Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/14/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcov: 1/ V.. G. I., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. X, H., 2/ Z. I., T.. XX.XX.XXXX, H. W.M. XX, H., obaja zast. JUDr. Peter Škriečka, advokát, IČO: 42 267 072, so sídlom Námestie slobody 11, Bratislava, proti žalovanému: V.. N. G., T.. XX.XX.XXXX, H. N. M. XXX, H., zast. VRBA & PARTNERS s.r.o., IČO: 35 918 225, so sídlom Sliezska 9, Bratislava, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. marca 2016, č.k. 10C 108/2011-389, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa po jej čiastočnom späťvzatí (a následnom zastavení konania v tejto späťvzatej časti) a úprave petitu domáhali voči žalovanému určenia, že vydržaním nadobudli (ako vlastníci pozemku na parcele registra „C“ č. XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1030 m2, evidovaného na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., obec Bratislava m. č. Nové Mesto, okres Bratislava III) právo zodpovedajúce vecnému bremenu, spočívajúce v práve prechodu peši a prejazdu motorovým vozidlom z cesty na parcele registra „C“ č. XXXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2336 m2, katastrálne územie D., obec Bratislava m. č. Nové Mesto, okres Bratislava III, cez pozemok vo vlastníctve žalovaného nachádzajúci sa na parcele registra „C“ č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 626 m2, evidovaný na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., obec Bratislava m. č. Nové Mesto, okres Bratislava III, v miestach vyznačených geometrickým plánom č. 19/2011, vyhotoveným V.. N. R., autorizačne overeným V.. I. Š.O., a úradne overeným Správou katastra pre Hlavné mesto Bratislava pod č. XXX/XXXX dňa 11.04.2011. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1.068,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ v žalobe poukázali na to, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec Bratislava mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaných na LV č. XXXX, a to: pozemku na parcele č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 126 m2, pozemku na parcele č. XXXX, druh pozemku - záhrady, o výmere 365 m2, pozemku na parcele č. XXXX/X, druh pozemku -

záhrady, o výmere 30 m2, pozemku na parcele č. XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.030 m2 a pozemku na parcele č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady, o výmere 274 m2, pričom pozemky na parcelách č.: XXXX/X, XXXX, XXXX Z. XXXX/X nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31.08.1999 rozhodnutím Okresného úradu Bratislava III, katastrálny odbor zo dňa 08.09.1999, č. D.-XXXX/XX, ktoré nadobudlo dňa 08.09.1999 právoplatnosť. Pokiaľ ide o pozemok nepravidelného tvaru s úzkym pásom, pripájajúci sa k ulici N. M., nachádzajúci sa na parcele č. XXXX, uviedli, že tento susedí v hornej a bočnej časti s pozemkom na parcele č. XXXX/X vo vlastníctve žalovaného, ktorý ho spolu so susediacimi pozemkami nachádzajúcimi sa na parcelách č.: XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.05.2009 od Hlavného mesta SR Bratislava. Poukázali na to, že tieto pozemky sú zapísané na LV č. XXXX a vznikli z pôvodných pozemkov na parcelách č. XXXX/X Z. XXXX/X na základe geometrického plánu č. 21/2009 vyhotoveného dňa 28.05.2009 V.. W. Y. a úradne overeného dňa 01.06.2009 pod číslom 1284/2009. Zdôraznili, že do nadobudnutia týchto pozemkov žalovaným ich vlastnilo Hlavné mesto SR Bratislava. Pokiaľ ide o pozemok v súčasnosti označený ako parcela č. XXXX/X uviedli, že tento spolu s časťou vlastného pozemku na parcele č. XXXX, pripájajúceho sa na N. M., užívali od nadobudnutia vlastníckeho práva (od 08.09.1999) ako príjazdovú cestu aj na prejazd osobnými a nákladnými motorovými vozidlami, čím v dobrej viere pokračovali v užívaní, v ktorom už skôr začali ich právni predchodcovia. Poukázali tiež na to, že vyjazdenú cestu, ktorá viedla po tejto časti pozemku (po parcele č. XXXX/X), využívali na účely správy a údržby ich pozemku, technických zariadení a stavieb na ňom postavených (vodovodná šachta, vodomery a prípojky), a neskôr aj na odnášanie sutín budovy postavenej na tomto pozemku, a tiež za účelom budovania technickej infraštruktúry stavaného rodinného domu. Zdôraznili, že ich pozemok na parcele č. XXXX je prístupný iba cestou z N. M., čiže nie aj z D. O., pretože na hranici s pozemkom na parcele č. XXXX/X, ktorý je prístupný práve z miestnej komunikácie D., je z dôvodu ich výškového rozdielu (cca 7 m) vybudovaný vysoký oporný múr (priechodný len pešo po schodíkoch), ktorý bráni prístupu na tento pozemok (parcelu č. XXXX) z D. ulice. Keďže na pozemku parcely č. XXXX majú mimo jeho úzkeho pásu vybudované rozvody vody s vodovodnými prípojkami, vodovodnú šachtu a žumpu o výmere cca 20 m2, ktoré slúžia potrebám prevádzky ich rodinného domu (postaveného na pozemku susediacom s parcelou č. XXXX), zdôraznili, že prístup k tomuto pozemku je nevyhnutný i motorovými vozidlami a strojmi za účelom zabezpečenia riadnej prevádzky, odstraňovania porúch, výberu žumpy a ďalšej údržby týchto podzemných stavieb, ako i stavby samotného rodinného domu. Rodinný dom, ktorý pôvodne postavili na pozemkoch vedených na LV č. XXXX ako parcely č. XXXX/X Z. Č.. XXXX, bol neskôr na účely vydania kolaudačného rozhodnutia zakreslený na geometrickom pláne č. 18/2005 vypracovanom V.. V. Ž. dňa 13.04.2005 úradne overenom Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava dňa 04.05.2005, na základe ktorého zanikli pozemky parciel č. XXXX/X a č. XXXX a vznikli: pozemok parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha; objekt novostavby rodinného domu a pozemok parcely č. XXXX/X, druh pozemku - záhrada. Stavba rodinného domu vrátane príslušenstva bola právoplatne skolaudovaná a bolo jej udelené súpisné číslo XXXXX a orientačné číslo XX, čiže ide o existujúcu nehnuteľnosť, aj keď zatiaľ nebola záznamovým konaním zapísaná do katastra nehnuteľností. Uviedli, že časť úzkeho pásu pozemku na parcele č. XXXX susediaceho s pozemkom žalovaného na parcele č. XXXX/X používali dlhodobo a sústavne na prejazd a prístup k ostatnej a podstatnej časti svojho pozemku, o čom svedčí priemet katastrálnej mapy do ortofotomapy vyhotovený Miestnym úradom Bratislava III dňa 28.01.2011, a tiež fotografie č. 5, 6 a 7 tvoriace prílohu spisu. Zdôraznili, že vyjazdenú cestu považovali v súlade s § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) dôvodne za miestnu komunikáciu patriacu do vlastníctva obce a vyššie uvedeným obvyklým spôsobom ju (časť pozemku parcely č. XXXX/X) dobromyseľne užívali ako prístupovú cestu na svoj pozemok (parcelu č. XXXX) viac ako 10 rokov, pričom toto ich užívanie nebolo zo strany obce nikdy namietané ani obmedzované. Poukázali tiež na to, že obdobne túto cestu pravidelne využívali i ďalšie osoby, a tiež žalovaný, ktorý ju používal na prístup k rodinnému domu so súpisným číslom XXXX, ku ktorému taktiež nebolo možné zabezpečiť prístup inak. Mali preto za to, že dobromyseľným vykonávaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez časť parcely č. XXXX/X počas nepretržitej doby 10 rokov, toto právo v zmysle § 151o ods. 1 v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka, aj vstupom do práv predchádzajúcich vlastníkov, vydržali. Poukázali tiež na to, že žalovaný spolu so svojou manželkou V.. N. G. ako stavebníci v nimi podanom návrhu na začatie územného konania o umiestnení stavby rodinného domu s prípojkami na inžinierske siete, ktoré sa týka i pozemku parcely č. XXXX/X, uviedli nepravdivé údaje o druhu pozemku parcely č. XXXX v ich vlastníctve, keď namiesto „zastavané plochy a nádvoria“ uviedli „záhrady“, a nesprávne vo výkresovej časti zakreslili vstup na pozemky žalovaného, keď ho zakreslili v mieste, kde bol v tom čase oporný múr. Tento oporný múr však žalovaný neskôr, potom ako podali námietky v územnom konaní, odstránil právne

sporným spôsobom bez povolenia stavebného úradu, a to aj v časti, v ktorej prechádzal cez ich pozemok na parcele č. XXXX. Poukázali tiež na to, že po podaní ich námietok žalovaný s manželkou aj napriek tomu, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o nimi podaných námietkach v územnom konaní, nezákonne (bez ohlásenia tejto stavby - plotu stavebnému úradu) vo februári 2011 oplotili svoje pozemky, čím im úplne znemožnili prístup motorovým vozidlom na ich pozemok na parcele č. XXXX. Vyslovili, že takýmto konaním (zabraňovaním prístupu na ich pozemok, k stavbám na ňom postaveným, ako aj k príslušenstvu rodinného domu: k vodovodným prípojkám, k vodovodnej šachte a k žumpe vybudovanej na tomto pozemku, k pivnici a k opornému múru) žalovaný nezákonným spôsobom (v rozpore s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR a ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zasiahol do nimi vydržaného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a do ich vlastníckych práv, v dôsledku čoho ich obmedzil v užívaní pozemku na parcele č. XXXX, a tiež v riadnom užívaní rodinného domu so súpisným číslom XXXXX. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyslovili, že ich vlastníckemu právu musí byť poskytnutá ochrana a im umožnené plnohodnotné užívanie pozemku na parcele č. XXXX tak, ako to bolo doposiaľ (vyše 10 rokov, kedy bol prístup na ich pozemok parcely č. XXXX umožnený z N. M. cez časť pozemku parcely č. XXXX a cez časť susedného pozemku vedeného v súčasnosti ako parcela č. XXXX/X, ktorý bol do 20.05.2009 vo vlastníctve mesta a následne vo vlastníctve žalovaného), a to aj vzhľadom na skutočnosť, že do tohto stavu vstúpili už pri nadobudnutí pozemku v septembri 1999. Naliehavý právny záujem na určení tohto práva odôvodnili skutočnosťou, že žalovaný im bráni v jeho výkone, a to tým, že svoje pozemky bez povolenia oplotil, čím im zamedzil prístup na ich pozemok na parcele č. XXXX, ku ktorému iný prístup z miestnej komunikácie nie je, pričom zdôraznili, že nezákonnosť oplotenia konštatoval i samotný žalovaný v zápisnici z výkonu stavebného dohľadu zo dňa 08.04.2011, v ktorej súčasne vyslovil, že odmieta s nimi uzatvoriť akúkoľvek dohodu na vyriešenie danej záležitosti.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ aj napriek tomu, že vedeli, že pozemok na parcele č. XXXX má nepravidelný tvar a v časti, kde sa spája s ulicou N. M., je úzky, a teda znemožňuje prejazd motorovými vozidlami na jeho širšiu časť alebo k ostatným okolitým nehnuteľnostiam, prejavili vôľu na jeho odkúpenie a nadobudli ho v takomto stave. Nesúhlasil s tvrdením žalobcov 1/ a 2/, že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k parcele č. XXXX užívali jeho parcelu č. XXXX/X, ktorá bola v tom čase vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava, ako prístupovú a príjazdovú cestu motorovými a nákladnými vozidlami, pretože podľa ortofotomáp a satelitných snímok z rokov 2000 až 2010, ktoré má k dispozícii, jasne vyplýva, že v danom období (v rokoch od 2000 do 2003) sa nachádzali na parcele žalobcov 1/ a 2/ (č. XXXX) záhradný domček a pletivový plot, ktoré znemožňovali jej užívanie nimi uvádzaným spôsobom tým, že zabraňovali akémukoľvek príjazdu na túto ich parcelu. Uviedol, že túto skutočnosť potvrdzuje aj písomná svedecká výpoveď svedka V. H., ktorý v susedstve vlastnil záhradnú chatku, a tiež záznam o odstránení elektromeru zo dňa 23.09.2004 (ktorým disponuje), z ktorého vyplýva, že elektromer bol demontovaný pri odstraňovaní vyššie uvedeného pletivového plotu. Zdôraznil, že do roku 2004 bol prejazd na dotknuté nehnuteľnosti žalobcov 1/ a 2/ zabezpečený výlučne z komunikácie D. ulica, a že k príslušenstvu rodinného domu žalobcov 1/ a 2/ (k žumpe, vodovodnej šachte, vodomerom a prípojkám) nebolo a ani v súčasnosti nie je potrebné mať zabezpečený prístup motorovými vozidlami, pretože žalobcovia 1/ a 2/ nemali zabezpečený prístup k tomuto príslušenstvu, či drobným stavbám ani do konca roku 2004, kedy z vlastnej vôle bez právneho nároku rozšírili parcelu č. XXXX na úkor spornej časti jeho parcely. S tvrdením žalobcov 1/ a 2/, že ich parcela č. XXXX je prístupná a môže byť prístupná motorovými vozidlami jedine z komunikácie N. M., nesúhlasil, pretože oporný múr, ktorý postavili zo strany D. ulice na svojej nehnuteľnosti v dôsledku výškového rozdielu medzi ich parcelami, tu v čase, kedy nadobudli tieto nehnuteľnosti, postavený nebol, čiže jeho postavením si sami zamedzili prístup na svoje pozemky. V tejto súvislosti uviedol, že disponuje znaleckým posudkom z roku 1999, týkajúcim sa nehnuteľnosti žalobcov 1/ a 2/, z ktorého vyplýva, že v tom čase oporný múr na ich pozemku neexistoval a bol vybudovaný žalobcami 1/ a 2/ až neskôr. Aj keď od roku 2004 viedla cez parcelu č. XXXX úzka cesta, ktorá sa využívala na prejazd motorových vozidiel, a tiež na ich parkovanie zastával názor, že tento fakt nemôže byť považovaný za skutočnosť zakladajúcu u žalobcov 1/ a 2/ alebo u iných osôb nárok na nadobudnutie akýchkoľvek vecných práv alebo za skutočnosť, na základe ktorej je možné považovať tento prejazd za miestnu komunikáciu vo vlastníctve obce podľa príslušných právnych predpisov, a to z dôvodu, že tento prejazd si zabezpečili žalobcovia 1/ a 2/ neoprávnene. Pokiaľ ide o oplotenie svojich pozemkov (susediacich s pozemkom žalobcov 1/ a 2/, cez ktoré žalobcovia 1/ a 2/ prechádzali na komunikáciu N. M.), uviedol, že tieto oplotil potom ako dňa 30.09.2010 požiadal príslušný miestny úrad o vydanie územného rozhodnutia z dôvodu plánovanej výstavby rodinného domu, nakoľko ich oplotenie považoval za nevyhnutné, keďže sa ich týkalo územné a následne aj stavebné konanie. Nehnuteľnosti

oplotil dočasným pletivovým plotom z dôvodu, aby zamedzil vstupu neoprávnených osôb na budúce stavenisko a svoje pozemky. Zdôraznil, že rovnako ako v konaní pred stavebným úradom, ani v tomto konaní žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali svoje tvrdenie týkajúce sa vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu. Uviedol, že toto právo nemohli vydržať, pretože neboli dobromyseľní a tiež preto, že vecné bremeno in rem im nikdy nevzniklo. Namietal, že zo strany žalobcov 1/ a 2/ nebol preukázaný ani naliehavý právny záujem na určení tohto práva, pretože bez právneho dôvodu a s vedomosťou vlastníckeho práva patriaceho tretej osobe (Hlavné mesto SR Bratislava) začali užívať spornú parcelu na konci roku 2004. Poukázal tiež na to, že prechod a príjazd k svojim nehnuteľnostiam majú v plnom rozsahu zabezpečený z ulice D., a pokiaľ ide o múr, ktorý si postavili na svojom pozemku, na ktorom majú aj pivnicu, uviedol, že v čase jeho stavania si museli byť vedomí, že im bude brániť v prístupe motorovými vozidlami na ich parcelu č. XXXX. Uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ si v žalobe odporujú, keď na jednej strane považovali spornú parcelu za miestnu komunikáciu patriacu do vlastníctva obce a na druhej strane si dovolili túto verejnú komunikáciu bez právneho dôvodu a príslušných povolení rozšíriť, a to aj napriek tomu, že z katastra nehnuteľnosti, ktorý je verejnou listinou, bolo zrejmé, že parcelu s druhom využitia ako záhrady nemožno považovať za komunikáciu. Nie je mu preto zrejmé z čoho žalobcovia 1/ a 2/ odvodzujú svoje tvrdenia a o čo opierajú dôvodnosť svojho nároku, keď v zmysle zásady: cit. „Pokiaľ sa nepreukáže, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú chybné, má sa za to, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú pravdivé“ nepreukázali ani opak zápisu v katastri nehnuteľností.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného uviedli, že od nadobudnutia vlastníckeho práva k parcele č. XXXX (dňa 08.09.1999), túto spolu s ostatnými parcelami začali užívať, a keďže v tom čase viedla z N. M. k ich pozemkom, ako aj k pozemkom ostatných susedov, len vyjazdená cesta, ktorá prechádzala čiastočne cez ich pozemok na parcele č. XXXX a čiastočne cez pozemok Hlavného mesta SR Bratislava (v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného), začali ju využívať na prístup k svojim pozemkom pešo a motorovými vozidlami, čiže fakticky vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom takýmto výkonom práva (o ktorom sa domnievali, že im patrí) len nadviazali na v danom území obvyklý spôsob prístupu k nehnuteľnostiam. Túto cestu užívali v dobrej viere, že im právo prechodu a prejazdu cez túto cestu patrí, a to najmä z dôvodu, že bola obvykle využívaná ako prístupová a prechádzala cez ich pozemok, a tiež pozemok vo vlastníctve mesta. Zastávali názor, že ju dôvodne považovali za miestnu komunikáciu patriacu do vlastníctva mesta, a preto nemali žiadny dôvod pochybovať o tom, že právo prechodu a prejazdu cez ňu im nepatrí.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov S. G., V. H., V.. C. I., V.. I. Š.M., C. U., a listinnými dôkazmi: najmä LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, kúpnou zmluvou zo dňa 31.08.1999, rozhodnutiami mestskej časti Bratislava - Nové Mesto č. ÚkaSP-2005/521- R/KHA zo dňa 07.06.2005 /kolaudačné rozhodnutie/ a č. Star - 1978/2005 o určení súpisného a orientačného čísla zo dňa 04.08.2005, listom zo dňa 02.02.2011 /námietky žalobcu 1/ podané v územnom konaní č. ÚkaSP-2010/1639-ozn/AKN/, listom zo dňa 21.02.2011 /oznámením žalobcov 1/ a 2/ o vykonávaní nelegálnej stavby/, protokolom č.j. ÚKaSP-2011/304-AKN a ÚKaSP-2010/1639-ozn/AKN zo dňa 08.04.2011 o priebehu ústneho konania spojeného s miestnym zisťovaním vo veci umiestnenia stavby a štátneho stavebného dohľadu, statickým posudkom V.. I. C., listom zo dňa 14.02.20111 / žiadosť žalovaného o odstránenie časti kamenného oporného múru/, rozhodnutím starostu mestskej časti Bratislava - Nové Mesto č.j. Star - 806/2011 zo dňa 13.05.2011, čestnými prehláseniami /manželov N. zo dňa 29.03.2012, V.. C. I. zo dňa 11.06.2013, S. G. zo dňa 11.06.2013, I.na B., N. C. Z. I. C./, a tiež inými listinami tvoriacimi obsah spisu. Zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec Bratislava m.č. Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaných na LV č. XXXX, a to parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 126 m2; parcely č. XXXX, druh pozemku - záhrady, o výmere 365 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady, o výmere 30 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady, o výmere 274 m2 a parcely č. XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.030 m2, ktorá mala slúžiť ako príjazdová cesta na prejazd motorovými osobnými vozidlami a nákladnými vozidlami. Predmetné nehnuteľnosti nadobudli žalobcovia 1/ a 2/ od pôvodných vlastníkov I.. N. M., Ľ. M., Z. V. H. na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 31.08.1999. Z fotodokumentácie založenej v spise mal preukázané, že s parcelou č. XXXX (vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/) nepravidelného tvaru s úzkym pásom, pripájajúcou sa k ulici N. M., susedí v hornej a bočnej časti parcela č. XXXX/X, ktorú (spolu so susediacimi parcelami č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X)

nadobudol žalovaný do svojho vlastníctva od Hlavného mesta SR Bratislava na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.05.2009.

6. Uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ odôvodnili vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez časť parcely č. XXXX/X v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného a do 20.05.2009 vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava (ktorého určenia sa v danom konaní domáhajú) tým, že túto časť parcely spolu s ich parcelou č. XXXX pripájajúcou sa na N. M. užívali už od nadobudnutia ich vlastníckeho práva (od 08.09.1999) ako príjazdovú cestu na prejazd motorovými osobnými a nákladnými vozidlami na ich pozemok na parcele č. XXXX (na účely správy a údržby pozemku, technických zariadení a stavieb na ňom - vodovodná šachta, vodomery a prípojky, neskôr aj na odnášanie sutín budovy postavenej na tomto pozemku, a tiež za účelom budovania technickej infraštruktúry stavaného rodinného domu na ďalších ich pozemkoch) nepretržite 10 rokov, pričom sa domnievali, že táto príjazdová vyjazdená cesta je miestnou komunikáciou, ktorú boli v zmysle ust. § 6 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a § 8 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení oprávnení užívať. Mali tiež za to, že aj vstupom do práv ich právnych predchodcov (od ktorých kúpili parcelu č. XXXX) v dobrej viere pokračovali v už skôr začatom užívaní vyššie uvedenej vyjazdenej cesty, ktoré zo strany obce (Hlavného mesta SR Bratislava) nebolo namietané ani obmedzované, čiže sporné právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa ich názoru vydržali najneskôr dňa 08.09.2009. Poukázali tiež na to, že obdobne túto vyjazdenú cestu (vedúcu cez časť parcely č. XXXX/X) pravidelne využívali aj ďalšie osoby, vrátane žalovaného.

7. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný a jeho manželka V.. N. G. sa stali na základe kúpnej zmluvy bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, a to: parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 103 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 22 m2 a parcely č. XXXX, druh pozemku - záhrady, o výmere 69 m2, pričom ich vlastnícke právo je zapísané pod č. D.-XXXX/XX zo dňa 28.01.1998. Žalovaný sa stal na základe kúpnej zmluvy tiež vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, a to: parcely č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady, o výmere 216 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady, o výmere 143 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 492 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 16 m2; parcely č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 626 m2, a jeho vlastnícke právo je zapísané pod č. D. - XXXX/XX zo dňa 20.05.2009. Preukázanú mal tiež skutočnosť, že žalovaný pozemky vo svojom vlastníctve oplotil, čím mal žalobcom 1/ a 2/ podľa ich tvrdení znemožniť prístup na ich pozemok na parcele č. XXXX motorovým vozidlom a nezákonným spôsobom zasiahnuť do, podľa ich vyjadrení, vydržaného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pokiaľ ide o prístup na parcelu č. XXXX, z fotodokumentácie mal preukázané, že tento bol možný z N. M. cez časť parcely č. XXXX a cez časť susedného pozemku nachádzajúceho sa na parcele č. XXXX/X, ktorý bol vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava do 20.05.2009, kedy ho spolu s ďalšími pozemkami nadobudol žalovaný. Z čestného prehlásenia manželov N. zo dňa 26.03.2012 zistil, že potvrdili, že na ich parcelu č. XXXX v máji 2003 nebol možný prístup autom z N. M. cez parcelu č. XXXX vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/. Z čestného prehlásenia V.. C. I. zo dňa 11.06.2013 zistil, že v rokoch 2000 - 2001 pomáhal žalobcom 1/ a 2/ pri vyvážaní záhradného odpadu (vypílených častí stromov) z vrchnej časti pozemku na parcele č. XXXX nad ulicou N. M.. Stromy ošetroval a pílil S. G., s ktorým ich nakladal na nákladné vozidlá, a ktorý zároveň čistil miesto pôvodnej stavby vo vrchnej časti tohto pozemku a odpad vyvážal použitím prívesného vozíka a osobného motorového vozidla cez príjazdovú cestu z ulice N. M.. Z čestného prehlásenia S. G. zo dňa 11.06.2013 a jeho výpovede na pojednávaní zistil, že potvrdil skutočnosti, ktoré uviedol v čestnom prehlásení V.. C. I. zo dňa 11.06.2013. Z čestného prehlásenia I. B., N. C. Z. I. C. zistil, že menovaní potvrdili, že žalobcovia 1/ a 2/ používali na dovoz stavebného materiálu a zeminy na svoju parcelu č. XXXX prístup z N. M., ktorý okrem nich používali tiež manželia N. a pri prestavbe rodinného domu aj I. D.K.. Zároveň potvrdili, že prístupová cesta z N. M. tam bola už v roku 2000. Z výsluchu svedka V. H.T., okrem iného, zistil, že na pozemku na N. M. mal ako dočasnú stavbu postavenú záhradnú chatku v rozmeroch 4 x 4 m, a tiež, že jeho právo užívať pozemok mu bolo zrušené ešte v roku 2001. Od tohto času už pozemok neužíval, chodil iba oberať ovocie zo svojich stromov a kontrolovať, či sa niekto nevlámal do jeho chatky. Na tento pozemok prechádzal z N. M. cez pozemky ostatných záhradkárov, ktorí boli pod ním, a to na základe vzájomnej dohody. Neskôr chodil na tento pozemok len chodníčkom širokým cca 1,30 m, cez ktorý sa v žiadnom prípade do konca roka 2004 nedalo prejsť autom. Na tomto mieste

nebola žiadna vyjazdená cesta. Až po roku 2004 začal pozorovať, že tento chodník sa rozšíril a začali na ňom parkovať autá. Z výsluchu svedka V.. C. I., okrem iného, zistil, že bol žalobcami 1/ a 2/ požiadaný o pomoc pri naložení a odvoze rôznych porastov, konárov a buriny z ich nehnuteľnosti, pričom odstránenie stromov a iných porastov si žalobcovia 1/ a 2/ zabezpečili sami. Sám osobne nevykonával žiadne práce. Tieto vykonávali pracovníci JRD, a spočívali v tom, že pomáhali pri odvoze odpadu, a keďže ho bolo veľa, museli ho odvážať na 4-krát veľkou „Tatrou 815“. Uviedol, že nakoľko z hornej časti bol prístup na nehnuteľnosť z dôvodu svahovitého terénu ťažký, rozhodli sa, že na nehnuteľnosť pôjdu cez jej spodnú časť, teda odzadu, kde boli vyjazdené koľaje, aj keď ani prechod z tejto strany nebol zabezpečený na celú nehnuteľnosť, pretože v okolí boli porasty, buriny a nejaká búda. Z výsluchu svedkyne V.. I.T. Š., susedy žalovaného, zistil, že potvrdila existenciu cesty z N. M. k žalobou dotknutej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/, a túto užívala spolu so žalobcami 1/ a 2/ a ostatnými osobami peši, a tiež motorovými vozidlami. Išlo o prašnú a zatrávnenú cestu, ktorá však jednotlivé ulice (konkrétne ani D. ulicu) neprepájala. Z výsluchu svedka C. U., suseda žalovaného, zistil, že pozná pomery v okolí N. M., pretože sa tam narodil a žil do svojich 15 rokov a v súčasnosti tam každý deň navštevuje svoje deti. Podľa jeho vyjadrenia však z N.É. M. k dotknutým pozemkom vo vlastníctve strán sporu žiadna cesta neviedla, boli tam len uličky široké cca 1 m, ktoré boli vychodené a neupravované.

8. Vec posúdil právne podľa čl. 4 ods. 1 (od 01.12.2014 veta prvá čl. 4), čl. 20 ods. 2 Ústavy SR v znení účinnom od 01.07.2001, § 1 ods. 2, § 3d ods. 2 (od 01.01.2004 § 3 ods. 3), § 6 ods. 1 (účinný do 31.12.2014) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení účinnom od 01.07.1996, § 8 ods. 4 (účinný do 31.12.2001), ods. 5 (účinný od 01.01.2002) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 118 ods. 1, § 119 ods. 1, 2, § 125 ods. 2, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4, § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 01.01.1992 a dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je nedôvodná, pretože na strane žalobcov 1/ a 2/ neboli kumulatívne splnené všetky Občianskym zákonníkom ustanovené podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to konkrétne oprávnenosť a nepretržitosť držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Vychádzajúc z ust. § 151o ods. 1 v spojení s ust. § 134 Obč. zák. účinného od 01.01.1992 vysvetlil, že k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu dochádza, ak sú kumulatívne splnené tri zákonné podmienky, a to: spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom ustanovenej doby, pričom nesplnenie čo i len jednej z týchto podmienok má za následok skutočnosť, že k vydržaniu nedôjde. Skúmal preto, či v danom prípade zo strany žalobcov 1/ a 2/ došlo ku kumulatívnemu splneniu týchto podmienok. Pokiaľ ide o podmienku spôsobilého predmetu vydržania s poukazom na ust. 151o ods. 1 prvá a druhá veta a § 134 ods. 2 Obč. zák. uviedol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu je možné vydržať ku všetkým veciam, okrem tých, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125), čiže spôsobilým predmetom, ku ktorému je možné vydržať vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, je každá vec v právnom zmysle, ktorá môže byť predmetom vlastníctva (t.j. aj nehnuteľná vec - pozemok), okrem tých, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb. Keďže pozemné komunikácie môžu byť podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) len vo vlastníctve štátu a určených právnických osôb (t.j. samosprávnych krajov a obcí), vyslovil, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nemožno nadobudnúť, okrem iného, ani k pozemným komunikáciám, čo platí aj pre miestne komunikácie, ktoré predstavujú druh pozemných komunikácií, a v zmysle ust. § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách môžu byť len vo vlastníctve obcí. Z vykonaného dokazovania však zistil, že pozemok na parcele č. XXXX/X, resp. jeho časť, ktorého vlastníkom bolo pôvodne Hlavné mesto SR Bratislava a v súčasnosti je žalovaný, nebol miestnou komunikáciou, vyslovil preto záver, že bol spôsobilým predmetom vydržania, resp. predmetom, ku ktorému bolo možné vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Prvú podmienku vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu považoval teda za splnenú. V súvislosti s podmienkou nepretržitého trvania držby počas zákonom ustanovenej doby uviedol, že pre jej splnenie sa vyžaduje, aby oprávnený subjekt právo zodpovedajúce vecnému bremenu počas zákonom určenej doby nerušene fakticky vykonával. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania vyslovil záver, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní jednoznačne nepreukázali, že nimi tvrdené právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami na ich pozemok na parcele č. XXXX cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X vykonávali nepretržite od 08.09.1999 (kedy nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva parcelu č. XXXX), počas celej zákonom ustanovenej 10-ročnej doby. Z vykonaného dokazovania súčasne vyhodnotil, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali tiež nimi tvrdenú skutočnosť, že spornú časť pozemku na parcele č. XXXX/X užívali (a na základe akého právneho titulu) za účelom prechodu a prejazdu motorovými vozidlami tiež ich právni

predchodcovia, navyše konštatoval, že na preukázanie týchto skutočností v konaní nenavrhli vykonať ani žiadne dôkazy. Túto, v poradí druhú, podmienku vydržania vyhodnotil preto ako nesplnenú.

9. Pokiaľ ide o oprávnenosť držby, uviedol, že táto musí vychádzať z dobrej viery držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, pričom predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu toto právo prináleží. Presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo, aj keď z objektívneho hľadiska nemá na to žiaden právom aprobovaný dôvod, čiže podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je okrem iného existencia právneho dôvodu, z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu (v skutočnosti len domnelom) mu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a niekto iný je nositeľom povinnosti trpieť výkon tohto práva. Pokiaľ ide o skutočnosť, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, uviedol, že túto treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotnej sporovej strany. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, ktoré však už predmetom dokazovania a posudzovania byť môže. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčia o poctivosti nadobudnutia, tzv. titul uchopenia držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak existuje domnelý právny dôvod, avšak držiteľ musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Povinnosť tvrdenia a preukázania tejto okolnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Pri posudzovaní právneho omylu držiteľa, vychádza súdna prax z toho, že právny omyl je neospravedlniteľný, ak sa mu držiteľ pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu právom požadovať od každého subjektu, mohol vyhnúť, a ak mohol mať pochybnosti o tom, že užíva nehnuteľnosť, ku ktorej právo zodpovedajúce vecnému bremenu nenadobudol. Vo vzťahu k výpovediam a tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/, v ktorých vyslovili, že spornú časť pozemku na parcele č. XXXX/X užívali za účelom prechodu a prejazdu motorovými vozidlami na svoju parcelu č. XXXX z titulu, že ide o miestnu (verejnú) komunikáciu, uviedol, že aj keby žalobcovia 1/ a 2/ túto časť pozemku užívali na prechod a prejazd motorovými vozidlami na svoju parcelu č. XXXX nepretržite po dobu 10 rokov (čo však nepreukázali), neužívali ju s vedomím, že ich na to oprávňuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale užívali ju v mylnom presvedčení, že ide o miestnu komunikáciu, na užívanie ktorej ich oprávňujú všeobecne záväzné právne predpisy, a to zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a zákon č 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, čiže týmito tvrdeniami a výpoveďami sami popreli existenciu oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez spornú časť pozemku vo vlastníctve žalovaného. V tejto súvislosti tiež uviedol, že pre záver o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, obsahom ktorého je právo prechodu a prejazdu žalobcov 1/ a 2/ cez spornú časť (cudzej) parcely č. XXXX/X, by nebolo postačujúce samotné zistenie, že žalobcovia 1/ a 2/ užívali túto časť parcely na prechod a prejazd motorovými vozidlami k ich parcele č. XXXX, i keď so súhlasom dotknutého vlastníka, pretože cez cudzí pozemok môže ten, kto nie je jeho vlastníkom, oprávnene prechádzať aj na základe iných právnych titulov, teda na základe iného práva ako práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Zdôraznil preto, že samotná skutočnosť, že niekto koná spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod, prejazd cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je oprávneným držiteľom uvedeného vecného práva. Takým držiteľom je len ten, kto je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu na základe právneho titulu (svedčiaceho o úmysle zriadiť toto právo), ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o dôvodoch neplatnosti tohto titulu nevie a nemusí vedieť; rovnako ale môže ísť aj o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy tu právny titul držby vôbec nie je, ale ten, kto vykonáva určité právo, je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu takýto titul je. Po vyhodnotení, že žalobcovia 1/ a 2/ existenciu svojho práva zodpovedajúceho vecnému bremenu neodvodzovali od existencie právneho

titulu, ktorý by ich vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu oprávňoval k vnútornému presvedčeniu, že spornú časť pozemku na parcele č. XXXX/X (ktorého vlastníkom bolo do 19.05.2009 Hlavné mesto SR Bratislava a od 20.05.2009 je žalovaný) užívajú titulom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale odvodzovali ju výlučne od skutočnosti, že ide o miestnu komunikáciu, na užívanie ktorej ich oprávňuje samotný zákon, vyslovil záver, že žalobcovia 1/ a 2/ neužívali spornú časť pozemku (parcely č. XXXX/X) na prechod a prejazd na svoju parcelu č. XXXX v ospravedlniteľnom omyle, že im svedčí oprávnenie z vecného bremena, ale užívali ju v mylnom presvedčení, že ide o miestnu verejne prístupnú komunikáciu, a tým sami popreli existenciu výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že na strane žalobcov 1/ a 2/ nebol splnený ani ďalší predpoklad vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to oprávnená držba. Na základe týchto skutočností potom dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je nedôvodná, a zamietol ju.

10. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal voči neúspešným žalobcom 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1.068,68 eur vypočítanej podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) za 13 úkonov právnej služby, pri ktorých určil základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky (t.j. z 1/13 výpočtového základu), takto: 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia v roku 2011 - 63,95 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2011

- 57 eur + 6,95 eur režijný paušál), 2/ vyjadrenie k žalobe v roku 2011 - 63,95 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2011 - 57 eur + 6,95 eur režijný paušál), 3/ účasť na pojednávaní v roku 2012 - 66,22 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 - 58,59 eur + 7,63 eur režijný paušál), 4/ vyjadrenie k návrhu žalobcov 1/ a 2/ na pripustenie vedľajších účastníkov - 66,22 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 - 58,59 eur + 7,63 eur režijný paušál), 5/ účasť na pojednávaní dňa 12.06.2013 - 67,88 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 - 60,07 eur + 7,81 eur režijný paušál), 6/ účasť na pojednávaní dňa 04.09.2013 - 67,88 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 - 60,07 eur + 7,81 eur režijný paušál), 7/ účasť na pojednávaní dňa 09.10.2013 - 67,88 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 - 60,07 eur + 7,81 eur režijný paušál), 8/ účasť na pojednávaní dňa 25.11.2013 - 67,88 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 - 60,07 eur + 7,81 eur režijný paušál), 9/ vyjadrenie zo dňa 20.06.2013 - 67,88 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 - 60,07 eur + 7,81 eur režijný paušál), 10/ účasť na pojednávaní dňa 08.09.2014 - 69,91 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2014 - 61,87 eur + 8,04 eur režijný paušál), 11/ vyjadrenie vo veci zo dňa 17.06.2015 - 72,92 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2015 - 64,53 eur + 8,39 eur režijný paušál), 12/ účasť na pojednávaní dňa 14.09.2015 - 72,92 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2015 - 64,53 eur + 8,39 eur režijný paušál), 13/ účasť na pojednávaní dňa 30.03.2016 - 74,58 eur (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2016 - 66 eur + 8,58 eur režijný paušál) + 20 % DPH vo výške 178,01 eur. Žalovanému nepriznal dvojnásobok tarifnej odmeny vrátane režijného paušálu za alternatívny žalobný petit.

11. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdili, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neodôvodnil svoj záver o tom, že nepreukázali, že právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X vykonávali po dobu 10 rokov, nakoľko v rámci odôvodnenia neuviedol, ako k tomuto záveru dospel, akými úvahami sa pri jeho tvorbe riadil, a ktoré vykonané dôkazy ho potvrdzujú. Súdu prvej inštancie vytkli, že v odôvodnení rozsudku neuviedol ako sa vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v neprospech tohto ním prijatého záveru, a to najmä s ich výpoveďou, s výpoveďou žalovaného v časti, kde potvrdil, že od roku 2004 používal predmetnú cestu na prejazd motorovým vozidlom aj on (na pojednávaní dňa 09.10.2013), s čestným prehlásením a s výpoveďou V.. C. I., S. G.; s čestným prehlásením I. B., N. C. Z. I. C. a s výpoveďou V.. I. Š.Z.. Uviedli, že súd prvej inštancie v rozsudku len konštatoval, že tieto dôkazy vykonal, neuviedol však, či z nich vyvodil nejaké závery, resp. z akého dôvodu na ne neprihliadal. Pre absenciu riadneho odôvodnenia mali za to, že napadnutý rozsudok je v

časti týkajúcej sa záveru o nepreukázaní výkonu práva prechodu a prejazdu cez spornú časť pozemku vo vlastníctve žalovaného počas doby 10 rokov nepreskúmateľný. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s ich návrhom na vykonanie dôkazu obhliadkou na mieste samom, ktorý predkladali počas celého konania, a neuviedol ani dôvody, pre ktoré tento dôkaz nevykonal. V tejto súvislosti zdôraznili, že súd prvej inštancie mal len pri obhliadke možnosť pozorovať, že na spodnú časť ich pozemku, ako aj na stavby na tejto časti pozemku postavené (šachta, garáž a pod.), nie je a nikdy ani nebol, vzhľadom na svahovitý terén v tejto časti územia, možný prístup motorovým vozidlom zo strany ulice D., čo by podporovalo ich tvrdenie, že v minulosti existovala k týmto nehnuteľnostiam prístupová cesta zo strany ulice N. M.. Ďalej uviedli, že z obhliadky by bolo zrejmé aj to, že na ich pozemok, ktorý kupovali s perspektívou, že tam postavia dom svojmu synovi, nie je prístup motorovým vozidlom zo žiadneho iného miesta, čo by zároveň potvrdzovalo historickú existenciu spornej prístupovej cesty. Okrem uvedeného mali za to, že obhliadkou by súd prvej inštancie mohol pozorovať aj šikanózny a bezohľadný charakter zásahu žalovaného do spornej prístupovej cesty, ktorým im zamedzil užívanie tejto prístupovej cesty, a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že v garáži umiestnenej na ich pozemku v čase tohto zásahu garážovalo auto ich syna, ktorý ho v poslednej chvíli stihol vyparkovať na ulicu N. M.. Keďže podľa ich názoru vykonaním obhliadky na mieste samom bolo možné zistiť skutočnosti, ktoré mohli mať rozhodujúci vplyv na výsledok toho konania (minimálne na záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výkonu práva prechodu a prejazdu cez predmetnú časť parcely č. XXXX/X žalobcami 1/ a 2/ po dobu 10 rokov), a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie ani neuviedol, z akých dôvodov tento dôkaz nevykonal, čiže znemožnil im náležite reagovať na argumenty súdu svedčiace v prospech nevykonania tohto dôkazu, mali za to, že je daný odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.. Záver súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo preukázané, že vykonávali právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X nepretržite 10 rokov, vyhodnotili ako nesprávny z dôvodu, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznili, že z viacerých vykonaných dôkazov vyplývalo, že spornú prístupovú cestu užívali od roku 1999. Uviedli, že v konaní bolo potrebné preukazovať výlučne dobromyseľné vykonávanie práva prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X za obdobie predchádzajúce roku 2004, nakoľko užívanie tejto časti parcely po roku 2004 nebolo sporné. Podľa ich názoru bolo v konaní preukázané, že v rokoch 1999 až 2001 užívali predmetnú časť parcely č. XXXX/X ako prístupovú cestu k svojim nehnuteľnostiam aj na účely prejazdu motorovými vozidlami (napr. pri čistení pozemku a jeho obhospodarovaní a pri výstavbe domu), a tiež to, že túto cestu používali už v roku 2000 aj iné osoby (susedia N., suseda D.). S poukazom na uvedené mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasili tiež s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že skutočnosť, že sa domnievali, že ide o miestnu komunikáciu automaticky vylučuje u nich oprávnenosť držby práva prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X, a to z dôvodu, že podľa ich názoru nemôže byť na účely posudzovania oprávnenosti držby rozhodujúce to, ako oni ako laici, resp. osoby bez právnického vzdelania, kvalifikujú právny dôvod práva prechodu a prejazdu cez pozemok, ale to, že boli v dobrej viere, že im právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X patrí. Zdôraznili, že toto právo odvodzovali od práva predchádzajúcich vlastníkov ich nehnuteľností, ktorí ich pri nadobúdaní týchto nehnuteľností ubezpečili, že prístup motorovými vozidlami z ulice N. M. je možný, a tiež od skutočnosti, že na spornej časti pozemku (v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného) sa nachádzala vyjazdená prístupová cesta slúžiaca na prejazd motorovými vozidlami, ktorú užívali okrem nich v čase, keď si kúpili v danej oblasti nehnuteľnosti, aj vlastníci a užívatelia susedných nehnuteľností. Uviedli, že boli jednoznačne presvedčení o tom, že Hlavné mesto SR Bratislava, resp. orgány konajúcej v jeho mene, prejavili súhlas s užívaním tejto prístupovej cesty za účelom prístupu a príjazdu na pozemok, ktorý nadobudli do vlastníctva v roku 1999, pretože okrem toho, že o tomto súhlase ich utvrdili predchádzajúci vlastníci ich nehnuteľnosti, samotné orgány Hlavného Mesto SR Bratislava trpeli vykonávanie tohto ich práva prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X počas celej vydržacej doby. Keďže nikto do pokojného výkonu tohto ich práva nezasahoval, vyslovili názor, že potom počas celej vydržacej doby nemali a ani nemohli mať pochybnosti o oprávnenosti držby tohto práva. Nadobudli preto presvedčenie, že ich právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X je odvodené od súhlasu Hlavného mesta SR Bratislava daného ich právnym predchodcom. Vychádzajúc z uvedeného zdôraznili, že pri užívaní spornej časti parcely č. XXXX/X boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im právo na užívanie tejto časti parcely na účely prechodu a prejazdu motorovými vozidlami patrí. Na podporu svojich tvrdení poukázali na časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1767/2011, a vyslovili, že na konštatovanie oprávnenosti držby práva nie je potrebné, aby právny dôvod, od ktorého sa právo odvodzuje, skutočne existoval, ale postačí aj ak ide o právny dôvod domnelý, čiže postačí, ak je niekto so zreteľom na všetky okolnosti presvedčený, že existuje právny dôvod, od

ktorého odvodzuje svoje právo na prechod a prejazd cez pozemok. Z týchto dôvodov považovali právny záver súdu prvej inštancie o tom, že na ich strane nešlo o oprávnenú držbu, za nesprávny.

12. Žalovaný odvolanie nepodal a k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ sa nevyjadril.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia C.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcov 1/ a 2/, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, ako aj samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa v tom čase účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

16. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa voči žalovanému domáhali určenia, že vydržaním nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez časť pozemku vo vlastníctve žalovaného (t.j. cez časť parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 626 m2, evidovanej na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., obec Bratislava m. č. Nové Mesto, okres Bratislava III, a to v miestach vyznačených geometrickým plánom č. 19/2011 vyhotoveným V.. N. R., autorizačne overeným V.. I. Š., a úradne overeným Správou katastra pre Hlavné mesto Bratislava pod č. XXX/XXXX dňa 11.04.2011). Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcami 1/ a 2/ uplatneného nároku, ktorého výsledky aj náležite v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne a správne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol vysvetľujúci a presvedčivý, a jeho argumenty týkajúce sa nesplnenia všetkých základných predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok žalobcami 1/ a 2/ (konkrétne nesplnenia predpokladu oprávnenosti a taktiež nepretržitosti držby žalobcov 1/ a 2/ počas celej zákonom ustanovenej vydržacej doby) podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žaloby žalobcov 1/ a 2/. Ako už bolo uvedené vyššie, napadnuté rozhodnutie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na

základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcov 1/ a 2/.

18. V prvom rade považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s odvolacou námietkou žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s ich návrhom na vykonanie dôkazu obhliadkou na mieste samom, a že neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré tento dôkaz nevykonal, pričom vykonaním tohto dôkazu bolo podľa ich názoru možné zistiť skutočnosti majúce rozhodujúci vplyv na výsledok konania, minimálne na záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výkonu ich práva prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X po dobu 10 rokov. Odvolací súd s poukazom na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 30.03.2016 (č. l. 380 - 383) a zvukový záznam z tohto pojednávania (tvoriaci obsah príslušného elektronického súdneho spisu - vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C 108/2011 a na odvolacom súde pod sp. zn. 4Co 14/2017) konštatuje, že súd prvej inštancie o návrhu žalobcov 1/ a 2/ na vykonanie dôkazu obhliadkou žalobou dotknutých nehnuteľností už samostatne v priebehu konania rozhodol, a to uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 30.03.2016 za prítomnosti oboch strán sporu, ako aj ich právnych zástupcov, ktorým ich návrh na vykonanie predmetného dôkazu nepripustil. Súčasne pred nimi, okrem poskytnutia poučenia o tom, že proti vyhlásenému uzneseniu nie je možné podať odvolanie, toto svoje rozhodnutie riadne odôvodnil tým, že nakoľko v súdnom spise sa nachádza dostatok listinných dôkazov majúcich vzťah k predmetu sporu, ktorým je určenie, že žalobcovia 1/ a 2/ (zo zákona) vydržali (vzniklo im) právo zodpovedajúce vecnému bremenu, vzhľadom na predmet sporu nepovažoval obhliadku miesta samého za potrebnú (podanie odôvodnenia uznesenia o nepripustení návrhu na vykonanie dokazovania obhliadkou vyplýva priamo zo zvukového záznamu o pojednávaní zo dňa 30.03.2016). Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia 1/ a 2/ na výzvu súdu prvej inštancie podľa ust. § 118 ods. 4 O.s.p., ktorou ich vyzval na vyjadrenie sa k dokazovaniu, výslovne uviedli, že k vykonanému dokazovaniu nemajú žiadne pripomienky a ani ďalšie návrhy na dokazovanie, čo vyplýva priamo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.03.2016 a tiež zo zvukového záznamu o tomto pojednávaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že nakoľko súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcov 1/ a 2/ na vykonanie dôkazu obhliadkou miesta samého samostatným uznesením vyhláseným na pojednávaní, ktoré pred nimi a tiež pred právnymi zástupcami strán aj riadne odôvodnil, a keďže žalobcovia 1/ a 2/ k dokazovaniu (a teda ani k uzneseniu o nepripustení ich návrhu na vykonanie dokazovania obhliadkou miesta samého) ani po výzve súdu prvej inštancie podľa ust. § 118 ods. 4 O.s.p. nevyslovili žiadne pripomienky a námietky, potom nebol dôvod, aby súd prvej inštancie opätovne (duplicitne) uvádzal v odôvodnení rozsudku dôvody, pre ktoré tento dôkazný návrh žalobcov 1/ a 2/ nepripustil, naviac za situácie, keď žalobcovia 1/ a 2/ výslovne (po výzve súdu prvej inštancie podľa ust. § 118 ods. 4 O.s.p.) uviedli, že voči dokazovaniu nemajú žiadne pripomienky a ani žiadne ďalšie dôkazné návrhy. Ak by žalobcovia 1/ a 2/ na príslušnom pojednávaní po výzve súdu prvej inštancie výslovne uviedli, že s uznesením, ktorým rozhodol, že nimi navrhnutý dôkaz - obhliadku miesta samého nepripúšťa, nesúhlasia (čo sa však nestalo), potom by bol daný dôvod na to, aby sa súd prvej inštancie takouto ich pripomienkou resp. námietkou v odôvodnení rozsudku zaoberal. Odvolací súd teda žiadne pochybenie súdu prvej inštancie nezistil. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov 1/ a 2/, že vykonaním obhliadky žalobou dotknutých pozemkov, by bolo možné zistiť skutočnosti majúce rozhodujúci vplyv na výsledok konania (minimálne na záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výkonu ich práva prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X po dobu 10 rokov), s týmto tvrdením odvolací súd nesúhlasí a v celom rozsahu sa stotožňuje so súdom prvej inštancie ústne na pojednávaní dňa 30.03.2016 podaným odôvodnením uznesenia o nepripustení návrhu žalobcov 1/ a 2/ na vykonanie dôkazu obhliadkou dotknutých pozemkov, v ktorom uviedol, že vykonanie obhliadky žalobou dotknutých pozemkov nie je potrebné, nakoľko v súdnom spise sa vo vzťahu k predmetu sporu (ktorým je určenie, že žalobcovia 1/ a 2/ vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu) nachádza dostatok listinných dôkazov. Odvolací súd zdôrazňuje, že vykonaním obhliadky miesta samého by bolo možné zistiť len súčasný stav dotknutých pozemkov, ktorý však vyplýva aj z obsahu spisu, a to z predložených listinných dôkazov, výpovedí sporových strán a svedkov, pričom súčasný stav sám o sebe nie je postačujúci pre prijatie záveru, či došlo k vydržaniu sporného práva, v rámci ktorého je potrebné skúmať stav počas celého sporného obdobia - vydržacej doby. Z obhliadky pozemkov by súd prvej inštancie v žiadnom prípade nemohol zistiť a ustáliť stav, ktorý tu bol v minulosti počas plynutia celej žalobcami 1/ a 2/ tvrdenej vydržacej doby, teda napr. stav v čase údajného začatia plynutia vydržacej doby, prípadne stav v čase, kedy žalobcovia 1/ a 2/ a ich právni predchodcovia nadobudli pozemok nachádzajúci sa

v súčasnosti na parcele č. XXXX, katastrálne územie D., obec Bratislava m. č. Nové Mesto. Je preto zrejmé, že vykonaním tohto dôkazu by sa vzhľadom na predmet daného sporu nezistili žiadne nové rozhodujúce skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie o merite veci, a jeho vykonanie by bolo iba v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu záveru, keď vyslovil, že obhliadku žalobou dotknutých pozemkov nie je potrebné vykonať. Potrebné je tiež zdôrazniť, že súd prvej inštancie vykonal vzhľadom na predmet sporu vo veci rozsiahle dokazovanie (o čom svedčí príslušný súdny spis), na základe ktorého bolo možné predmetný spor bez akýchkoľvek pochybností rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcov 1/ a 2/ týkajúcu sa nepripustenia a neodôvodnenia nepripustenia ich návrhu na vykonanie dokazovania obhliadkou dotknutých nehnuteľností za nedôvodnú.

19. Ďalej odvolací súd konštatuje, že z obsahu odvolania žalobcov 1/ a 2/ je nepochybné, že v značnej miere nesúhlasia tiež s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď majú na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatého záveru za to, že z vykonaných dôkazov (konkrétne z ich výpovede, výpovede žalovaného zo dňa 09.10.2013 /v časti, kde potvrdil, že od roku 2004 používal spornú vyjazdenú cestu na prejazd motorovým vozidlom aj on/; čestného prehlásenia a výpovede V.. C. I., S. G.; čestného prehlásenia I. B., N. C. Z. I. C. a výpovede V.. I.T. Š.) vyplýva to, čo tvrdia oni, teda, že bolo preukázané, že právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného vykonávali dobromyseľne nepretržite 10 rokov, čiže aj v spornom období od roku 1999 do roku 2004. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z každého dôkazu potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.20116, sp. zn. MCdo 1/2010). Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie rozhodoval na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie rozsudku je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalobcami 1/ a 2/ v odvolaní vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil, a rovnako sa stotožnil aj s jeho záverom, že žalobcovia 1/ a 2/ jednoznačne nepreukázali svoje tvrdenia, že nimi tvrdené právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami na ich pozemok na parcele č. XXXX cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X vykonávali nepretržite počas celej zákonom ustanovenej 10-ročnej doby, a že toto právo vykonávali aj ich právny predchodcovia. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Tu považuje odvolací súd za potrebné tiež zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že dôkazy, na ktoré žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní poukázali, t.j. výpoveď žalovaného, čestné prehlásenie a výpoveď V.. C. I., S. G.; čestné prehlásenie I.na B., N. C. Z. I. C. a výpoveď V.. I. Š., síce potvrdili ich tvrdenia, že už v rokoch 1999 - 2001 (a aj následne) užívali spornú časť pozemku (ktorá bola pôvodne vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava a v súčasnosti je vo vlastníctve žalovaného) ako prístupovú cestu z N. M. na ich pozemok na parcele č. XXXX za účelom odvozu záhradného odpadu (odpílených častí stromov), stavebného odpadu z pôvodnej stavby, a neskôr aj za účelom dovozu novej zeminy a stavebného materiálu na stavbu nového rodinného domu, žalobcovia 1/ a 2/ však opomenuli vziať na zreteľ aj ostatné vykonané dôkazy, ktoré tieto ich tvrdenia v časti týkajúcej sa užívania spornej časti pozemku ako prístupovej cesty v období od roku 1999 do roku 2004 vyvrátili, a to čestné prehlásenie manželov N.X. zo dňa 26.03.2012, výpoveď svedka V. H. a výpoveď svedka C. U., čo nepochybne vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne z časti, v ktorej súd prvej inštancie uviedol z vykonaného dokazovania vyplývajúce skutkové zistenia. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe výsledkov celého vykonaného dokazovania prijal záver, že žalobcovia 1/ a 2/ jednoznačne nepreukázali, že právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X nepretržite vykonávali počas celej zákonom ustanovenej 10-ročnej doby, tento je správny a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože, ako je už vyššie uvedené, niektoré dôkazy (na ktoré žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní poukázali) svedčili v prospech ich tvrdení o nepretržitom výkone práva prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X počas celej zákonom ustanovenej 10- ročnej doby, iné (vyššie uvedené) zase v neprospech týchto ich tvrdení, z čoho potom nepochybne vyplýva, že tieto tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ neboli jednoznačne a nesporne preukázané, hoci práve žalobcov zaťažovalo v spore dôkazné bremeno na preukázanie ich tvrdení. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcov 1/ a 2/, že odôvodnenie rozsudku je vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní nepretržitého výkonu ich práva prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez časť pozemku na parcele č. XXXX/X počas zákonom ustanovenej 10-ročnej doby nedostatočné, pretože v odôvodnení rozsudku je jasne a zrozumiteľne uvedené, z ktorého dôkazu súd prvej inštancie vyvodil ktoré konkrétne skutkové zistenie, a tie potom všetky vo vzájomnej súvislosti komplexne vyhodnotil a dospel k záveru, ktorý z hodnotenia vykonaných dôkazov aj logicky a nesporne vyplýva. Skutočnosť, že súd prvej inštancie svoj na základe vykonaného dokazovania prijatý záver neodôvodnil spôsobom, ktorý by korešpondoval s predstavami žalobcov 1/ a 2/, automaticky neznamená, že tomuto záveru prináležiace odôvodnenie rozsudku je nedostatočné a nepreskúmateľné.

20. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní nesúhlasili ani s právnym záverom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k vydržaniu žalovaného práva nebola splnená ani podmienka oprávnenosti držby, keď vyjadrili názor, že na účely posudzovania oprávnenosti držby nemôže byť rozhodujúce to, ako oni ako laici resp. osoby bez právnického vzdelania kvalifikujú právny dôvod práva prechodu a prejazdu cez pozemok, ale rozhodujúca je skutočnosť, že boli v dobrej viere, že im právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X patrí, nakoľko toto právo odvodzovali od súhlasu Hlavného mesta SR Bratislava s užívaním tejto prístupovej cesty daného ešte predchádzajúcim vlastníkom ich pozemku za účelom prístupu a príjazdu na tento pozemok (ktorý od nich nadobudli do vlastníctva v roku 1999), čiže od práva predchádzajúcich vlastníkov ich nehnuteľností, ktorí ich mali pri nadobudnutí týchto nehnuteľností ubezpečiť, že prístup motorovými vozidlami z ulice N. M. je možný; od miestnych pomerov, t.j. od skutočnosti, že na spornej časti pozemku (v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného) sa nachádzala vyjazdená prístupová cesta slúžiaca na prejazd motorovými vozidlami, ktorú považovali za miestnu komunikáciu, na užívanie ktorej ich oprávňujú všeobecne záväzné právne predpisy (t.j. zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), ktorú navyše okrem nich užívali aj vlastníci a užívatelia susedných nehnuteľností; a v poslednom rade aj od skutočnosti, že nikto do pokojného výkonu tohto ich práva nezasahoval. Argumentovali, že vzhľadom na všetky tieto okolnosti nadobudli presvedčenie, že im právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez spornú časť parcely č. XXXX/X patrí. V súvislosti s oprávnenosťou držby odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie uvádza, že táto musí vychádzať z dobrej viery držiteľa, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu (určenia vydržania ktorého sa žalobou domáha) patrí, čiže predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa takéhoto práva je jeho presvedčenie, že mu právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, skutočne so zreteľom na všetky okolností patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo, aj keď z objektívneho hľadiska naň nemá žiaden právny dôvod. Jedným z predpokladov oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je potom aj existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej

viere, že v určitom právnom vzťahu, aj keď len v domnelom, mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu a niekto iný je nositeľom povinnosti trpieť výkon tohto práva. Oprávneným držiteľom je spravidla ten, kto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu na základe právneho titulu svedčiaceho o úmysle zriadiť toto právo, ktorý je neplatný, držiteľ však ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o dôvodoch neplatnosti tohto titulu nevie a nemusí vedieť. O oprávnenú držbu môže ísť tiež v prípade domnelého právneho dôvodu držby, teda za situácie, kedy právny titul držby neexistuje, avšak ten kto vykonáva určité právo je so zreteľom na všetky okolností v dobrej viere, že tu takýto titul je. Skutočnosť, či držiteľ je alebo nie je v dobrej viere, treba hodnotiť vždy objektívne (nie len zo subjektívneho hľadiska, resp. osobného presvedčenia držiteľa), čo znamená, že vždy treba prihliadať na to, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, mal alebo mohol mať počas vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu také právo patrí.

21. V danom prípade odvodzovali žalobcovia 1/ a 2/ oprávnenie užívať spornú časť pozemku na parcele č. XXXX/X (pôvodne do 19.05.2009 vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava a následne vo vlastníctve žalovaného) ako prístupovú cestu na účel prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami na svoj pozemok (parcelu č. XXXX) od skutočnosti, že ide o miestnu komunikáciu, na užívanie ktorej ich oprávňuje priamo zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, pričom uviedli, že týmto užívaním len pokračujú vo výkone práva, v ktorom už skôr začali predchádzajúci vlastníci ich pozemku (parcely č. XXXX). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ považovali za právny dôvod (titul), od ktorého odvodzovali svoje oprávnenie užívať časť pozemku na parcele č. XXXX/X na účel prechodu a prejazdu na svoj pozemok (parcelu č. XXXX), skutočnosť, že ide o miestnu komunikáciu, a teda aj samotné právne predpisy oprávňujúce užívať miestne komunikácie, a to zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Keďže sporná časť pozemku v minulosti nebola a ani v súčasnosti nie je miestnou komunikáciou, čo súd prvej inštancie aj správne ustálil, je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ ju užívali na základe neexistujúceho (domnelého) právneho dôvodu, čiže v mylnom presvedčení, že ide o miestnu komunikáciu, na užívanie ktorej ich oprávňujú vyššie uvedené právne prepisy. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aj keby sporná časť pozemku bola miestnou komunikáciou, táto skutočnosť v žiadnom prípade nepredstavuje (spôsobilý) právny dôvod (titul), od ktorého je možné odvodiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu, pretože príslušné právne predpisy upravujúce užívanie miestnych komunikácií vznik takéhoto práva v súvislosti s miestnymi komunikáciami nepredpokladajú, ale práve naopak, vylučujú ho (podľa ust. § 134 ods. 2, § 151o ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách miestna komunikácia nie spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko môže byť iba vo vlastníctve obce, t.j. právnickej osoby ustanovenej zákonom). Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia 1/ a 2/, aj keď sa mylne domnievali, že spornú časť parcely č. XXXX/X užívajú ako miestnu komunikáciu, oprávnenie na jej užívanie odvodzovali od samotného jej účelu, určenia a charakteru, ako druhu pozemnej komunikácie slúžiacej na verejné účely, nie však od práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že samotné užívanie určitého cudzieho pozemku prípadne jeho časti za účelom prechodu a prejazdu na vlastný pozemok, aj keď sa ním naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, automaticky neznamená, že ide o výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože oprávnenie užívať cudzí pozemok za takýmto účelom môže vyplývať aj z iných právnych titulov (napr. môže ísť o záväzok z obligačnej zmluvy, výprosu

- privolenie vlastníka cudzieho pozemku s jeho užívaním, užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie, a.i.). Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade nie je daný objektívne žiadny, ani domnelý právny titul, ktorý by bol spôsobilý vyvolať u žalobcov 1/ a 2/ presvedčenie, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez spornú (predloženým geometrickým plánom špecifikovanú) časť parcely č. XXXX/X. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v prípade, ak aj v danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ odvodzujú výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve užívať cudzí pozemok (v danom prípade spornú časť parcely č. XXXX/ X) na prechod a prejazd k svojmu pozemku od neexistujúceho (domnelého) právneho titulu (v danom prípade od skutočnosti, že ide o miestnu komunikáciu slúžiacu na verejné účely), pre oprávnenosť držby tohto ich práva je okrem iného tiež potrebné, aby boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že tu takýto titul je. Pri posudzovaní ich dobromyseľnosti a ospravedlniteľnosti ich právneho omylu v otázke existencie právneho titulu je potom potrebné prihliadať na to, či pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na povahu a okolností daného prípadu od nich požadovať, mali a mohli mať počas vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že im žalované právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, prípadne či sa mohli právnemu omylu vyhnúť. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,

že pri bežnej opatrnosti, za ktorú možno považovať nahliadnutie do katastra nehnuteľností prípadne do zoznamov miestnych komunikácií vedených príslušnou mestskou časťou Hlavného mesta SR Bratislavy (Nové Mesto), by žalobcovia 1/ a 2/ nesporne zistili, že časť pozemku na parcele č. XXXX/X, ktorú podľa ich tvrdenia užívali spolu s časťou svojho pozemku na parcele č. XXXX ako prístupovú cestu na zvyšné časti ich pozemku (parcely č. XXXX), nebola a ani v súčasnosti nie je miestnou komunikáciou slúžiacou na verejné účely, čiže vyhli by sa právnemu omylu spočívajúcemu v presvedčení, že sú oprávnení užívať túto časť pozemku. Zároveň odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/ a 2/ vzhľadom na obsah kúpnej zmluvy zo dňa 31.08.1999, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo k pozemku na parcele č. XXXX, ktorej obsahom nie je žiadne ustanovenie o prevode práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu pešo a prejazdu motorovými vozidlami cez geometrickým plánom určenú časť susedného pozemku na parcele č. XXXX/X (v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného) na ich parcelu č. XXXX, a vzhľadom na nepravidelný a zo strany ulice N. M. neprimerane úzky tvar ich pozemku na parcele č. XXXX, museli mať počas celej doby existencie ich vlastníckeho práva k parcele č. XXXX, a teda aj počas celej vydržacej doby, pri bežnej opatrnosti aj s prihliadnutím na skutočnosť, že neexistovala žiadna (ani neplatná) dohoda o zriadení ich vyššie špecifikovaného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, dôvodné pochybnosti o tom, že im takéto právo patrí. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcov 1/ a 2/, v ktorej uviedli, že právo prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X odvodzovali od súhlasu Hlavného mesta SR Bratislava daného ešte predchádzajúcim vlastníkom ich pozemku na parcele č. XXXX, ktorí ich pri nadobudnutí týchto nehnuteľností (v roku 1999) ubezpečili, že prístup motorovými vozidlami z ulice N. M. je možný, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní nepreukázali, že vôbec, a na základe akého právneho titulu (teda či na základe súhlasu Hlavného mesta SR Bratislava - keďže tu ide len o ich ničím nepodložené tvrdenie), užívali spornú časť pozemku za účelom prechodu a prejazdu aj ich právni predchodcovia, pričom v tomto smere nenavrhli ani žiadne dokazovanie. V súvislosti s argumentáciou žalobcov 1/ a 2/, v ktorej uviedli, že v predmetnej držbe boli dobromyseľní, nakoľko v existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez spornú časť parcely č. XXXX/X ich ubezpečovali ich predchodcovia (prevodcovia parcely č. XXXX, ktorú od nich žalobcovia 1/ a 2/ spolu s ostatnými parcelami kúpili v roku 1999), odvolací súd žalobcov 1/ a 2/ odkazuje na súdnou praxou prijatý právny názor, podľa ktorého v prípade, ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí s ústnou informáciou prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľností a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu toto právo patrí, pretože pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, aby si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil. Keďže žalobcovia 1/ a 2/ si existenciu žalovaného práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal mať za následok jeho vznik, neoverili, je zrejmé, že nemohli byť v nimi tvrdenej držbe dobromyseľní. Zo všetkých uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ nemohli byť dobromyseľní v tom, že im žalované právo prináleží. Súd prvej inštancie potom správne konštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ existenciu žalovaného práva neodvodzovali od existencie právneho titulu, ktorý by ich vzhľadom na všetky okolností daného prípadu viedol k vnútornému presvedčeniu, že časť spornej parcele č. XXXX/X užívajú na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vyslovil, že na strane žalobcov 1/ a 2/ nebol splnený ani ďalší zo základných predpokladov vydržania žalovaného práva, a to oprávnená držba, dospel k správnemu záveru a odvolací súd sa s ním vychádzajúc z uvedených skutočností v plnom rozsahu stotožňuje.

22. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanému ich náhradu vo výške 1.068,68 eur titulom trov právneho zastúpenia za 13 úkonov právnej služby vychádzajúc z vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie pri plnom úspechu žalovaného v spore o trovách konania rozhodol podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade so žalovaným účelne vynaloženými trovami na jeho právne zastúpenie. Nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ ohľadom výroku, ktorým boli zaviazaní k zaplateniu náhrady trov konania žalovanému, v odvolaní ničím neargumentovali, a nenamietali ani právne posúdenie ani výšku žalovanému priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie i v tejto časti.

23. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý síce bol v odvolacom konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalobcom 1/ a 2/ nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).