Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-1-2018.pdf
PDF · 144.21 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd v právnej veci žalobcu: E. G., bytom K. XXX/XX, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr. Ján Fedeš, Hlinkova 22, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č.8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 56517-2/2017-BA zo dňa 6.11.2007, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. 56516-2/2017- BA zo 6.11.2017 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov (správneho orgánu prvého stupňa) č. 7550/2017-TV-Dvn zo dňa 31.8.2017 a vec vracia tomuto správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi súd p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na Krajský súd v Košiciach 4. januára 2018 žiadal žalobca preskúmať rozhodnutie žalovaného č. 56517-2/2017-BA zo dňa 6.11.2007 v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov zo dňa 31.8.2017 č. 7550 2017-TV-DvN.
2. Žalobu žalobca doplnil osobne písomným podaním zo dňa 14. februára 2018 doručeným správnemu súdu 15.2.2018 a označil ho ako doplňujúce podanie a uviedol, že žiada zrušiť označené rozhodnutia, priznať nárok na sociálne dávky v nezamestnanosti od podania do evidencie v Sociálnej poisťovni Trebišov od 23.6.2017 za 6 mesiacov vo výške 50 % z priemernej mzdy vyplatenej zamestnávateľom.
3. Podľa žalobcu správny orgán nesprávne vyhodnotil jeho rodinné väzby na území Slovenskej republiky správne, lebo hoci žalobca pracoval v Í., tam si sociálnu dávku neuplatnil po poučení miestnymi úradmi, že ju má uplatniť v mieste svojho trvalého bydliska. Žalobca na podporu centra svojich záujmov uviedol, že od narodenia žije s bratom a s rodičmi v rodinnom dome M. v okrese G., na Slovensku mal vždy trvalý pobyt, z ktorého sa nikdy neodhlásil a poukazujúc na List vlastníctva XXX uviedol, že je v mieste trvalého bydliska platiteľom cirkevnej dane, vlastní osobné motorové vozidlo, má účet vo O. Ú. banke a využíva služby Orange SR a internet. S poukazom na svoje trvalé bydlisko, svedčiace o centre jeho záujmov, predložil Formulár U1 vyplnený zahraničným úradom sociálneho zabezpečenia podľa Nariadenia Európskej únie č. 88304 a 98709, pripojil aj potvrdenie Obce M. o jeho trvalom pobyte. Poukázal na inú prax a na ním označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka vo Vranove nad Topľou, ktorým táto priznala v obdobnom prípade nárok na dávku v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení (§ 104, 105, 107 a 108 zák. č. 461/2003 Z. z.) a § 61 ods.1, § 62 ods.3 Nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady Nariadenie č. 884/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
4. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím z 31.8.2017 postupom podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení a nariadenia č. 61 Európskeho parlamentu a Rady č. 884/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, lebo nedosiahol pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku potrebnú dobu poistenia /§ 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení/. Dobu poistenia dosiahnutú v zahraničí podľa článku 61 ods.1 základného nariadenia možno započítať len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania.
5. Žalobca požiadal dňa 7. júla 2017 správny orgán prvého stupňa o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, číslo: TVI/OSO/ ZAM/2017/40978, zo dňa 27. júna 2017, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 23. júna 2017. V posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 23. júna 2014 do 22. júna 2017, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v SR, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona, v znení účinnom do 31. decembra 2017, na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie najmenej 730 dní a žalobca tak nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca však pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Í.. V rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. V zmysle formuláru U002, zo dňa 25. júla 2017, bol žalobca na území Í. poistený v nezamestnanosti nasledovne: obdobie poisteného zamestnania alebo poistenej samostatnej zárobkovej činnosti (bod 4.1 formuláru U002, zo dňa 25. júla 2017) od 15. mája 2006 do 16. júna 2006, od 1. júla 2006 do 31. decembra 2014, od 22. januára 2015 do 10. novembra 2015, od 16. februára 2016 do 20. novembra 2016, od 24. marca 2017 do 12. mája 2017 / obdobie choroby je považované za obdobie poistenia (bod 8 formuláru U002, zo dňa 25. júla 2017), od 1. januára 2015 do 21. januára 2015, od 11, novembra 2015 do 15. februára 2016, od 21. novembra 2016 do 23. marca 2017. Žalobca dosiahol v posudzovanom období troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, preto bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
6. Správny orgán prvého stupňa rozhodol 31. augusta 2017 podľa § 104 ods. 1 a §178 ods. 1 písm. a) 5. bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon"), a podľa či. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
7. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
8. Žalovaná rozhodnutím číslo: 56516-2/2017- BA, zo dňa 6. novembra 2017, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. novembra 2017. Poukazujúc na § 104 ods. 1 zákona, v znení účinnom do 31. decembra 2017, konštatovala, že poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 7 zákona, v znení účinnom do 31. decembra 2017, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
9. Žalovaná odkázala na čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie"), podľa ktorého príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa
zohľadnia, iba ak, by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
10. Uviedla, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
11. Preto podľa žalovanej v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá a iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná a ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; situáciu dotknutej osoby vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroj ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
13. Žalobca podľa žalovaného bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Žalovaný posudzoval v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Í.. V súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, konštatoval, že nebolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Í. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti, pre nepreukázanie zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Zachovanie väzieb, žalobcu na území Slovenskej republiky bolo nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti už správny orgán prvého stupňa vychádzal z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U002, zo dňa 25. júla 2017, ako i z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, predloženej Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov, dňa 7. júla 2017, a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska (ďalej len „Vyhlásenie"), zo dňa 7. júla 2017. Žalovaný centrum záujmov dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia určil na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré obsahujú: dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa podľa formulára U002, zo dňa 25. júla 2017, zdržiaval na území Í. od mája 2006 do mája 2017, t.j. jedenásť rokov. Posudzoval situáciu žalobcu, vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobca celkovo na Slovensku pracoval 219 dní, t. j. približne sedem mesiacov, v dvoch pracovnoprávnych vzťahoch. Naposledy pracoval na Slovensku od 12. októbra 2005 do 27. apríla 2006. Žalobca na území Í. bol najskôr zamestnaný prostredníctvom pracovnej agentúry a od 09/2007 bol v pracovnom pomere u zamestnávateľa PRL Group. V zmysle predloženej pracovnej zmluvy - /Contract of Employment/, ktorú žalobca u menovaného zamestnávateľa už od 23. októbra 2006, bol uzatvorený na dobu neurčitú a trval do 12. mája 2017. Posledné zamestnanie žalobcu v Í. trvalo od 23. októbra 2006 do 12. mája
2017, t. j. takmer jedenásť rokov. Pracovnú situáciu žalobcu v Í.L. možno bezpochyby hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na Í.L. pracovný trh. Žalobca je slobodný, bol v Í. spolu s bratom. Navštevoval Slovensko každých šesť mesiacov, na Slovensko sa vracal štyri až päťkrát ročne za rodičmi, bez bližšieho preukázania. V Í. býval so svojím bratom v podnájme, na Slovensku v súčasnosti býva u rodičov. Jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou, počas výkonu zárobkovej činnosti v Í. boli jeho rodičia a ich uvádzané pravidelné návštevy. Pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedený právny názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nasadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát). Žalovaný konštatoval, že uvedená väzba k Slovenskej republike (pobyt rodičov a uvádzané pravidelné návraty na územie Slovenska) nie je v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Í. a jeho stabilnou pracovnou situáciou v Í. silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov v Í.. Zachovanie pevných väzieb na území Slovenskej republiky žalobca nepreukázal nehnuteľnosťami vo vlastníctve jeho rodičov a ďalšími skutočnosťami - vlastníctvom osobného motorového vozidla, platením cirkevnej dane, účtom vo O. banke, a. s., telefónnymi službami Orange Slovensko, a internetové služby cez E-MAX INTERNET & IT, s. r. o., Trebišov.
14. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia tieto len dokresľujú situáciu dotknutej osoby a nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. Významnejším ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prítomnosť žalobcu na území Í. jedenásť rokov),(stabilná pracovná situácia v Í., orientácia na Í. pracovný trh, plnenie daňových a odvodových povinností na území Í., jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v Í. nezachoval.
15. Preto si žalobca nezachoval bydlisko na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie, v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia nebolo možné, aby žalovaný zohľadniť žalobcovi doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Í. na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný uviedol, že v zmysle koordinačných nariadení nie je možné pojem „trvalý pobyt" stotožňovať s pojmom „bydlisko". „Bydlisko" je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v pracovnom, ale aj mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si žalobca vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov v Í.. Súčasne poznamenáva, že pobyt v dĺžke jedenásť rokov na území Í.L. nie je možné považovať za prechodný krátkodobý pobyt.
16. Žalobcom namietaný fakt, že zákon č. 97/1963 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom žalovaný komentoval s výkladom, že ustanovuje, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci, ale na konanie o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti sa nevzťahuje.
17. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný zopakoval podstatné dôvody, pre ktoré odvolanie žalobcu zamietol. Ak žalobca namietal, že o dávku v nezamestnanosti si nemôže požiadať na území Í., pretože má trvalý pobyt na Slovensku a v doplnení žaloby, zo dňa 14. februára 2018 a uviedol, že v Í. bol usmernený, že pokiaľ má záujem o niektoré sociálne dávky, má si ich uplatniť v mieste trvalého bydliska, v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom štátu, kde je sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve
skončili zamestnanie (čo znamená, že bez ohľadu na to, kde má žalobca trvalý pobyt, o dávku v nezamestnanosti si mal požiadať v štáte posledného zamestnania, t. j. v jeho prípade v Í.).V prípade vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti mal žalobca možnosť požiadať o export tejto dávky podľa čl. 64 základného nariadenia, do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nevyužil možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiadal o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu nemohla žalovaná zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale bola povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná pokladala zistenie skutočného stavu za dostatočné a považovala ich za presné a úplné, keď bolo bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Í., jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Žalobca nemal počas posledného zamestnania v Í. zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, preto nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Í. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie je dostatočným spôsobom zdôvodnené a podľa názoru žalovanej je aj dostatočne zrozumiteľné, preto navrhla, žalobu zamietnuť.
18. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k správnej žalobe žalobca nesúhlasil s jej názormi a uviedol, že proti rozhodnutiu žalovanej podal v zákonnej 2 mesačnej lehote od doručenia rozhodnutia správnu žalobu na súd.
19. Právna úprava: Podľa § 32 ods. 1 a 2
(1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Podľa § 56 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili, a podľa potreby doplní konanie vykonaním novo navrhnutých dôkazov.
Z ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
V súlade s ust. § 209 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej 2 roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Spôsob určenia bydliska), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl.11 ods. 2 uvedeného článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Podľa článku 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa článku 1 písm. k) Nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
20. Správny súd s poukazom, na žalobné dôvody správnej žaloby spočívajúce v namietanom nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebnom pre riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP a nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP, konštatuje, že žaloba je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 SSP zrušil a vrátil tomuto na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa § 191 ods. 6 SSP vysloveným právnym názorom v tomto rozsudku správneho súdu sú správne orgány viazané.
21. Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia právne dôvodila ustanovením § 104 ods. 1, ods. 7 zákona o sociálnom poistení a článkom 61, 62 a 65 ods.5 Nariadenia EP a Rady č. 883/2004 Z. z. ako i článku 11 Nariadenia EP a Rady č. 987/2009. Vychádzala z toho, že prvostupňový správny orgán v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti mal za preukázané, že hoci žalobca preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie, t.j. Í., dávku v nezamestnanosti posúdil podľa čl. 61 a čl. 65 ods. 5 a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 /základného nariadenia/ mu nepriznal, lebo nesplnil podmienky započítania doby poistenia v zahraničí.
22. Žalovaná však predčasne konštatovala, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie bol predložený príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne formulár osvedčujúci obdobie, počas ktorých bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Zhodne so správnym orgánom prvého stupňa uviedla, že v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalobca pracoval na území iného členského štátu Európskej únie. Podľa údajov formulára U1, predloženého žalobcom uvedených v bode 2.1.1 formulára označených ako „poistené zamestnanie“, osvedčeného príslušnou inštitúciou bol žalobca na území Í. poistený v nezamestnanosti.
23. Pretože sa žalovaná a ani prvostupňový orgán sa riadne nevysporiadali s čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia č. 987/2009 a nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami štátov o spôsobe určenia bydliska, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej, neposudzovali v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a), b), i), ii), iii), iv), v), vi) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 správne orgány a predčasne vyhodnotili a ich závery o zistenom skutkovom stave boli nedostačujúce na riadne a právne posúdenie veci.
24. Podľa „Nariadenia“ pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobca by preto nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte, keď ho nenašiel v pôvodnom členskom štáte.
25. Žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobcu a v zmysle čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou na území Í. a následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods.1 nariadenia. Až, ak by k zhode nedošlo, mala žalovaná skúmať úmysel žalobcu. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nemožno považovať za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané a zistenia skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaná tým, že sa v plnom rozsahu nevysporiadal s čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska) a úmysel skúmala len podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a otázka bydliska nebola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, závery správnych orgánov sú predčasné a to skutkové i právne v oboch rozhodnutiach. Správne orgány však len na základe formalizovaného tlačiva, obsahujúceho základné údaje bez uvedenia súvislosti mali za to, že bolo zistené, jeho hodnotenia o bydlisku žalobcu, za ktoré označil štát posledného výkonu zamestnania so zreteľom na centrum záujmov žalobcu.
26. Správny súd zhŕňa, že žalobca bol zaradený do evidencie 23.6.2017 a 7.7.2017 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Na základe údajov v informačnom systéme správne orgány konštatovali, že v krajine Európskej únie, Í. žalobca pracoval v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzača o zamestnanie od októbra 2007 do 12.5.2017 a jeho dlhodobejší pracovný pomer
bol ukončený dohodou. Býval v prenajatom byte a 4 až 5 krát ročne navštevoval rodičov. Žalobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, nemá vlastnú rodinu, napriek existencii rodičov a účtov vedených v banke životného poistenia a motorového vozidla, žalobca tvrdil, že pravidelne prispieval rodičom na zabezpečenie chodu ich domácnosti, zdržiaval sa tu od novembra 2016 do 2017, kedy bol na území Slovenskej republiky práceneschopný po operácii. Podľa správneho orgánu prvého stupňa dĺžka pobytu žalobcu na území iného členského štátu, stabilita jeho zamestnaní vytvorila centrum záujmov na území iného členského štátu ako je Slovenská republika. Správny orgán prvého stupňa vzhľadom na dĺžku pobytu a stabilitu zamestnaní na území Í. konštatoval vplyv na otázku trvalých väzieb, ktoré mal na Slovensku žalobca len prostredníctvom rodičov. Podľa článku 61 a 62 základného nariadenia správne orgány za štát bydliska na účely aplikácie týchto ustanovení považovali Í. za štát výkonu zárobkovej činnosti. Z formulára U 002 za jednotlivé obdobia jeho zamestnania ako bolo hore uvádzané nie je však možné zistiť, či by bola možná dohoda štátov o otázke ustálenia centra záujmov a bydliska. Práve táto otázka je podľa názoru správneho súdu podstatná. Napokon jej zodpovedanie bola prioritou žalobcu a to nielen pre posúdenie krajiny v ktorej požiada o dávku v nezamestnanosti. Z obsahu spisu správnych orgánov vyplýva, že uzavreli o bydlisku záver, že na území SR nebolo zachované pre účely uplatnenia dávky v nezamestnanosti, preto započítanie dôb poistenia a zamestnania v inej krajine EU nie je možné. Otázne preto zostáva, či samotné nariadenie si dalo za cieľ o túto dávku pripraviť nezamestnaných pracujúcich v inej krajine EU v rozhodnom období len ich nesprávnym rozhodnutím výberu krajiny. Otázne je, či by bol žalobca úspešný vzhľadom na spôsob ukončenia zamestnaneckého vzťahu ako sa uvádza v dokumentácii v Í., ale aj to, či ho Í. považuje za osobu s centrom záujmu na svojom území.
27. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí sa stotožnil so záverom správneho orgánu prvého stupňa, obdobne cituje ustanovenia § 104 ods.7 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods.1 a 2 základného nariadenia, článok 1 písm.1 základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, článok 11 ods.1 Nariadenie ES Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania základného nariadenia a určuje sa centrum záujmu dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií.
28. Správny súd konštatuje, že vychádzajúc z analýzy formulára U 002 žalobca na území Í. bol zamestnaný ako uvádza žalovaný totožne so žalobcom, od októbra 2006 do 12.5.2017 vrátane dôb považovaných za obdobie poistenia. Žalobca v odvolaní namietal, že mal väzby s rodičmi, ktorých navštevoval a finančne podporoval a oponoval vyslovenému názoru správneho orgánu prvého stupňa o tom, že jeho trvalé bydlisko, občianstvo, existencia jeho rodičov, účet v banke, členstvo v cirkvi, zmluva s operátorom, motorové vozidlo zaregistrované na území Slovenskej republiky, životná poistka, neboli dostatočným argumentom pre zachovanie centra záujmov žalobcu v Slovenskej republike a to podľa žalobcu, v rozpore s článkom 61, 62 ods.2 a 5 základného nariadenia. Poukazujúc na nedostatok pracovných príležitostí, ktorý trvá v jeho bydlisku doposiaľ žalobca uviedol, že vycestoval za prácou spoločne s bratom, odkiaľ podporovali rodičov aj pri renovácii ich rodinného domu a týchto navštevovali 4 až 5 krát ročne.
29. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca neuplatnil nárok na podporu v nezamestnanosti v krajine, kde bol poistený a kde vykonával zárobkovú činnosť, lebo bol poučený tamojšími úradmi, aby ho uplatnil v Slovenskej republike. V prípade článku 11 ods.1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa vyžaduje dohoda členských krajín o otázkach rozhodujúcich, a ak táto nie je možná, tak sa prihliada na článok 11 ods.1 a určuje sa centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia informácie o nej.
30. Predmetom preskúmania v spojitosti s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa bol najprv formulár U1 - t.j. potvrdenie o rozhodujúcich skutočnostiach príjmov v otázkach zamestnanosti, vydaný Departmentom sociálnych vecí a rodiny EÚ Í.. Prílohy k tomu pripojené neobsahujú skutočnosti, na ktorých žalovaný založil hodnotenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorý nevyhovel žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti a rozhodol, že žalobca na túto nemá nárok s odôvodnením že, ani po zvážení o možnosti započítania jeho pracovnej činnosti v zahraničí v uvedených obdobiach nespĺňa podmienky dĺžky poistenia na jej priznanie v SR.
31. Žalovaná konštatovala, s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré predložila súdu na oboznámenie, že vychádzala z obsahu administratívneho spisu, najmä U1 formulára v bode 6.2, ktorý odpovedá na otázku, že žalobca by nemal nárok na podporu v nezamestnanosti v Í., kde v poslednom období (11 rokov) pracoval. Nebolo ale možné zvážiť a posúdiť náhradnú dobu poistenia, keďže podľa Slovenských právnych predpisov žalobca túto nesplnil a započítať ju nemožno, pretože nedošlo k zachovaniu bydliska a centra záujmov žalobcu, vychádzajúc pritom zo svojho administratívneho spisu a obsahu údajov formulára U1.
32. Ani žalovaný a ani správny orgán prvého stupňa však neskúmali otázku možnej dohody medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia v zmysle článku 11 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady 987/2009 zo 16.9.2009. Podľa žalovanej z obsahu dokumentov vyplýva, že nárok na takúto podporu nemá, ale z iných dokumentov, ktoré sú v jeho administratívnom spise vyplýva, že spôsob skončenia jeho zamestnaneckého vzťahu v Í.L. je uvedený (expiry off contract) / v bode 7.1 formulára U2/. Odpoveď či vzhľadom na tento spôsob ukončenia zamestnania, by žalobca „tiež“ nemal nárok na uplatnenú dávku v nezamestnanosti a prečo vôbec tamojšia sociálna inštitúcia uviedla vo formulári U1, že nemá nárok na podporu v nezamestnanosti sa v konaní správnych orgánov nevysvetľuje. Na druhej strane oba správne orgány vychádzali zo záveru, že by žalobcu Í.L. úrady považovali za osobu s centrom záujmov na ich území/ už po 3 ročnom zamestnaneckom pôsobení v Í.. Žalovaný neuviedol, prečo vlastne žalobca nemal nárok na podporu v nezamestnanosti v Í. a ani to neskúmal.
33. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z posledného obdobia, na ktoré žalovaná poukazuje, síce ukladajú žalovanému postupovať podľa článku 11 ods.1 a 2 uvedeného nariadenia. Na druhej strane v platí právny záver, podľa ktorého ak formuláre, ktoré sú oprávnené inštitúcie vydávať obsahujú údaje, z ktorých je zrejmé, že dohoda členských krajín a ich ustanovizní sociálneho poistenia neumožňuje dohodu o centre záujmov, ako základe pre možný náhradný zápočet poistných dôb pre výpočet o základe nároku o dávke v nezamestnanosti, potom sa ďalšia komunikácia medzi úradmi štátov nevyžaduje a požiadaný štát vychádza z textu čl. 11 ods.1 Nariadenia.
34. V posudzovanej veci je to ale inak. Žalobca vypovedal, že pracoval v Í. a ako uviedol, pôvodný kontrakt ukončil dohodou, pretože žalobcov zamestnávateľ mal určité problémy s množstvom práce, ale následne uzavrel s rovnakým zamestnávateľom zmluvu na dobu určitú troch mesiacov, ktorej uplynutím sa jeho zamestnanecký kontrakt u toho istého zamestnávateľa ukončil uplynutím doby. V Í. následne prišiel na tamojší úrad sociálneho poistenia a oznámil ukončenie kontraktu a požiadal o príslušné formuláre. Keď sa zmienil o tom, že cestuje domov do SR, formuláre mu vymenili a tvrdili, že tam vyplnené formuláre má odovzdať na území SR. Žalobca uviedol, že nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v Í. na odporúčanie tamojších úradov.
35. Formulár U1 pre otázky sociálneho poistenia uvádza, že žalobca nemá nárok na podporu v nezamestnanosti. Žalovaná konštatuje k výpovedi žalobcu, že žalobca nepožiadal v Í. o dávku v nezamestnanosti a vysvetľuje situáciu na formulári U1, že takúto dávku by mu Í. republika v nezamestnanosti nevyplatila. Potom podľa bodu 6.2, formulára, podľa súdnu nie je jasné či je to preto, že nebol oprávnený požiadať o dávku v nezamestnanosti, alebo preto, že ho vzhľadom na okolnosti, nepovažuje za osobu s centrom záujmu.
36. Podľa správnych orgánov sa otázka bydliska vo formulári síce nerieši, ale vzhľadom na ich prax v tejto krajine, by sa otázka bydliska a centra záujmov v tejto krajine hodnotila u žalobcu /vzhľadom na dlhodobé viac ako 3 roky trvajúce pôsobenie na trhu práce/ s centrom záujmu v tejto krajine.
37. Otázky vzniku nároku na podporu v nezamestnanosti v Í., o ktorú žalobca nepožiadal po poučení úradníkmi v Í. a z akých dôvodov Í.L. úrad odpovedal, že žalobca nie je oprávnený na poberanie dávky v nezamestnanosti, ak vzhľadom na známe údaje o trvaní jeho zamestnaní v Í., by bol žalobca považovaný za osobu s centrom záujmu, nie sú jasné a správne orgány to nezisťovali ani nevysvetlili.
38. Pokiaľ ide o otázku, či by bolo možné presunutie /dávky v nezamestnanosti/ v súvislosti s odchodom žalobcu na Slovenské územie za predpokladu, ak by mu bola rozhodnutím priznaná na základe jeho žiadosti správne orgány, ale ani úrady v Í. neposudzovali. Známe je len tvrdenie slovenských úradov, že dlhodobé pracovné pôsobenie v Í. trvajúce dlhšie ako 3 roky zakladá v tejto krajine štatút osoby s centrom záujmov v krajine Í..
39. Žalovaná z vzhľadom na otázku zápočtu dôb poistenia pre účely poskytovania dávky v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a medzinárodných dokumentov skúmala otázku centra záujmov formálne a predčasne uzavrela, bez podkladov, že zo skúseností dlhšie trvanie zamestnania v zahraničí v Í.L. prípadoch prináša záver Í. o vzniku centra záujmov v tejto krajine.
40. Žalovaná neposúdila všetky argumenty k otázke zotrvania „bydliska žalobcu“ na území SR. Žalobca pokladal za rozhodujúce skúmať záver o centre záujmov s príslušným úradom Í., v prípade jeho žiadosti o odporu v nezamestnanosti na jeho území, na ktorý by vznikol žalobcovi nárok v zahraničí. Inak povedané žalovaná neskúmala otázku možnej dohody s ustanovizňami Í., pokiaľ ide o možnú dohodu o otázke bydliska a centra jeho záujmov, pretože zo skúseností má za to, že odpoveď by bola taká, že bydlisko a centrum záujmov v prípadoch žalobcu by bolo v Í. a to vzhľadom na jeho dlhú pracovnú činnosť v tejto krajine.
41. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti úrady neposudzovali otázku možného exportu dávky či refundácie nároku pre Slovenskú republiku zo strany iného členského štátu, pre prípad žiadosti žalobcu o dávku v Í. a to vzhľadom na záver, ak Í. uzavrelo po trojročnom trvaní pracovnej zmluvy o, že zamestnancovi vzniká centrum záujmov v krajine výkonu zamestnaneckej činnosti. /V prípade žalobcu, aby dávka bola z Í. exportovaná, musel by o túto žalobca požiadať a byť mu priznaná/.
42. Správny súd po oboznámení článku 5 ods.5 písm. a/ základného nariadenia konštatuje, že po oboznámení administratívneho spisu na pojednávaní bolo zrejmé, že členský štát, v ktorom žalobca pracoval, ho vybavil formulármi U1 a U2 s obsahom, že neposkytuje dávku v nezamestnanosti, avšak nevyjadril sa, či ho pokladá za občana, ktorý má centrum záujmov v jeho krajine a či to, že neposkytuje dávku, súvisí s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom, alebo či súvisí s inou náležitosťou. Bez tejto eventuality rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa nie sú v súlade s nariadeniami Európskej rady a parlamentu, ktoré sa vzťahujú na uvedené veci a sú v rozpore aj so zákonom č. 71/1967 Zb. z o správnom konaní, na základe ktorého správny orgán má využiť všetky možnosti zisťovania skutkového stavu a rozhodnúť a právne posúdiť uvedený stav podľa vnútroštátneho práva ale aj podľa medzinárodných predpisov, ktorými je viazaný. Doklady predkladané ustanovizňou pre sociálne veci členského štátu neobsahujú údaj o bydlisku a centre záujmov v členskej krajine a žalovaný údajne vychádzal len z praxe a zo znenia článku 11 ods.1 základného nariadenia, ktorého kritériá posúdil s výsledkom daným v jednotlivých rozhodnutiach správnych orgánov.
43. Krajský súd v Košiciach zrušil žalobcom označené a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 191 písm./c a e/ Správneho súdneho poriadku, potom, čo žalobu posúdil neformálne a dospel k záveru, že podľa § 191 ods. 1, písm. e) SSP, zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasné a tak nesprávne právne hodnotenie správnych orgánov podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP.
44. Správny súd dospel k záveru na základe vyššie uvedených skutočností a v zmysle citovanej právnej úpravy, po preskúmaní rozhodnutia a postupu nielen žalovanej, ale i správneho orgánu prvého stupňa, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, sú ich rozhodnutia nezákonné /podľa § 191 ods. 1, písm. c) a e) SSP/. Bez komplexného posúdenia zhora uvedených otázok podľa § 191 ods. 1, písm. d) SSP, sú však rozhodnutia aj nepreskúmateľné pre nedostatok vyhodnotenia správnymi orgánmi uvedených dôvodov predovšetkým o otázkach hodnotenia centra záujmov žalobkyne a zachovania obsahu pojmu jej bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní nevysporiadali.
45. Úlohou žalovanej bude objasniť údaje z formulárov U1 a U2 od žalobcu v spolupráci s Í.L. inštitúciou uzavrieť, či dohoda medzi slovenskými a Í.L. úradmi o otázke centra záujmov a bydliska je možná a zistiť čo bolo skutočným dôvodom a za akých okolností vycestoval žalobca za prácou na územie Í. aký bol úmysel, ak uviedol, že o dávku chcel požiadať v Í., ale bol vyrozumený, že mu dávku vyplatí inštitúcia v SR. Nie je pritom zrejmé, či by bol žalobca pri uplatnení dávky v Í. úspešný. Na základe takto zistených skutočností bude povinnosťou správnych orgánov vydať nové rozhodnutie a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať so všetkými zistenými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie bydliska žalobkyne podľa článku 11 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu uvedeným v tomto rozsudku, podľa § 191 ods.6 SSP.
46. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust § 167 a nasl. SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.