Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/127/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: K. R., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom T. J., D. XXX/X, o zaplatenie 3.398,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 9. decembra 2016 č. k. 16C/2/2016-47 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu o zaplatenie 3.398,10 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.963,20 eur od 3. februára 2013 zamietol; II: žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 145 ods. 3, § 150, § 151 ods. 1, § 180, § 186 ods. 2, § 191, § 297 prvá veta (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z.); § 35 ods. 2, § 53 ods. 1, 5 a 9, § 54 ods. 2, § 101, § 103, § 565 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy); § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ); § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zn. 5 MCdo 5/2009. Vecne dôvodil, že pôvodná žalobkyňa - Consumer Finance Holding, a.s., sa žalobou došlou súdu prvej inštancie 11.1.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny 3.963,20 eur s úrokom z omeškania. V žalobe dôvodila, že 21.6.2012 so žalovaným uzavrela zmluvu č. 5015016, ktorou mu poskytla pôžičku 4.293,60 eur, ktorú mal splácať v 78 (správne v 24) mesačných splátkach po 117 eur (správne po 178,90 eur), v dôsledku neplnenia povinností veriteľka úver vypovedala, no žalovaný dlh neuhradil. Podaním došlým 2.3. 2016 žalobkyňa vzala späť svoju žalobu v časti o zaplatenie istiny 750,67 eur (poznámka odvolacieho súdu - správne 565,10 eur), keďže k späťvzatiu došlo skôr, než bola žaloba doručená žalovanému, súd prvej inštancie podľa § 145 ods. 3 pokračoval v konaní o zvyšku uplatneného nároku bez rozhodnutia o čiastočnom zastavení (3.963,20 - 565,10 = 3.398,10 eur). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe aj na pojednávaní žiadal povoliť splátky. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého Consumer Finance Holding a.s. (spoločnosť, ktorej predmetom podnikania bolo okrem iného poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov) ako veriteľ a žalovaný (ktorý nie je podnikateľom a v prerokúvanej veci nekoná na účely svojej podnikateľskej činnosti) ako dlžník 21. júna resp. 21. mája 2012 podpísali listinu označenú ako „Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“ č. 5015016 (č. l. 3). V časti tejto listiny označenej „II. Schválená výška Pôžičky“ sú okrem iného vymedzené schválená výška pôžičky 3.457,04 eur, mesačná splátka 178,90 eur, počet splátok 24, „Celková suma Pôžičky“ 4.293,60 eur, ročná úroková sadzba 24,04 %, konečná splatnosť „Jún/2014“, ročná percentuálna miera nákladov a priemerná RPMN. V

časti „III. Účel použitia Pôžičky“ je uvedené, že podpisom zmluvy klient „žiada, aby sa z poskytnutej Pôžičky uhradili podľa nasledujúcej špecifikácie jeho záväzky voči Spoločnosti a záväzky voči VÚB, a.s., kde Spoločnosť vystupuje ako Správca“. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené pohľadávky zo štyroch zmlúv (v časovom poradí): z 21. marca 2011 so zostatkom 1.017,06 eur, 23. apríla 2010 so zostatkom 240,25 eur a 26. novembra 2010 so zostatkom 2.199,73 eur. V časti zmluvy o pôžičke označenej „Klient“ je okrem iného obsiahnuté predtlačené ustanovenie tohto znenia: „...prehlasujem, že som sa pred podpísaním Zmluvy oboznámil s Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len VOP), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, prevzal som ich, súhlasím s nimi, nemám k nim žiadne výhrady a zaväzujem sa ich dodržiavať...“ Tesne nad podpisom zmluvných strán je umiestnené ich predtlačené vyhlásenie, v zmysle ktorého „Riadnym vyplnením a podpísaním tejto Zmluvy všetkými stranami uzavrela Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. s Klientom Zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Podmienky a Všeobecné obchodné podmienky.“ Žalovaný zaplatil veriteľovi len splátky za júl a august 2012, ďalšie platby však nevykonal. Vzhľadom na to veriteľ listom z 24.1.2013 zmluvu č. 2015016 (správne č. 5015016) vypovedal a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 3.492,50 eur (správne 3.564,22 eur). Tento list žalovaný prevzal 28.1.2013 a v apríli 2013 (správne v máji 2013) ešte doplatil 110,38 eur. Právne vec posúdil tak, že žalobkyňa sa domáha svojich nárokov zo zmluvy z 21. mája/21. júna 2012, ktorej právna kvalifikácia je nejasná, samotná zmluva je nazvaná zmluvou o pôžičke, taktiež plnenie veriteľa je v zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“) označené ako „Pôžička“, podľa názoru súdu prvej inštancie treba pri výklade tejto zmluvy o pôžičke postupovať podľa § 35 ods. 2 O.z. a s prihliadnutím na použité jazykové výrazy (pôžička) dospieť k záveru, že táto zmluva je zmluvou o pôžičke v zmysle O.z., na čom nič nemení ani ustanovenie ods. 14.8 VOP, keďže toto ustanovenie naopak odkazuje na „zmluvný typ zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, ktorý v našom práve neexistuje, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je samostatným zmluvným typom, ale je spoločným označením pre rôzne zmluvné typy, ktorých ekonomickou podstatou je úverovanie spotrebiteľa veriteľom-podnikateľom (napríklad aj formou dohody o splátkach ceny v rámci uzavretej kúpnej zmluvy alebo zmluvy o dielo), uvedené ustanovenie VOP tak nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by jasne vymedzovalo právny charakter uzavretej zmluvy. S poukazom na § 54 ods. 2 O.z. bol názoru, že pre spotrebiteľa je priaznivejšie, aby sa vzťah medzi ním a spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s. posudzoval ako vzťah občianskoprávny (zo zmluvy o pôžičke). Ust. ods. 14.8 VOP by síce bolo možné považovať za dohodu o voľbe pôsobnosti Obch.z. v zmysle § 262 Obch.z., avšak vzhľadom na to, že takáto voľba je obsiahnutá len vo VOP, ktoré pojmovo nemôžu byť individuálne vyjednané, ide o tzv. neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 O.z., ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 O.z. neplatná. Zmluva o pôžičke z 21. mája/21. júna 2012 sa tak v tomto prípade spravuje O.z., nie Obch.z., z tejto zmluvy bol žalovaný (dlžník) povinný splácať poskytnutú pôžičku v dohodnutých splátkach s úrokom. Žalobkyňa však po vypovedaní zmluvy žiada splatenie celého zostatku istiny úveru naraz s úrokom z omeškania od 3.2.2013, teda v podstate tvrdí, že počas trvania zmluvy došlo k zosplatneniu celého úveru. Súčasťou zmluvy sa na základe jednoznačného vyhlásenia žalovaného obsiahnutého v texte zmluvy stali VOP, ktorých pravdivosť žalovaný v konaní nespochybnil. Podľa ods. 12.2 VOP bol veriteľ oprávnený vypovedať zmluvu kedykoľvek, k jej zániku však dochádza až v zmysle ods. 12.1, teda úplným splatením. Z takto formulovaného ustanovenia je teda zrejmé, že jeho cieľom nie je výpoveď zmluvy v pravom slova zmysle (teda v zmysle ukončenia zmluvy, porov. § 582 O.z.), ale len privodenie okamžitej splatnosti všetkých splátok, pričom samotná zmluva zanikne až splnením dlžníkovho dlhu. Podľa názoru súdu tak citované ustanovenie predstavuje vlastne dohodu obdobnú tej, ktorú predpokladá § 565 O.z.. Veriteľ teda môže kedykoľvek (bez obmedzenia akýmikoľvek zmluvnými predpokladmi) a bez akéhokoľvek zmluvného dôvodu žiadať splatenie celého dlhu kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu. Podobnosť s ustanovením § 565 O.z. a tým aj podobné posudzovanie právnych dôsledkov takejto dohody (pozri ďalej) má význam aj z hľadiska § 53 ods. 9 O.z., ktoré ustanovenie viaže využitie práva podľa § 565 O.z. na určité obmedzujúce podmienky. Cieľom týchto obmedzení je pritom ochrana spotrebiteľa pred okamžitými nepriaznivými následkami omeškania s platením. Podľa názoru súdu by takémuto ochrannému účelu odporovalo, ak by veriteľ mohol dohodu podľa § 565 O.z. nahradiť právom kedykoľvek a bezdôvodne zmluvu vypovedať. Takáto výpoveď by totiž privodila presne tie následky, ktoré privodí uplatnenie práva podľa § 565 O.z., a ktorým má § 53 ods. 9 O.z. brániť. Teleologický výklad § 53 ods. 9 v spojení s § 565 O.z. potom vyžaduje, aby aj dohoda v spotrebiteľskej zmluve, podľa ktorej môže veriteľ kedykoľvek privodiť okamžitú splatnosť splátok spotrebiteľského úveru (pôžičky), podliehala rovnakým obmedzeniam (§ 53 ods. 9 O.z.) ako dohoda v § 565 O.z.. K ods. 12.2 VOP uviedol, že tak z prerokúvanej veci, ako aj z iných obdobných vecí známych súdu z úradnej činnosti vyplýva, že žalobkyňa využíva toto ustanovenie na to, aby žiadala od dlžníka okamžité splatenie pôžičky práve pri

omeškaní so splátkami. Takýto postup podľa názoru súdu dokazuje, že vôľa žalobkyne pri vypracúvaní VOP (konkrétne odseku 12.2) smerovala práve k tomu, aby tým bolo umožnené okamžité zosplatnenie omeškaných úverov. Podľa § 35 ods. 2 O.z. tak treba toto ustanovenie vykladať predovšetkým ako dohodu o možnosti žiadať splatenie všetkých splátok kedykoľvek, ale najmä v prípade omeškania s plnením splátok, teda najmä v prípadoch upravených v § 565 O.z.. Podľa názoru súdu však potom treba na takúto dohodu (ktorá smeruje k rovnakému cieľu ako dohoda podľa § 565 O.z.) aplikovať všetky tie ustanovenia, ktoré sa aplikujú na dohodu podľa § 565 O.z.. Ide predovšetkým o osobitnú úpravu premlčania v tomto prípade (§ 101 a 103 O.z.). Účelom ustanovenia § 103 Obč. zák. je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565 Obč. zák. pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565 O.z. veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo využíva. Podľa názoru súdu však tieto následky musia platiť aj pre takú dohodu, aká je obsiahnutá v ods. 12.2 VOP. Ak totiž táto dohoda rovnako umožňuje veriteľovi kedykoľvek zosplatniť celý úver, potom sa musia rovnako aplikovať ustanovenia chrániace dlžníka pred možnou snahou veriteľa „predlžovať“ premlčaciu dobu otáľaním s výkonom tohto práva. Iný výklad by viedol k absurdným záverom: veriteľ, ktorý sa s dlžníkom dohodol len na dohode podľa § 565 O.z., by mal byť motivovaný k skorému uplatneniu svojej pohľadávky (hoci objektívne môže byť potrebný určitý čas na zistenie, či sú splnené podmienky § 565 O.z.), no veriteľ, ktorý sa dohodol na možnosti vypovedania a zosplatnenia kedykoľvek a ktorý teda nemusí skúmať splnenie žiadnych podmienok, by k takémuto skorému uplatňovaniu motivovaný nebol. Takýto výklad nezodpovedá účelu vyjadrenému v § 103 O.z.. Na základe toho tak súd dospel k záveru, že § 103 O.z. treba aplikovať aj na premlčanie dlhu zosplatneného v dôsledku výpovede na základe oprávnenia daného žalobkyni v ods. 12.2 VOP v prerokúvanej veci. V prerokúvanej veci z ust. ods. 6.2 VOP vyplýva, že splátky sú zročné do 20. dňa kalendárneho mesiaca. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že žalovaný ako prvú nezaplatil splátku splatnú 20.10.2012 ani žiadnu ďalšiu splátku. Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. celý dlh zosplatnila výpoveďou - listom z 24.1.2013. Ust. § 53 ods. 9 O.z. umožňuje vykonať právo zosplatnenia až po trojmesačnom omeškaní so splatením niektorej splátky. Vzhľadom na dátum listu (24.1.2013) tak k zosplatneniu výpoveďou mohlo dôjsť len v dôsledku omeškania so splátkou splatnou 20.10.2012, keďže od jej splatnosti do 24.1.2013 uplynuli viac ako tri mesiace. V zmysle § 103 O.z. však plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokúvanej veci išlo o splátku splatnú 20.10.2012, začala týmto dňom plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovanej. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu tak uplynula najneskôr 20.10.2015. Podľa už uvedeného tieto isté závery platia aj v prípade výpovede zmluvy o pôžičke. Na tento záver nemá nijaký vplyv to, že § 53 ods. 9 O.z. umožňuje uplatniť právo podľa § 565 O.z. až po trojmesačnom omeškaní. Predovšetkým, v tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete O.z., podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa § 565 O.z.. To je však v rozpore s § 53 ods. 9 O.z., ktorý jasne hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). Teda v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 O.z. po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však - ako už bolo uvedené

- nemá vplyv na plynutie premlčania. Ustanovením § 53 ods. 9 O.z. sa totiž nijako nenovelizovalo ustanovenie § 103 O.z., preto aj v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia. Keďže § 53 ods. 9 O.z. umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, „pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh“ v zmysle § 103 O.z.. Preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia. Premlčacia doba na splatenie zvyšku dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným tak uplynula najneskôr 20.10.2015. Nárok na úroky z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku pritom podlieha rovnakému premlčaniu ako záväzok hlavný. Premlčanie istiny k 20.10.2015 tak malo za následok aj premlčacie nároku na úroky z omeškania. Žaloba podaná na súd 11.1.2016 je tak podaná po uplynutí premlčacej doby celej pôžičky, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaný je spotrebiteľom v zmysle § 2 písm. a/ ZoSÚ, musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, prihliadnuť na premlčanie práva aj bez - inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta O.z.) - námietky žalovaného, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. V prerokúvanej veci súd neskúmal, či boli naplnené všetky predpoklady

§ 53 ods. 9 O.z. na zosplatnenie dlhu, z obsahu tohto ustanovenia totiž vyplýva, že jeho cieľom je chrániť spotrebiteľa, nie veriteľa. Preto podľa názoru súdu nemôže mať nedodržanie podmienok uplatnenia tohto ustanovenia za následok absolútnu neplatnosť zosplatnenia, na ktorú by mal súd hľadieť z úradnej povinnosti, ale len námietku dlžníka, že nenastala splatnosť jeho záväzku v súlade so zmluvou a so zákonom. Opačný postup by totiž paradoxne favorizoval veriteľa práve z hľadiska plynutia premlčacej lehoty, keďže neplatnosť zosplatnenia by vlastne mala za následok, že dlh by bol splatný podľa pôvodne dohodnutých splátok, ktoré by sa však premlčiavali odo dňa svojej zročnosti. Veriteľ by tak v konečnom dôsledku profitoval z vlastného protiprávneho úkonu, čo je v rozpore s elementárnymi právnymi zásadami občianskeho práva. Preto podľa názoru súdu treba aj následky porušenia § 53 ods. 9 O.z. posudzovať tak, aby to bolo na prospech spotrebiteľovi, ktorého má toto ustanovenie chrániť, nie veriteľovi, ktorého chrániť nemá. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a vecne plným úspechom žalovaného vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu zaviazaním žalovaného zaplatiť jej sumu 3.298,10 eur, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.398,10 eur od 3.2.2013 do 13.10.2016, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.348,10 od 14.10.2016 do 16.11.2016, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.298,10 eur od 17.11.2016 do zaplatenia, ďalej navrhovala konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastaviť. Odvolateľka dôvodila, že napadnutý rozsudok nie je správny, keď súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 103 vety druhej O. z. pre posúdenie plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku uplatneného v tomto konaní, keďže jej právny predchodca nepostupoval podľa ustanovenia § 565 O. z., z ktorého dôvodu je argumentácia súdu prvej inštancie ustanovením § 103 vety druhej O. z. nesprávna. Zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou právny predchodca žalobkyne predčasne ukončil výpoveďou z 24.1.2013 a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 5 dní od doručenia výpovede, v texte výpovede právny predchodca oznámil žalovanému predčasné ukončenie úverového vzťahu a zároveň vyčíslil dlžnú sumu, na ktorej zaplatenie vyzval žalovaného. Jeho postup bol plne v súlade s ustanovením bodu 12.2 VOP, pri hodnotení uvedeného listu nie je možné použiť ustanovenie § 54 ods. 2 O. z., pretože sa nejedná o pochybnosti obsahu spotrebiteľskej zmluvy, ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv právny predchodca žalobkyne ako účastník zmluvného vzťahu využil. Odvolateľka bola názoru, že súd nemôže svojím vlastným právnym hodnotením nahrádzať vôľu účastníka zmluvného vzťahu a rozhodovať o tom, aké právo bolo účastníkom zmluvného vzťahu využité. Z obsahu listu z 24.1.2013 jednoznačne vyplýva, že sa jedná o výpoveď úverovej zmluvy s výzvou na plnenie. Trvala na tom, že predčasnému ukončeniu úverového vzťahu výpoveďou pre porušenie platobných povinností žalovaným došlo platne. Ustanovenie § 582 O. z. nebráni zmluvným stranám dohodnúť si možnosť predčasného ukončenia zmluvného vzťahu uzavretého na dobu určitú výpoveďou. Takýto postup je plne v súlade so základnou zásadou „čo nie je zakázané je dovolené“. Z ustanovenia § 582 O. z. nevyplýva zákaz dojednania výpovede zmluvy uzavretej na dobu určitú, čo vyplýva z dispozitívneho charakteru dotknutého ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 3 O. z.. Podporne odkázala aj na ust. § 48 ods. 1 O. z., ktorým zákonodarca umožňuje zmluvným stranám dohodnúť si spôsob predčasného ukončenia zmluvného vzťahu odstúpením od zmluvy, a to aj zmluvy uzavretej na dobu určitú. Je nelogické, aby rovnaký výsledok predčasného ukončenia zmluvného vzťahu dojednaného na dobu určitú nemohli zmluvné strany dosiahnuť výpoveďou, na ktorej sa zmluvne dohodli. Naviac spôsob ukončenia zmluvného vzťahu výpoveďou dojednaný v článku 12 bod 12.2 je pre obe zmluvné strany rovnaký, žalovaný ako spotrebiteľ nebol nijakým spôsobom ukrátený na svojich právach na úkor dodávateľa. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.7.2010 sp. zn. 32Cdo 750/2009. K predčasnému zániku úverového vzťahu výpoveďou podľa ustanovenia čl. 12 bod 12.2 VOP došlo platne. Výpoveď úverovej zmluvy spolu s výzvou na zaplatenie dlžného zostatku bola žalovanému doručená 28.1.2013 a lehota 5 dní na zaplatenie dlžného zostatku predčasne ukončeného úveru uplynula dňa 2.2.2013. Od 3.2.2013 je žalovaný v omeškaní so zaplatením svojho dlhu. Premlčacia lehota pre zaplatenie celej sumy dlžného zostatku predčasne ukončeného úveru podľa § 101 O. z. začala plynúť 3.2.2013 a žalovaná pohľadávka tak bola dňa 11.1.2016 uplatnená na súde v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby. Uplatnený nárok tak v čase začatia konania nebol premlčaný. V dôsledku nesprávneho posúdenia predčasného ukončenia úverového vzťahu súd prvej inštancie nesprávne posúdil premlčanie žalobkyňou uplatneného nároku. Právny názor súdu prvej inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie celého nároku začne podľa ustanovenia § 103 vety druhej O. z. plynúť od prvej riadne a včas nezaplatenej splátky (v tomto prípade od 20.10.2012) je nesprávny a v rozpore so zásadou dôvery v právo a skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po nezaplatení prvej riadne a včas neuhradenej splátky núti

veriteľa vyvolať predčasnú splatnosť celého dlhu. Obzvlášť to platí v dotknutom prípade, keď účastníci úverovej zmluvy si dohodli splatenie úveru v 24 úverových splátkach. Podporne poukázala na právne závery vyjadrené v rozhodnutiach Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 11Co/445/2015 zo 4.5.2016, sp. zn. 23Co/606/2015 zo 16.8.2016. Nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol o čiastočnom späťvzatí v časti o zaplatenie sumy 100 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania v podaní žalobkyne z 8.12.2016, týmto odvolateľka navrhla, aby odvolací súd konanie v časti o zaplatenia 100 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil. Správnym a náležitým zistením skutkového stavu veci, ako aj správnym právnym posúdením veci by súd prvej inštancie žalobe vyhovel v ňou upravenom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril len tak, že nakoľko je čiastočný invalidný dôchodca s mesačným príjmom 93 eur, je ochotný splatiť dlh v mesačných splátkach po 50 eur. Odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou (§ 359 , proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/ a h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že je dôvodné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 389 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Podľa § 380 ods. 2 na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Podľa § 161 ods. 1 ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). Vecnou procesnou podmienkou je aj existencia návrhu na začatie konania (žaloby). Podľa § 217 ods. 1 veta prvá pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa § 145 ods. 2 ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa § 146 ods. 1 súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Z podania žalobkyne z 8.12.2016, doručeného elektronicky súdu prvej inštancie dňa 8.12.2016 (porovnaj č.l. 41 a potvrdenku o prijatí na č.l. 44) s overeným elektronickým podpisom (č.l. 45) vyplýva, že žalobkyňa pristúpila k čiastočnému späťvzatiu žaloby a to v časti o zaplatenie sumy 100 eur s príslušenstvom a navrhla súdu konanie v tejto časti zastaviť a vrátiť jej nespotrebovanú časť súdneho poplatku. Žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 3.298,10 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 3.398,10 eur od 3.2.2013 do 13.10.2016, 8,75% ročne zo sumy 3.348,10 eur od 14.10.2016 do 16.11.2016 8,75% ročne zo sumy 3.298,10 eur od 17.11.2016 do zaplatenia.

Takéto podanie doručené súdu prvej inštancie pred vydaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie však bolo do predmetného spisu založené až po pojednávaní 9.12.2016, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Súd prvej inštancie nerozhodol o takomto čiastočnom späťvzatí žaloby (100 eur s príslušenstvom), naopak aj v tejto časti ďalej konal a vo veci rozhodol (aj v späťvzatej časti žaloby) vecne napadnutým rozsudkom. Odvolací súd by musel s poukazom na 380 ods. 2 prihliadať i bez námietky ktorejkoľvek strany (ex offo, teda z tzv. úradnej povinnosti) na nedostatok procesných podmienok konania - neexistenciu návrhu/žaloby v časti o 100 eur s príslušenstvom (v dôsledku späťvzatia žaloby v takejto časti), odvolateľka takýto nedostatok podmienok konania v odvolaní namietala a v uvedenej časti tu bol dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktorý môže uvedené pochybenie napraviť postupom podľa § 145 ods. 2 resp. § 146 ods. 1 CSP.

6. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalobkyňou uplatnená pohľadávka je premlčaná. Na premlčanie súd prvej inštancie prihliadal ex offo (teda bez námietky žalovaného podľa § 100 ods. 1 vety druhej a tretej O.z.) podľa v tom čase účinného § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom premlčanie bolo jediným dôvodom na zamietnutie žaloby. Odvolateľka v odvolaní nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatneného nároku, trvala na tom, že v čase začatia konania nárok nebol premlčaný. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa § 193 veta prvá súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších zmien a doplnení, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť (podľa poznámky č. 10 - čl. 125 ods. 3 Ústavy) dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 7.2.2018, o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016 bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.9.2018 pod č. 271/2018 Z.z.. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie (9.12.2016) bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať.

Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti (porov. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/06). Platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis uznesenie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007). Napriek uvedenému nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016 treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Hoci a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06 - zjednotenie odchylných právnych názorov; Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zväzok 1, ročník 2006, str. 740). Postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, bol síce v súlade s vtedy účinným ustanovením zákona, avšak jeho aplikácia súdom prvej inštancie v danej veci vzhľadom na vyššie uvedené, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ i b/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie. 7. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť, posúdiť dôvodnosť žalobou uplatňovaného nároku a až potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 odôvodniť.

8. Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie (okrem prvoinštančných trov) i o trovách tohto odvolacieho konania .

9. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435