Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-9-2018.pdf
PDF · 124.07 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/9/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline - ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobcu: Euro Data SK, a.s., so sídlom Kvačalova 5, 010 04 Žilina, IČO: 44 271 875, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102433117/2017 zo dňa 21.11.2017, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Dňa 27.01.2014 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013. Dňa 24.02.2014 podal žalobca dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 57.624,41 Eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 102558689/2016 zo dňa 15.02.2016. Daňová kontrola sa začala dňa 21.03.2014 a bola ukončená 18.02.2016. Výsledkom daňovej kontroly bola daňová povinnosť vo výške 18.831,97 Eur. Dňa 28.09.2016 bolo u žalobcu ukončené vyrubovacie konanie po ukončenej daňovej kontrole. Dňa 29.09.2016 vydal správca dane rozhodnutie č. 104010870/2016 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., ktorým priznal žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 51.348,03 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 100654047/2017 zo dňa 19.04.2017 potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 104010870/2016 zo dňa 29.09.2016. Proti rozhodnutiu žalovaného č. 100654047/20174 zo dňa 19.04.2017 podal žalobca na tunajšom súde žalobu. Súdne konanie je vedené pod sp. zn. 31S/86/2017. Dňa 12.06.2017 bol žalobcovi vyplatený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2013 vo výške 24.933,02 Eur (nadmerný odpočet priznaný správcom dane rozhodnutím č. 104010870/2016 zo dňa 29.09.2016 vo výške 51.348,03 Eur po odčítaní vlastnej daňovej povinnosti žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2014 vo výške 26.415,01 Eur). Správca dane rozhodnutím č. 101798672/2017 zo dňa 18.08.2017 priznal žalobcovi úrok v sume 232,20 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 102433117/2017 zo dňa 21.11.2017 potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 18.08.2017.
2. Žalobca proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 21.11.2017 podal v zákonnej lehote správnu žalobu, v ktorej uviedol, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí obmedzil na konštatovanie, že je potrebné rozlišovať medzi úrokom z titulu oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, ktorý patrí daňovému subjektu pri
vrátení nadmerného odpočtu po uplynutí zákonnej lehoty a kompenzáciou vo forme náhrady škody za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, pričom poukázal na ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca touto žalobou nespochybňuje výšku úroku z omeškania, spochybňuje rozsah (časové obdobie) za ktorý mal byť úrok vyplatený. Poukázal na § 79 ods. 1, veta druhá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 248/2012 Z. z.. Podľa uznesenia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15: „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH, až po uplynutie lehoty 10 dní po skončení kontroly“. V súlade s judikatúrou ESD, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osobe z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úroku z omeškania. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva Európskej únie je vnútroštátny súd, správny orgán alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok, vrátane vnútroštátnej judikatúry. Súčasne žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-107/10, v ktorom súdny dvor dospel k záveru, že je v rozpore s článkom 183 smernice 2006/112/ ES taká vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na úrok z omeškania vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. V kontexte priznania úroku má komunitárna právna norma (ustanovenie smernice interpretované na základe rozhodnutia C-107/10) prednosť pred vnútroštátnou normou (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku). Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú podľa žalobcu, na území členských štátov záväzné, preto mal žalovaný § 79 ods. 3 Daňového poriadku vykladať eurokonformne, čiže v súlade s článkom 183 smernice, teda od uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH do ich faktického vrátenia žalobcovi. Keďže tak správca dane (žalovaný) neurobil, porušil zásadu daňovej neutrality, ako aj proporcionality, podľa ktorej štát je povinný platiteľa DPH zaťažovať v súvislosti s platením dane iba v nevyhnutnom rozsahu. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., tak predsa v zmysle § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. „Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Žalobca si teda nemôže uplatniť nárok v zmysle § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. (daňová kontrola bola skončená v roku 2016). Preto si uplatnil nárok na úroky z omeškania počas zadržiavania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Právna úprava náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu účinná od 01.01.2017 (§ 79a novelizovaného zákona o DPH), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu, je v nesúlade so závermi stabilnej judikatúry súdneho dvora. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/28/2017 zo dňa 07.11.2017, ktorý okrem iného konštatuje: „Nie je možné stotožniť právo správcu dane vrátiť nadmerný odpočet v zákonnej lehote po uplynutí daňovej kontroly s platením úrokov z tohto zadržiavania počas daňovej kontroly, keďže ide o rozdielne právne inštitúty“. Citovaný rozsudok ďalej konštatuje, že v zmysle rozhodnutí SD EÚ je potrebné časový moment vzniku nároku na úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu nestotožňovať s momentom uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uvedenej v § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., a posúdiť ho samostatne. Na základe uvedeného skutkového stavu pri aplikácii príslušných ustanovení právnych predpisov Slovenskej republiky, zohľadňujúc rozsiahlu a ustálenú judikatúru ESD a z nej vyplývajúceho eurokonformného výkladu smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa žalobca domnieva, že žalovaný resp. správca dane mal žalobcovi priznať úrok z omeškania 10% ročne zo sumy 24.933,02 Eur od 24.03.2014 (30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie január 2014) do 12.06.2017. Navrhol, aby súd v súlade s § 191 ods. 1 SSP zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.11.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že ako vyplýva z rozhodnutia správcu dane č. 101798672/2017 zo dňa 18.08.2017 lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013 vo výške 24.933,02 Eur uplynula dňa 09.05.2017. Nakoľko správca dane vrátil nadmerný odpočet až dňa 12.06.2017, vznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok. Žalobca nerozporuje skutočnosť, že za obdobie od 09.05.2017 do 12.06.2017 mu vznikol nárok na predmetný úrok. Nerozporuje ani skutočnosť, že za obdobie od 09.05.2017 do 12.06.2017 mu vznikol nárok na predmetný úrok, namieta však, že vzhľadom na existujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ mu vznikol nárok na vyplatenie úroku zo sumy 24.933,02 Eur už od 24.03.2014, t. j. 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie január 2014, pričom pri výpočte úroku sa má použiť ročná úroková sadzba 10%. Správca dane rozhodnutím zo dňa 18.08.2017 priznal žalobcovi úrok z titulu oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, ktorý mu patrí pri vrátení nadmerného odpočtu po uplynutí zákonnej lehoty. Uvedený úrok má povahu sankcie pre správcu dane, preto je minimálna výška ročnej úrokovej sadzby stanovená až na 10%. Uvedený úrok je však nutné odlišovať od kompenzácie vo forme náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá bola zavedená do zákona č. 222/2004 Z. z. od 01.01.2017 a to ustanovením § 79a. Práve zavedenie tejto náhrady bolo reakciou Slovenskej republiky na uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice. V prípade úroku z nadmerného odpočtu je minimálna výška ročnej úrokovej sadzby stanovená na 1,5%, pričom sa začína počítať od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5. Kompenzácia vo forme náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nemôže mať formu sankcie pre správcu dane, pretože členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Žalobca požaduje kompenzáciu za zadržiavanie nadmerného odpočtu až vo výške 10%, čo výrazne presahuje aj zhodnotenie finančných prostriedkov v bankách. Tak vysoko stanovená kompenzácia by naopak motivovala daňové subjekty k tomu, aby výkon daňovej kontroly trval čo najdlhšie. Podľa žalovaného je potrebné rozlišovať medzi úrokom z titulu oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, ktorý patrí daňovému subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu po uplynutí zákonnej lehoty a kompenzáciou vo forme náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, pričom úrok aj náhrada sú samostatne upravené, preto nemožno vytýkať správcovi dane ich osobitné posúdenie. Žalovaný má za to, že správca dane v prípade priznania predmetného úroku postupoval v súlade so zákonom. Priznanie predmetného úroku nebráni žalobcovi, aby si u správcu dane uplatnil kompenzáciu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v rámci samostatného konania. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. októbra 2018.
5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom zistil, že podaná správna žaloba je nedôvodná.
6. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 (Daňový poriadok), ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo
c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (zákon o DPH), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie **) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru vyrubenej colným úradom.
Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1.000,00 Eur.
Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa osobitného predpisu, pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí.
Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku účinného do 31.12.2016, ak správca dane nevráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenie daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5,00 Eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorý mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak
trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10% pri výpočte úroku namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky sa použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužije podľa § 55 ods. 6 a 7.
7. Z administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že žalobca podal dňa 27.01.2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 a dňa 24.02.2014 dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013, z obsahu ktorého vyplynul výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu vo forme nadmerného odpočtu vo výške 57.624,41 Eur. Za nasledujúce zdaňovacie obdobie január 2014 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty dňa 24.02.2014. Správca dane doručil žalobcovi dňa 24.03.2014 oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9514401/5/1016295/2014/Zub. Príslušný správca dane vydal dňa 15.02.2016 protokol o výsledku daňovej kontroly č. 102558689/2016, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 18.02.2016. Uvedená daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2013 bola u žalobcu ukončená po 694 dňoch s výsledkom potvrdeného nadmerného odpočtu vo výške 51.348,03 Eur, pričom vo zvyšnej časti nepriznaného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013 využil žalobca príslušné právne prostriedky obrany. Dňa 12.06.2017 prijal žalobca bezhotovostnú platbu od správcu dane vo výške 24.933,02 Eur (nadmerný odpočet za december 2013 po odpočítaní daňovej povinnosti za január 2014). Daňový úrad Žilina na základe zákona č. 333/2011 Z. z., zákona č. 497/2009 Z. z., zákona č. 563/2009 Z. z. a zákona č. 222/2004 Z. z. vydal rozhodnutie č. 101798672/2017 zo dňa 18.08.2017, ktorým podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku priznal žalobcovi úrok v sume daňového preplatku 232,20 Eur zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 24.933,02 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013. Suma 232,20 Eur predstavuje úrok 10% ročne zo sumy 24.933,02 Eur od 09.05.2017 (posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013) do 12.06.2017 (deň vrátenia). Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 102433117/2017 zo dňa 21.11.2017 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
8. Žalobca v žalobe uvádza, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto za neprimeranú. U žalobcu trvala daňová kontrola 694 dní s výsledkom vrátenia sumy vo výške 51.348,03 Eur, z ktorej bola daňovému subjektu po 1.176 dňoch od začatia daňovej kontroly vyplatená suma 24.933,02 Eur. Uvedené prostriedky žalobca počas neprimerane dlhej kontroly nemal k dispozícií, čo mu v konečnom dôsledku spôsobilo hospodárske znevýhodnenie a straty. V súlade s judikatúrou ESD, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úroku z omeškania.
9. S inštitútom úroku sa stretávame v práve súkromnom ale aj v práve verejnom. Úroky sú sankciou, ktorá nastupuje v rozmanitých situáciách. V danom prípade za to, že žalobca nemohol po určitý čas disponovať s peňažnými prostriedkami, ktoré zaplatil vo forme nadmerného odpočtu vo výške 57.624,41 Eur (časť nadmerného odpočtu vo výške 24.933,02 Eur prijal žalobca dňa 12.06.2017 ako nadmerný odpočet za december 2013 po odpočítaní daňovej povinnosti za január 2014 od správcu dane).
10. V Daňovom poriadku v porovnaní so zákonom č. 511/1992 Zb. chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a samotné ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosti rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku vráteného po lehote stanovenej v § 2. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov (zákon č. 511/1992 Zb.) sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona (Daňový poriadok). Uvedené logicky znamená, že ak sa odkazuje na sankčný úrok podľa doterajších predpisov, musí sa mať namysli aj sankčný úrok platený správcom dane za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky daňového subjektu tak, ako bol tento definovaný v predchádzajúcom zákone č. 511/1992 Zb. v § 35b ods. 5 až 7. Aj keď úprava Daňového poriadku priamo nedefinuje pojem neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, bolo by naivné sa domnievať, že takéto prípady nevznikajú, teda, že by nevznikali situácie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Inštitút sankčného úroku bol zavedený novelou zákona č. 511/1992 Zb. účinnou od 01.01.2004, z ktorej vyplýva, že do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k EÚ sa ustanovenie § 35b ods. 1 až 9 zákona č. 511/1992 Zb. uplatní na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní.
11. Ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z § 165 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Je teda možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre správcu dane a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznanie nadmerného odpočtu.
12. Účelom Daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z., ale tento naopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovni (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interpret určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno, či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a berozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, prípadne aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty, akým sú napríklad premlčanie, úroky z omeškaní, príslušenstvo, preklúzia sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj v procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou na strane druhej, na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. na jej inej úrovni. To platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý, ale iný právny inštitút. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalisticky prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
13. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 zo dňa 11.10.2007 uviedol, že „Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojim výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).“
14. Záverom správny súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnuté vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív; rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.
15. S účinnosťou od 01.01.2017 novela zákona č. 222/2004 Z. z. zaviedla nové ustanovenie § 79a, ktorý upravuje náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu podľa daňovej kontroly. Úrok z nadmerného odpočtu sa týka len tých daňových kontrol, ktoré sa začnú v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona č. 222/2004 Z. z.. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak daňový úrad začne daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 a nadmerný odpočet nebude vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Platiteľovi je teda priznaná peňažná náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu nad určité obdobie. Podľa prechodné ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 s úpravami účinnými od 01.01.2017 má platiteľ nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 začala pred 01.01.2017 a k 01.01.2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Správca dane bol povinný aj bude povinný vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu vykonať daňovú kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že nie je možné vrátiť nadmerný odpočet tak, ako je uplatnený v daňovom priznaní daňovým subjektom. S tým rozdielom, že do 31.12.2016 mohol daňovú kontrolu vykonávať v lehote jedného roka a od 01.01.2017 musí daňovú kontrolu vykonať a vrátiť nadmerný odpočet v lehote šiestich mesiacov.
16. Na základe vyššie uvedených právnych záverov dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. a Daňovým poriadkom, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
17. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že ohľadne priznania úroku zo zadržiavania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly zákon o DPH v čase vydania napadnutého rozhodnutia nemal žiadne ustanovenia. Existovali len ustanovenia o úrokoch, ktoré bolo možno priznať najskôr v 11. deň od skončenia daňovej kontroly (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s § 79 ods. 6 zákona o DPH), t. j. nie za obdobie daňovej kontroly. Právny poriadok SR v danej otázke smernicu v súlade s jej záväznou interpretáciou do 31.12.2016 neprevzal. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že smernice majú vo všeobecnosti tzv. nepriamy účinok, ktorý je používaný len na účely interpretácie vnútroštátneho práva (tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva). Ak je teda vnútroštátne právo tak flexibilné, že je možné ho vyložiť eurokonformným výkladom, je potom potrebné aplikovať priamo toto vnútroštátne právo a smernicu použiť len ako výkladové pravidlo. Jednou z podmienok pre priamy účinok smerníc je však skutočnosť, že ustanovenie smernice zakladajúcej právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát je dostatočne jasné, presné (určité) a nepodmienečné. Uvedená podmienka však v danom prípade aplikácie čl. 183 smernice č. 2006/112/ES splnená nebola, pretože tento článok odkazuje priamo na podmienky, ktoré určia členské štáty pri vrátení DPH. Preto nie je možné priamo aplikovať tento článok smernice. V zmysle rozhodnutí SD EÚ je potrebné časový moment vzniku nároku na úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu nestotožňovať s momentom uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uvedené v § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., a posúdiť ho samostatne.
18. Žalobca si nemôže uplatniť nárok v zmysle § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. (daňová kontrola bola skončená v roku 2016). Právna úprava náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu účinná od 01.01.2017 (§ 79a novelizovaného zákona o DPH), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu až od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu, je podľa názoru žalobcu v nesúlade so závermi stabilnej judikatúry súdneho dvora. V súlade s judikatúrou ESD, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné
straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úroku z omeškania. Táto zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva však bola zakomponovaná do nášho daňového konania až od 01.01.2017, teda platí v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice a vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok, vrátane vnútroštátnej judikatúry od roku 2017.
19. Je potrebné rozlišovať medzi úrokom z titulu oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, ktorý patrí daňovému subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu po uplynutí zákonnej lehoty a kompenzáciou vo forme náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, pričom úrok aj náhrada sú samostatne upravené. Z tohto dôvodu nemožno vytýkať správcovi dane ich osobitné posúdenie. Správny súd má za to, že správca dane v prípade priznania predmetného úroku postupoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. a Daňovým poriadkom. Kompenzácia vo forme náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nemôže mať (podľa správneho súdu) formu sankcie pre správcu dane, pretože členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške, sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň.
20. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario a vzhľadom k tomu, že žalobca nebol v konaní úspešný, náhrada trov konania mu neprináleží. Rovnako nebolo priznané právo na náhradu trov konania žalovanému, nakoľko neboli splnené podmienky ustanovenia § 168 SSP.
21. Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.