Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-158-2018.pdf
PDF · 89.27 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/158/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Body Nutrition s.r.o., so sídlom Bratislava, Sabinovská 12, IČO: 47 921 226, zastúpeného: GHS Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Lazaretská 3/A proti žalovaným: 1/ Q. Q., bytom Q., V. XXX/XX a 2/ J. Q., bytom A. XXX, obaja zastúpení Mgr. Petrom Tomom, advokát, so sídlom Prievidza, Bôrová 446/36, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 8C/8/2017-172 zo dňa 31. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu s poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 145 ods. 1, § 146 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vypratania v žalobe označených nehnuteľností. Podaním zo dňa 29.05.2018 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Dispozícia so žalobou patrí medzi základné procesné oprávnenia žalobcu. Žalobca účinne zobral späť žalobu v celom rozsahu a žalovaní voči späťvzatiu žaloby neprejavili nesúhlas (§ 146 ods. 2 prvá veta CSP), preto súd podľa § 145 ods. 1 CSP konanie zastavil. Žalobca tým, že žalobu zobral späť, procesne zavinil zastavenie konania a preto súd podľa § 256 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania protistrane, t.j. žalovaným. Pre úplnosť súd dodal, že o vrátení preddavkov na trovy dôkazu, ktoré doposiaľ strany v konaní uhradili, rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania. 2. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. V podanom odvolaní namietali, že je celkom nesprávne, aby súd informoval a doručil späťvzatie žaloby ich právnemu zástupcovi e-mailom o 11:27 hod. dňa 30.05.2018 a hneď na druhý deň, t.j. 31.05.2018 vydal uznesenie o zastavení konania s odôvodnením, že žalovaní 1/ a 2/ voči späťvzatiu žaloby neprejavili nesúhlas (žalovaní 1/ a 2/ sa skutočne dozvedeli o späťvzatí žaloby o 11:27 hod. dňa 30.05.2018). Súd takýmto konaním neposkytol ani len 24 hodín žalovaným 1/ a 2/, aby uplatnili ich procesné právo nesúhlasiť so späťvzatím žaloby (§ 146 CSP) a primeraný čas na poradu s ich právnym zástupcom a ani na prípravu písomného nesúhlasu so späťvzatím žaloby, ktoré sa musí podľa zákona riadne odôvodniť s čím je spojená aj časová náročnosť. Súd takýmto konaním (t.j. neposkytnutím primeranej lehoty, resp. takmer žiadnej lehoty) odňal žalovaným 1/ a 2/ možnosť konať pred súdom a znemožnil im uskutočniť ich procesné právo podľa § 146 CSP, a to v takej miere, že ho už nemôžu vôbec v konaní vykonať, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaní 1/ a 2/ a ani ich právny zástupca nemali vedomosť o tom, že bolo dňa 31.05.2018 vydané uznesenie o zastavení konania, a to z dôvodu, že im bolo toto uznesenie poštou doručené až dňa 19.06.2018. Nakoľko túto vedomosť žalovaní 1/ a 2/ nemali, prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali dňa 03.06.2018 písomný
nesúhlas so späťvzatím žaloby, pričom zdôraznili, že tak učinili o 4 dni po tom, ako sa dňa 30.05.2018 dozvedeli o späťvzatí žaloby, avšak ešte pred tým, ako sa dozvedeli o uznesení o zastavení konania zo dňa 31.05.2018, ktoré bolo žalovaným 1/ a 2/ doručené až dňa 19.06.2018, t.j. až po uplynutí 16-tich dní po podaní vyjadrenia nesúhlasu so späťvzatím žaloby. Súd sa okrem toho vôbec nezaoberal dôvodmi nesúhlasu žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby, ktoré uvádzajú v písomnom vyjadrení nesúhlasu so späťvzatím žaloby zo dňa 03.06.2018, a teda, keďže sa nimi konajúci súd nikdy nezaoberal, nemohol ani dôjsť k správnemu rozhodnutiu vo veci, t.j. v otázke, či má alebo nemá súdne konanie zastaviť. Na záver navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že skutočnosti, ktoré právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ uviedol v odvolaní smerujú iba k jednému odvolaciemu dôvodu, a to dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že nie každé porušenie procesných práv strany zo strany súdu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Nesúhlasí s tvrdeniami o tom, že by vôbec malo dochádzať k porušovaniu akýchkoľvek procesných práv žalovaných 1/ a 2/ v konaní, no ak by aj takúto možnosť čo i len hypoteticky pripustil, v žiadnom prípade by sa nejednalo o také porušenie, ktoré by porušovalo právo žalovaných 1/ a 2/ na spravodlivý súdny proces. Jedinou motiváciou žalovaných 1/ a 2/, prečo nesúhlasia so späťvzatím žaloby a zastavením súdneho konania je, že žalovaní 1/ a 2/ chcú rozhodnutie o tom: „kto má vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti“. Toto vyplýva z ich podania zo dňa 03.06.2018, označeného ako „Vyjadrenie nesúhlasu so späťvzatím žaloby“. Okrem toho žalobca počas konania vysvetlil, že nemožno v tomto konaní prejudiciálne rozhodovať o vlastníckom práve k predmetnej nehnuteľnosti s poukazom na rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 30.03.2012, sp.zn. 39C/30/2010, aj keby takéto rozhodovanie bolo možné, prejudiciálne posúdenie nevyvoláva nijaké účinky mimo toho konania, kde sa otázka prejudiciálne posudzuje, pretože výrok o prejudiciálnom posúdení nie je súčasťou enunciátu konečného rozhodnutia vo veci samej, ale je iba súčasťou toho, čo možno označiť za obiter dictum (nemožno na základe neho vykonať zápis záznamom v katastri nehnuteľnosti). V tomto konaní nie je možné meritórne rozhodovať o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, preto dôvod nesúhlasu žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby je vskutku absolútne irelevantný. Nakoľko dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby a zastavením konania, ktorý žalovaní 1/ a 2/ uvádzajú je absolútne nespôsobilým dôvodom na zvrátenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho nemožnosťou uplatnenia nemohlo dôjsť ani k porušeniu ich procesných práv v takej miere, že by bolo porušené ich právo na spravodlivé konanie. Na záver navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a 380 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v konečnom dôsledku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ vypratania nehnuteľností. V priebehu konania vzal podaním zo dňa 29.05.2018 žalobu späť v celom rozsahu a požiadal o zastavenie konania. Na rube č.l. 162 sa nachádza úradný záznam, kde je okrem iného uvedené, že právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ požiadal zaslať späťvzatie žaloby na e-mail, s poznámkou „zaslané“ dňa 30.05.2019. Na č.l. 171 sa následne nachádza záznam zákonného sudcu zo dňa 30.05.2018, podľa ktorého právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ „pri doručovaní späťvzatia a telefonickom kontakte nevyjadril nesúhlas so späťvzatím“. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené vydal nasledujúci deň, t.j. 31.05.2018 napadnuté uznesenie (skôr, ako právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ odoslal dňa 03.06.2018 do elektronickej schránky súdu prvej inštancie vyjadrenie nesúhlasu so späťvzatím žaloby) doručené právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ dňa 19.06.2018.
6. Podľa § 144 a § 145 ods. 1 CSP žalobca môže vziať žalobu späť. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
7. Podľa § 146 veta prvá CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí.
8. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na prejednaní svojej žaloby celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho žalobe (časti žaloby) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Pretože späťvzatie žaloby môže byť v rozpore
s oprávnenými záujmami žalovaného na dokončenie konania meritórnym rozhodnutím o veci, má žalovaný zásadne právo vyjadriť nesúhlas s týmto žalobcovým procesným úkonom.
9. Ak teda vzal žalobca žalobu späť, je súd povinný pred rozhodnutím o tomto úkone vyzvať žalovaného, aby uviedol, či so späťvzatím súhlasí, a aby, ak so späťvzatím žaloby nesúhlasí uviedol vážne dôvody, pre ktoré s takýmto procesným úkonom nesúhlasí. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami a dopad na postavenie strán, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2010).
10. Súd musí žalovanému vytvoriť procesnú možnosť vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby vždy, teda aj vtedy, ak so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky konania možno predpokladať, že žalovaný neprejaví nesúhlas so späťvzatím žaloby. Súhlasom alebo nesúhlasom žalovaného so späťvzatím žaloby môže byť len jeho procesný úkon, ktorý je tak z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska časového jeho reakciou na výzvu súdu, aby sa vyjadril k procesnému úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu späť (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.6.2012, sp. zn. 4 M Cdo 16/2011).
11. Odvolací súd na podklade zistených skutočností a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie, kedy nedoručil riadne späťvzatie žaloby žalovaným 1/ a 2/ a zároveň im neurčil lehotu na vyjadrenie sa k nemu, kde po doručení späťvzatia žaloby iba e-mailom doručil späťvzatie prostredníctvom právneho zástupcu žalovaným 1/ a /2 dňa 30.05.2018 a následne dňa 31.05.2018, bez toho, aby mali žalovaní 1/ a 2/ možnosť vyjadriť svoj nesúhlas, vydal napadnuté uznesenie o zastavení konania, bol nesprávny. Uvedený postup súdu prvej inštancie má však povahu procesného nedostatku, ktorý bolo možné odstrániť v konaní pred odvolacím súdom na podklade podaného odvolania, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ podali včas odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania. Odvolací súd preto preskúmal nesúhlas žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby a dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, nakoľko nenapĺňa zákonnú požiadavku vážneho dôvodu v zmysle § 146 CSP, pre ktorý by bolo potrebné späťvzatie žaloby zamietnuť, resp. konanie o žalobe nezastaviť alebo v súčasnom stave v konaní pred odvolacím súdom napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Z vyjadrenia nesúhlasu žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby zo dňa 03.06.2018 vyplýva, že je založený na tvrdeniach o spornej právnej otázke vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (v dôsledku namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18.07.2017, neplatnosti záložnej zmluvy zo dňa 23.07.2014 ako aj namietaného výkonu záložného práva), ktorých vypratania sa v danom konaní domáhal žalobca a ktorá právna otázka zostane pri zastavení konania podľa žalovaných 1/ a 2/ naďalej sporná, ak by nebola vyriešená definitívne v tomto súdnom konaní.
13. Otázka záväzného určenia vlastníckeho práva prichádza do úvahy predovšetkým v konaní o určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP, prípadne v rámci konania o vzájomnej žalobe za predpokladu uplatnenia takejto požiadavky stranou sporu a to aj v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, ako žaloby na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Žalobca ako dominus litis vymedzil predmet konania ako vypratanie nehnuteľností v rámci ktorého žalovaní 1/ a 2/ spochybňovali svojimi tvrdeniami jeho vlastnícke právo, ktoré by pre úspech v spore (okrem iného) bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať. Samotnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, resp. vzájomnú žalobu žalovaní 1/ a 2/ nepodali. Preukázanie vlastníckeho práva v konaní o vypratanie nehnuteľnosti pri spochybňovaní platnosti právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva (titulus), v danej veci uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 18.07.2017, resp. spochybňovaní platnosti záložnej zmluvy zo dňa 23.07.2014 v dôsledku ktorej bola uvedená kúpna zmluva uzatvorená, prípadne procesu výkonu záložného práva žalovanými 1/ a 2/ je otázkou svojím charakterom predbežnou (prejudiciálnou), ktorú môže súd posúdiť sám aj v konaní o vypratanie nehnuteľností. Ide však len o otázku, ktorá mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní vo veci samej. Výsledok posúdenia tejto otázky by sa ale neprejavil v samotnom výroku rozhodnutia o vyprataní nehnuteľností (merite veci). Preto ak bol dôvod nesúhlasu žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby založený na nevyhnutnosti odstrániť stav právnej neistoty medzi stranami sporu
určením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v konaní o vypratanie týchto nehnuteľnosti (konanie vo veci samej), tento nemohol mať iný právny následok ako ten, že nesúhlas žalovaných 1/ a 2/ nebude mať charakter vážneho dôvodu v zmysle § 146 veta prvá CSP.
14. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 CSP tak, že odvolací súd nepriznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/.
16. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania a premieta zákonný princíp, podľa ktorého náhrada trov konania zaťažuje stranu, ktorá v spore nebola úspešná. Ustanovenia § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody osobitného zreteľa. Dôvody osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
17. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Z uvedeného výkladu § 257 CSP vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 2/2008, zo dňa 25. februára 2009).
18. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené právne úvahy dospel vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov odvolacieho konania k záveru, že v danej veci existuje dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemožno v zmysle § 257 CSP žalobcovi výnimočne priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/. Vychádzajúc z procesnej situácie v konaní pred súdom prvej inštancie, kedy bolo konanie napadnutým uznesením zastavené, vedúcej k využitiu riadneho opravného prostriedku žalovanými 1/ a 2/, možno konštatovať, že v dôsledku nesprávneho postupu súdu prvej inštancie (bod 11. odôvodnenia) bolo na ťarchu žalovaných 1/ a 2/ vyvolané odvolacie konanie predčasne. V takejto okolnosti vedúcej k podaniu dôvodného odvolania žalovanými 1/ a 2/ vo vzťahu k namietanému postupu súdu prvej inštancie ale nie dôvodného vo vzťahu k zastaveniu konania v dôsledku nesúhlasu žalovaných 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov, ktoré neboli vo veci dané, vzhliadol odvolací súd podľa § 257 CSP dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý žalobcovi výnimočne nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).