Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/86/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného C. W., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 16T/7/2018-579 zo dňa 06.06.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.10.2018 v Trnave, takto:

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného C. W., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany, č. k. 16T/7/2018-579 zo dňa 06.06.2018 bol obžalovaný C. W. uznaný vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a iné, na skutkovom základe

že

v presne nezistenom čase asi o 11:00 hod dňa 10.11.2017 v penzióne Y. XX, po tom ako jeho bývalá družka E. D. vošla za ním do prenajatej izby penziónu, následnej v izbe zamkol vstupné dvere, chytil ju za plecia, sotil ju na postel, kde ju pridržiaval takým spôsobom, že si sadol na oblasť jej trupu obkročmo, držal jej ruky vedľa hlavy, vulgárne jej nadával, že je handra a kurva a opakovane na ňu kričal, že ak nebude s ním, tak ju zabije, ak nebude s ním, tak nebude s nikým a pravou rukou jej dal facku po tvári, na čo sa E. D. rozplakala a podarilo sa jej dostať z jeho zovretia a postaviť sa z postele, pričom ju stále ťahal späť a bránil jej v odchode z izby, po tom čo kričala o pomoc sa jej podarilo odomknúť dvere a z ubytovne utiecť, čím u nej vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie, teda inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, pričom taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na chránenej osobe - blízkej osobe

- bývalej družke,

čím spáchal prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného, zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a § 127 ods. 5 Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 4, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd na výkon trestu odňatia slobody obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 579-596.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 26.01.2018 podal prokurátor okresnej prokuratúry Piešťany na Okresný súd Piešťany obžalobu na C. W. pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní dňa 06.06.2018 vykonal dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania z 13.11.2017, nakoľko obžalovaný využil svoje právo a odmietol k veci vypovedať, výsluchom poškodenej E. D., svedkyne N. R., svedkyne H. H., C. A., G. O., A. T., oboznámením sa so závermi Znaleckého posudku č. 77/2017 z 15.12.2017 vypracoveného znalkyňou z odboru psychológia, odvetvia klinickej psychológie pre dospelých PhDr. Zuzany Bielikovej, oboznámením sa SMS a mailovou komunikáciou medzi obžalovaným a poškodenou, oboznámením sa s Rozkazom o uložení sankcie za priestupok č. OU-NM-OVVS-2018/003237 z 09.03.2018 vydaným Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom, potvrdením zo E. E., a.s. z 28.05.2018, čestným vyhlásením C. A. z 05.02.2018, odpisom RT obžalovaného, lustráciou v systéme AVÍZO, lustráciou v Registri priestupkov MV SR, Rozkazom o uložení sankcie za priestupok č. OU-PN-OVVS-2017/003904 z 21.04.2017, evidenčnou kartou vodiča, lustráciou Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, správou ÚPSVaR D., potvrdením Sociálnej poisťovne, správou o povesti vypracovanou Mestským úradom D., závermi Znaleckého posudku č. 60/2017 z 11.12.2017 vypracovaného znalkyňou z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatria MUDr. Ľubicou Ondrisovou a tiež hodnotiacou správou ÚVV Leopoldov.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že skutok uvedený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku sa stal a tento skutok spáchal obžalovaný. Zo spáchania skutku obžalovaného jednoznačne usvedčila poškodená svojou výpoveďou, ktorá podrobne popísala priebeh skutku, ako i spolužitie s obžalovaným. Pravdivosti výpovede poškodenej potvrdzuje fotodokumentácia, SMS správy obžalovaného adresované poškodenej krátko po čine a výsluchy svedkov. Jej výpoveď v kontexte s inými dôkazmi okresný súd posúdil ako vierohodnú a pravdivú. Naopak, z výpovedí obžalovaného mal okresný súd preukázané, že ich obsah postupne menil, snažil sa svoje konanie zmierňovať s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Svedčil o tom znalecký posudok, SMS komunikácie, priestupkové postihy a aj to, že možnosť konfrontácie s poškodenou odmietol, práve preto okresný súd výpovedi obžalovaného neuveril. Pokiaľ ide o pomer obžalovaného k poškodenej, súd prvého stupňa tento vzťah posúdil ako pomer bývalého druha a družky.

Okresný súd mal vykonaným dokazovaním teda za preukázané, že uvedený skutok napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona s tým zistením, že násilie (prisadnutie poškodenej) nepovažoval za osobitný kvalifikačný znak, z dôvodu že násilie je inkorporované v základnej skutkovej podstate tohto trestného činu. Pri tomto trestnom čine poškodená, ako bývalá družka nemá status chránenej osoby. Iná situácia však bola pri prečine nebezpečného vyhrážania, ktorého sa obžalovaný dopustil v jednočinnom súbehu s prečinom obmedzovania osobnej slobody. Tento prečin okresný súd kvalifikoval ako spáchaný závažnejším spôsobom konania - na chránenej osobe - bývalej družke. Obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona. Práve pre vyššie uvedené okresný súd skutok právne kvalifikoval inak oproti obžalobe. Záverom poukázal na to, že k vyvodeniu trestnej zodpovednosti v tejto veci nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 ods. 2 Trestného zákona.

Pokiaľ išlo o námietku obhajoby, že celý útok až po incident na vrátnici v U. v W. predstavoval jeden skutok, kde za čiastkový útok - incident na vrátnici - už bol obžalovaný právoplatne priestupkovo postihnutý, preto nie je možné aktuálne súdený skutok viac prejednávať pred súdom (zásada ne bis in idem), okresný súd túto námietku považoval za nedôvodnú. Jednotlivé akty obžalovaného spája do jedného skutku a zároveň umožňuje deliť jeho správanie na samostatné skutky trestnoprávne relevantný následok. Tento následok nastal už pri konaní obžalovaného v izbe penziónu, kde svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky žalovaných prečinov, t.j. tieto prečiny dokonal. Incident odohrávajúci sa s odstupom 4 hodín na vrátnici U. v W. bol samostatným skutkom, ktorý nenapĺňal žiadne znaky trestného činu a preto bol správne odstúpený na prejednanie ako priestupok.

Pokiaľ išlo o určenie druhu a výmery trestu, v tomto prípade u oboch zbiehajúcich sa prečinov je trestná sadzba zhodná, a to 6 mesiacov až 3 roky, no najprísnejšie trestný je prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona. V prípade obžalovaného súd prvého stupňa poľahčujúce

okolnosti nezistil. Naopak, pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, súd zistil dve, a to podľa § 37 písm. h) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, kvôli čomu došlo k modifikácií základnej trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona zvýšením dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu. Okresný súd tak ukladal obžalovanému trest v modifikovanej trestnej sadzbe od 1 roka a 4 mesiacov do 3 rokov. Okresný súd uzavrel, že v danom prípade je potrebné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody, nakoľko alternatívne spôsoby trestania by k náprave neviedli. Poukázal pritom na osobu obžalovaného a jeho trestnú minulosť (12 krát súdne trestaný) a nepodmienečné tresty, ktoré mu boli uložené a ani tie ho v páchaní trestnej činnosti neodradili. Okresný súd preto uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 (roky), teda v strede modifikovanej trestnej sadzby, ktorý považoval za primeraný, spravodlivý a dostatočný na nápravu obžalovaného, ako i na ochranu spoločnosti, zároveň zodpovedajúci prvkom individuálnej ako aj generálnej prevencie. O náhrade škody okresný súd nerozhodoval, nakoľko si poškodená tento nárok neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajcu čo do výroku o vine, ako aj výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil na č. l. 608-609 spisu.

Obžalovaný namieta, že za konanie popísané vo výrokovej časti rozsudku už bol skorším právoplatným rozhodnutím uznaný vinným v priestupkovom konaní, t.j. o predmetnom skutku už bolo rozhodnuté, a to rozhodnutím Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom č.k. OU-NM-OVVS-2018/003237 zo dňa 09.03.2018. Poukazuje na to, že trestanie za správne delikty musí podľa čl. 154c Ústavy SR ako i čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/11/2012. Taktiež poukazuje na zásadu „ne bis in idem“, teda nebyť súdený, alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, preto nemôže obstáť odôvodnenie okresného súdu na str. 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože by to bolo v príkrom rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Obhajca uviedol, že v popise čiastkového skutku v rozsudku a čiastkového skutku v rozhodnutí o priestupku o jeden skutok. Má za to, že pokiaľ ide o skutok, ku ktorému došlo v zamestnaní poškodenej (H., ide o pokračovanie skutku, teda útok nasleduje bezprostredne po predchádzajúcom útoku. Čo sa týka výroku o treste, obhajca sa domnieva, že v prípade obžalovaného by postačoval z pohľadu účelu trestu aj trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby.

Zástupca prokuratúry sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 25.10.2018 za prítomnosti obžalovaného, obhajcu obžalovaného a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave.

Obhajca obžalovaného trval na písomných dôvodoch odvolania v celom rozsahu, avšak uviedol, že dňom konania verejného zasadnutia odvolacieho senátu mu obžalovaný ústne vypovedal plnú moc. Obžalovaný k tomu uviedol, že jeho družka - svedkyňa C. A. mu najala nového advokáta, meno uviesť nevedel, vie len, že ide o advokáta z Nitry. Na dôvodoch odvolania trvá.

Zástupkyňa Krajskej prokuratúry uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za správny vo všetkých výrokoch, navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Zároveň poukázala, že sú splnené podmienky na vykonanie verejného zasadnutia za prítomnosti pôvodného obhajcu.

Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 36 ods. 4 Trestného poriadku , v zmysle ktorého za včasnosť zvolenia si obhajcu zodpovedá obžalovaný a zmena obhajcu nie je dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu, vykonal verejné zasadnutie.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, pre náležité zistenie skutkového stavu veci, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravuje. V odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec, keď obžalovaného uznal vinným zo spáchania skutkov kladených mu za vinu je dostatočne presvedčivý, opodstatnený z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Okresný súd odsudzujúci rozsudok odôvodnil v súlade s ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Preto sa na skonštatovanie správnosti žiada odvolacím súdom uviesť nasledovné:

Deliktuálne konanie páchateľa môže v určitých prípadoch napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale zároveň aj správneho deliktu, následkom čoho je, že za jeden skutok sa páchateľovi uloží popri sankcii v správnom konaní aj trest v trestnom konaní. Je nespochybniteľné a ustálenou judikatúrou tak všeobecných súdov SR ako i ESĽP to, že ak páchateľ dostane oba tresty (teda je postihnutý tak v správnom ako i trestnom konaní) za ten istý skutok, ide o konanie v rozpore so zásadou „ne bis in idem“, teda „nie dvakrát v tej istej veci“, ktorá je upravená nielen v príslušných zákonoch Slovenskej republiky, ale vyplýva i z čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950), ktorého výklad poskytuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti. Uvedený Protokol bol inkorporovaný do nášho právneho poriadku Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí, publikované pod č. 209/1992.

Zásada „ne bis in idem“ je v Trestnom poriadku vymedzená ustanovením § 2 ods. 8 Trestného poriadku, podľa ktorého „Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.“ Táto zásada je rovnako upravená aj v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

K námietke obžalovaného o tom, že čiastkový skutok, ktorým bol fyzický útok obžalovaného voči poškodenej zo dňa 10.11.2017 na pracovisku poškodenej (U.) je čiastkovým útokom skutku ako celku (teda pokračovacieho priestupku), za ktorý už bol obžalovaný potrestaný, preto nemôže byť obžalovanému opätovne uložený trest za ten istý skutok i v trestnom konaní, uvádza odvolací súd nasledovné:

Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona, za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie páchateľa, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Skutok, ktorý sa stal na vrátnici v zamestnaní poškodenej bol skutkom, ktorý nenapĺňal znaky trestného činu v zmysle ustanovení Trestného zákona, ale vykazoval znaky priestupku v zmysle zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Závažnosť konania obžalovaného pri spáchaní tohto skutku bola malá, v dôsledku čoho bol tento skutok vyhodnotený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a v správnom konaní bola obžalovanému uložená sankcia v podobe pokuty. Na totožný záver poukázal i okresný súd v napadnutom rozhodnutí, správne s poukazom na tzv. materiálny korektív vyjadrený v § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorý určuje „hranicu“ medzi priestupkom a prečinom (event. trestným činom), ktorý predstavuje určité špecifikum trestného práva úlohou ktorého je uplatňovať dodržiavanie zásady „Ultima Ratio“.

Nakoľko tento čin bol posúdený ako priestupok, je podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona vylúčené, aby bol tento skutok považovaný za čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu, nakoľko nevykazoval jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, z logiky vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danej situácií nemožno hovoriť o pokračovacom prečine.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a správnosť ktorej je odvolaním namietaná, a to, že okresný súd vec posúdil tak, že už v čase skutku, ktorý sa odohral v penzióne Y. dňa 10.11.2017 obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky žalovaných prečinov, t.j. prečinu obmedzovania osobnej

slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a § 127 ods. 5 Trestného zákona, teda že už v čase spáchania skutku na vyššie uvedenom mieste, vo vyššie uvedenom čase, tieto skutky dokonal. Celkom jednoznačne to vyplýva nielen z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ale aj zo samotného výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným zo skutku, ktorý sa stal v penzióne Y. dňa 10.11.2017.

V prejednávanej veci sa nejednalo ani o totožnosť skutku ako to namietal obžalovaný prostredníctvom obhajcu.

Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne. Ak sa zmenia len okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu alebo formy zavinenia, ale je zachovaná podstata skutku, t.j. samotné konanie alebo následok, ktorý bol týmto konaním spôsobený - a to i len čiastočne - je zachovaná totožnosť skutku.

Skutok je pojem trestného práva procesného i hmotného. Treba však rozlišovať medzi skutkom a trestným činom. Kým skutok - ako pojem procesnoprávny je chápaný ako udalosť vo vonkajšom svete vyvolaný činom (aktivitou) človeka, trestný čin - ako pojem hmotnoprávny je súhrnom skutočností, ktoré vyčerpávajú znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu a podmieňujú trestnú zodpovednosť.

Za jeden skutok sa považujú také prejavy vôle páchateľa navonok, ktoré sú pre následok v trestnom konaní relevantné, kauzálne, pokiaľ sú spôsobené zavinene. To znamená, že jednotlivé následky uvedené v osobitnej časti Trestného zákona spájajú čiastkové akty páchateľa - ako v prejednávanom prípade - k nim smerujúce v jeden celok - skutok (a zároveň ich oddeľujú od iných jeho skutkov). Jednotu skutku možno teda vyjadriť aj tak, že dva alebo viac trestných činov má sčasti spoločné konanie.

Ak vzhľadom na vyššie uvedené porovnáme skutok, pre ktorý bol obžalovaný sankcionovaný v priestupkovom konaní, so skutkom skutkom kladeným mu za vinu, v žiadnom prípade tu nemožno hovoriť o totožnosti skutku. A to práve z toho dôvodu, že znaky skutkovej podstaty žalovaných prečinov § 183 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona so skutkovou podstatou priestupku proti občianskemu spolunažívaniu sa nezhodovali, už len minimálne v miere spoločenskej nebezpečnosti činov, protiprávnosti konania, právom chránenom záujme a v neposlednom rade i v objektívnej a subjektívnej stránke konania páchateľa.

Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný sa dopustil uvedeného skutku v jednočinnom súbehu, t.j. spáchal jeden skutok, ktorým naplnil znaky viacerých skutkových podstát trestných činov. Týmto jedným skutkom treba rozumieť tak, ako to správne posúdil súd prvého stupňa, skutok odohrávajúci sa v penzióne. Okresný súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, že obžalovaného uznáva vinným z dvoch skutkov, t.j. aj zo skutku, ktorý sa stal na vrátnici v zamestnaní poškodenej, čo je nakoniec zrejmé aj zo samotného výroku o vine, kde okresný súd popísal priebeh skutku, za ktorý obžalovanému uložil trest.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu je tak námietka vznesená obžalovaným akéhosi „dvojitého“ potrestania obžalovaného za ten istý skutok neopodstatnená.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, odvolací súd konštatuje, že trest uložený obžalovanému za spáchané prečiny bol súdom prvého stupňa uložený v súlade so zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona a súd prvého stupňa tento výrok i náležite odôvodnil. Uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne so zaradením obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia, považuje aj odvolací súd za úmerný spáchanému skutku, teda zákonný a spravodlivý, zahŕňajúci v sebe tak prvok represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, odrzkadľujúci zároveň morálne odsúdenie páchateľa.

Bez akejkoľvek polemiky ostáva správny záver okresného súdu, kedy ustálil pomer poľahčujúcich okolností, ktoré nezistil k pomerom priťažujúcich okolností, ktorými boli v danom prípade § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona a vzhľadom na zistenie tohto pomeru (0:2) postupoval správne podľa § 38

ods. 4 Trestného zákona, kedy dolnú hranicu trestnej sadzby (6 mesiacov) zvýšil o jednu tretinu (na 16 mesiacov), pričom horná hranica trestnej sadzby za spáchané prečiny ostala nemenná, teda 3 roky.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, žiada sa tu zdôrazniť, že ide o osobu s kriminálnou minulosťou

- 12 krát súdne trestaný, teda v danom prípade nešlo o jednorazové vybočenie z medzí zákona. Predošlé podmienečné odsúdenia obžalovaného zrejme neviedli k náprave a vedeniu riadneho života, čo odôvodňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní tak, ako o tom rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Práve preto nemožno dať za pravdu tvrdeniu obhajcu o neprimeranosti uloženého trestu.

Odvolací súd má za to, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť podstatným odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukazovali vinu obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V nadväznosti na preukázanie viny, okresný súd správne postupoval aj pri určený druhu a výmery trestu s poukazom na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, kedy okresným súdom uložený trest aj odvolací súd považuje za zákonný, spravodlivý a primeraný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.