Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-428-2017.pdf
PDF · 97.63 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/428/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: C. Y. a A. republika, s.r.o., so sídlom Y. Q., zastúpeného JUDr. B. Z., F., Z. Q., T.: XX XXX XXX, so sídlom ul. A. XX, K., proti žalovanej: Q. G., bytom Z. XXX/X, O., o zaplatenie X XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. augusta 2017, č.k. 13Csp/104/2016-74, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia 1 229,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z uvedenej sumy od 22.12.2015 do zaplatenia s tým, že pôvodný veriteľ A. uzavrel so žalovanou dňa 06.06.2005 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3 319,39 eur, ktorý mala žalovaná splácať v pravidelných mesačných splátkach po dobu 120 mesiacov od prvého čerpania 10.07.2005 do 10.06.2015 v sume 50,88 eur, splatné vždy do 10. dňa v mesiaci. Žalovaná úver nesplácala podľa dohodnutých podmienok, preto A. vyzvala dňa 20.02.2015 žalovanú na úhradu omeškaných splátok. Následne A. ku dňu 03.06.2015 úver zosplatnila. Predmetná pohľadávka bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29.09.2015. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere, ktorá je na jednej strane tzv. absolútnym obchodom podľa ustanovení Obchodného zákonníka a zároveň je podľa charakteru aj zmluvou spotrebiteľskou. Peňažné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o splátkovom úvere bola žalovaná povinná v stanovenej lehote vrátiť a zaplatiť z nich zmluvný úrok. Súd bol toho názoru, že právny predchodca žalobcu v postavení banky mohol postúpiť splatnú pohľadávku (časť záväzku po jeho splatnosti) len za splnenia podmienky písomnej výzvy adresovanej žalovanej a po uplynutí zákonom stanovenej doby omeškania. Poukázal na to, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Hoci súd považoval za preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní, nebolo však preukázané listinnými dôkazmi, že právny predchodca žalobcu písomne vyzval žalovanú na plnenie
dlžných splátok. Samotná výzva bez preukázania jej doručenia žalovanej takýmto dôkazom nie je. Preto podľa názoru súdu postúpenie pohľadávky na žalobcu nemohlo byť platné a žalobca v tejto časti uplatneného nároku nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Vzhľadom k tomu, že bolo postúpenie pohľadávky neplatné, bola neplatne uzavretá aj splátková dohoda zo dňa 03.11.2015 medzi žalobcom a žalovanou. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP s tým, že v spore bola úspešná žalovaná, ktorej by patril nárok na náhradu trov konania. Zo spisu jej však žiadne trovy nevyplývajú, preto jej súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky aj pre to, že on (žalobca) síce predložil výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, avšak nepreukázal, že si žalovaná doporučenú zásielku na pošte vyzdvihla. Následne bola žalovanej doručovaná druhá výzva (dňa 14.05.2015), ktorá bola poslednou výzvou pred mimoriadnym zosplatnením, ktorú výzvu si tiež žalovaná riadne a včas nevyzdvihla, o čom predložil fotokópie nedoručených zásielok spolu s odvolaním. Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. účinného ku dňu postúpenia pohľadávky a na tú skutočnosť, že splatnosť prvej splátky bola 10.07.2005, splátky mali byť hradené vo výške 51 eur. Žalovaná celkovo uhradila 2 572,19 a dostala sa do omeškania s 51. splátkou. Keďže úver nebol riadne splácaný tak, ako sa žalovaná zmluvne zaviazala, pôvodný veriteľ, A. vyhlásila dňa 03.06.2015 mimoriadnu splatnosť úveru. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníku je podstatné, či bol zákazník v omeškaní so splátkou viacej ako 3 mesiace a zároveň či bol vyzvaný na úhradu v lehote nie kratšej ako 15 dní. Výzva dlhšia ako 15 dní pred zosplatnením úveru bola súdu doložená spolu so žalobou. Podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách (ZoB) poskytuje dlžníkom ochranu v tom smere, že pre platné postúpení pohľadávky vyžaduje výzvu banky voči klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Podľa jeho názoru však nie je možné spájať uvedené ustanovenie s jeho aktívnou legitimáciou (žalobcu) ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia nie je úprava postúpení pohľadávok ako taká, ale toto ustanovenie má za cieľ upravenie výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie nehovorí o platnosti alebo neplatnosti postúpení pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj dôvodová sprava tohto ustanovenia ZoB hovorí o tom, že hlavným účelom predmetného ustanovenia sú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Ďalej ide o úpravu možnosti, aby banky bez porušenia bankového tajomstva poskytli svojim právnym zástupcom informácie o tých záväzkoch klientov, ktoré si klienti bánk a pobočiek zahraničných bánk riadne a včas neplnia, a to na účely vymáhania splnenia týchto záväzkov klientov. Zo zákona o bankách ako ani z Občianskeho zákonníka nevyplýva, že podmienky uvedené v ustanovení § 92 ZoB by podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa jeho názoru je oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré bolo odoslané zo strany postupcu, spolu s podacím hárkom dostatočným preukázaním postúpenia pohľadávky a práve toto oznámenie o postúpení pohľadávky zakladá bez ďalšieho aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie predmetnej pohľadávky. Ďalej poukázal na ust. § 89 ods. 1 tretej vety ZoB, podľa ktorého si banka so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení vyplýva, že sa od nich odchýliť nemožno. V tomto zmysle odkázal na čl. 7.6.1 písm. a) VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá so žalovanou, ktorý upravuje práve možnosť pôvodného veriteľa, Slovenskej sporiteľni a.s. postúpiť pohľadávku bez toho, aby stanovovala, že toto postúpenie musí nastať až po troch mesiacoch od výzvy dlžníkovi. Postúpenie pohľadávky tak neodporovalo dohode medzi bankou a dlžníkom a žalovaná výslovne súhlasila s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť pohľadávku na tretiu osobu (čl. 7.6.1 písm. a) VOP). Klient je síce oprávnený previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim súhlasom banky ale takáto dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti. Toto tvrdenie má základ v ochrane veriteľa, lebo dlh by mohol prevziať taký dlžník, ktorého majetkové pomery by mohli zhoršiť alebo znemožniť vymáhateľnosť pohľadávky a uspokojenie práv veriteľa. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody bol toho názoru, že je aktívne vecne legitimovaný aj bez toho, aby predložil výzvu v zmysle § 92 ods. 8 ZoB . Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (správne zmenil) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu peňažnú sumu vo výške 1 229,51 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy1 229,51 eur od 22.12.2015 do zaplatenia.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v celom rozsahu na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje a dodáva nasledovné:
6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."
9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
10. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal zaslanie , resp. doručenie písomnej výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách žalovanej, v dôsledku čoho podmienku zaslania výzvy nemožno považovať za splnenú. Tým, že banka výzvu nezaslala žalovanej, neposkytla jej dostatočný priestor na prípadnú úhradu dlžnej sumy, v dôsledku čoho nebolo možné pohľadávku postúpiť. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávok teda nebolo preukázané. Aktívna legitimácia žalobcu nebola preto ani čiastočne daná.
11. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.
12. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal zaslanie písomnej výzvy zo strany banky, a to pred postúpením pohľadávky. Žalobca teda nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolacie námietky žalobcu preto neboli dôvodné.
13. Pokiaľ žalobca spolu s odvolaním predložil fotokópie ďalších výziev zo dňa 20.02.2015 a zo dňa 14.05.2015 spolu s fotokópiami nedoručených zásielok, odvolací súd k uvedenému uvádza, že v zmysle ust. § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (podľa § 149 CSP teda aj skutkové tvrdenia a návrhy dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok (písm. a)), sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm. b)), má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. c)) alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (písm. d)).
14. Uvedené dôkazy žalobca pred súdom prvej inštancie nepredložil. Súčasne odvolací súd nenachádza žiadnu z výnimiek podľa citovaného ustanovenia § 366 CSP, na základe ktorej by žalobca mohol túto novotu uplatniť v odvolacom konaní, keď žalobca ani neuvádza, prečo uvedené dôkazy nemohol bez svojej viny predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac je potrebné uviesť zásadnú
skutočnosť, že uvedené výzvy ani neboli bankou adresované žalovanej , ale Milanovi Neuwirthovi, ktorý nie je v spore pasívne legitimovaný a teda beztak by boli bez právnej relevancie k danej veci.
15. Len pre úplnosť poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z poslednej doby, ktoré sa týka problematiky postupovania bankovej pohľadávky na tretiu osobu a teda výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018 podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).
16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a mala by preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní jej však žiadne trovy nevznikli, žiadne trovy jej nevyplývajú ani z obsahu spisu, preto jej odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).