Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-1T/30/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok samosudcom JUDr. Ivanom ŠTEPITOM v trestnej veci proti obžalovanej M. G., pre pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.10.2018 v Ružomberku, takto

rozhodol:

Súd podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku obžalovanú

M. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX v V., trvale bytom V., ul. A. G. č. XXXX/X, t.č. bytom XX, K. N. I. de K., XXXXX U. sur U., P., na slobode,

oslobodzuje spod obžaloby, ktorou jej bolo kladené za vinu, že

1.) dňa 06.03.2015 uzavrela v Ružomberku so spoločnosťou TELERVIS PLUS, akciová spoločnosť, Staré Grunty číslo 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo K420150720, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 400,- Eur a tento úver sa zaviazala splácať v trinástich mesačných splátkach, pričom prvé tri splátky boli vo výške 2,- Eur mesačne a zvyšných desať splátok vo výške 51,- Eur mesačne, z čoho ku dňu 22.01.2016 uhradila len jednu splátku vo výške 2,- Eur a poškodenej spoločnosti zostala dlhovať sumu 400,- Eur za istinu a 114,- Eur za úrok a poplatok, čím spoločnosť TELERVIS PLUS, akciová spoločnosť, viedla do omylu a spôsobila jej celkovú škodu vo výške 514,- Eur,

2.) dňa 19.03.2015 na presne nezistenom mieste, pravdepodobne na území mesta Ružomberok, uzavrela so spoločnosťou Fair Credit Slovakia, SE, Mlynské Nivy číslo 48, 821 09 Bratislava, IČO: 47 129 701, Zmluvu o pôžičke (spotrebiteľskom úvere) číslo 1101013892, na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 500,- Eur, ktorý sa zaviazala splácať v 58 týždenných splátkach vo výške 10,48 Eur, pričom v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba na úrovni 15,99 % (42,84 Eur) a poplatky vo výške 13 % (65,- Eur) z výšky pôžičky, teda zaviazala sa vrátiť celkovú sumu 607,84 Eur, z čoho ku dňu 25.01.2016 uhradila sumu vo výške 134,- Eur a následne úver prestala splácať, čím spoločnosť Fair Credit Slovakia, SE, uviedla do omylu a spôsobila jej celkovú škodu vo výške 473,84 Eur, t e d a , ž e

v bodoch 1) a 2)

na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku malú škodu,

č í m m a l a s p á c h a ť v bodoch 1) a 2)

pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona,

p r e t o ž e s k u t o k n i e j e t r e s t n ý m č i n o m .

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd poškodeného TELERVIS PLUS, a.s., Staré Grunty č. 7, 814 07 Bratislava, IČO: 35 717 769, odkazuje s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces.

odôvodnenie:

Obžalovaná M. G. z dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí sa napriek riadnemu predvolaniu hlavného pojednávania nezúčastnila. Požiadala o ustanovenie obhajcu pre nemajetnosť (§ 40 ods. 2 Trestného poriadku) a následne prostredníctvom obhajcu súhlasila s prejdením veci v jej neprítomnosti.

Prostredníctvom právnej pomoci bola obžalovaná vypočutá orgánmi Francúzskej republiky, ktorá výpoveď bola na návrh prokurátora prečítaná v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Obžalovaná v tejto výpovedi potvrdila, že uzavrela zmluvy o spotrebiteľských úveroch v čase, keď sa dostala do finančných problémov. Vo svojej výpovedi potvrdila, že mala ešte ďalšie záväzky voči iným nebankovým spoločnostiam, pričom tieto jej záväzky dosahovali výšku medzi 3-4.000,- euro. V rozhodnom období mala príjem v podobe starobného dôchodku vo výške 221,- euro. Finančné prostriedky, ktoré takto získala, previedla prostredníctvom spoločnosti Western Union osobám, ktoré ju podviedli.

Splnomocnenec poškodeného Z.. S. I. sa k predmetu veci vyjadriť nevedela s odôvodnením, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy v spoločnosti nepracovala.

Ani ďalší splnomocnený zástupca poškodenej spoločnosti, ktorého výpoveď bola prečítaná na hlavnom pojednávaní (O. I.), sa k predmetu trestného stíhania bližšie vyjadriť nevedel. Táto spoločnosť si však uplatnila nárok na náhradu škody (TELERVIS PLUS, a.s., Bratislava).

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov, ktoré boli zabezpečené v prípravnom konaní. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. K420150720, ktorú obžalovaná uzavrela so spoločnosťou TELERVIS PLUS, a.s. (kešovka), vyplynulo, že veriteľ poskytol dlžníkovi spotrebiteľský úver vo výške 400,- euro. Celková dlžná suma na úhradu predstavovala čiastku 516,- euro. Podľa klientskej karty zo dňa 06.03.2015 vyplynulo, že obžalovaná uviedla svoje príjmy, a to z titulu poberania mzdy (príjem od Sociálnej poisťovne) vo výške 220,- eur a iný príjem vo výške 600,- euro. Tento iný príjem bližšie špecifikovaný nebol. Zároveň obžalovaná ako žiadateľka o spotrebiteľský úver deklarovala výdavky vo výške 196,- euro. Z tejto klientskej karty, ani zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyplývajú žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by priniesli na vec iný pohľad.

Zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá medzi spoločnosťou Fair Credit Slovakia, SE, so sídlom v Bratislave, č. 1101013892 vyplynulo, že predmetom zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 500,- euro s tým, že dlžník sa zaviazal vrátiť celkovú sumu 607,84 euro. Podľa karty zákazníka č. 12/2015 zo dňa 19.03.2015 vyplynulo, že obžalovaná uviedla príjem v podobe štátnej podpory (dôchodku) vo výške 221,- euro s tým, že jej dcéra prispieva sumou 143,- euro, teda celková výška príjmu predstavovala sumu 364,- euro. Výdavky boli vyčíslené na sumu 153,- euro. Podľa poznámky v tejto kreditnej karte dcéra dlžníka jej mala posielať matke peniaze na účet.

Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 120/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení platnom k 31.03.2015, je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorý sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom. Týmto osobitným zákonom je napríklad ustanovenie § 92a zákona č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov.

§ 8 citovaného zákona upravuje možnosť prístupu k databázam, ktoré obsahujú údaje o spotrebiteľoch za účelom posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

Smernica 2008/48 EÚ, a to konkrétne článok 8 ods. 1 Smernice stanovuje povinnosť členských štátov zabezpečiť, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa (schopnosť splácať úver).

Článok 23 Smernice 2008/48 upravuje okolnosť, že tento článok bráni uplatňovaniu vnútroštátnemu režimu sankcií, podľa ktorého v prípade, keď veriteľ poruší svoju povinnosť posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka nahliadnutím do príslušnej databázy možnosť zániku jeho nároku na zmluvné úroky za predpokladu, ak by dodržal svoju povinnosť overiť úverovú bonitu dlžníka.

Trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu.

Objektívna stránka pri trestnom čine podvodu zahŕňa páchateľovho uvedenia niekoho do omylu alebo využitie niečieho omylu, pričom táto osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu a touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí.

Subjektívna stránka pri trestnom čine podvodu vyžaduje, aby páchateľ, ktorý iného uvádza do omylu, konal úmyselne, a to minimálne v nepriamom úmysle, pretože ak by nevedel o tom, že inému uvádza nepravdivé informácie (údaje), ktoré sú podkladom pre vykonanie majetkovej dispozície, nejde o trestný čin podvodu.

Podstatným pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti je rozsah skúmania a zisťovania podmienok na poskytnutie úveru, čo by malo predovšetkým v záujme úverového veriteľa.

Podľa ustálenej súdnej praxe uvedenie nepravdivých skutočností, resp. zamlčanie pravdivých skutočností nie je možné samo o sebe považovať za uvedenie do omylu v zmysle skutkových podstát, ktoré majú základ v podvodnom konaní, pretože uvádzanie nepravdy, alebo zamlčanie pravdy nič nehovorí o tom, či tieto nepravdivé, resp. zamlčané skutočnosti by boli alebo mohli byť objektívne spôsobilé oklamať poškodenú osobu. Poskytovateľ úveru, ako účastník súkromnoprávneho vzťahu je primárne povinný aspoň v minimálnej miere dbať na nevyhnutnú ochranu svojich práv a majetkových záujmov, dodržiavať potrebnú mieru opatrnosti a zabezpečiť si dostupné informácie potrebné na rozhodnutie o poskytnutí úveru.

Ak osoba vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (či už vyplávajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo obchodných zvyklostí) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, dokonca takými prostriedkami, ktoré priamo upravuje zákon, nie je možné len samotné uvedenie nepravdy alebo zamlčanie niektorých skutočností považovať takéto konanie za uvádzanie niekoho do omylu v zmysle skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu a najmä je potrebné brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu, resp. ktorej omyl chce páchateľ využiť.

Spoločnosti poskytujúce úvery (banky, nebankové spoločnosti), ktoré v rámci výkonu predmetu svojej podnikateľskej činnosti prichádzajú pravidelne do kontaktu s uvádzaním nepravdivých údajov, resp. zamlčaním údajov potrebných pre posúdenie bonity klienta, majú možnosť si deklarované údaje preveriť a pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti aj rozpoznať nepravdivosť tvrdenia bez vynaloženia osobitného úsilia, ktoré inak nie je v obchodných prípadoch bežné. Nič nebránilo obom poškodeným spoločnostiam zabezpečiť si vierohodný dokument potvrdzujúci pravdivosť údajov uvádzaných žiadateľkou o úver, keď obžalovaná pravdivo deklarovala svoj príjem a svoje výdavky. V prípade prvej spoločnosti v úverovej karte žiadateľa bol uvedený bližšie nešpecifikovaný príjem v rozsahu 600,- euro. V druhom prípade išlo o nižšiu sumu, ktorú mala obžalovanej poskytovať jej dcéra.

Samotná skutková veta obžaloby Okresnej prokuratúry Ružomberok zo dňa 20.04.2018 konštatuje, že obžalovaná už pri uzatvorení oboch zmlúv o pôžičke vedela, že vzhľadom na svoju vysokú zadlženosť a zlú finančnú situáciu nebude schopná tieto pôžičky vrátiť.

V rámci dokazovania sa súd oboznámil s listinnými dôkazmi, z ktorých vyplynulo, že obžalovaná ešte v čase pred žiadaním oboch úverov mala poskytnuté ďalšie úvery od nebankových spoločností. V konkrétnom prípade ide o spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. (úver vo výške 330,- euro), ktorý jej bol poskytnutý dňa 24.02.2015.Ďalším úverom bol úver zo spoločnosti Provident RCZ vo výške 1.550,- euro, ktorý jej bol poskytnutý dňa 16.06.2014. Posledným súdu známym úverom bolo poskytnutie sumy vo výške 400,- euro spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., pričom išlo o zmluvu zo dňa 15.01.2015. Spoločnosť Pohotovosť uzavrela s obžalovanou dňa 13.03.2015 úver, ktorým jej bola poskytnutá suma 200,- euro.

Zo spisu ďalej vyplýva, že voči obžalovanej je vedené exekučné konanie súdnym exekútorom v obvode Okresného súdu Ružomberok ešte z roku 2012 a takisto bolo vedené voči nej konanie o zaplatenie sumy 562,13 euro, pričom ide o vec z roku 2015.

Na základe takto vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrnne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán, dospel súd k záveru, že skutok, ktorý bo l predmetom obžaloby, sa stal, pôvodne vykazoval znaky pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ale z dôvodu chýbajúcej subjektívnej, ale aj objektívnej stránky sa nemôže jednať o trestný čin a v súdenej veci vec nemožno posúdiť ani ako priestupok, a preto obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil.

Obžalovaná pravdivo uviedla okolnosti dôležité pre posúdenie kritérií na splnenie podmienok na poskytnutie hotovostného bezúčelového spotrebného úveru. Pri rozumnej miere opatrnosti, ktorú mohli obidve nebankové spoločnosti vynaložiť, je viac ako nepochybné, že obžalovaná v čase poskytovania oboch úverov nespĺňala podmienky na tento úver. Dôkazy, ktoré boli vykonané pred súdom, nepreukázali, že by obe spoločnosti si preverili bonitu klienta, súdu sa skôr javí táto skutočnosť ako okolnosť za akýchkoľvek podmienok poskytnúť dlžníkovi úver a následne potom pristúpiť k jeho vymáhaniu (nie raz zo zmluvnými pokutami, úrokmi z omeškania a podobne).

V súvislosti so súdenou vecou musia poškodené spoločnosti vzhľadom na podmienky uzavretia zmlúv niesť riziká súvisiace s takto uzavretými zmluvami. Za situácie, keď obaja poškodení v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpili k zmluve, na základe ktorej poskytli finančné prostriedky, potom sa musia s týmito dôsledkami vysporiadať samy, a to len za použitia prostriedkov upravujúcich súkromnoprávne vzťahy. Je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Jednoducho povedané, jedná sa o klasický občianskoprávny spor, ktorý je potrebné riešiť v civilnom konaní.

Trestný čin je protiprávny vtedy, ak sú znaky uvedené v Trestnom zákone a ak tento zákon neustanovuje inak. Pre naplnenie znakov každého trestného činu sa vyžaduje naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty, a to či už objektu, objektívnej stránky, subjektu a subjektívnej stránky ako súhrn znakov, ktoré charakterizujú určité ľudské správanie ako trestný čin. Všetky tieto znaky tvoria jeden celok a len v prípade ich kumulatívneho naplnenia možno v jednotlivých prípadoch hovoriť o trestnom čine. Absencia, či len jedného z týchto obligatórnych znakov, ktoré nie sú vždy priamo v zákone výslovne uvedené, spôsobuje, že konkrétne ľudské správanie nie je možné podriadiť pod zákonnú skutkovú podstatu žiadneho trestného činu uvedenou v osobitnej časti Trestného zákona. Záverom možno konštatovať, že ku škode na majetku poškodených došlo výlučne z dôvodu zjavného porušenia obvyklej miery opatrnosti a ako už súd konštatoval vyššie, možnosť využitia trestnoprávneho prostriedku ochrany nesmie byť natoľko jednoduchá, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu svojich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať.

Súd poškodeného spoločnosť TELERVIS PLUS obligatórne pri vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces s tým, že spoločnosť Fair Credit si škodu neuplatnila, nakoľko ešte pred podaním obžaloby došlo k postúpenie pohľadávky na iný subjekt.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho vyhlásenia cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline. Odvolanie má odkladný účinok. (§306/2) Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2). V neprospech obžalovaného môže odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2)

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len v jeho prospech (§308/2)

- príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti jeho vôli (§ 308/2)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli ( § 345/1)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§307/1c), a to v neprospech obžalovaného (§ 305/1). Ak je poškodený právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci ( § 307/1d), (§ 45/1) Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.