Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/242/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne: X.. V. Q. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, R., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 23. mája 2018, č. k. 10Csp/95/2017-128

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 703703230 zo dňa 30.10.2015 (ďalej tiež len „dohoda o zrážkach zo mzdy“), ktorá je súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi stranami dňa 30.10.2015 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) je neplatná (I) určil, že úverová zmluva je bez úrokov a bez poplatkov (II) a rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal (III).

2. V celom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila poukazom na to, že v hmotnoprávnom postavení dlžníka uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej jej žalovaný poskytol peňažné prostriedky v sume 300,- Eur, oproti jej záväzku poskytnuté peniaze s spolu s dohodnutým navýšením v celkovej sume 390,- Eur pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 8 % vrátiť v lehote splatnosti najneskôr do 30.10.2016, že Dohodou o plnení v splátkach, uzavretou zároveň s úverovou zmluvou (ďalej tiež len „dohoda o plnení v splátkach“) strany zmenili splatnosť úveru tak, že žalobkyňa mala poskytnuté peniaze s spolu s dohodnutým navýšením vrátiť žalobcovi v 2 splátkach po 195,- Eur so splatnosťou prvej dňa 9.12.2015 a druhej dňa 9.1.2016 pri RPMN 741,82%, že na zabezpečenie záväzkov z úverovej zmluvy strany uzavreli v ten istý deň tiež osobitnú dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorú žalovaný predložil zamestnávateľovi žalobkyne a ten na jej základe vykonával zo mzdy žalobkyne zrážky až do času, kedy súd prvej inštancie realizáciu práv z dohody o zrážkach zo mzdy žalobcovi zakázal neodkladným opatrením. Podľa argumentácie žalobkyne je dohoda o zrážkach zo mzdy neplatná z dôvodu jej spotrebiteľskej neprijateľnosti a úver je bezúročný a bezpoplatkový preto, že v nej absentujú údaje o dobe trvania zmluvy, o úrokovej sadzbe a o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

3. Súd prvej inštancie určovaciu žalobu posúdil ako procesne prípustnú podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. s konštatovaním, že právo spotrebiteľa domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru priamo vyplýva z ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov.

4. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že podľa obsahu úverovej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 300,- Eur, že navýšenie úveru v sume 90,- Eur pozostávalo z odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 24,- Eur a z úroku v sume 66,- Eur, a že žalobkyňa mala celkovú čiastku úveru 390,- Eur vrátiť žalovanému do 30.10.2016 pri RPMN 8,00 %. Zároveň s úverovou zmluvou strany uzavreli podľa zistenia prvoinštančného súdu tiež dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej mal byť úverový záväzok zaplatený v dvoch mesačných splátkach po 195,- Eur pri RPMN 741,82 %. Na podklade týchto zistení súd prvej inštancie skutkovo uzavrel, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy uvádzal rôzne výšky RPMN za rôznych úverových podmienok, pričom žiaden z týchto údajov naviac nebol správny. V dohode o plnení v splátkach podľa zistenia prvoinštančného súdu nebola vyjadrená ani priemerná hodnota RPMN. Súd prvej inštancie vo vzťahu k dohode o zrážkach zo mzdy vyšiel zo zistení, že bola uzavretá v ten istý deň ako úverová zmluva, že obsahuje označenie dlžníka a veriteľa, a že je v nej uvedená výška mesačnej splátky 195,- Eur, ktorá sa má zrážať zo mzdy žalobkyne, avšak neobsahuje už celkovú výšku dlžnej sumy, ktorá sa má žalobkyni zo mzdy zraziť.

5. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 551 ods. 1 až 3, § 52 ods. 1, 3, a 4, § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov a právne posúdil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neplatnú a úver za bezúročný a bezpoplatkový. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, k záveru o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy dospel súd prvej inštancie na odklade úvah, že dohoda o zrážkach zo mzdy nebola individuálne dohodnutá, aj keď bola uvedená na samostatnej listine, keďže tvorí súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je jednoznačne konštatované, že dlžník s veriteľom súčasne so zmluvou o úvere uzatvárajú dohodu o zrážkach zo mzdy. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa ako dlžníčka nemohla ovplyvniť uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy, keďže tento právny úkon je súčasťou formulárovej zmluvy o úvere. Dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje podľa súdu prvej inštancie neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože v právnom vzťahu strán založila značnú nerovnováhu v neprospech žalobkyne. Svojou úpravou totiž podľa jeho vysvetlenia umožnila žalovanému svojvoľné určenie výšky dlhu a poskytovala žalovanému ako veriteľovi neobmedzený priestor pre postihnutie majetku žalobkyne vymáhaním pohľadávky aj nad rámec dlžnej sumy istiny úveru aj ďalších plnení. Tým, že v dohode o zrážkach zo mzdy nebola uvedená suma, ktorá sa má zraziť, a s ktorou by žalobkyňa ako spotrebiteľ súhlasila, dostala sa žalobkyňa do nevýhodného postavenia na úkor žalovaného, ktorá bez toho, aby mala právny nárok na vrátenie vyšších súm ako je suma 300,- Eur bez akýchkoľvek poplatkov a úrokov, zneužila dohodu o zrážkach zo mzdy a vymáhala i ďalšie sumy. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval že, určenie celkovej sumy, ktorá má byť na základe dohody o zrážkach zo mzdy zrazená, predstavuje tiež obsahovú požiadavku platnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Súd prvej inštancie považoval duplicitnú úpravu splatnosti úveru za nekalú obchodnú praktiku žalovaného a takto rôzne a naviac i nesprávne vyjadrený údaj o RPMN ako aj neuvedenie údaja o priemernej hodnote o RPMN v dohode o plnení v splátkach za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu týchto obsahových nedostatkov súd prvej inštancie uzavrel, že úver je bezúročný a bezpoplatkový podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z. z. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. síce plným procesným úspechom žalobkyne v spore a zároveň však tiež poukazom na to, že si žalobkyňa nárok na náhradu trov konania neuplatnila.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne, eventuálne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný vytkol napadnutému rozsudku v prvom rade nedostatky odôvodnenia, pričom jeho výhrady k spôsobu odôvodnenia napadnutého rozsudku boli len nekonkrétne a spočívali výlučne na citácii ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a na odkaze na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, v rámci ktorej boli formulované parametre odôvodnenia rozhodnutí napĺňajúce právo strán na spravodlivé konanie. Ďalšia skupina odvolacích námietok žalovaného smerovala proti záveru súdu prvej inštancie o procesnej prípustnosti oboch určovacích nárokov žalobkyne. Odvolateľ v tomto smere predovšetkým akcentoval, že podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. sa žalobou možno domáhať

určenia právnej skutočnosti, a teda i určenia právnej skutočnosti neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy len v prípade, že takáto možnosť je daná osobitným právnym predpisom. Z toho žalovaný ďalej vyvodil, že nakoľko niet právnej normy, ktorá upravuje možnosť uplatnenia na súde tiež neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, je žaloba o určenie takejto právnej skutočnosti podľa jeho presvedčenia procesne neprípustná. Procesne neprípustnou je podľa odvolateľa tiež žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nakoľko podľa jeho názoru žalobkyňa nemá na takomto určení naliehavý právny záujem. Podľa jeho argumentácie v tomto smere, určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s konečnou platnosťou nerieši stav právnej neistoty strán a usporiadanie ich právneho vzťahu, čo do ne/existencie konkrétnych práv a povinností z neho vyplývajúcich, možno podľa jeho presvedčenia dosiahnuť len v konaní o žalobe o plnenie. V ďalšom rade žalovaný svojimi odvolacími námietkami polemizoval s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Vo svojej odvolacej argumentácii v tomto smere akcentoval, že posudzovaná dohoda o zrážkach zo mzdy spĺňa všeobecné náležitosti právneho úkonu a i osobitné podmienky vyžadované zákonom pre tento zabezpečovací právny úkon. Zastával názor, že dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje inštitút použiteľný na zabezpečenie každého zmluvného vzťahu a upriamil pozornosť na to, že zákon výslovne umožňuje za splnenia osobitných podmienok zabezpečiť ním aj záväzky spotrebiteľské. Žalovaný v odvolaní odmietol úvahu prvoinštančného súdu, že spôsob vymedzenia zabezpečenej pohľadávky v dohode o zrážkach zo mzdy umožňoval veriteľovi požadovať vykonávanie zrážok nad rozsah úverového záväzku žalobkyne a poukázal pritom na dostupné prostriedky ochrany dlžníka - na limit zrážok upravený v ust. § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na možnosť zamedziť výkonu práv z dohody o zrážkach zo mzdy neodkladným opatrením a tiež na možnosť domáhať sa vrátenia neprávom vykonaných zrážok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o zrážkach zo mzdy nebola individuálne dojednaná s argumentáciou, že je obsiahnutá v samostatnom dokumente, a že žalobkyňa mala možnosť preštudovať si ju a na základe toho sa rozhodnúť prijať ju alebo odmietnuť. V tejto súvislosti žalovaný vyzdvihol, že tieto okolnosti uzavretia dohody, a tiež i skutočnosť, že sa žalobkyňa sa dobrovoľne rozhodla uzavrieť ako rovnocennú alternatívu k opačnej možnosti vyplýva z výslovného vyhlásenia žalobkyne v dohode o zrážkach zo mzdy. Žalovaný v odvolaní napokon namietal proti záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s argumentáciou, že nakoľko podľa úverovej zmluvy mala žalovaná vrátiť poskytnuté peniaze s dohodnutým navýšením do dvoch mesiacov, nejedná sa podľa ust. § 1 ods. 3 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľský úver, uvedený zákon sa preto na posudzovaný úver nevzťahuje, a tým je podľa odvolateľa vylúčená možnosť posúdenia úveru ako bezúročného a bezpoplatkového s použitím ust. § 11 tohto zákona. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a na nesprávne právne posúdenie veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní odvolateľom formálne označený a aj citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. 7. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu len stotožnila so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, zvlášť vyzdvihla správnosť jeho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a poukázala na to, že žalobcovi ním poskytnuté peniaze už vrátila.

8. Žalovaný sa vo svojej odvolacej replike obmedzil len na konštatovanie, že žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu neuviedla žiadnu právne významnú skutočnosť.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojom postupe nedopustil procesnej nesprávnosti majúcej za následok porušenie práva na spravodlivý proces žalovaného, a že vec tiež správne právne posúdil, z ktorého dôvodu odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.10.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)

11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery, a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k

rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ak už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie ÚS SR formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

15. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaný nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia otázky procesnej prípustnosti žaloby v oboch jej určovacích návrhoch a právnych záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

16. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a jeho záver o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy považuje v konečnom dôsledku za správny. Súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti dohody o zrážkach zo mzdy správne vychádzal zo spotrebiteľskej povahy hlavného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu strán z úverovej zmluvy a nevyhnutne i zabezpečovacieho právneho vzťahu z dohody o zrážkach zo mzdy. Správne preto aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných tiež i ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a celkom správne v okolnostiach prípadu dospel k záveru, že dohoda o zrážkach zo mzdy takúto značnú nerovnováhu v právnom postavení strán založila, a je preto ako neprijateľná neplatná. Odvolací súd na margo odvolacej námietky žalovaného, akcentujúcej vo svojej podstate slobodnú vôľu strán pri zakladaní ich právneho vzťahu a pri kreovaní tiež jeho obsahu poznamenáva, že je potrebné mať vždy na zreteli, že zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným a teda neplatným je i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas, a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou - ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku dohody o zrážkach zo mzdy. Možno súhlasiť s argumentáciou odvolateľa, že mimo spotrebiteľských vzťahov je tento zabezpečovací inštitút ako každý iný. V spotrebiteľských vzťahoch však je a bolo vždy potrebné sledovať tiež, či jeho dojednaním nedošlo k založeniu značnej nerovnováhy. V úvahách o rozsahu nerovnováhy treba mať samozrejme

na zreteli, že prirodzene každý zabezpečovací inštitút zakladá väčšiu alebo menšiu mieru disproporcie v právach účastníkov občianskoprávnych vzťahov, keďže už len jeho účelom je prakticky pomôcť realizovať práva len jednej strane. Podľa názoru odvolacieho súdu však vzhľadom na závažnosť tohto zabezpečovacieho inštitútu je potrebné v spotrebiteľských vzťahoch venovať mu zvýšenú pozornosť z hľadiska transparentnosti jeho úpravy a vyváženosti dopadu na práva a povinnosti strán; vyvarovať sa pritom najmä nevýraznému zakomponovaniu v zmluve či vo všeobecných obchodných podmienkach, založeniu takých práv veriteľovi, ktoré prakticky znamenajú možnosť kvantitatívnej alebo kvalitatívnej ľubovôle v jeho správaní sa a spôsobom jeho dojednania neobchádzať ochranu, ktorú spotrebiteľ voči dodávateľovi požíva. Dohoda o zrážkach zo mzdy nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože pasívnej ochrany, ktorej sa mu pred všeobecnými súdmi dostáva, sa tým spotrebiteľ prakticky vzdáva. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto jednoznačne preňho negatívnu podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že žalobkyňa rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by o dohode o zrážkach zo mzdy bolo jednané, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumela a pokiaľ by i mala reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpila. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Odňatie garancií spotrebiteľskej ochrany pred všeobecnými súdmi a zverenie možnosti dispozície s časťou mzdy, predstavujúcou obvykle jediný zdroj príjmu spotrebiteľa, veriteľovi, podľa názoru odvolacieho súdu na dostatočné vyváženie nerovnováhy predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver bez zabezpečenia a ten istý úver so zabezpečením dohodou o zrážkach so mzdy vyberie tú druhú absolútne nemysliteľná. Nemožno v tejto súvislosti nespomenúť tiež záver Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík, pôsobiacej na Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 21.1.2011 (pod č. 8636/2010-110.8, 113, 179, bod 9), podľa ktorého dohoda o zrážkach zo mzdy podľa ust. § 551 Občianskeho zákonníka je zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s ust. § 53 Občianskeho zákonníka.

17. V konečnom dôsledku za správny možno považovať záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy tiež i z iného právneho dôvodu. Zákon, ako v čase uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy tak i v súčasnosti pre dohodu o zrážkach zo mzdy, tak ako pre každý iný právny úkon vyžaduje pod sankciou neplatnosti splnenie tiež formálnych obsahových náležitostí, mimo iných predpisuje pre neho tiež požiadavku určitosti. Tento zákonný predpoklad platnosti posudzovaná dohoda o zrážkach zo mzdy i podľa názoru odvolacieho súdu, nespĺňa. Dohoda o zrážkach zo mzdy v danom prípade vymedzovala zabezpečovanú pohľadávku vo svojej časti I tak, že mimo poskytnutých peňazí s príslušenstvom a sankčnými plneniami (písm. a) časti I dohody) zabezpečovala splnenie s úverovou zmluvou súvisiacich záväzkov zo zodpovednosti za škodu (písm. b) časti I dohody) a za bezdôvodné obohatenie (písm. d) časti I dohody), ďalej vyplývajúcich tiež zo skončenia úverového vzťahu (písm. c) časti I dohody) a nakoniec aj záväzkov vyplývajúcich z odporovania úverovej zmluve. Takto vymedzený kvantitatívne neuzavretý rozsah zabezpečených pohľadávok vyústil v dohode o zrážkach zo mzdy do úpravy (v časti II dohody), podľa ktorej určenie výšky zabezpečenej pohľadávky i výšky mesačnej zrážky zo mzdy dlžník prenechal do výlučnej dispozície veriteľa.

18. Vo všeobecnosti požiadavka určitosti právneho úkonu smeruje k poznateľnosti obsahu dojednania, teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné, čo je jeho predmetom. V prípade zabezpečovacích úkonov sa požiadavka určitosti spája s potrebou určenia či objektívnej určiteľnosti zabezpečenej pohľadávky, bez ohľadu na to, či je predmetom zabezpečenia existujúca alebo budúca pohľadávka, pričom požiadavka určitého, teda jasne vyjadreného alebo objektívne zistiteľného údaja o zabezpečenej pohľadávke je v prípade dohody o zrážkach zo mzdy naviac umocnená vylúčením

potreby priameho súdneho prieskumu pre uplatnenie uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu. Pre bezproblémovú realizáciu práv a povinností z dohody o zrážkach zo mzdy je tak dôležité, aby vyjadrenie zabezpečenej pohľadávky predstavovalo jasný a objektívne preskúmateľný podklad pre plnenie záväzku prostredníctvom zrážok a nie nekonkrétny, kvalitatívne a kvantitatívne neuzavretý výpočet do úvahy prichádzajúcich zmluvných a zákonných nárokov a ich príslušenstva a už vôbec nie z iných záväzkových vzťahov, ktoré ešte nevznikli a ktorých obsah vôbec nie je známy a pohľadávok z týchto vzťahov. Pokiaľ je preto v danom prípade zabezpečená pohľadávka vymedzená aj bližšie neurčenými a objektívne neurčiteľnými kritériami, pričom stanovenie konečnej výšky pohľadávky je ponechané výlučne na žalovanom, keďže on je oprávnený podľa dohody o zrážkach zo mzdy oznámiť zamestnávateľovi aktuálnu výšku zabezpečovanej pohľadávky, tento spôsob vymedzenia pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu požiadavku určitosti, zvlášť v spotrebiteľskom právnom vzťahu, rozhodne nespĺňa. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd zhodne so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie uzavrel, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná tiež pre nedostatok určitosti podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že okolnosti, za ktorých žalovaný predložil žalobkyni úverovú zmluvu, podľa ktorej bol úverový záväzok zročný naraz v lehote najneskôr do jedného roka pri RPMN 8% a zároveň dohodu o plnení v splátkach, na základe ktorej mala žalobkyňa splniť ten istý záväzok v dvoch mesačných splátkach, z ktorých druhá bola zročná len necelé 3 mesiace po uzavretí úverovej zmluvy, pri RPMN 741,82 % predstavuje nekalú obchodnú praktiku žalovaného, keďže nad akúkoľvek pochybnosť v danom prípade narušila ekonomické správanie sa žalobkyne do tej miery, že zároveň pristúpila na dve diametrálne odlišné úpravy splatnosti úverového záväzku. Vlastná nekalá praktika zmiatla v danom prípade aj samotného veriteľa, ktorý v konaní tvrdil (v podaní zo dňa 22.9.2017), že o možnosť splátkového kalendára požiadala samotná žalobkyňa a za logické zároveň považoval, že v súvislosti s touto zmenou zročnosti úveru z jednorazového na splátkové plnenie došlo k navýšeniu RPMN z pôvodných 8% na 741,82%. Žalovaný si však v tejto svojej argumentácii neuvedomil, že takéto zásadné navýšenie RPMN samo o sebe svedčí o tom, že zmena splatnosti predstavuje oproti pôvodnej dohode v úverovej zmluve rozhodne nevýhodnejšie úverové podmienky a v praktickej rovine nad akúkoľvek pochybnosť zmena splatnosti toho istého úverového záväzku z jedného roka na necelé 3 mesiace je pre úverového dlžníka podstatne nevýhodnejšia. Predstava, že za tohto stavu dlžník dokonca sám o takúto zmenu požiadal je jednoducho iracionálna. Nevyhnutne sa preto vynára otázka, prečo žalovaný pristúpil k takémuto spôsobu úpravy zmluvného vzťahu so žalobkyňou. Za situácie, keď žalovaný na túto otázku neponúkol zmysluplnú odpoveď a v konaní nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by takýto jeho skutočne nanajvýš neobvyklý postup prijateľne vysvetľovala, logicky sa vynára silná pochybnosť o poctivosti jeho zámeru. Odvolaciemu súdu sa javí, že cieľom takejto duálnej a zároveň diametrálne odlišnej úpravy splatnosti úveru, výšky úroku a RPMN v úverovej zmluve a v zároveň uzavretej dohode o plnení v splátkach bolo s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote skresliť parametre úveru a cez to (tiež) obmedziť rozsah spotrebiteľskej ochrany, ktorú právna úprava žalobkyni v úverovom vzťahu so žalobcom poskytuje. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd v stave takejto zmätočnej a celkom zrejme účelovej úpravy vyšiel v závere o obsahu právneho vzťahu strán a s tým súvisiaceho rozsahu spotrebiteľskej ochrany, ktorú žalobkyňa v tomto vzťahu požíva z hľadiska podmienok aplikovateľnosti zák. č. 129/2010 Z. z., z pôvodnej dohody strán o splatnosti v úverovej zmluve, nakoľko jej zmenu považoval za neplatnú podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keďže vo svojej podstate nebola ničím iným ako len prostriedkom na obchádzanie zákona v neprospech spotrebiteľa. Na podklade toho odvolací súd konštatuje správnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pokiaľ vychádzalo z aplikovateľnosti na posudzovaný úverový vzťah strán zák. č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vyšiel z logického úsudku, že údaj o RPMN v úverovej zmluve vo výške 8% je nesprávny už len preto, že pri výške dohodnutého obchodného úroku 22% ročne hodnota RPMN rozhodne nemôže byť nižšia ako 22%. V tomto zistení súd prvej inštancie správne vzhliadol naplnenie hypotézy ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., z ktorej celkom opodstatnene vyvodil rozhodujúci záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

20. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal tiež i s otázkou procesnej prípustnosti žaloby, predstavujúcou imanentnú súčasť právneho posúdenia určovacích nárokov, a to v oboch jej žalobných návrhoch. Pokiaľ ide o procesnú prípustnosť žaloby v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, súd prvej inštancie s oporou v ust. § 137 písm. d) C.s.p. správne vyvodil, že procesná prípustnosť určenia právnej skutočnosti bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplýva z ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého sa spotrebiteľ žalobou môže pred súdom domáhať

výslovne tiež určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Hoci súd prvej inštancie v tomto zákonnom ustanovení vzhliadol dôvod procesnej prípustnosti i druhého zo žalobou požadovaných určení, podľa úvahy odvolacieho súdu tak tomu v skutočnosti nie je. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku) odvolací súd v otázke procesnej prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy odôvodnenie napadnutého rozsudku dopĺňa o ďalšie dôvody. Na úvod odvolací súd poznamenáva, že právna teória a ani aplikačná prax súdov nateraz nie sú úplne zajedno v tom, či určenie neplatnosti právneho úkonu možno zahrnúť pod hypotézu ust. § 137 písm. c) C.s.p., výslovne zakladajúceho procesnú prípustnosť len určovacej žaloby smerujúcej k určeniu či tu právo je alebo nie je; nepredpokladá však výslovne procesnú prípustnosť tiež žaloby o určenie právnej skutočnosti, medzi inými tiež i neplatnosti právneho úkonu. Jedna názorová skupina vychádza z doslovného výkladu ust. § 137 písm. c) a d) C.s.p. a zo striktného rozlišovania medzi určením práva a určením právnej skutočnosti (rovnako ako odvolateľ); tá druhá zase z extenzívneho výkladu zákonnej úpravy s akcentovaním príbuznosti vymedzenia a druhovej kontinuity s ust. § 80 písm. c) zák. č. 99/1965 Zb. (O.s.p.) - procesného predpisu platného do 30.6.2016, ktorý i keď zakladal podľa svojho výslovného znenia (obdobne ako dnešná úprava) procesnú prípustnosť určenia či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, právna prax z neho jednotne odvodzovala procesnú prípustnosť i žalôb o určenie iných právnych skutočností, medzi inými i žalôb smerujúcich k určeniu neplatnosti právnych úkonov, pokiaľ na takomto určení bol naliehavý právny záujem. Podľa úvahy odvolacieho súdu, požiadavka spravodlivej a účinnej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov, vyjadrená Čl. 2 ods. 1 C.s.p. a potreba ústavne konformného výkladu vyjadrená v Čl. 3 ods. 1 C.s.p. zahŕňajúca v sebe i zreteľ na ústavnú garanciu prístupu k súdu (Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) vo svojej podstate vylučujú úplné vyňatie súdneho prieskumu právne významných skutočností, pokiaľ na ich určení je inak naliehavý právny záujem, nakoľko nie je reálne, a prax to už i potvrdila, aby každá takáto skutočnosť bola bezo zvyšku označená v zákone. Praktický život, pri spotrebiteľských zmluvách zvlášť, totiž prináša najrozmanitejšie právne situácie, spravodlivé usporiadanie ktorých, i keď tak tomu spravidla bude, nemôže spočívať len v určení existencie či neexistencie práva. Tak je tomu i v danom prípade. Žalovaný realizuje právo, vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy za situácie, keď žalobkyňa tvrdí, že mu toto právo nepatrí vzhľadom na neplatnosť tohto právneho úkonu. Žalovaný si pritom nároky z hlavného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu na súde neuplatnil a inej preventívnej ochrany pred realizáciou práv žalovaného z úverovej zmluvy sa na súde v inom konaní nedomáha ani žalobkyňa. Otáznym v úvahách odvolacieho súdu preto nevyhnutne bolo, určenia akého práva sa, vychádzajúc z doslovného výkladu posudzovaného ustanovenia zákona, má žalobkyňa domáhať. Pokiaľ sa i na prvý pohľad javí, že procesne prípustným prostriedkom tu má byť určenie, že žalovaný nemá právo na výplatu zrážok zo mzdy, podľa názoru odvolacieho súdu takéto určenie, hoc formálne i práva, má paradoxne užší záber ako určenie neplatnosti právneho úkonu a preto nevyhnutne nerieši spor strán natoľko komplexne a razantne ako určenie právnej skutočnosti - neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy (napríklad nerieši právo žalovaného predložiť dohodu zamestnávateľovi, nedotýka sa ani právnej povinnosti zamestnávateľa vykonávať na jej základe zrážky zo mzdy a nerieši ani ostatné prípadné práva a povinnosti strán), čo prirodzene vnáša pochybnosť vôbec o prítomnosti naliehavého právneho záujmu na určení takého práva. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy predstavuje praktický a účinný prostriedok ochrany spotrebiteľa pred dopadom sporných ustanovení úverových zmlúv a dohôd o zrážkach zo mzdy, ktorým je možné efektívne odstrániť stav jeho právnej neistoty a dosiahnuť i faktické usporiadanie právneho vzťahu strán tak, že k ďalšiemu uplatňovaniu nárokov z úverového vzťahu strán už nebude musieť dôjsť. Tým bol podľa posúdenia odvolacieho súdu daný naliehavý právny záujem žalobkyne na určení, ktorého sa žalobou domáhala a tým bola podľa úvahy odvolacieho súdu splnená i požiadavka procesnej prípustnosti jej určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p. Nazeranie odvolacieho súdu na otázku procesnej prípustnosti žalôb smerujúcich k určeniu neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy bolo výrazne ovplyvnené snahou vyhnúť sa formalistickému prístupu pri aplikácii právnych noriem a požiadavkou účinnej materiálnej ochrany ohrozených alebo porušených práv. Tieto aspekty, podľa úvahy odvolacieho súdu opodstatňujú procesnú prípustnosť určenia podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p. (pokiaľ je teda na určení naliehavý právny záujem) i inej entity ako práva, pokiaľ sa svojou povahou a dopadom na právne postavenie strán v okolnostiach konkrétneho prípadu významu určeniu práva vyrovná alebo ho dokonca prekoná.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok ako vo vyhovujúcom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobkyne v spore.

22. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. (3)Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný procesný úspech, a preto v súlade s citovaným zákonným ustanovením jej vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bola v odvolacom konaní neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu súdneho spisu žalobkyni v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).