Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/256/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu M. S., nar. XX. O. XXXX, bytom ul. D. XXX/XX, XXX XX G., zastúpeného opatrovníčkou H. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. D. XXX/XX, XXX XX G., právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovanému SOFTIP, a. s., so sídlom Business Center Aruba, Galvaniho 7/D, 821 04 Bratislava, IČO: 36 785 512, zastúpený MENKE LEGAL s. r. o., so sídlom Gorkého 3, 811 01 Bratislava, IČO: 47 258 799, za účasti intervenienta Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpený Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/132/2002-1110 z 13. 12. 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku žalovaného a intervenienta na náhradu trov konania mení tak, že žalobca je povinný nahradiť trovy prvoinštančného konania žalovanému a intervenientovi každému zvlášť v rozsahu 1/2 do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobcovi mení tak, že žalobca je povinný nahradiť Slovenskej republike trovy prvoinštančného konania v rozsahu 1/2 do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania.

IV. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému a intervenientovi trovy odvolacieho konania každému zvlášť v plnom rozsahu do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom opätovne zamietol žalobu o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie týchto náhrad v celkovej sume 335 939,06 € ako nedôvodnú. Po doplnení dokazovania v zmysle pokynov Krajského súdu v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011 z 30. januára 2012 sa skutkový stav podľa názoru súdu prvej inštancie zmenil do takej miery, že nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011 o tom, že úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla podľa § 428 Občianskeho zákonníka vylučuje zistenie, že vozidlo vedené vodičom žalovaného sa pohybovalo za tmy rýchlosťou

51 km vo vzdialenosti 12 m za iným vozidlom, cez ktoré nemal vodič druhého vozidla výhľad na takú vzdialenosť, aby mohol vozidlo bezpečne v prípade potreby zastaviť, viazaný. 1.1 V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie popísal, aké dôkazy vo veci vykonal, aké závery vyplynuli z nariadeného znaleckého dokazovania znalcami z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia O.. Z. V. L. a z odboru doprava cestná, odvetvie nehody v cestnej doprave L.. H. N., ako vyhodnotil skutkový stav a aké právne závery prijal na základe posúdenia veci podľa ustanovení § 427 a § 428 a § 441 Občianskeho zákonníka, ustanovení § 3, § 7, § 15 a § 53 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom ku dňu dopravnej nehody (ďalej aj „zákon č. 315/1996 Z. z.“), pri ktorej bolo poškodené zdravie žalobcu a ako dospel k názoru, že škoda bola spôsobená výlučne zavinením poškodeného žalobcu a preto ju znáša sám. 1.2 Skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov popísal súd prvej inštancie tak, že dňa 26. januára 2001 o 19.40 hod. pri obci Zemianske Kostoľany došlo k dopravnej nehode, pri ktorej osobné motorové vozidlo Škoda Felícia vedené vodičom O. B., vtedy zamestnancom právneho predchodcu žalovaného zrazil žalobcu, následkom čoho žalobca utrpel vážne devastujúce zranenia, v dôsledku ktorých je plne invalidný, odkázaný na starostlivosť iných osôb. Z popisu priebehu dopravnej nehody svedkom vodičom motorového vozidla O. B., vodičom protiidúceho vozidla H. C., spolujazdkyňami vo vozidle I. B., G. L., policajtami vykonávajúcimi ohliadku na mieste dopravnej nehody a zo znaleckých posudkov znalca O.. L. a L.. N. považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu (hladina alkoholu v krvi zistená v hodnote 2,31 ‰, čo zodpovedá ťažkej opitosti) v tmavom oblečení kráčal v strede vozovky, buď kráčal oproti vozidlu žalovaného alebo bol mierne pootočený doprava voči prednej časti, resp. smeru pohybu vozidla, prípadne pri chôdzi dostupoval na ľavú nohu a neprechádzal cez vozovku zľava doprava alebo sprava doľava. Rýchlosť vozidla žalovaného primeraná rozhľadu na vzdialenosť 40 až 50 m bola znalcom L.. N. určená v rozmedzí od 61 do 70 km/hod. Vodič vozidla Škody Felícia sa teda nepohyboval v čase reakcie na chodca rýchlosťou vyššou ako bola rýchlosť primeraná rozhľadu. Znalec L.. N. určil vzdialenosť, na ktorú bol kráčajúci chodec v tmavom oblečení rozpoznateľný na 16 m. Táto dohľadová vzdialenosť nie je podľa znalca L.. N. totožná so vzdialenosťou, ktorú musí dodržiavať vodič vozidla za pred ním idúcim vozidlom, aby v prípade zníženia rýchlosti alebo zastavenia pred ním jazdiaceho vozidla mohol znížiť rýchlosť jazdy alebo zastaviť. Pri dohľadovej vzdialenosti na chodca 16 m by sa musel vodič Škody Felícia pohybovať rýchlosťou 32,5 km/hod., aby zrážke s chodcom zabránil. Pri rýchlosti 52 km/hod. je podľa znalca L.. N. bezpečná vzdialenosť medzi vozidlami za podmienok identickej hodnoty dosiahnuteľného brzdového spomalenia pre obidve vozidlá 14,44 m. Bezpečná vzdialenosť medzi vozidlami podľa znaleckého posudku L.. N. nie je totožná s bezpečnou vzdialenosťou na rozhľad, nakoľko pri jazde vozidiel vzniká časový a dráhový priestor spomaľovaním prvého vozidla, kde pri statickej prekážke sa tento priestor vytvára (podľa znaleckého posudku L.. N. na č. l. 63 má byť správne uvedené: „kde pri statickej prekážke sa tento priestor nevytvára“ - poznámka odvolacieho súdu). Za podstatný záver znaleckého posudku L.. N. súd prvej inštancie považoval, že vo vzťahu k spozorovaniu chodca zo strany vodiča B. nebolo podstatné, či pred jeho vozidlom Škoda Felícia jazdilo iné motorové vozidlo a na závery znaleckého posudku L.. N. o príčinách dopravnej nehody a možnosti zabránenia vzniku dopravnej nehody nemalo vplyv zistenie, či pred vozidlom Škoda T., ktoré viedol vodič B. jazdilo iné motorové vozidlo alebo nie. Závery znalca O.. L. o polohe chodca v čase jeho zranenia sa zhodovali so závermi znalca L.. N., ktorého súd prvej inštancie napriek námietkám žalobcu vznesením proti znalcovi L.. N. z dôvodu, že v minulosti bol zamestnancom zástupcu intervenienta zo znaleckého úkonu nevylúčil a návrhu žalobcu na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania z odboru doprava cestná, odvetvie nehody v cestnej doprave nevyhovel. Obaja súdom ustanovení znalci vychádzali v zmysle pokynov odvolacieho súdu len zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 2T/176/2005. Závery znalca O.. L. boli v súlade so závermi znaleckého posudku vypracovaného O.. N. dňa 23. 09. 2001 pre účely konania 2T/176/2005 Okresného súdu Prievidza. Len jeden jediný dôkaz predkladaný v konaní a to znalecký posudok MUDr. R. popisoval pohyb chodca v čase dopravnej nehody odlišným spôsobom než to vyplynulo z iných dôkazov. Súd prvej inštancie na znalecký posudok O.. R. neprihliadol s odôvodnením, že vychádzal zo skreslených vstupných informácií, čo viedlo k nesprávnym znaleckým záverom. 1.3 Znalec L.. N. vyhodnotil techniku jazdy vodiča Škoda Felícia z hľadiska maximálne povolenej rýchlosti ako správnu, jeho rýchlosť bola nižšia ako rýchlosť primeraná rozhľadu, vodič podľa znalca včas vo vzdialenosti od 15,2 do 17,2 m reagoval na rozpoznaného chodca, ktorý vzhľadom na jeho tmavé oblečenie bol rozpoznateľný len na vzdialenosť 16 m. Pohyb žalobcu ako chodca po vozovke vyhodnotil znalec ako nesprávny. Za technickú príčinu dopravnej nehody zo strany chodca označil znalec jeho nesprávny pohyb po komunikácii a za technickú príčinu dopravnej nehody zo strany vodiča by mohla

byť považovaná len skutočnosť, že jazdil rýchlosťou vyššou ako 32,5 km/hod. vo vzdialenosti cca 0,3 m od stredu vozovky. 1.4 Správanie sa vodiča motorového vozidla Škoda Felícia a žalobcu - chodca podrobil súd prvej inštancie analýze z hľadiska povinností uložených zákonom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom ku dňu dopravnej nehody a vyslovil právny názor, že vodič Škody Felícia v danom úseku nemohol predpokladať, že na vozovke sa bude nachádzať chodec v tmavom oblečení a teda jazdiť rýchlosťou nižšou než 32,5 km/hod. Takúto povinnosť vodič nemal z dôvodu, že nemohol predvídať pohyb chodca, ktorý v rozpore s pravidlami cestnej premávky sa pohyboval na vozovke v mieste, kde je povolená rýchlosť 90 km/hod. Zákon o premávke na pozemných komunikáciách ukladal povinnosti aj chodcom tak, že sa nesmeli pohybovať po vozovke tak, aby obmedzovali cestnú premávku, nesmeli sa na vozovke bezdôvodne zastavovať, resp. zdržiavať. Chodci smeli podľa tohto zákona prechádzať cez vozovku mimo priechod určený pre chodcov len s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel tak, aby tieto vozidlá nedonútili na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Z takto uložených povinností chodcom súd prvej inštancie vyvodil neexistenciu absolútneho práva chodcov pri prechádzaní vozovkou tak, aby vodiči motorových vozidiel museli za každých okolností a v každom čase predpokladať, že sa na vozovke chodci nachádzať môžu. Technickou príčinou dopravnej nehody podľa názoru súdu prvej inštancie nebola jazda vodiča motorového vozidla, ktorý logicky vzhľadom na autobusovú zastávku nachádzajúcu sa vedľa hlavnej cesty, kde je možné očakávať pohyb osôb nejazdil pri pravej strane svojho jazdného pruhu, ale sa pohyboval v pravom jazdnom pruhu cca 0,3 m od stredovej čiary. Technika jazdy vodiča Škody Felícia je podľa názoru súdu prvej inštancie logickým vyústením toho, že neočakával pohyb chodca pri stredovej čiare vozovky. Súd uzavrel, že jedinou technickou ale aj právnou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny pohyb žalobcu po komunikácii, ktorý vozidlu žalovaného z technického hľadiska vytvoril prekážku náhlu tým, že sa v tmavom oblečení bez reflexných prvkov v značne podnapitom stave zdržiaval na vozovke v rozpore s pravidlami cestnej premávky. 1.5 Zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka. Vysvetlil, že úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, kde poškodený nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcom, iba to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravného prostriedku. Občiansky zákonník nedefinuje pojem „osobitná povaha prevádzky“ ani pojem „okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke“. Pri výklade pojmu „osobitná povaha prevádzky“ je podľa názoru prvoinštančného súdu potrebné vychádzať z toho, že v osobitnej povahe prevádzky sa prejavujú typické vlastnosti prevádzky, ktoré spočívajú v jej určitej nebezpečnosti a ktoré sú spôsobilé vyvolať škodu. Medzi okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke sa radí napríklad zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatočná údržba vozidla, ale aj nedostatky na strane vodiča. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka sa nemôže prevádzateľ motorového vozidla zodpovednosti za škodu zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke, môže ísť o tzv. vonkajšie okolnosti prevádzky, resp. spôsobené tzv. neodvrátiteľnou udalosťou, teda zásahom zvonku, zbavenie sa zodpovednosti je možné. Liberačný dôvod zo zodpovednosti za škodu vyplýva aj z ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka. 1.6 Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011 považoval vzdialenosť medzi vozidlom Škoda Felícia a pred ním jazdiacim vozidlom za okolnosť na strane osoby použitej na prevádzku, ktorá vylučuje úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla podľa § 428 Občianskeho zákonníka. V čase vyslovenia tohto právneho názoru nebol ustálený nehodový dej. Po doplnení dokazovania znaleckými posudkami bolo zistené, že sa žalobca pohyboval, kráčal stredom vozovky, resp. viac v jazdnom pruhu vozidla, ktoré ho zrazilo a príčinou vzniku dopravnej nehody podľa znalca Ing. N. nebol nedostatočný rozhľad vodiča Škody Felícia z dôvodu krátkej vzdialenosti pred ním idúceho ďalšieho motorového vozidla. Ak neboli zistené vnútorné okolnosti na strane osôb na prevádzku použitých, teda okolnosti majúce pôvod v prevádzke, ktoré by vylučovali úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla podľa § 428 Občianskeho zákonníka, je potrebné zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi posudzovať len podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka a zodpovednosť poškodeného podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Výlučné zavinenie škody poškodeným má za následok úplné zbavenie sa zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla za škodu. Prevádzateľ motorového vozidla sa môže podľa § 428 Občianskeho zákonníka zbaviť zodpovednosti len ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pojem „úsilie“ je potrebné vykladať tým spôsobom, že sa jedná o každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo

vzniku škody. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť môže mať pôvod v nepredvídanej prírodnej udalosti, resp. ľudskom správaní, v prejednávanej veci nevyspytateľným správaním sa chodca. Od žalovaného (vodiča) nebolo možné spravodlivo požadovať, aby svoje motorové vozidlo v úseku, kde bola dovolená rýchlosť 90 km/hod. a rýchlosť primeraná rozhľadu 61 až 70 km/hod. jazdil rýchlosťou 32,5 km/hod. tak, aby dokázal zastaviť pred chodcom, ktorý sa po požití alkoholu pohyboval oproti tomuto vozidlu na komunikácii. Pri rýchlosti 52 km/hod., ktorou sa vodič pred zrážkou pohyboval, musel by začať reagovať na chodca vo vzdialenosti 30,8 m pred miestom zrážky, kedy ešte chodca vidieť nemohol, pretože bol viditeľný len na 16 m. Vodič vozidla Škoda Felícia, ktorý reagoval na chodca vo vzdialenosti od 15,2 m do 17,2 m reagoval na podnet vyvolaný situáciou na vozovke primerane. 1.7 Okrem výlučného zavinenia poškodeného na vzniku škody existuje podľa názoru súdu prvej inštancie aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné žalobnému návrhu vyhovieť a to z dôvodu, že chýbal jeden prvok pre úspešné priznanie náhrady škody a to príčinná súvislosť medzi okolnosťami, za ktoré žalovaný objektívne zodpovedá a vznikom ujmy na strane poškodeného. Medzi osobitnou povahou prevádzky podľa § 427 Občianskeho zákonníka a spôsobenou škodou musí byť príčinná súvislosť. V prípade škody vzniknutej žalobcovi takáto príčinná súvislosť chýba. Po zistení, že neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody žalobcovi, musel súd jeho žalobu zamietnuť. 1.8 O nároku žalovaného a intervenienta na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) konštatujúc ich plný úspech v konaní. Štátu vznikli v konaní trovy v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku a ich náhradu štátu priznal súd prvej inštancie (bez právneho zdôvodnenia) voči žalobcovi.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý svoje výtky proti postupu súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutiu podriadil pod ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. 2.1 Proti procesnému postupu súdu prvej inštancie namietal, že nedodržal povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 181 Civilného sporového poriadku a pred rozhodnutím vo veci neoznámil stranám sporu, ktoré skutkové tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. V nedodržaní postupu podľa § 181 C. s. p. (bývalého ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) videl aj dovolací súd vo veciach sp. zn. 3MCdo/18/2010 a 3Cdo/236/2010 procesnú nesprávnosť (vadu), ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením. 2.2 Súd prvej inštancie si podľa názoru žalobcu nesprávne vyložil právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v uznesení z 30. januára 2012 sp. zn. 17Co/89/2011 a nerešpektoval ho. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil viaceré rozhodujúce otázky a pojmy vzťahujúce sa na prejednávanú vec, ako napríklad osobitná povaha prevádzky dopravného prostriedku, okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, objektívna zodpovednosť prevádzateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Prvoinštančný súd k vecným a opodstatneným argumentom a dôkazom žalobcu produkovaným po vrátení veci zaujal a priori odmietavý postoj totožný s postojom z pôvodného konania. Zdravotné postihnutie žalobcu nedovoľuje žalobcovi poskytnúť súdu žiadne údaje a informácie o dopravnej nehode, pri ktorej bol poškodený, o jej priebehu a príčinách. Možný mechanizmus vzniku zranení žalobcu je možné odvodiť len od jeho zranení, následkov, uskutočnených lekárskych zákrokov, či vyšetrení. Východiskom pre viaceré dôkazné prostriedky v konaní vrátane znaleckých dokazovaní sa tak stali výpovede a tvrdenia vodiča zraňujúceho vozidla, ktorý vzhľadom na to, že v súvislosti s touto dopravnou nehodou bol aj trestne stíhaný, mohol zámerne alebo aj nevedome uvádzať nepravdivé, resp. nesprávne, skutočnosti nezodpovedajúce údaje, z ktorých jednotlivé dôkazné prostriedky vychádzali a v konečnom dôsledku mali vplyv na zistený skutkový stav veci. Súd prvej inštancie po zrušení pôvodného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie pristúpil k ďalšiemu dokazovaniu nesprávnym a nezákonným spôsobom, keď zužujúcou a redukujúcou interpretáciou dôvodov a záverov odvolacieho rozhodnutia obmedzil ďalšie dokazovanie len na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru doprava cestná a z odboru zdravotníctvo a pri rozhodovaní nevzal do úvahy žalobcom už v priebehu prvoinštančného konania vznesené námietky proti znaleckému posudku O.. Z. V. L. a L.. H. N.. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie nezdôvodnil spôsobom rešpektujúcim právo strany konania na spravodlivý proces, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznieva nejasne, protirečivo až zmätočne, keď napríklad súd dôvodí, že na vec sa vzťahuje ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka a nie ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka, hoci aplikoval vyvinenie žalovaného práve podľa tohto ustanovenia. Súd na

jednej strane tvrdí, že škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a na druhej strane uvádza, že absentuje príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami, za ktoré žalovaný objektívne zodpovedá. Odôvodnenie postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v prejednávanej veci nespĺňa všeobecné ani osobitné požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože je nejasné, nedostatočné a nepreskúmateľné v rozsahu zakladajúcom vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. 2.3 Znalecký posudok O.. Z. V. L. č. 18/2013 z 22. 04. 2003 nemohol tvoriť základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že trpí vadami, ktoré znemožňujú stranám sporu aj súdu preskúmať postup znalca a jeho závery. Znalec O.. L. nevykonal odborné vyšetrenie žalobcu a zavádzajúco v znaleckom posudku uvádza, že vychádzal zo zdravotnej dokumentácie žalobcu, hoci ju k dispozícii nemal. Tento znalecký posudok nezohľadňuje konkrétne skutkové a iné okolnosti prípadu, je povrchný, vychádzajúci z paušálneho a tabuľkového posúdenia veci. Popis nehodového deja znalcom O.. L. najmä v časti, kde uvádza, že zraňujúce vozidlo narazilo ľavou stranou predného nárazníka do ľavej dolnej končatiny žalobcu a pri tomto kontakte nasledovalo vyloženie tela žalobcu na prednú kapotu s tým, že pravdepodobne ľavou stranou tela dopadol žalobca na kapotu vozidla nekorešponduje napríklad s výpoveďou svedkyne G. L. (družky vodiča) na pojednávaní dňa 18. januára 2007, kedy uviedla, že v okamihu stretu zraňujúceho vozidla a chodca telo chodca vlastne odletelo, neviezlo sa nijakým spôsobom na kapote. Tvrdenia znalca O.. L. o vezení tela chodca na kapote vozidla nekorešponduje ani so znaleckým posudkom L.. H. N. z odboru doprava cestná, ktorý tvrdil, že pri náraze došlo k nadvihnutiu tela chodca, nárazu pleca, ramena a hlavy chodca do čelného skla bez toho, aby sa telo viezlo na kapote vozidla. Znalec O.. L. pri výsluchu na pojednávaní dňa 09. 12. 2004 potvrdil, že údaje o zdravotnom stave žalobcu čerpal len zo znaleckého posudku z trestného konania a uviedol, že nevie posúdiť, či chodec v čase nehody bol v pohybe alebo bol v stoji a nevylúčil pohyb chodca po vozovke sprava doľava alebo zľava doprava, určite sa vyjadril iba k otázke smeru nárazu do ľavej časti tela chodca. Žalobca postráda v tomto posudku aj údaj o energii (intenzita, rýchlosť), ktorá musela pôsobiť na telo poškodeného žalobcu, aby dopadlo do priečnej a pozdĺžnej ponehodovej polohy. Znalec O.. L. sa vyjadroval k mechanizmu vzniku zranení žalobcu bez toho, aby v tom čase bol vôbec ustálený skutkový nehodový dej. K možnému ovplyvneniu poškodeného alkoholom sa vyjadroval znalec bez poznania telesných parametrov a konštrukcie žalobcu, jeho sily a odolnosti jeho organizmu, tolerovateľnosti na alkohol a podobne. Vychádza iba zo všeobecných tabuľkových poznatkov. Žalobca bol fyzicky zdatný muž o hmotnosti cca 95 až 100 kg a podľa vykonaných dôkazov dobre toleroval alkohol. Podľa očitých svedkov zo zamestnania aj v rozhodnej dobe jeho správanie navonok nevykazovalo známky výrazného tackania a podobne. 2.4 Súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie aj znalcom z odboru doprava cestná L.. H. N., ktorý vypracoval znalecký posudok č. 16/2015 zo dňa 29. 09. 2015 a jeho doplnok č. 7/2016 z 10. marca 2016. Voči vykonaniu znaleckého dokazovania označeným znalcom namietal žalobca s odôvodnením, že L.. H. N. bol v nedávnej minulosti zamestnancom zástupcu intervenienta spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. a v rámci výkonu svojej znaleckej činnosti bol aj počas tohto konania u tejto poisťovne poistený. Znalec L.. N. východiskové údaje pre znalecký posudok dosadzoval subjektívne, údaje svedčiace v prospech zraňujúceho vodiča nadhodnocoval a iné pochádzajúce z rovnakého zdroja, ale vyznievajúce v neprospech vodiča spochybňoval, resp. relativizoval. Pri určení priebehu dopravnej nehody nepracoval znalec s konkrétnymi údajmi o výške žalobcu, jeho obuvi, o telesnej hmotnosti spolujazdcov v Škode Felícia vedeného vodičom B., o hmotnosti vodiča protiidúceho motorového vozidla, veličiny ako súčiniteľ trenia u chodca či u vozidla alebo adhézia znalec stanovil subjektívne tvrdiac, že ide o údaj z intervalu bližšie neurčenej odbornej literatúry. Znalec a jeho tvrdenia prevzal aj súd, vychádzal z toho, že chodec bol oblečený výlučne v tmavom oblečení, avšak toto nezodpovedá skutočnosti, pretože žalobca mal v deň nehody oblečenú tmavozelenú vetrovku, na ktorej boli na rukávoch dva biele pásy od pliec až po zápästie a na hlave čiernu šiltovú čiapku s bielym nápisom. Tvrdenia znalca o postavení chodca pri zrážke s vozidlom čelne, resp. s miernym natočením vpravo, ktoré súd prevzal do rozsudku nie sú kompatibilné s rozsahom a druhom zranení žalobcu zadokumentovaným v lekárskych správach a znaleckom posudku MUDr. J. B. č. XX/XXXX. Za priečiace sa základným východiskám logiky a fyziky označuje žalobca tvrdenie a uvažovanie znalca o vzájomnom pohybe vozidla žalovaného a chodca. Za najhodnovernejšiu verziu dopravnej nehody je potrebné považovať prvú verziu zaznamenanú v protokole o nehode a verifikovanú aj podpisom vodiča o tom, že technickou príčinou nehody zo strany vodiča bola jeho neskorá reakcia na stojaceho človeka. Dosadzovaním a modifikovaním subjektívnych a nekorektných vstupných údajov do výpočtu analýzy nehodového deja znalec ovplyvňoval a determinoval konečné parametre nehody, ktoré nemusia

zodpovedať skutočnému stavu veci. Dosadzovaním rovnakých či obdobných vstupných teoretických údajov a parametrov do výpočtov ako vyplýva zo znaleckého posudku v trestnom konaní sa javí, že L.. H. N. sa snažil o to, aby sa predišlo iným zisteniam, či výsledkom. Znalec mal objektívne, zrozumiteľne a preskúmateľne posúdiť technickú prijateľnosť jednotlivých verzií nehody. Kým verziu o tom, že žalobca stál, resp. vkročil zľava doprava do jazdného pruhu zraňujúceho vozidla nepodporuje žiadny objektívny dôkaz, tak verziu o tom, že žalobca ako chodec stál či prechádzal cez vozovku z pravej na ľavú stranu, prípadne opačne a v čase zrážky bol otočený ľavým bokom k vozidlu a to na úrovni stredovej deliacej čiary potvrdzovali nielen iné tvrdenia vodiča či jeho družky, ale aj relevantné dôkazy nezávislé na subjektívnych tvrdeniach ľudí v podobe povahy a lokalizácie zranení žalobcu, znaleckého posudku a výpovede O.. R., stôp zadokumentovaných políciou i priečnej a pozdĺžnej ponehodovej polohy žalobcu, odborného stanoviska znalca Ing. C.. Verziu o tom, že pred zraňujúcim vozidlom išlo iné vozidlo zmieňuje len časť osádky zraňujúceho vozidla. V prospech opačnej verzie o tom, že pred zraňujúcim vozidlom nešlo žiadne vozidlo svedčia skutočnosti, že sa po nehode takéto vozidlo na mieste nehody nenachádzalo a nenašli sa ani brzdné, šmykové či iné stopy po takomto vozidle. Z hľadiska okolností majúcich pôvod v prevádzke vozidla v zmysle § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka je významné aj posúdenie techniky jazdy vodiča zraňujúceho vozidla za pred ním idúcim vozidlom z hľadiska odstupu týchto vozidiel, spôsobu reakcie za ním idúceho vodiča motorového vozidla na vyhýbací bočný manéver pred ním idúceho vozidla. Vodič B. tvrdil, že na vyhýbací manéver pred ním idúceho vozidla nereagoval brzdením ani vyhýbacím manévrom, ale iba sňatím nohy z brzdového pedála. Túto techniku jazdy znalec nehodnotil. V trestnom konaní znalec posúdenie tejto okolnosti označil za otázku právnu. 2.5 Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uzavrel, že mal preukázaný pohyb chodca na vozovke spôsobom, že kráčal oproti vozidlu, ktoré ho zrazilo s tým, že mohol byť mierne natočený doprava voči prednej časti smeru pohybu vozidla, prípadne dostupoval na ľavú nohu, ktorá sa dostala pred jeho úroveň, pravú nohu mohol mať zdvihnutú do vzduchu, teda kráčal oproti zraňujúcemu vozidlu. Takýto záver nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania osobitne vo výpovediach vodiča X.X, ktorý mal chodca pred zrážkou vidieť, ktorý uviedol, že chodec bol otočený tak, ako keby prechádzal z ľavej časti vozovky na pravú. Naproti tomu v protokole o nehode v cestnej premávke vyhotovenom OR PZ ODI Prievidza dňa 26. 01. 2001 vodič B. uviedol, že žalobca stál na rovnom úseku cesty v strede vozovky. Vodič B. niekoľkokrát v priebehu trestného aj občianskoprávneho konania menil svoje výpovede o polohe a správaní sa chodca, rovnako tak vypočuté svedkyne jeho spolujazdkyne. 2.6 Súd vypočul v konaní aj príslušníkov policajného zboru, ktorí dokumentovali miesto nehody a ktorí zhodne uviedli, že sa na vozovke okrem dlhej brzdnej stopy nachádzala aj kratšia stopa situovaná pred dlhšou stopou, ktorú znalec ustanovený v trestnom konaní nezohľadňoval. 2.7 V rámci konania o náhradu škody bol ako dôkaz súdu predložený znalecký posudok O.. M. R. č. 1/2006 z 01. 03. 2006 týkajúci sa mechanizmu vzniku a rozsahu zranení žalobcu. Zo záverov tohto posudku vyplývala iná poloha žalobcu pri zrážke s vozidlom, než to tvrdil a znázorňoval vodič. Podľa tohto znalca sa náraz auta do žalobcu udial v okamihu, keď chodec stál otočený ľavou stranou k nárazníku auta a teda hľadel na ľavú stranu vozovky z pohľadu vodiča a nárazník spôsobil zlomeninu ľavého predkolenia z ľavej bočnej vonkajšej strany. Následne došlo k pretočeniu tela žalobcu tak, že ľavou stranou hlavy v oblasti temennej kosti narazil do predného skla a stĺpika, bol odhodený dopredu a dopadol na zem na ľavú stranu vozovky. O.. R. ohľadom nárazovej rýchlosti vozidla žalovaného konštatoval, že sa muselo jednať o väčšiu rýchlosť, čo ustálil na základe charakteru zranení žalobcu. Súd prvej inštancie na tento posudok ako dôkaz neprihliadol s tvrdením, že nesprávne závery znalca O.. R. mali vyvrátiť výsledky dokazovania prevedené znalcami O.. L. a L.. N.. V skutočnosti znalec O.. L. v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 09. 12. 2014 skutkové závery znalca O.. R. nevyvrátil. Označil ich za hypotetické, ale zároveň spochybňoval závery svojho vlastného posudku týkajúce sa pohybu chodca. Žalobca v tomto postupe súdu prvej inštancie vidí porušenie procesných zásad a pravidiel pre hodnotenie dôkazov a porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. 2.8 Z plánu a náčrtku z miesta dopravnej nehody a protokolu a fotodokumentácie nehody vyhotovenej príslušníkmi policajného zboru dňa 26. 01. 2001 vyplýva, že vozidlo Škoda Felícia vedené vodičom B. jazdilo v okamihu prvej stopy (1,7 m od stredovej čiary) tesne pri, resp. po stredovej deliacej čiare tak, že svojím ľavým okrajom takmer licovalo čiaru a ľavým zrkadlom zrejme i presahovalo do protiidúceho jazdného pruhu čo znamená, že sa toto vozidlo pohybovalo od pravého okraja vozovky cca 1,5 m v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.. Fotodokumentácia poškodeného vozidla Škoda Felícia potvrdzuje, že zrážka žalobcu a chodca s vozidlom sa prejavila celkom na ľavobočnej strane vozidla. Z odborného posudku L.. L. C. vyplýva, že spôsob jazdy zraňujúceho vozidla tesne pri stredovej čiare by mohol mať za následok zachytenie chodca bez ohľadu na to, či stál na stredovej čiare alebo svojou postavou či pohybom presahoval do jazdného pruhu vozidla. V zhode s týmto odborným vyjadrením

žalobca tvrdí, že nebolo možné v danom úseku vozovky uvažovať o vytvorení náhlej prekážky z technického hľadiska, pretože pre daný úsek vyplývajú aj tzv. iné obmedzenia, ktoré možno stotožniť s priestorom autobusovej zastávky, ako aj polohou elektrární, kde sa predpokladá zvýšený výskyt a pohyb chodcov. 2.9 Žalobca bol zamestnancom elektrární v R. G. nachádzajúcich sa v blízkosti miesta nehody. V rozhodnej dobe sa vracal z posedenia organizovaného zamestnávateľom pri príležitosti začiatku roka a prišiel do priestorov autobusovej zastávky. Žalobca bol fyzicky zdatný, mohutnej konštrukcie. Pravidelne cvičil, alkohol konzumoval ojedinele a požitie alkoholu znášal bez väčších problémov a výraznejších prejavov vo verbálnej komunikácii, či v koordinácii pohybov, čo potvrdil otec žalobcu, jeho manželka i osoby prítomné na tomto posedení v deň nehody. 2.10 S právnymi úvahami, názormi a posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa prieči právnej úprave, ustálenej súdnej praxi a judikatúre a vo svojej podstate je protirečivé až zmätočné. Prvoinštančný súd nevzhliadol technickú príčinu nehody v jazde zraňujúceho vozidla v ľavej časti svojho jazdného pruhu pri stredovej čiare považujúc za logické, že vodič v mieste, kde sa nachádza autobusová zastávka nejazdí pri pravej strane svojho jazdného pruhu. Súd vyslovil záver, že jedinou technickou aj právnou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny pohyb žalobcu po komunikácii, ktorý vozidlu žalovaného vytvoril z technického hľadiska prekážku náhlu. Žalobca tvrdí, že okolnosti majúce pôvod v prevádzke motorového vozidla: že vodič vozidla žalovaného sa nepohyboval rýchlosťou primeranou rozhľadu a dohľadu, jeho jazda nezodpovedala obmedzeniam vyplývajúcim z umiestnenia autobusovej zastávky, elektrárne a z toho vyplývajúceho zvýšeného nebezpečenstva a výskytu chodcov, nejazdil pri pravom okraji vozovky a nepohyboval sa v dostatočnej a bezpečnej vzdialenosti za pred ním idúcim vozidlom (ak sa tam nachádzalo) a jeho reakcia na uhýbací manéver pred ním idúceho vozidla nebola adekvátna, predstavujú technickú príčinu dopravnej nehody na strane vodiča. Súd prvej inštancie jednu a tú istú okolnosť existenciu autobusovej zastávky hodnotí rozporuplne a protirečivo. Vo vzťahu k spôsobu jazdy vodiča (porušenie povinnosti jazdiť vpravo) považuje umiestnenie autobusovej zastávky za vyviňujúci faktor, ale vo vzťahu k obmedzeniu vodiča v spôsobe a rýchlosti jazdy už tento faktor neakceptuje a nezohľadňuje. Podľa názoru žalobcu existencia autobusovej zastávky nebráni vodičovi jazdiť pri pravom okraji vozovky, avšak rýchlosťou primeranou rozhľadu, dohľadu a obmedzeniam vyplývajúcim z charakteru daného cestného a dopravného úseku. Takéto povinnosti vyplývajú vodičovi z ustanovenia § 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.. 2.11 Súd prvej inštancie posudzoval zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, nesprávne však podľa názoru žalobcu aplikoval ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka a jeho výklad vo vzťahu k otázke možnosti liberácie prevádzateľa dopravného prostriedku nie je kompatibilný s logickým, gramatickým a systematickým výkladom tohto ustanovenia ani s relevantnou ustálenou judikatúrou. Prvoinštančný súd vyslovil, že za vnútornú okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke možno považovať aj nedostatky na strane vodiča, avšak musí ísť o nedostatky nezávislé od jeho vôle a za takéto nedostatky nie je možné považovať prípadné porušenie zákonných povinností vodiča vyplývajúcich z vtedy platného a účinného zákona č. 315/1996 Z. z... Zákon okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke, nedefinuje. Medzi vnútorné okolnosti prevádzky podľa názoru žalobcu patria i úkony, ktoré súvisia s organizáciou dopravy, napríklad udržiavanie dopravného prostriedku, výhybiek, nástupíšť a podobne v prevádzky schopnom stave, technickými parametrami dopravného prostriedku a ľuďmi, ktorí sa podieľajú na prevádzke dopravného prostriedku. Podľa R 80/1970 výlučné zavinenie poškodeného môže viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Neskoré spozorovanie podnapitého cyklistu idúceho stredom vozovky vodičom motorového vozidla považoval Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 12Co/690/1969 za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla riadeného takýmto vodičom. Aj v iných veciach všeobecných súdov sa porušenie povinností vodičom motorového vozidla považovalo za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke dopravného prostriedku. Keďže škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke vozidla, neprichádza do úvahy ako liberačný dôvod podmienka o splnení vynaloženia všetkého úsilia pre zabránenie vzniku škody. Žalobca nespochybňuje svoju spoluvinu na vzniku škody. O spoluvine žalobcu mal súd prvej inštancie uvažovať výlučne vo vzťahu k určeniu rozsahu a výšky škody, nie vo vzťahu k právnemu základu jeho nároku na náhradu škody. Relevantným dôvodom pre spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody je, že prechádzal cez vozovku pod vplyvom alkoholu. Určitá miera spoluviny žalobcu bola zohľadnená už v žalobe. Žalobca v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/153/2009 z 30. septembra 2009.

2.12 Súd prvej inštancie nepostupoval v súlade so zákonom ani pri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania, keď svoje rozhodnutie založil iba na aplikácii ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku so strohým konštatovaním úspechu žalovaného a intervenienta v konaní, resp. vznikom nákladov štátu spojených s vypracovaním znaleckého posudku. Všeobecne platí, že sa náhrada trov sporového konania priznáva podľa zásady úspechu v konaní, nemožno však prehliadnuť, že konanie o náhrade škody na zdraví má svoje špecifiká a osobitosti, ktoré vyžadujú od všeobecných súdov vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania individuálny a diferencovaný prístup. Žalobca je toho názoru, že ani v prípade zamietnutia žalobného návrhu nebol v danom prípade namieste postup zaväzujúci žalobcu k náhrade trov konania z dôvodu, že rozhodnutie vo veci záviselo aj na znaleckom posúdení okolností dopravnej nehody, pri ktorej bol žalobca natrvalo vyradený zo života. Osobitosti takýchto prípadov zohľadňuje zákonodarca tým, že takéto osoby sú oslobodené od poplatkovej povinnosti v konaniach o náhradu škody na zdraví. Súd prvej inštancie neskúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 C. s. p.. Žalobca je invalidným dôchodcom s nulovým pracovným a zárobkovým potencionálom. Celý jeho invalidný dôchodok spotrebúvajú náklady na jeho zdravotnú starostlivosť a opateru v Stredisku sociálnych služieb Kanianka, n. o. Ochrnutie a celková bezvládnosť žalobcu kladú zvýšené finančné nároky na starostlivosť o jeho osobu z hľadiska zdravotných a hygienických pomôcok. Žalobca má dve deti, syn pracuje, dcéra navštevuje prvý ročník vysokej školy. Ich výživu a potreby zabezpečuje výlučne manželka žalobcu s vypätím všetkých psychických a materiálnych síl. V súvislosti s otázkou náhrady trov konania poukazuje žalobca aj na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/74/2008. 2.13 Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby vec bola zákonným spôsobom pridelená inému sudcovi pre nerešpektovanie právneho názoru nadriadeného súdu doteraz vo veci konajúcim sudcom.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu označil jeho námietky v odvolaní za nepodložené, zavádzajúce a špekulatívne, v zásade irelevantné pre meritórne rozhodnutie vo veci. V časti odvolania upozorňujúceho na rozpory medzi znaleckými posudkami O.. L. a L.. N. žalobca na údajné rozpory v týchto znaleckých posudkoch nepoukazuje, ale takéto rozpory priam vytvára vlastnými tvrdeniami. O.. L. vo svojom znaleckom posudku nikdy nevyslovil záver, že sa telo žalobcu viezlo na kapote zraňujúceho vozidla. Tvrdený rozpor s výpoveďou svedkyne L. je teda fiktívny. Zo všetkých dôkazov v prejednávanej veci vykonaných vyplýva záver, že telo žalobcu bolo po náraze so zraňujúcim vozidlom odhodené a podľa výpovede znalca L.. N. by vezenie tela žalobcu na kapote bolo prípustné len pri nižšej rýchlosti zraňujúceho vozidla. Žalobca vo svojom odvolaní mení význam výrokov znalca O.. L. ohľadom pohybu žalobcu v čase predchádzajúcom dopravnej nehode. Znalec nemohol jednoznačne určiť smer a rýchlosť pohybu chodca, iba z jeho zranení a poškodení zraňujúceho vozidla určiť približne polohu tela žalobcu v čase nárazu. Žalobca sa snaží spochybniť určenie nehodového deja znalcami, v dôsledku toho aj spochybniť dostatočnosť zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, hoci za daných okolností nie je možné podrobnejšie zistiť skutkový stav týkajúci sa priebehu dopravnej nehody. Za neprimerané považuje žalovaný námietky žalobcu ohľadne jeho alkoholického opojenia. Bez ohľadu na hmotnosť a kondíciu žalobcu obsah alkoholu v krvi žalobcu v rozsahu 2,31 ‰ možno považovať za značný. Zatackanie žalobcu bolo brané iba ako alternatíva možného priebehu nehodového deja a nemení záver o zavinení dopravnej nehody žalobcom. Znalecké dokazovania boli vykonané v súlade s inštrukciou krajského súdu v zrušujúcom uznesení. Svojimi námietkami proti znaleckému posudku Ing. N. žalobca ako laik spochybňuje podstatu znaleckého dokazovania. Závery znalcov musia byť v zásade korešpondujúce v situácii, keď boli inštruovaní, aby vychádzali zo spisových materiálov dotknutých súdnych konaní. Ak s ohľadom na časový odstup od dopravnej nehody nie je možné dosadiť do znaleckého dokazovania konkrétne východiskové hodnoty, musel znalec v niektorých prípadoch dosadiť veličiny v súlade s odbornou literatúrou. V bode 20 odvolania žalobca podľa názoru žalovaného fabuluje a závery znaleckého posudku L.. N. spochybňuje s odkazom na stanovisko O.. M. B., ktorý sa nezaoberal postavením žalobcu v čase kolízie, vyjadroval sa iba k zraneniam a následkom dopravnej nehody. Zavádzajúce je tvrdenie žalobcu, že v čase dopravnej nehody nebol oblečený v tmavom oblečení. Doteraz vykonané dôkazy potvrdzujú jeho tmavé oblečenie a závery ohľadom viditeľnosti žalobcu v danom čase nemôžu zvrátiť ani biele pásy na rukávoch jeho bundy alebo svetlý nápis na šiltovke. Rekonštrukcie dopravnej nehody boli vykonané v obdobnom oblečení, ktoré mal na sebe žalobca a na základe toho bola stanovená možnosť vodiča zraňujúceho vozidla reagovať na prítomnosť žalobcu na vozovke. Nedôvodná bola námietka zaujatosti vznesená proti L.. N., ktorého prepojenie na intervenienta v čase vyhotovenia znaleckého posudku, ktoré by odôvodňovalo jeho vylúčenie zo znaleckého úkonu, neexistovalo. Z úspechu žalovaného, resp. intervenienta nebude mať znalec L.. N. žiaden prospech, teda neexistuje dôvod na pochybnosť o jeho zaujatosti.

3.1 Zo znaleckého posudku L.. N. a rekonštrukcie dopravnej nehody vyplynulo, že vodič zraňujúceho vozidla mohol zabrániť dopravnej nehode, ak by vozidlo viedol rýchlosťou 32,5 km/hod. alebo by viedol vozidlo pri pravom okraji jazdného pruhu. Žalovaný považuje za neprimeranú požiadavku žalobcu, aby vodič zraňujúceho vozidla viedol vozidlo rýchlosťou 32,5 km/hod. v úseku s maximálne dovolenou rýchlosťou 90 km/hod. Vodič tohto motorového vozidla nemohol predvídať prítomnosť žalobcu uprostred cesty v tmavom oblečení. Vzhľadom na viditeľnosť žalobcu v čase dopravnej nehody podľa znalca L.. N. nebolo rozhodné, či a v akej vzdialenosti sa nachádzalo iné motorové vozidlo pred zraňujúcim vozidlom. Neaplikovateľný je preto právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení o zrušení skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie, keď znalec jednoznačne stanovil, že prítomnosť iného motorového vozidla bola s ohľadom na dané podmienky viditeľnosti pre vznik dopravnej nehody irelevantná. Žalobca si v odvolaní odporuje, keď s odkazom na umiestnenie autobusovej zastávky tvrdí, že vodič zraňujúceho vozidla mal dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom a následne tomuto vodičovi vytýka, že vozidlo neviedol pri pravom okraji jazdného pruhu. Žalovaný zhodne so súdom prvej inštancie považuje za logické, že vodič zraňujúceho vozidla viedol toto vozidlo ďalej od pravého okraja jazdného pruhu zohľadňujúc umiestnenie autobusovej zastávky, kde hrozí zvýšený výskyt chodcov. Výklad žalobcu, podľa ktorého mal vodič zraňujúceho vozidla toto vozidlo viesť pri pravom okraji vozovky rýchlosťou 32,5 km/hod. považuje žalovaný za absurdný. Žalovaný tvrdí, že k dopravnej nehode nedošlo v dôsledku okolnosti majúcej pôvod v prevádzke na strane žalovaného. Smer a rýchlosť pohybu žalobcu v čase dopravnej nehody nie je možné objektívne určiť. Na základe polohy tela žalobcu v čase nárazu je možné za najpravdepodobnejšiu označiť situáciu, že žalobca kráčal smerom proti zraňujúcemu vozidlu. Prechádzanie kolmo cez cestu nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a vzhľadom na odstup času ani nie je možné túto alternatívu overiť. 3.2 Žalobca si nesprávne vykladá právo na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach obdobne a nie tlmočiť strane konania výrok rozhodnutia súdu pred jeho samotným vyhlásením. Žalovanému ani nie sú zrejmé faktické dôsledky namietaných pochybení súdu (nedodržanie správneho procesného postupu) na procesné práva žalobcu. Žalobcovi zastúpenému v konaní advokátom musel byť zrejmý úmysel súdu prvej inštancie zamietnuť žalobu s ohľadom na výsledok trestného konania sp. zn. 2T/176/2005 výrok prvého rozsudku a závery znaleckých posudkov. 3.3 Žalovaný, i keď si je vedomý nezávideniahodného zdravotného stavu žalobcu a s tým súvisiacej finančnej situácie celej jeho rodiny sa nedomnieva, že by aplikácia ustanovenia § 257 C. s. p. bola v tomto konaní spravodlivá. Žalobca bol zo strany štátu zvýhodnený tým, že sa mu zabezpečilo právo na prístup súdu aj bez splnenia si poplatkovej povinnosti. Takéto zvýhodnenie však nie je možné vzťahovať na všetky náklady spojené s neúspechom v konaní. Keby všeobecné súdy pripustili výklad, že žalobca s finančnými a zdravotnými ťažkosťami nie je nikdy povinný znášať trovy protistrany, podporili by tým možnosť šikanózneho postupu takých žalobcov voči protistrane. Žalovanému intervenientovi aj štátu vznikli v konaní značné trovy odvodené od výšky žalovanej sumy a zapríčinené aj právnym zástupcom žalobcu, napríklad predlžovaním súdnych pojednávaní, namietaním formalít a žalobca sa opätovne v odvolaní domáha nariadenia ďalšieho nákladného dokazovania. Povinnosť znášať trovy konania protistrany v závislosti od úspechu v konaní plní funkciu odradiť žalobcov s nízkou šancou na úspech, resp. motivovať stranu sporu, ktorá bude pravdepodobne v konaní neúspešná, ukončiť spor v rámci mimosúdnej dohody. Žalobca mal v priebehu dlhého časového obdobia dostatok možností na iniciovanie mimosúdnych rokovaní a ak túto možnosť nevyužil, je povinný znášať zodpovedajúce následky. 3.4 Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. Podrobné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podal aj intervenient, ktorý nesúhlasil s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie v rozpore so zákonom a súdnou praxou nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011. Do pozornosti odvolaciemu súdu intervenient dal, že po vykonaní znaleckého dokazovania sa zmenil skutkový stav, v ktorom odvolací súd vzhliadal okolnosť majúcu pôvod v prevádzke, keď znalec L.. N. jednoznačne uviedol, že na jeho závery o priebehu a príčinách vzniku dopravnej nehody nemalo vplyv to, či pred vozidlom Felícia vodiča B. išlo alebo nie iné vozidlo. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011 výslovne uviedol, že znalci vzhľadom na odstup času od dopravnej nehody, kedy už nie je efektívne opätovne vypočúvať svedkov majú vychádzať z dovtedy zisteného skutkového stavu. Výhrady voči znaleckému posudku O.. L. predniesol žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie. Znalec na pojednávaní dňa 09. 12. 2014 uviedol, že zdravotnú dokumentáciu žalobcu nežiadal z dôvodu, že zranenia, ktoré pri dopravnej nehode utrpel už boli dávno známe a obsahom súdneho spisu boli lekárske správy a iné znalecké posudky, preto nepotreboval

žalobcu vyšetriť ani žiadať kompletnú zdravotnú dokumentáciu žalobcu. Závery znalca O.. L. o polohe chodca v čase zrážky korešpondujú so závermi O.. U. N., že chodec musel byť pootočený alebo priamo nasmerovaný oproti idúcemu autu, ktoré mu narazilo do ľavého predkolenia. Neobstoja námietky žalobcu, že znalec O.. L. nevzal do úvahy telesné parametre a konštrukciu žalobcu. Znalec odpovedal, že najdôležitejším faktorom je metabolizmus konkrétneho človeka a jeho návyk, nie telesná konštrukcia. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akého dôvodu nevzal do úvahy žalobcom predložený znalecký posudok O.. R., ktorý vychádzal zo skreslených vstupných informácií poskytnutých právnym zástupcom žalobcu. 4.1 Neobstojí názor žalobcu, že posúdenie tzv. prekážky náhlej neprichádza do úvahy v miestach (cestných a dopravných úsekoch), na ktorých platia pre vodičov aj tzv. iné obmedzenia. Právnou otázkou je len otázka tzv. iného obmedzenia. Prekážka z technického hľadiska náhla je taká prekážka, ktorá je vytvorená na vzdialenosť kratšiu, než na ktorej môže vodič z povolenej, resp. primeranej rýchlosti zastaviť, pokiaľ nie je inak obmedzený. K právnej otázke sa znalec L.. N. nevyjadroval. Pri stanovení technickej príčiny vzniku škody ponechal znalec L.. N. posúdenie náhlej prekážky otvorené, keď uviedol, že zodpovednosť vodiča by prichádzala do úvahy v prípade, ak mal predvídať pohyb chodca v rozpore s pravidlami cestnej premávky. Intervenient je toho názoru, že vodič motorového vozidla Škoda Felícia nemal povinnosť predpokladať, že sa na vozovke bude nachádzať chodec pohybujúci sa v rozpore s pravidlami cestnej premávky, teda vodič nebol „inak obmedzený“ a žalobca vytvoril vodičovi prekážku náhlu. Vodič neporušil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 7 ods. 1, § 16, § 3 ods. 2 a § 15 zákona č. 315/1996 Zb.. Za okolnosť, ktorá bránila vodičovi jazdiť pri pravom okraji vozovky je možné považovať autobusovú zastávku. Bezpečná vzdialenosť medzi vozidlami nie je podľa znalca L.. N. totožná s bezpečnou vzdialenosťou na rozhľad. Vodič vozidla Škoda Felícia mohol vidieť chodca len na vzdialenosť 16 m a na jeho prítomnosť reagoval primerane. Vodič B. jazdil v čase zrážky výrazne nižšou rýchlosťou ako bola povolená pre daný úsek a rýchlosťou nižšou ako bola znalcom stanovená rýchlosť primeraná rozhľadu. Dopravná nehoda, pri ktorej bolo poškodené zdravie žalobcu, bola predmetom znaleckého skúmania už troch znalcov z odboru doprava cestná. Závery týchto znaleckých posudkov sa zhodujú. Žalobca si privlastňuje úlohu technického znalca, hoci ním nie je a preto nevie odborne posúdiť veličiny použité znalcom pri vypracovaní znaleckého posudku. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o zaujatom postupe znalca L.. N. a už vôbec nie je možné hovoriť o prepojení medzi znalcom a intervenientom. O tom, že bol L.. H. N. zamestnancom spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. vedel žalobca už pred nariadením znaleckého dokazovania Ing. N., napriek tomu námietku zaujatosti znalca neuplatnil v súdom stanovenej lehote, na základe čoho sa možno domnievať, že žalobca túto námietku mienil uplatniť podľa záverov znaleckého posudku. Žalobca sa nedôvodne dožaduje posúdenia dvoch verzií nehodového deja, keď vykonaným dokazovaním bola ustálená poloha žalobcu pred dopravnou nehodou, v čase nárazu a v nadväznosti na to bol ustálený celý nehodový dej so stanovením technickej príčiny vzniku škody. 4.2 Závery súdu prvej inštancie o zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka považuje intervenient za správne. Intervenient má za to, že je potrebné rozlišovať text ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka, pretože pojem „okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke“ je užší ako pojem „škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky“. Osobitosť povahy prevádzky dopravného prostriedku je rôzna podľa druhu dopravného prostriedku. Okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku sú také okolnosti, ktoré sa síce vyskytujú pri tejto prevádzke, ale do určitej miery presahujú jej bežný rámec v tom, že nie sú podmienkou umožnenia činnosti tejto prevádzky a vyskytujú sa ojedinele, obyčajne nezávisle od vôle osoby, ktorá uvádza do činnosti alebo v nej udržuje dopravný prostriedok, vykonáva jeho opravu, údržbu a podobne. Podľa R 9/1972 za okolnosti majúce pôvod v prevádzke je potrebné považovať všetky okolnosti vnútri vlastnej prevádzky (aj nedostatky na strane vodiča ako zraková vada, zraková indispozícia a pod.), nie však prípadné porušenie ustanovení zákona č. 315/1996 Z. z.. V prípade, ak dôjde k dopravnej nehode tým, že vodič porušil príslušné ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. ide o typický príklad škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky v zmysle § 427 OZ. Takejto zodpovednosti v zmysle druhej vety § 428 sa môže prevádzateľ zbaviť, ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pod pojmom vynaloženie všetkého úsilia treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť môže mať svoj pôvod aj v ľudskom správaní (nevyspytateľné správanie sa chodca). K otázke prekážky z technického hľadiska náhlej sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/37/2002, Krajský súd Bratislava v rozhodnutí sp. zn. 3Co/253/2008 a Krajský súd Žilina v rozhodnutí sp. zn. 7Co/117, 118/2006. Intervenient tvrdí, že v prejednávanej veci bolo potrebné posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ, škoda nebola spôsobená

okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke a prichádza do úvahy výlučné zavinenie žalobcu, čo vedie k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti žalovaného. Za nepravdivé označil intervenient vyjadrenie žalobcu v odvolaní, že už v žalobe premietol určité spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode, keď v žalobe žiaden odkaz na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka nie je a žalobou žiadal odškodniť žalobca celú výšku škodu vyčíslenej v lekárskom posudku O.. B. z 28. 10. 2002. 4.3 Za nedôvodné považuje intervenient odvolanie žalobcu v časti namietajúcej procesný postup súdu prvej inštancie, odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu. Ide iba o snahu predĺžiť roky trvajúci súdny spor a neschopnosť akceptovať odborné závery znalcov podajúcich posudky vo veci, čo vyústilo do nedôvodnej snahy žalobcu prideliť túto vec inému zákonnému sudcovi. 4.4 Intervenient má za to, že aplikácia ustanovenia § 257 C. s. p. prichádza do úvahy len výnimočne. Osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne, reštriktívne. Súd je povinný okrem iného pri posudzovaní, či sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, prihliadať aj na postoj strán v konaní a podľa intervenienta sa práve pre postoj žalobcu súdne konanie neúmerne predlžuje a javí ako nehospodárne. 4.5 Intervenient navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. V písomnej reakcii na vyjadrenia žalovaného a intervenienta k odvolaniu žalobcu odmietol žalobca tvrdenie žalovaného o šikanóznom postupe žalobcu, či zámernom predlžovaní súdnych pojednávaní. Zotrval na odvolaní v nezmenenom rozsahu dôvodov v ňom uvedených. Opätovne uviedol výhrady proti znaleckým posudkom vypracovaným v konaní a tvrdil, že žalovaný nesprávne vysvetľuje a dezinterpretuje odvolacie argumenty žalobcu. Za nekorektné označil tvrdenie žalovaného, že termín „zatackanie žalobcu“ bolo brané len ako alternatíva možného priebehu nehodového deja a že nemení záver o zavinení nehody žalobcom. Jednou z verzií o priebehu nehody produkovanej vodičom Škody Felícia bolo tvrdenie, že žalobca ako chodec najskôr urobil pohyb do protismerného pruhu a až potom do jazdného pruhu zraňujúceho vozidla. Tejto verzii sa vodič pridržiaval najdlhšie a zmenil ju až pred koncom vyšetrovania. Táto verzia nebola predmetom znaleckého posudku L.. N.. Ak by bolo uvažované o takomto pohybe chodca, možno by ku kolízii auta s chodcom ani nedošlo, pretože by vozidlo žalovaného prešlo daným úsekom bez akejkoľvek zrážky s chodcom. Žalovaný nevyvracia prepojenie intervenienta a znalca L.. N. iba tvrdí, že je minulosťou. Takéto hodnotenie neobstojí, pretože toto prepojenie existovalo zjavne aj v čase vyhotovovania znaleckého posudku aj v čase výsluchu znalca v konaní pred súdom. Znalec ako dlhoročný zamestnanec intervenienta osobne pozná široký okruh pracovníkov intervenienta a blízkosť tohto vzťahu vyjadruje aj vzájomné tykanie si zástupcu intervenienta a znalca. 5.1 Žalobca od počiatku odvodzuje zodpovednosť žalovaného za jemu vzniknutú škodu od ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka. Vodič zraňujúceho vozidla bol v danom úseku cesty obmedzený nielen maximálnou rýchlosťou, ale aj blízkosťou objektov odôvodňujúcich zvýšenú pozornosť vodiča a zníženie rýchlosti. 5.2 Žalovaný nespochybňuje odvolací argument žalobcu týkajúci sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustanoveniu § 181 C. s. p., ale sa tento procesný nedostatok pokúša zakryť, resp. ospravedlniť produkovaním tvrdení špekulatívneho a právne neudržateľného charakteru, ktorým nie je možné zhojiť tak zásadný procesný nedostatok v postupe súdu zasahujúci do práva účastníka na spravodlivý súdny proces. 5.3 Žalobca zotrvával na dôvodoch odvolania vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania. Jeho iniciatíva o mimosúdne urovnanie sporu nebola úspešná. 5.4 Odvolacie dôvody žalobcu nepochopil ani intervenient. Vzdialenosť medzi za sebou idúcimi motorovými vozidlami je významným faktorom (okolnosťou) determinujúcou premávku vozidiel do takej miery, že si vyžadovala aj osobitnú právnu úpravu. Od tejto vzdialenosti sú závislé rozhľadové a dohľadové pomery vodiča idúceho za iným vozidlom, vrátane možnosti spozorovania chodca. Žalobca zvýrazňuje, že vo všetkých meniacich sa tvrdeniach vodiča zraňujúceho vozidla sa uvádza, že uhýbací manéver vpredu idúceho vozidla smerom ku pravej krajnici nevyvolal u vodiča žalovaného žiadnu reakciu, reagoval až na chodca. Aj toto správanie vodiča možno vo vzťahu k jeho povinnostiam hodnotiť ako nesprávne, ktoré sa podpísalo na vzniku a priebehu nehody a ktoré súvisí aj s nedostatočnou a nie bezpečnou vzdialenosťou zraňujúceho vozidla za vpredu idúcim vozidlom. Nemožno teda akceptovať účelové tvrdenie intervenienta o tom, že právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí stratil voči prvoinštančnému súdu záväznosť. Znalci nevychádzali pri svojej činnosti z objektívneho skutkového stavu ani z obsahu trestného spisu. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, ale pristúpil k dokazovaniu zužujúcim a selektívnym spôsobom. Znalec Ing. N. dosadzoval do svojho posudku subjektívne tvrdenia vodiča pri

rekonštrukciách. Sám si určil najpravdepodobnejší náhodný pohyb chodca v oblasti stredovej čiary a vôbec neuvažoval nad možnými zmenami pohybu chodca a nevypracoval znalecký posudok z hľadiska možných verzií o vzniku a priebehu dopravnej nehody. L.. N. mal posúdiť všetky verzie dopravnej nehody uvádzané vodičom zraňujúceho vozidla. 5.5 Vodičovi vyplývajú zo zákona povinnosti predvídať situáciu na ceste. O prekážku z technického hľadiska náhlu by mohlo ísť len v prípade, ak by chodec vstúpil do koridoru pohybu vozidla na vzdialenosť kratšiu než na ktorú môže vodič pri správnej technike jazdy a z rýchlosti primeranej dohľadu a rozhľadu zastaviť, resp. nemôže odvrátiť dopravnú nehodu, pokiaľ nie je inak obmedzený. Nemôže pritom ísť o oneskorenú reakciu vodiča, pretože pohyb chodca je potrebné počítať od prvej možnosti spozorovania. Rýchlosť primeraná dohľadu bola ustálená zo subjektívnych tvrdení vodiča na 32,5 km/hod. On však v čase reakcie jazdil rýchlosťou najmenej 52 km/hod. Akou rýchlosťou jazdil vodič v čase pred reakciou nebolo zisťované. 5.6 Návrh na začatie konania bol podaný a prakticky celé konanie na prvom stupni prebiehalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Civilný sporový poriadok, ktorý vstúpil do účinnosti 01. 07. 2016 upravuje otázku náhrady trov konania značne povrchne, neúplne a nekomplexne. Ich znenie vzbudzuje pochybnosti aj z hľadiska retroaktivity a protiústavnosti tejto úpravy.

6. Po doručení vyjadrenia žalobcu žalovanému a intervenientovi zareagoval písomným podaním z 27. 06. 2017 už len žalovaný, ktorý označuje vyjadrenie žalobcu za neúčelné, predlžujúce celý proces, neobsahujúce žiadne skutočnosti, ktoré by zásadným spôsobom mohli spochybniť výrok a závery rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nezrovnalosťami vo výpovedi svedkyne L. so závermi znalca O.. L. vyslovil žalovaný názor, že znalec opísal priebeh dopravnej nehody podrobnejšie a svedkyňa L. jednoduchšie, laicky. Vykonštruovaná problematika „vezenia sa tela“ pre príliš krátky časový úsek (desatiny sekúnd) nemohla mať zásadnejší význam.

7. Konanie na súde prvej inštancie začalo 29. 11. 2002 za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol zrušený ku dňu 01. 07. 2016 zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“). Podľa § 470 ods. 1, 2 C. s. p. sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Príslušným súdom na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. je krajský súd. Odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Zákonné podmienky pre nariadenie odvolacieho pojednávania splnené neboli. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu pre správne zistenie skutkového stavu, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové a právne závery, z tohto dôvodu nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Charakter sporu nevykazuje známky sporu, ktorý by mal širší spoločenský dopad, spor sa netýka väčšieho okruhu osôb, preto prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd z tohto dôvodu prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil ako vecne správny a vo výroku o trovách konania podľa § 388 C. s. p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie alebo zrušenie rozsudku v tejto časti.

8. Odvolací súd posudzuje vec opakovane. O skoršom odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/132/2002-703 z 13. januára 2011 rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. 17Co/89/2011 z 30. januára 2012 formou zrušujúceho uznesenia z dôvodu, že odvolanie žalobcu považoval za dôvodné v celom rozsahu. Aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie z 13. januára 2011 vytýkal žalobca súdu nedodržanie postupu podľa § 118 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011 konštatoval, že už len nedodržanie zákonom stanoveného postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. môže viesť v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/236/2010 zo 14. 04. 2011 k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, napriek tomu odvolací súd zaujal právny názor aj k skutkovým a právnym záverom súdu nižšieho stupňa a dal prvoinštančnému súdu záväzný pokyn doplniť dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru cestná doprava, prípadne aj z odboru zdravotníctva za účelom ustálenia priebehu dopravnej nehody s tým, že znalci majú vychádzať len zo skutkového stavu zisteného z dôkazov dovtedy vykonaných súdom prvej inštancie a z dôkazov obsiahnutých v spise Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T/176/2005. Takýto postup považoval odvolací súd za odôvodnený vzhľadom na to, že k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k poškodeniu žalobcu, došlo už 26. januára 2001 a nie je možné očakávať

od svedkov, aby si priebeh dopravnej nehody a úkony uskutočnené po nehode do detailov pamätali viac ako 10 rokov, preto ich výpovede ani ohliadka na mieste dopravnej nehody, či rekonštrukcia dopravnej nehody nemohli priniesť žiadne nové skutkové zistenia. Znalecké posudky vyhotovené pre účely trestného konania vedeného proti vodičovi motorového vozidla O. B. v nadväznosti na znalecký posudok O.. M. R. predložený žalobcom nedali jednoznačnú odpoveď na otázku, akým spôsobom sa pohyboval žalobca v čase dopravnej nehody na vozovke a bolo potrebné pre ustálenie skutkového stavu a jeho zhodnotenie právnym posúdením vykonať ďalšie dôkazy. Súd prvej inštancie správne pochopil uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/89/2011, znalecké úlohy znalcom z odboru cestnej dopravy a zdravotníctva vymedzil zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu, neobstojí teda námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie pristúpil k ďalšiemu dokazovaniu nesprávnym a nezákonným spôsobom na základe zužujúcej a redukujúcej interpretácie dôvodov a záverov odvolacieho rozhodnutia.

9. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie nezdôvodnil spôsobom rešpektujúcim právo strany konania na spravodlivý proces, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznieva nejasne, protirečivo až zmätočne, keď na jednej strane súd prvej inštancie tvrdí, že škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a na druhej strane uvádza, že absentuje príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami, za ktoré žalovaný objektívne zodpovedá. Tým je podľa žalobcu naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za súladné s ustanovením § 220 Civilného sporového poriadku upravujúceho náležitosti rozsudku nevykazujúce znaky arbitrárnosti alebo nepresvedčivosti. Súd prvej inštancie popísal svoje skutkové zistenia aj dôkazy, z ktorých skutkové závery vyvodil, uviedol ustanovenia zákona, na základe ktorých posudzoval nárok žalobcu, vysvetlil vlastný spôsob interpretácie týchto zákonných ustanovení a uviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd prvej inštancie zrozumiteľne uviedol, z akého dôvodu nepovažoval za vylúčenú úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla zo zodpovednosti za škodu vyplývajúcej mu z ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka. Touto skutočnosťou bolo zistenie, že škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, ale okolnosťami nezávislými na prevádzke dopravného prostriedku a to pohybom chodca na vozovke. Žalovaný sa zbavil zodpovednosti za škodu, ktorú by inak podľa § 427 Občianskeho zákonníka musel znášať, pre absenciu príčinnej súvislosti medzi prevádzkou dopravného prostriedku a vzniknutou škodou. Zo znaleckého posudku L.. H. N. vyplynulo, že vzdialenosť medzi vozidlom žalovaného a pred ním idúcim vozidlom nezohrala žiadnu úlohu pri vzniku škody, pretože žalobca vzhľadom na svoje oblečenie nebol viditeľný na takú vzdialenosť, aby vodič O. B. mohol zastaviť pred prekážkou, ktorú mu žalobca ako chodec náhle vytvoril. Toto zistenie podľa názoru súdu prvej inštancie malo za následok zmenu skutkového stavu do takej miery, že nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011, že pohyb vozidla žalovaného za tmy rýchlosťou 51 km/hod. vo vzdialenosti 12 m za iným vozidlom, cez ktoré nemal vodič žalovaného výhľad na takú vzdialenosť, aby mohol vozidlo bezpečne v prípade potreby zastaviť, je potrebné považovať za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke (vnútorné okolnosti na strane osôb na prevádzku použitých), ktoré vylučujú úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla podľa § 428 Občianskeho zákonníka. O zrozumiteľnosti rozsudku súdu prvej inštancie svedčí fakt, že odvolací súd dokázal zopakovať dôvody, ktorými súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie a že žalobca dokázal v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu vzniesť výtky proti skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie a žalovaný vrátane intervenienta reagovali na odvolacie námietky žalobcu konkrétnymi odpoveďami v duchu prvoinštančného rozsudku. 9.1 Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia bolo považované judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z obdobia účinnosti Občianskeho súdneho poriadku za inú vadu konania, ktorá výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, mohla mať za následok aj odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom (Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 2/2016). Odvolací súd opakuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na dostatočne vysvetlených dôvodoch rozhodnutia, ktoré nebránili žalobcovi uplatniť jeho procesné právo namietať správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v riadnom opravnom prostriedku. Keby aj obstál argument žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nemalo by to za následok odňatie možnosti konať pred súdom (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku) a porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia (pokiaľ nedosahuje intenzitu vymedzenú ako výnimku v R 2/2016) umožňuje strane namietať nesprávnosť rozhodnutia

v procesne prípustnom opravnom prostriedku (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/1367/2015 alebo 3Cdo/648/2015 a iné). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku nebol podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený dôvodne.

10. Žalobca opätovne vytýka súdu prvej inštancie, že nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 181 Civilného sporového poriadku a pred rozhodnutím vo veci neoznámil stranám sporu, ktoré skutkové tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a neuviedol predbežné právne posúdenie veci. Odvolací súd v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/236/2010 zo 14. 04. 2011 považoval opomenutie procesného postupu podľa § 118 Občianskeho súdneho poriadku pred rozhodnutím okresného súdu rozsudkom č. k. 13C/132/2002-703 z 13. januára 2011 za pochybenie súdu samo o sebe odôvodňujúce zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu. Je potrebné zdôrazniť, že rozsudok z 13. januára 2011 bol prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie, v ktorom vyslovil svoj právny názor na vec. Po rozhodnutí odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 17Co/89/2011 bolo zrejmé, ktoré skutkové tvrdenia strán sporu zostali sporné (pohyb chodca na vozovke a mechanizmus vzniku zranení žalobcu ako chodca) a na ustálenie tohto skutkového deja bolo nariadené znalecké dokazovanie. Zrejmý bol už aj právny názor odvolacieho súdu, že zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka a že sa žalovaný nemôže zodpovednosti zbaviť úplne v tom prípade, ak bola žalobcovi škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku. Žalobca teda vedel, že súd prvej inštancie zameria dokazovanie na zistenie spôsobu pohybu žalobcu ako chodca na vozovke z charakteru jeho zranení a na reakciu vodiča motorového vozidla žalovaného na vzniknutú situáciu pred zranením žalobcu. Žalobcom citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolaní sp. zn. 3MCdo/18/2010 a 3Cdo/236/2010 zdôrazňujú, že v nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku) treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením, pretože postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa neboli predvídateľné. Nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p. súdom prvej inštancie spočívajúce v nevyjadrení svojho predbežného právneho posúdenia veci vzhľadom na priebeh konania do rozhodnutia súdu prvej inštancie rozsudkom 13. 12. 2016 nepovažuje odvolací súd za také porušenie procesných ustanovení Civilného sporového poriadku, v dôsledku ktorých by musel pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie prejednal so stranami sporu výsledky dokazovania vykonaného po vrátení veci na nové prejednanie odvolacím súdom, dal im priestor na prednesenie nových návrhov na dokazovanie a na pojednávaní dňa 13. 12. 2016 pred výzvou na záverečné zhrnutie návrhov a vyjadreniu sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci oznámil stranám sporu, že ďalšie dokazovanie nevykoná (v zápisnici o pojednávaní zachytené vetou „na to sudca konštatuje úmysel vyhlásiť dokazovanie za skončené“) a právny zástupca žalobcu rešpektujúc tento postup prvoinštančného súdu predniesol tzv. záverečnú reč s poukazom na výsledky dovtedajšieho dokazovania (č. l. 1104 spisu). 10.1 Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prešla vývojom a v neskorších rozhodnutiach zaujal najvyšší súd záver, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) nesplnenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Podľa názoru najvyššieho súdu by bolo neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a z tohto dôvodu zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie (porovnaj napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/17/2017 z 22. 02. 2017, 6Cdo/417/2015 z 18. 08. 2016, 5Cdo/26/2018 z 27. 06. 2018).

11. Opakované námietky žalobcu, že súd prvej inštancie ustanovil do funkcie znalca L.. H. N., u ktorého sú pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na jeho pomer k zástupcovi intervenienta, je možné podriadiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. 11.1 L.. H. N. ustanovil do funkcie znalca v prejednávanej veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 13C/132/2002-943 z 18. mája 2015, ktoré stranám sporu riadne doručil. Súd prvej inštancie poučil strany o možnosti uplatniť námietku zaujatosti voči znalcovi v lehote 15 dní odkedy sa mohla strana dozvedieť

o dôvode, pre ktorý je znalec vylúčený. Znalecký posudok L.. H. N. bol žalobcovi prostredníctvom jeho zástupcu doručený 19. 10. 2015. Vo vyjadrení k tomuto znaleckému posudku z 21. 01. 2016 žalobca námietky proti znalcovi nevzniesol, nestalo sa tak ani v ďalšom vyjadrení zo 04. 04. 2016 k doplnku č. 1 znaleckého posudku L.. H. N.. Prvýkrát určitú pochybnosť k osobe znalca vyjadril právny zástupca žalobcu až na pojednávaní dňa 28. 06. 2016 s odôvodnením, že L.. H. N. bol v minulosti v pracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., ktorá koná za intervenienta. Tvrdil, že túto skutočnosť zistil až z iného spisu vedeného na Okresnom súde Zvolen, kde tento znalec vypovedal ako zamestnanec spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave. Súd prvej inštancie znalca L.. H. N. na pojednávaní dňa 28. 06. 2016 vypočul k okolnosti jeho vzťahu k zástupcovi intervenienta, ktorý potvrdil, že v minulosti bol zamestnancom spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., ale v čase vypracovania znaleckého posudku pre prejednávanú vec tam už nepracoval, nikto ho pri vypracovaní znaleckého posudku neovplyvňoval a spracoval ho objektívne. Zástupca intervenienta v písomnom podaní z 19. 10. 2006 na č. l. 1083 spisu uvádzal, že o dôvode pre vznesenie námietky zaujatosti znalca L.. H. N. sa mohol zástupca žalobcu dozvedieť minimálne v roku 2012, kedy bol vypočutý L.. H. N. ako svedok - špecialista v oblasti kontrolných činností zamestnaný v tom čase v Allianz - Slovenskej poisťovni, a. s. vo veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 1T/250/2012. Námietku zaujatosti teda neuplatnil žalobca v lehote 15 dní od doručenia uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania znalcom L.. H. N.. Vzhľadom na pochybnosti, či sa mohol zástupca žalobcu dozvedieť o vzťahu L.. H. N. k zástupcovi intervenienta už pri výsluchu dňa 08. 09. 2011, kedy podľa zápisnice o výsluchu svedka na č. l. 1096 spisu bola prítomná JUDr. Nikoleta Oktavcová, koncipientka advokáta JUDr. Jána Krnáča a tiež z dôvodu, že námietka proti znalcovi bola odôvodňovaná aj finančnou závislosťou znalca na spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. v dôsledku poistenia jeho zodpovednosti za škodu u tejto spoločnosti (v konaní nebolo vysvetlené, odkiaľ sa žalobca o komerčnom poistení znalca u spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. dozvedel. Táto informácia je verejná a je súčasťou zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Výpis zo zoznamu znalcov k osobe L.. H. N. s údajom o poistení zodpovednosti za škodu u spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. od 01. 09. 2014 do 31. 08. 2015 je voľne založený do súdneho spisu - poznámka odvolacieho súdu) postupoval súd prvej inštancie správne, keď o námietke zaujatosti proti znalcovi Ing. H. N. na pojednávaní dňa 13. 12. 2016 rozhodol bez ohľadu na zistenie, či táto námietka bola podaná včas. Súd prvej inštancie znalca L.. H. N. nevylúčil zo znaleckého úkonu z dôvodu, že jeho minulý pracovný pomer u intervenienta (správne u zástupcu intervenienta) neznamená automaticky jeho zaujatosť. 11.2 Podľa § 59 C. s. p. na vylúčenie súdneho úradníka, iných zamestnancov súdu, znalca, prekladateľa alebo tlmočníka sa primerane použijú ustanovenia o vylúčení sudcov. O vylúčení týchto osôb rozhoduje súd, ktorý spor prejednáva a rozhoduje. 11.3 Dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu je taký jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, z ktorého možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. O taký vzťah sudcu ide len v prípade, ak má sudca konkrétny osobný vzťah k stranám sporu, zástupcom alebo má osobný záujem na výsledku veci. To isté sa vzťahuje v zmysle § 59 C. s. p. aj k vzťahu znalca k veci a stranám sporu, prípadne ich zástupcom. Pre vylúčenie sudcu (znalca) nepostačuje subjektívny názor strany sporu, že v osobe sudcu (znalca) sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci (znalca zo znaleckého úkonu). Obava strany sporu z nestrannosti musí vychádzať z konkrétnych preukázateľných dôvodov. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že medzi znalcom a zástupkyňou spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. existuje priateľský vzťah, keď si aj pred súdom na pojednávaní tykali. Vzťahom priateľským sa vo všeobecnosti podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Nc/12/2014 chápe hlboký (až emocionálny) vzťah založený na dôvere, úprimnosti, družnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení, ale aj účasti na spoločnom duševnom i duchovnom živote a podobne. Je preto dôležité odlišovať priateľstvo od iných medziľudských vzťahov. Vzťah ku spoločnej záujmovej činnosti ani príslušnosť k nej samé o sebe neprezrádzajú existenciu vzťahu, ktorý by svojou intenzitou bolo možné bez ďalšieho označiť za vzťah priateľský. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2017 z 27. apríla 2017 dôvodom na vylúčenie sudcu nie je skutočnosť, že bol spolužiakom právneho zástupcu žalobcu, ak tento vzťah svojou povahou neprekračuje rámec bežného vzťahu niekdajších spolužiakov. Za dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nepovažoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo 14. 09. 2011 sp. zn. 7Nc/50/2011, že sa sudca prejednávajúci vec pozná so zástupcom strany sporu, ak tento vzťah profesionality, vecnosti a neosobnosti neprekročil prípustné medze. V uznesení sp. zn. 1Nc/23/2014 z 9. júla 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol, že by výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo

všeobecnosti prezumoval porušenie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky a profesionálny a kolegiálny vzťah by mal byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Rovnaký názor zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach 1Nc/40/2014, 4Nc/6/2015 a 3Nc/4/2016. Aj ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého (len) kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokovania sporu (viď napríklad IV. ÚS 345/09, IV. ÚS 124/2010, I. ÚS 352/2010). Z uvedených rozhodnutí je zrejmé, že dôvod na vylúčenie sudcu a rovnako znalca existuje len v prípade, ak sú pochybnosti o nestrannosti objektivizovateľné a pre vylúčenie sudcu, súdneho úradníka, či znalca nepostačuje obvinenie z porušenia povinností sudcu, či znalca. V zmysle úvah právneho zástupcu žalobcu by sa sudcom nemohol stať nikto, kto v minulosti vykonával funkciu prokurátora, či advokáta alebo bol zamestnaný v inom odbore, nebolo by možné považovať za nezaujatého sudcu, ktorý uzavrel manželstvo s advokátom, ktorý pozná iných advokátov a tak by mohol ovplyvňovať konanie na súde a podobne. Znalecký posudok L.. H. N. nevykazuje znaky subjektívnosti ako tvrdí žalobca a jeho vzťah k veci prostredníctvom zástupcu intervenienta je už tak vzdialený, že sa môže považovať za bezvýznamný. 11.4 Uzavretie štandardnej poistnej zmluvy medzi ustanoveným znalcom a poisťovňou, ktorá v konaní zastupuje účastníka nemožno považovať bez ďalšieho za dôvod vylúčenia znalca pre jeho pomer k sporu, k stranám alebo ich zástupcom v zmysle § 59 Civilného sporového poriadku. Takto rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Obo/37/2016 zo dňa 29. 11. 2017. 11.5 Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že dôvod na vylúčenie znalca Ing. H. N. zo znaleckého úkonu podľa § 59 Civilného sporového poriadku nezistil.

12. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) sa vzťahujú k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie o priebehu nehodového deja zo dňa 26. januára 2001, ktorý zisťoval súd z dôkazov vykonaných v trestnom konaní vedenom proti vodičovi motorového vozidla O. B. na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 2T/176/2005, zo svedeckých výpovedí a znaleckého dokazovania. Proti znaleckému posudku O.. Z. V. L. z odboru zdravotníctva vzniesol žalobca výhrady s odôvodnením, že sa znalec neoboznámil so zdravotnou dokumentáciou a súčasným zdravotným stavom poškodeného žalobcu a že popis nehodového deja O.. L. je v rozpore so svedeckými výpoveďami aj posudkom L.. H. N. najmä v časti, kde O.. L. uvádza, že telo žalobcu bolo „vyložené“ na prednú kapotu zraňujúceho vozidla. Žalobca nepovažuje za správne, že O.. L. vypracoval posudok o jeho zraneniach v čase, keď nebol ustálený nehodový dej. Odvolací súd považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý nariadil v prvom rade znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva za účelom posúdenia vzniku (mechanizmu) zranení žalobcu, pretože práve popis spôsobu poranenia žalobcu vozidlom žalovaného napomohol ustáleniu skutkového deja na základe znaleckého posudku Ing. H. N.. Žalobca (jeho právny zástupca) viackrát v konaní zdôrazňoval, že žalobca v dôsledku poranení pri dopravnej nehode nie je schopný vypovedať o tom, čo sa skutočne v deň 26. januára 2001 stalo. Objektívne teda nebolo možné vychádzať pri ustálení nehodového deja z iných dôkazov než výpovede vodiča motorového vozidla žalovaného, svedkov prítomných pri nehode, z prvotných úkonov vykonaných orgánmi činnými v trestnom konaní po dopravnej nehode a lekárskych správ o zraneniach žalobcu. Nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi postačí znenie protokolu o nehode v cestnej premávke, ktorý vodič B. podpísal, pretože záver o príčinách dopravnej nehody spísal príslušník policajného zboru npor. V. bez dokazovania a výsledky neskorších znaleckých posudkov vyvrátili záver npor. V. o nesprávnom spôsobe jazdy vodiča O. B.. Len z protokolu o nehode v cestnej premávke nebolo možné vychádzať aj z dôvodu, že sa v ňom uvádza, že chodec S. stál na rovnom úseku cesty v strede vozovky a v ďalšom texte, že chodca zrazil vodič O. B. v pravom jazdnom pruhu ľavou prednou časťou vozidla. Odvolací súd nevidí rozpor v popise nehodového deja znalcom O.. L. a L.. H. N., prípadne znalcom O.. M. R., ktorý vyhotovoval znalecký posudok na požiadanie právneho zástupcu žalobcu. Z každého z týchto posudkov vyplýva, že prvotný náraz vozidla do chodca smeroval z ľavého boku chodca. Rozsah zranení žalobcu bol popísaný aj v znaleckom posudku O.. M. R. a O.. U. N. a z týchto posudkov vyplýva, že žalobca bol zranený v stoji, náraz nesmeroval odzadu, ale buď spredu alebo zboku do ľavej nohy. Znalcom O.. L. použitý termín „vyložený“ na kapotu si nevysvetľuje odvolací súd v tom zmysle, ako to interpretuje žalobca, že vozidlo žalovaného určitú dobu viezlo poškodeného na kapote, len že po náraze do ľavej nohy žalobcu došlo k takému pohybu tela žalobcu, že sa opätovne dotklo motorového vozidla v ľavej bočnej časti, čím došlo k poraneniu hlavy žalobcu a odhodeniu jeho tela do protismeru. Slovná zásoba ľudí nie je rovnaká. Tomu istému slovu nemusí rovnaký obsah prisudzovať právnik a lekár. Žalobca v procese popisu nehodového deja nevytýka nepresnosti protokolu o nehode v cestnej premávke vyhotoveného npor. V., ktorý uviedol, že žalobca bol zrazený vozidlom vedeným O. B., následne čoho chodec S. „spadol“ na vozovku a utrpel zranenie, hoci termín „spadol“ nezodpovedá znalcami popísanému priebehu nehodového deja, že chodec bol

v dôsledku nárazu odhodený do protismeru (v terminológii svedka H. C. žalobca „lietal“ po zrážke vo vzduchu). Pre účely ustálenia nehodového deja nemusel znalec O.. L. vyšetriť žalobcu z dôvodu, že vývoj zdravotného stavu žalobcu je pre ustálenie nehodového deja bez výpovednej hodnoty a zahojené rany po nehode podľa znalca O.. L. už neozrejmia spôsob a časový sled ich vzniku. Zdravotnú dokumentáciu žalobcu znalec nepotreboval, v spise na č. l. 11-17 je podrobný popis zranení žalobcu, jeho liečenia a zdravotného stavu po prepustení z ústavného liečenia.

13. Žalobca nebol spokojný ani so znaleckým posudkom L.. H. N.. Tvrdil, že údaje znalca o postavení chodca pri zrážke s vozidlom čelne, resp. s miernym natočením vpravo nie sú kompatibilné s rozsahom a druhom zranení žalobcu zadokumentovaných v lekárskych správach a znaleckom posudku O.. B. č. 15/2002. Žalobca tieto námietky nekonkretizuje. V znaleckom posudku O.. M. B. sa nepopisuje mechanizmus vzniku zranení žalobcu, len jeho následky v rámci posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Rozpor medzi posudkami O.. B. a L.. N. preto odvolací súd nevidí. 13.1 Zo skutočnosti, že výsledky znaleckého dokazovania vykonaného L.. H. N. sa nepriečia výsledkom znaleckého dokazovania vyhotoveného pre účely trestného konania vedeného proti vodičovi O. B. nie je možné vyvodiť, ako tvrdí žalobca, že sa znalec snažil dosadiť do vzorcov rovnaké vstupné údaje, aby sa výsledok znaleckého dokazovania oproti znaleckému posudku L.. O. Z. nelíšil; svedčí to skôr o tom, že obaja znalci vychádzali z rovnako ustáleného skutkového stavu, ktorý sa žalobcovi napriek rôznym vzneseným námietkam nepodarilo spochybniť. Nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že verziu o tom, že žalobca ako chodec prechádzal cez vozovku z pravej na ľavú stranu, prípadne opačne, potvrdzujú „relevantné dôkazy nezávislé na subjektívnych tvrdeniach ľudí v podobe povahy a lokalizácie zranení žalobcu“. Svedeckými výpoveďami a znaleckým dokazovaním bolo preukázané v konaní len to, že v čase dopravnej nehody sa nachádzal žalobca v strede vozovky, kde stál alebo kráčal smerom k zraňujúcemu vozidlu a náraz smeroval do ľavej nohy zboku z dôvodu, že žalobca bol mierne pootočený doprava oproti prichádzajúcemu vozidlu. Znalec L.. N. sa vyjadril k príčinám vzniku dopravnej nehody a možnosti jej zabránenia účastníkmi dopravnej nehody analýzou nehodového deja s prítomnosťou aj bez prítomnosti vozidla idúceho pred vozidlom vedeným O. B. a vyslovil jednoznačný záver, že pre možnosť zabránenia dopravnej nehode je prítomnosť vpredu idúceho neznámeho motorového vozidla irelevantná, pretože technika jazdy a možnosti zabránenia dopravnej nehode zo strany vodiča O. B. bez prítomnosti neznámeho vozidla sú totožné so situáciou, ako keď pred vozidlom žalovaného jazdilo neznáme vozidlo. Znalec L.. H. N. vysvetlil, že bezpečná vzdialenosť medzi dvomi vozidlami nie je totožná s bezpečnou vzdialenosťou na rozhľad a nie je možné stotožňovať ani pojmy rozhľadová a dohľadová vzdialenosť. Tento záver potvrdzuje aj článok A.. L.. B. G., CSc. zo Žilinskej univerzity - Ústavu súdneho inžinierstva k zákonu č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v ktorom je uvedené: „Z technického hľadiska pojem rozhľad z vozidla nie je totožný s pojmom dohľad na konkrétnu prekážku. Dohľad z vozidla na postavu oblečenú v čiernom je výrazne menší ako je rozhľad z vozidla. Z toho vyplýva, že ak by sa mal vodič pohybovať rýchlosťou zodpovedajúcou dohľadu na chodca oblečeného v čiernom, musel by sa potom pohybovať rýchlosťou podstatne nižšou, ako je rýchlosť zodpovedajúca rozhľadu. Dohľad na chodca oblečeného v čiernom činí cca 40 % z celkového rozhľadu, v niektorých prípadoch aj podstatne menej“. Žalobcu ako tmavo oblečeného chodca bolo možné podľa vyšetrovacích pokusov uskutočnených v trestnom konaní spozorovať na vzdialenosť 16 m, pretože mal tmavé oblečenie bez reflexných prvkov. 13.2 Znalecký posudok L.. N. nie je v rozpore s novou definíciou „prekážky z technického hľadiska náhlej“ v zmysle označeného článku A.. L.. B. G., Y.., podľa ktorej „preukážka náhla je prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená takým spôsobom, že vodič pri správnej technike jazdy nemôže zastaviť do miesta zrážky, resp. nemôže odvrátiť dopravnú nehodu“. Technika jazdy vodiča O. B. bola súdom aj znalcom vyhodnotená ako správna. 13.3 Žalobca nespochybňuje zistenia znalca L.. H. N., že vodič O. B. viedol vozidlo Škoda Felícia v úseku, kde je povolená rýchlosť 90 km/hod. rýchlosťou 52 km/hod. pri strede vozovky, nie pri pravom okraji vozovky len tvrdí, že spôsobom svojej jazdy porušil vodič O. B. ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. a nebyť porušenia povinností vodiča jazdiť pri pravom okraji vozovky rýchlosťou takou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, k zraneniu žalobcu by, i keď sa tento nesprával v súlade s povinnosťami účastníka cestnej premávky, nedošlo. Výsledky znaleckých dokazovaní nepodporujú tento záver žalobcu, vyvracajú ho a odôvodňujú právny záver súdu prvej inštancie, že vodič O. B. nemohol zabrániť vzniku dopravnej nehody ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať a že škoda žalobcovi nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, preto chýba príčinná súvislosť medzi vznikom škody žalobcovi a prevádzkou dopravného prostriedku v držbe žalovaného.

13.4 Súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie vo veci podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že na posúdenie skutočností, z akých príčin došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol žalobca zranený, boli potrebné odborné znalosti. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie spochybňuje odbornosť L.. H. N. pre vypracovanie znaleckého posudku k príčinám vzniku dopravnej nehody tým, že sám v odvolaní uvádza veličiny, z ktorých mal znalec pri vypracovaní posudku vychádzať bez uvedenia, z akých zdrojov odbornej literatúry čerpal alebo odkiaľ má poznatky spochybňujúce znalcom dosadzované údaje pre analýzu nehodového deja. Ak by mal súd potrebné znalosti na posúdenie týchto skutočností, nebolo by potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie. Odvolací súd si je vedomý, že znalecký posudok je len jeden z dôkazov, ktorý hodnotí súd ako každý iný z hľadiska jeho výpovednej hodnoty, komplexnosti, logickosti, odpovedí znalca a či výsledky znaleckého dokazovania nie sú v rozpore s inými dôkazmi. Súdu ani stranám sporu neprináleží hodnotenie znaleckého posudku z hľadiska jeho vecnej správnosti, pokiaľ na to nemá odborné znalosti. Odvolací súd považuje znalecký posudok L.. H. N. za komplexný, úplne zodpovedajúci súdom položené otázky v zrozumiteľnej reči pre strany sporu aj súd. Námietky technického charakteru vznesené žalobcom v odvolaní nepovažuje za opodstatnené.

14. Podľa § 427 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 14.1 Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

15. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/89/2011, že ak by bolo preukázané, že príčinou dopravnej nehody, v dôsledku ktorej utrpel žalobca poškodenie na zdraví bola skutočnosť, že vozidlo žalovaného sa pohybovalo za tmy rýchlosťou 51 km vo vzdialenosti 12 m za iným vozidlom, cez ktoré nemal vodič druhého vozidla výhľad na takú vzdialenosť, aby mohol vozidlo bezpečne v prípade potreby zastaviť, bolo by potrebné tieto okolnosti považovať za tie, ktoré vylučujú úplnú liberáciu prevádzateľa motorového vozidla podľa § 428 Občianskeho zákonníka, pretože Občiansky zákonník ani iný zákon pojem okolnosti majúce pôvod v prevádzke dopravného prostriedku nedefinuje, preto za takú okolnosť je potrebné považovať všetko, čo súvisí s prevádzkou dopravného prostriedku, vrátane nesprávnej jazdy vodiča zraňujúceho motorového vozidla v dôsledku porušenia pravidiel cestnej premávky. Vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ponúkaného zástupcom intervenienta spolu s oznámením o vstupe intervenienta do sporu zo dňa 28. 07. 2016 sp. zn. 3Cdo/37/2002, kde v druhom odseku na štvrtej strane najvyšší súd uviedol: „Z uvedených rozhodnutí nevyplýva ani čiastočné zavinenie vodiča žalovaného na dopravnej nehode, teda porušenie povinností vodiča v cestnej premávke. Uvedené okolnosti by nasvedčovali záveru, že žalovaný sa v zmysle § 428 veta druhá zbavil zodpovednosti za škodu z dôvodu, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať“ a z textu druhého a tretieho odseku na piatej strane tohto rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd uložil nariadiť vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru cestnej dopravy, ktorého úlohou bude posúdiť, či vodič motorového vozidla porušil nejaké povinnosti účastníka cestnej premávky, ktoré by mohli zakladať jeho spoluúčasť na dopravnej nehode a ak áno, v akom rozsahu oproti porušeniu povinnosti druhého účastníka dopravnej nehody ako poškodeného, pretože „posúdenie tejto otázky má totiž zásadný vplyv na to, či žalovaný sa svojej zodpovednosti podľa § 428 veta druhá zbavil celkom alebo v spojení aj s § 441 len čiastočne“. 15.1 Tento záver odvolacieho súdu potvrdzuje aj Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2014 Cpj 5/2014 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 135/2014, v ktorom je uvedené: „Za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke (pri ktorých liberácia vôbec nie je možná) považuje súdna prax okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky, to znamená „vnútorné“ okolnosti tej ktorej prevádzky. Odpoveď na otázku, či a kedy ide o takúto okolnosť závisí vždy od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Súdna prax v záujme ochrany poškodených osôb, vykladá pojem prevádzky veľmi široko. Za takúto okolnosť sa považuje napríklad zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatočná údržba zariadenia prevádzky, prasknutie pneumatiky, či iné nedostatky materiálu (a to aj skryté), ale aj okolnosti a nedostatky na strane vodiča, či iných osôb použitých pri prevádzkovaní dopravy“. Z tohto stanoviska odvolací súd vyvodzuje, že pojem „okolnosti prevádzky“ sa musí vykladať podľa individuálnych okolností prípadu, ale široko, nie zužujúco.

16. Dvomi znaleckými posudkami vypracovanými po rozhodnutí odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 17Co/89/2011 bol plne a spoľahlivo ustálený skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie nároku žalobcu. Pokiaľ odvolací súd hovorí o úplnom a správnom zistení skutkového stavu je potrebné toto slovné spojenie si vykladať tak, že súd prvej inštancie zistil všetko, čo sa z dôkazov v súčasnosti dostupných zistiť ohľadom príčin vzniku a priebehu dopravnej nehody dňa 26. januára 2001, ktorej bol žalobca účastný, zistiť dá. Žalobca neoznačil v konaní žiadne nové dôkazy, ktoré by prispeli viac k objasneniu dôvodnosti uplatňovaného nároku. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona (§ 215 Civilného sporového poriadku). Súd prvej inštancie zistil skutkový stav procesným postupom zodpovedajúcim ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne popísal, ako vyhodnotil znalec Ing. H. N. nehodový dej a ako zodpovedal súdom položené otázky ohľadne príčin dopravnej nehody a možnosti žalobcu a vodiča žalovaného zabrániť vzniku tejto dopravnej nehody. V súlade s § 387 ods. 2 C. s. p. odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti popisu skutkových zistení zo znaleckého posudku L.. N., s ktorými sa stotožňuje a zbytočne ich neopakuje. Za podstatné zo záverov znaleckého posudku L.. H. N. odvolací súd považuje, že podľa vyšetrovacích pokusov uskutočnených pre účely trestného konania vedeného proti vodičovi O. XX,X bol žalobca v tmavom oblečení za tmy pri protiidúcom vozidle s rozsvietenými stretávacími svetlami viditeľný pri pohybe vozidiel len na vzdialenosť 16 m, že sa žalobca pohyboval v oblasti stredovej čiary oddeľujúcej dva prúdy vozovky pod vplyvom alkoholu s nameranou hodnotou 2,31 ‰, v dôsledku čoho boli jeho pohyby nekoordinované, náhodilé a vkročil do jazdnej dráhy motorového vozidla Škoda Felícia vedeného vodičom O. B.. Vodič B. reagoval na chodca na vzdialenosť minimálne 15,2 m od krajnej, technicky prijateľnej polohy miesta zrážky, čo znalec označil za primeranú reakciu. Na začiatku reakcie malo vozidlo Škoda Felícia rýchlosť cca 52 km/hod., čo bola rýchlosť nižšia ako rýchlosť primeraná rozhľadu, t. j. rýchlosť, z ktorej bolo možné zastaviť na vzdialenosť, na ktorú mal vodič rozhľad. Vodič motorového vozidla podľa znaleckého posudku by mohol dopravnej nehode zabrániť, len ak by sa v danom úseku pohyboval rýchlosťou nižšou ako 32,5 km/hod. alebo skoršou reakciou na chodca vo vzdialenosti 30,8 m, kedy však ešte chodca nemohol vidieť.

17. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vodič O. B. neporušil ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. tým, že v mieste, kde sa nachádza autobusová zastávka vedľa hlavnej cesty a je možné očakávať pohyb osôb nejazdil pri pravom okraji vozovky, ako mu to ukladal § 7 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z., pretože jazde pri pravom okraji vozovky bránila osobitná okolnosť a to prítomnosť autobusovej zastávky pri hlavnej ceste a možný pohyb chodcov. Vodič O. B. sa cítil obmedzený touto osobitnou okolnosťou nielen vo vzťahu k povinnosti jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky, ale aj v rýchlosti jazdy, čo je potvrdené tým, že na úseku rovnej cesty s maximálne povolenou rýchlosťou 90 km/hod. jazdil rýchlosťou nižšou 52 km/hod., ktorá bola dokonca nižšia ako znalcom určená rýchlosť primeraná rozhľadu 61 až 70 km/hod.. K porušeniu ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. vodičom B. nedošlo. Nedodržanie bezpečnej vzdialenosti za vozidlom idúcim pred ním, ako to ukladá § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z., nemalo podľa znalca L.. N. žiadny vplyv na vznik dopravnej nehody, pretože chodec v tmavom oblečení bez reflexných prvkov bol rozpoznateľný na takú krátku vzdialenosť, že by do kontaktu s vozidlom neubehla doba potrebná na zastavenie vozidla pred chodcom. I keby vodič O. B. jazdil za pred ním idúcim vozidlom vo väčšej vzdialenosti, nedokázal by z rýchlosti 52 km/hod. zastaviť pred chodcom. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že okolnosť uvádzaná v rozhodnutí odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/89/2011, že vodič B. jazdil za pred ním idúcim motorovým vozidlom rýchlosťou 51 km/hod. vo vzdialenosti 12 m nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcu. Každá škoda je následkom určitej škodnej udalosti. Sama od seba nevzniká, vždy má nejakú príčinu. Podľa záverov znaleckého posudku L.. H. N. príčinou dopravnej nehody bol nesprávny pohyb žalobcu po komunikácii, ktorý vozidlu žalovaného vytvoril z technického hľadiska prekážku náhlu. Odvolací súd zdieľa názor súdu prvej inštancie, že vodič O. B. nemal povinnosť predpokladať, že sa chodec pod vplyvom alkoholu v tmavom oblečení v rozpore s pravidlami cestnej premávky bude pohybovať uprostred komunikácie náhodilým spôsobom. Nie je možné akceptovať tvrdenia žalobcu, že koncentrácia alkoholu v krvi v zistenej hodnote 2,31 ‰ na jeho správanie vzhľadom na jeho telesnú stavbu a kondíciu nemala žiadny vplyv, keď odborná literatúra hodnotí prítomnosť takéhoto množstva alkoholu v krvi ako ťažkú opitosť.

18. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

19. Ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka sa uplatňuje aj v prípade objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je plne v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/143/2016 zo 14. 06. 2017, ktoré je vzhľadom na v minulosti totožnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov aplikovateľné aj v prostredí slovenského právneho poriadku, v ktorom najvyšší súd uviedol, že ak bola škoda vzniknutá v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 Občianskeho zákonníka spôsobená výlučne konaním poškodeného podľa § 441 Občianskeho zákonníka, je celkom vylúčená zodpovednosť prevádzateľa a to nie z dôvodu zbavenia sa jeho zodpovednosti, z tzv. liberačného dôvodu podľa § 428 druhej vety Občianskeho zákonníka, ale z dôvodu chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi okolnosťami, za ktoré prevádzateľ objektívne zodpovedá a vznikom ujmy na strane poškodeného. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/983/2009 z 31. 03. 2011, na ktoré poukazoval žalovaný.

20. Prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že žalobca ako chodec porušil ustanovenia § 53 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z. z. a výlučne toto správanie sa žalobcu bolo príčinou dopravnej nehody. Techniku jazdy vodiča motorového vozidla O. B. a správanie sa žalobcu ako chodca bolo potrebné posudzovať aj s ohľadom na tzv. princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je predpoklad, že sa vodič pri premávke na pozemných komunikáciách môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržiavať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nevyplynie opak. Podľa tohto princípu nie je možné po účastníkovi cestnej premávky spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho predpokladal všetky možné porušenia pravidiel cestnej premávky zo strany iných jej účastníkov, vrátane chodcov. Takáto povinnosť nevyplýva vodičovi ani z § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 315/1996 Z. z. dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, pretože zvýšená opatrnosť voči chodcom nemôže predstavovať zodpovednosť za správanie sa chodca v rozpore s pravidlami cestnej premávky.

21. Pokiaľ žalobca v odvolaní vo vzťahu k možnosti žalovaného zbaviť sa zodpovednosti za škodu poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/153/2009 z 30. septembra 2009 odvolací súd uvádza, že tento odkaz nie je priliehavý. Označené rozhodnutie neriešilo skutkovo a právne totožnú ba ani obdobnú situáciu. Predmetom tohto konania bola ochrana osobnosti proti vydavateľovi týždenníka v dôsledku neoprávneného zásahu uverejnením označeného článku.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej z vyššie uvedených dôvodov potvrdil odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny.

23. O trovách úspešného žalovaného a na jeho strane vystupujúceho intervenienta rozhodol súd prvej inštancie výrokom „súd priznáva žalovanému a intervenientovi náhradu trov konania v celom rozsahu“, v ktorom nevyjadril, voči komu má žalovaný a intervenient nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia tejto časti rozhodnutia v bode 114 rozsudku je zistiteľné len to, že súd mienil rozhodnúť o trovách konania podľa § 255 Civilného sporového poriadku, z čoho je možné usúdiť, že zmyslom tejto výrokovej vety mala byť uložená povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanému a intervenientovi trovy konania v plnom rozsahu. Rovnako rozhodnutie o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobcovi je odôvodnené iba stroho tým, že v priebehu konania ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku vznikli štátu náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku. Žalobca v odvolaní žiadal, aby v prípade, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie vo veci samej, na rozhodnutie o trovách konania (strán sporu aj štátu) aplikoval ustanovenie § 257 C. s. p. z dôvodu, že žalobca je v dôsledku úrazu úplne vyradený z pracovnej činnosti a poberá invalidný dôchodok, ktorý je spotrebovaný na úhradu nákladov o starostlivosť žalobcu v Stredisku sociálnych služieb Kanianka, n. o. so sídlom v Kanianke, kde mesačné náklady za pobyt uhrádza žalobca v sume 300,- €, k tomu pristupujú náklady na stravu vo výške 100,- €. O tom predložil žalobca potvrdenie vyhotovené Strediskom sociálnych služieb Kanianka, n. o. dňa 19. apríla 2017. Nepriaznivé osobné a sociálne pomery žalobcu pre zmenu rozhodnutia o trovách konania popisoval žalobca aj tým, že má manželku a dve deti, ktoré mali v čase nehody 4 a 9 rokov, v súčasnosti už syn pracuje, ale dcéraH. S., nar. XX. XX. XXXX je študentkou prvého ročníka vysokej školy na Univerzite O. N. v N. N., Filozofická fakulta, H. XX, N. N. (potvrdenie o štúdiu na č. l. 1194). Výživu spoločných detí a ich potreby zabezpečuje výlučne manželka žalobcu s vypätím všetkých psychických a materiálnych síl. S návrhom na aplikáciu ustanovenia § 257 C. s. p. na rozhodnutie o trovách konania žalovaný a intervenient nesúhlasili len s poukazom na nespravodlivosť takéhoto rozhodnutia voči úspešnej strane sporu a intervenientovi a s poukazom na dĺžku konania zapríčinenú postojom

žalobcu (právneho zástupcu žalobcu) namietaním „formalít“. Žiaden z nich žalobcom tvrdený stav o jeho neschopnosti dosahovať akýkoľvek príjem okrem invalidného dôchodku a vysokých nákladov na zdravotnú starostlivosť nespochybňuje. Tieto skutočnosti sú napokon preukázané listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu.

24. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou so zapísaným základným imaním 33 193,919002 € so širokým predmetom činnosti od prenájmu nehnuteľností cez obchodnú a sprostredkovateľskú činnosť, reklamné služby, organizovanie školení a kurzov v oblasti automatizovaného spracovania dát, poskytovanie leasingových služieb, montáž a opravy telekomunikačných zariadení pripojených k jednotnej telekomunikačnej sieti a inštaláciu výpočtovej techniky až po montáž a opravy kancelárskej a výpočtovej techniky, počítačové služby, administratívne služby, fotografické služby, organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí a aj výskum a vývoj v oblasti prírodných a technických vied a v oblasti spoločenských a humanitných vied.

25. Intervenientom je Slovenská kancelária poisťovateľov so sídlom v Bratislave zriadená zákonom Národnej rady SR č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Právny záujem na výsledku konania odôvodňoval intervenient v podaní z 28. 07. 2016 tým, že v zmysle vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je krytá náhrada škody spôsobená žalovaným tretím osobám (za podmienok uvedených vo vyhláške č. 423/1991 Zb.), preto rozhodnutím v tejto právnej veci bude dotknuté právne postavenie intervenienta, jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. 25.1 Podľa § 84 C. s. p., ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je pre intervenienta záväzný, tvoria intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje, nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. 25.2 Odvolací súd posudzuje vzťah intervenienta a žalovaného podľa § 84 C. s. p. (nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 C. s. p.) z čoho vyvodil, že nielen žalovaný, ale aj intervenient má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa výsledku konania.

26. Civilný sporový poriadok neprevzal ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v znení § 148 o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré platil voči stranám sporu podľa výsledku konania. Slovenskej republike preukázateľne vznikli v konaní trovy tým, že hradila časť nákladov na znalecké dokazovanie nekryté preddavkom žalovaného a intervenienta. Znalecké dokazovanie znalcami O.. L. a L.. H. N. bolo nariadené za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku s povinnosťou žalovaného a intervenienta zložiť preddavok na trovy tohto dôkazu, ktorý ale nepostačoval na úhradu všetkých nákladov. Do rozhodnutia vo veci samej, kedy rozhodol súd prvej inštancie o žalobe a o nárokoch na náhradu trov konania Občiansky súdny poriadok stratil účinnosť. Civilný sporový poriadok žiadnym spôsobom neupravuje nárok štátu na náhradu ním preddavkovaných trov, keďže vychádza z toho, že strana sporu, ktorá dôkaz navrhne, náklady tohto dokazovania uhradí. V konaniach začatých za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a ukončených podľa nového procesnoprávneho predpisu považuje odvolací súd za prípustné rozhodnúť o trovách štátu podľa § 255 a nasledujúce Civilného sporového poriadku s aplikáciou článku 4. Základných princípov Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

27. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C. s. p.).

29. Spôsob rozhodovania o trovách konania podľa § 255 Civilného sporového poriadku vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), z ktorej vyplýva, že tá strana sporu, ktorá mala vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti tej strane, ktorá vo veci úspech nemala. Táto zásada sa rovnako uplatní v prvoinštančnom aj v odvolacom konaní. Možnosť nepriznať úspešnej strane náhradu trov konania vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa zakotvuje ustanovenie § 257 C. s. p.. Výnimočnosť veci môže spočívať v okolnostiach prejednávanej veci, ale aj v sociálnych pomeroch strany sporu. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov konania je potrebné posudzovať osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých na konaní zúčastnených a tiež na okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/14/99 z 01. 09. 2000, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012 a iné). Keďže rozhodnutie o aplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. dopadá na majetkové pomery úspešnej strany sporu, odvolací súd sa zaoberal tým, aký dopad by malo rozhodnutie o aplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. na majetkové pomery žalovaného a intervenienta a dospel k názoru, že čiastočné nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, intervenientovi a štátu z dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu nebude mať tak nepriaznivé následky vzhľadom na rozsah majetku a predmet činnosti žalovaného, intervenienta a rozsah majetku štátu, ako je ponechanie rozhodnutia o trovách konania v zmysle rozsudku súdu prvej inštancie. Za dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť prípadu považuje odvolací súd práve osobné, majetkové a sociálne pomery žalobcu, ktorý od dopravnej nehody z 26. 01. 2001 je neschopný zaobstarať akýkoľvek príjem na svoje živobytie a na výživu manželky a svojich vtedy maloletých detí. Osobitne prihliadol odvolací súd na skutočnosť, že vzhľadom na zdravotný stav žalobcu by uložená povinnosť nahradiť v plnom rozsahu trovy konania žalovanému, intervenientovi a štátu postihla predovšetkým manželku žalobcu a jeho deti, ktoré zabezpečujú vlastné živobytie bez pomoci manžela a otca a ešte aj zdravotnú starostlivosť o žalobcu. Lustráciou v Sociálnej poisťovni odvolací súd zistil, že žalobcovi je vyplácaný invalidný dôchodok vo výške 481,20 €, z čoho mesačne 400,- € vynakladá na úhradu nákladov za pobyt v Stredisku sociálnych služieb Kanianka, n. o. Odvolací súd zároveň uznáva argumenty žalovaného a intervenienta, že neúspešná strana sporu by mala participovať na úhrade nákladov neúspešného vedeného súdneho konania a povinnosť znášať vlastné trovy konania, prípadne trovy konania štátu nemôže byť bez existencie výnimočných okolností presunutá na úspešnú stranu sporu. Z tohto dôvodu odvolací súd v zmysle § 257 C. s. p. rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému a intervenientovi, ako aj štátu trovy prvoinštančného konania len v rozsahu 1/2. Takéto rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania je v súlade už aj so skorším rozhodnutím odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 13Co/90/2005 z 18. apríla 2005 vo vzťahu k trovám konania pôvodného žalovaného 2/ O. B..

30. Vo vzťahu k odvolacím trovám, i keď to zákon pripúšťa, odvolací súd ustanovenie § 257 C. s. p. neaplikoval z dôvodu, že trovy odvolacieho konania už nepredstavujú takú finančnú záťaž ako trovy prvoinštančného konania a zohľadnil aj výsledok sporu. Na základe jednoznačných dôkazov vykonaných po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, z ktorých bolo možné vyvodiť, že ak škoda na zdraví žalobcu nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, môže sa žalovaný v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu úplne zbaviť zodpovednosti za škodu podľa § 441 Občianskeho zákonníka bol výsledok odvolacieho konania predvídateľný. Napriek tomu žalobca odvolanie vo veci samej podal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).