Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-147-2017.pdf
PDF · 155.45 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/147/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: X. K., nar. XX.X.XXXX, adresa O. Z. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Ondrej Bartošovič, so sídlom Šaľa, Pázmáňa 2020/30, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Bratislava, Žellova 2, IČO: 30 796 482, o náhradu nemajetkovej ujmy 1.000,- Eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 25C/264/2011-348 zo dňa 19.1.2017, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobkyne zamietol a výrokom II. o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100%.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 48 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 122 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti, pretože v dôsledku jeho konania mala utrpieť psychickú ujmu. Tvrdeným neoprávneným zásahom, ktorým mala byť privodená ujma na chránených právach žalobkyne malo byť nevykonanie pitvy jej nebohej matky Y. Q., zomr. XX.X.XXXX, falšovanie pitevného protokolu a príčin jej úmrtia, skutočnosť, že žalobkyňa má podozrenie, že pred úmrtím mala nebohá dieru v lebečnej kosti, čo má svedčiť o cudzom zavinení, v dôsledku ktorého konania žalovaného bolo zastavené trestné stíhanie voči neznámej osobe, ktorá privodila úmyselným konaním jej nebohej matke smrť.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že matka žalobkyne Y. Q., nar. XX.X.XXXX zomrela na oddelení Klinickej onkológie Fakultnej nemocnice J. A. Reimana v Prešove dňa XX.X.XXXX o 15:20 hod. Po uplynutí stanovenej doby dvoch hodín od úmrtia bola prevezená do nemocničnej chladiacej miestnosti pohrebnou službou, telo nebohej od prevozu do výkonu obhliadky ošetrujúcim lekárom bolo uložené v hygienickom vaku v polohe na chrbte. Pracovník pohrebnej služby po uložení nebohej vykonal evidenciu do Knihy príjmu nebohých, kde bola nebohá zaevidovaná pod č. 9 a zároveň v uzavretej obálke uložil príslušnú dokumentáciu do schránky umiestnenej vo vstupnej časti chladiaceho boxu. Dňa 14.4.2008 sanitár pracoviska v súlade so smernicou úradu č. 35/2/2005 upravujúcou postup pri manipulácii s mŕtvym telom skontroloval dokumentáciu dodanú s telom nebohej, uloženie a označenie tela a z dôvodu, že tu nezistil žiaden rozpor, vykonal evidenciu nebohej zápisom
do Žurnálnej knihy zomrelých priradením poradového čísla. Dňa 14.4.2008 prehliadajúci lekár úradu MUDr. W. K. vykonal prehliadku tela nebohej a vzhľadom k tomu, že L. Q. bola onkologickou pacientkou s verifikovaným zhubným nádorovým ochorením, nebola nariadená pitva a bol povolený pohreb nebohej po 48 hodinách spopolnením. Dňa 14.4.2008 po príchode a na žiadosť pozostalých nebohej bola vykonaná zmena rozhodnutia prehliadajúceho lekára ohľadne pitvy, ktorá bola i vykonaná s tým, že nebohá bola zaevidovaná do Knihy pitvaných pod č. P-205/08, pitva bola vykonaná dňa 15.4.2008 do 9:30 hod MUDr. Y. W. a MUDr. W. K.. Pri pitve nebol zistený nesúlad, bola potvrdená pôvodná klinická diagnóza, neboli zistené žiadne známky násilia, ani cudzieho zavinenia. Po vykonaní pitvy bolo sanitárom telo nebohej uložené do chladiacej miestnosti, odkiaľ bolo dňa 15.4.2008 vydané a odovzdané pohrebnej službe na základe splnomocnenia spolu s listami o prehliadke mŕtveho. Listinné doklady nachádzajúce sa v spisovom materiáli v konaní č.k. 21C/26/2011 vyššie uvádzané skutočnosti potvrdzujú, súčasne aj uznesenie ORPZ Prešov ČVS : ORP-680/1-OVK-PO-2008 zo dňa 19.12.2008 nepotvrdilo žiadne cudzie zavinenie, ani žiadne známky násilia u nebohej pri jej úmrtí.
4. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že žalovaný zasiahol tvrdeným spôsobom do jej osobnostných práv, pretože žalobkyňa svoj nárok preukazovala výlučne svojimi tvrdeniami a domnienkami. Na druhej strane listinné dôkazy len potvrdzovali, že pitva nebohého tela jej matky Y. Q. vykonaná dňa 15.4.2008 bola, a to na žiadosť príbuzných. Skutočnosť, že nebohá matka žalobkyne ešte pred jej smrťou mala akúsi „dieru“ v lebke, nebola potvrdená ani obhliadajúcim lekárom, ani pitvajúcimi lekármi, ani v trestnom konaní ORPZ Prešov č. ORP-680/1-OVK-PO-2008. Súd poukázal na to, že je zvláštne, že žalobkyňa po zistení uvádzanej „diery“ v lebečnej kosti nebohej počas jej života ani bezprostredne po jej smrti toto žiadnym spôsobom neriešila a nechala to bez povšimnutia, dokonca telo nebohej nechala spopolniť. Žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že pitva tela jej nebohej matky vykonaná nebola, resp. by nebola vykonaná v súlade s § 48 Zák. č. 581/2004 Z.z., ani že by bol sfalšovaný pitevný protokol a príčiny diagnózy úmrtia, ani dôkazy, ktorými mali byť porušené jej osobnostné práva, ktoré dokonca ani riadne nešpecifikovala. Pretože nebolo preukázané, že by žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne tým, že by nevykonal pitvu jej nebohej matky, že by sfalšoval pitevný protokol, sfalšoval diagnózy a príčiny úmrtia, ani že by „nejaká“ osoba vykonala „dieru“ do lebečnej kosti matky žalobkyne počas jej života, v dôsledku čoho v príčinnej súvislosti by tak mohlo dôjsť k porušeniu alebo ohrozeniu práv žalobkyne na jej zdraví v dôsledku psychickej ujmy, súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol a požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy jej nepriznal, pretože taktiež nemal za preukázané, že by v značnej miere došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti. Ďalej súd uviedol, že dokazovanie zabezpečením knihy pitvaných od č. 89/08 po 205/08 a knihy ohliadaných patológom ktoré navrhovala žalobkyňa nevykonal, nakoľko zabezpečenie týchto listín nemá vplyv na výsledok sporu.
5. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že matka žalobkyne zomrela 13.4.2008. Žaloba bola na súd podaná osobne žalobkyňou dňa 14.4.2011. Žalobkyňa mala podať žalobu do 3 rokov od smrti svojej matky t.j. do 13.4.2011, čo bol posledný deň lehoty v ktorej si mohla uplatniť právo. Po tomto termíne mohol vzniesť žalovaný námietku premlčania, čo aj učinil a vzhľadom na to pre námietku premlčania súd žalobu zamietol.
6. Súd tiež uviedol, že vychádzal aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/98/2012, ktorý riešil identickú vec, pričom ako žalobkyňa vystupovala Ing. T. Z., ktorá je sestrou žalobkyne.
7. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní, mu priznal nárok na náhradu 100% trov konania.
8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v celom rozsahu odvolanie. Dôvodila vadami konania, ktorých sa dopustil prvoinštančný súd, keď mala za to, že došlo k diskriminácii jej osoby počas jej hospitalizácie a tiež súd prvej inštancie vo veci nesprávne rozhodol. Uviedla, že k zmeškaniu lehoty na podanie žaloby nedošlo. Žaloba bola podaná dňa 14.4.2011, preto ak pitva mala byť vykonaná dňa 15.4.2008, potom bola žaloba podaná včas v rámci 3-ročnej premlčacej lehoty. Súd teda premlčane nesprávne posúdil. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v priebehu konania predložila listinný dôkaz - List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí vystavený na meno Y. Q., ktorý má preukazovať vážne porušenie zákona o povinnej obhliadke tela Y. Q., zomrelej v nemocnici. Telo pacientky musí zotrvať na izbe dve hodiny, musí byť k nej prizvaný obhliadajúci lekár, ktorý ako jediný skonštatuje smrť, zaznamená
úmrtie a ich príčiny do tlačiva LOPMŠHU s časovým odstupom 2 hodiny po úmrtí, podpíše štyri originály modrým perom a potom zabezpečí prevoz tela pacienta na druh pitvy, podľa odporúčania obhliadajúceho lekára. Na porovnanie žalobkyňa predložila originál LOPMŠHU iného pacienta zomrelého v noci v nemocnici. V rozsudku absentuje, ako sa súd vysporiadal so zistením, že žalovaný v tejto veci ohľadne povinnej obhliadky tela klame a zavádza súd. Pokiaľ ide o konania sp. zn. 21C/26/2011 na OS Bratislava III a sp. zn. 4Co/98/2012 na KS Bratislava, tieto sa netýkajú žalobkyne, preto sú pre toto konanie irelevantné. Súdny spor sp. zn. 38C/47/2009 na OS Prešov a sp. zn. 16Co/59/2011 na KS Prešov, vyvolala žalobkyňa. Žalovaný odmietol vydať protokolárne biologické vzorky za účelom vykonania testov DNA. Ak by ich vlastnil, tak by ich vydal na testy DNA. Pretože ich nikdy nevlastnil, keďže matku žalobkyne nikdy nepitval, tak nemal čo vydať. Žalovaný nepredložil k súdnym konaniam originálne knihy pitvaných, zomrelých a chladených, ani žiadne iné originály listín, ktoré by dokazovali vykonanie pitvy. Tvrdenia žalobcu sú tak postavené iba na domnienkach súdu, čo je vážna vada konania. Podľa žalobkyne sa klamstvom o údajnom „nezistení prerazenej lebky“, žalovaný sám usvedčil z podvodu. Prerazenú lebku, ktorú dcéry objavili na hlave matky počas hospitalizácie dňa 13.4.2008 videli: 1. X. K., 2. Ing. T. Z., 3. Ing. B. Z., 4. p. G., zo M., pacientka onkologického oddelenia a 5. zdravotná sestra onkologického oddelenia, ktorú kvôli tomu privolali k matke. Súd môže navrhnúť vypočutie týchto osôb ako svedkov. Žalovaný ďalej zatajil, že oddelenie patológie bolo dňa 14.4.2008 obomi dcérami nebohej požiadané o vykonanie súdnoznaleckej pitvy tela ich matky, nie klasickej patologickej pitvy. Okrem toho na pietnej rozlúčke s nebohou v Bratislavskom krematóriu boli okrem pozostalých aj iní, nestranní hostia a každý, kto sa išiel s nebohou rozlúčiť potvrdí súdu, že nebohá nemala dňa 17.4.2008 žiadne náznaky po zošití kože na hlave, takže súd nemá žiadny objektívny dôvod veriť žalovanému, že pri údajnej pitve nezistil žiadnu ranu na hlave a že jej tvár bola počas pitvy súmerná, bez známok poranenia. Dôkazom je fotografia Y. Q.. Rozmery tela ním pitvanej údajnej Y. Q. sú väčšej výšky, väčšej váhy a telo je o rok staršie. Popis jednotlivých orgánov už viackrát zásadne zmenil, zatiaľ existujú dva rozdielne pitevné protokoly k tej istej mŕtvole údajne matky žalobkyne, čo je rarita. To poukazuje na pochybné praktiky žalovaného a tieto praktiky by mal súd pomenovať v rozsudku. Žalobkyňa uviedla, že okrem celoživotnej traumy, má celý prípad okolo zohavenia a následného falšovania príčin smrti jej matky, ktorého sa dopustil žalovaný, na jej doterajší život veľmi vážne dôsledky. V máji 2017 žalobkyni diagnostikovali zhubné onkologické ochorenie a v júni 2017 sa podrobila operácii v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, doposiaľ podstupuje liečbu tohto rakovinového ochorenia. Za tento jej zdravotný stav môže tiež žalovaný a preto si od neho uplatňuje nemajetkovú ujmu v peniazoch. Na základe vlastnej skúsenosti so zhubným nádorom a jeho liečbou žalobkyňa nadobudla ďalšie dôkazy, ktoré by mala mať možnosť súdom odprezentovať na pojednávaní. Nové dôkazy prinesú nové svetlo do objasnenia a celého prípadu a predurčujú úspešnosť žalobkyne v tomto spore.
9. Ďalej žalobkyňa namietala, že v čase od 16.1.2017 do 23.2.2017 bola hospitalizovaná z dôvodu rádioterapie, a preto sa nemohla osobne zúčastniť na poslednom pojednávaní konanom dňa 19.1.2017. Svoju účasť riadne ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania. Súd konal vo veci počas hospitalizácie žalobkyne a vyhlásil rozsudok v prospech žalovaného. Tým bol porušený princíp rovnosti strán pred súdom, čo je ďalší dôvod na zmenu výroku rozsudku a nutnosť zrušiť dotknutý rozsudok celkom. Nový právny zástupca žalobkyne, ktorého jej pridelilo Centrum právnej pomoci, s vedomím, že sa konanie odročí, nestihol ísť nahliadnuť do spisu na súde a nemohol si kvôli hospitalizácii vyzdvihnúť od žalobkyne nové dôkazy, ktoré bolo nutné odprezentovať na pojednávaní. Napriek tomu poukázal na rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/119/2011, kde sa uvádza obrovské množstvo pochybení nemocnice počas hospitalizácie matky žalobkyne, na čo žalobkyňa upozornila žalovaného podaním zo dňa 19.3.2009. Žalovaný vyhotovil previerku, v ktorej žalobkyňu oklamal, že žiadne pochybenie nezistil ani v nemocnici, ani na svojom pracovisku patológie v Prešove. Ale súd zistil pochybenia, čo len dokazuje, že žalovaný sústavne klame aj žalobkyňu aj súdy, čo by mal terajší súd zohľadniť vo svojom rozhodnutí. Prvostupňový súd od podania žaloby dňa 14.4.2011 pojednával len jedenkrát v prítomnosti žalobkyne, pričom na pojednávaní dňa 1.10.2015 sa nedostavil žalovaný, pojednávanie bolo odročené; na pojednávanie dňa 19.11.2015 sa nedostavila žalobkyňa, pojednávalo sa; na pojednávaní dňa 26.1.2016 boli prítomné obe strany, pojednávalo sa, ale len účelovo v prospech žalovaného, na pojednávanie dňa 18.8.2016 sa nedostavil žalovaný, pojednávanie bolo odročené; pojednávanie dňa 19.1.2017 bolo vykonané napriek hospitalizácii žalobkyne a vydaný rozsudok. Na jedinom pojednávaní dňa 26.1.2016 sudca veľmi rýchlo prerušil dokazovanie žalobkyne, odmietol prijať seriózne dôkazy proti žalovanému, čo je v zápisnici zaznamenané tak, že „Sudca vyzval žalobkyňu, aby v ďalšom štádiu konania nehovorila o prípadných formálnych pochybeniach žalovaného, ale o zavinení žalovaného na smrti svojej matky.“ Súd požiadavke o predloženie originálov kníh z patológie nevyhovel a žiadne
listinné, dôveryhodné podklady ani k tomuto súdnemu sporu žalovaný ani raz nepredložil. Podľa žalobkyne konanie súdu aj v tomto súdnom spore spôsobilo vady konania a má za následok marenie spravodlivosti, rovnako ako tomu bolo v konaní sp. zn. 38C/47/2009 na Okresnom súde Prešov. Konanie vo veci a rýchle vyhlásenie rozsudku, počas neprítomnosti žalobkyne v čase jej hospitalizácie na onkologickom oddelení, považuje žalobkyňa za diskrimináciu jej osoby. Súd odmietol prijať predkladané dôkazy, odmietol navrhnuté dokazovania a tiež nepredvolal žiadnych navrhovaných svedkov.
10. Vzhľadom na uvedené mala žalobkyňa za to, že súd nesprávnym procesným postupom žalujúcej strane znemožnil, aby pred súdom uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; nie svojou vinou si žalobkyňa nemohla uplatniť svoje práva v konaní pred súdom; dôkazy, ktoré boli navrhnuté, súd prvej inštancie nevykonal; premlčacia lehota neuplynula. Žalobkyňa preto žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobkyni prizná nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,- Eur a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania, prípadne, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
11. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a nárok žalobkyne neuznáva. Poukázal na to, že predmet tohto súdneho konania je totožný s predmetom súdneho konania, ktoré bolo na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 21C/26/2011 ukončené rozsudkom zo dňa 25.11.2011 o zamietnutí žaloby, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4Co/98/2012 zo dňa 29.1.2014, na čo poukázal vo svojom rozsudku aj Okresný súd Galanta. Predmetom uvedeného konania bol návrh sestry žalobkyne Ing. T. Z. totožný s návrhom žalobkyne v tomto konaní. vzhľadom na to, že o skutku, a to nevykonania pitvy nebohej matky žalobkyne žalovaným a sfalšovania pitevného protokolu a diagnózy úmrtia, bolo už právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní iniciovanom sestrou žalobkyne, žalovaný je toho názoru, že predchádzajúci spor o náhradu nemajetkovej ujmy sestry žalobkyne vzhľadom na totožné skutkové vymedzenie, predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej, a preto o tomto skutku súd nemôže ďalej konať. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje na súdne konanie o vydanie biologického materiálu jej nebohej matky, vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 38C/47/2009. Žalovaný považuje tvrdenia žalobkyne v tejto časti pre toto súdne konanie za irelevantné, keďže ide o konanie s iným predmetom, ktoré už bolo právoplatne skončené. K tvrdeniu žalobkyne, že po smrti ich nebohej matky spolu so sestrou požiadali žalovaného o vykonanie súdnoznaleckej pitvy tela ich matky, žalovaný uviedol, že nevykonáva súdnoznaleckú, resp. súdnu pitvu. Takúto pitvu môže nariadiť len prokurátor alebo policajt v zmysle Trestného poriadku a túto pitvu potom vykonáva znalec. K tvrdeniu žalobkyne, že v konaní pred Okresným súdom Galanta bol porušený princíp rovnosti strán konať pred súdom a že bola diskriminovaná, žalovaný uviedol, že súd môže pojednávať aj v neprítomnosti účastníka sporu. Súd neviedol súdne konanie v rozpore s princípom rovnosti strán, prítomným stranám dal vždy rovnakú možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a tvrdeniam protistrany s cieľom rozhodnúť o spore bez zbytočných prieťahov a neprimeraného zaťažovania strán v konaní. Spôsob vedenia pojednávaní je zachytený v príslušných zápisniciach. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ani nepredložila žiadne nové dôkazy, ktorými by preukázala existenciu nezákonného zásahu žalovaného do jej práva na ochranu osobnosti. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
12. Ďalšie písomné podania strany v odvolacom konaní nepodali. 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobkyne o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000,- Eur titulom neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne, predovšetkým do práva na ochranu jej zdravia, keď žalovaná mala utrpieť psychickú ujmu tým, že v skutočnosti žalovaný nevykonal pitvu jej nebohej matky, sfalšoval pitevný protokol a diagnózy jej úmrtia, lebo jej matka mala pred svojím úmrtím dieru v lebečnej kosti, čo má svedčať o cudzom zavinení, ktoré sa v trestnom konaní vinou žalovaného, vzhľadom na sfalšovanie pitevného protokolu nepodarilo preukázať; keď súd žalobu žalobkyne zamietol pre neunesenie dôkazného bremena, lebo sa jej nepodarilo preukázať, že k tvrdenému neoprávnenému zásahu došlo, nakoľko žalobkyňa svoj nárok preukazovala len svojimi tvrdeniami a domnienkami, pričom predložené listinné dôkazy preukazujú opak, ďalej z dôvodu, že nárok žalobkyne je premlčaný, tiež s poukazom na skutočnosť, že v identickej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava III., v ktorej ako žalobca vystupovala sestra žalobkyne, súd rovnako uplatnený žalobný nárok zamietol.
15. V prvom rade žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd jej svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že v čase konania posledného pojednávania dňa 19.1.2017, na ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, bola žalobkyňa hospitalizovaná, pričom svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania, súd však napriek tomu konal a vyhlásil rozsudok v prospech žalovaného. Právny zástupca žalobkyne pridelený jej Centrom právnej pomoci, sa mal domnievať, že konanie bude odročené, preto nestihol nahliadnuť do spisu, ani si vyzdvihnúť od žalobkyne nové dôkazy, ktoré chcela odprezentovať na pojednávaní.
16. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny zástupca žalobkyne Mgr. T. Z., ktorý bol žalobkyni pridelený rozhodnutím Centra právnej pomoci, uzavrel so žalobkyňou dohodu o plnomocenstve dňa 5.10.2016. Odvtedy mal teda do pojednávania konaného dňa 19.1.2017 dostatočný časový priestor na to, aby sa s predmetnou právnou vecou podrobne oboznámil. Predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 19.1.2017 mu bolo doručené už dňa 21.10.2016., t. j. v predstihu troch mesiacov. Právny zástupca žalobkyne, využil aj právo nazrieť do súdneho spisu, a to dňa 9.1.2017, čo vyvracia opačné tvrdenie žalobkyne, že do spisu nahliadnuť nestihol. Dňa 15.1.2017 doručil právny zástupca žalobkyne súdu žiadosť o odročenie pojednávania, z dôvodu hospitalizácie žalobkyne, ktorá trvá na svojej účasti na pojednávaní, k čomu pripojil príslušné lekárske potvrdenia. Požiadal tiež, aby v prípade, že súd nebude považovať uvedený dôvod pre odročenie pojednávania za dôležitý, bola mu táto skutočnosť na uvedenú e-mailovú adresu oznámená. Súd dňa 17.1.2017 právnemu zástupcovi žalobkyne na uvedený e-mail oznámil, že predmetné pojednávanie sa dňa 19.1.2017 uskutoční, nakoľko žalobkyňa bola v konaní riadne vypočutá dňa 26.1.2016 a posledné pojednávanie bolo odročené len z dôvodu, že nemala právneho zástupcu, preto podľa súdu nie je dôvod, aby bola prítomná na pojednávaní. E-mailom zo dňa 17.1.2017 právny zástupca žalobkyne súdu oznámil, že oznámenie o tom, že pojednávanie sa uskutoční, berie na vedomie. Z toho vyplýva, že právny zástupca sa nemohol domnievať, ako tvrdí žalobkyňa, že pojednávanie bude odročené.
17. V zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
18. Podľa § 183 ods. 2 veta druhá CSP, od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.
19. V zmysle právnej úpravy odročenia pojednávania upravenej v § 183 CSP, možno súdne pojednávanie odročiť len výnimočne, za splnenia prísnych, zákonom stanovených podmienok. Cieľom právnej úpravy je, aby súd vo veci rozhodol rýchlo, hospodárne a v konaní nedochádzalo k zbytočným obštrukciám. Odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany sporu, alebo jej zástupcu, avšak aj v takom prípade platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t.
j. ak strana sporu alebo jej zástupca sa z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň musí byť kumulatívne splnená aj druhá podmienka, že od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Nepriaznivý zdravotný stav strany sporu a jej hospitalizácia v zásade je, v prípade, ak táto strana nie je zastúpená advokátom, dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania s tým, že následne na ďalšom pojednávania sa už od nej bude vyžadovať, aby sa dala zastúpiť inou osobou, inak odročenie ďalšieho pojednávania z dôvodu jej zdravotného stavu nie je možné. Predovšetkým však zákon v ust. § 183 ods. 1 a 2 CSP vytvára konštrukciu, podľa ktorej, ak je strana v spore zastúpená advokátom, jej nepriaznivý zdravotný stav v zásade dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania nie je. V danom prípade preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ pojednávanie dňa 19.1.2017 neodročil, ale vykonal ho v neprítomnosti žalobkyne, za prítomnosti jej právneho zástupcu, pričom právneho zástupcu žalobkyne vopred o tom, že pojednávanie sa bude konať, včas informoval a tento vzal skutočnosť, že pojednávanie sa bude konať na vedomie. Ďalej podľa obsahu spisu mal právny zástupca žalobkyne od prevzatia právnej veci dostatočný časový priestor na to, aby s vecou podrobne oboznámil, žalobkyňu kontaktoval ešte pred jej hospitalizáciou, prípadne aj v jej priebehu a zabezpečil si od nej prípadné pokyny, ako má vo veci a na pojednávaní postupovať a zistiť si, či žalobkyňa má prípadne ešte nejaké návrhy na doplnenie dokazovania. Vo veci bol pritom dôkaz výsluchom žalobkyne vykonaný ešte na pojednávaní dňa 26.1.2016. Na poslednom pojednávaní dňa 19.1.2017 právny zástupca žalobkyne nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, nenavrhoval ani opätovný výsluch žalobkyne, ako ani vykonanie žiadnych iných nových dôkazov, ktoré by žalobkyňa v konaní chcela ešte vykonávať. Prvoinštančný súd teda postupoval procesne správne, pokiaľ vec dňa 19.1.2017 v neprítomnosti žalobkyne prejednal a rozhodol a k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces tým nedošlo. Pretože súd postupoval v súlade s procesnou normou, nemohlo tým dôjsť k diskriminácii žalobkyne, ani k porušeniu princípu rovnosti sporových strán.
20. Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil za nedôvodný, odvolací súd s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a obsah preskúmavaného rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu pre preukázanie skutočností právne rozhodných pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a vec aj správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie výstižne a v relevantnom vyčerpávajúco odôvodnil.
21. Predovšetkým z výsledkov vykonaného dokazovanie nevyplýva skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že žalovaný pitvu jej matky nevykonal a pitevné záznamy a diagnózy sfalšoval. Skutočnosť, že matka žalobkyne bola pitvaná preukazuje predovšetkým pitevný protokol o vykonaní pitvy dňa 15.4.2008 podpísaný pitvajúcimi lekármi MUDr. Y. W. a MUDr. W. K., pričom MUDr. W. aj v trestnom konaní ČVS: ORP-680/1-OVK-PO-2008 vypovedala jednoznačne, že pitvu matky žalobkyne vykonala. Ďalej skutočnosť, že telo matky bolo po jej úmrtí v nemocnici prehliadnuté a pitvané, potvrdzuje List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí zo dňa 15.4.2008, z ktorého vyplýva, že prehliadku tela a pitvu nebohej vykonal prehliadajúci lekár a patológ MUDr. W. K. (keď ošetrujúcou lekárkou nebohej bola MUDr. V. Y.), pričom pitva bola vykonaná dňa 15.4.2008. Námietka žalobkyne, že predmetné vyplnené tlačivo vydala spoločnosť Expres Print Prešov, ktorá podľa nepreukázaného tvrdenia žalobkyne, nemala mať oprávnenie tlačiť štátne štatistické tlačivá neobstojí, pretože pre daný prípad je podstatné, že jednak predmetné tlačivo obsahuje identické náležitosti, ako tlačivo predložené žalobkyňou, ktoré má byť podľa nej správne a tiež že pre posúdenie uplatneného nároku žalobkyne sú podstatné údaje, ktoré sú v tomto tlačive uvedené a potvrdené príslušnými lekármi. Pre danú vec teda nie je rozhodujúce, kto dané tlačivo vytlačil, pokiaľ obsahuje všetky požadované údaje. O spôsobilosti predmetného tlačiva dokladovať skutočnosti, ktoré sú v ňom uvedené, svedčí aj skutočnosť, že vyplnené tlačivo bolo potvrdené a teda aj prijaté Matričným úradom Mesta Prešov. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie prípadných formálnych pochybení Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou a skúmanie správnosti jeho jednotlivých postupov, ako žalobkyni správne naznačil už prvoinštančný súd. Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne, ktorá tvrdí, že žalovaný mal sfalšovať pitevný protokol jej matky tým, že jej matku v skutočnosti nepitval a uviedol do pitevného protokolu nesprávne diagnózy, čo znemožnilo, aby v trestnom konaní bol odhalený páchateľ, ktorý mal jej matku násilne usmrtiť počas jej hospitalizácie, čím v konečnom dôsledku mala žalobkyňa utrpieť zásah do jej osobnostných práv. Preto aj prvoinštančný súd na svojom pojednávaní vyzýval žalobkyňu, aby uvádzala predovšetkým skutočnosti pre túto vec relevantné a neriešila také formálne pochybenia žalovaného, ktoré pre preukázanie jej nároku nie sú podstatné.
22. Pokiaľ ide o skutočnosti namietané žalobkyňou, že rozmery tela jej matky sú v pitevnom protokole uvedené nesprávne, tiež že bol uvedený o rok vyšší vek 83 rokov namiesto 82, že popis jej orgánov sa menil a existujú dva rozdielne pitevné protokoly, k tomu odvolací súd uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že rozmery tela jej matky sú v pitevnom protokole uvedené nesprávne. Žalobkyňa argumentovala dokladom z Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch z februára r. 2008, avšak nepreukázala, že práve v tomto doklade sú rozmery tela jej matky uvedené správne. Je tiež možné, že buď v ústave pľúcnych chorôb alebo pri pitve, stanovili rozmery tela matky odhadom, pričom rozdiely pri určení výšky 162 cm pri pitve a 156 cm vo Vyšných Hágoch a 58 kg pri pitve a 51 kg vo Vyšných Hágoch nie sú až tak zásadné, mohli byť spôsobené postavením, prípadne polohou tela pri príslušných meraniach. Pokiaľ ide o uvedenie veku, matka žalobkyne sa narodila dňa XX.X.XXXX, teda v čase pitvy mala 82 rokov a 10 mesiacov, čo je skôr 83 ako 82 rokov. Existenciu dvoch pitevných protokolov žalovaný vysvetlil tým, že po vykonaní pitvy, bol vyhotovený pitevný protokol, odobraté vzorky boli odoslané na analýzu a po obdržaní histologických výsledkov bol zhotovený záverečný pitevný nález. Skutočnosť, že by vnútorné orgány matky žalobkyne boli v pitevnom protokole opísané nesprávne žalobkyňa rovnako žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalobkyňa tiež žiadnym spôsobom nepreukázala zásadnú a podstatnú skutočnosť, že by v pitevnom protokole jej matky boli uvedené nesprávne diagnózy. Hoci tvrdila, že jej matka prišla do nemocnice s obyčajným zvracaním a podľa jej názoru nemala byť hospitalizovaná na onkologickom oddelení, žalobkyňa nepreukázala, že by jej matka trpela inými diagnózami, než na ktoré v nemocnici podľa pitevného protokolu zomrela. V zmysle listiny o prehliadke mŕtveho, matka žalobkyne zomrela na zlyhanie srdca v dôsledku stavu, kedy trpela zhubným nádorom koreňa jazyka, bola po operácii pľúc pre karcinóm, k čomu sa pridružilo celkové kôrnatenie tepien stredne ťažkého až ťažkého stupňa. Uvedené ochorenia matky žalobkyne jednoznačne vyplývajú aj z prijímacej správy spísanej dňa 12.4.2008 ošetrujúcou lekárkou MUDr. V. Y.. Dokonca aj z dokladu pripojeného samotnou žalobkyňou k podanému odvolaniu vyplýva, že jej matka bola onkologickou pacientkou liečenou od 1/2017 do 2/2017 na onkologickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Skutočnosť, že trpela karcinómom pľúc, pre ktorý vo februári 2008 podstúpila operáciu, svedčí aj doklad opakovane predkladaný žalobkyňou z Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch z 8.2.2008. Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že jej matka mala zomrieť v nemocnici násilným spôsobom tak, že jej niekto mal kladivom urobiť dieru v lebke nijako nepreukázala. Túto skutočnosť mala preukazovať fotografia jej matky v nemocnici, avšak zo žiadnej fotografie predloženej žalobkyňou v konaní nie je zrejmé, že by je matka mala mať prerazenú lebku. Ani na fotografii, ktorú žalobkyňa pripojila k podaniu zo dňa 5.2.2016 (č. l. 298 spisu), pričom uviedla, že práve na nej má byť zreteľné prerazenie lebky nebohej, nie je viditeľné nič, čo by tvrdeniu žalobkyne zodpovedalo, nie sú tam žiadne známky zranenia hlavy matky žalobkyne, ktoré by sa nevyhnutne prejavilo aj krvácaním, pričom na fotografii žiadne takéto poranenie vidieť nie je. Ako už konštatoval prvoinštančný súd, je nelogické, aby žalobkyňa, prípadne jej sestra, po tom, čo mali na svojej matke v nemocnici pozorovať prerazenie jej lebky, neučinili v tomto smere okamžite žiadne rázne opatrenia, nedožadovali sa ošetrenia takéhoto poranenia matky ošetrujúcim lekárom, či bezodkladného prešetrenia veci políciou na mieste samom a súhlasili bez ďalšieho so spopolnením tela ich matky, čím by nevyhnutne zmarili riadne prešetrenie danej záležitosti. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že ohľadom preukázania prerazenia lebky jej matky môže súd navrhnúť vypočutie svedkov - sestry žalobkyne, Ing. B. Z., p. G. a zdravotnú sestru, tu odvolací súd uvádza, že v civilnom sporovom konaní vykonáva súd dokazovanie len na návrh sporovej strany (bez návrhu sporovej strany dôkazy z vlastnej iniciatívy nevykonáva - § 185 ods. 2 CSP), pričom žalobkyňa vykonanie dôkazu výsluchom uvedených svedkov v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhla, hoci jej v tom nebránili žiadne okolnosti, z toho vyplýva, že navrhovanie takýchto dôkazov v odvolacom konaní, je už neprípustné (§ 366 CSP). Pokiaľ žalobkyňa vykonanie pitvy jej matky spochybňuje tým, že pozostalí a hostia na poslednej rozlúčke s nebohou videli, že nemá žiadne náznaky po zošití kože na hlave, žalobkyňa ani toto svoje tvrdenie nepreukázala. Z pitevného protokolu vyplýva, že lebka matky bola pitvaná. Tvrdenie, že žalovaný zatajil, že dcéry nebohej žiadali o súdnoznaleckú pitvu a nie o klasickú patologickú pitvu, rovnako vykonanie pitvy nespochybňuje. Ako uviedol žalovaný, súdnoznaleckú pitvu vykonáva znalec v rámci trestného, prípadne iného súdneho konania. Pri úmrtí pacienta v nemocnici sa vykonáva pitva v zmysle ust. § 48 a nasl. zák. č. 581/2004 Z. z.
23. Vzhľadom na uvedené, dospel prvoinštančný súd k správnemu záveru, že žalobkyňa v spore svoje skutkové tvrdenie, že jej matka mala zomrieť násilnou smrťou, z ktorého dôvodu nebola pitvaná a pitevný protokol a stanovené diagnózy boli sfalšované, žiadnym spôsobom nepreukázala. Teória procesného
práva pritom podmieňuje úspech sporovej strany unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore (§ 150 CSP), a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 v spojení s § 185 CSP). Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v sporovom konaní leží zásadne len na sporových stranách (§ 185 ods. 2 CSP). Strana, ktorá svoje dôkazné bremeno neunesie, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i takú stranu ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V danom prípade žalobkyňa dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení neuniesla, preto jej tvrdenia súd nemohol zobrať za základ svojho rozhodnutia a prvoinštančný súd postupoval správne, pokiaľ žalobu žalobkyne zamietol.
24. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Prešov pod ČVS: ORP-680/1-OVK-PO-2008 vo veci prečinu usmrtenia nebohej Y. Q., bolo uznesením zo dňa 8.11.2011, právoplatným dňa 17.5.2012, zastavené, pretože bolo zistené, že tvrdený skutok nie je trestným činom. Ako vyplýva z daného uznesenia vyšetrovaním bolo zistené, že nebohá trpela rakovinou pľúc, operovaná bola 13.2.2008 vo Vyšných Hágoch, následne bola liečená na onkológii FNsP v Prešove, kde jej bola diagnostikovaná rakovina jazyka a ústnej spodiny, mala byť liečená na rádioterapii, avšak už dňa 11.4.2008 jej bola pre nečinnosť čriev privolaná rýchla lekárska pomoc, nasledujúci deň 12.4.2008 sa jej stav opätovne zhoršil, preto bola rýchlou zdravotnou pomocou privezená do FNsP v Prešove na interné oddelenie a odtiaľ na onkológiu. Službukonajúce sestry onkologickej kliniky vypovedali, že sa jednalo o pacientku v terminálnom štádiu rakoviny, pričom jej poskytli liečbu, ktorú si vyžadoval jej zdravotný stav. Nasledujúci deň XX.X.XXXX p. Q. zomrela. Pitvu vykonala MUDr. Y. W. na žiadosť pozostalých, pričom bola potvrdená rakovina v generalizovanej forme, postihnutý bol jazyk s metastázami vo vnútorných orgánoch, pričom žiadne zranenie hlavy a mozgu pri pitve zistené nebolo. V tomto trestnom konaní bolo vykonané tiež znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická onkológia, ktorá konštatovala, že vývoj ochorenia bol v tomto prípade veľmi rýchly, vzhľadom na to, že daný typ rakoviny bol rýchlorastúci a veľmi agresívny, smrť p. Y. Q. sa nedala ničím oddialiť a znalkyňa nezistila ani zanedbanie starostlivosti o ňu. Záver vyšetrovateľa bol, že smrť p. Y. Q. nebola spôsobená nesprávne poskytnutou, alebo nedostatočnou starostlivosťou, ale ochorením, ktoré malo nevyliečiteľný charakter. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností teda podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že matka žalobkyne trpela vážnym smrteľným agresívnym ochorením, zomrela po prevoze do nemocnice z domácej starostlivosti, keď sa u nej prejavilo nechutenstvo, zvracanie a nepriechodnosť čriev, ktoré však boli len prejavom a dôsledkom vážneho onkologického ochorenia. Poškodenie lebky p. Q. počas hospitalizácie žiadnym spôsobom preukázané nebolo, ako ani falšovanie diagnóz, či pitevného protokolu o vykonanej pitve. Tvrdenia žalobkyne sa vo svetle vykonaných dôkazov ukazujú ako vymyslené, pravdepodobne súvisiace s tým, že žalobkyňa sa so smrťou svojej vážne chorej matky nedokáže vyrovnať.
25. Ani ďalšie námietky žalobkyne v podanom odvolaní, vyššie uvedený záver odvolacieho súdu nie sú spôsobilé vyvrátiť. K námietke žalobkyne, že jej nárok nie je premlčaný, odvolací súd uvádza, že táto námietka je irelevantná vzhľadom na skutočnosť, že tvrdený protiprávny zásah do práv žalobkyne zo strany žalovaného preukázaný nebol. Pokiaľ prvoinštančný súd počiatok plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzoval od okamihu smrti matky žalobkyne (t. j. 13.4.2008), pričom žalobkyňa ho odvodzovala od okamihu vykonania pitvy (t. j. 15.4.2008), keď žaloba bola podaná na súd dňa 14.4.2011, odvolací súd uvádza, že premlčacia doba v podobných prípadoch začína v zásade plynúť od okamihu, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného, o čom je potrebné vykonať cielené dokazovanie, avšak vzhľadom na to, že v danom prípade takýto zásah pre neexistenciu protiprávneho úkonu žalovaného preukázaný nebol, by takéto dokazovanie pre ustálenie daného momentu, bolo celkom nadbytočné. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne v odvolaní na konania sp. zn. 21C/26/2011 pred Okresným súdom Bratislava III a sp. zn. 38C/47/2009 pred Okresným súdom Prešov, tak odvolací súd uvádza, že je nesprávny záver prvoinštančného súdu o tom, že požiadavka právnej istoty vyžaduje, aby bolo v danej veci rozhodnuté identicky ako v spore sp. zn. 21C 26/2011, nakoľko išlo o vec s odlišnými sporovými stranami, pričom výsledok každého sporového konania závisí predovšetkým od unesenia bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalujúcou
sporovou stranou. Uvedený nesprávny záver prvoinštančného súdu však na výsledok predmetného konania nemá žiaden vplyv. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 38C/47/2009, žalobkyňa rovnako nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že dôvodom pre ktorý žalovaný v uvedenom spore biologické vzorky nebohej žalobkyni nevydal bol ten, že ich nikdy nevlastnil, pretože ju nepitval. Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 38C/47/2009 vyplýva, že požadovaný biologický materiál žalobkyni nebol nevydaný preto, že by neexistoval, ale preto, že nakladanie s biologickým materiálom mŕtvych osôb upravujú špeciálne predpisy (zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, zák. č. 581/0004 Z. z. o zdravotných poisťovniach a zák. č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve), a teda nemôžu byť predmetom voľnej dispozície v rámci občianskoprávnych vzťahov.
26. K námietke žalobkyne, že súd nevykonal dokazovanie knihou pitvaných zomrelých, chladených a ohliadaných, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dôvodne dokazovanie predložením takýchto listinných dokladov zamietol, nakoľko tieto by neboli spôsobilé ovplyvniť výsledok rozhodnutia súdu. Podstatné skutočnosti boli v konaní preukázané už predloženými a vyššie opísanými listinami. Navyše podľa ust. § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP) je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je totiž činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a predovšetkým relevantnosti pre rozhodnutie. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd vychádza zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Kým teda navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s prvoinštančným, že vykonanie dokazovania predložením knihy zomrelých, chladených a pitvaných by bolo celkom nadbytočné. Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd vykonal v danom prípade dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci a akékoľvek ďalšie dokazovanie by pre rozhodnutie vo veci bolo celkom nehospodárne. Ďalšie tvrdenie žalobkyne v bode 7. odvolania, že nadobudla ďalšie dôkazy na základe vlastnej životnej skúsenosti so zhubným nádorom, ktoré chce ešte odprezentovať je celkom všeobecné a nespĺňa podmienky návrhu na vykonanie dôkazu v sporovom konaní, kedy strana musí uviesť aký konkrétny dôkaz navrhuje vykonať a aká skutočnosť sa týmto dôkazom má preukázať.
27. Navyše sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že žalobkyňa nielenže nepreukázala tvrdené protiprávne konanie žalovaného, ale ani skutočnosť, že by malo dôjsť k zásahu do osobnostnej integrity žalobkyne. Žalobkyňa síce v konaní tvrdila, že následkom tvrdeného zásahu, utrpela psychickú celoživotnú traumu. Avšak nepopísala žiadnym spôsobom, ako sa táto trauma konkrétne u žalobkyne mala prejavovať, aké následky jej mala spôsobiť a v ktorých oblastiach života. Ide tak znova len o ničím nepreukázané tvrdenie žalobkyne o spôsobenej traume. Až v podanom odvolaní začala žalobkyňa tvrdiť nové skutočnosti, že tvrdená trauma sa u nej prejavila tým, že sama žalobkyňa od roku 2017 trpí onkologickým ochorením, pričom má za to, že za tento jej zdravotný stav môže žalovaný. Príčinnú súvislosť svojho onkologického ochorenia s tvrdenou vytrpenou traumou však žalobkyňa nielenže nijako relevantne nevysvetlila, ale ani nepreukázala. V predmetnej právnej veci tak žalobkyňa nielenže nepreukázala tvrdený protiprávny zásah žalovaného, ale ani skutočnosť, že by ním došlo k zásahu do jej osobnosti.
28. Prípadné ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne tiež považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
29. Pretože po preskúmaní danej veci odvolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci, vzhľadom na všetku vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej, ktorým súd žalobu žalobkyne zamietol, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
30. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).