Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/83/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: VSH development a.s., Štúrova 27, Košice 040 01, IČO: 31 360 521, proti žalovanej: M.. W. G., notár, so sídlom C. XX, XXX XX G., IČO: 31 275 869, zastúpená: JUDr. Martinou Gombosovou, advokátom, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, o zaplatenie 12.264,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 32Cb/97/2016 - 217 zo dňa 22.5.2018, takto

rozhodol:

I. Mení rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 12.264,99 eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 161,61 eur od 6.7.2014 do 19.6.2016, zo sumy 63,25 eur od 20.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,54 eur od 6.4.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,00 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Pripúšťa späťvzatie, zrušuje rozsudok a zastavuje konania v rozsahu úroku z omeškania 8,05 % ročne z 98,36 eur od 6.7.2014 do 20.6.2015.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v plnom rozsahu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou, ktorú doručil súdu prvej inštancie dňa 29.6.2016 pôvodne domáhal proti žalovanej zaplatenia 12.363,35 eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 161,61 eur od 6.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.441,15 eur od 6.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,54 eur od 6.4.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur a trov konania.

3. Žalobu odôvodnil tým, že ako prenajímateľ uzatvoril so žalovanou ako nájomcom dňa 30.6.2006 nájomnú zmluvu na nebytové priestory v nej špecifikované. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú,

do 1.7.2016. Zmluvné strany k nej následne uzavreli dodatky č. 1 až č. 4. Žalovaná sa na základe nájomnej zmluvy podľa splátkového kalendára zaviazala uhrádzať nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním prenajatých nehnuteľností vo výške 1.441,15 eur mesačne. Nájomný vzťah prebiehal bezproblémovo do marca 2014, kedy žalovaná doručila žalobcovi výpoveď nájomnej zmluvy z dôvodu tepelného prehrievania prenajatých priestorov. Žalobca listom zo dňa 30.6.2014 oznámil žalovanej, že výpoveď považuje za nedôvodnú, nezákonnú a má za to, že nájomný pomer je naďalej platný. Zároveň požiadal žalovanú o riadne plnenie si povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Žalobca ohľadom problematiky prehrievania prenajatých priestorov navrhol žalovanej vykonať znalecké dokazovanie, čo žalovaná neprijala a prestala uhrádzať dohodnuté nájomné počnúc mesiacom júl 2014. Žalobca, aby preukázal nedôvodnosť výpovede žalovanej, objednal meranie tepelno-vlhkostnej mikroklímy v predmete nájmu, ktoré bolo vykonané dňa 2.12.2014. Z jeho výsledkov, ktoré sú uvedené v protokole o meraní č. 7880 vyplynulo, že namerané teploty vzduchu sú v rozmedzí optimálne až prípustné. Z dôvodu neplatenia dohodnutého nájomného za prenajaté nebytové priestory žalovanou, žalobca výpoveďou zo dňa 16.4.2015 s účinnosťou od 10.5.2015 ukončil nájomný vzťah. Žalovaná suma predstavuje dlžné nájomné a úhrady za služby spojené s nájmom za obdobie júl 2014 až apríl 2015, po zohľadnení vyúčtovaní za rok 2013 a 2014, ktoré žalovaná neuhradila v lehotách splatnosti.

4. Pred doručením žaloby žalovanej zobral žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.7.2016 žalobu čo do sumy 98,- eur späť z dôvodu započítania preplatku žalovanej na službách za rok 2015 v zmysle článku III. ods. 2 zmluvy o nájme. Súd prvej inštancie tak podľa § 145 ods. 3 C.s.p. konal o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu, že odporuje zásadám poctivého obchodného styku a zároveň je nedôvodná. Poukázala, že prenajaté nebytové priestory sa v určitom období stávali nespôsobilými na dohodnuté užívanie a to bez jej zavinenia, keďže v nich opakovane dochádzalo k tepelnému prehrievaniu, tzv. skleníkovému efektu, najmä za slnečného počasia. Prenajaté priestory boli na deviatom poschodí, pričom budova pozostáva z celopresklenného obvodového plášťa tvoreného hliníkovo-sklenenou fasádou, čo je priamou príčinou vzniku skleníkového efektu a následného prehriatia priestorov. Prenajaté priestory boli v priamom dopade slnečných lúčov po celý deň. Budova mala minimum otváracích okien, čo obmedzovala prúdenie vzduchu a priame vetranie. Tento stav pretrvával a zhoršoval sa. Žalovaná na túto skutočnosť žalobcu viackrát upozorňovala a žiadala, aby došlo k odstráneniu uvedených vád. Žalobca síce nalepil v 4/2012 protislnečné fólie na okná, ktoré mali obmedziť prestup svetla, to však nebolo dostatočným riešením, keďže tepelné prehrievanie trvalo aj ku dňu výpovede nájomnej zmluvy žalovanou zo dňa 24.3.2014. Žalovaná poukázala, že merania, na základe ktorých bol vyhotovený protokol o meraní č. 7880, boli vykonávané v zimnom období a uskutočnili sa iba jeden deň, v čase do 11:30 hod.. Protokol nezohľadňuje orientáciu prenajatých priestorov, kde prestup slnečných lúčov pokračuje a s plynutím času sa zvyšuje a zvyšuje aj teplotu. Na preukázanie vhodnosti mikroklimatických podmienok je takéto meranie absolútne nedostatočné a nie je možné z neho vypočítať ani len priemernú teplotu v prenajatých priestoroch. Priestory v čase vykonávania merania boli uvoľnené, nezdržiavali sa v nich osoby a to od júna 2014. Priestory boli vychladnuté z toho dôvodu, že išlo o zimné obdobie, ktorému predchádza jeseň. Z protokolu vyplýva, že v čase merania priestory neboli vôbec alebo minimálne vykurované. Teploty pre chladné obdobie roka sú optimálne od 20 - 24 °C, prípustné do 26 °C. Prípustné teploty pre teplé obdobie roka sú pritom o dva stupne vyššie, 28 °C. Protokol o meraní jasne preukázal, že v zimnom období pri zamračenej oblohe, ktorá eliminuje prestup slnečných lúčov pri vonkajšej teplote -1 až -2 °C, minimálne alebo vo vôbec nevykurovaných priestoroch, bez prítomnosti ľudí ako zdroja tepla, boli v dvoch z troch kancelárii prenajatých priestorov namerané hodnoty prípustné. V jednej z kancelárii, ktoré tvorili predmet nájmu bola nameraná teplota nad prípustnú teplotu a to 27 °C. Pritom v inej kancelárii bola nameraná teplota 25 °C.

6. Ďalej žalovaná uviedla, že v zmysle nariadenia vlády SR č. 544/2007 Z.z. sú stanovené smerné hodnoty teplôt pri dlhodobej záťaži teplom, ktorým sa rozumie práca vykonávaná viac ako 4 hodiny v daných podmienkach a hraničnou teplotou pre teplé obdobie je 30 °C. V letných mesiacoch bola teplota v prenajatých priestoroch aj vyššia a to opakovane. Pritom výkon práce - povolania notárky, je žalovanou vykonávaný osobne ako aj jej zamestnancami, na čo musí žalovaná prihliadať ako zamestnávateľ. V teplých obdobiach, ak hodnoty dlhodobo presahovali 30 °C, musela pristúpiť k prerušeniu výkonu práce zamestnancov. Jej klienti sa taktiež viackrát sťažovali na prehriate priestory a odmietli vykonanie notárskych úkonov v poobedňajších hodinách. Zároveň predložila mailovú komunikáciu, podľa ktorej od

roku 2010 oznamovala žalobcovi ako prenajímateľovi nevhodnosť prenajatých priestorov ako aj spôsob ich riešenia. Dňa 14.5.2014 oznámila žalobcovi, že trvá na výpovedi v prípade, ak žalobca preukáže neaktuálnosť ňou uvádzaných výpovedných dôvodov. Zároveň predložila čestné prehlásenie viacerých osôb, z ktorých vyplýva, že ľudia, ktorí využívali služby notárskeho úradu žalovanej a zamestnanci žalovanej poukázali na to, že chladenie v miestnostiach bolo hlučné, nebolo dobre regulované a v kanceláriách, ktoré boli otočené na juh a západ, teplota prekračovala vhodnú primeranú teplotu. Preto nebolo možné zotrvať v daných priestoroch viac ako polhodinu, keďže dlhšie obdobie bolo únavné.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej, teda v replike uviedol, že žalovaná nepreukázala existenciu výpovedného dôvodu podľa § 9 ods. 3 písm. b) Zákona o nájme nebytových priestorov, teda že prenajatý priestor nebol spôsobilý na dohodnuté užívanie. Žalobca vykonal meranie teplôt v priestoroch prenajatých žalovanou v čase od 18.6.2014 do 20.6.2014, kde bola zistená teplota od 18,5 °C do 22,5 °C. Čestné prehlásenia tretích osôb, predložené žalovanou, obsahujú iba všeobecné konštatovanie, že týmto osobám bolo v predmete nájmu teplo, čoho dôvodom mohli byť viaceré subjektívne faktory. Dôkazom, že predmetné priestory sú spôsobilé na užívanie je protokol o meraní č. 7880 vykonaný Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Košice, ktoré žalobca objednal už dňa 30.9.2014. To, že k samotným meraniam došlo až dňa 15.12.2014 nemohol žalobca ovplyvniť. Žalobca preveroval upozornenia žalovanej na tepelné prehrievanie v roku 2010 a 2011, pričom zistil, že sa jedná o subjektívny pocit žalovanej. Ďalší nájomcovia užívajúci obdobný predmet nájmu či už na poschodí nad alebo pod žalovanou, sa na tepelné prehrievanie nesťažovali. Žalobca v záujme zachovania dobrých vzťahov so žalovanou, pristúpil v roku 2012 k inštalácii okenných fólií na svoje náklady. Od tohto okamihu žalovaná viac nenamietala tepelné prehrievanie. Žalovaná mala záujem o zmenu prenajatých priestorov o menšej rozlohe, s čím žalobca nesúhlasil a výpoveď žalovanej je reakciou na jeho nesúhlas.

8. Žalovaná vo vyjadrení k replike žalobcu, teda v duplike uviedla, že nebytové priestory uvoľnila k 30.6.2014 a tak nemá možnosť dať si vypracovať odborné vyjadrenie, či súkromný znalecký posudok na posúdenie prehrievania predmetných nebytových priestorov. Merania teplôt uskutočnených samotným žalobcom nie sú potvrdené a podpísané, teda nemožno na ne prihliadať.

9. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov predložených stranami a z výpovede žalovanej zistil, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril so žalovanou ako nájomcom dňa 30.6.2006 zmluvu o nájme č. NZ/2006/02, ktorej predmetom bol prenájom nebytových priestorov na deviatom poschodí (10. nadzemné podlažie) administratívnej budovy o celkovej výmere 100,8 m2 za účelom činnosti notárskeho úradu žalovanej (článok II. zmluvy). Zmluvné strany sa dohodli na cene a platobných podmienkach za prenajaté priestory (článok III. zmluvy). Zmluva bola uzavretá na dobu určitú s účinnosťou od 1.7.2006 do 1.7.2016, s možnosťou modifikácie doby nájmu. V článku IV. zmluvy boli uvedené spôsoby ukončenia nájomného vzťahu formou dohody, uplynutím doby na ktorú bol nájom dohodnutý, prípadne uplynutím predĺženej doby nájmu ako aj výpoveďou z dôvodov uvedených v zákone č. 119/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého prenajímateľ môže vypovedať zmluvu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 citovaného zákona a nájomca z dôvodov uvedených v § 9 ods. 3 citovaného zákona s výpovednou dobou tri mesiace, ktorá začína plynúť prvým dňom v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bola doručená písomná výpoveď. Výpovedná doba z dôvodu výpovede pre omeškanie nájomcu s úhradou splatného nájomného bola dohodnutá na 10 dní a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcom po doručení písomnej výpovede. Súčasťou zmluvy bol situačný náčrt, prevádzkový poriadok budovy a platobný kalendár. Zmluva o nájme bola menená dodatkami, kde sa menila aj cena nájmu. Na základe splátkového kalendára na rok 2014 mala žalovaná mesačne hradiť nájom vo výške 1.132,69 eur a externé služby (teplo, vodné a stočné, odpad, energie) vo výške 308,46 eur.

10. Súd prvej inštancie ďalej z vzájomnej korešpondencie strán sporu zistil, že žalovaná v roku 2010, 2011 a 2012 upozorňovala žalobcu na dlhodobé tepelné prehrievanie prenajatých priestorov a strany sporu hľadali vhodné riešenie k obojstrannej spokojnosti. Opatrenia, ktoré urobil žalobca nalepením fólií neboli podľa žalovanej účinné a žalobcom ponúknuté priestory na výmenu považovala za nevhodné. Žalovaná listom zo dňa 24.3.2014 vypovedala nájomnú zmluvu ku dňu 30.6.2014 z dôvodu, že ako zamestnávateľ musí zabezpečiť na pracovisku pre zamestnancov optimálne mikroklimatické podmienky v teplom aj v chladnom období roka. Vo výpovedi žalovaná uviedla, že v prenajatých priestoroch dochádza každodenne k tepelnému prehrievaniu, čo bolo žalovanému viackrát oznamované. Centrálne regulovanú klimatizáciu vzhľadom na zdravotné problémy svojich zamestnancov nemôže žalovaná

dostatočne používať a táto nebola ani postačujúca na zníženie tepelných hodnôt. Žalobca listom zo dňa 30.6.2014 neuznal dôvod výpovede žalovanej pretože, si nebol vedomý problému prehrievania nebytových priestorov, ktoré prenajíma. Žalobca listom zo dňa 16.4.2015 oznámil žalovanej, že vypovedá nájomnú zmluvu ku dňu 10.5.2015 v súlade s § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb., pretože si žalovaná neplní zmluvné povinnosti, keď neuhrádza dohodnuté nájomné a odplatu za plnenie spojené s nájmom.

11. Zo záverov protokolu o meraní č. 7880 zo dňa 17.12.2014, ktoré vykonal Regionálny úrad verejného zdravotníctva Košice v priestoroch, ktoré mala prenajaté žalovaná, súd prvej inštancie zistil, že optimálna teplota v kancelárii č. 920 nie je v súlade so špecifikáciou, v kancelárii 924 nie je možné vyjadriť súlad/ nesúlad so špecifikáciou a kancelária číslo 925 je v súlade so špecifikáciou. V protokole sú uvedené aj namerané priemerné teploty v sporných nebytových priestoroch. Žalobca v uvedených priestoroch žalovanou vykonal aj vlastné merania v dňoch 18.6. - 20.6.2014 a zistil, že namerané hodnoty sú v priemere okolo 20,21 °C.

12. Súd prvej inštancie z čestných prehlásení doložených žalovanou zistil, že ňou oslovené osoby (klienti žalovanej, zamestnanci žalovanej, bývalý člen štautárneho orgánu žalobcu) prehlásili, že v letných mesiacoch bolo u žalovanej neznesiteľne horúco, nebolo možné zotrvať v týchto priestoroch a zamestnanci žalovanej neboli prítomní na pracovisku z dôvodu neprijateľných pracovných podmienok. Výkon ich práce bol prerušený a notársky úrad zatvorený. Niektoré osoby z uvedených dôvodov nevyužili služby žalovanej ako notárky, pretože v takto teplom prostredí nebolo možné sa sústrediť.

13. Z čestných prehlásení doložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že ich napísali zamestnanci žalobcu, resp. klient žalovanej, ktorí uviedli, že ani v priestoroch nad žalovanou sa nenachádzajú stropné klimatizačné jednotky. Počas návštev u žalovanej si nevšimli, že by žalovaná používala klimatizáciu, práve naopak, mala ju deaktivovanú a nespomínajú si na pocit tepelnej nepohody. Zamestnanec, ktorý vykonával merania za žalobcu, vo svojom čestnom prehlásení uviedol, že vykonal v priestoroch prenajatých žalovanej merania v roku 2010, 2011 s výsledkom teploty priemerne okolo 20 °C a vykonal merania aj v roku 2014.

14. Súd prvej inštancie ďalej zistil zo zmluvy o nájme č. 2014152 a jej dodatku zo dňa 14.4.2015, že nájomca si od žalobcu prenajal nebytové priestory, ktoré mala pôvodne v nájme žalovaná. Preberací protokol bol vyhotovený dňa 15.4.2014. Tento nájomca vypovedal nájomnú zmluvu dňa 25.9.2017 bez uvedenia dôvodu.

15. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 a § 261 ods. 1, 8, 9 Obchodného zákonníka, vymedzujúce pôsobnosť Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka pri úprave záväzkových vzťahov medzi podnikateľmi, ďalej podľa ustanovení § 663, § 664, 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 677 Občianskeho zákonníka, upravujúce nájomnú zmluvu, práva a povinnosti z nájomnej zmluvy, ukončenie nájomného vzťahu výpoveďou, podľa § 679 ods. 2 Občianskeho zákonníka o odstúpení od nájomnej zmluvy, § 720 Občianskeho zákonníka, ktorým úprava nájmu a podnájmu nebytových priestorov bola vyňatá z Občianskeho zákona a osobitne upravená v zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ďalej podľa ustanovení §§ 1, 3, 5 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, vymedzujúcich predmet, zmluvu a povinnosti prenajímateľa nebytových priestorov, §§ 9 a 10 upravujúce skončenie nájmu nebytových priestorov, vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 544/2007 Z.z. o podrobnostiach o ochrane zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci a jej príloh, tabuliek č. 1 až 3, ktoré určujú triedy práce a rozsah optimálnych a prípustných hodnôt pre teplé a chladné obdobie roka, účinnej od 1.12.2007 do 1.3.2016.

16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že merania teploty žalobcom z 18.6. - 20.6.2014 a protokol o meraní č. 7880 zo dňa 2.12.2014 nie sú hodnoverné dôkazy, preukazujúce vhodné alebo nevhodné mikroklimatické podmienky, pretože meraniam žalobcu chýba údaj o tom, aké bolo vonkajšie počasie, či počas merania boli alebo neboli v miestnosti ľudia a nábytok. Nepreukazuje, či sa merania zúčastnili aj osoby za nájomcu. Protokol o meraní č. 7880 bol vyhotovený v čase, keď nebolo možné hodnoverne preukázať, či teplota v teplom období roka, teda v letných mesiacoch bola alebo nebola v rozsahu optimálnej a prípustnej teploty.

17. Súd prvej inštancie uviedol, že čestné prehlásenia osôb predložených v konaní stranami sporu nebude brať do úvahy, keďže tieto sú vzájomne rozporné, čestné prehlásenia doložené žalobcom nie sú nezaujaté, pretože boli predložené až ako reakcia na skutočnosti a tvrdenia žalovanej počas konania.

18. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal preukázané, že žalovaná na problém vadnosti predmetu nájmu a jeho nespôsobilosti na dohodnuté užívanie, žalobcu pravidelne upozorňovala avšak k náprave zo strany žalobcu nedošlo. Preto žalovaná mala možnosť nájomnú zmluvu ukončiť výpoveďou alebo mala možnosť odstúpenia od zmluvy. Žalovaná v liste zo dňa 24.3.2014 prejavila vôľu vypovedať nájomný vzťah. Žalobca mal od júla 2014 vedomosť o tom, že žalovaná neplní povinnosti nájomcu zo zmluvy o nájme, právo vypovedať zmluvu využil až 16.4.2015 a priestory uvoľnené žalovanou prenajal ďalšiemu nájomcovi až dňa 15.4.2015.

19. Súd prvej inštancie poukázal, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplýva, či sa predmet nájmu tepelne prehrieval nad prípustné hodnoty a tým sa stal nespôsobilým na dohovorené užívanie, ale vzhľadom na to, že nebytové priestory žalobcu, ktoré prenajal žalovanej sa nachádzajú v budove, ktorej celopresklenný obvodový plášť je tvorený hliníkovo-sklenenou fasádou, v letných mesiacoch môže dôjsť k tzv. skleníkovému efektu a prehriatiu miestností a mikroklimatické podmienky vždy nespĺňajú rozsah optimálnych teplôt v zmysle tabuliek vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR o podrobnostiach o ochrane zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci.

20. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že prenajaté nebytové priestory sa stali bez zavinenia nájomcu nespôsobilé na dohovorené užívanie, pretože sa stali zdraviu závadné. Žalovaná tak mala právo dať výpoveď z nájmu podľa § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb., keďže priestory boli prenajaté na to, aby sa v nich zdržiavali ľudia. V takomto prípade má nájomca právo aj odstúpiť od zmluvy, ktorého sa nemožno vopred vzdať aj vtedy, ak o tom vedel pri uzavretí zmluvy. Keďže žalovaná platne vypovedala nájomnú zmluvu, dňa 30.6.2014 došlo k ukončeniu nájomného vzťahu. Ku dňu zániku nájomného vzťahu žalovaná voči žalobcovi splnila všetky povinnosti nájomcu, keď platila nájomné a cenu za služby spojené s nájmom, predmet nájmu vypratala, odovzdala a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

21. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešná žalovaná má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p..

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené /§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p./ a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Poukázal, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že sa prenajatý nebytový priestor stal bez zavinenia žalovaného nespôsobilý na dohovorené užívanie. Súd prvej inštancie pripustil uplatnenie Občianskeho zákonníka, napriek tomu, že prenájom nebytových priestorov upravuje „lex specialis“ a to zákon č. 116/1990 Zb.. K záveru o nespôsobilosti prenajatých priestorov na dohovorené užívanie sa súd prvej inštancie prepracoval napriek tomu, že stranami sporu predložené dôkazy a prezentované tvrdenia túto skutočnosť nepreukázali, práve naopak. Svoj záver o nespôsobilosti priestorov sčasti spochybnil aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, keď uvádza, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplýva, že prenajatý priestor sa stal nespôsobilý na užívanie. Napriek tomuto stanovisku, následne produkuje bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní odborný záver o skleníkovom efekte (tepelnom prehrievaní) nebytových priestorov v letnom období a to napriek tomu, že žalobca predložil v konaní dve merania, z ktorých jasne vyplynulo, že o tepelnom prehrievaní prenajatých nebytových priestorov nemožno hovoriť. Súd prvej inštancie sa k týmto dôkazom vyjadril, avšak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná tepelné prehrievanie v konaní nijako nepreukázala. Tepelné prehrievanie nemôžu preukázať čestné prehlásenia predložené žalovanou, ktoré navyše súd prvej inštancie nebral do úvahy. Súd prvej inštancie sa k dôkazom stavia svojsky, čestné prehlásenia predložené žalobcom považuje za zaujaté, zatiaľ čo o dôkazoch predložených žalovanou opiera svoje závery uvedené v odôvodnení rozsudku. Žalobca neustále tvrdil a preukázal čestnými vyhláseniami p. G., C., S., že žalovaná nepoužívala v prenajatých nebytových

priestoroch klimatizačné zaradenie, čo potvrdila sama žalovaná vo svojej výpovedi z nájomného vzťahu, čo je uvedené aj v odôvodnení rozsudku. Merania u nej vykonané nikdy nepreukázali prehrievanie priestorov. Žalobca predložil nájomné zmluvy tretích osôb týkajúce sa obdobných priestorov a žiadal o ich vypočutie za účelom preukázania, že žalovaná je jediná, kto sa na tepelné prehrievanie nebytových priestorov sťažovala. Súd však navrhnuté dôkazy nevykonal.

23. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, výzva súdu prvej inštancie s odvolaním jej bola doručená dňa 6.8.2018.

24. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné na pojednávaní dňa 24.10.2018, na ktoré predvolal strany sporu podľa § 385 ods. 1 C.s.p., kde v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.

25. V konaní nie je sporné, že strany dňa 30.6.2006 uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu na základe ktorej si žalovaná na dobu určitú prenajala od žalobcu nebytové priestory bližšie špecifikované v uvedenej zmluve. V článku V. bod 1. nájomnej zmluvy žalovaná ako nájomca prehlásila, že jej bolo umožnené prehliadnuť si prenajímané nebytové priestory a ich stav je jej známy. Predmet nájmu bol odovzdaný a následne žalovanou užívaný. Výška a splatnosť mesačného nájomného zo strany žalovanej nebola namietaná.

26. Spornou skutočnosťou tak zostala otázka okamihu zániku nájomnej zmluvy. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaná ako nájomca vypovedala nájomnú zmluvu s účinnosťou od 30.6.2014 z dôvodu prehrievania prenajatých priestorov, následkom ktorého sa tieto mali stať nespôsobilé na dohovorené užívanie. Žalobca ako prenajímateľ považoval výpoveď žalovanej za nedôvodnú, keďže k prehrievaniu prenajatých priestorov podľa neho nedošlo.

27. Odvolací súd poukazuje, že zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je „lex specialis“ vo vzťahu k Občianskemu a Obchodnému zákonníku, z čoho vyplýva, že na vzťahy týkajúce sa nájmu nebytového priestoru prioritne treba použiť osobitný zákon, ktorým je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a v prípade, že vzťahy týkajúce sa nájmu nebytového priestoru týmto zákonom osobitne nie sú upravené, použije sa na ich posúdenie všeobecná právna úprava. Nespôsobilosť predmetu nájmu na ďalšie užívanie je samostatným dôvodom zániku nájmu výpoveďou nájomcu podľa § 9 ods. 3, písm. b) Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. Žalovaná od predmetnej nájomnej zmluvy neodstúpila, zmluvu vypovedala, tak ako to vyplýva z obsahu jej úkonu zo dňa 24.3.2014 adresovaného žalobcovi ako prenajímateľovi.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p.. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 C.s.p.. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť

v rozpore so zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku okrem iného stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

29. V odôvodnení napádaného rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, z akých dôvodov neprihliadal na predložené čestné prehlásenia strán sporu a merania teploty realizované regionálnym úradom verejného zdravotníctva, respektíve žalobcom. V tejto časti súd prvej inštancie síce postupoval v súlade so zásadou hodnotenia dôkazov, keď následne uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplýva, či predmet nájmu sa stal bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohodnuté užívanie, no za nesprávny však považuje odvolací súd ďalší postup súdu prvej inštancie, ktorým na základe svojej úvahy, ktorá nemala oporu vo vykonanom dokazovaní, dospel k odbornému záveru, že vzhľadom k tomu, že nebytové priestory sa nachádzajú v budove, s poukazom na jej stavebné riešenie, v teplom období roka (letných mesiacoch) môže dôjsť k tzv. skleníkovému efektu a prehriatiu miestností a mikroklimatické podmienky vždy nespĺňajú rozsah optimálnych teplôt v zmysle tabuliek vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR o podrobnostiach o ochrane zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci. V tejto časti žalobcom namietané nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, vrátane následného nesprávneho právneho posúdenia o zániku nájomnej zmluvy z dôvodu výpovede žalovanej sú dôvodné, keďže pre stanovenie skutkového záveru, na takúto úvahu súdu prvej inštancie o možnosti prehrievania prenajatých priestorov, neboli splnené hmotnoprávne a procesné podmienky.

30. V súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že účastníka zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.

31. Zo žiadneho z dôkazov, ktoré predložila v konaní žalovaná nevyplýva, že teplota v prenajatých nebytových priestoroch presahovala prípustnú teplotu podľa vyhlášky č. 544/2007 Z.z., teda že došlo k nespôsobilosti alebo podstatnému obmedzeniu možnosti užívať tieto priestory. Dôkazné bremeno o preukázaní skutočnosti, že predmetné nebytové priestory neboli spôsobilé na užívanie, čo viedlo žalovanú k podaniu výpovede, zaťažovalo práve žalovanú. Žalovaná v konaní nenavrhla vykonať žiadne dôkazy, ani súdu prvej inštancie žiadne objektívne dôkazy nepredložila, z ktorých by jednoznačne táto skutočnosť vyplývala, pričom žalobca túto skutočnosť poprel.

32. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa považuje predovšetkým súd prvej inštancie za súd, ktorý zisťuje skutkový stav, čo vyplýva aj z Civilného sporového poriadku. Tento vedie strany k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných tvrdení. Zákon totiž pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní iba v obmedzenom rozsahu. Strana v zásade nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohla uplatniť ale neurobila tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže (nesmie) vziať do úvahy ani odvolací súd a tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Strana sporu má možnosť použiť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie len vtedy, ak ich bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

33. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie v podaní zo dňa 17.10.2017 (čl. 118 spisu) iba uviedla, že ak jej tvrdenia nebudú dostatočne preukázané z predložených dôkazov, bude žiadať aby jej žalobca sprístupnil priestory za účelom vypracovania odborného vyjadrenia, prípadne súkromného znaleckého posudku na zhodnotenie mikroklimatických podmienok prenajatých nebytových priestorov z

hľadiska ich optimálnosti, respektíve prípustnosti po meraní teploty vzduchu. Následne na pojednávaní dňa 22.5.2018 na výzvu súdu prvej inštancie, či strany sporu majú návrhy na doplnenie dokazovania uviedla, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá.

34. Žalovaná tak jednoznačne a nepodmienene v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila prostriedok procesnej obrany pre účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia, spočívajúci v návrhu podľa § 206 C.s.p. na zabezpečenie ďalšieho odborného vyjadrenia, resp. návrhu podľa § 207 ods. 1 C.s.p. na nariadenie znaleckého dokazovania vo veci.

35. Preto odvolací súd návrhu žalovanej podanom až v odvolacom konaní spočívajúcom v predložení súkromného znaleckého posudku, ktorý by si žalovaná dala vypracovať nevyhovel, keďže tento prostriedok procesnej obrany mohla žalovaná uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Uvedené platí aj s poukazom, že žalovaná aj napriek svojej vedomosti o tom, že žalobca od počiatku popiera jej tvrdenia o nespôsobilosti užívania sporných priestorov, od podania výpovede žalobcovi ešte sporné priestory užívala ďalšie 3 mesiace a nič jej nebránilo si zabezpečiť objektívny dôkaz o jej tvrdeniach už v tomto období.

36. Žalovaná síce v konaní tvrdila, že v prenajatých priestoroch bolo „neznesiteľne horúco“, čo však samo o sebe, ak by to aj bolo skutočne tak, nepreukazuje nespôsobilosť užívania predmetu nájmu na dohodnutý účel, keďže žalovaná nepreukázala, že prípadne teplota nad prípustnú hodnotu v prenajatých priestoroch nebola spôsobená tým, že riadne nevyužívala klimatizačné zariadenia, teda bez svojho zavinenia. Napokon pojem „neznesiteľne horúco“ je taktiež len všeobecnou kategóriou, keďže pocit tepla je u každého vnímaný subjektívne.

37. Žalovaná svoje tvrdenie o nespôsobilosti predmetných nebytových priestorov na užívanie síce opierala o čestné prehlásenia tretích osôb, avšak ani z ich obsahu nie je jednoznačne preukázané, že teplota v prenajatých priestoroch nezodpovedala prípustnej teplote stanovenej vyhláškou č. 544/2007 Z.z., respektíve, že teplota v prenajatých priestoroch sa nedala upraviť v dôsledku nevyhovujúceho technického vybavenia týchto priestorov a to aj s poukazom na čestné prehlásenia doložené žalobcom, v ktorých sú uvedené opačné tvrdenia. Tieto čestné prehlásenia pritom predložil žalobca včas, pred ukončením dokazovania súdom prvej inštancie (tzv. zákonnej koncentrácie konania) s poukazom na § 470 ods. 2 C.s.p.. Napokon zo zhodnotenia výsledkov merania uvedeného protokole o meraní č. 7880, ktorý možno považovať za jediný objektívny dôkaz vyplýva, že v prenajatých priestoroch boli namerané priemerné hodnoty teploty vyhodnotené ako prípustné pre dané obdobie, teda do 26 °C.

38. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že z protokolu o meraní č. 7880, na strane 4. je uvedená ako nameraná teplota v predmetnej kancelárii č. 920 o 11.30 hod. 27 °C, ide iba o momentálnu teplotu nameranú za odlišných podmienok ako v prípade ostatných priestorov, keďže je zrejmé, že k nameraniu takejto teploty došlo iba v dôsledku zapnutia ústredného kúrenia, ktoré je možné individuálne regulovať, resp. vypnúť.

39. Samotná skutočnosť nalepenia fólií žalobcom v prenajatých priestoroch, pritom bez ďalšieho nepreukazuje, že tieto trpeli takou vadnosťou, pre ktorú by neboli spôsobilé na ďalšie užívanie a to aj s poukazom, že nebolo preukázané, že žalovaná po ich inštalácii tepelné prehrievanie priestorov až do podania výpovede voči žalobcovi namietala.

40. Žalovaná si zároveň vnútorne protirečí ak tvrdí, že sporné nebytové priestory neboli spôsobilé na užívanie a preto nežiadala ani o zľavu z nájomného a zároveň uvádza vo svojom podaní zo dňa 16.3.2018 (č.l. 172 spisu), že ak by jej žalobca ponúkol zľavu z nájomného do výšky nájomného ako v prípade iných nájomcov, možno by súhlasila s takouto kompenzáciou za stav predmetných priestorov. Sama o sebe neobstojí ani ďalšia námietka žalovanej, že vadnosť prenajatých priestorov bola preukázaná nižším nájomným u ďalších nájomcov žalobcu pri obdobných, resp. následne sporných nebytových priestorov, keďže dohoda o cene nájmu závisí najmä od veľkosti prenajatej plochy, dĺžky doby nájmu, resp. od dopytu a ponuky, teda od celkovej situácie na trhu, ktorá sa môže časom meniť.

41. Odvolací súd nevyhovel ani návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania v odvolacom konaní a to zabezpečenie dedičského spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. 24D/688/2011, z ktorého malo byť zrejmé, že účastník konania Ing. M. A. bol pri prejednávaní dedičstva u žalovanej nervózny, práve

kvôli prehrievaniu priestorov, keďže v uznesení Okresného súdu Košice II sp. zn. 24D/688/2011 - 367, ktorý predložil žalobca na pojednávaní dňa 24.10.2018 a ktorým bola žalovaná ako notárka vylúčená z úkonov súdneho komisára je uvedené, že žalovaná sama požiadala o vylúčenie z dedičskej veci z dôvodu negatívneho postoja, osobnej antipatie L.. M. A. k žalovanej ako súdneho komisára. Nie je v tomto uznesení ani zmienka o prehrievaní priestoru, v ktorom sa prejednávalo predmetné dedičské konanie. Pokiaľ ide o čestné prehlásenie bývalého člena štatutárneho orgánu žalobcu, L.. H. F. (č.l. 70 spisu), z jeho obsahu vyplýva, že tento bol žalovanou iba informovaný o ňou tvrdených prevádzkových problémoch spojených s vysokou teplotou vzduchu v letnom období, o čom mal následne informovať kompetentných kolegov.

42. Za takejto procesnej situácie odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ z vykonaných dôkazov jednoznačne nevyplynula skutočnosť, že teploty v prenajatých priestoroch boli nad prípustnú hodnotu bez zavinenia žalovanej ako nájomcu, k zániku nájmu vyššie uvedenou výpoveďou ako jednostranným právnym úkonom žalovanej adresovanej žalobcovi nedošlo.

43. Podľa § 370 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

44. Podľa § 370 ods. 2 C.s.p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

45. Podľa § 370 ods. 3 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

46. Keďže žalobca v priebehu odvolacieho konania, zobral čiastočne späť návrh na začatie konania v časti uplatneného úroku z omeškania z dôvodu započítania preplatku žalovanej na službách za rok 2015, ktorý jej fakturoval dobropisom č. 160141 v zmysle článku III. ods. 2 zmluvy o nájme vo výške 98,36 eur na najskôr splatnú pohľadávku žalobcu na úhradu nájomného a služieb spojených s nájmom za 7/2014 späť, teda po rozhodnutí súdu prvej inštancie, avšak skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom žalovaná so späťvzatím návrhu v tejto časti súhlasila (§ 157 ods. 2 C.s.p.), preto odvolací súd postupom podľa citovaného zákonného ustanovenia § 370 C.s.p. rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby o príslušný úrok z omeškania, tak ako to vyplýva z výroku II. tohto rozsudku, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a konanie zastavil.

47. Predmetom odvolacieho konania teda zostal rozsudok v celej prevyšujúcej časti, ktorým bola žaloba zamietnutá a súvisiaci výrok o trovách konania.

48. Odvolací súd udáva, že keďže nájomný vzťah v dôsledku výpovede žalovanej s účinkami k 30.6.2014 nezanikol, trval aj naďalej. Žalovaná však neuhradila zmluvne dohodnuté nájomné a služby spojených s nájmom za ďalšie mesiace jeho trvania, teda za obdobie júl 2014 až apríl 2015. Žalobcovi tak vznikol nárok na ich úhradu, keďže k ukončeniu nájmu došlo najskôr výpoveďou žalobcu a to uplynutím 10 dňovej výpovednej lehoty, ku dňu 10.5.2015. Žalobca si uplatnil za mesiac 4/2015 iba jeho alikvotnú časť, zodpovedajúcu dobe, keď následne uzavrel dodatok č. 1 k nájomnej zmluve č. 2014152 s účinkami od 15.4.2015, ktorým začal ďalší nájomca užívať sporné nebytové priestory.

49. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

50. Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

51. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

52. Podľa § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

53. Keďže žalovaná je v omeškaní so zaplatením peňažného dlhu za jednotlivé mesiace a začiatok plnenia povinnosti platiť nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním prenajatých nehnuteľností, ktorých splatnosť vyplýva z článku III. bodu 1, 2 nájomnej zmluvy a príloh a dodatkov k nájomnej zmluve vo forme splátkového kalendára, do 5. dňa kalendárneho mesiaca za ktorý nájomné prináleží, vznikol žalobcovi nárok aj na úroky z omeškania, počnúc dňom po dni ich splatnosti v zákonom stanovenej výške, vrátane paušálnej náhrady, v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a s poukazom na ust. § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., podľa ktorého sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku.

54. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

55. K citovanému ustanoveniu § 265 Obchodného zákonníka odvolací súd uvádza, že v praxi súdov sa vykladá tak, že toto ustanovenie predpokladá, že účastník obchodnoprávneho vzťahu nesmie pri presadzovaní svojich záujmov prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku, a teda nesmie zneužiť právo, ktoré mu podľa zákona, resp. na základe zákona vzniklo. Ak ide o dohodu, z ktorého účastníkovi vzišli práva, ktorých uplatnenie by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, potom dojednanie nie je neplatné, tieto práva nie sú vymožiteľné - súd v takom prípade uplatnený nárok neprizná. Korektív zásadami poctivého obchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio), ako - vo výnimočných prípadoch - zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým, preto ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka je potrebné vnímať ako príkaz sudcovi, aby rozhodoval v súlade so zásadou spravodlivého zaobchádzania.

56. Žalovaná námietku, že postup žalobcu odporuje zásadám poctivého obchodného styku bližšie neodôvodnila, neuviedla v čom by sa malo spočívať uplatnenie nároku na plnenie z nájomnej zmluvy uzavretej stranami sporu v rozpore s poctivým obchodným stykom. Odvolací súd uvádza, že rozpor zo zásadami poctivého obchodného styku musí byť vždy posudzovaný z hľadiska konkrétneho prípadu. V tomto kontexte sa nemôže javiť nárok na úhradu nájomného a poplatkov za služby spojené s užívaním prenajatých nebytových priestorov ako výkon práva, ktorý je v rozpore s poctivým obchodným stykom, keďže žalobca si uplatňuje nárok na dohodnutú odplatu, teda realizáciu vlastných hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa, determinovaného obchodným záväzkom. Opačný prístup by viedol k absurdným výsledkom teda, že nárok na zaplatenia dohodnutej odplaty (ako primárnej povinnosti z odplatnej synalagmatickej zmluvy) je výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, čo je podľa odvolacieho súdu neprípustné. Žalobca po tom, čo obdržal od žalovanej výpoveď tejto oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na plnení zmluvných povinností. Výpoveď daná žalobcom, tak ako bola zmluvne dohodnutá je jeho právom, pričom zo zmluvy ani z iného právneho predpisu nevyplýva žalobcovi žiadna lehota, v rámci ktorej je povinný v prípade neplnenia povinnosti nájomcu hradiť splatné nájomné aby bol povinný ukončiť nájomný vzťah výpoveďou zo strany prenajímateľa.

57. Odvolací súd preto podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi nárok na dohodnuté nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom za predmetné nebytové priestory, výška ktorých nebola sporná a to za obdobie júl 2014 - apríl 2015, po zohľadnení vyúčtovania za rok 2013 a 2014, teda až do dňa 14.4.2015, kedy žalobca prenajal predmetný nebytový priestor ďalšiemu nájomcovi a zároveň skončil nájomný vzťah so žalovanou na základe výpovede žalobcu zo dňa 16.4.2015 a to ku dňu 10.5.2015. Žalovanej preto odvolací súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním prenajatých nehnuteľností vo výške 12.264,99 eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 161,61 eur od 6.7.2014 do 19.6.2016, zo sumy 63,25 eur od 20.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 1 441,15 eur od 6.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,54 eur od 6.4.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur.

58. Pretože odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie rozhodol aj o závislom výroku, o trovách konania v konaní na súde prvej inštancie aj v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Keďže žalobca zavinil čiastočné zastavenie konania, mala žalovaná vo veci z uvedeného dôvodu čo do istiny 98,36 eur s príslušenstvom úspech len v nepatrnej časti a predmetom odvolacieho konania už zostala iba suma 12.264,99 eur s príslušenstvom, ktorú odvolací súd žalobcovi priznal, preto odvolací súd priznal žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný plnú náhradu trov konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešná žalovaná. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).