Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/224/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete, v spore žalobcu: Silverside, a. s., IČO: 50 052 560, so sídlom Plynárenská 7/B, Bratislava, zastúpeného AK Herceg, s.r.o., IČO: 35 890 240, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: P. C., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom B. X/A, C. a žalovanému v 2. rade: E. S., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom K. 1, C., o zaplatenie 1 055,77 eura s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 15.10.2012, po zohľadnení zastavenia konania voči Jánovi Záhrcovi ako pôvodného žalovaného v 1. rade (ďalej len „dlžník“) a čiastočného späťvzatia žaloby v časti dlžného úroku v sume 153,33 eura, sa žalobca, ktorého súd pripustil do konania uznesením zo dňa 30.05.2018 namiesto pôvodného žalobcu, spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 (ďalej len „veriteľ“), domáhal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 1 055,77 eura spolu s úrokom v sume 1,28 eura vyčísleným ku dňu 03.07.2012, úrokom z omeškania v sume 131,38 eura vyčísleným ku dňu 04.07.2012, úrokom z omeškania vo výške 9,85 % ročne zo sumy 1 055,77 eura od 04.07.2012 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 055,77 eura od 04.07.2012 do zaplatenia.

2. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 27.04.2004 veriteľ uzatvoril s dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol dlžníkovi úver v sume 3 319,39 eura, ktorý sa zaviazal tieto peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť do 20.04.2010. Podľa dohody o ručení sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali uspokojiť pohľadávku veriteľa v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník. Dlžník splatil svoj záväzok z úverovej zmluvy len čiastočne a preto ho dňa 20.04.2010 veriteľ vyzval na splatenie celej pohľadávky. Rovnako veriteľ vyzval aj žalovaných v 1. a 2. rade ako ručiteľov, avšak ani dlžník a ani ručitelia pohľadávku veriteľa neuspokojili.

3. Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 6C 224/2012-168 zo dňa 22.03.2016 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

4. Súd v predmetnom rozsudku na margo zisteného skutkového stavu konštatoval, že veriteľ a dlžník ako fyzická osoba - nepodnikateľ uzatvorili dňa 27.04.2004 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 100.000,- Sk (t.j. 3.319,39 eura) a dlžník sa zaviazal poskytnutý úver veriteľovi splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie dohodnuté zmluvné povinnosti. Dlžník bol teda povinný splácať úver v mesačných splátkach v sume 62,07 eura, pričom prvá

splátka bola splatná dňa 20.05.2004 a posledná dňa 20.04.2010. Dlžník uhradil celkovo sumu 3 949,36 eura, pričom od 21.08.2009 sa dlžník dostal do sústavného omeškania. Podľa čl. III bodu 7 zmluvy sa jednotlivé úhrady dlžníka a aj ručiteľov započítavali v nasledovnom poradí a to na splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu. Na základe toho úhrady vo výške 3 949,36 eura boli započítané tak, že suma 66,39 eura bola započítaná na spracovateľský poplatok, suma 70,30 euro na splatné úroky z omeškania, suma 200,- eur na splatné úroky z omeškania a suma 3 612,67 eura na istinu. Vyčíslená istina bola vypočítaná tak, že k čerpanému úveru v sume 3 319,39 eura pripočítal úroky v sume 1 188,42 eura, poplatky v sume 160,63 eura a odpočítal úhrady v sume 3 612,67 eura, čím dostal žalovanú sumu 1 055,77 eura. Dlžník sa zaviazal zaplatiť za úver dohodnutý úrok vo výške 9,30 % ročne, pričom úroková sadzba bola dohodnutá ako premenlivá a jej výška sa menila v zmysle prehľadu úrokových sadzieb. Splatnosť úrokov bola v zmluve dohodnutá vždy k poslednému dňu v mesiaci. Podľa čl. II. bodu zmluvy si zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a poplatky sa dňom ich splatnosti stávajú súčasťou istiny. Úroky sa stali súčasťou istiny len do dňa 31.07.2011 a od toho dňa boli úroky počítané zvlášť. Zmluvné strany si dohodli aj poplatok za poskytnutie úveru v sume 66,39 eura, poplatok za správu úveru v sume 1,33 eura, resp. 1,66 eura, 1,99 eura a 2,99 eura podľa v tom čase platného sadzobníka. Súd ďalej konštatoval, že zo zmluvy o úvere ďalej vyplývalo, že išlo účelový úver

- investícia do nehnuteľnosti (druh úveru); úroková sadzba predstavovala výšku 9,30 % ročne; poplatok za poskytnutie úveru predstavoval2 % z výšky poskytnutého úveru, t.j. 2 000,- Sk; poplatok za správu úveru predstavoval sumu 40,- Sk mesačne; splátka úveru predstavovala sumu 1 870,- Sk/62,07 euro mesačne; konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 20.04.2010; splatnosť úrokov stanovená na posledný deň kalendárneho mesiaca; jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky veriteľa, pričom v predmetnej zmluve nebol uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili s veriteľom dohodu o ručení zo dňa 27.04.2004, pričom boli obaja prítomní aj pri uzatváraní samotnej zmluvy o úvere. Všetci (dlžník a ručitelia) sa osobne poznali, nakoľko pracovali u rovnakého zamestnávateľa. Predmetnou dohodou žalovaní veriteľovi písomne vyhlásili ho uspokoja v prípade, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi s vylúčením § 306 Obchodného zákonníka. Veriteľ listami zo dňa 13.07.2012 oznámil ručiteľom, že pohľadávka veriteľa z titulu zmluvy o úvere nebola splnená a vyzval ich v lehote 5 dní na úhradu tejto jeho pohľadávky, pričom dlžník dňa 07.10.2012 zomrel. Z prehľadu splátok úveru dlžníkom vyplývalo, že ten veriteľovi celkovo uhradil sumu 3 882,96 eura.

5. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu súd odkázal na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých mal súd za to, že veriteľ a dlžník uzatvorili v písomnej forme zmluvu, ktorej obsah dohodnutý stranami zahŕňal podstatné časti zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka predstavovala absolútny obchodnoprávny vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka, s výnimkou tých práv a povinností, ktoré a neupravuje a na ktorých úpravu sa podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka (napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv). Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o úvere, keďže veriteľ vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a dlžník ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa okrem toho aplikoval aj osobitný zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rovnako bolo nesporné, že medzi žalovanými v 1. a 2. rade a veriteľom vznikol podľa § 303 Obchodného zákonníka ručiteľský záväzkový vzťah, na základe ktorého sa žalovaní zaviazali uspokojiť pohľadávku veriteľa zo zmluvy o úvere, ak si dlžník voči veriteľovi nesplní svoj záväzok zo zmluvy o úvere.

6. Súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej absencia spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru je podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Nesporné bolo, že zmluva o úvere uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovala a preto bolo potrebné podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. veriteľom poskytnutý úver dlžníkovi považovať za bezúročný a bez poplatkov, na základe čoho sa veriteľ mohol úspešne domáhať od dlžníka a jeho ručiteľov len vrátenia istiny a úrokov z omeškania z dlžnej istiny. Súd podotkol, že nestačí ani to, ak je údaj o výške RPMN obsiahnutý vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluva o úvere odkazuje a s ktorými sa dlžník oboznámil, nakoľko ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. určuje náležitosti zmluvy,

teda dvojstranného právneho aktu, pričom všeobecné úverové podmienky nepredstavujú dvojstranný právny akt a preto obsiahnutie takéhoto údaju vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluva odkazuje, nie je dostatočné a spôsobuje nedostatok náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nesporné bolo aj to, že veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 3 319,39 eura, pričom dlžník uhradil veriteľovi celkovo sumu 3 882,96 eura, čo vyplývalo z prehľadu splátok úveru. Na základe toho súd konštatoval, že záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere zanikol jeho splnením, keďže veriteľom poskytnutý úver bol bezúročný a bez poplatkov a dlžník svojimi úhradami uhradil veriteľovi celú istinu úveru (a bezdôvodne aj sumu 563,57 eura), na základe čoho došlo aj k zániku ručiteľských záväzkov žalovaných v 1. a 2. rade.

7. Žalobca podal proti predmetnému rozsudku odvolanie, ktorým žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť mu sumu 1 055,77 eura s dlžným úrokom vyčísleným ku dňu 03.07.2012 vo výške 136,61 eura s dlžným úrokom z omeškania vyčísleným ku dňu 03.07.2012 vo výške 131,38 eura, zmluvného úroku vo výške 9,85 % ročne zo sumy 1 055,77 eura od 04.07.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 055,77 eura od 04.07.2012 do zaplatenia, zaplatený súdny poplatok, trovy konania v prvoinštančnom a odvolacom konaní s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia záväzok ostatných žalovaných.

8. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, arbitrárny, nezákonný, majúc tiež za to, že súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania. Poukázal na § 100 ods. 1 O.s.p., ktoré podľa neho treba vnímať aj s ohľadom povinnosť súdu vyjadrenú v § 118 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého musí súd po úvodnom prednese strán uviesť „ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli“, ktorú povinnosť si súd prvej inštancie nesplnil. Konštatoval, že uvedená zásada zahŕňa tiež právo strán sporu oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neinformoval strany sporu, že sa mu úver sa javí ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu že zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a nakoľko ani žalovaní nespochybňovali počas celého konania predmetnú skutočnosť, nemal dôvod osobitne sa k obsahu zmluvy vyjadrovať a až do doručenia predmetného rozsudku nemohol mať vedomosť o úmysle súdu prvej inštancie zamietnuť žalobu a z toho dôvodu sa nemohol voči takémuto postupu náležite brániť prostredníctvom relevantných argumentov. Mal za to, že tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Bol tiež toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na zmluvu zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na čl. I, čl. II bodu 5 Zmluvy, v zmysle ktorých bol medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutý konkrétny účel poskytnutého úveru, a to investícia do nehnuteľnosti, pričom zároveň v rámci čl. II bod 5 Zmluvy je dohodnutá povinnosť žalovaného 1/ predložiť mu listiny preukazujúce účelovosť úveru. Vzhľadom na tieto ustanovenia sa preto na predmetný zmluvný vzťah nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektových nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Súd prvej inštancie tak podľa neho na daný prípad aplikoval nesprávny právny predpis, hoci v rozsudku uviedol, že išlo o účelový úver - investícia do nehnuteľností. Mal za to, že na predmetný záväzkovo-právny vzťah sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy a z toho dôvodu zmluva nemusí obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

9. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa mal odvolací súd preukázané, že medzi žalobcom a dlžníkom vznikol právny vzťah na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 27.04.2004. Na zabezpečenie plnenia zmluvných povinností uzavrel veriteľ so žalovanými v 1. a 2. rade dohody o ručení, a to dňa 27.04.2004. Z obsahu úverovej zmluvy bolo zjavné, že úver bol v danom prípade poskytnutý na účely investícií do nehnuteľností. Podľa článku II. bodu 5 zmluvy „dlžník je povinný doručiť veriteľovi v lehote 6 mesiacov od poskytnutia úveru listiny preukazujúce účelovosť, ktoré spĺňajú nasledovné podmienky.“ V Zmluve o splátkovom úvere pôvodný dlžník uviedol ako účel poskytnutia úveru žalobcom „investícia do nehnuteľnosti“. Súd prvej inštancie

posúdil záväzkový vzťah založený zmluvou o poskytnutí úvere ako spotrebiteľský úver a aplikoval na vec aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, avšak bez náležitého zisťovania účelu poskytnutého úveru, ako skutočnosti rozhodujúcej pre posúdenie charakteru poskytnutého úveru už aj vzhľadom na vyššie uvedený účel poskytnutia úveru, z ktorého dôvodu bez náležitého dokazovania charakteru účelu poskytnutého úveru, nemožno bez ďalšieho konštatovať, že išlo o úver spotrebiteľský. Investície do nehnuteľnosti treba chápať ako všeobecný pojem znamenajúci zhodnotenie, údržbu, stavebné úpravy nehnuteľnosti a pod. Závery súdu prvej inštancie o charaktere poskytnutého úveru ako spotrebiteľského bez náležitého zistenia charakteru účelu poskytnutého úveru aj vzhľadom na § ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere tak považoval odvolací súd za predčasné, dostatočne nepodložené zisteným skutkovým stavom a v rozpore s možnosťou sporových strán sa k tejto skutočnosti vyjadriť a náležite argumentovať. V žalobcom doloženej zmluve o splátkovom úvere je uvedený účel ako investícia do nehnuteľnosti, nebolo zistené, čo takto označený účel poskytnutia presne zahŕňal, či dlžník doložil žalobcovi ako veriteľovi listiny preukazujúce účelovosť (čl. II bod 5 Zmluvy), v zmluve označený účel nebol žalovanými spochybňovaný a upresnený. Odvolací súd teda dospel k záveru, že závery súdu prvej inštancie odporujú obsahu doposiaľ vykonaným dôkazom a doposiaľ vykonané dokazovanie jeho právnemu názoru nenasvedčuje. Odvolacím súdom na základe vykonaného dokazovania nebolo možno jednoznačne posúdiť, či aplikácia ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch tak bola za danej situácie náležitá.

11. Odvolací súd, v zmysle vyššie uvedeného, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v intenciách odvolacieho súdu a znova o veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť.

12. Súd na opätovné prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 25.10.2018, na ktoré sa strany sporu nedostavili, hoci mali predvolania na pojednávanie riadne a včas doručené a keďže svoju neúčasť neospravedlnili včas a vážnymi okolnosťami, súd podľa § 180 Civilného sporového konania (ďalej len „C.s.p.“) pojednával v neprítomnosti strán sporu, podľa § 182 C.s.p. vyhlásil dokazovanie za skočené a podľa § 219 ods. 2 prvej vety C.s.p. vyhlásil tento rozsudok.

13. Súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to: zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 27.04.2004, dohôd o ručení zo dňa 27.04.2004, oznámení o podaní žaloby zo dňa 13.07.2012, obchodných podmienok veriteľa, výpisu z úveru, sadzobníka poplatkov a náhrad veriteľa, zmluvy o postúpení pohľadávok, a výsluchom žalovaného v 2. rade, čím vykonal všetky stranami sporu označené a navrhnuté dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení doleuvedeného skutkového stavu.

14. Veriteľ ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúca v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek a dlžník ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 27.04.2004 v písomnej forme zmluvu o splátkovom úvere č. 0273115954 (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť úver dlžníkovi v mene, výške a za podmienok dohodnutých v tejto sume a to v zmysle žiadosti dlžníka zo dňa 01.04.2004.

15. Zo zmluvy o úvere vyplývalo, že:

- výška úveru predstavovala sumu 100 000,- Sk (=3 319,39 eura);

- úroková sadzba predstavovala výšku 9,30 % ročne;

- poplatok za poskytnutie úveru predstavoval 2 % z výšky poskytnutého úveru, ktorý sa stal splatný v deň podpisu zmluvy o úvere;

- poplatok za správu úveru predstavoval sumu 40,- Sk (= 1,32 eura) mesačne;

- výška splátky úveru predstavovala sumu 1 870,- Sk (= 62,07 eura) a

- úver bol poskytnutý na účel „investície do nehnuteľnosti“.

16. Súčasne s uzatvorením zmluvy o úvere, veriteľ dňa 27.04.2004 uzatvoril so žalovanými v 1. a 2. rade dohody o ručení, v zmysle ktorých žalovaní vyhlásili, že uspokoja pohľadávky veriteľa vzniknuté zo zmluvy o úvere vrátane jej príslušenstva a nákladov, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas.

17. Dlžník sa od 21.08.2009 ostal do sústavného omeškania, na základe čoho veriteľ listami zo dňa 13.07.2012 oznámil dlžníkovi a ručiteľom, že pohľadávka veriteľa z titulu zmluvy o úvere nebola dlžníkom

splnená a vyzval ich v lehote 5 dní na úhradu tejto jeho pohľadávky, pričom dlžník dňa 07.10.2012 zomrel. Z prehľadu splátok úveru dlžníkom vyplývalo, že ten veriteľovi celkovo uhradil sumu 3 882,96 eura.

18. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497). Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

19. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Podľa § 507 Obchodného zákonníka ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel alebo ak ich na dohodnutý účel nemožno použiť, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi.

20. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného do 30.03.2006 (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu.

21. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

22. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,

23. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31.05.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

24. Podľa § 303 Obchodného zákonníka kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. Podľa § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

25. Na základe zisteného skutkového stavu považoval súd za nesporné, že veriteľ a dlžník uzavreli v písomnej forme dňa 27.04.2004 zmluvu o úvere, ktorá obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 4 písm. d) Obchodného zákonníka predstavuje absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov pri jeho uzatváraní použil právny režim Obchodného zákonníka, okrem tých práv a povinností, ktoré a neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použil právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv atď.). Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, keďže veriteľ pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere vystupoval ako dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a dlžník ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu. Zo zisteného skutkového stavu taktiež vyplývalo, že záväzok dlžníka bol podľa § 303 Obchodného zákonníka zabezpečený ručením žalovaných, ktorí veriteľovi písomne vyhlásili, že ho uspokoja, ak veriteľa neuspokojí samotný dlžník.

26. V intenciách zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie, pri opätovnom rozhodnutí, doplniť dokazovanie týkajúce sa preukázania účelovosti veriteľom poskytnutého úveru dlžníkovi, nakoľko podľa odvolacieho súdu nebolo súdom prvej inštancie zistené a dôkaznými prostriedkami preukázané, či účel úveru „investícia do nehnuteľnosti“ v nadväznosti na čl. II bod 5 zmluvy o úvere, podľa ktorého mal dlžník povinnosť doručiť veriteľovi v lehote 6 mesiacov od poskytnutia úveru listiny preukazujúce účelovosť poskytnutého úveru, spĺňa definíciu úveru, na ktorého sa vzťahuje, resp. nevzťahuje pôsobnosť zákona č. 258/2001 Z.z..

27. Vymedzenie účelu poskytnutého úveru v zmluve o úvere ako „investícia do nehnuteľnosti“ nie je úplne jednoznačné a teda nemožno z takto definovaného účelu poskytnutého úveru vrátane čl. II bodu 5 zmluvy o úvere s úplnou presnosťou vyvodiť právny záver, že išlo o úver na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľnosti alebo stavebných úprav dokončených stavieb a ich údržbu (podľa § 1 ods. 2 zákona č. 25/2001 Z.z.), na ktorý by sa zákon č. 258/2001 Z.z. nevzťahoval a ktorý by súd nemohol podrobiť zisťovaniu podmienok bezúročnosti a bezpoplakovosti podľa § 4 ods. 3 tohto zákona. V zmysle uvedeného teda pri výklade predmetnej spotrebiteľskej zmluvy o úvere v rámci jej účelu došlo k pochybnostiam, pričom na túto pochybnosť upozornil samotný veriteľ, resp. žalobca vo svojom odvolaní, ktorý, na rozdiel od súdu prvej inštancie, nepovažoval poskytnutý úver dlžníkovi, za úver, na ktorý by sa mal vzťahovať zákon č. 129/2001 Z.z.. Medzi základné povinnosti sporových strán v civilnom sporovom konaní patrí povinnosť tvrdiť, na ktorú nadväzuje povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Hoci žalobca tvrdil, síce až v podanom odvolaní, že veriteľ poskytol dlžníkovi úver z dôvodu nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočnej alebo ďalšej stavebnej úpravy dokončenej stavby vrátane jej údržby, čím by sa na daný úverový vzťah neaplikoval zákon č. 258/2001 Z.z., svoje tvrdenia však ďalej nerozvinul a nešpecifikoval, na nadobudnutie akej existujúcej alebo projektovanej nehnuteľnosti sa poskytnutý úver dlžníkom použil, na aké dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy akej nehnuteľnosti bol veriteľom poskytnutý úver dlžníkom použitý a podobne. Hoci mal dlžník v zmysle čl. II bodu 5 zmluvy o úvere povinnosť doložiť veriteľovi faktúry na preukázanie účelovosti úveru, žalobca netvrdil, či si dlžník túto svoju povinnosť splnil, a v konečnom dôsledku žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal svoje, aj tak neúplne tvrdenia, o tom, že úver bol poskytnutý za účelom podľa § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., čím ním nastolenú pochybnosť o účelovosti poskytnutého úveru nevyvrátil tvrdeniami a ani dôkaznými prostriedkami, keďže žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie účelovosti úveru v konaní neprodukoval.

28. V prípade pochybností pri výklade obsahu spotrebiteľskej zmluvy treba použiť výkladové pravidlo obsiahnuté v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu, resp. význame obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Uvedené výkladové pravidlo vychádza z toho, že väčšina spotrebiteľských zmlúv má charakter adhéznej (formulárovej) zmluvy, teda zmluvy vopred pripravenej dodávateľom a preto nejasné, nejednoznačné alebo dvojzmyselné ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy sa musí podľa § 54 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vykladať v neprospech tej strany, ktorá dotyčné ustanovenie zmluvy naformulovala, teda na úkor dodávateľa a v prospech spotrebiteľa. Aj z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (napr. z uznesenia Krajského súdu v Trnave, 10CoE/5/2010-46) vyplýva, že „aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa“. Rovnako tiež z rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 30.11.2001 (sp. zn. IV. ÚS 182/2001) vyplýval, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich zakotvil do zmluvy“. Záverom súd považoval za potrebné podotknúť, že pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv je práve dodávateľ ten, na ktorého sa kladú zvýšené nároky, keďže ako profesionál je znalý práva, v zmysle čoho má práve on naformulovať ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy tak, aby zodpovedali ustanoveniach príslušných právnych predpisov a aby boli presné a jednoznačné.

29. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosť, z dôrazom na to, že žalobca nekonkretizoval tvrdenia o použití úveru na účel uvedený v § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., a tieto nekonkretizované tvrdenia zároveň ani nepreukázal, čím nevyvrátil pochybnosť o účele použitia veriteľom poskytnutého úveru dlžníkovi, vzhľadom na čo súd na uzatvorenú zmluvu o úvere podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka použil výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, a to taký, že na predmetnú zmluvu sa okrem ustanovení Obchodného a Občianskeho zákonníka použil aj osobitný zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, na základe čoho súd, v rámci právneho posúdenia musel uzatvorenú zmluvu o úvere podrobiť skúmania, či bola uzatvorená v písomnej forme (§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z.) a či má zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z..

30. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej absencia spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru je podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Nesporné bolo, že zmluva o úvere uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovala a preto bolo potrebné podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. veriteľom poskytnutý úver dlžníkovi považovať za bezúročný a bezpoplatkov. Na základe uvedeného sa preto mohol žalobca úspešne domáhať od dlžníka a jeho ručiteľov - žalovaných v 1. a 2. rade len vrátenia istiny a úrokov z omeškania z dlžnej istiny. Súd podotkol, že nestačí ani to, ak je údaj o výške RPMN obsiahnutý vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluva o úvere odkazuje a s ktorými sa dlžník oboznámil, nakoľko ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. určuje náležitosti zmluvy, teda dvojstranného právneho aktu, pričom všeobecné úverové podmienky nepredstavujú dvojstranný právny akt a preto obsiahnutie takéhoto údaju vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluva odkazuje, nie je dostatočné a spôsobuje nedostatok náležitosti zmluvy o úvere v súvislosti s neuvedením RPMN.

31. Nesporné bolo to, že veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 3 319,39 eura (= 100 000,- Sk) a dlžník uhradil veriteľovi celkovo sumu 3 882,96 eura, čo vyplývalo z prehľadu splátok úveru. Na základe bolo nutné konštatovať, že záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere zanikol jeho splnením podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže veriteľom poskytnutý úver bol bezúročný a bez poplatkov, pričom dlžník svojimi úhradami uhradil veriteľovi celú istinu úveru (a bezdôvodne aj sumu 563,57 eura), na základe čoho došlo podľa § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka aj k zániku ručiteľských záväzkov odporcov v 1. a 2. rade.

32. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu žalobcu na začatie konania ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

33. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Nakoľko však žalovaným v 1. a 2. rade ako úspešnej strane sporu žiadne trovy konania nevznikli, súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v 1. a 2. rade tento nárok nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.