Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-1-2018.pdf
PDF · 112.25 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: K. D., nar. X.X.XXXX, A. č. XXX/ XX, D., o zaplatenie 43,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/70/2015-75 zo dňa 4. októbra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej súd oproti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou § 291 ods. 6 písm. d), § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711 ods. 1, 2, § 712 ods. 1, 2, § 713 ods. 1, 2, § 714 ods. 1, 2, § 715 ods. 1 a 4, § 497, § 502 ods. 1 prvá veta, § 503 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení do 29.2.2012, § 54 ods. 1, 2, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení od 1.4.2015, § 48 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 457 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. i), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách účinného do 30.11.2011 vecne tým, že súd mal z vykonaného dokazovania po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti preukázané, že strany žalobkyňa (pod pôvodným obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.) v postavení banky a žalovaná v postavení majiteľa účtu dňa 23.11.2011 platne uzatvorili zmluvu, ktorú žalobkyňa zrejme v rámci jej marketingovej politiky nazvala Zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb podľa ustanovení Obchodného zákonníka, obsahom ktorej je podľa čl. I zmluva o zriadení účtu (ďalej len „zmluva“), typ účtu osobný účet, frekvencia výpisov mesačne. Uzavretie zmluvy nebolo medzi stranami sporné. Táto zmluva je zmluvou o bežnom účte a obsahuje podstatné náležitosti ustanovené zákonom na platné uzatvorenie zmluvy o bežnom účte, t.j. označenie zmluvných strán, záväzok banky zriadiť bežný účet pre majiteľa a menu, v akej sa účet zriaďuje. Zmluva o bežnom účte vzniká dohodou zmluvných strán o celom jej obsahu. V konaní mal súd preukázané, že zmluva o bežnom účte bola uzavretá písomne, aj po formálnej stránke ju súd hodnotil ako platnú, uzavretú v súlade s ustanovením § 708 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluva o bežnom účte je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom. Spotrebiteľský charakter tejto zmluvy je zrejmý z postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb o tom, že veriteľ je dodávateľom služby a
zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaná požadovala otvoriť účet nie ako spotrebiteľ. Súd posudzoval vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy o bežnom účte a to aj s prihliadnutím § 52 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žaloba nebola podaná dôvodne. Zo zisteného stavu veci súd vyvodil ten právny záver, že pri rozhodnutí je nutné zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka (bod 34 rozsudku), podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny predpis, ktorých súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia a znamená to, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, súd tu poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014. Za zistenia, že vo veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, pri posudzovaní nárokov žalobkyne, ktoré uplatnila žalobou, súd aplikoval predpisy občianskeho práva z dôvodu úpravy v § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.2015. Súd má za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o bežnom účte, z titulu ktorej žalobkyňa žiada od žalovanej zaplatenie najprv nepovoleného prečerpania na bežnom účte, neskôr tvrdila, že tento vznikol iba na poplatkoch a na úrokoch. Na týchto nárokoch uplatnila na zaplatenie žalobou na úroku a na poplatkoch spolu 43,86 eur. Na nepovolené prečerpanie na bežnom účet sa v zmysle § 710 Obchodného zákonníka vzťahujú ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere. Vzhľadom na postavenie žalovanej ako spotrebiteľa sa na nepovolené prečerpanie na bežnom účte vzťahuje aj zákon č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého jednou z náležitostí zmluvy o úvere, ktorá musí mať písomnú formu, je aj údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, pričom absencia tohto údaju spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o poskytovaní bankových produktov a služieb neobsahuje dohodu zmluvných strán o výške úrokovej sadzby pri nepovolenom prečerpaní na bežnom účte v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., z tohto dôvodu nie je možné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať ani úrok ani poplatky. Žalobkyňa podaním zo dňa 13.7.2012 urobila jednostranný právny úkon s tým účinkom, že zmluva o poskytovaní bankových produktov a služieb sa podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka od počiatku zrušila. Tým zanikli žalobkyni nároky na úrok aj na poplatky, o ktorých žalobkyňa tvrdila, že sú jej pohľadávkou a vznikli žalovanej ako jej záväzok zo zmluvy. Zánikom zmluvy zanikli žalobkyni akékoľvek nároky, ktoré jej prípadne aj mohli vyplývať zo zmluvy o poskytovaní bankových produktov a služieb. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyvoláva sa právnym úkonom odstúpenia od zmluvy zánik zmluvného vzťahu a zmluva sa ruší od začiatku, zánikom zmluvy (odstúpením) zanikajú všetky aj vedľajšie záväzky, ktoré boli od existencie hlavného záväzku závislé, preto nemožno žalobkyni priznať žiadne nároky zo zaniknutej zmluvy. Preto súd žalobu zamietol, a to vrátane požadovaného debetného úroku, keďže žalobkyni nepatrí príslušenstvo pohľadávky, t.j. podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka úrok, pre tieto dôvody je žaloba zamietnutá aj o zaplatenie 28% ročne zo sumy 43,86 eur od 25.7.2012 do zaplatenia.
3. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku, pričom žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v celom rozsahu aj v časti trov konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že odstúpením od zmluvy dodávateľ nemá nárok na úroky a poplatky. Odvolateľ poukázal na § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na bod 3.11.5 písm. b) a bod 3.11.6 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej „VOP“), pričom z ustanovení Občianskeho zákonníka a VOP vyplýva, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do nepovoleného prečerpania nie je dôvodom na to, aby banke súd odmietol priznať akékoľvek ďalšie plnenie nad rámec istiny. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne sa dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od začiatku, čo reflektuje aj VOP kde je stanovené, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia. Tvrdenie, že v prípade odstúpenia od zmluvy nemá veriteľ' nárok na peňažné plnenia od spotrebiteľa, okrem peňažných prostriedkov, ktoré boli spotrebiteľovi poskytnuté, nemá oporu v zákone. Oporu v zákone nemá ani argument súdu, že dojednanie vo VOP o tom, že odstúpením zmluva zaniká ku dňu doručenia odstúpenia je
neplatné, pretože odporuje zákonu alebo dobrým mravom, nakoľko v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a dôsledky odstúpenia od zmluvy upravené v spotrebiteľských zmluvách nemôžu byť pre spotrebiteľa nevýhodnejšie ako dôsledky podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko Občiansky zákonník dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy umožňuje, takáto dohoda nemôže odporovať zákonu alebo dobrým mravom a takáto dohoda určite nemá za následok zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V tejto súvislosti upozornil žalobca napr. § 6 ods. 1 zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Z ustanovenia vyplýva, že právo veriteľa na odmenu v prípade zrušenia zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa a nie je ani špecifickou zmluvnou podmienkou, ktorú by žalobca uplatňoval z dôvodu zvýhodnenia svojho postavenia na úkor spotrebiteľa. Aj v prípade zániku zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán, banka má nárok na odplatu za poskytnuté služby. Odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. Poukázal na § 18 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch podľa ktorého sa na prekročenie vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho zákonníka. Dôvodil citáciou § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú ex nunc, teda zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej zmluvnej strane. V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených. Podľa § 33 ods. 4 zákona o platobných službách, ak ide o pravidelne účtované poplatky za platobné služby, používateľ platobných služieb je povinný uhradiť poskytovateľovi platobných služieb len ich pomernú časť prislúchajúcu do skončenia platnosti rámcovej zmluvy. V zmysle § 714 ods. 1 Obchodného zákonníka zo zostatku účtu platí banka úrok. V prípade, že by sme pri odstúpení od zmluvy pripustili zánik zmluvy od počiatku, došlo by k absurdnej situácii, kedy by nebolo možné vysporiadať platobné operácie vykonané na danom účte, banka by nemala nárok na zaplatené poplatky spojené s vedením platobného účtu a za poskytnutie služieb viazaných na tento účet. Klient by bol povinný vrátiť úroky pripísané na účet z jeho strany a to v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd tvrdí, že predložená zmluva neobsahuje náležitosť a to výšku úrokovej sadzby, žalobca poukazuje na skutočnosť, že zo svojho predchádzajúceho tvrdenia, že úrok pri nepovolenom prečerpaní je upravený vo VOP žalobcu a poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí byt' nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byt' nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť. Z uvedeného vyplýva, že VOP, Obchodné podmienky alebo sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú aj pokiaľ ich klient nepodpísal. Podľa názoru žalobcu je dané možné analogicky použiť aj na prejednaný prípad. Dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov preto nie je daný a žalobca sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia podľa § 388 Civilného sporového poriadku, aby žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu a zároveň priznaná aj náhrada trov konania.
5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
7. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 43,86 eur s 28% úrokom z omeškania zo sumy 43,86 eur od 25.7.2012 do zaplatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil nárok žalobcu.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23.11.2011 bola medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu uzatvorená zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s povoleným prečerpaním na osobnom účte. Listom zo dňa 13.7.2012 žalobca dňom jeho doručenia žalovanej odstúpil od zmluvy o uvedenom účte z dôvodu vykazovania debetného zostatku v aktuálnej výške 43,06 eur a vyzval žalovanú na úhradu debetného zostatku do troch dní od doručenia tohto oznámenia. Žalobca dňa 25.9.2012 zatvoril osobný účet žalovanej a debetný zostatok na osobnom účte žalovanej previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Nepovolené prečerpanie účtu žalobca úročil úrokom vo výške 28% ročne. Pohľadávka žalobcu vo výške 43,86 eur vznikla poplatkami za osobný účet
- 3,90 eur, vklad v hotovosti - 0,50 eur, poplatok za upozornenie, debet - 5 eur, poplatok za výzvu, debet 15 eur, pričom od februára 2012 sa začali účtovať úroky z nepovoleného prečerpania účtu. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že zmluva o poskytnutí bankových produktov a služieb neobsahuje údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru pri nepovolanom prečerpaní a z tohto dôvodu nie je možné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať ani úroku ani poplatky a zároveň z dôvodu, že odstúpením od zmluvy sa zmluva ruší od začiatku, zanikajú všetky aj vedľajšie záväzky. Žalobca s týmito závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil a poukazoval na to, že aj v prípade odstúpenia od zmluvy má nárok na odplatu za poskytnuté služby, pričom účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú doručením odstúpenia od zmluvy. Ďalej žalobca argumentoval tým, že zmluvy o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument.
9. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení § 708, § 709, § 710 Obchodného zákonníka, keďže zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretá medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu je podľa obsahu zmluvou o zriadení a vedení bežného účtu a o vydaní a používaní platobnej karty vrátane poskytnutia povoleného prečerpania na bežnom účte. Uzavretie zmluvy o bežnom účte je možné podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka tak, že zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej doby na určité meno bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma. Banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorý znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa výstavného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je ďalej povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovania alebo uskutočniť platby v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb. Pokiaľ to umožní dohoda s bankou, je možné účet používať ako debetný účet, t. j. v prípade vyčerpania peňažných prostriedkov má majiteľ účtu možnosť čerpať peňažné prostriedky banky tak, ako by si vzal úver bez potreby uzatvárať samostatnú zmluvu o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka).
10. K námietke žalobcu ohľadom odstúpenia od zmluvy a následného zrušenia zmluvy odvolací súd uvádza, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa zmluva ruší od začiatku, pričom moment zrušenia zmluvy zákonodarca v zmysle zásady zmluvnej voľnosti ponecháva aj na dohodu zmluvných strán. Podľa názoru odvolateľa v dohode o tomto neskoršom momente zrušenia zmluvy v dôsledku odstúpenia od zmluvy došlo inkorporovaním takéhoto ustanovenia do všeobecných obchodných podmienok. Odvolací súd dáva do pozornosti vyššie citované ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Dojednaním obsiahnutým vo VOP došlo podľa názoru odvolacieho súdu došlo k odchýleniu v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
11. Pokaľ ide o samotné VOP a jej jednotlivé dojednania, odvolací súd je toho názoru, že zakotvenie tak podstatnej zmluvnej podmienky, akým je odstúpenie od zmluvy a jej zrušenie do textu všeobecných obchodných podmienok, je nekalou obchodnou praktikou už len z dôvodu, že tieto podmienky sú uvádzané husto písaným textom, pričom spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy reálne nemá ani najmenšiu
možnosť sa s takýmito podmienkami oboznámiť a uvedomiť si ich dôsledky. Preto takémuto konaniu dodávateľa nemožno priznať právnu ochranu, nakoľko takýmto konaním si môže dodávateľ vymôcť aj podmienky, ktoré výrazne zhoršujú postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Preto vychádzajúc z vyššie uvedeného na základe odstúpenia od zmluvy, ku ktorému došlo zo strany žalobkyne ako dodávateľa dňa 13.7.2012 sa predmetná zmluva v zmysle vyššie citovaného ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušila od začiatku.
12. Zároveň odvolací súd uvádza, že napriek účtovaným poplatkom zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje zmluvné dojednanie o povinnosti žalovanej platiť akékoľvek poplatky, ktoré boli vykonávané na ťarchu jej bežného účtu a ani ich výšku. Ustanovenia o poplatkoch obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach a Sadzobníku poplatkov a služieb žalobcu, na ktorý zmluva odkazuje, nemožno považovať za individuálne zmluvne dojednané ustanovenia, ktorých obsah pred podpisom zmluvy by žalovaná mala reálnu možnosť ovplyvniť, a ako také spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech, ako spotrebiteľa. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu vykazuje znaky typizovanej a formulárovej zmluvy štandardne používanej žalobcom pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ku ktorej môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie. Pri jej kontrahovaní býva zo strany veriteľa v mnohých prípadoch využívaná neskúsenosť spotrebiteľa a moment jeho prekvapenia, čomu svedčí aj zapracovanie rôznych poplatkov do všeobecných zmluvných podmienok a následne do Sadzobníka. Tieto majú mať podľa názoru súdu pre každého jeho zmluvného partnera, t.j. pre neurčitý počet klientov v súvislosti s poskytovaním bankových produktov a služieb zo strany žalobcu, iba podporný a vysvetľujúci charakter individuálnych zmluvných dojednaní určitej zmluvy, uzavretej už s konkrétnym klientom. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je preto zvýšenie právnej ochrany slabšieho účastníka spotrebiteľského zmluvného vzťahu, ktorým je nepochybne spotrebiteľ, a to za účelom vyrovnania takejto faktickej nerovnosti v postavení zmluvných strán. Od spotrebiteľa preto nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne dojednané v zmluve.
13. Charakteristiku individuálneho zmluvného dojednania v prípade nároku na poplatok, úrok nemôžu spĺňať iba všeobecné ustanovenia VOP (na ktoré odvolateľ odkazuje v odvolaní a ich aj cituje). Iba všeobecný odkaz vo všeobecných obchodných podmienkach na Sadzobník poplatkov banky zákonnú požiadavku individuálneho dojednania nespĺňa, je všeobecná, neadresná, splynula s ostatnými zmluvnými podmienkami. Sadzobník poplatkov charakter individuálneho ( dvojstranne písomne vyjednaného) dokumentu nemá, ide o tzv. interný, jednostranný dokument dodávateľa služieb, ktorý dodávateľ môže meniť a aj mení (vrátane aj výšky poplatkov v ňom uvedených) kedykoľvek v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Individuálne dojednanie o úrokoch, poplatkoch v písomnej spotrebiteľskej zmluve hoc odvolateľkou citované znenia ustanovení zákona o platobných službách nevyžadujú, ale ako obligatórnu obsahovú náležitosť písomnej spotrebiteľskej zmluvy vyžaduje (vyžadovala už aj v dobe vzniku právneho vzťahu) špeciálna právna norma, ktorým je zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá absenciu tejto obligatórnej náležitosti v spotrebiteľskej zmluve sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, čo platí aj pre súdenú vec.
14. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
15. Záverom možno zhrnúť, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
16. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
17. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
19. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).