Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-83-2018.pdf
PDF · 108.76 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/83/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX B., o zaplatenie sumy 9.546,41 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 2Csp/52/2017-100 zo dňa 12.decembra 2017 v časti zamietnutia žaloby a v časti o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou súd žalobu čiastočne zamietol (II. výrok) a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol I. výrokom, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6 315,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 6000,-- eur od 24.10.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške čistého úspechu 32,30%. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 1, § 2, § 9, § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov a vecne tým, že v konaní mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere. Súd má za to, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 02.05.2013 má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru, a preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení Z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného v čase uzatvorenia zmluvy. Za spotrebiteľský úver sa považuje každé dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, s výnimkou zmlúv vymedzených v § 1 ods. 3 cit. zákona. Musí ísť o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, ktoré musí spotrebiteľ po uplynutí dohodnutej doby vrátiť. Záväzkový vzťah vznikne výlučne na základe dvojstranného právneho úkonu v písomnej forme. Spotrebiteľom je výlučne fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je vždy odplatná a odplatou sú spravidla poplatky a úroky. Veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Predmetná zákonná úprava pokrýva všetky zmluvné typy, pri ktorých dochádza k poskytnutiu peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, dočasne, za odplatu. Pojem spotrebiteľský úver je všeobecným pojmom a pokrýva široký rozsah zmluvných typov ako sú zmluva o úvere, zmluva o
pôžičke, nepomenované zmluvy atď. Vzhľadom k obsahu uzavretej zmluvy medzi účastníkmi súd posúdil podmienky zmluvy v zmysle citovaných ustanovení Zák. č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov.
2. Na základe predmetnej zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 6.000,-- eur pri úrokovej sadzbe 20,40 % ročne, pri RPMN 22,76 % a priemernej RPMN za úver 13,74 %. Celková čiastka spojená s úverom bola určená vo výške 14.314,62 eur. žalovaný sa zaviazal úver splácať formou mesačných splátok v celkovom počte 120 splátok pri výške mesačnej splátky 119,32 eur vrátane úrokov a to k 10. dňu v mesiaci. Dátum splatnosti prvej splátky bol určený dňom 10.6.2013 a konečná splatnosť úveru dňom 10.5.2023. V konaní mal súd preukázané, že žalovaný uhradil na splátkach 0 eur. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ v zmluve o úvere výšku mesačnej splátky určil len jednou sumou ( 119,32 eur ) bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky tak ako to ukladá ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Z. č. 129/2010 Z.z.. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Zmluva o spotrebiteľskom úvere sa z dôvodu absencie zákonom stanovených náležitostí podľa ust. § 11 ods. 1 Z. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Nakoľko na úver je potrebné prihliadať ako na bezúročný a bez poplatkov, súd považuje návrh za dôvodný do sumy 6.000,-- eur a úrokov z omeškania spolu v sume 315,16 eur (spôsob ich výpočtu uviedol právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení, pri výpočte bola použitá úroková sadzba 5% ročne, jedná sa o kapitalizované úroky z omeškania do 23.10.2015) a v tejto sume i návrhu vyhovel spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky z dlžnej istiny. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.
3. Žalobca si v žalobe uplatnil taktiež nárok na zaplatenie sumy 75,-- eur ako neuhradených poplatkov, ktoré predstavujú 3x poplatok za upomienku po 25,-- eur. Súd v danom prípade zastáva názor, že pri zasielaní upomienok sa nejedná o služby poskytované prevádzkovateľom siete účastníkovi, za ktoré by podniku patrila odplata. Poplatok za upomienku vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, teda nie je mu poskytnuté skutočné protiplnenie. Obdobne rozhodol Vrchný krajinský súd v Brandenburgu dňa 21.6.2006 č.k. 7U 17/06, ktorým potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenia, ale naopak tieto sú vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. Pri zasielaní upomienok sa nejedná o služby spojené s poskytovaním verejnej elektronickej komunikačnej služby, ale tieto poplatky majú sankčný charakter, sú spojené s administratívnou agendou a vo vyrubovaní tohto poplatku je zrejmý vlastný ekonomický záujem dodávateľa služby. Dojednanie poplatku za upomienky, ktorý si môže dodávateľ účtovať paušálne bez zohľadnenia skutočných výdavkov s tým spojených a bez poskytnutia skutočného protiplnenia spotrebiteľovi, je voči spotrebiteľovi neprijateľné, a preto súd návrh v tejto časti zamietol.
4. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 C.s.p.. Strany mali vo veci pomerný úspech, pričom úspešnejšou stranou sporu bol žalobca, ktorý mal úspech 66,15 % a žalovaný 33,85% a preto mu v zásade vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške čistého úspechu 32,30% ( 66,15% - 33,85%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).
5. Proti tomuto rozsudku, v časti ktorej súd žalobu zamietol o zaplatenie 3.231,25 Eur s príslušenstvom podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na znenie § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na znenie § 11 ods. 1 citovaného zákona. Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy za účelom ocenenia faktickej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom s cieľom účinným spôsobom informovať spotrebiteľa o podmienkach spotrebiteľského úveru, na základe čoho by spotrebiteľ mohol lepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenia úverovej zmluvy. Pokiaľ súd uvádza, že v zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve predmetným zákonom. Podľa článku 10 ods. 2
písm. h/ Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami, úvery na účely splatenia. Je teda zrejmé, že sa nevyžaduje potrebný rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky a podporne poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci C-42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátky istiny a iných poplatkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení Smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa na konkrétny dátum, resp. spresnenie aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Ďalej v citovanom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak táto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie v predmetnom rozhodnutí ďalej judikoval, že za primerané by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľom i závažné následky. Nemožno teda súhlasiť s rozhodnutím súdu, keď nerešpektoval vyššie uvedenú Smernicu Európskeho parlamentu a Rady v spojitosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie C-42/15. Ďalej poukázal na zákon č. 279/2017 Zb. zákonov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a doplňujú niektoré zákony. Podľa bodu 32 v § 9 ods. 2 písm. i/ sa slová, termíny a splátok istiny úrokov a iných poplatkov nahrádzajú slovami frekvenciu splátok a bod 35 v bode 10 ods. 1 písm. a/ sa písmená: „d), f), g), )i), j) x), a a)“ nahrádzajú písmenami: „c), d), e), g), a u)“. Z uvedeného je zrejmé, že predmetná novela, ktorá má byť účinná od 01.05.2018 podporuje vyššie uvedené tvrdenia žalobcu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci samej, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
10. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:
11. Z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 02.05.2013 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 5041735911, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 6.000,-- eur, pri fixnej úrokovej sadzbe 20,40% p.a. a RPMN 22,76 % a priem. hodnote RPMN 13,74 %. Žalovaný bol povinný splácať úver v splátkach vo výške splátky 119,32 eur mesačne, v celkovom počte 120 splátok. Splátky boli splatné mesačne, k 10. dňu v kalendárnom mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola určená dňom 10.06.2013 a konečná splatnosť úveru dňom 10.05.2023. Právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa a.s. výzvou zo dňa 09.09.2015 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy ku dňu 08.09.2015 vo výške 3.376,04 eur, s ktorou je v omeškaní, do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 postúpil postupca, Slovenská sporiteľňa, a.s. svoje pohľadávky na žalobcu. Zostatok pohľadávky predstavoval sumu 9.546,41 eur. Právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s. listom zo dňa 30.09.2015 oznámila žalovanému, že banka vyhlásila ku dňu 29.09.2015 mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
12. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na konanie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.
13. Žalobca tvrdí, že v zmysle čl.10 ods. 2 smernice vyplýva, že nie je potrebný rozpis splátky na istinu úroky a poplatky, pričom údaje vyžadované smernicou sa zmluve nachádzali, keď žalovaný sa zaviazal zaplatiť 120 splátok v sume po 119,32 eur, splatné vždy k 10. dňu v mesiaci.
14. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
15. Súdny dvor EÚ vo svojom citovanom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
16. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od požiadavky Smernice odlišná a vyžaduje, že: „zmluvy musia obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov." Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne
prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013.
17. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
18. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
19. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
20. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
21. Napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený názor je aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017).
22. Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov). Takýto názor už bol odvolacím súdom vyslovený vo viacerých prípadoch por. Rozsudok KS v Trnave sp.zn. 10Co 242/2017 zo dňa 3.07.2018.
23. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).