Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/40/2018

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej a členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: OHL ŽS Slovakia, a.s., so sídlom Tuhovská 10722/29, 831 06 Bratislava, IČO: 31 365 701 (právny nástupca pôvodného žalobcu OHL ŽS SK, a.s., so sídlom Tuhovská 10722/29, 831 06 Bratislava, IČO: 43 941 664), právne zastúpeného Hamala Kluch Víglaský s.r.o., so sídlom Poštová 3, 811 06 Bratislava, IČO: 36 611 301, proti žalovanému: F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XXXX/ XX, XXX XX K., štátny občan SR, (do 02.03.2018 podnikajúci pod obchodným menom F. F., IČO: 37 096 290), o zaplatenie 20.586,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu v podaní zo dňa 1.12.2017 proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017, takto

rozhodol:

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ,,okresný súd“) v poradí I. výrokom konanie zastavil a výrokom II. žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 20.586,21 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Na základe upovedomenia o postúpení veci zo dňa 14.07.2017 bola vec postúpená z Okresného súdu Banská Bystrica a to Okresnému súdu Žilina. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 18R/2/2015 zo dňa 30.05.2016 rozhodol tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka F. F., nar. XX.XX.XXXX, podnikajúci pod obchodným menom F. F., s miestom podnikania Borová 3295/36, Žilina, prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 09.05.2016, tvoriaci prílohu tohto uznesenia, potvrdzuje (I. výrok), ukončuje reštrukturalizáciu dlžníka: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX K., podnikajúci pod obchodným menom: F. F., s miestom podnikania: Borová 3295/36, 010 01 Žilina, IČO: 37096290 (II. výrok). Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 108/2016, s dňom vydania 06.06.2016. Okresný súd ďalej poukázal na § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len ,,CSP“ alebo ,,Civilný sporový poriadok“), § 118 ods. 1, 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ,,ZKR“), § 120 ods. 1 a § 156 ZKR, pričom uviedol, že v priebehu tohto konania zistil, že Okresný súd Žilina rozhodol uznesením sp.zn. 18R/2/2015 zo dňa 30.05.2016 tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka F. F., prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 09.05.2016, tvoriaci prílohu tohto uznesenia, potvrdzuje (I. výrok), ukončuje reštrukturalizáciu dlžníka: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX K., podnikajúci pod obchodným menom: F. F., s miestom podnikania: Borová 3295/36, 010 01 Žilina, IČO: 37 096 290 (II. výrok). S poukazom na uvedené skutočnosti, zverejnením uvedeného uznesenia o ukončení reštrukturalizácie dlžníka - žalovaného a § 156 ZKR, okresný súd rozhodol o zastavení konania v danej veci. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 256 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom na dôvod zastavenia konania (rozhodnutie

okresného súdu o skončení reštrukturalizácie dlžníka - žalovaného), okresný súd konštatoval, že v danej veci nemožno pripísať procesné zavinenie na zastavení konania žiadnej zo strán sporu, v dôsledku ktorej skutočnosti a s poukazom na výklad § 256 ods. 1 a contrario okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Súčasne okresný súd uviedol, že v nadväznosti na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 , následné rozhodnutie o výške trov konania v zmysle § 262 ods. 2 nie je potrebné, preto o výške trov konania samostatným uznesením nebude rozhodovať.

3. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v podaní právneho zástupcu zo dňa 1.12.2017 (č.l. 109 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s kvalifikovaným elektronickým podpisom (ďalej aj len ,,KEP“) s poukazom na odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP. V podanom odvolaní žalobca poukázal na skutkový stav a uviedol, že: ,,V bodoch 2 až 8 odôvodnenia Napadnutého Uznesenia prvostupňový súd v podstate konštatuje, že Návrh bolo nevyhnutné zastaviť z dôvodu nedostatku procesnej podmienky, ktorou mala byť skutočnosť, že zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina o ukončení reštrukturalizácie Žalovaného v Obchodnom vestníku č. 108/2016 dňa 6.6.2016 (ďalej len Uznesenie o ukončení reštrukturalizácie) sa podľa § 156 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o konkurze) zastavujú súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou. Uznesenie o ukončení reštrukturalizácie podľa bodu 9 odôvodnenia Napadnutého Uznesenia znemožňuje pokračovanie v konaní, pričom ide o neodstrániteľnú vadu, pre ktorú je potrebné konanie zastaviť“. Žalobca zvýraznil, že prvostupňový súd (poznámka krajského súdu: žalobca mal zrejme na mysli súd prvej inštancie - poukaz na vyhl. MS SR č. 206/2016 Z.z. z 24. júna 2016) sa pri rozhodovaní žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalobného návrhu a k nemu priloženými dôkaznými prostriedkami. Žiadnym spôsobom neposúdil časové údaje dôkazných prostriedkov priložených k žalobnému návrhu, preukazujúcich dátum vzniku uplatnených pohľadávok a ani neodôvodnil časovú následnosť následkov uznesenia o ukončení reštrukturalizácie a následného vzniku pohľadávok, ktoré sú predmetom konania v prejednávanej veci. Podľa žalobcu, ak by okresný súd vykonal navrhované dôkazy a ak by dôsledne vyhodnotil skutkový stav vyplývajúci z rozhodnutí Okresného súdu Žilina, týkajúcich sa reštrukturalizačného konania a reštrukturalizácie žalovaného z rokov 2015 až 2016, zistil by nasledovné skutočnosti: ,,1. Žalobca si uplatňuje nároky z vykonaných prác, ktoré musel Žalobca realizovať (priamo tretími osobami) s cieľom odstrániť vady na diele pôvodne realizovanom Žalovaným. 2. Reštrukturalizácia Žalovaného bola povolená uznesením Okresného súdu Žilina, č.k. 18R/2/2015-176 (IČS: 5115227497) zo dňa 29.10.2015, právoplatným dňa 6.11.2015. Toto uznesenie určila veriteľom 30 dňovú lehotu (t.j. do 7.12.2015) na prihlásenie pohľadávok na predpísanom tlačive k sp. zn. 18R/2/2015. Do 7.12.2015 mohli veritelia prihlasovať svoje pohľadávky podľa § 120 Zákona o konkurze. Reštrukturalizácia bola následne ukončená Uznesením o ukončení reštrukturalizácie k 6.6.2016. 3. Štyri relevantné faktúry Žalobcu, ktoré sú vrátane príloh súčasťou Návrhu, boli vystavené od 25.8.2016 do 7.12.2016. Podkladom boli Súpisy prác a Zisťovací protokol, ktoré sumarizujú práce realizované na odstránení vád na diele pôvodne realizovanom Žalobcom. Súčasťou niektorých faktúr predložených spolu s Návrhom boli v prípade prác realizovaných na odstránenie vád pre Žalobcu tretími osobami aj faktúry dodávateľov Žalobcu za vykonané práce. Z týchto faktúr možno identifikovať dátum dodania tovaru/služby v rozpätí od 15.2.2016 do 8.6.2016. Upozorňujeme, že v tomto smere nie je podstatný dátum vystavenia faktúry ale dátum dodania tovaru/služby - vtedy vznikali pohľadávky Žalobcu voči Žalovanému z titulu odstránenie vád na diele, ktoré nebol Žalobca schopný odstrániť sám. 4. Na základe uvedených dátumov je zrejmé, že pohľadávky Žalobcu z vád diela realizovaného Žalovaným, ktoré boli uplatnené Návrhom dňa 11.4.2017, vznikali v období od 15.2.2016 (prvý dátum dodania fakturovaných prác treťou osobou) až do 7.12.2016 (kedy bola vystavená aj posledná uplatnená faktúra)“. Keďže všetky uplatnené pohľadávky z prác na odstránenie vád, prípadne z dodania tovaru (ak to bolo potrebné), vznikli po 07.12.2015, čo bol dátum do kedy bolo potrebné prihlasovať pohľadávky veriteľov v rámci reštrukturalizácie, tak na základe podľa žalobcu nijako nezanikla možnosť uplatniť tieto pohľadávky po ukončení reštrukturalizácie a tieto pohľadávky bolo možné uplatniť súdnou cestou. Žalobca dôvodil, že na tieto pohľadávky sa žiadnym spôsobom neaplikuje § 120 ods. 1 ZKR, pričom žiadna v žalobnom návrhu uplatnených pohľadávok ani nemohla byť v rámci reštrukturalizácie prihlásená, nakoľko lehota na prihlásenie uplynula 07.12.2015. Najskoršia z uplatnených pohľadávok vznikla až 15.02.2016. Tieto pohľadávky preto ani nemohli byť prihlásené v rámci reštrukturalizácie a nevzťahoval sa na ne preto následok predpokladaný vo vzťahu k neskoro prihláseným pohľadávkam. Súčasne podľa žalobcu napadnuté uznesenie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia z toho dôvodu, že okresný súd

nesprávne aplikoval § 156 na konanie vo veci. V tejto spojitosti žalobca poukázal na § 156 veta prvá a § 118 ods. 4 ZKR, ktoré zákonné ustanovenia aj následne citoval. Dôvodil, že najskoršia z pohľadávok žalobcu uplatnená žalobným návrhom voči žalovanému vznikla až 15.02.2016. Žiadna v žalobe z uplatnených pohľadávok preto nemohla byť v rámci reštrukturalizácie prihlásená, nakoľko lehota na prihlasovanie uplynula už 07.12.2015. Žalobca zvýraznil, že na pohľadávky uplatnené žalobou preto nie je možné aplikovať § 118 a ani § 120 ZKR. Zároveň podľa žalobcu nebolo možné na konanie iniciované žalobným návrhom aplikovať § 156 ZKR. Uplatnené pohľadávky nemohli byť prihlásené v rámci reštrukturalizácie a nevzťahoval sa na ne preto následok predpokladaný vo vzťahu k neskoro prihláseným pohľadávkam. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nevysporiadal s týmito časovými údajmi a nijako neodôvodnil aplikovanie § 156 na súdne konanie iniciované žalobou. Podľa žalobcu ukončením reštrukturalizácie nedochádza ani k zániku reštrukturalizovaného subjektu a ani k zániku či nevymáhateľnosti ďalších pohľadávok, ktoré vzniknú voči reštrukturalizovanému subjektu po lehote na prihlasovanie pohľadávok v rámci reštrukturalizácie. Právny názor aplikovaný okresným súdom by znamenal, že voči subjektu, ktorý prešiel reštrukturalizáciou a ktorého reštrukturalizačný plán bol súdom schválený, nie je nikdy v budúcnosti možné uplatňovať pohľadávky vzniknuté po lehote rozhodnej na prihlasovanie pohľadávok v rámci danej reštrukturalizácii. Tvrdené nesplnenie procesnej podmienky ustálené okresným súdom v napadnutom uznesení nebolo konštatované v rámci posudzovania žaloby Okresným súdom Banská Bystrica. Ak by išlo skutočne o procesnú podmienku, ktorej splnenie v uvedenom prípade absentuje, tak podľa žalobcu by Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania konanie zastavil a nevydal by platobný rozkaz. V tejto spojitosti dal žalobca do pozornosti § 7 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ,,zák. č. 307/2016 Z.z.). Keďže platobný rozkaz bol vydaný, žalobca bol názoru, že tvrdený nedostatok procesnej podmienky nebol prítomný ani v čase vydania platobného rozkazu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

5. Po predložení veci Krajskému súdu v Žiline dňa 12.03.2018 (ako súdu odvolaciemu) na konanie a rozhodnutie o podanom odvolaní žalobcu v podaní právneho zástupcu zo dňa 1.12.2017 (č.l. 109 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s KEP, odvolací súd vo väzbe na zistenie zániku pôvodného žalobcu OHL ŽS SK, a.s., so sídlom Tuhovská 10722/29, 831 06 Bratislava, IČO: 43 941 664, uznesením č.k. 14Cob/40/2018-152 zo dňa 25.9.2018 rozhodol, že pokračuje v odvolacom konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu OHL ŽS SK, a.s., so sídlom Tuhovská 10722/29, 831 06 Bratislava, IČO: 43 941 664 - dobrovoľný výmaz dňa 01.03.2018, a to OHL ŽS Slovakia, a.s., so sídlom Tuhovská 10722/29, 831 06 Bratislava, IČO: 31 365 701 (žalobca).

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 postupom bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 a contrario a napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 v plnom rozsahu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a podľa § 391 ods. 1 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

7. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný .

8. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo napadnuté uznesenie okresného súdu č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 preskúmavané len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 1.12.2017 (č.l. 109 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s KEP. V rámci podaného odvolania žalobca namietal nedostatky v procesno-právnom postupe okresného súdu, a tiež, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobca argumentoval aj tým, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

10. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, skutočnosťami ktoré predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia a v neposlednom rade odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací súd zistil dôvody pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie za aplikácie § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

14. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je výslovne stanoveným odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 . Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dostatočne neodôvodniť svoje rozhodnutie.

16. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 . Príkladmo a podporne v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné." Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010, je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

17. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti prijaté stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2 a ktorého právna veta znie: ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f Občianskeho súdneho poriadku“. Z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania vyplýva záver, že k odňatiu možnosti strany konať pred súdom (porušeniu práva na spravodlivý proces) v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu, s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie (podľa § 389 ods. 1 písm. b) môže dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia okresného súdu nemožno zistiť dôvody, na základe ktorých okresný súd v konkrétnej veci rozhodol.

18. Nadväzne na uvedené možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, poruší právo sporovej strany na spravodlivý proces. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci riadne uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá strana konania možnosť, aby uplatnila svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) došlo k porušeniu procesných práv strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP.

19. Na tomto mieste považuje odvolací súdu za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že jedným z procesných účinkov povolenia reštrukturalizácie podľa § 118 je prerušenie všetkých konaní, v ktorých sa proti dlžníkovi (ktorému súd povolil reštrukturalizáciu) uplatňujú v súdnom konaní také nároky, ktoré sa musia uplatniť prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZKR. Ide o tie konania, v ktorých subjekt, ktorému bola povolená reštrukturalizácia je v právnej pozícii žalovaného. Tieto konania sa prerušujú ex lege, a preto súd o prerušení konania nerozhoduje. Pokiaľ je následne v reštrukturalizačnom konaní potvrdený reštrukturalizačný plán rozhodnutím súdu, zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku sa všetky prerušené konania ex lege zastavujú (§ 156 . K prerušeniu konania a následne k jeho zastaveniu dochádza z toho dôvodu, že začalo iné osobitné konanie s univerzálnymi účinkami voči všetkým veriteľom, ktoré nahradzuje základné aj exekučné konania. Uspokojenie tej pohľadávky, ktorú si veriteľ uplatní prihláškou, sa rieši v reštrukturalizačnom konaní. Pokiaľ si veriteľ neuplatní svoju pohľadávku prihláškou, zaniká tomuto veriteľovi právo pohľadávku vymáhať zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku (§ 155 ods. 2 .

20. Odvolací súd vo vzťahu k svojmu procesnému postupu poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 125/2017 z 8. novembra 2017, v zmysle ktorého „...Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri

výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej). Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. (I. ÚS 26/94). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23.9.1997). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli "prakticky a efektívne" dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).“ Ústavný súd ďalej v predmetnom Náleze konštatoval, že „.. v prvom rade považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujú procesný postup odvolacieho súdu a taktiež vo svojej štvrtej hlave pod názvom rozhodnutia upravujú jednotlivé formy, akými môžu rozhodnúť všeobecné súdy o podaniach účastníkov konania. Podľa § 167 ods. 1 prvej vety OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Podľa § 152 ods. 1 OSP rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením. Pre odvolací súd je však rozhodujúce znenie § 223 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením. Žiadnu inú formu rozhodovania o odvolaní účastníka konania Občiansky súdny poriadok nepozná. Ak krajský súd ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že svoje právne závery nepremietol do niektorej zo zákonom predvídanej formy rozhodnutia, konal v rozpore so zákonom. Krajský súd poukazoval tak v liste adresovanom okresnému súdu, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti, že ak bolo konanie priamo zo zákona zastavené, nemal dôvod rozhodovať o odvolaní sťažovateľky, ktorá si mala trovy konania uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii ako príslušenstvo pohľadávky. V tomto smere je dôležité poukázať na § 118 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa týchto ustanovení sa súdne konanie o pohľadávke, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, prerušuje okamihom povolenia reštrukturalizácie. V § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je definované, ktoré pohľadávky sa neuplatňujú prihláškou (tie, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania), pričom vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvýkrát oprávnený plniť takúto pohľadávku. Trovy konania, ktoré vynaložila sťažovateľka v priebehu konania pred súdom, sú procesnoprávnym nárokom, ktorý vzniká až okamihom rozhodnutia súdu o tom, že jeden z účastníkov konania má na ich náhradu nárok a druhý z účastníkov konania je ich povinný uhradiť. Iba súd, ktorý koná vo veci samej, má právomoc rozhodnúť o povinnosti hradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 OSP) a túto právomoc nie je možné preniesť na iný subjekt. Súd tak urobí na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Výnimkou je ods. 3 už spomenutého ustanovenia, ktorý umožňuje v zložitejších prípadoch rozhodnúť o trovách do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo konanie prerušené, súd v tomto štádiu nie je oprávnený rozhodovať o trovách konania. V štádiu prerušenia konania preto ani nemôže vzniknúť pohľadávka spočívajúca v povinnosti nahradiť trovy konania, ktorá môže vzniknúť, ako to vyplýva z už uvedeného, len na základe rozhodnutia súdu o povinnosti nahradiť trovy konania. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby si účastník konania mohol počas prerušenia konania uplatňovať pohľadávku trov konania v reštrukturalizačnom konaní bez toho, aby mu právo na náhradu trov konania bolo priznané rozhodnutím príslušného

súdu. Uvedené konštatovanie krajského súdu, ktorý sa odmietol zaoberať odvolaním sťažovateľky, má charakter právneho záveru súdu, v súvislosti s ústavnoprávnym prieskumom sťažnosti sťažovateľky je arbitrárne a neprehľadné a vo svojej podstate môže predstavovať porušenie princípu zákazu "denegatio iustitie", ktorý je neoddeliteľnou súčasťou všeobecne uznávaných princípov právneho štátu. Pokiaľ ide o tvrdenie krajského súdu, že ak je konanie zastavené (v tomto prípade ex lege), nemôže vo veci ďalej konať, ústavný súd dáva do pozornosti krajskému súdu, že odvolací súd by v podobnej situácii nemohol rozhodovať o odvolaniach proti rozhodnutiam vo veci samej, pretože aj v takýchto prípadoch by bolo konanie ex lege zastavené. Odvolací súd, naopak, zásadne rozhoduje o odvolaní už v štádiu, keď je konanie na súde prvého stupňa skončené. Občiansky súdny poriadok pritom ani nepozná situáciu a neupravuje postup, ktorý si zvolil krajský súd, že v prípade ak je konania skončené, vráti vec súdu prvého stupňa bez akéhokoľvek rozhodnutia o odvolaní. Občiansky súdny poriadok tiež nerozlišuje, akým spôsobom bolo konanie zastavené, teda či došlo k jeho zastaveniu ex lege alebo rozhodnutím súdu. Napokon ústavný súd poukazuje na § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016, ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý sa použije aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti a v ktorom zákonodarca explicitne uviedol, že najprv sa rozhodne o nároku podľa zásad o náhrade trov konania a po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvého stupňa o výške trov konania. O konkrétnej výške trov konania sa teda rozhodne až po právoplatnom skončení veci. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil zložku princípu legality základného práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že nerozhodol o odvolaní. Nerozhodnutie o odvolaní niektorým zo spôsobov, ktoré pozná Občiansky súdny poriadok bolo porušením jeho ustanovení, ktoré zároveň znamenajú porušenie ústavného práva na prístup k (správnemu) súdu a práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd prikázal krajskému súdu vec prerokovať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky (bod 2 výroku nálezu). K bodu 2 výroku nálezu je nutné uviesť, že ústavný súd v zhode s nálezom sp. zn. I. ÚS 106/2016 interpretoval neprerokovanie odvolania ako iný zásah spočívajúci v postupe krajského súdu. Ústavný súd, aby zohľadnil a zdôraznil nedostatočnú procesnú formu "listu", ktorý ani nebol sťažovateľke doručený, ho vníma ako iný zásah, nie ako rozhodnutie, a tak zároveň ako zásah, ktorý sa nezrušuje (porov. čl. 127 ods. 2 prvú vetu ústavy). Ústavný súd považuje právnu situáciu, ktorá vznikla, za zvláštny druh nečinnosti (odlišnej od prieťahov) spočívajúcej v neprerokovaní odvolania. Z tohto dôvodu prikazuje krajskému súdu, aby odvolanie riadne prerokoval, čo v podstate zodpovedá zákazu pokračovať v porušovaní práva na prístup k súdu (čl. 127 ods. 2 tretia veta ústavy). Možno doplniť, že obnova stavu pred porušením sa aplikuje v odlišných situáciách, keď je nutné priam fyzicky "zničiť" zdroj porušenia základných práv, ako napríklad uchovávané údaje (III. ÚS 204/02).“

21. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie, krajský súd teda primárne posudzoval, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie - uznesenie okresného súdu nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, keďže odôvodnenie rozhodnutia, ktorým okresný súd konanie zastavil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania je nedostatočné, nepreskúmateľné, a tým aj predčasné. V tejto spojitosti odvolací súd uvádza, že § 220 ods. 2 je pritom potrebné cez § 234 ods. 2 vzťahovať aj na odôvodnenie rozhodnutia súdu vo forme uznesenia, keďže § 236 otázku náležitostí odôvodnenia uznesenia osobitne nerieši.

22. Okresný súd v napadnutom uznesení citoval § 118 ods. 1 ZKR, § 118 ods. 4 ZKR, § 156 ZKR.

23. Ako už bolo vyššie uvedené, z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 bolo nepochybné, že okresný súd konanie s poukazom na § 156 ZKR, zastavil. Ak žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nevenoval pozornosť okamihu vzniku splatnosti pohľadávok uplatnených žalobcom proti žalovanému v žalobnom návrhu, tak po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol odvolací súd konštatovať nedôvodnosť tejto odvolacej argumentácie. Len konštatovanie okresného súdu, že: ,,S poukazom na uvedené skutočnosti, zverejnením uvedeného uznesenia o ukončení reštrukturalizácie dlžníka - žalovaného a cit. ust. § 156 ZKR, podľa ktorého sa súdne konania zastavujú, preto súd týmto uznesením rozhodol o zastavení konania v danej veci“, bez ďalšieho a najmä bez toho, aby boli dôsledne vyhodnotené všetky aspekty, ktoré by odôvodňovali zastavenie konania postupom v zmysle § 156 ZKR, viedli krajský súd i vo väzbe na dôvody podaného odvolania k záveru o nedostatočnom odôvodnení vyvodených záverov. V tejto súvislosti pre úplnosť odvolací súd uvádza, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

24. Krajský súd dodáva, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06) v pomeroch prejednávanej veci splnenie podmienok v zmysle § 118 ods. 4 vo väzbe na ním zvolený postup v zmysle § 156 ZKR.

25. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30.

26. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti, splnenie podmienok v prejednávanej veci v zmysle § 156 vo väzbe na § 118 ods. 4 ZKR, nevyhodnocoval, len vo všeobecnosti konštatoval možnosť pre postup podľa § 156 ZKR, čím neozrejmil svoje konkrétne myšlienkové pochody v danej rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní, vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná, predovšetkým právna otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom a v konečnom dôsledku i rovnosti sporových strán. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov krajský súd v tomto smere len primerane a podporne poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009, v zmysle ktorého „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

27. Krajský súd v rovine svojich záverov nemôže opomenúť konštatáciu, v zmysle ktorej aj v prípade, že by v konečnom dôsledku okresný súd opäť dospel k rovnakým záverom ako v napadnutom uznesení, tak treba dostatočne skutkovo a právne vykvalifikovať tieto závery tak, aby mohli podliehať odvolacieho prieskumu krajského súdu

28. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/189/2017-105 zo dňa 13. novembra 2017 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

30. V ďalšom konaní okresný súd opätovne vec prejedná, posúdi a rozhodne, pričom sa bude dôsledne a podrobne zaoberať argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní v podaní právneho zástupcu zo dňa 1.12.2017 (č.l. 109 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s KEP. Svoje rozhodnutie náležite odôvodní, za dodržania kritérií v zmysle § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP, § 236 CSP, osobitne v rovine preskúmateľnosti dôvodov svojho nového rozhodnutia. Zákonnou úpravou uvádzaná stručnosť odôvodnenia uznesenia nesmie byť na úkor dostatočne vyjadrených dôvodov rozhodnutia z hľadiska ich preskúmateľnosti odvolacím súdom.

31. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

32. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.