak, aby sa predišlo sporom založeným nejasnými dojednaniami. Odhliadnuc od uvedeného, zmluva na jednom mieste uvádza, že konečnou splatnosťou je 7. deň šesťdesiateho týždňa po dni uzavretia zmluvy (t.j. ak bolo dojednaných pravidelných 60 týždenných splátok, tak prvá splátka by mala byť splatná 7. deň po dni uzavretia zmluvy), na inom mieste však tá istá zmluva definuje, že splatnosť prvej splátky nastáva 20. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Vychádzajúc zo skutočnosti, že dňom uzatvorenia zmluvy je 22.12.2014, tak termín konečnej splatnosti úveru určený podľa prvej definície je 21.02.2016 a termín konečnej splatnosti úveru určený podľa druhej definície je 28.02.2016. Aj tento vnútorný rozpor podporne ilustruje vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie o deficite riadneho vymedzenia dotknutej zákonnej náležitosti.
7. Absencia riadneho vymedzenia konečnej splatnosti úveru má za následok, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe tejto zmluvy sa považuje za bezúročný a bezpoplatkov, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď uložil žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobkyni rozdiel medzi jej celkovým plnením na čerpaný úver a výškou čerpaného úveru.
8. Čo sa týka druhej časti odvolaním žalovaného napadnutého výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie 348,36 eur, v tejto časti odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny a je potrebné ho zmeniť, a žalobu žalobkyne v tejto časti zamietnuť.
9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. Súd prvej inštancie odôvodnil v uvedenej časti svoj rozsudok tým, že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa tým, že porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, keď napriek tomu, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov, prijal od žalobkyne plnenie, na ktoré mu nevznikol nárok, čím bola podľa súdu prvej inštancie naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z..
11. Odvolací súd po preskúmaní veci musí konštatovať, že uvedený dôvod priznania finančného zadosťučinenia žalobkyni neobstojí. K porušeniu práv žalobkyne viedlo neuvedenie údaju o konečnej splatnosti v úverovej zmluve, v dôsledku čoho bol žalobkyňou čerpaný úver bezúročný a bez poplatkov a žalovaný tak neoprávnene od žalobkyne prijal sumu 348,36 eur nad rámec istiny čerpaného úveru. Je teda zrejmé, že na začiatku porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa stojí absencia zákonom predpísanej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Tu je ale potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že aj keď to bol žalovaný ako dodávateľ, ktorý pripravil formulárový návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru, žalobkyňa prejavila s takýmto návrhom súhlas. Mala si byť pritom vedomá svojich zákonných práv spotrebiteľa a mohla požadovať doplnenie riadneho údaju o konečnej splatnosti úveru do zmluvy. To však neurobila a vadný návrh zmluvy prijala a na základe takejto vadnej zmluvy aj dobrovoľne plnila. Za porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľa teda podľa odvolacieho súdu nezodpovedá výlučne žalovaný ale je tu daná aj spoluzodpovednosť samotnej žalobkyne ako spotrebiteľa. Za tejto situácie považuje odvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni podľa § 3 ods. 5 č. 250/2007 Z.z. zákona o ochrane spotrebiteľa za nedôvodné a je preto nutné v tejto časti žalobu žalobkyne aj v zostávajúcom rozsahu /vo zvyšku nad priznanú sumu 348,36 eur do žalobkyňou v žalobe požadovanej sumy 600,- eur už žalobu právoplatne zamietol súd prvej inštancie/ zamietnuť.
12. Odvolací súd preto na základe uvedených záverov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 348,36 eur ako bezdôvodné obohatenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako vecne správny potvrdil a vo výroku I. v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 348,36 eur ako primerané finančné zadosťučinenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku zmenil tak, že v tejto časti žalobu žalobkyne zamietol.
13. Nakoniec súd posudzoval ešte odvolanie žalovaného do výrokov III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie /výrok o náhrade trov konania a výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu/. V tejto časti žalovaný svoje odvolanie nijako neodôvodnil. Aj keď ide o tzv. závislé výroky, teda výroky závislé od výroku rozhodnutia vo veci samej, pri ktorých je ich právoplatnosť priamo odvislá od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, tak v prípade, že strana sporu využije svoje právo a odvolá sa aj proti takémuto výroku rozhodnutia, je povinná svoje odvolanie vybaviť všetkými náležitosťami, ktoré zákon vyžaduje.
14. Podľa § 363 ods. 1 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
15. Podľa § 373 ods. 1 CSP ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.
16. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
17. Podľa § 386 d) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
18. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 363 ods. 1 CSP vyplýva, že odvolanie musí popri všeobecných náležitostiach /podľa § 127 CSP ide o údaje o tom, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis/ obsahovať aj údaje o tom, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie žalovaného proti výrokom III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, tieto náležitosti neobsahovalo, keď z neho nebolo zrejmé v čom vidí žalovaný nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie /odvolacie dôvody/. Na doplnenie chýbajúcich odvolacích dôvodov súd podľa § 373 ods. 1 veta posledná CSP odvolateľa nevyzýva. Keďže z odvolania žalovaného proti výrokom III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé v čom vidí žalovaný nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie /nie sú vymedzené odvolacie dôvody/ a odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, nemôže odvolací súd pokračovať v odvolacom konaní pretože správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nemôže preskúmavať z ľubovoľných dôvodov ale len z dôvodov uplatnených odvolateľom /ak len sa nejedná o vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré potom prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené - § 380 ods. 2 CSP/.
19. Odvolací súd preto odvolanie žalovaného proti výrokom III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. d) CSP odmietol ako odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 363 CSP a pre jeho vady nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná pokiaľ ide o jej právo na zaplatenie 348,36 eur titulom bezdôvodného obohatenia a na druhej strane bol žalovaný v odvolacom konaní úspešný pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnené právo na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 348,36 eur. Úspech, resp. neúspech oboch strán sporu v odvolacom konaní je preto rovnaký a z tohto dôvodu odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).