Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-58-2018.pdf
PDF · 116.07 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/58/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: O. A., nar. XX.X.XXXX, adresa L., o zaplatenie 356,07 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/593/2015-59 zo dňa 2.2.2017 - v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 271,14 Eur od 6.10.2012 do zaplatenia, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 271,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 271,14 Eur od 6.10.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52,30%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou výrokovou vetou rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3, § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1,2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f) a k), § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 458, ods. 1 OZ, ako aj ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 OZ .
3. Súd pritom vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal za preukázané, že dňa 20.4.2012 uzatvorili právny predchodca žalobcu a žalovaný zmluvu o pôžičke č. 11350825, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 364,80 Eur, pričom podľa prehľadu splátok žalovaný nesplatil na pôžičku žiadnu splátku. Suma 51,76 Eur, ktorú žalovaný uhradil, bola akontáciou na kúpu tovaru - benz. kultivátor. Úver bol dohodnutý so splatnosťou 24 mesiacov po 15,20 Eur. Predmetnú úverovú zmluvu súd posúdil ako spotrebiteľskú spravujúcu sa režimom ust. § 52 a nasl. OZ ako aj ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd zistil, že v zmluve absentuje údaj o dobe trvania zmluvy, pretože hoci ho možno vyvodiť z jednotlivých údajov, zákon prikazuje uviesť takýto údaj konkrétne. Zároveň pod konečnou splatnosťou nie je možné považovať za správny údaj 24 mesiacov či 04/2014, pretože termín splatnosti je potrebné chápať ako konkrétny dátum, teda je nutné ho uviesť
presným označením dátumu splatnosti pôžičky - v zmluve je uvedená lehota splatnosti, nie však termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Za ďalší nedostatok súd považoval, že splátka je uvedená len jednou sumou bez odlíšenia istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom absentuje údaj o splatnosti jednotlivých splátok. Súd mal za to, že nie je možné zákon vykladať tak, že sa v zmluve uvedie jedna splátka, ktorá zahŕňa istinu, poplatky a úroky, nakoľko z nej nie je možné určiť, ktorá časť splátky sa započítava na istinu, ktorá na úroky a ktorá na iné poplatky. Takto uvedená splátka je nepreskúmateľná, na čom nič nemení ani splátkový kalendár. Vzhľadom na neuvedenie predmetných údajov mal súd za to, že v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ sa poskytnutá pôžička považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
4. Prvoinštančný súd tiež uzavrel, že predložené všeobecné podmienky žalobcu sú nepreskúmateľné, nakoľko boli predložené v kópii s minimálnou výškou písma, preto sa súd z nich nemohol oboznámiť s dohodnutými podmienkami doručovania. Právny predchodca žalobcu pritom vyzval žalovaného listom zo dňa 26.9.2012 na zaplatenie dlžných splátok do 3 dní od doručenia upomienky, a to v celkovej výške 370,88 Eur. Žalovaný si túto výzvu neprevzal, zásielka sa vrátila právnemu predchodcovi žalobcu s dodatkom adresát neznámy. Súd tiež uviedol, že mu nie je zrejmé, ako žalobca vypočítal celkovú uplatnenú čiastku vo výške 356,07 Eur, pretože mal za to, že tvrdenia žalobcu v žalobe sú v rozpore s doloženými listinnými dôkazmi, sú neúplné a nepreskúmateľné. Konštatoval, že žalovaná suma je nepreskúmateľná. Ďalej uviedol, že ak by súd vychádzal z absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy pre jej neurčitosť podľa § 37 OZ v spojení aj s tvrdeniami žalobcu, potom k plneniu pravdepodobne vo výške 364,80 Eur (čo je 24 mesiacov x 15,20 Eur) zo strany žalobcu v prospech žalovaného došlo z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca bezdôvodne plnil pravdepodobne dňa 20.4.2012, pretože bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu, t. j. dňom 20.4.2012. Následne súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. pristúpil k posúdeniu premlčania nároku žalobcu. Uviedol, že objektívna premlčacia doba v danom prípade začala plynúť od vzniku samotného právneho úkonu a subjektívna premlčacia doba začala plynúť odvtedy, kedy sa oprávnený dozvedel, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Podľa súdu sa tieto okolnosti oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu, t. j. v danom prípade 20.4.2012. Subjektívna premlčacia doba tak začala plynúť dňa 20.4.2012 a uplynula dňa 20.4.2014, najneskôr v objektívnej premlčacej dobe dňa 20.4.2015, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 16.9.2015, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Preto súd s poukazom na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. žalobcovi právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia nepriznal. Súd tiež uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože žaloba bola nepreskúmateľná.
5. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.
6. Proti tomuto rozsudku proti časti zamietajúcej nárok žalobcu na zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom, podal prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom, prípadne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si tiež náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že z predložených dôkazov je zrejmé, že dňa 20.4.2012 pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 271,74 Eur. Žalovaný sa zaviazal uhradiť akontáciu 51,76 Eur a 24 mesačných splátok vo výške 15,20 Eur s poistením, t. j. 364,80 Eur (14,77 Eur bez poistenia, t. j. 354,48 Eur). Predmetné údaje vyplývajú z predloženej zmluvy o pôžičke, preto v tejto časti nepovažuje žalobca žiadne skutočnosti za sporné. V zmysle platobnej histórie žalovaný uhradil len akontáciu v sume 51,76 Eur, žiadnu inú splátku neuhradil. Ku dňu ukončenia zmluvy bolo v zmysle platobnej histórie žalovanému predpísaných na úhradu 5 splátok po 15,20 Eur, z ktorých však neuhradil ani jednu. Nakoľko došlo k ukončeniu zmluvy, žalobca si neuplatňuje následne z istiny riadny úrok, ale len istinu, ktorá rovnako vyplýva z platobnej histórie v sume 232,35 Eur. Žalovaný teda neuhradil 5 splátok v plnej výške po 15,20 Eur a istinu dlžnej sumy 232,35 Eur, t. j. spolu 308,35 Eur. Táto suma vyplýva z platobnej histórie a rovnako zo špecifikácie dlžnej sumy zo dňa 23.1.2017. Následne si žalobca uplatnil v konaní aj príslušenstvo v sume 47,72 Eur, ktoré je rovnako špecifikované v predloženej platobnej histórii a v podaní zo dňa 23.1.2017. Nakoľko však súd už v rozsudku naznačil, že zmluva nemá všetky zákonné náležitosti, v dôsledku čoho sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a rovnako odvolanie smeruje len voči zamietnutej časti istiny, žalobca nepovažuje ďalej za potrebné rozoberať, z čoho pozostáva uplatnené príslušenstvo. Žalobca podáva odvolanie len na sumu 271,14
Eur, čo je suma poskytnutej pôžičky, z ktorej žalovaný neuhradil žiadnu sumu. Uhradená suma akontácie 51,76 Eur nie je zahrnutá v sume 271,14 Eur.
7. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s posúdením zmluvy ako neplatnej, nakoľko zmluva má základné náležitosti zmluvy o pôžičke, keďže z nej vyplýva, že žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky v sume 271,14 Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Pokiaľ aj zmluva neobsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., uvedený nedostatok je sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, avšak žalobcovi nebola priznaná ani suma istiny. Zmluvu nie je možné považovať za neplatnú a uplatnený nárok za bezdôvodné obohatenie, ale plnenie titulom zmluvy o pôžičke. Keďže k ukončeniu zmluvy došlo podaním zo dňa 26.9.2011 ku dňu 5.10.2012 a žaloba bola podaná dňa 16.9.2015, uplatnený nárok nie je možné považovať za premlčaný.
8. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom zmeniť (§ 388 CSP), s čím súvisela následne potreba rozhodnúť aj o náhrade trov konania.
10. Žalobca v odvolacom konaní nenapáda zamietajúci výrok napadnutého rozsudku v celom jeho rozsahu, ale len v časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom, preto je napadnutý rozsudok vo zvyšnej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 84,93 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 84,93 Eur od 6.10.2012 do zaplatenia právoplatný a v tejto časti nepodlieha odvolaciemu prieskumu.
11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu je posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 271,14 Eur od 6.10.2012 do zaplatenia zamietol.
12. V danom prípade žalobca nenapádal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že dňa 20.4.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Consumer Finance Holding, a. s.,) a žalovaným uzavretá zmluva o pôžičke č. 11350825, ktorá je svojou povahou zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. Rovnako žalobca v odvolaní nenamietal proti záveru prvoinštančného súdu, že vzhľadom na to, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti požadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch, považuje sa predmetná pôžička za bezúročnú a bez poplatkov. Aj s ohľadom na uvedené sa v odvolacom konaní domáhal už len zaplatenia nesplatenej istiny poskytnutej pôžičky t. j. sumy 271,14 Eur s príslušenstvom. Pretože žalobca vyššie uvedené závery prvoinštančného súdu neučinil predmetom odvolacieho prieskumu, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa nimi viac nezaoberal (ani zaoberať nemohol).
13. S ohľadom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom ostávalo odvolaciemu súdu posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď pri aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov ustálil, že nárok žalobcu je v celom rozsahu premlčaný, a preto je dôvodné žalobu zamietnuť. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.
14. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
15. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
16. Vzhľadom na právoplatný nález Ústavného súdu SR vo veci č. k. PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018, sa v predmetnej veci stalo základnou právnou otázkou, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, teda či súd mohol z úradnej povinnosti, bez vznesenia námietky premlčania žalovaným skúmať, či nárok žalobcu je premlčaný.
17. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
18. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
19. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá. Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.
20. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.
21. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.
22. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v ods. 51. uzavrel, že predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.
23. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
24. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
25. Podľa § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
26. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.
27. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že: „Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).
28. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti.
29. S ohľadom na odvolanie žalobcu, ktorý sa ďalej v konaní domáhal už iba zaplatenia istiny poskytnutej pôžičky, bez úrokov či iných poplatkov, zostávalo odvolaciemu súdu posúdiť, či jeho nárok na zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom je daný. Z predloženej úverovej zmluvy č. 11350825 uzavretej dňa 20.4.2012 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným pritom vyplýva, že cena tovaru na splátky, na kúpu ktorého bola žalovanému poskytovaná pôžička, bola 271,74 Eur. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že zmluva o pôžičke je pre jej neurčitosť absolútne neplatná podľa § 37 OZ, pretože zo zmluvy jednoznačne vyplýva, kto je dlžníkom, kto veriteľom, na aké účely bola dlžníkovi pôžička poskytnutá, v akej sume a v akej lehote a splátkach sa dlžník zaviazal poskytnutú pôžičku spolu s úrokmi vrátiť. Skutočnosť, že žalobca neopísal svoj nárok dostatočne v podanej žalobe, nerobí neplatnou samotnú zmluvu, ako uzavrel súd v ods. 31. svojho rozhodnutia. Nárok žalobcu preto nie je možné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, ale ako pohľadávku zo zmluvy o pôžičke. Potom je možné cenu tovaru uvedenú v zmluve o pôžičke považovať za istinu pôžičky bez úrokov a poplatkov, ktorú poskytol veriteľ dlžníkovi na základe predmetnej zmluvy. Z prehľadu splátok a úhrad dlžníka potom vyplýva, že dlžník okrem akontácie na kúpu tovaru vo výške 51,76 Eur, neuhradil veriteľovi žiadnu ďalšiu sumu, pričom k rovnakému zisteniu dospel tiež prvoinštančný súd. Odvolací súd potom uzatvára, že pokiaľ sa žalobca domáha voči žalovanému vrátenia už len sumy poskytnutej istiny na nákup tovaru (benzínový kultivátor), ktorú sumu mu žalovaný dosiaľ neuhradil, je jeho nárok na zaplatenie sumy 271,14 Eur oprávnený (čo je nižšia suma ako vyplýva zo zmluvy, kde je uvedená suma 271,74 Eur, avšak súd viazaný žalobným petitom, mohol žalobcovi priznať iba sumu ním uplatnenú).
30. Nakoľko žalovaný na výzvu veriteľa zo dňa 26.9.2012 na jednorazové zaplatenie dlhu nereagoval a viac nezaplatil žiadnu sumu, dostal sa uplynutím lehoty 3 dní od doručenia predmetnej výzvy k splateniu celého dlhu do omeškania. Keďže predmetná výzva sa vrátila veriteľovi od žalovaného z adresy jeho trvalého pobytu neprevzatá dňa 2.10.2012, lehota 3 dní na plnenie uplynula dňa 5.10.2012 a s plnením sa žalovaný dostal do omeškania dňa 6.10.2012. V súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ, v spojení s § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 cit. nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013, má žalobca v danom prípade nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška základnej úrokovej sadzby ECB ku dňu 6.10.2012 bola 0,75%. Pretože požiadavka žalobcu na vrátenie nesplatenej sumy poskytnutých peňažných prostriedkov bola dôvodná, má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania 8,75% ročne (8% + 0,75%) zo sumy 271,14 eur odo dňa 6.10.2012 do zaplatenia.
31. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 271,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 271,14 Eur od 6.10.2012 do zaplatenia.
32. Keďže došlo k zmene napadnutého rozhodnutia (aj čiastočnej) v zmysle § 396 ods. 2 CSP, bolo potrebným, aby odvolací súd rozhodol o celkovej náhrade trov konania (i na súde prvej inštancie).
33. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
34. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
35. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. V predmetnom konaní bol napokon prevažne úspešný žalobca, ktorý sa pôvodne v konaní domáhal zaplatenia sumy 356,07 Eur s príslušenstvom, pričom úspešný bol iba v časti o zaplatenie sumy 271,14 Eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 76,15% (271,14 Eur : 356,07 Eur x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 23,85% (100% - 76,15%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 52,30% (76,15% - 23,85%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov konania práve takýmto percentom. Odvolací súd preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 52,30%, keď o výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).