Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-30-2018.pdf
PDF · 91.27 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/30/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: Luigi A. R., bytom N. T., zastúpeného J.. D. Q., advokátkou so sídlom B. XXX/X, Y. P., proti žalovaným: 1/ R. L., bytom Q. XXX/XX, T., právne zastúpená K. Y. s.r.o., so sídlom V. XXX, Y. P., S.: XX XXX XXX, 2/ N. P. T., a.s., so sídlom L. 5, P., S.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku N. súdu Považská Bystrica zo dňa 28. septembra 2017, č.k. 3C/16/2017-71, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že záložná zmluva zo dňa 08.04.2014, ktorá bola zavkladovaná Okresným úradom Y. - katastrálnym odborom pod V 709/2014 na LV č. XXX pre k.ú. T., je neplatná a aby mu priznal voči žalovaným náhradu trov konania. O. namietal neplatnosť záložnej zmluvy, nakoľko nedal v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas k založeniu nehnuteľnosti, pričom podľa jeho názoru tento úkon si vyžaduje súhlas oboch manželov. Podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy zo dňa 08.04.2014, ktorú uzatvorila žalovaná 1/ so žalovanou 2/ a ktorej vklad bol povolený dňa 05.05.2014 Okresným úradom Y., katastrálnym odborom pod č. V XXX/XXXX. Skutočnosť, že došlo k uzavretiu a zavkladovaniu tejto zmluvy, nebola medzi stranami sporná. Súd konštatoval, že zmluva je dvojstranný právny úkon. Právny úkon v zmysle právnej teórie možno charakterizovať ako právnu skutočnosť závislú od vôle konajúcej osoby. V zmysle platnej právnej úpravy - § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku - možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti (teda i o určení neplatnosti právneho úkonu), ak to vyplýva z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva). Je teda zrejmé, zdôraznil súd, že Civilný sporový poriadok smeruje k zníženiu počtu žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktoré boli nadbytočné, a ktorými sa v podstate odporuje zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, čím zákonodarca zaviedol určitú formu procesnej prípustnosti, resp. neprípustnosti žalôb o určenie právnej skutočnosti. Podľa názoru súdu ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka nemožno považovať za ustanovenie, ktoré má na mysli § 137 písm. d) CSP. Z tohto ustanovenia vyplýva, že relatívnej neplatnosti je potrebné sa dovolať. Riadnym dovolaním sa neplatnosti právneho úkonu sa právny úkon, ktorý dovtedy bol považovaný za platný, stáva neplatným. Aj bez toho, aby bolo nevyhnutné podávať žalobu na súde, sa môže osoba právnym úkonom dotknutá - manžel, za splnenia podmienok podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka domôcť relatívnej neplatnosti právneho úkonu, a to doručením jednostranného
právneho úkonu adresovaného všetkým účastníkom právneho vzťahu. Pojem „dovolať sa“ ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka používa vo vzťahu k účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu a nie vo vzťahu k súdu. Z uvedeného potom vyplýva, že zo žiadneho predpisu hmotného práva nevyplýva možnosť požadovať, aby sa rozhodlo o neplatnosti právneho úkonu podľa § 145 ods. 1, v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka. Žaloba, akú podal žalobca, je teda procesne neprípustná, a preto ju súd zamietol. Okrem procesnej neprípustnosti žaloby súd mal za to, že existuje aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby bez toho, aby súd musel vec prejednať čo do merita. Žalovaná 1/ vzniesla v priebehu konania námietku premlčania. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 145 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba v súdenom prípade začala plynúť odo dňa uzavretia právneho úkonu, t. j. od 08.04.2014, keďže vtedy žalovaná 1/ so žalovanou 2/ uzatvorili dotknutú- zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. Premlčacia doba uplynula dňa 08.04.2017. Žalobca nepreukázal, že by sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolal skôr, preto účinky dovolania sa neplatnosti nastali až doručením žaloby poslednému účastníkovi právneho úkonu - teda dňa 23.05.2017, kedy bola žaloba doručená žalovanej 1/ (žalovanej 2/ bola žaloba doručená dňa 18.05.2017). Súd uviedol, že žalobca sa nedovolal relatívnej neplatnosti v 3-ročnej premlčacej dobe, a teda aj z titulu dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej 1/ bolo potrebné žalobu zamietnuť. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Pretože súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, žalovaní 1/ a 2/ mali v konaní plný úspech, preto im súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Poukázal na teoretický výklad § 137 písm. d) CSP, ktorý je prezentovaný vo Veľkom komentári Civilný sporový poriadok od autorov L., Z. a spol. na str. XXX: „Žalobný návrh na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný. Pokiaľ vady žaloby nie sú odstránené, súd žalobu odmietne (§ 129), ibaže pre tento nedostatok možno v konaní pokračovať. Súd napriek nesprávnej formulácii môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Napr. v okolnostiach takéhoto prípadu, je možný takýto postup súdu, že súd na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je vlastníkom veci, ak je zo žaloby dostatočne zrejmé, že žalobca sleduje, aby bol zapísaný ako vlastník vo verejnom registri“. Súd tak aj z právneho hľadiska pri zamietnutí žaloby z dôvodu neprípustnosti podľa § 137 písm. d) CSP postupoval príliš formalisticky a uvedenú žalobu vzhľadom na jej obsah mohol posúdiť ako žalobu o určenie neexistencie práva podľa § 137 písm. c) CSP, a to aj z hľadiska konania žalovanej 1/, ktorá ho uviedla do omylu tým, že dom, ktorý bol založený, nielenže kúpila sama za jeho peniaze, ktoré zarobil pred uzavretím manželstva, ale na samotnej kúpnej zmluve si uviedla stav slobodná. Rovnako tento dom bez jeho súhlasu aj založila. Za ďalší dôvod zamietnutia návrhu súd prvej inštancie považoval premlčanie nároku. Toto odôvodnil, tým, že žalovanej 1/ bol žalobný návrh doručený dňa 23.05.2017 a žalovanej 2/ dňa 18.05.2017. S poukazom na ustálenú judikatúru poznamenal, že: „Pokiaľ ide o výklad termínov dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka a uplatniť právo podľa § 112 Občianskeho zákonníka a otázky možnosti, aby nastali účinky prerušenia plynutia premlčacej doby, toto dovolanie sa neplatnosti sa môže stať len podaním návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti; a neplatnosť musí byť určená vo výroku rozsudku (R 50/1985, s. 234 ods. 3) (Imrich Z. : Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. zväzok. s. 398). Súd nesprávnym výkladom hmotného práva týkajúcom sa určenie premlčania práva nesprávne rozhodol vo veci. Premlčacia doba tak začala spočívať už podaním samotného žalobného návrhu na súd, nie doručením žaloby žalovanej 1/ a 2/. Súd sa taktiež vo svojom odôvodnení z hmotnoprávneho hľadiska nevyporiadal s otázkou, či právne posúdenie veci spadá pod právo slovenské alebo talianske, teda či doložka „il regime della separazione dei beni“, ktorú uzatvorili pri uzavretí manželstva, má v tomto prípade právnu záväznosť, teda či rodinný dom, ktorý bol založený, patrí do BSM. Záverom uviedol, že v prípade, že odvolací súd bude napadnuté výroky meniť, žiada, aby bral do úvahy skutočný obsah žaloby, teda má primárne záujem na zrušení existencie, resp. určení neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že záložné právo k nehnuteľnostiam: rodinný dom č. XXX postavený na parcele KN C XXX/XX, pozemok parcela KN C XXX/ 15 (druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 63 m2 ), pozemok parcela KN C XXX/5 (druh pozemku: trvalé trávne porasty o výmere 3 426 m2 ), všetky evidované na LV č. XXX pre kat. úz.: T., zavkladované Okresným úradom Y. - katastrálny
odbor pod V XXX/ 2014, neexistuje a žalovaná 1/ a žalovaná 2/ sú povinní uhradiť žalobcovi trovy konania i odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedla, že tvrdenie žalobcu o tom, že súd sa nezaoberal skutočným obsahom žaloby, v zmysle ktorej žalobca podľa tvrdenia uvedeného v odvolaní chcel prakticky dosiahnuť len to, aby nebol majetok, o ktorom tvrdí, že je i jeho vlastníctvom, založený v prospech žalovanej 2/ (toto tvrdenie však žalobca neuviedol v žalobe, resp. v inom svojom podaní) nemôže právne obstáť. Žalobca vo svojej žalobe, vo svojich ďalších podaniach, ktoré v spore realizoval, ako aj na súdnom pojednávaní vždy uvádzal, že namieta platnosť predmetnej záložnej zmluvy - čomu korešponduje aj petit jeho žaloby, a nie existenciu záložného práva. Je zrejmé, že súd, ako aj strany konania samozrejme dedukovali, že hlavným zámerom podanej žaloby je dosiahnutie stavu, ktorý žalobca deklaroval v odvolaní, no to nič nemení na fakte, že žalobca si zvolil nesprávny procesný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa, keďže podal žalobu o určenie právnej skutočnosti. Uviedla, že pre účely § 137 CSP je potrebné vnímať žalobu o určenie platnosti/neplatnosti právneho úkonu ako žalobu o určenie právnej skutočnosti. Konštatovala, že CSP zásadne nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou žalôb o určenie právnej skutočnosti za podmienky, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Za takýto právny predpis nemožno však považovať § 40a Občianskeho zákonníku. V nadväznosti na uvedené tvrdila, že súd posúdil žalobu správne a vydal aj správne rozhodnutie. Ďalej uviedla, že súd posúdil i námietku premlčania správne. Čo sa týka posúdenia toho, či vec spadá pod slovenské alebo talianske právo, vyjadrila presvedčenie, že posudzovanie tejto skutočnosti by bolo nadbytočné a právne bezvýznamné, vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby. Na základe uvedeného preto žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná 2/ s tým, že v plnom rozsahu sa stotožnila s napadnutým rozhodnutím a považovala preto odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto žiadala odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozhodnutia.
5. K podanému vyjadreniu žalovanej 1/ sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom sa pridržal podaného odvolania.
6. K podanému vyjadreniu žalovanej 2/ sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom sa pridržal podaného odvolania.
7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
8. Žalobca sa domáhal žalobou neplatnosti záložnej zmluvy, čo je celkom zrejme žaloba spadajúca pod § 137 písm. d) CSP. Žaloba v zmysle tohto ustanovenia je však prípustná len vtedy, ak určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. V niektorých prípadoch hmotné právo (osobitný predpis) pripúšťa žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť (prípadne neúčinnosť) právneho úkonu alebo neplatnosť konania, ktoré je „podobné“ právnemu úkonu (dražba, rozhodnutie valného zhromaždenia). Takýmito žalobami sú napríklad žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru (§ 77 ZP), žaloba nájomcu na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu (§ 711 ods. 6 OZ), žaloba na určenie neplatnosti dražby (§ 21 ods. 2 ZoDD), žaloba veriteľa na určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči nemu neúčinné (§ 42a OZ). V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že osobitným predpisom v tomto prípade nie je ust. § 40a Občianskeho zákonníka; z tohto ustanovenia priamo nevyplýva možnosť domáhať sa neplatnosti záložnej zmluvy. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 OZ). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca, alebo niekto iný. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného
práva). Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že podaná žaloba žalobcu je procesne neprípustná, a preto musí byť zamietnutá.
9. Námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že súd pri zamietnutí žaloby postupoval príliš formalisticky a mal žalobu vzhľadom na jej obsah posúdiť ako žalobu o určenie neexistencie práva podľa § 137 písm. c) CSP, neobstojí, nakoľko súd prvej inštancie správne uzavrel, že podľa obsahu v prejednávanom spore nejde o žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP, teda o určenie, či tu právo je alebo nie je, keďže žalobca v podanej žalobe netvrdí (ne)existenciu žiadneho práva. V prejednávanom spore nie sú splnené podmienky pre postup súdu v zmysle § 129 CSP, teda na odstraňovanie vád petitu žaloby. Z obsahu žaloby nie je možné vyvodiť, že by sa žalobca domáhal „niečoho iného“, než určenia neplatnosti záložnej zmluvy. V okolnostiach prejednávanej veci vzhľadom na určitý obsah žaloby a tomu zodpovedajúce znenie petitu nemožno dospieť k záveru o vade žaloby, spočívajúcej v rozpore medzi obsahom žaloby a formuláciou petitu, ktorú je súd povinný odstraňovať, a podľa obsahu žaloby nemožno dospieť ani k záveru, že žalobca sa domáhal „niečoho iného“, než určenia neplatnosti záložnej zmluvy. Podaná žaloba je nepochybne žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktorá v zmysle § 137 písm. d) CSP môže byť podaná, iba ak takáto možnosť vyplýva z osobitného predpisu. Zároveň nejde ani o iný druh žaloby, než sú uvedené v § 137 CSP, ktorý je prípustný za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva. Hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti. Takýto iný druh žaloby má spravidla iný petit než uvedený v § 137 CSP. Iné druhy žalôb sú prípustné aj vtedy, ak ochrany práva sa nemožno domôcť niektorou zo žalôb vymenovaných v § 137 CSP.
10. Keďže žiaden osobitný predpis (hmotné právo) žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy nepripúšťa, je takáto žaloba neprípustná a nemožno jej vyhovieť.
11. Odvolací súd ďalej konštatuje, nakoľko bol správny záver súdu prvej inštancie o zmietnutí žaloby z dôvodu jej neprípustnosti v zmysle § 137 CSP, že nebolo právne prípustné zaoberať sa otázkou premlčania, pretože v prípade procesnej neprípustnosti žaloby súd neskúma meritum veci. Preto sa odvolací súd nezaoberal odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa otázky premlčania.
12. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu boli nedôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko boli v odvolacom konaní plne úspešní. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).