Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/255/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu R. V., bytom W. H., M. J. XXX/ XX, zast. JUDr. R. V., advokátom so sídlom M., N. 2, proti žalovanému T. V., bytom W. H., M. J. XXX/XX, zast. JUDr. C. Y., advokátom so sídlom W. H., J. č. XX, o vyporiadanie BSM, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. februára 2017, č.k. 12C/167/2010-581, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I., II., IV., V. a VI. mení takto:

I.a Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov- strán sporu sa vyporiadava tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne sa p r i k a z u j e :

- rohová sedacia súprava z X. kože v zostatkovej hodnote 0,-eur,

- zostatok na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX vo U. a.s. vo výške X,XX eur,

- zostatok na účte č. XXXXXXXXXX/ XXXX vo U. a.s. vo výške 9,30 eur. Podiel žalobkyne na dlhu z pôžičky 1.100.000,-Sk od Ing. R. V. sa určuje v rozsahu 1/2 t.j. vo výške 18.256,65 eur a z pôžičky 193.792,80 Sk v rozsahu 1/2 , t.j. výške 3.216,37 eur. Do výlučného vlastníctva žalovaného T. V., rodeného V., nar. XX.X.XXXX sa p r i k a z u j e :

- Nehnuteľnosti, a to rodinný dom súp. č. XXX na parc. C KN č. XXXX a pozemky C KN parc. č. XXXX/XX- zastavané plochy a nádvoria s výmerou 13 m2, C KN parc. č. XXXX/XX- zastavané plochy a nádvoria s výmerou 16 m2 a C KN parc. č. XXXX- zastavané plochy a nádvoria s výmerou 260 m2, zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. W. H., v zostatkovej hodnote 91.900,-eur,

- Hnuteľnosti, a to 2 ks skrine J. s nadstavcami v spálni v zostatkovej cene 20,-eur, 1 manželská posteľ v zostatkovej hodnote 40,-eur, 1 skrinka W. v zostatkovej hodnote 5,-eur, 5 nábytkových skriniek v spálni v zostatkovej hodnote 5,-eur, posteľné prádlo, uteráky a osušky v zostatkovej hodnote 15,- eur, 5 nábytkových skriniek v detskej izbe T. v zostatkovej hodnote 5,-eur, 4 skrinky nábytkové v detskej izbe R. v zostatkovej hodnote 5,-eur, 1 okrúhly kuchynský stôl a 4 stoličky v zostatkovej hodnote 5,-eur, chladnička Z. v zostatkovej hodnote15,- eur, rohová sedacia úprava T. a 3 kreslá v zostatkovej hodnote 5,-eur, automatická práčka v zostatkovej hodnote 200,-eur a obývačková zostava bledá v zostatkovej hodnote 225,-eur, celkom spolu v hodnote 545,-eur,

- zostatok na účte č. XXXXXXXX/XXXX v L. L.i, a.s. vo výške 153,69 eur. Podiel žalovaného na dlhu z pôžičky 1.100.000,-Sk od Ing. R. V. sa určuje v rozsahu 1/2 t.j. vo výške 18.256,65 eur a z pôžičky 193.792,80 Sk v rozsahu 1/2 , t.j. výške 3.216,37 eur. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobkyni rohovú sedaciu súpravu z X. kože do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 46.292,68 eur ako rozdiel v prevzatých hodnotách do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. I.b Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. I.c Štát m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. I.d Štát m á proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o uložení poplatkovej povinnosti žalovanému ruší.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (súd) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodoval o vyporiadaní BSM strán sporu, ktoré zaniklo rozvodom manželstva. Do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal rohovú sedaciu súpravu v zostatkovej hodnote 0 eur a zostatky na jej bankových účtoch vo U. vo výške 4,07 eur a 9,30 eur. Zvyšok vyporiadavaných hnuteľných vecí v hodnote 545 eur a zostatok na bankovom účte 153,69 eur prikázal súd žalovanému. Žalovanému prikázal aj nehnuteľnosti v hodnote 91.900 eur. Dlhy z pôžičiek poskytnutých od otca žalovaného Ing. R. V. vo výške 1.100.000,-Sk a vo výške 193.792,80 Sk prikázal súd žalovanému. Žalovaného zaviazal vydať žalobkyni rohovú sedaciu súpravu a vyplatiť rozdiel na prevzatých hodnotách vo výške 20.126,97 eur, a to do 6 mesiacov. Samostatným výrokom III. uložil súd žalovanému zaplatiť súdny poplatok, výrokom IV. a V. rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania, a to v rozsahu 50 % voči každej zo strán sporu a napokon výrokom VI. súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Zásadnou spornou okolnosťou konania boli žalovaným tvrdené pôžičky, ktoré mal stranám sporu ako manželom poskytnúť otec žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k tejto otázke uviedol závery predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý považoval za nesprávne hodnotenie dôkazov len vo vzťahu k druhej tvrdenej pôžičke od otca žalovaného vo výške 500.000,- Sk. Závery predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie o prvej pôžičke od otca žalovaného vo výške 1.100.000,- Sk považoval odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí za zodpovedajúce vykonaným dôkazom, tak ohľadom účelu otcom poskytnutej sumy ako aj jej výšky 1.100.000,-Sk poskytnutej zo strany otca žalovaného titulom pôžičky bez určenia doby splatnosti. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zameral na okolnosti druhej poskytnutej pôžičky. K tej uviedol, že žalovaný preukázal listinnými dôkazmi - pokladničnými dokladmi na jeho meno investovanie do rekonštrukcie nehnuteľností strán sporu spolu sumu 6.432,74 eur, čo potvrdila aj žalobkyňa. Väčšina dokladov je z roku 1999, niektoré sú z r. 1997,2000,2008, pričom spadajú do obdobia , kedy boli žalovanému odovzdávané peniaze od jeho otca, čo vyplýva z tvrdení svedkov a strán sporu. Ďalšiu žalovaným tvrdenú pôžičku od Ing. A. nepovažoval súd za preukázanú. Na listinách chýbali úradne overené podpisy, čo bez pochybností nepreukazovalo, že boli vystavené v uvedený deň a chýbali k nim doklady o investovaní týchto peňazí do rekonštrukcie domu. K ostatným žalovaným tvrdeným pôžičkám od otca žalovaného súd prvej inštancie neprihliadol z dôvodu, že nebolo bez pochybností preukázané ich investovanie do rekonštrukcie nehnuteľností strán sporu.

3. Podiel strán sporu na dlhu z preukázaných pôžičiek od otca žalovaného (1,1 mil. Sk t.j. 36.513,31 eur a 193.792,80 Sk ( t.j. 6.432,74 eur)) určil súd prvej inštancie ako výlučný na strane žalovaného. Pôžičky nepovažoval za premlčané, pretože sa nestali splatnými. Z vyjadrenia veriteľa- otca žalovaného nepochybne vyplýva, že boli dohodnutí tak, že strany sporu peniaze vrátia, ako budú mať a splácať v primeraných splátkach, teda splatnosť bola na ich vôli podľa § 564 Občianskeho zákonníka. Určenie splatnosti veriteľom - otcom žalovaného listom zo dňa 26.4.2010 alebo v notárskej zápisnici považoval súd prvej inštancie za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 564 Občianskeho zákonníka.

4. Čo sa týka nehnuteľností a hnuteľných vecí, zohľadnil súd užívací stav a dohodu strán sporu o vydaní sedacej súpravy žalobkyni. Zostatky na účtoch strán sporu prikázal do majetku majiteľov účtov.

5. Na základe právneho posúdenia podľa § 150 a vychádzajúc z rovnosti podielov bývalých manželov na majetku v BSM súd prvej inštancie uviedol, že, žalovanému boli prikázané hnuteľné veci v hodnote 545,- eur, teda je povinný zaplatiť žalobkyni rozdiel v prevzatých hodnotách vo výške 272,50 eur. K tomu polovicu z hodnoty nehnuteľností ( 91.900:2=) 45.950,- eur a polovicu zostatku na jeho účte (153,69 eur :2) 76,85 eur. Naproti tomu žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému polovicu zostatku na jej účtoch (13,37 eur : 2), teda sumu 6,69 eur a polovicu dlhu z pôžičiek 21.473,03 eur. Žalovaný tak mal podľa súdu prvej inštancie vyplatiť žalobkyni 46.299,35 eur (272,50+45.950+76,85) a žalobkyňa žalovanému 21.473,03 eur, čo po vzájomnom započítaní predstavuje podľa súdu prvej inštancie 20.126,97 eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť žalovaný žalobkyni. Lehotu na plnenie súd predĺžil podľa § 232 ods. 3

vzhľadom na výšku sumy, majetkové a rodinné pomery žalovaného ako aj z dôvodu potreby čerpania úveru na jej zaplatenie.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP, o trovách štátu podľa § 259 a o poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods. 1 písm. c) v spojení s pol. 6b Zákona o súdnych poplatkoch.

7. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť, pôžičku od otca žalovaného z vyporiadania vylúčiť, a v dôsledku toho zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 46 222,50 eur do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Zmeniť žiadala aj rozhodnutie o trovách a k náhrade trov zaviazať v plnom rozsahu žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že naďalej zotrváva na stanovisku, že žalovaný nepreukázal právny dôvod a výšku peňažných plnení poskytnutých zo strany jeho otca. V tvrdeniach žalovaného a jeho otca, významných z hľadiska poskytnutých peňazí, sú významné rozpory, ktoré vylučujú preukázanie pravdivosti týchto tvrdení. Obdobne je to s údajnou pôžičkou od Ing. A. a tvrdeniami žalovaného a jeho otca k otázke nepremlčania dlhu voči otcovi žalovaného. V ďalšom obsahu odvolania žalobkyňa zopakovala obsah svojho vyjadrenia zo dňa 3. 5. 2016, z ktorého malo v podrobnostiach vyplývať vyššie uvedené. Žalobkyňa teda principiálne popierala existencie akýchkoľvek dlhov z BSM titulom pôžičky od otca žalovaného. Aj v prípade preukázania ich existencie sú tieto pohľadávky jednoznačne premlčané, a preto ich nie je možné úspešne uplatňovať. Žalobkyňa mala zato, že splatnosť tvrdených pohľadávok nebola dohodnutá, ani určená právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu, a preto by dlžník z týchto pohľadávok bol povinný plniť prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 . Zo strany veriteľa k takejto výzve nedošlo a tvrdené pohľadávky sú nielen fiktívne ale aj premlčané. Žalobkyňa považovala prikázanie dlhov voči otcovi žalovaného výlučne žalovanému za jej priame poškodenie, pretože v dôsledku takéhoto rozhodnutia by stratila možnosť brániť sa proti vymáhaniu takéhoto fiktívneho a premlčaného dlhu voči veriteľovi. Naopak žalovaný je napadnutým rozhodnutím zvýhodnený, pretože je zrejmé, že jeho otec tento fiktívny a premlčaný dlh od neho nikdy vymáhať nebude. K otázke právneho posúdenia splatnosti tvrdeného dlhu poukázala žalobkyňa na výpoveď otca žalovaného ako svedka, ktorý na pojednávaní dňa 17. 10. 2011 mal uviesť, že poskytnuté peniaze bral ako pôžičku, ktorú musia obaja vrátiť bez určenia termínu splatnosti. Považovala za vylúčené, že by splatnosť bola dohodnutá tak, že peniaze vrátia, keď budú mať, pretože sa nikdy nevyjadrila, že by peňažnú podporu zo strany rodičov žalovaného považoval za pôžičku a nemala preto dôvod akokoľvek sa vyjadrovať k splatnosti niečoho čo nepovažovala za dlh. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj nesprávnosť určenia šesťmesačnej lehoty na plnenie, pretože už od začiatku sporu v roku 2010 sa strany sporu dohodli na tom, že rodinný dom pripadne do výlučného vlastníctva žalovaného a spornou ostala jedine výška plnenia, ktorú bude musieť žalovaný žalobkyni zaplatiť. Žalovaný mal teda dostatok času zabezpečiť prostriedky na výplatu žalobkyne a lehota 6 mesiacov určená súdom prvej inštancie je podľa žalobkyne neprimerane dlhá. K otázke náhrady trov konania žalobkyňa uviedla, že predmetný spor považuje za výnimočný, vyvolaný výlučne a jedine žalovaným, ktorý jej nebol zo spoločného majetku ochotný vyplatiť nič a počas celého sporu klamal, čím výlučne on sám vyvolal náklady tohto súdneho konania ako aj náklady právneho zastúpenia žalobkyne.

8. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný. Nesúhlasil s povinnosťou výplaty žalobkyne v rozsahu stanovenom súdom prvej inštancie. Namietal nerovný prístup súdu prvej inštancie v hodnotení tvrdení strán sporu. Tvrdenia žalobkyne o tom, že na nehnuteľnosti boli použité aj prostriedky z pôžičky žalobkyne vo U. - O. považoval súd prvej inštancie za preukázané, aj keď žalobkyňa k uvedenému nepredložila listinné dôkazy. Naproti tomu žalovaný zdokladoval všetko bločkami, ale súd prvej inštancie niektoré odmietol iba z toho dôvodu, že ich nepotvrdila žalobkyňa. Žalovaný opätovne poprel, že by žalobkyňa priniesla do BSM financie pochádzajúce z akejkoľvek pôžičky alebo predaja garáže, ktoré boli v rámci vyporiadania BSM započítané súdom v prospech žalobkyne. Žalovaný namietal nesúlad odôvodnenia rozsudku s jeho výrokom, keď v bode 25. odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že kúpnu cenu domu vo výške 36.513,31 eur uhradenú otcom žalovaného považoval za pôžičku obom stranám sporu bez dohodnutej splatnosti a rovnako aj investície na opravu domu vo výške 16.596,96 eur uhradil otec žalovaného a tieto taktiež považoval za pôžičku stranám sporu bez dohodnutej splatnosti. Z tohto odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie priznal otcovi žalovaného voči stranám sporu pohľadávky v uvedených výškach . Vo výroku napadnutého rozsudku však súd túto skutočnosť už neuviedol v správnej výške . Uvedenú nezrovnalosť považoval žalovaný za dôvod preskúmania správnosti výpočtu podielov jednotlivých strán sporu.

9. Žalovaný nesúhlasil s napadnutým rozsudkom aj v otázke určenia rovnakých podielov strán sporu na vyporiadavanom BSM. Podľa žalovaného súd nesprávne vyhodnotil podiel prínosov žalovaného do BSM, keďže o rodinu a domácnosť sa v podstate v celom rozsahu staral výlučne počas celej doby žalovaný a žalobkyňa počas manželstva asi 6 rokov nepracovala, bola evidovaná na úrade práce a prakticky nemala príjem. V súvislosti s určením výšky podielu na vyporiadavanom BSM citoval žalovaný rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého je určenie iných ako rovnakých podielov prípustné. V danom prípade bolo jednoznačne potrebné prihliadnuť na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie majetku v BSM a majetok nadobudnutý zásluhou žalovaného, respektíve v prevažnej miere zásluhou žalovaného, mal súd prvej inštancie prikázať jemu bez povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu.

10. Ďalej žalovaný namietal nesprávnosť rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená poplatková povinnosť, pretože uznesením zo dňa 5. 12. 2013 bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

11. Žalovaný žiadal tiež odpustiť náhradu trov konania štátu vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery, pretože sa stará o plnoletého syna študujúceho na súkromnej vysokej škole v M., pričom žalobkyňa na jeho výživu vôbec neprispieva. Rovnako v prípade nadobudnutia nehnuteľností z BSM bude žalovaný dlhodobo úverovo zaťažený.

12. V závere odvolania žalovaný poukázal na opomenutie započítania sumy 6,69 eur zo zostatkov na účtoch žalobkyne. Podľa žalovaného súd prvej inštancii tiež opomenul vyporiadať exekúciu žalobkyne, ktorá je vedená ako ťarcha na nehnuteľnostiach prikázaných do jeho výlučného vlastníctva. Žalobkyňa v tejto súvislosti neposkytla žalovanému žiadnu súčinnosť. Žalovaný o predmetnej exekúcii nemá žiadne informácie, a preto žiadal aby žalobkyňa oprávneného z exekúcie vyplatila. Nesúhlasil, aby vyplatenie exekútora išlo na jeho ťarchu. Namietal, že súd prvej inštancie sa touto exekúciou vôbec nezaoberal a bolo potrebné, aby súčasťou rozsudku bola povinnosť žalobkyne vyplatiť exekúciu.

13. Strany sporu vo vyjadreniach k odvolaniam protistrany zotrvali na svojich stanoviskách prezentovaných v spore a odvolania protistrán nepovažovali za dôvodné.

14. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP. Zmena napadnutého rozsudku vychádza v podstatnej miere z odlišného určenia pomerov strán sporu na spoločných dlhoch a v detailoch je zmena rozsudku tiež dôsledkom opráv v matematických výpočtoch súdu prvej inštancie. Závery súdu prvej inštancie o rozsahu BSM čo do hnuteľných a nehnuteľných vecí, zostatkov na účtoch strán sporu a prikázania tohto majetku stranám sporu neboli v podaných odvolaniach namietané. Odvolací súd preto správnosť uvedených záverov nepreskúmaval a aj zmeňujúcom rozhodnutí ich preberá.

15. Zásadnou spornou otázkou odvolaní bolo vyporiadanie pôžičiek, ktoré mali byť stranám sporu poskytnuté od otca žalovaného. Namietaná bola ich samotná existencia, závery o ich premlčaní a ich rozsah. Žalovaný nad rámec otázok súvisiacich so spoločnými dlhmi namietal aj správnosť určenia rovnakých podielov strán sporu na vyporiadavanom BSM.

16. Podľa § 149 ods. 1 OZ, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.

17. Podľa § 150 OZ, pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

18. K otázkam súvisiacim s pôžičkami strán sporu od otca žalovaného vyporiadavným v tomto konaní sa odvolací súd vyjadroval už vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí vo veci 17Co 35/2014 zo dňa 12.11.2014. V ňom uviedol, že závery súdu prvej inštancie o preukázaní prvej tvrdenej pôžičky od otca žalovaného vo výške 31.613,31 eur na účely kúpy nehnuteľností boli správne. Nedostatočné

skutkové zistenia vytkol odvolací súd len vo vzťahu k ďalším tvrdeným pôžičkám vo výške 16.596,96 eur a 49.790,88 eur.

19. V tomto rozhodnutí odvolací súd nadväzuje na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia a považuje preto za nadbytočné opakovať dôvody správnosti záverov súdu prvej inštancie o existencii pôžičky vo výške 31.613,31 eur, ktorú aj v tomto odvolacom konaní naďalej spochybňuje žalobkyňa. Záver o existencii uvedenej spoločnej pôžičky považoval odvolací súd naďalej za správny.

20. Predtým, ako sa odvolací súd zaoberal správnosťou záverov súdu prvej inštancie k otázkam existencie a rozsahu ďalších tvrdených pôžičiek od otca žalovaného, považoval za významné, zaoberať sa otázkou premlčania týchto pôžičiek. Je zrejmé, že žalobkyňa tvrdí premlčanie spoločných pôžičiek, ktorých existenciu a potrebu vyporiadania v tomto konaní tvrdí žalovaný. K otázke ich premlčania prijal súd prvej inštancie záver, že k premlčaniu nedošlo, pretože splatnosť poskytnutých pôžičiek bola ponechaná na vôli dlžníka (§ 564 . Skutkovým východiskom tohto záveru bola výpoveď veriteľa ako svedka, z ktorej súd prvej inštancie zistil, že pôžičky boli poskytnuté bez určenia splatnosti. Veriteľ sa tiež vyjadril, že strany sporu mali peniaze vrátiť ako budú mať v primeraných splátkach. Zároveň je tu zistenie súdu prvej inštancie, že veriteľ určil splatnosť dlhu listom zo dňa 26.4.2010 ako aj v notárskej zápisnici, o ktorých úkonoch však súd prvej inštancie prijal záver, že sú neplatné podľa § 39 OZ.

21. Rozhodovacia prax súdov v otázke vyporiadania spoločného dlhu manželov, ktorého premlčanie jeden z bývalých manželov tvrdí, prijala záver, že dlh, pri ktorom jedna strana tvrdí premlčanie, je potrebné prikázať obom manželom spoločne (R 7/91). V konaní o vyporiadanie BSM nie je totiž možné s istotou ustáliť, či právo veriteľa voči manželom je alebo nie premlčané, pretože veriteľ nie je účastníkom takéhoto konania, a preto o jeho právach nemôže byť v konaní o vyporiadanie BSM záväzne rozhodnuté. V prípade, že pohľadávka bude skutočne premlčaná, budú v dôsledku jej prikázania obom bývalým manželom zvýhodnení obaja voči veriteľovi rovnako. Rovnaký názor zastáva aj odborná literatúr (H., J. Společné jmění manželů v teorii a judikatuře. 3 vydání. T., a.s., 2011, str. 222.

22. V posudzovanom prípade žalobkyňa premlčanie spoločných pohľadávok uplatnených na vyporiadanie tvrdí. Súčasne nemožno prijať záver, že by sa jednalo o tvrdenie zjavne neopodstatnené, keď otázka premlčania, resp. splatnosti pohľadávok je skutkovo náročná, ako to vyplýva z vyššie uvedeného odseku 20. odôvodnenia. Pri týchto východiskách je ohľadom otázky premlčania spoločných pohľadávok uplatnených na vyporiadanie namieste v tomto konaní jedine ten záver, že ich premlčanie je sporné a v tomto konaní ho vyriešiť nemožno.

23. V súlade s citovanými názormi súdnej praxe a odbornej literatúry bolo preto potrebné spoločné pohľadávky vyporiadať tak, že podiely každej zo strán sporu na vyporiadavanom dlhu sú rovnaké. Iba tak možno predísť znevýhodneniu žalobkyne a zvýhodneniu žalovaného, ktoré by nastalo v prípade, že by pohľadávky boli skutočne premlčané. 24. Čo sa týka správnosti záverov súdu prvej inštancie ohľadom rozsahu druhej pôžičky tvrdenej vo výške 16.596,96 eur, odvolací súd nenachádza nesprávnosť v závere, že rozsah tejto pôžičky bol preukázaný len vo výške 6.432,74 eur. V sporoch, ktoré majú základ v pôvodne bezkonfliktných rodinných vzťahoch, je zložitá dôkazná situácia v neskorších súdnych konaniach typickou. Bezkonfliktné rodinné vzťahy, v ktorých sa realizuje rôzna forma materiálnej pomoci, sú totiž spravidla veľmi neformálne a prosté písomnej formy uskutočňovaných úkonov, či prítomnosti nestranných svedkov. Tak aj v posudzovanom prípade považuje odvolací súd za vierohodne preukázanú výšku druhej tvrdenej pôžičky od otca žalovaného v rozsahu 6.432,74 eur. K otázke rozsahu uvedenej pôžičky je potrebné uviesť, že pri vyššie uvedenej rovnosti podielov strán sporu na dlhoch voči otcovi žalovaného stráca otázka rozsahu uvedeného dlhu do značnej miery na význame. Pri rovnosti podielov na dlhoch sa totiž ich výška nijako neprejaví v konečnom vyporiadaní BSM.

25. Čo sa týka tvrdenej pôžičky od Ing. A., považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o jej nepreukázaní za správny. Pri jej nezanedbateľnej výške, ktorá presahuje tvrdený rozsah pôžičiek od otca žalovaného, vyznieva skutočne nevierohodne, pokiaľ začala byť existencia tejto pôžičky tvrdená až v neskoršom priebehu sporu po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Uvedené otáľanie s uplatnením tejto pôžičky v konaní pri sume 49.790,88 eur možno sotva vierohodne vysvetliť snahou nezaťahovať veriteľa tejto pôžičky do konania.

26. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že na nehnuteľnosti boli použité aj prostriedky z pôžičky žalobkyne vo U. - O., jednalo sa o čiastkové odôvodnenia záveru, že nehnuteľnosti patria do BSM a uvedený záver nezakladal žiaden osobitný nárok žalobkyne. Rovnako zo strany súdu prvej inštancie nedošlo v prospech žalobkyne k žiadnemu započítaniu financií pochádzajúcich z akejkoľvek pôžičky alebo predaja garáže. Ďalej, odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 25. nemožno interpretovať tak, že súd považoval za preukázanú druhú pôžičku vo výške 16.596,96 eur. Súd tu uvedením výšok len špecifikuje, o ktorú tvrdenú pôžičku sa jedná a nekonštatuje, že je v uvedenom rozsahu preukázaná, keď k rozsahu preukázanej výšky pôžičky sa priamo venuje na inom mieste odôvodnenia.

27. Podľa odvolacieho súdu nebol v danom prípade ani dôvod pre určenie inej než rovnakej výšky podielov strán sporu na vyporiadavanom BSM, tzv. disparity podielov. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným, že disparita podielov je prípustným určením podielov bývalých manželov na BSM, ako aj s možnosťou jej rôzneho vyjadrenia, ako to vyplýva z rozhodnutí citovaných žalovaným. Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom. Výšku podielov môže ovplyvniť napríklad skutočnosť, že niektorý z manželov sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam, teda hoci mohol, nestaral o rodinu, že sa nepričiňoval o nadobudnutie a zveľaďovanie spoločných vecí a podobne. V danom prípade nebolo v konaní preukázané mimoriadne silné tvrdenie žalovaného, že o rodinu a domácnosť sa počas manželstva takmer v celom rozsahu staral výlučne on, a naviac ani splnenie ďalšej podmienky, že žalobkyňa sa nestarala hoci mohla. Aj existencia možnosti manžela podieľať sa na povinnostiach v manželstve je pri disparite podielov podstatná. Nepostačuje totiž, pokiaľ by sa jeden z manželov hoc žiadnym spôsobom nepodieľal na plnení spoločných povinností manželov, pretože na tento stav by mohol existovať objektívny dôvod. Napríklad nepriaznivý zdravotný stav, kedy by o disparite podielov nebolo možné uvažovať, hoci by sa o nadobudnutie majetku do BSM zaslúžil výlučne len jeden manžel. Rovnako dôvodom pre disparitu nie je samotná skutočnosť dlhotrvajúcej nezamestnanosti, pokiaľ nie sú súčasne preukázané ďalšie okolnosti, teda najmä nevyužitie objektívnej možnosti zamestnať sa.

28. Odvolanie žalovaného je dôvodné v námietke opomenutia započítania sumy 6,69 eur zo zostatkov na účtoch žalobkyne, ktorú chybu odvolací súd napravil v zmeňujúcom rozhodnutí.

29. Nedôvodne však žalovaný namietal absenciu rozhodnutia súdu o povinnosti žalobkyne vyplatiť exekúciu zaťažujúcu vyporiadavané nehnuteľnosti. V konaní o vyporiadaní BSM, ktorého účastníkmi sú len bývalí manželia nemožno jednému z nich ukladať povinnosť voči tretej osobe, pretože táto účastníkom konania nie je. Prípadná existencia exekučného záložného práva na vyporiadavanej nehnuteľnosti má vplyv na cenu takto zaťaženej nehnuteľnosti. V danom prípade dokonca nie je exekučné záložné právo zapísané ako ťarcha, ale iba ako informatívna poznámka. Závery súdu prvej inštancie o cene vyporiadavanej nehnuteľnosti však strany sporu v odvolacom konaní nenamietali.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil ako je uvedené vo výroku. Zmena sa netýka rozdelenia vyporiadavaného majetku. V dôsledku zmeny podielov na vyporiadavaných dlhoch z výlučného podielu žalovaného na rovnaké podiely oboch strán sporu ostala výška vyporiadavaných dlhov bez vplyvu na finančné vyrovnanie. Finančné vyrovnanie potom spočíva v povinnosti žalovaného vyplatiť polovicu hodnoty majetku, ktorý mu bol prikázaný, teda 46.299,35 eur ((91.900 eur + 545 eur +153,69 eur) / 2) a v súčasnej povinnosti žalobkyne vyplatiť žalovanému polovicu hodnoty majetku, ktorý bol prikázaný jej, teda 6,67 eur ((4,07 eur + 9,30 eur) / 2). Po započítaní uvedených povinností je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni 46.292,68 eur.

31. Pre splnenie uloženej povinnosti určil odvolací súd podľa § 232 ods. 3 lehotu 6 mesiacov rovnako ako súd prvej inštancie. I keď je opodstatnená námietka žalobkyne, že pravdepodobnosť povinnosti výplaty musela byť žalovanému zrejmá prakticky od začiatku súdneho konania, nemohol potrebné financie zabezpečovať formou úveru, pokiaľ nebolo rozhodnuté vo veci. Zodpovedný prístup k získaniu úveru potom vyžaduje určitý čas a odvolací súd považuje čas 6 mesiacov za primeraný.

32. Čo sa týka odvolania žalovaného proti výroku III. napadnutého rozsudku o uložení poplatkovej povinnosti, tento výrok odvolací súd zrušil, pretože žalovaný bol v konaní uznesením zo dňa 5.12.2013 oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

33. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 2 a žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania, pretože úspech každej zo strán konania bol čiastočný. Žalobkyňa nebola úspešná v tvrdení o neexistencii žiadnych spoločných pôžičiek a žalovaný nebol úspešný ohľadom tvrdení o ich rozsahu.

34. Súčasne odvolací súd považoval za dôvodné, aby strany sporu rovnakým dielom znášali trovy konania, ktoré v konaní vznikli štátu. Odvolací súd nepovažuje za prípustné preniesť finančné náklady dokazovania zo strán sporu na daňových poplatníkov v konaní, v ktorom sa prejednáva takmer stotisícová majetková hodnota patriaca stranám sporu.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é . Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.