Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/169/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Bratislava, Mostová 2, IČO: 35 838 825, zastúpeného spoločnosťou: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: J. B., nar. XX.X.XXXX, adresa O. I. XXX, o zaplatenie 5.061,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 11.4.2017 č.k. 15C/94/2014-103 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.457,59 Eur, úroku vo výške 11,10 % ročne zo sumy 4.452,79 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.849,27 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil, žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 260,80 Eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Vec súd prvej inštancie právne posúdil aplikáciou čl. 17, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej CSP, § 11 ods. 3 veta prvá, ods. 4 a ods. 6 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 veta prvá zákona č, 483/2001 Z.z. o bankách, § 39, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 a § 5b zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a odôvodnil tým, že vzhľadom na to, že žalobca využil svoje dispozičné právo a podanú žalobu vzal čiastočne späť, súd v zmysle § 145 ods. 2 konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.457,59 Eur, úroku vo výške 11,10 % ročne zo sumy 4.452,79 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.849,27 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil. Pretože bola žaloba čiastočne vzatá späť skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu, či pojednávanie vo veci samej a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 CSP, stanovisko žalovaného k čiastočnému späťvzatiu súd s poukazom na § 146 ods. 1 nezisťoval. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby súd rozhodol aj o vrátení časti súdneho poplatku za podanú žalobu podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nakoľko konanie bolo čiastočne zastavené.

3. Následne Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba, a to ani v znení po jej čiastočnom späťvzatí (t.j. zaplatenia sumy 603,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9 % ročne zo sumy 603,52 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia), nie je dôvodná. Za nedôvodnú súd žalobu posúdil z dôvodu nedostatku, resp. nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, a to z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených § 92 ods. 8 zákona o bankách, určujúcim podmienky pre platné postúpenia pohľadávky vo forme peňažnej pohľadávky. Súdna prax v tejto otázke zaujala ustálený názor v tom smere, že pokiaľ žalobca (subjekt odlišný od banky) nepreukáže splnenie podmienok § 92 ods.8 zákona o bankách, znamená to, že pohľadávka voči žalovanému nebola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie (napr. uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/315/2016 z 25.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/722/2015 z 10.08.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/151/2016 z 23.08.2016 a iné). Uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách súvisí s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (aj v tomto spore). Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden zo strán sporu nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Žalobca v tomto konaní napriek výzve súdu nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalobca s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nepreukázal, že by bol žalovaný ako klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, napriek písomnej výzve banky. Omeškania žalovaného síce bolo preukázané v trvaní 1.280 dní, nebolo však kumulatívne preukázané, že by žalovaný bol písomne vyzvaný bankou k plneniu dlhu. Žalobca napriek výzve súdu nepredložil za týmto účelom žiadne relevantné listiny. V dôsledku toho teda neboli splnené zákonné predpoklady (§ 92 ods. 8 zákona o bankách) k účinnému postúpeniu pohľadávky zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku banky na žalobcu. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné, a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému úspešne si uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie. Zmluva o postúpení zo dňa 21.12.2010 je (v časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky) teda absolútne neplatnou v zmysle 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore so zákonom (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Z uvedeného dôvodu súd žalobu vo zvyšnej časti (zaplatenia sumy 603,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 603,52 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia) zamietol. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/110/206 z 14.12.2016, 11Co/213/2015 z 20.04.2016, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/1/2016 z 26.08.2016, v ktorých ako odvolacie súdy posudzovali otázku aktívnej vecnej legitimácie totožného žalobcu v obdobných sporoch, pričom závery súdu prvej inštancie sú v zhode so zvermi obsiahnutými v týchto rozsudkoch odvolacích súdov. Čo sa týka poukazu žalobcu na bod 18.14. VOP, tieto žalobca súdu ani len nepredložil, preto sa nie je možné k nim bližšie (argumentačne) vyjadriť. Na posúdenie neplatnosti postúpenia pohľadávky nemá pozitívny vplyv ani jednostranné vyhlásenie Slovenskej sporiteľne o ich splnení obsiahnuté v bode 4.2 písm. d) zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pričom postupoval v zmysle § 255 ods. 1 (čo do časti zamietnutia žaloby) v spojení s § 256 ods. 1 (čo do časti zastavenia konania) s prihliadnutím na čl. 17 CSP, s tým, že žalovaný je síce tou stranou sporu, ktorá má plný úspech vo veci, keďže konanie bolo v časti zastavené, ktoré procesne zavinil žalobca (nakoľko čiastočné späťvzatie nebolo vykonané v dôsledku správania sa žalovaného), čo možno považovať za neúspech žalobcu (úspech žalovaného) a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom však na to, že žalovanému žiadne preukázateľné trovy v tomto konaní nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva. V opačnom prípade, t.j. v prípade priznania nároku na náhradu trov konania by napokon súd musel rozhodnúť o výške tejto náhrady, no tá by bola v sume 0,-€, čo možno považovať za nehospodárne a zbytočné (čl. 17 . Čo sa týka argumentácie žalobcu uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2012 zo dňa 28.5.2013, súd prvej inštancie uvádza, že uvedené rozhodnutie nie je na túto vec aplikovateľné,

keďže konanie bolo čiastočne zastavené (procesné zavinenie žalobcu) a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Takáto procesná situácia (čo do rozhodovania o náhrade trov konania) nie je predmetom vyššie uvedeného uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2012 zo dňa 28.5.2013.

5. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si náhradu trov konania alternatívne ho v uvedenom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa odvolateľa neboli splnené procesné podmienky, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľ poukázal na to, že k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách sa podrobne vyjadril vo svojom písomnom vyjadrení, poukazujúc na príslušné zákonné ustanovenia a rozhodnutia súdov. Zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, preto nemožno v danom prípade vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Súdna prax preferuje platnosť právneho úkonu, neumožňuje hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“, neumožňuje vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Podľa VOP k vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným klient výslovne súhlasil s oprávnením banky kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Zákon č. 258/2001 <. Z.z. o spotrebiteľských úveroch pri postúpení pohľadávky odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka <., preto postúpenie pohľadávky je závislé iba na tomto ustanovení. Nie je správny postup aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nového veriteľa. Odvolateľ tiež podporne poukázal na viaceré súdne rozhodnutia prevažne okresných súdov. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuvádza časť jeho argumentácie týkajúcej sa zákona o bankách, súd v tejto časti vec nesprávne právne posúdil a tiež neodôvodnil, rozsudok je nepreskúmateľný. Súd nijako neprihliadol na žalobcom uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, súd opomenul akokoľvek sa vysporiadať s argumentáciou žalobcu, čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podporne poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, judikatúru ESĽP i závery právnej teórie o náležitostiach odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keď povinnosťou súdu je vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaným bola dňa 9.1.2006 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0284319063, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý splátkový úver vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 Eur), pri premenlivej úrokovej sadzbe 11,10 % p.a. a pri RPMN 6,36 %. Žalovaný sa zaviazal úver splácať formou mesačných splátok vo výške 2.273,-Sk (75,45 Eur) vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej splátky ku dňu 20.2.2006 a konečnou splatnosťou úveru ku dňu 20.12.2010. Žalobca pripísanie finančných prostriedkov vo výške 100.000,-Sk na účet žalovaného preukazoval výpisom z účtu žalovaného, a to dňom 9.1.2006. Posledná úhrada bol žalovaným zo dňa 5.2.2008 v sume 132,78 Eur (4.000,-Sk). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 sa žalobca (postupník) a Slovenská sporiteľňa, a.s.(postupca) dohodli o odplatnom postúpení pohľadávok s príslušenstvom a všetkých súvisiacich práv a nárokov žalobcovi, pričom predmetom boli pohľadávky uvedené a špecifikované v Prílohe č. 1 k Zmluve. Podľa bodu 4.2 písm. d) zmluvy, pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z Prílohy zmluvy vyplýva, že išlo aj o pohľadávku voči žalovanému, s dátumom uzatvorenia zmluvy 9.1.2006, číslo: 284319063, splatnosťou 20.12.2010, poskytnutou sumou 3.319,39 Eur, zostatkom pohľadávky 5.061,11 Eur, počet dní omeškania: 1.280. Žalobca preukazoval svoje právne nástupníctvo aj oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010, žalovanému doručené dňa 11.2.2011.

10. I odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, musí konštatovať, že súd sa musí v prvom rade zaoberať otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom v prípade nedostatku jej preukázania je potrebné žalobný návrh bez ďalšieho zamietnuť. Preto sa predmetom odvolacieho prieskumu stala v prvom rade otázka správnosti posúdenia súdom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 <.).

12. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

13. Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je bankový úver a tento na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal žalobca nadobudnúť žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky. Na preukázanie aktívnej legitimácie žalobca predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010, uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s ako postupcom a žalobcom ako postupníkom. 14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

16. Z § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto neplatným právnym úkonom v zmysle Občianskeho <. zákonníka (pre rozpor so zákonom).

17. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. I keby sa vychádzalo z toho, že požiadavka 90-dňového omeškania bola splnená, žalobca nepreukázal, že by bol žalovaný písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. Podporne odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo147/2017, z ktorého uvedené vyplýva.

18. Žalobca sa v konaní odvolával na § 17 ods. 1 aktuálne platného Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka, pričom odkaz citovaného ustanovenia smeruje k § 524 Občianskeho zákonníka. <. Rovnako poukázal na § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, podľa ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu. Aj toto ustanovenie odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka. <.

19. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti a aj v prípade postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka <. (podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka <., veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené) avšak z nasl. § 525 ods. 1 vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, ktoré ustanovenie slúži na ochranu dlžníka.

20. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 <. Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasl. citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo zákona povinný takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok, a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie, ktoré je svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka <., pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo.

21. Vo všeobecnosti môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná alebo aj budúca, avšak musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru práve tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zákonodarca tu pritom výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní. Pod formuláciou „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“ treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek „živý“ úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným

- nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda vyplýva (a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ustanovenie § 92 zákona o bankách zaradené), že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

22. K výhrade žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil vo VOP, kde bolo medzi veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas žalovaného však nepovažoval odvolací súd za platný.

23. Odvolací súd si ustálil, že v uvedenom prípade ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je nepochybne vzťahom spotrebiteľským (v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. <. o ochrane spotrebiteľa) a potom vychádzal z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo.

24. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <.. Predmetné ustanovenie VOP potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza

k zmene dlžníkovho (spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. a treba ho považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka <. K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. <., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

25. K odvolacej námietke žalobcu, poukazujúcej na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že súdy by sa mali vyvarovať prílišnému formalizmu a mali by smerovať prioritne k takému výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, a nie k výkladu vedúcemu k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady, keď neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, odvolací súd uvádza, že prihliadnutie súdu na skutočnosť, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, ktorého následkom je v zmysle Občianskeho <. zákonníka absolútna neplatnosť takéhoto právneho úkonu, nemožno považovať za formalizmus.

26. S poukazom na uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013 <.). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou citovanú odbornú literatúru ako aj rozhodnutia súdov vo vzťahu k preukázaniu aktívnej legitimácie žalobcu na základe postúpenia pohľadávky.

27. Žalobca rovnako nedôvodne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne presvedčivo odôvodnené.

28. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 <. Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 <. Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 <. Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p. <., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002 <., II. ÚS 174/04 <., III. ÚS 117/07 <., III. ÚS 332/09 <., I. ÚS 501/11 <.). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 <. z 28. februára 2006).

29. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

30. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. <. (odňatie možnosti konať pred súdom).

31. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie takéto vady nevykazovalo, napádané rozhodnutie spĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 <.CSP (účinného od 7. júla 2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť. Pokiaľ sa aj súd prvej inštancie nie celkom dostatočne vysporiadal so špecifickými námietkami žalobcu, obsiahnutými v jeho podaní zo dňa 23.2.2017 (obsiahnutými aj v podanom odvolaní), odstránil toto pochybenie odvolací súd.

32. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010 <., podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 <.). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04 <.). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97 <.), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97 <., II. ÚS 251/03 <.).

33. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 <., III. ÚS 209/04 <., II. ÚS 200/09 <. a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, v súlade s § 387 ods. 1 <.CSP ako vecne správny potvrdil.

35. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 <.CSP a § 396 ods. 1 <.CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 <. . O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 <. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

38. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .