Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-55-2018.pdf
PDF · 136.7 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/55/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: TATRA SPC21, s.r.o., so sídlom Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 45 363 901, zastúpeného zástupcom advokátska kancelária Geško s.r.o., so sídlom Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 36 740 101, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, v konaní o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb/118/2015-168 zo dňa 30. novembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb/118/2015-168 zo dňa 30.11.2017 p o t v r d z u j e.
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh zamietol v celom rozsahu. Žalovanému priznal náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému nahradenia prejavu vôle uzavrieť Zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku v znení priložených zmlúv, na tom základe, že je výrobcom elektriny s právom na podporu. Žalovaný listom zo dňa 29.12.2014 žalobcovi oznámil, že z dôvodu nesplnenia zákonných povinností si nemôže uplatniť na kalendárny rok 2015 právo na podporu, pričom žalobca mal za to, že všetky zákonom stanovené povinnosti splnil.
2. Okresný súd mal zistené a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne Galovany G4, nachádzajúcej sa na území Galovany na pozemkoch parcela KNC č. 490/18 a 490/21 v k.ú. L., uvedený do prevádzky 11.05.2011 a na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej len ,,URSO") zo dňa 19.09.2013 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 Eur/MWh bez DPH, vyrobenej zo slnečnej energie. Žalobca mal uzavretú so žalovaným Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strán a Zmluvu o doplatku, a to na 1 rok - pre rok 2014. Žalobca požiadal žalovaného o uzavretie daných zmlúv aj pre rok 2015, ale žalovaný mu listom zo dňa 29.12.2014 oznámil, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia zákonných povinností, a teda nie je možné zmluvu uzavrieť. Žalobca mal za to, že splnil zákonné povinnosti tým, že žalovanému zaslal rozhodnutie URSO z 19.9.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku a zároveň potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 30.01.2012 vydané URSO-m. Mal za to, že výrobca si nemôže uplatniť podporu iba pri nesplnení všetkých povinností súčasne, a preto sa na neho neaplikuje sankčný mechanizmus v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009
Z.z., t.j. nejde o omeškanie žalobcu s plnením povinností, hoci doručil oznámenie po 15.8.2014.Okresný súd mal preukázané, že žalobca listom zo dňa 14.01.2015 požiadal žalovaného o uzatvorenie zmlúv, čo medzi stranami nebolo sporné (č.l. 19 spisu).
3. Okresný súd poukázal na právnu úpravu v ust. § 4 ods.1, 2, 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 v spojení s úpravou v ust. § 4 ods. 3 zákona č. 209/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 s tým, že od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods. 2 ako sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu. Ústavný súd SR Nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že ustanovenie § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd v odseku 20. napadnutého rozsudku uviedol, že predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 zákona č. 309/2009 Z.z., pričom ust. § 4 ods. 2 predmetného zákona predstavuje sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie uvedených povinností ukladaných výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a účelom ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladal. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len" k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, a to nielen straty práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter a súčasne Ústavný súd SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. Princíp právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj so zákazom retroaktivity právnych noriem. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa Ústavný súd SR už mnohokrát vyjadroval vo svojej judikatúre, pričom sa usiluje o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu" (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd SR sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených Zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd SR zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
4.Okresný súd uviedol, že v danom prípade sa žalobca domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť zmluvu o dodávke a zmluvu o doplatku pre rok 2015. Podľa názoru okresného súdu žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. už v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Okresný súd poukázal na ust. § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., ktoré je potrebné vykladať podľa výkladových pravidiel tak, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ustanovenie § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. určuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. je relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu
podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a žiaduci.
5.Okresný súd poukázal na ust. § 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ktoré upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 predmetného zákona nemožno zamieňať s ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, má určité práva a povinnosti uložené v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Pokiaľ žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, má právo na podporu, však bez splnenia ďalších zákonných povinností toto právo stráca na nasledujúci rok. Samotné ustanovenie zákona č. 309/2009 Z.z. ukladá žalobcovi povinnosť oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo.
6.Pokiaľ žalobca výslovne uviedol, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splnil doručením Rozhodnutia URSO z 19.09.2013, č. 0035/2014/E-OZ, ktorým bola schválená pevná cena pre roky 2014-2026 a Potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie z 30.01.2012 č. 0759/2012/PoP-OZE o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré listiny predložil žalovanému so žiadosťou na uzavretie zmlúv pre rok 2014 cca v 01/2014-02/2014, tak okresný súd poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, teda žalobca má dané povinnosti splniť každý rok. Vyplýva to i z toho, že dané rozhodnutie a potvrdenie je vydané URSO-m a je nelogické, aby zákonodarca stanovil povinnosť každoročne tieto listiny predkladať aj URSU, ktoré sám vydal. Nutne musí ísť o iné listiny, oznámenia údajov žalobcu, nie o rozhodnutia vydané URSO-m. Žalobca musí prejaviť vôľu a požadované má byť oznamované samotným žalobcom. Predložené listiny sú dôkazom toho, že žalobca je výrobcom s právom na podporu a že sú mu stanovené určité skutočnosti pre rok 2014-2016. Nenahrádzajú však skutočnosti, ktoré je žalobca povinný oznamovať každoročne, a to žalovanému ako aj URSO-u a nenahrádzajú ani uložené povinnosti žalobcovi v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z.. Právny dopad nesplnenia povinnosti je v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu, ktorá nemožnosť je daná zo zákona a len na nasledujúci kalendárny rok. Okresný súd zdôraznil, že jedna vec je oznámenie o uplatnení podpory, čo je úkon voči žalovanému a voči regulačnému úradu a druhá vec je vydať rozhodnutie o cene a potvrdenie o pôvode. Cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť, teda nemusí, ale môže.
7.Okresný súd uviedol, že zákon ukladá povinnosť výrobcovi prejaviť svoju vôľu smerom voči žalovanému, ako aj voči regulačnému úradu tým, že oznámi každý rok vôľu, že si chce uplatniť podporu, že má záujem, o akú podporu sa jedná, či podporu doplatkom alebo odberom elektriny na straty a zároveň s týmto oznámením o uplatnení podpory uvedie aj predpokladané množstvo danej elektriny. Okresný súd poukázal na to, že čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty zákon č. 309/2009 Z. z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, pričom pokiaľ sú podmienky splnené, uzatvorí sa zmluva. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť ustanovená v § 4 ods. 2 zákona bola splnená. Napriek tomu, že nie je stanovená žiadna forma, formulár, je nepochybné, že pokiaľ žalobca má niečo predložiť/oznámiť, tak toto má byť nezameniteľné, špecifikované, konkretizované aj jednoznačné, čo z predložených listín nevyplývalo. Pokiaľ cenové rozhodnutia považoval žalobca za dostatočný podklad na plnenie cyklickej povinnosti ustanovenej zákonom, tak podľa okresného súdu predmetné rozhodnutie určilo cenu pre výpočet doplatku a tento doplatok sa pre každý rok osobitne mení v čase závislosti na rozhodnutí URSO o výške elektriny na straty. Jednorazové splnenie (predložením tohto dokladu) nemožno považovať za splnenú každoročne cyklicky sa opakujúcu povinnosť uloženú zákonom.
8.Okresný súd poukázal na to, že v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je stanovená lehota na splnenie požadovanej povinnosti do 15.8. Bolo nepochybne preukázané, dokonca tvrdené i samotným žalobcom, že uplatnenie podpory bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 19.09.2014, teda po zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nielenže neoznámil požadované skutočnosti, ale ani nesplnil povinnosť stanovenú v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v určenej lehote. Vzhľadom k nesplneniu notifikačnej povinnosti žalobcom včas, nebolo ho možné zaradiť na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona č. 309/2009Z.z.
Keďže žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť, a to ani do 15.8.2014 nebolo možné s ním uzavrieť Zmluvu o doplatku, ako ani Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015, pretože stratil právo na uplatnenie podpory na rok 2015. Žalovaný z uvedeného postupoval správne, ak dané zmluvy neuzavrel.
9.Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že na uplatnenie sankčného mechanizmu je potrebné nesplnenie si všetkých povinností súhrnne, keďže z ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. jednoznačne vyplýva, že nesplnením povinností výrobca stráca právo na podporu pre nasledujúci rok, pričom postačuje ktorejkoľvek stanovenej povinnosti a postačuje nesplnenie len jednej z nich. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sám nemôže rozhodnúť o strate podpory, resp. iba listom oznámiť stratu, okresný súd uviedol, že pri nesplnení povinností uložených v ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. nastáva sankčný mechanizmus automaticky, ex lege, s čím sa vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze, kde uviedol, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca si nesplnil zákonné povinnosti a z tohto dôvodu sa nemôže domáhať daného práva, a teda ani nahradenia prejavu vôle, nakoľko na uzavretie požadovaných zmlúv je potrebné splnenie notifikačnej povinnosti, ktorú žalobca nesplnil riadne a včas, nakoľko jednak nepredložil potrebné listiny a tieto nepredložil do 15.08.2014, a preto nie je možné takú zmluvu uzavrieť bez ohľadu na to, že o to výrobca - žalobca požiadal. Okresný súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. nemožno na žalobcu aplikovať danú situáciu, keďže dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovených v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať s povinnosťami výrobcu stanovenými v § 4 s poukazom na záver vyjadrený v rozhodnutí Ústavného súdu SR o aplikácií sankčného mechanizmu na ktoréhokoľvek výrobcu pri nesplnení uloženej povinnosti a prípustnosti nepravej retroaktivity.
10.Okresný súd uviedol, že v danom prípade sa žalobca sa domáhal nahradenia prejavu vôle uzavrieť Zmluvu o dodávke a Zmluvu o doplatku. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z.. výrobca elektriny má právo na odber elektriny na základe zmluvy o dodávke elektriny, ak však nesplní niektorú z povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona, nemôže si uplatniť právo na odber a na doplatok. Hoci žalovaný je v zmysle § 5 zákona č. 309/2009 Z.z.. povinný uzavrieť zmluvu o dodávke, pokiaľ výrobca o to požiada, toto nie je možné, pokiaľ žalobca nesplní notifikačnú povinnosť, nakoľko pri nesplnení danej povinnosti stratí právo uplatniť si podporu, ktorá sa realizuje práve prostredníctvom uzatvorením daných zmlúv, a preto nie je možné takú zmluvu uzavrieť bez ohľadu na to, že o to výrobca - žalobca požiadal. Povinnosť žalovaného uzavrieť takú zmluvu je len za podmienky splnenia notifikačnej povinnosti, čo medzi stranami konania nebolo sporné. V danom prípade však žalobca nesplnil túto povinnosť, keďže jednak nepredložil oznámenia žalovanému a jednak oznámenie o uplatnení podpory oznámil až listom z 19.08.2014, teda po zákonom stanovenej lehote, a preto nebolo možné považovať notifikačnú povinnosť za splnenú.
11. Okresný súd z týchto záverov mal za to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko v konaní nebolo ničím relevantne preukázané, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na podporu pre rok 2015 voči žalovanému, a tým nebolo možné uzavrieť požadované predmetné zmluvy, na základe ktorých sa poskytuje podpora podľa vystavených účtovných dokladov. Hoci u žalobcu išlo o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, okresný súd opakovane uviedol, že prechodné ust. § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. sa týka ustanovenia § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu, bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky, pričom iný výklad by bol nelogický a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014.
12. Vykonané dokazovanie okresný súd hodnotil v zmysle § 191 CSP. Na základe posúdenia skutkovej a právnej dôvodnosti žaloby rozhodol tak, že žalobe nevyhovel, nakoľko nebol dôvod na nahradenie prejavu vôle pre nesplnenie si zákonom stanovených povinností žalobcom voči žalovanému riadne a včas. Nesplnením daných povinností žalobca stratil právo na uplatnenie podpory pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015, a preto nebolo možné, aby žalovaný s ním uzavrel požadované zmluvy. Keďže bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených povinností, nebolo možné žalobcovi poskytnúť ani podporu pre rok 2015 na základe Zmluvy o doplatku a Zmluvy o dodávke (o výkupe elektrina na krytie strát), preto nebol ani dôvod na ich uzavretie, teda ani na nahradenie prejavu vôle súdom na ich uzavretie.
13. O nároku na náhradu trov prvoinštančného okresný súd rozhodol podľa § 255 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Úspešným bol žalovaný, preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne okresný súd podľa § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením.
14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom zástupcu. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že je výrobcom elektriny v zariadení FVE Galovany G4, inštalovaný výkon 0,995 MW, umiestnený v Galovany, 032 11, parc. č. KN-C 490/18 a 490/21, k. ú. L., uvedený do prevádzky 11.5.2011, uplatňujúci si podporu formou doplatku a vo forme odberu elektriny zo strany žalovaného preukázateľne vyrobenej z obnoviteľného zdroja energie zo zariadenia na výrobu elektriny žalobcu, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalobca poukázal na úpravu v ust. § 4 ods. 1, § 5 ods. 6 zákona č. 309/2009 Z.z., § 15 ods. 6, § 15 ods. 2 zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácií v sieťových odvetviach, čl. 7.1 Prílohy č. 8 Prevádzkového poriadku žalovaného v spojení s článkom 3.2. Upriamil pozornosť na to, že zákon a ani prevádzkový poriadok neobsahovali žiadnu formu, akou si má výrobca elektriny s právom na podporu splniť povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. a síce oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy - žalovanému uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Podľa žalobcu v prípade, kedy medzi stranami nebolo vopred jasne a zrozumiteľne definované, aká presná forma sa považuje za uplatnenie si práva na podporu, je nutné vykladať akýkoľvek prejav vôle žalobcu, ktorým vyjadril záujem o uplatnenie si podpory v jeho prospech. Zo všetkých krokov žalobcu, ktoré podnikol je zrejmé, že o podporu na kalendárny rok 2015 záujem mal. Žalovanému nič nebránilo ustanoviť formu, ktorú bude bez akýchkoľvek pochybností považovať za splnenie si oznamovacej povinnosti, napríklad v Prevádzkovom poriadku. Za súčasnej situácie je zrejmé, že oznámenie mohol žalobca uskutočniť formou podľa svojej ľubovôle, a to aj neformálnym konkludentným spôsobom, napríklad v rámci inej komunikácie so žalovaným a podobne. Z uvedeného mal za to, že zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splní každý, kto akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme vykoná prejav vôle, ktorým prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a úradu poskytne informácie požadované zákonom. Takýto prejav vôle je potrebné posudzovať podľa všeobecných princípov stanovených v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Osobitne poukázal na ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle sa môže vykonať aj ,,iným spôsobom nevzbudzujúcom pochybnosť o tom, čo chcel účastník prejaviť". Hoci si podľa názoru žalovaného žalobca svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil k 15.8.2014, túto skutočnosť mu žalovaný oznamoval až listom zo dňa 29.12.2014, tzn. žalobcovi nedal žiadny priestor sa s touto skutočnosťou, na základe ktorej mu hrozil až ekonomický zánik, vysporiadať. Žalobca zotrval na názore, že ak podľa žalovaného nesplnil zákonnú povinnosť, v dôsledku čoho stratil možnosť uplatniť si právo podľa ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., nie je oprávnený o tejto strate práva zaslaním nejasne formulovaného listu rozhodnúť. Zákonom garantované právo na podporu je žalobcovi v právnom štáte upierané faktickým rozhodnutím súkromnej akciovej spoločnosti bez možnosti sa voči tomuto brániť. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť s priznaním náhrady trov konania.
15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 29.01.2018 (č.l. 198-199 spisu). Žalovaný sa stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu v celom rozsahu. K argumentácii žalobcu, že oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. mohol uskutočniť aj neformálnym konkludentným spôsobom s poukazom, že svoju notifikačnú povinnosť riadne splnil podaním zo dňa 19.8.2014, ktorým žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy zaslal oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny a zároveň tým, že všetky údaje o plánovanej výrobe elektriny zo zariadení žalobcu na 5 rokov dopredu sú prístupné na webovom portáli, ktoré požadované listiny boli súčasťou príloh Zmluvy o doplatku na rok 2014, žalovaný uviedol, že podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o OZE, výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Lehota 15.8. stanovená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE je lehotou hmotnoprávnou, pre zachovanie ktorej je potrebné, aby adresátovi bol právny úkon aj reálne doručený v stanovenej lehote. Žalobca sám priznal, že žalovanému takéto oznámenie zaslané 19.8.2014 nebolo a ani nemohlo byť doručené v zákonom stanovenom termíne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neevidoval žiadne došlé podanie od žalobcu, jednoznačne dospel k záveru, že si žalobca nesplnil včas zákonnú oznamovaciu povinnosť, a teda žalovaný bol nielenže oprávnený, ale dokonca i povinný
postupovať podľa § 4 ods. 3 Zákona OZE, podľa ktorého spoločnosť žalobcu stratila právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. rok 2015. K tvrdeniam žalobcu, že prílohami žiadosti o uzatvorenie Zmluvy o doplatku na rok 2014 bola splnená notifikačná povinnosť žalobcu, žalovaný uviedol, že cenové rozhodnutie URSO, ktoré tvorilo prílohu žiadosti o uzatvorenie Zmluvy o doplatku na rok 2014, je vydané na základe cenového konania medzi žalobcom a URSO, žalovaný v tomto konaní vôbec nevystupuje a toto rozhodnutie, ako ani ďalšie doručené dokumenty zo strany žalobcu, nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o OZE. Tvrdenia žalobcu, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny vyplýva z uvedených písomností, žalovaný považoval za účelové, ktorými nemožno obísť zákonnú povinnosť. Výklad právnej normy, že oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE bola splnená inou písomnosťou, predloženou podľa iného ustanovenia právneho predpisu, považoval za neprípustný. Zároveň URSO vychádza pri stanovení tarify za prevádzkovanie systému - tarify potrebnej na správne určenie dostatočných finančných zdrojov pre SSE-D na poskytnutie podpory práve z oznámení výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE, a preto splnenie tejto povinnosti nemôže byť nahradené inou písomnosťou. Oznamované údaje o uplatnení podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE na nasledujúci kalendárny rok, vrátane predpokladaného množstva predpokladanej elektriny, slúžia SSE-D ako podklad pre správny výpočet tarify za prevádzkovanie systému, pričom tieto údaje je potrebné vyhodnocovať každoročne. V prípade spoločnosti žalobcu nastala situácia, že nebolo možné jeho výrobné zariadenie na výrobu elektriny zaradiť v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle Zákona OZE. Vzhľadom k tomu, že si žalobca nesplnil svoju notifikačnú povinnosť, nemohol žalovaný postupovať inak, ako aplikovať ust. § 4 ods. 3 Zákona OZE. Zároveň dodal, že nesplnením si povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE nezaniklo právo žalobcu na podporu, no zanikol mu nárok uplatňovať si podporu na rok 2015 ako jednoznačne vyplýva z § 4 ods. 3 Zákona OZE. Toto ustanovenie nepredpokladá žiaden úkon zo strany SSE-D alebo URSO, ktorý s konštitutívnym účinkom zruší podporu pre výrobcu elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Nárok na podporu zaniká výrobcovi na jeden kalendárny rok, pričom rozhoduje skutočnosť, že došlo k porušeniu povinnosti. Žalobcovi nič nebráni v uplatňovaní si podpory pre roky nasledujúce v prípade, že si splní svoje zákonné povinnosti. Pokiaľ žalobca tvrdil, že SSE-D nie je oprávnená rozhodnúť o strate podpory výrobcu elektriny zaslaním „nejasne formulovaného listu", tak žalovaný poukázal na to, že s týmto tvrdením sa už vysporiadal ústavný súd vo svojom náleze vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Oznámenie o nesplnení oznamovacej povinnosti, ktoré SSE - D zasiela listom jednotlivým výrobcom elektriny z OZE, je adekvátne a postačujúce v zmysle tohto nálezu. Žalovaný opakovane poukázal na to, že žalobcovi nebolo odňaté právo na uplatnenie podpory ako celok a v nasledujúcich rokoch bol naďalej oprávnený uplatňovať si u SSE-D podporu, v prípade splnenia legislatívnych podmienok. V tejto súvislosti rovnako poukázal na vyslovený názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého: ,, ústavný súd podotýka, že ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods.6 prvú vetu Zákona OZE, podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny, na ktoré upozorňuje skupina poslancov vo svojom návrhu. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 Zákona OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahujú totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok, ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete Zákona OZE (v ďalších kalednárnych rokoch) tým nie je dotknutý." Podľa žalovaného žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku, a preto navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
16.Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 14.2.2018, bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť (doručenka na č.l. 203 spisu), ktorú možnosť žalobca nevyužil.
17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona CSP) prejednal vec v medziach ustanovenia § 379, § 380 ods. 1, CSP na základe podaného odvolania žalobcu a bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu, bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/55/2018-207 zo dňa 04.10.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 16.10.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline.
19.Primárne krajský súd uvádza, že posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, ktoré dôvody odvolania boli obsiahnuté v podaní žalobcu zo dňa 04.01.2018. Krajský súd konštatuje vecnú správnosť skutkových a právnych záverov vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozsudku, na ktoré závery odkazuje. Pre vyhodnotenie žalobcovho nároku bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie okresným súdom, preto krajský súd pri posudzovaní odvolania žalobcu bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže nebol zo strany krajského súdu zistený dôvod na zopakovanie dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie a ani na jeho doplnenie. Určujúce bolo vyhodnotiť, či listinné dôkazy, ktoré tvorili súčasť spisového materiálu, boli dôkazmi, podľa ktorých boli splnené zákonné podmienky právnej úpravy zákona č. 309/2009 Z.z. k požadovanému nároku žalobcu alebo tieto vykonané dôkazy nepreukázali splnenie zákonných podmienok pre oprávnenosť žalobcovho nároku.
20. Nebol relevantný ani odvolací dôvod žalobcu v tom, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd dôkazy vykonané hodnotil za dôslednej aplikácie ust. § 191 CSP. Pri hodnotení dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nebolo zo strany krajského súdu zistené, že by z nich boli vyvodené nesprávne skutkové zistenia, ktoré následne boli právne hodnotené.
21. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou domáha proti žalovanému, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného, že ako nákupca uzatvára Zmluvy o dodávke elektriny na krytie strát so žalobcom ako predávajúcim v znení predloženom žalobcom, tvoriacom súčasť rozsudku, ako aj nahradenia prejavu vôle žalovaného, že ako poskytovateľ uzatvára Zmluvu o doplatku so žalobcom ako výrobcom v znení predloženom žalobcom, ktorá tvorí súčasť rozsudku na tom skutkovom tvrdení, že je výrobcom elektriny v zariadení FEG Galovany G4 s inštalovaným výkonom 0,995 MW, umiestnený v Galovany, 032 11, parcela č. KN - C490/18 a 490/21 k.ú. L., uvedený do prevádzky 11.5.2011, uplatňujúci si podporu formou doplatku a vo forme odberu elektriny zo strany žalovaného, preukázateľne vyrobenej z obnoviteľného zdroja energie zo zariadenia na výrobu elektriny žalobcu, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného, za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. s odôvodnením, že všetky zákonné povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. splnil, keď dňa 19.8.2014 zaslal oznámenie o uplatnení podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, pričom predmetnými informáciami žalovaný disponoval v zákonnom termíne, keďže všetky údaje o plánovanej výrobe elektriny zo zariadenia žalobcu na 5 rokov dopredu sú uložené aj na webovom portáli ku ktorému má prístup žalovaný a súčasťou každého cenového výmeru je aj údaj o predpokladanej ročnej výroby elektriny a URSO žalobcovi vydalo právoplatné cenové výmery, platné do roku 2026, ktoré boli žalovanému zasielané v rámci uzatvárania zmlúv na rok 2014 o doplatkoch.
22. Okresný súd sa správne zaoberal samotnou existenciu práva žalobcu, t.j. podrobil uplatnený žalobcov nárok skúmaniu splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok vyplývajúcich z právnej úpravy zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil s názorom okresného súdu, že si nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., keďže podľa jeho názoru zákon a ani prevádzkový poriadok neobsahujú žiadnu formu, akou si má výrobca elektriny s právom na podporu splniť povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. a síce oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy - žalovanému uplatnenie podpory vrátanie predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
23. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné a žalobca výslovne potvrdil, že jediné listiny, ktoré doručil žalovanému a považoval ich za splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. sú Rozhodnutie URSO z 19.09.2013, č. 0035/2014/E- OZ ktorým bola schválená pevná cena pre roky 2014-2026 a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie z 30.01.2012 č. 0759/2012/PoP-OZE, ktoré predložil žalovanému so žiadosťou na uzavretie zmlúv pre rok 2014, čo vyplývalo z listu zo dňa 14.01.2015 a list zo dňa 19.08.2014, v ktorom žalobca oznámil, že má záujem o
uplatnenie podpory pre rok 2015. Z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyplýva, že žalobca ako výrobca elektriny bol povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, t.j. žalovanému, uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, t.j. vždy o rok dopredu. Zo zákonného ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyplýva, že žalobca mal zákonnú povinnosť oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy tak uplatnenie podpory, ako aj oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Žalobca v konaní tvrdil, že zákonnú povinnosť oznámiť uplatnenie podpory u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného, si splnil podľa vyššie uvedených listinných dôkazov.
24. Krajský súd po oboznámení sa s týmito listinami, ich obsahom, v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že z rozhodnutia URSO o priznaní podpory na roky 20104-2016 a ani z potvrdenia o pôvode elektriny, nevyplýva oznámenie o uplatnení podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. pre rok 2015. Takéto uplatnenie podpory žalobcom nie je v týchto listinách inkorporované. Krajský súd zvýrazňuje, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny, a to z listín predložených žalobcom. Nepochybne zákonné ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Je nepochybné v zmysle argumentácie žalobcu, že predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, avšak musí byť preukázané, že boli splnené. Z predložených listín žalobcom nemožno konštatovať oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny ako aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, pretože takéto skutočnosti z týchto dôkazov nevyplývali. Len samotné uvedenie údaju, a to predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok, a to pre roky 2014 až 20126, t.j. vrátane roku 2015 obsiahnuté v rozhodnutí URSO, samo o sebe nie je oznámením predpokladaného množstva dodanej elektriny a súčasne oznámením uplatnenia podpory na rok 2015, pokiaľ zákonná úprava, a to ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyžaduje splnenie obidvoch notifikačných povinností, t.j. oznámiť tak uplatnenie podpory, ako aj oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Nejde zo strany súdu prvej inštancie o formalistický prístup k zákonnej úprave, prípadne o formalistické posúdenie listín žalobcu, keďže ak ide o zákonnú požiadavku splnenia si obidvoch notifikačných povinností, tak v prípade vyvolaného súdneho sporu je na mieste, ak sa skúma na základe doložených dôkazov ich splnenie alebo nesplnenie. Uvedený postup súdu prvej inštancie a v rámci vyvolaného odvolacieho konania aj krajského súdu potom nemožno hodnotiť tak, ako argumentoval žalobca v odvolaní ako formalistický. Nie je možné na základe žalobcom predložených listín konštatovať, že ich súčasťou je aj prejav uplatnenia podpory, ak takýto prejav z obsahu týchto listín nevyplýval. Predsa oznamovacia povinnosť ako jednostranný úkon tak, ako správne uzavrel okresný súd, znamená prejav vôle takým spôsobom, aby bolo z neho zrejmé komu predmetná vôľa smeruje, v akom rozsahu je predmetná vôľa vyjadrená, teda uskutočnenie takého prejavu vôle, ktorý sa dostane do dispozície oprávnenej osoby, z ktorého je zrejmá vôľa čoho sa subjekt domáha, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho majú vzniknúť. Pokiaľ sa v zmysle zákonnej úpravy v ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. vyžaduje oznámenie, pričom zákon pre toto oznámenie nevyžaduje určitú formu avšak žalobca takéto oznámenie tvrdí, potom v rámci vyvolaného súdneho konania je žalobca povinný preukázať, že túto zákonnú povinnosť splnil, k čomu nedošlo. Naviac sám žalobca v žalobe ako i v následných vyjadreniach tvrdil, že oznámenie o uplatnení podpory zaslal dňa 19.8.2014, teda nie zákonom určenej lehote. Nesplnením notifikačných povinností podľa ust. § 4 ods.2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. tak zo zákona nastúpil sankčný mechanizmus podľa ust. § 4 ods.3 zákona č. 309/2009 Z.z. v rovine straty možnosti uplatniť právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., a tým na strane žalobcu neexistovalo právo na uzatvorenie Zmluvy o dodávke elektriny na krytie strát a Zmluvy o doplatku.
25. Odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú námietku zo strany odvolateľa, pre ktorú by musel napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, prípadne zrušiť. V podanom odvolaní odvolateľ namietal také skutočnosti, s ktorými sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal i okresný súd. Z uvedených dôvodov bol preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP s tým, že v podrobnostiach sa odkazuje na jeho podrobné zdôvodnenie, postupom podľa § 387 ods. 2 CSP. Žalobca v podanom odvolaní osobitnými dôvodmi nenapadol výrok o trovách prvoinštančného konania, z ktorého dôvodu bol i výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, ust. § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalobca so svojim odvolaním nebol úspešný, preto žalovanému ako úspešnej strane sporu tohto odvolacieho konania bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.