Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/84/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: SID, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 48, IČO: 17 080 690, zastúpený: JUDr. Františkom Kočkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Stropkovská 48, proti žalovanému: FRANCK JT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 48, IČO: 36 795 682, zastúpený: JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátom so sídlom v Košiciach, Popradská 80, o zaplatenie 3.838,31 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 373,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 34Cb/164/2012 - 410 zo dňa 9.4.2018, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.838,31 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 10.2.2010 do zaplatenia, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, výrokom II. priznal žalobcovi trovy konania v celom rozsahu, výrokom III. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a výrokom IV. v konaní o vzájomnej žalobe priznal žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v tomto konaní, žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 13.7.2012, domáhal od žalovaného zaplatenia pohľadávky 3.838,31 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.838,31 eur od 10.2.2010 do zaplatenia a trov konania, titulom nevrátenia preplatku za dodávku a spotrebu elektrickej energie za obdobie 1.4.2009 - 12.1.2010 a za dodávku a spotrebu vody za obdobie 1.7.2008 - 31.12.2008. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že za dodávku elektrickej energie v období trvania zmluvného vzťahu 1.4.2009 - 12.1.2010 uhradil žalovanému mesačné zálohové platby - preddavky na dodávku elektrickej energie vo výške 13.537,67 eur, pričom reálne spotreboval elektrickú energiu v rozsahu 46.516 kWh, ktorej cena podľa jeho výpočtov predstavuje sumu 10.026,27 eur. Tým žalobcovi na základe zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie zo dňa 1.4.2009, resp. zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie zo dňa 2.10.2009, uzavretých so žalovaným vznikol preplatok na dodávke elektrickej energie vo výške 3.511,40 eur. Za dodávku vody za obdobie 2. polroka 2008 (júl - december 2008), uhradil žalobca žalovanému mesačné zálohové platby - preddavky na dodávku vody a stočné vo výške 711,01 eur, pričom reálne spotreboval vodu v množstve 187 m3, ktorej cena vrátane stočného predstavuje suma 384,10 eur. Tým žalobcovi na základe zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie a vody zo dňa 1.5.2008 uzavretej so žalovaným vznikol preplatok na dodávke vody vo výške 326,91 eur. Spolu preplatky predstavujú žalobou uplatnenú sumu.

3. Súd prvej inštancie rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal v zákonnej lehote žalovaný odpor, kde poukázal na nesprávne vyúčtovanie úhrad za spotrebu elektrickej energie vyhotovené žalobcom, nakoľko žalobca nedisponoval údajmi potrebnými na jeho vyhotovenie. Zotrval na svojom mimoriadnom vyúčtovaní spotreby elektrickej energie zo dňa 5.2.2012.

4. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že množstvo spotrebovanej elektrickej energie a vody nebolo medzi stranami sporné. Namieta však správnosť výpočtu spotreby elektrickej energie žalovaným v mimoriadnom vyúčtovaní spotreby elektrickej energie zo dňa 5.2.2012 a vznik nároku žalovaného na zaplatenie 39 % z fakturovaných súm za ostatné služby, keďže žalovaný v spornom období nebol oprávnený na prevádzkovanie verejnej kanalizácie ani vodovodu v zmysle ustanovenia § 28 zákona č. 442/2002 Z.z., resp. nebol oprávnený podnikať v energetike v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z. a účtovanie tejto položky je pre rozpor so zákonom s poukazom na § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, neplatné. Poukázal, že žalovaný si povinnosť vyhotoviť vyúčtovanie spotreby elektrickej energie, resp. vody v rozpore s článkom V. ods. 7 zmluvy zo dňa 1.5.2008, resp. článkom V. ods. 6 zmluvy zo dňa 1.4.2009 a zmluvy zo dňa 2.10.2009, nesplnil, v dôsledku čoho si žalobca vyhotovil vlastné vyúčtovanie spotrebovanej elektrickej energie a vody.

5. Žalovaný rozporoval výšku úhrad uvádzaných žalobcom titulom zálohových platieb za dodávku vody. Rovnako namietal spôsob výpočtu ceny za 1 kWh elektrickej energie žalobcom. Zároveň uplatnil voči žalobcovi vzájomným návrhom zo dňa 8.4.2013 nárok na zaplatenie sumy 373,47 eur s 18,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 373,47 eur od 13.3.2012 do zaplatenia, ktorý predstavuje rozdiel medzi skutočnou spotrebou elektrickej energie vo výške 13.688,- eur a prijatými platbami od žalobcu vo výške 13.140,98 eur, po zohľadnení preplatku žalobcu za dodávku vody v sume 173,55 eur. V súvislosti so spornou položkou 39 % z fakturovanej sumy za dodávku vody, resp. elektrickej energie uviedol, že táto bola riadne zmluvne dojednaná, pričom jej fakturácia nebola podmienená dodaním žiadnych ďalších služieb. Ozrejmil, že zahŕňa najmä náklady za užívanie rozvodov vody, náklady za využívanie kanalizačného systému, náklady na prevádzku a údržbu meračov vody, náklady na administratívny aparát zabezpečujúci odpočty na vodomeroch, vyhotovovanie a odosielanie vyúčtovaní. Nakoľko žalobca odoberal elektrickú energiu prostredníctvom zariadení žalovaného, užíval cudziu vec (trafostanicu, rozvody a pod.), ktorú bol žalovaný na svoje náklady povinný udržiavať v užívaniaschopnom stave. Za užívanie veci v jeho vlastníctve mu patrí náhrada, pričom jej výška bola zmluvne dohodnutá na 39 % z fakturovanej sumy. Žalovaný zároveň z opatrnosti vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatnených nárokov na vrátenie preplatkov.

6. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov predloženými stranami zistil, že žalobca ako odberateľ a žalovaný ako dodávateľ uzatvorili dňa 1.5.2008 zmluvu o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie a vody (ďalej aj len „zmluva zo dňa 1.5.2008“), predmetom ktorej bola dodávka a spôsob vyúčtovania a úhrady spotreby elektrickej energie odobratej odberateľom prostredníctvom technologických zariadení prevádzkovaných dodávateľom. Zmluvné strany sa dohodli, že odberateľ bude platiť dodávateľovi za dodávku spotreby vody - vodné a stočné, mesačné zálohové platby vo výške 4.500,- Sk (149, 37 eur). Podľa článku V. Platobné a fakturačné podmienky, bod 7 zmluvy, si dohodli spôsob vyúčtovania vodného - stočného 4 x do roka (1x štvrťročne) dodávateľom na základe merania a nasledovného rozpočítavania nákladov spotreby vodného a stočného. Zároveň sa dohodli, že odberateľ bude počítať dodávateľovi cenu nasledovne: - za dodávku vodného a stočného podľa odobratého množstva krát aktuálna cena stanovená URSO, - ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku vody.

7. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako odberateľ a žalovaný ako dodávateľ uzatvorili dňa 1.4.2009 zmluvu o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie (ďalej aj len „zmluva zo dňa 1.4.2009“), predmetom ktorej bola dodávka a spôsob vyúčtovania a úhrady spotreby elektrickej energie odobratej odberateľom prostredníctvom technologických zariadení prevádzkovaných dodávateľom. Táto zmluva v zmysle článku II. bodu 2 v ustanoveniach týkajúcich sa dodávky, distribúcie a prenosu elektrickej energie nahradila zmluvu zo dňa 1.5.2008. Žalobca od žalovaného odoberal vodu naďalej v zmysle zmluvy zo dňa 1.5.2008. Podľa článku V. Platobné a fakturačné podmienky, bod 1 zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že odberateľ bude platiť dodávateľovi za dodávku elektrickej energie mesačné zálohové platby na základe skutočnej spotreby elektrickej energie a ceny elektrickej energie

a služieb s tým spojených za predchádzajúci mesiac. Podľa článku V. bod 6 zmluvy, si dohodli spôsob vyúčtovania elektrickej energie štvrťročne dodávateľom na základe merania a nasledovného rozpočítavania nákladov spotreby elektrickej energie. Zároveň sa dohodli, že odberateľ bude počítať dodávateľovi cenu nasledovne: - za dodávku elektriny podľa energetického balíčka PREMIUM produktu KLASIK MAXI (variabilná zložka podľa faktúry Východoslovenská energetika a.s.), - ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie.

8. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca ako odberateľ a žalovaný ako dodávateľ uzatvorili dňa 2.10.2009 zmluvu o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie (ďalej aj len „zmluva zo dňa 2.10.2009“), predmetom ktorej bola dodávka a spôsob vyúčtovania a úhrady spotreby elektrickej energie odobratej odberateľom prostredníctvom technologických zariadení prevádzkovaných dodávateľom. Táto zmluva v zmysle článku II. bod 2 nahradila všetky doteraz uzatvorené zmluvy. Podľa článku V. Platobné a fakturačné podmienky, bod 1 zmluvy, sa zmluvné strany dohodli, že odberateľ bude platiť dodávateľovi za dodávku vody mesačné zálohové platby a ďalej elektrickej energie mesačné zálohové platby na základe skutočnej spotreby elektrickej energie za predchádzajúci rok v príslušnom mesiaci a ceny elektrickej energie a služieb s tým spojených za predchádzajúci mesiac. Podľa článku V. Platobné a fakturačné podmienky, bod 2 zmluvy, sa zmluvné strany dohodli, že odberateľ bude uhrádzať platbu na základe faktúry vystavenej mesačne jeden mesiac vopred pred obdobím odberu príslušného kalendárneho mesiaca do 7 dní od doručenia faktúry. Úhrada sa považuje za vykonanú v okamihu, keď príslušná suma bude v celosti pripísaná na bankový účet dodávateľa. Podľa článku V. bod 6 zmluvy, sa strany dohodli na vyúčtovaní elektrickej energie dodávateľom 4 x do roka (1 x štvrťročne) na základe merania a nasledovného rozpočítavania nákladov spotreby elektrickej energie. Odberateľ bude počítať dodávateľovi cenu nasledovne: - za dodávku elektriny podľa energetického balíčka PREMIUM produktu KLASIK MAXI (variabilná zložka podľa faktúry Východoslovenská energetika a.s.), - ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie. Listom zo dňa 9.10.2009, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 12.1.2010, žalovaný odstúpil od zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie zo dňa 2.10.2009 (pozn. odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v tejto súvislosti nesprávne uvádzal dátum 1.4.2009).

9. Súd prvej inštancie nariadil v konaní znalecké dokazovanie a ustanovil znalca Ing. Mariána Švagrovského z odboru energetika, odvetvie tepelné energetické zariadenia, regulácia a riadenie sieťových odvetví, ktorý vo svojom znaleckom posudku č. 8/2013 uviedol, že spôsob výpočtu ceny spotrebovanej elektriny za 1 kWh žalovaným nebol správny, nakoľko žalovaný nebol regulovaným subjektom v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z.. Preto mohol vykonať iba rozúčtovanie nákladov, ktoré mu v súvislosti s touto činnosťou vznikli pre všetkých odberateľov, avšak bez navýšenia. Správne mal žalovaný sumu, ktorú mu fakturovala Východoslovenská energetika a.s. bez DPH, bez penále a pokút rozúčtovať medzi konečných odberateľov. Cena za dodávku elektrickej energie, ktorú bol žalovaný oprávnený účtovať žalobcovi v období 1.4.2009 - 12.1.2010 v zmysle zmluvy zo dňa 1.4.2009, resp. zmluvy zo dňa 2.10.2009, bez položky ostatné služby, sa rovná cene fakturovanej žalovanému spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s., rozpočítanej medzi konečných odberateľov. Priemernú jednotkovú cenu elektriny v spornom období znalec vyčíslil na 0,1762 eur/kWh. Pokiaľ ide o vodné a stočné bol žalovaný oprávnený fakturovať žalobcovi 52,- Sk (1,73 eur)/1 m3 vody.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 11 ods. 1, 2 a 12 ods. 1 písm. g), i), j) a n) zákona č. 276/2001 Z.z., platného a účinného v rozhodnom období, o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, upravujúcich za akých podmienok možno vykonávať regulované činnosti a čo podlieha cenovej regulácii, ďalej podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 4, § 5 ods. 1 až 3 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, obsahujúcich negatívnu definíciu verejného vodovodu a a verejnej kanalizácie; oprávnenie na prevádzkovanie verejného vodovodu a verejnej kanalizácie na základe živnostenského oprávnenia, ďalej podľa §§ 4 ods. 2, 5 ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, uvedením negatívnej definície podnikania v energetike a povinnosť v takomto prípade účtovania nákupných cien bez navýšenia pre tretie subjekty; oprávnenia podnikania v energetike len na základe povolenia, ďalej § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka upravujúceho nepomenovanú zmluvu, podľa § 397 Obchodného zákonníka o všeobecnej premlčacej dobe a § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. upravujúceho omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.

11. Súd prvej inštancie poukázal, že medzi stranami nebolo sporné, že na základe zmlúv zo dňa 1.5.2008, zo dňa 1.4.2009 a zo dňa 2.10.2009 vznikol medzi žalobcom ako odberateľom a žalovaným ako dodávateľom elektrickej energie, resp. vody obchodnoprávny záväzkový vzťah. Strany sporu sa takisto zhodli v množstve žalobcom spotrebovanej vody (183 m3) a elektrickej energie (46 516 kWh) v spornom období. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, čo vyplynulo aj zo zhodných tvrdení strán, že žalovaný nedisponoval oprávnením na prevádzkovanie verejnej kanalizácie alebo vodovodu v zmysle § 5 zákona č. 442/2002 Z.z., resp., že nedisponoval povolením na podnikanie v energetike zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z.

12. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že zmluvné dojednanie o 39 %-nej nárokovateľnej službe z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie, resp. vody je pre rozpor zo zákonom č. 442/2002 Z.z. a zákonom č. 656/2004 Z.z. s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Žalovaný dodávku elektrickej energie, resp. vody nevykonával v rámci svojej podnikateľskej činnosti a preto mohol dodávať tieto komodity iba za nákupné ceny, bez akéhokoľvek ďalšieho navýšenia. Položku ostatné služby si tak žalovaný účtoval neoprávnene.

13. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal zo záverov podaného znaleckého posudku o priemernej cene elektrickej energie 0,1762 euro za 1 kWh v spornom období, ktorú sumu strany taktiež nerozporovali. Žalovaný tak bol oprávnený od žalobcu za dodávku elektrickej energie žiadať sumu 8.196,12 eur (46 516 x 0,1762 eur/kWh). Keďže rozdiel medzi žalobcom zaplatenými preddavkami za dodávku elektrickej energie vo výške 13.140,98 eur a sumou, ktorú mohol žalovaný od žalobcu za dodané množstvo elektrickej energie žiadať je 4.864,76 eur, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na vrátenie preplatku za dodávku elektrickej energie v spornom období vo výške 3.511,40 eur je daný. Pokiaľ ide o vyúčtovanie vodného a stočného, medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uhradil žalovanému zálohové platby za dodávku vody vo výške 711,01 eur. Strany sporu takisto nerozporovali množstvo dodanej vody v spornom období (183 m3). Vychádzajúc zo záveru podaného znaleckého posudku, že žalovaný bol oprávnený za vodné a stočné účtovať sumu 52,- Sk /1,73 eur/ za 1 m3 dodanej vody, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie preplatku za dodávku vody v spornom období v ním uplatnenej výške 326,91 eur. Rozdiel medzi žalobcom zaplatenými preddavkami za dodávku vody vo výške 711,01 eur a sumou, ktorú mohol žalovaný od žalobcu za dodané množstvo 183 m3 vody účtovať, je 395,14 eur, ktorá suma prevyšuje žalobcom uplatnený preplatok. Ustálenie sumy dobropisov, ktoré žalovaný vystavil žalobcovi za dodávku elektrickej energie, resp. vody v spornom období nebolo pre rozhodnutie súdu vo veci samej smerodajné.

14. Súd prvej inštancie k obrane žalovaného spočívajúcej vo vznesení námietky premlčania nároku žalobcu uviedol, že k vyúčtovaniu spotreby elektrickej energie, resp. vody došlo žalobcom dňa 9.2.2010 (pozn. odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v tejto súvislosti nesprávne uvádzal dátum 9.2.2012). S prihliadnutím na obchodnoprávny záväzkový vzťah zmluvných strán, si žalobca nárok na vrátenie preplatkov uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 13.7.2012 včas, preto vznesenie námietky premlčania uplatnenej pohľadávky žalobcu, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné.

15. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania a to odo dňa nasledujúceho po vyúčtovaní spotreby elektrickej energie a vody zo dňa 9.2.2010 do zaplatenia.

16. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobcovi proti žalovanému v spornom období zo vzťahov založených zmluvami zo dňa 1.5.2008, dňa 1.4.2009 a dňa 2.10.2009 vznikol nárok na vrátenie nedoplatkov. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca má nárok na vrátenie preplatkov vzniknutých na základe uvedených zmluvných vzťahov, žalobca žiadne nedoplatky z predmetných zmluvných vzťahov voči žalovanému nemá. Preto súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného z titulu nedoplatkov žalobcu, zamietol.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to tak čo do nároku uplatneného žalobcom ako aj vzájomného nároku uplatneného žalovaným, podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p..

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol a zároveň, aby zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 373,47 eur s príslušenstvom, v zmysle vzájomného návrhu a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Poukázal, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je ustanovenie zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie v prípade položky „ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie“ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že nedisponoval oprávnením na prevádzkovanie verejnej kanalizácie alebo vodovodu a povolením na podnikanie v energetike, dokonca ani nemal vôľu byť takýmto subjektom. Samotné sporné zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené za špecifickým účelom, ktorý v konaní nebol sporný. Súd prvej inštancie pri výklade jednotlivých ustanovení zmlúv postupoval formalisticky bez toho, aby okrem zhodnotenia obsahu zmlúv vyhodnotil aj ich účel a prax, ktorú strany sporu medzi sebou zaviedli. Z konania jednoznačne vyplynulo, že žalobca nemal možnosť priameho napojenia na verejnú elektrickú sieť, ako ani možnosť pripojenia na dodávku vody. Z uvedeného dôvodu uzatvorili strany predmetné zmluvy. Iná možnosť, ako zabezpečiť prístup k elektrickej energii a vode žalobcovi prostredníctvom zariadení žalovaného nebol. Funkčne boli predmetné vedenia jeden celok, ktoré sa predajom budov rozdelili, ale neboli zriadené samostatné prípojky pre budovu žalobcu. Uvedené zmluvy mali za účel ujasniť vzťah medzi žalobcom a žalovaným pri užívaní technologických zariadení vo vlastníctve žalovaného pri zabezpečení prístupu žalobcu k elektrickej energii a vode. Žalovaný ako podnikateľský subjekt nemal záujem, aby žalobca odoberal elektrickú energiu a vodu z jeho zariadení bez toho, aby sa určitým spôsobom nepodieľal na údržbe, zabezpečovaní riadnej prevádzky a opravách takýchto technologických zariadení. Žalovaný so žalobcom nemal iný obchodný vzťah, a bolo by nespravodlivé, aby žalobca pre vlastnú potrebu užíval technologické zariadenia vo vlastníctve, resp. v správe žalovaného prostredníctvom ktorých by mal zabezpečenú dodávku elektrickej energie a vody bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom podieľal aj finančne na údržbe a zabezpečení ich prevádzky. S ohľadom na tieto skutočnosti žalovaný so žalobcom uzatvoril nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Táto zmluva však nebola uzatvorená v zmysle osobitných ustanovení zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike účinného v rozhodnom čase (napr. § 20, § 29 a pod.). Je tak zrejmé, že žalovaný a žalobca ani nemali záujem o takúto zmluvu. Uvedené je zrejmé aj z toho, že samotné zmluvy a súvisiace skutočnosti vo veci spotreby elektrickej energie a vody namietal žalobca až v tomto konaní. Počas trvania zmluvného vzťahu, žalobca tieto skutočnosti nikdy nenamietal a ani nerozporoval. Zo skutkového stavu je zrejmé, že ak by sa žalobca nemal nejakým spôsobom finančne podieľať na údržbe a zabezpečení prevádzky technologických zariadení, tak žalovaný by zmluvu so žalobcom neuzavrel a žalobca by tak ostal bez elektrickej energie a vody. V tomto smere možno hodnotiť postup žalobcu aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Takýto postup by nemal požívať právnu ochranu. Len nesprávne označenie názvu zmluvy nemôže bez všetkého spôsobovať neplatnosť zmluvy ako celku alebo neplatnosť niektorého z jej ustanovení. Je zrejmé, že účelom a obsahom zmlúv boli odlišné skutočnosti, ako to súd prvej inštancie v svojom rozsudku poňal a z ktorých vyvodil, že žalovaný bol subjektom, ktorý mal disponovať určenými oprávneniami a povoleniami. V tomto smere súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Účel zmlúv vyplýva aj z článku II. úvodné ustanovenia bod 1, v zmysle ktorého odberateľ teda žalobca pre potreby zabezpečenia svojej činnosti využíva elektrickú energiu a súvisiace služby z technologických zariadení užívaných dodávateľom, teda žalovaným. Keďže v danom prípade z podstaty veci nebolo možné uzatvoriť štandardnú nájomnú zmluvu, tak predmet zmluvy bol vymedzený spôsobom uvedeným v článku III. zmlúv, kde šlo hlavne o zabezpečenie prístupu žalobcu k elektrickej energii a vode jej dodávaním prostredníctvom technických zariadení prevádzkovaných žalovaným. V prípade uzatvorenia nájomnej zmluvy by žalovaný práve náklady spojené s údržbou a zabezpečovaním prevádzkyschopnosti technologických zariadení zahrnul do nájomného, a skutočná spotreba by bola predmetom bežného vyúčtovania. Podľa článku V. Platobné a fakturačné podmienky, bod 1. sporných zmlúv sa zmluvné strany dohodli, že odberateľ bude platiť dodávateľovi za dodávku elektrickej energie mesačné zálohové platby na základe skutočnej spotreby elektrickej energie a ceny elektrickej energie a služieb s tým spojených za predchádzajúci mesiac. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalobca mal platiť žalovanému mesačné zálohové platby, ktoré podliehali následne vyúčtovaniu. Aj samotné faktúry žalovaného pre žalobcu obsahovali 2 položky, a to ako samotnú spotrebu elektrickej energie (rozpočítanú podľa

skutočnej spotreby), tak aj položku ostatné služby vo výške 39 %. Uzatvorené zmluvy tak neboli v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, a šlo tak v súlade so zmluvnou voľnosťou o právny úkon dovolený.

19. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie rovnako opomenul prihliadnuť pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti sporných zmlúv na ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o interpretácii právnych úkonov. Súd prvej inštancie sa týmito okolnosťami v rámci rozsudku nevysporiadal, a to napriek spornému výkladu jednotlivých ustanovení zmlúv stranami sporu. Ak by sa pripustil výklad uplatnený súdom prvej inštancie o povinnosti žalovaného disponovať povolením na podnikanie v energetike, tak uvedené by skôr spôsobovalo neplatnosť zmluvy ako celku, keďže takáto zmluva by odporovala zákonu ako celok. V tomto prípade by došlo k zmene záväzku zo zmluvného na záväzky z bezdôvodného obohatenia, tak na strane žalobcu (spotreba elektrickej energie a vody bez zmluvného a právneho základu), tak na strane žalovaného (príjem peňažných prostriedkov nad rámec skutočnej spotreby žalobcu). Žalovaný sa nestotožnil ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania žalovaného v spore. Žalovaný vykonal s ohľadom na vzájomné spory so žalobcom mimoriadne vyúčtovanie dňa 05.02.2012. Ak súd prvej inštancie posúdil časť zmlúv, čo sa týka položky ostatné služby 39 % ako neplatné, tak v tomto rozsahu mal posúdiť prijaté plnenia žalobcu žalovaného ako bezdôvodné obohatenie žalovaného v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil zmluvné ustanovenie ostatné služby 39 % ako absolútne neplatné zmluvné ustanovenie, je zrejmé, že žalovaný nebol oprávnený takéto položky žalobcovi fakturovať od počiatku. Pokiaľ žalovaný prijal tieto platby, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je potrebné žalobcovi vydať. Neobstojí záver súdu prvej inštancie o tom, že predmet žaloby žalobcu je založený na vyúčtovaní spotreby elektrickej energie a vody, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje. Ak bol právny úkon neplatný v časti, v tejto časti sa jedná o bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, a je potrebné posudzovať otázku premlčania v zmysle § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Súd prvej inštancie v tomto smere daný skutkový stav právne neposúdil. Súd prvej inštancie mal teda s ohľadom na konštatovanú neplatnosť časti zmlúv v položke ostatné služby 39 % pri žalovaným vznesenej námietke premlčania prihliadnuť na to, kedy došlo skutočne k plneniu žalobcu v prospech žalovaného, v akom rozsahu, a ktorá časť plnenia tvorí predmet bezdôvodného obohatenia, ktoré je potrebné vydať, a či táto časť vôbec zodpovedá predmetu a obsahu žaloby podanej žalobcom (platby za obdobie od 01.04.2009 do 12.01.2010).

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne. Uviedol, že odvolanie nie je dôvodné a uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané. Žalovaný v odvolaní nešpecifikoval akou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci by malo byť napádané rozhodnutie postihnuté. Predmetom konania je vyporiadanie preddavkov, ktoré žalobca zaplatil žalovanému podľa uzatvorených zmlúv medzi stranami. Sporné v danom prípade boli jednotkové ceny, ktoré bol žalovaný oprávnený účtovať žalobcovi. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, že žalovaný dodávku elektrickej energie a vody nevykonával v rámci svojej podnikateľskej činnosti a preto mohol realizovať dodávky iba za nákupné ceny, bez akéhokoľvek navýšenia, sú v súlade s vykonaným dokazovaním ako aj príslušnými právnymi predpismi. Žalovaný tak bol povinný riadiť sa kogentnými ustanoveniami právnych predpisov, ktoré mu výslovne prikazovali preúčtovať presne toľko, koľko zaplatil svojim dodávateľom a nie viac. Vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku platnosti tohto právneho úkonu. Je bez právneho významu, keď žalovaný v odvolaní poukazuje na to, ako boli označené zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu, účel tejto zmluvy, zrejme v súvislosti s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa pri koncipovaní názvu i obsahu zmlúv uzatvorených so žalobcom zjavne inšpiroval zmluvami, ktoré mal uzatvorené s dodávateľmi, ktorí však na rozdiel od žalovaného príslušnými oprávneniami disponovali. Je irelevantné, že historicky tvorili stavby vo vlastníctve strán funkčne jeden celok. Ani na základe nájomných zmlúv by nemal žalovaný nárok na zaplatenie ceny, prevyšujúcej ceny schválené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, dodávateľom týchto médií. Výkladové pravidlá prejavu vôle podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôžu slúžiť na konvalidovanie tých ustanovení zmluvy, ktoré sú celkom zjavne neplatné pre rozpor s právom a na obchádzanie kogentných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Ak žalovaný poukazuje na prax, ktorú medzi sebou strany zaviedli, absolútnu neplatnosť nemožno konvalidovať s poukazom na obchodné zvyklosti a prax medzi stranami sporu. Konanie žalobcu, ktorý sa domáha

zaplatenia preplatkov, ktoré vznikli po zohľadnení skutočnej spotreby a po zohľadnení plnení, na ktoré mal žalovaný podľa platnej právnej úpravy nárok, nie je možné považovať za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku. Bol to práve žalovaný, ktorý konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ako aj kogentnými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, keď predložil žalobcovi zmluvu, podľa ktorej požadoval zaplatiť ďalších 39 % z ceny za služby, ktoré sú regulované. Pokiaľ by žalobca túto zmluvu nepodpísal, žalovaný by mu zastavil dodávku vody a elektriny, za situácie, keď žalobca nemal možnosť zriadiť si vlastné prípojky. Takéto navýšenie ceny nemožno považovať za dovolené, uzatvorené v súlade so zmluvnou voľnosťou a právnymi predpismi. Ide aj o porušenie cenovej disciplíny podľa zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách. Odhliadnuc od uvedeného, už samotná navýšenie ceny o 39 % celkom zjavne prevyšuje akékoľvek aj hypotetické ekonomicky oprávnené náklady, ktoré by mohol žalovaný eventuálne mať v spojení s refakturáciou nákladov od svojich dodávateľov. Interpretácia žalovaného, podľa ktorej rozpor so zákonom č. 442/2002 Z.z. a č. 656/2004 Z.z. spôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku je nesprávny a to s poukazom na § 40a druhá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu. Pokiaľ žalobca hradil žalovanému preddavky na dodávku vody a elektrickej energie, išlo o plnenia podľa uzatvorených zmlúv. Za žiadnych okolností preto nie je možné tieto nároky považovať za bezdôvodné obohatenie ako sa to snaží podsúvať žalovaný. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené zmluvy, ktorými sa žalobca na rozdiel od žalovaného riadil. Podľa uzatvorených zmlúv bol povinný žalovaný vykonať vyúčtovanie spotreby a preplatok mal vrátiť v dohodnutých lehotách splatnosti po vykonaní tohto vyúčtovania. Nároky uplatnené žalobou preto nie sú premlčané.

21. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, teda v odvolacej replike zaslal podanie zo dňa 22.7.2013, ktoré už bolo pôvodne doručené súdu prvej inštancie dňa 24.7.2013. Následne v ďalšom podaní zo dňa 10.8.2018 uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že ak súd prvej inštancie posúdil časť zmlúv ako absolútne neplatné, tak stále ide o zmluvné plnenie. Riadnym zmluvným plnením v zmysle výkladu súdu prvej inštancie mohlo byť len plnenie vyúčtovania skutočnej spotreby elektrickej energie a vody. Plnenie z neplatnej zmluvy, alebo jej časti nemôže zakladať riadne zmluvné plnenie, ale môže to byť posudzované ako bezdôvodné obohatenie. Údajný preplatok alebo nedoplatok na spotrebe mohol žalobcovi vzniknúť len v rozsahu skutočnej spotreby elektrickej energie a vody. Žalobca len v tomto rozsahu by bol oprávnený uplatniť svoj nárok na vyplatenie preplatku na spotrebe elektrickej energie a vody. Ak však žalobca uhrádzal žalovanému platby, ktoré boli platbami z neplatného zmluvného ustanovenia, tieto nemôžu byť v svojej podstate preplatkami alebo nedoplatkami, ale len bezdôvodným obohatením z neplatnej zmluvy. Pokiaľ súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodnutia určil položku ostatné služby 39 % za neplatnú zmluvnú podmienku, mal v zmysle príslušných právnych predpisov posúdiť aj povahu plnení žalobcu žalovaného na takúto neplatnú položku. Ak takúto položku napriek tomu posúdil ako preplatok, tak túto posúdil v rozpore s vykonanými dôkazmi a súčasne vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie posúdil neplatnosť položky zmluvy ostatné služby 39 % ako absolútne neplatné zmluvné ustanovenie v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nie ako relatívne neplatné ustanovenie, ktorého je potrebné sa dotknutou stranou dovolať. Pokiaľ by uvedená výhrada bola oprávnená, právo žalobcu na domáhanie sa relatívnej neplatnosti zmluvného ustanovenia o cene by bolo premlčané. Súd prvej inštancie neposudzoval či súdom konštatovaná neplatnosť položky ostatné služby 39 % v rámci obsahu právneho úkonu tvorí podstatnú zložku právneho úkonu, a teda či je oddeliteľná. V zásade je akceptované, že ak je neplatná podstatná zložka právneho úkonu, je neplatným právny úkon ako celok, a nielen jeho časť. Žalovaný nekonal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca i žalovaný sú obchodné spoločnosti, podnikateľské subjekty. To že žalobca nemal zabezpečený prístup k elektrickej energii a vode, nebolo vinou žalovaného. Neexistovala povinnosť žalovaného umožniť prístup žalobcu k týmto médiám. Žalovaný v dobrej viere, pre usporiadanie vzťahov so žalobcom pri užívaní zariadení vo vlastníctve žalovaného na dodávku elektrickej energie a vody, uzavrel so žalobcom sporné zmluvy. Pokiaľ žalobca mal k predloženému návrhu výhrady, tak mal dať žalovanému svoje pripomienky k textu zmluvy. Žalobca mal možnosť zmluvu nepodpísať a mohol si zabezpečiť prístup k elektrickej energii a vode z iných zdrojov. Táto skutočnosť ani nebola pre žalobcu nemožná. Ak mal žalobca sám vedomosť o tom, že uzatvára podľa neho neplatnú zmluvu, mal na túto skutočnosť žalovaného upozorniť. Pokiaľ tak neučinil, vedome konal na škodu žalovaného, od ktorého sa domáha plnenia podanou žalobou. Žalovaný zároveň poukázal na mylnú aplikáciu ustanovenia § 264 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobcom.

22. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu, teda v odvolacej duplike, sa vyjadril k podaniu žalovaného zo dňa 22.7.2013, kde opätovne zopakoval svoj postoj uvádzaný v priebehu konania.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

25. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

26. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca si v tomto konaní uplatnil podanou žalobou dňa 13.7.2012 peňažnú pohľadávku 3.838,31 eur ako rozdiel medzi zaplatenými zálohovými platbami a cenou skutočne spotrebovanej elektrickej energie a vody, ktoré označil žalobca ako preplatok a to v prípade elektrickej energie za obdobie 1.4.2009 - 12.1.2010 a v prípade vodného a stočného za obdobie 1.7.2008 - 31.12.2008.

27. Je nesporné, že žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty postupne uzatvorili jednotlivé písomné zmluvy o dodávke, distribúcii a prenose elektrickej energie, resp. vody s odkazom na ustanovenie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čím si jednoznačne zvolil právny režim Obchodného zákonníka. Obchodné záväzkové vzťahy sú v Obchodnom zákonníku upravené na zásade zmluvnej voľnosti vyplývajúcej z autonómie vôle zmluvných strán. Pre tzv. nepomenované zmluvy je charakteristické, že označenie zmluvy, resp. jej názov nie je rozhodujúci, ale vždy rozhoduje obsah samej zmluvy. Niekedy sa pod iným názvom skrýva konkrétny zákonom upravený zmluvný typ, čo vyplýva z toho, že zmluva obsahuje podstatné časti zmluvy tohto typu. Ak však uzavretá zmluva neobsahuje podstatné časti žiadneho zmluvného typu, pôjde o zmluvu inominátnu za predpokladu, že bude dostatočne určený predmet záväzku.

28. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo taktiež sporné, že na základe týchto zmlúv žalovaný zabezpečoval pre žalobcu dodávku elektrickej energie a vody v rozhodnom období, pričom žalobca nedisponoval oprávnením na prevádzkovanie verejnej kanalizácie alebo vodovodu a povolením na podnikanie v energetike podľa osobitných zákonov. Zmluvné strany sa však dohodli na spôsobe výpočtu ceny, podľa ktorej jedna jej časť bola vyčíslená podľa faktúry dodávateľa žalovaného a ďalšia bola definovaná ako „ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie, resp. vody“. Aj sám žalovaný v priebehu konania uvádzal, že v súvislosti so spornou položkou ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku vody, resp. elektrickej energie, jej fakturácia nebola podmienená dodaním žiadnych ďalších služieb. Z uvedeného je tak zrejmé, že v prípade oboch týchto položiek, išlo o cenu elektrickej energie a vody účtovanú pre žalobcu. Keďže však žalovaný nebol v rozhodnom období oprávnený na prevádzkovanie verejnej kanalizácie alebo vodovodu a zároveň nedisponoval povolením na podnikanie v energetike podľa osobitných zákonov, tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie, bol oprávnený účtovať v prípade vodného a stočného podľa § 28 ods. 3 a 6 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách iba rozpočítanú čiastku účtovanú svojim dodávateľom a v prípade elektrickej energie podľa § 4 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, nákupnú cenu bez akéhokoľvek ďalšieho zvýšenia, kde cena za jednotku takto dodanej elektriny musela byť rovnaká ako cena v daňovom doklade vystavenom v súvislosti s dodávkou elektriny.

29. Podľa § 758 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri uzavieraní zmlúv, ktorých stranami sú len osoby majúce sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko na území Slovenskej republiky, uplatnia sa ustanovenia tohto zákona o určení ceny alebo odplaty poskytovanej za plnenie, len pokiaľ toto určenie nie je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi o cenách. Inak vzniká povinnosť platiť cenu alebo odplatu vo výške najviac prípustnej podľa týchto predpisov.

30. Odvolací súd k tomu udáva, že pri posudzovaní platnosti dojednania o cene elektrickej energie, resp. vodného a stočného v zmysle vyššie uvedených zmlúv je nutné vychádzať z citovaného § 758 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri uzatváraní zmlúv, ktorých stranami sú len osoby majúce sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko na území Slovenskej republiky, sú ustanovenia Obchodného zákonníka o určení ceny alebo odplaty poskytovanej za plnenie, len pokiaľ toto určenie nie je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi o cenách. Inak vzniká povinnosť platiť cenu alebo odplatu vo výške najviac prípustnej podľa týchto predpisov. Znamená to, že záväzná cena stanovená týmito predpismi alebo z týchto predpisov vyplývajúca môže byť dohodou účastníkov prekročená len vtedy, ak tieto predpisy takúto možnosť nevylučujú. V prípade, že bude dohodnutá cena vyššia ako cena stanovená alebo maximálne prípustná podľa cenových predpisov, bude neplatné dojednanie o cene, odmene či inom peňažnom plnení v rozsahu, v ktorom odporuje zákonu o cenách. Ide pritom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosť absolútnu. V takomto prípade vznikne povinnosť zaplatiť cenu, odmenu či iné peňažné plnenie vo výške najviac prípustnej podľa cenových predpisov.

31. Preto podľa odvolacieho súdu je ďalšia polemika žalovaného o prípadnej absolútnej neplatnosti sporných zmlúv ako celku, resp. relatívnej neplatnosti podľa § 40a druhá veta Občianskeho zákonníka a s tým spojená možnosť účinne sa domáhať relatívnej neplatnosti iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá podľa žalovaného márne uplynula, bez právneho významu. Na posudzovaný prípad sa vzťahuje práve ustanovenie § 758 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže strany sporu sú tuzemské právnické osoby a citované ustanovenie je lex specialis k Občianskemu zákonníku, pričom vylučuje v danom prípade použitie všeobecného ustanovenia § 40a ods. 1 Občianskeho zákonníka na obchodnoprávne vzťahy strán sporu.

32. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že ak by sa žalobca nemal nejakým spôsobom finančne podieľať na údržbe a zabezpečení prevádzky technologických zariadení, tak žalovaný by zmluvu so žalobcom neuzavrel, súd poukazuje na § 49a poslednú vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého omyl v pohnútke, nerobí právny úkon neplatným. Správne tak uviedol žalobca, že vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku platnosti právneho úkonu.

33. K ďalšej námietke žalovaného, že súd neposudzoval komplexne uzavreté zmluvy medzi stranami sporu a neprihliadal na účel v nich vyjadrený a to dodávku a spôsob vyúčtovania elektrickej energie a vody prostredníctvom technologických zariadení prevádzkovaných žalovaným, odvolací súd uvádza, že strany síce uzavreli tzv. nepomenované zmluvy a žalovaný ak by aj sledoval v prípade položky ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie, resp. vody účtovať náhradu nákladov za užívanie, resp. opotrebovanie technologických zariadení, prostredníctvom ktorých malo dochádzať k dodávke elektrickej energie a vody pre žalobcu, takáto dohoda odhliadnuc, že by nešlo o dohodu v časti ceny elektrickej energie a vody, ktorá nad sumu stanovenou osobitným predpisom je neplatná, by bola neplatná v tejto časti pre jej neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Sporné zmluvy presne nešpecifikovali o aké technologické zariadenia prevádzkované žalovaným sa malo jednať, resp. o aké konkrétne služby v daných prípadoch išlo. Napokon aj sám žalovaný vylúčil, že medzi stranami boli uzatvorené nájomné zmluvy, na základe ktorých by bol oprávnený takúto „službu“ vo výške 39 % z fakturovanej sumy pre žalobcu účtovať. Žalovaný pritom bol sám odberateľom elektrickej energie a vody od svojich dodávateľov, takže bol to primárne on, kto musel využívať tieto technologické zariadenia, bez ktorých by mu dodávky vody a elektrickej energie neboli zabezpečené.

34. Odvolací súd poukazuje, že sankcia neplatnosti právneho úkonu sa v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný - a tým neurčitý - je jeho vecný obsah (vrátane predmetu dohôd), pričom neurčitosť tohto obsahu nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových pravidiel podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný; nestačí, ak je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je objektívne zistiteľné z jej textu. Výkladom pritom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním totiž prejavy vôle dopĺňať.

35. V prípade námietky žalovaného, že neplatnosťou dojednania položky ostatné služby 39 % z fakturovanej sumy za dodávku elektrickej energie, resp. vody nevzniká žalobcovi nárok na vrátenie preplatku ale na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto výške, odvolací súd udáva, že právo na plnenie vyplýva zo žalobcom tvrdeného relatívneho právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý môže byť založený na rozličných právnych dôvodoch (zmluva, zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie, iná právna skutočnosť). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je lebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

36. Žalovaný sám v konaní potvrdil, že žalobcovi za rozhodné obdobie vznikol preplatok na vodnom a stočnom. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie najmä zo znaleckého posudku je zrejmé, že suma zálohových platieb, ktoré poskytol žalobca pre žalovaného prevyšuje sumu, ktorú bol žalovaný oprávnený od žalobcu žiadať. Táto suma podľa odvolacieho súdu tak predstavuje nárok na vrátenie zmluvného preplatku, resp. aj bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, plnením z neplatného dojednania ceny nad prípustnú výšku podľa cenových predpisov. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalovanému 3.838,31 eur bez ohľadu, že žalobca v žalobe uvádza, že mu vznikol „preplatok“ a súd prvej inštancie výslovne neuviedol, že v danom prípade mohlo ísť aj o bezdôvodné obohatenie, ktorého použitie na prejednávanú vec žiadal aplikovať práve žalovaný, keďže uvedené nie je spôsobilé privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

37. Odvolací súd udáva, že v zmysle predmetných zmlúv sa strany dohodli na platobných a fakturačných podmienkach tak, že žalobca sa zaviazal uhrádzať žalovanému mesačné zálohové platby, ktoré následne mali podliehať vyúčtovaniu žalovaného v štvrťročných intervaloch. Zálohové platby tak žalobca uhrádzal podľa zálohových faktúr vystavených žalovaným na základe odhadu, ktorý vychádzal z výšky platieb za plnenia z predchádzajúceho obdobia. Keďže zálohy podliehajú zúčtovaniu, až po skončení zúčtovacieho obdobia je zrejmé aká suma zodpovedá skutočnej spotrebe a či vznikol prípadný nedoplatok, resp. preplatok na dodávke elektrickej energie a vody, keďže až na základe vyúčtovania je zrejmá skutočná spotreba. Uvedené rovnako platí aj pre prípad, že zálohové platby prevýšia skutočnú spotrebu, resp. cenu, ktorú bol žalobca v zmysle zmlúv a osobitných právnych predpisov povinný uhradiť žalovanému a to bez ohľadu či ide o tzv. preplatok na zmluvné plnenie, resp. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe neplatného zmluvného ustanovenia, keďže ide o kladnú alebo zápornú položku, kde nie je možné určiť, či zmluvne dohodnuté zálohové platby poukázané žalobcom pre žalovaného budú zúčtované na zmluvné plnenie, resp. na plnenie z bezdôvodného obohatenia. Až z vykonaného vyúčtovania vyplýva, či nastal nedoplatok, resp. preplatok a od uvedeného okamihu začína plynúť 4 ročná všeobecná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, v ktorej sa môže žalobca úspešne domáhať plnenia, ktoré je žalovaný povinný vrátiť a to bez ohľadu, že by v danom prípade išlo o klasický zmluvný preplatok alebo vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, plnením z neplatného právneho úkonu, keďže až vyúčtovaním je zrejmé, či k nemu vôbec mohlo dôjsť. Keďže žalobca uplatnil nárok na vrátenie vodného a stočného za II. polrok 2008, teda za obdobie 1.7.2008 - do 31.12.2008, ktoré malo byť v zmysle zmluvných dojednaní strán sporu vyúčtované najskôr 30.9.2008 a nárok na vrátenie úhrad za elektrickú energiu za obdobie od 1.4.2009 - do 12.1.2010, ktoré mali byť v zmysle zmluvných dojednaní strán sporu vyúčtované najskôr 30.6.2009, nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, ktorý predstavuje rozdiel medzi zaplatenými zálohovými platbami žalobcu a cenou skutočne spotrebovanej elektrickej energie a vody, ktorú bol žalovaný oprávnený žalobcovi účtovať. Premlčacia doba by uplynula v prípade vodného a stočného až dňom 30.9.2012 a v prípade elektrickej energie až dňom 30.6.2013. Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 13.7.2012. Preto nemožno nárok žalobcu vyhodnotiť ako premlčaný.

38. V prípade obchodných zvyklostí na ktoré sa odvoláva žalovaný, odvolací súd uvádza, že podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka, musí ísť o obchodné zvyklosti, ktoré v príslušnom obchodnom

odvetví musia byť zachovávané všeobecne a nesmú byť v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Všeobecnosť zachovávania obchodných zvyklostí treba chápať tak, že musí ísť o zachovávanie celoštátne; len miestna akceptácia nestačí. Zákaz rozporu so zákonom treba vykladať tak, že obchodné zvyklosti nesmú byť v rozpore ani s kogentnými, ani s dispozitívnymi ustanoveniami zákona. Obe uvedené charakteristiky musia byť dané súčasne. Dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť existuje, aký je jej obsah, a že sa v príslušnom obchodnom odvetví všeobecne zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva, teda žalovaného.

39. Odvolací súd ďalej poukazuje, že je zjavné, že strany sporu uzavreli zmluvy zo dňa 1.5.2008, dňa 1.4.2009 a dňa 2.10.2009 s úmyslom zabezpečovať svoje hospodárske ciele a potreby. Ich správanie, ako aj výkon práv a povinností z toho plynúcich tak nemožno považovať, iba so všeobecným odkazom, za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku.

40. Odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobcovi aj uplatnené zákonné úroky z omeškania a to odo dňa nasledujúceho po vyúčtovaní spotreby elektrickej energie a vody zo dňa 9.2.2010 do zaplatenia, teda po tom, čo žalobca vyzval žalovaného na vrátenie poskytnutého plnenia, keďže najneskôr od tohto okamihu bola zrejmá výška pohľadávky žalobcu voči žalovanému na základe vykonaného vyúčtovania. V tom čase zároveň už bol ukončený zmluvný vzťah medzi stranami zo sporných zmlúv jednostranným právnym úkonom žalovaného voči žalobcovi, ktorý strany nenamietali.

41. Odvolací súd považuje taktiež za správny postup súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, ktorú súd prvej inštancie ako nedôvodnú zamietol, keďže mal v konaní za preukázané, že žalobcovi voči žalovanému v posudzovanom období zo vzťahov založených spornými zmluvami zo dňa 1.5.2008, dňa 1.4.2009 a dňa 2.10.2009 vznikol nárok na zaplatenie žalobou uplatneného nároku, teda žalovanému nevznikli žiadne nedoplatky z predmetných zmluvných vzťahov voči žalobcovi.

42. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výroky rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.

43. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).