Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/187/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/X, H., o zaplatenie 103,92 eur s príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 28. apríla 2017, č.k. 16Csp/46/2016-52, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 18,64 eur s 28% ročným úrokom zo sumy 3,07 eur od 16.6.2016 do troch dní a v časti o zaplatenie 85,28 eur a 28% ročného úroku z omeškania zo sumy 100,85 eur od 16.6.2016 žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,8%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 369 ods. 1, § 708, § 709, § 710 a § 711 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď dospel k záveru, že žalobca svoj nárok voči žalovanej odvodzuje zo zmluvy z 21.10.2015, ktorá v sebe obsahovala viacero zmlúv, jej najpodstatnejšou súčasťou však v čl. I (v spojení s časťou 3 všeobecných obchodných podmienok) bola zmluva o bežnom účte (osobnom účte). Podľa § 708 Obch. zák. sa touto zmluvou banka (žalobca) zaväzuje zriadiť a viesť bežný účet, na ktoré je podľa § 709 Obch. zák. povinná prijímať peňažné vklady a platby a z ktorého jeho povinná vyplácať prostriedky a vykonávať platby. Takéto platby možno vykonať aj nad rámec zostatku, ak je to v zmluva určené, a v takom prípade sa tieto právne vzťahy spravujú zmluvou o úvere (§ 710 Obch. zák.). Banka zostatok účtu úročí (§ 714 Obch. zák.) a môže požadovať úhrady nákladov (§ 711 Obch. zák.). Zmluva o bežnom účte sa pritom spravuje výlučne Obchodným zákonníkom v zmysle jeho § 261 ods. 6 písm. d) účinného od 1.2.2013. Z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka tak predovšetkým vyplýva, že zo zmluvy o bežnom účte vzniká nárok na úrok majiteľovi účtu, teda v prerokúvanej veci žalovanému. Predpokladom vzniku nároku banky na úrok je, aby bolo v zmluve o bežnom účte dohodnutá možnosť debetu (teda možnosť zaťaženia účtu nad rámec existujúceho zostatku). V prerokúvanej veci zmluva z 21.10.2015 žiadnu takúto dohodu neupravovala a žalobca jej existenciu v inej listine, keďže zmluva o účte musí mať povinne písomnú formu (§ 708 ods. 2 Obch. zák.), nepreukázal. Napokon, existencia takejto dohody žalobca v žalobe ani netvrdil, ale naopak tvrdil, že na bežnom účte žalovanej vzniklo tzv. nepovolené prečerpanie v zmysle oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Obe strany jasným prejavom

v čl. IV ods. 3 zmluvy prejavili, že súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, v dôsledku toho tieto podmienky určujú obsah zmluvy o bežnom účte v zmysle § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka. V časti 3 oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok bol upravený osobitný inštitút tzv. nepovoleného prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a niektorými inými debetnými položkami. O toto ustanovenie žalobca aj opiera svoje nárok, vzhľadom na to je predovšetkým potrebné zaoberať sa jeho platnosťou a výkladom. Podľa názoru súdu predovšetkým toto ustanovenie nie je takou dohodou, akú predpokladá § 710 Obchodného zákonníka. Citované ustanovenie sa totiž netýka len zaťaženia účtu žalovaného výbermi hotovosti a realizovanými platobnými príkazmi v prospech iných osôb, ale umožňuje žalobcovi zaťažiť tento účet aj pohľadávkami z titulu úrokov, poplatkov a podobne, teda pohľadávkami, ktoré celkom zjavne vznikajú len medzi žalobcom a žalovanou. Citované ustanovenie je navyše svojím obsahom nejasné. Na jednej strane druhá veta oddielu 3.12 (nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie) navodzuje dojem, že má ísť o tzv. prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o osobitnú formu spotrebiteľského úveru. Citované ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež druhá veta oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok výslovne hovoria o tom, že pri prekročení sa umožňuje spotrebiteľovi „disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku“, čo je inak formulácia podobná ako v § 710 Obch. zák. Ako však už bolo uvedené, prvá veta oddielu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok umožňuje vznik nepovoleného prečerpania aj zúčtovaním napr. úrokov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie je „disponovanie peňažnými prostriedkami“ dlžníkom - spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia je práve to, že veriteľ „umožní“ dlžníkovi takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozície dlžníka sú výkonom jeho práva voči veriteľovi, ktoré mu veriteľ priznal (umožnil). Inak povedané, v prípade prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú v konkludentnej forme (veriteľ fakticky umožní uvedené dispozície). Tomu však odporuje druhý odsek oddielu 3.12 obchodných podmienok, ktorý hovorí, že každé nepovolené prečerpanie je porušením zmluvných povinností dlžníka. Nepovolené prečerpanie teda zjavne ani sám žalobca nepovažuje za výkon práva, ktoré žalobca dal dlžníkovi - majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto ustanovenia ako prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa názoru súdu ide v prípade oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok o ustanovenie, ktoré treba vo vzťahu k rôznym pohľadávkam, z ktorých vzniká nepovolené prečerpanie, vykladať rôzne. Pokiaľ žalobca zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré skutočne na základe príkazu majiteľa účtu vyplatila tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo v hotovosti, ide o prípad predpokladaný v § 710 Obch. zák. a takýto vzťah možno kvalifikovať ako vzťah úverový. V takomto prípade je akceptovateľné aj to, že takéto prečerpanie možno kvalifikovať ako porušenie zmluvných povinností, pretože je primárne úlohou dlžníka - majiteľa účtu, aby si kontroloval svoju spotrebu a nečerpal prostriedky nad rozsah zostatku účtu, prípadne nad rozsah povoleného prečerpania. Pokiaľ však žalobca zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných úverov, nejde o prípad § 710 Obch. zák. a tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle, keďže žalobca tu nikomu žiadne peňažné prostriedky neposkytuje. To isté platí v prípade tzv. opravy chybného zúčtovania v zmysle ods. 4.4.2 všeobecných obchodných podmienok, keďže v tomto prípade žalobca pri oprave zúčtovania nikomu žiadne peňažné prostriedky nevypláca, a to, že ich napríklad vyplatil z daného účtu, ktorý v dôsledku chybného zúčtovania vykazoval kreditný zostatok, neznamená automaticky totožnosť oboch nárokov. V takom prípade totiž žalobca v čase, kedy účet vykazoval kreditný zostatok, plnil majiteľovi účtu na základe (zdanlivého) právneho dôvodu - existencie kreditného zostatku účtu a zreteľne nemohla mať vôľu plniť (poskytnúť) úver. Následným opravným zúčtovaním tento zdanlivý dôvod odpadol a ak vyplatená suma presahuje správny zostatok na účte, vzniká žalobcovi voči majiteľovi účtu v skutočnosť nárok na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia. Obsahom (a dôsledkom) ustanovenia odd. 3.12 všeobecných obchodných podmienok potom je, že žalobca ako banka zaťaží účet svojimi vlastnými pohľadávkami, ktoré jej vznikli z iných právnych titulov (z titulu odplaty za vedenie účtu, z inej úverovej zmluvy s majiteľom účtu, z bezdôvodného obohatenia a pod.), a naďalej na tieto pohľadávky hľadí tak, ako by vznikli spôsobom uvedeným v § 710 Obch. zák. resp. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda ako keby vznikli dispozíciou majiteľa účtu s peňažnými prostriedkami nad rámec zostatku účtu. Následne sa na takúto pohľadávku aplikujú podporne ustanovenia o zmluve o úvere (porov. odkaz v § 710 Obch. zák.), čo znamená právo žalobcu - veriteľa na úrok, čo je výslovne uvedené aj v ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Zmena právneho dôvodu pohľadávky je právnym poriadkom vo všeobecnosti pripustená a považuje sa za tzv. dohodu o privatívnej novácii (§ 516 , kedy sa strany dohodnú, že záväzok, ktorý mali z určitého právneho dôvodu, bude pokračovať z iného právneho dôvodu (napr. kupujúci dlhuje kúpnu cenu a s predávajúcim sa dohodne, že tento záväzok sa bude naďalej považovať za pôžičku). V prerokúvanej veci je oddiel

3.12 všeobecných obchodných podmienok špecifický tým, že ide skôr o určitú dohodu o budúcej novácii, resp. dohodu o tom, že žalobca (banka) má jednostranným úkonom (zaťažením bežného účtu) zmeniť právny dôvod svojej pohľadávky voči majiteľovi účtu na právny dôvod úveru (§ 710 v spojení s § 497 Obch. zák.). Takáto dohoda je samozrejme v rámci súkromnej autonómie (§ 2 ods. 3 OZ, § 263 Obch. zák.) možná a nemožno voči nej mať žiadne zásadné námietky. Žalobca ako banka však v prerokúvanej veci koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná takto nekoná. V dôsledku toho treba žalobcu považovať za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 a žalovaného za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 a zmluvu o bežnom účte z 21.10.2015 medzi nimi za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 OZ, ktoré ustanovenia sa aplikujú aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže nemá osobitnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Takou podmienkou je napríklad ustanovenie, ktoré oprávňuje dodávateľa jednostranne meniť zmluvné podmienky [§ 53 ods. 4 písm. k) OZ]. Podľa ods. 10 cit. paragrafu sa neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy. V prerokúvanej veci ustanovenie odd. 3.12 všeobecných obchodných podmienok dáva žalobcovi ako dodávateľovi svojím jednostranným úkonom - zaťažením účtu právo zmeniť právny dôvod svojej pohľadávky voči majiteľovi účtu na pohľadávku z úveru v zmysle § 710 v spojení s § 497 Obch. zák. a tým zásadným spôsobom meniť, resp. rozširovať svoje nároky voči dlžníkovi tejto pohľadávky. Nárok na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu je totiž nárokom na odplatu za platobné služby v zmysle § 711 Obch. zák., resp. zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, a to v podstate obyčajným nárokom na cenu. Omeškaním s jeho zaplatením zo strany dlžníka - majiteľa účtu by banke vznikal nárok len na úrok z omeškania v zákonnej výške (§ 369 ods. 1 Obch. zák., § 517 ods. 2 v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Ustanovenie § 711 ods. 1 Obch. zák. umožňuje použiť na úhradu tejto ceny prostriedky na účte, teda existujúci kreditný zostatok. Zúčtovaním tejto ceny na ťarchu bežného účtu, ktorý nevykazuje takýto zostatok, a tým jeho premenou na úverový vzťah vo forme nepovoleného prečerpania (§ 710 v spojení s § 497 Obch. zák.) s možnosťou úročiť ho úrokom ako každý iný úver sa žalobcovi v podstate umožňuje vyhnúť sa obmedzeniam výšky úroku z omeškania. To isté platí v prípade opravného zúčtovania, pri ktorého vymáhaní by mal žalobca takisto nárok len na úrok z omeškania. Ešte podstatnejšie sú dôsledky ustanovenia článku 3.12 všeobecných obchodných podmienok v prípadoch, kedy žalobca účtuje na ťarchu bežného účtu (ako nepovolené prečerpanie) napríklad splátky iných úverov, ktoré poskytol majiteľovi účtu. V tomto prípade totiž žalobca zdanlivo vykáže splátku za takéhoto úveru ako zaplatenú a „preklopí“ ju na bežný účet ako úver vo forme nepovoleného prečerpania, kde ju znova úročí úrokovou sadzbou. Tým dochádza v podstate k dvojnásobnému úročeniu tej istej sumy, pretože súčasťou splátky úveru je aj určitý úrok dohodnutý v príslušnej úverovej zmluve. Pokiaľ žalobca aj tento úrok obsiahnutý v danej splátky zúčtuje na ťarchu bežného účtu ako nepovolené prečerpanie a ďalej ho úročí, nabaľuje jednotlivé úroky na seba spôsobom, ktorý ich nielen zvyšuje, ale hlavne robí celý spôsob úročenia pre spotrebiteľa neprehľadným. Ďalšie zneprehľadnenie pre spotrebiteľa prináša možnosť ďalej zaťažovať bežný účet úrokmi z nepovoleného prečerpania a zúčtovať ho na tento účet ako ďalšie nepovolené prečerpanie, ktoré sa ďalej úročí. Tým sa v podstate nepovolené prečerpanie dostáva do úrokovej špirály, v ktorom úrok rastie exponenciálnym radom. V neposlednom rade týmto spôsobom žalobca ako banka prenáša na klienta - majiteľa účtu svoju zodpovednosť za zavinené chybné zúčtovanie, ktoré je podľa § 711 ods. 2 Obch. zák. povinná opraviť. Majiteľ účtu je totiž v dôsledku nepovoleného prečerpania vzniknutého opravou chybného zúčtovania platiť úrok, ako keby išlo o poskytnutie úveru, čo však on v danom prípade vôbec nezamýšľal. Už len na dôvažok treba povedať, že oddiel 3.12 všeobecných obchodných podmienok vo výsledku znemožňuje majiteľovi účtu aj kontrolu nad možnosťami svojho čerpania a výberu. Ak totiž žalobca ako banka má možnosť kedykoľvek zaťažiť účet svojimi pohľadávkami aj bez toho, aby s tým majiteľ účtu vyslovil súhlas alebo aby o tom bol vopred upozornený, nemá majiteľ účtu reálny prehľad o zostatku na svojom účte. Tak sa môže stať, že aj keď majiteľ kontroluje svoje platby kartou alebo výbery, môže sa ocitnúť v nepovolenom prečerpaní len preto, že medzičasom banka na ťarchu jeho účtu zaúčtovala určitú svoju pohľadávku z úplne iného právneho vzťahu. Na základe uvedeného treba dospieť k názoru, že ustanovenie oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 1. júla 2016 je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa - majiteľa účtu. V dôsledku toho ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Jej obsiahnutie vo všeobecných obchodných podmienkach už bez ďalšieho vylučuje, aby ju bolo možné považovať za individuálne dojednanú. Súd pri tomto závere síce zohľadnil (§ 53 ods. 10 určitú

osobitnú povahu zmluvy o bežnom účte, pri ktorom zákon umožňuje niektoré nároky uspokojovať priamo z prostriedkov tohto účtu (§ 711 ods. 1 a tiež určité technické problémy, kedy banka napr. nemôže odoprieť platbu inej banke na tom základe, že majiteľ účtu použil platobnú kartu (porov. oddiel 5.10 všeobecných obchodných podmienok). V týchto prípadoch však ide o tzv. pravý úver, keďže banka tretej osobe vyplatila prostriedky, a preto nemožno mať výhrady voči tomu, ak banka bude takýto vzťah považovať za úver aj voči majiteľovi účtu. Ustanovenie oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok však ide podstatne ďalej - za hranicu toho, čo je akceptovateľné s prihliadnutím na tieto osobitosti právneho vzťahu z bežného účtu. Zo všetkých týchto dôvodov tak súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné (§ 53 ods. 5 . Žalobca tak nemôže z tohto ustanovenia uplatňovať žiadne práva, najmä nemôže uplatňovať právo na 28% úrok z nepovoleného prečerpania, ani právo na zmluvné pokuty pri nepovolenom prečerpaní. Na základe uvedeného tak žalobcovi možno priznať len nárok na jednotlivé nároky, ktoré vstúpili do ním vyčísleného nepovoleného prečerpania (nárok na poplatky za vedenie účtu a platobné operácie, hotovostné výbery a prevody) tak, ako sú vyčíslené v tabuľke v bode 4 písm. c), znížené o hotovostné vklady žalovaného. Po takejto úprave tak konečné saldo bežného účtu (tvorené len takými pohľadávkami žalobcu a v takej výške, v akej by si ich beztak mohol uplatňovať aj z iných dôvodov, bez akéhokoľvek navýšenia), na ktorého zaplatenie môže byť žalovaný zaviazaný, je 18,31 eur. Okrem toho možno žalobcovi podľa § 710 v spojení s § 497 Obchodného zákonníka priznať 28% úrok zo sumy debetu 3,07 eur vzniknutého 18.1.2016 zúčtovaním platby kartou, keďže len v tomto rozsahu ide o pravý úver vzniknutý tým, že žalobca zrealizoval platbu nad rámec aktuálneho zostatku. Do 15.6.2016 tento úrok predstavuje (149/365 x 28% x 3,07 =) 0,33 eur. Omeškaním so splatením ostatných nárokov by žalobcovi síce vznikalo právo na úrok z omeškania (už cit. § 369 ods. 1 Obch. zák. v spojení s § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.), žalobca však nárok na úroky z omeškania neuplatňoval a súd nie je oprávnený priznať mu namiesto uplatňovaného úroku úrok z omeškania. Tým by totiž súd neprípustne prekročil žalobný návrh žalobcu (§ 216 ods. 1 . Okrem toho by však takéto priznanie zníženie úroku z omeškania namiesto úroku založeného na neprijateľnej zmluvnej podmienke odporovala aj zásade efektivity európskeho práva, pretože by bránilo efektívnemu presadeniu cieľa sledovaného smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22.1.2015 v spojených veciach C-482/13, Unicaja Banco, a C-484, 485 a 487/13, Caxabank). Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 18,31 + 0,33 = 18,64 eur, ako aj pokračujúceho 28% úroku zo sumy úveru 3,07 eur (výrok I), vo zvyšnej časti ju zamietol (výrok II). Prevažne úspešnej žalovanej súd podľa § 255 ods. 2 priznal aj nárok na náhradu pomernej časti (85,28 : 18,64, t. j. 82,4 : 17,6 =) 64,8% trov konania (výrok III).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd nesprávne nazerá na nepovolené prečerpanie, nakoľko ho posudzuje ako spotrebiteľský úver formou prekročenia v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Zároveň poukázal na skutočnosť, že citované ustanovenie všeobecných obchodných podmienok žalobcu sa nedá považovať za jednu zmluvnú podmienku, pretože obsahuje viacero zmluvných podmienok, pričom súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, ktorú z uvedených zmluvných podmienok považuje za neprijateľnú. Súd spochybnil zrozumiteľnosť a transparentnosť uvedenej zmluvnej podmienky v zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 21.10.2015, na základe ktorej žalobca viedol žalovanej osobný účet, súčasťou ktorej sú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, pričom svoje tvrdenie odôvodnil tým, že zo zmluvy nevyplýva, že rôzne poplatky účtované žalobcom budú vykazované na bežnom účte tak, že vznikne nepovolené prečerpanie. Zároveň žalobcovi nepriznal tzv. debetné úroky vo výške 28% zo sumy 85,28 eur z dôvodu, že sa nemohol stotožniť s tým, že takýmto spôsobom žalobca vytvára nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, ktorý úrokuje úrokom vo výške 28% ročne napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie vo forme napr. úveru neposkytuje. Nakoľko nepovolenému prečerpaniu a jeho následkom je vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu venovaný osobitný bod s názvom „nepovolené prečerpanie“, žalobca má za to, že z jeho obsahu dostatočne určite vyplýva princíp a hospodárske dôsledky nepovoleného prečerpania. Navyše, znenie predmetného ustanovenia takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a nejedná sa teda o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom. Uviedol, že v zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým

spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. V zmysle bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu, nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Uviedol, že nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a ako i vyplýva z vyššie uvedeného, dotknuté ustanovenie bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. S oprávnením banky (žalobcu) požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako , tak aj zákon č. 129/2010 Z.z. v ust. § 18 ods. 1.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16Csp/46/2016 bolo zaplatenie sumy 103,92 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 18,64 eur s 28% ročným úrokom zo sumy 3,07 eur od 16.6.2016 do troch dní a v časti o zaplatenie 85,28 eur a 28% ročného úroku z omeškania zo sumy 100,85 eur od 16.6.2016 žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,8%.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o trovách konania.

7. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku (§ 387 ods. 2 , pričom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

8. Odhliadnuc od skutočnosti, že zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie účtu“ nepoužíva, z vyššie uvedeného podania žalobcu možno dôvodne vyvodiť, že žalobca týmto slovným spojením používaným v jeho interných predpisoch (VOP) a dokumentoch, mienil označiť priebežné nesplácanie, či nedodržiavanie požiadavky banky na priebežné znižovanie záporného salda účtu klienta (žalovaného). V ust. čl. 3.12 VOP žalobca upravuje stav, ak „nastane“ nepovolené prečerpanie účtu a pre takýto prípad upravuje tzv. „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý úrok má zodpovedať „debetnej úrokovej sadzbe vyhlasovanej žalobcom“. Žalobca však so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah právne relevantným spôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného poskytnutých bankou, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu splácania prečerpania, ako aj iných podmienok súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou. Uvedené nemožno nahradiť, ani zhojiť jednostranným oznámením banky formou výpisov z účtu doručovaných žalovanému, na ktorých je uvedená výška prečerpania, aj úroková sadzba prečerpania.

9. Aj ust. § 18 zákona č. 129/2010 Z.z., na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, pre poskytnutie „prekročenia“ predpokladá a vyžaduje zmluvné dojednanie medzi klientom a bankou o tom, že spotrebiteľovi banka umožní prekročenie. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, že spotrebiteľovi (klientovi) bez toho, aby bol vopred informovaný a bez toho, aby klient prejavil vážny záujem a svoju

vôľu právne relevantným spôsobom o poskytovanie služby prečerpania na účte (prekročenia), ktorého je majiteľom, aby banka umožnila prekročenie a až následne spotrebiteľovi (klientovi) oznamovala informácie s tým súvisiace.

10. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorým došlo k zvyškovému zamietnutiu žaloby bolo preto nazerať ako na vecne správne rozhodnutie.

11. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní s podstatnými tvrdeniami odvolateľa s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil, keď sa stotožnil s výpočtom pomerného úspechu žalovanej, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku aj v tejto časti (§ 387 ods. 2 .

12. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keď týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .