Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-92-2018.pdf
PDF · 82.84 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/92/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: E. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., K. XXXX/XX, zast. JUDr. Ľuba Blažeková, advokátka so sídlom Komárno, Pohraničná 4, proti žalovanému: E. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, C., zast. JUDr. Lívia Kňažiková, advokátka so sídlom Komárno, Nám. M. R. Štefánika 6, o zaplatenie 27.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 09.11.2017 č. k. 16C/10/2017-39 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej istiny na tom skutkovom základe, že so žalovaným dňa 13.03.2014 uzatvorila zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej mu požičala peňažné prostriedky vo výške 27.000 eur, ktoré sa zaviazal žalovaný vrátiť najneskôr do 01.02.2017. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 a § 558 OZ. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa a žalobca uzatvorili dňa 13.03.2014 zmluvu o pôžičke, ktorou sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému peňažnú pôžičku vo výške 27.000 eur a žalovaný sa zaviazal túto peňažnú čiastku vrátiť najneskôr do 01.02.2017. Keďže zmluva o pôžičke je tzv. reálny kontakt, pre jej platné uzavretie okrem iného bolo potrebné, aby došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, v danom prípade sumy 27.000 eur. Z výsluchu strán mal jednoznačne za preukázané, že k odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške 27.000 eur na základe zmluvy o pôžičke nedošlo. Žalobkyňa tvrdila, že finančné prostriedky odovzdala žalovanému ešte pred uzavretím zmluvy o pôžičke, a to od roku 2010 do septembra 2013. Zmluva o pôžičke pre ňu slúžila ako potvrdenie toho, že žalovaný je jej dlžný. Žalovaný popieral, že by mu žalovaná nejaké finančné prostriedky poskytovala. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že po uzavretí zmluvy o pôžičke zo dňa 13.03.2014 k odovzdaniu peňazí nedošlo. Uvedenú skutočnosť nepoprela ani samotná žalobkyňa. Súd preto skonštatoval, že k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke dňa 13.03.2014 nedošlo. Následne sa zaoberal skúmaním, či nie je možná iná právna kvalifikácia vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a skúmal, či tento právny úkon nespĺňa náležitosti iného právneho úkonu. Skúmal, či nemožno zmluvu o pôžičke podľa jej obsahu posúdiť ako právny úkon uznania dlhu žalovaným. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 558 OZ, ako aj § 34 a nasl. OZ. V danom prípade zmluva o pôžičke náležitosti dohody o uznaní dlhu nespĺňala a to predovšetkým z dôvodu absencie kauzy vzniku pohľadávky. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že žalovanému požičiavala peniaze v období od roku 2010 do septembra 2013, je potrebné prisvedčiť aj námietke žalovaného o premlčaný nároku žalobkyne na vrátenie takto poskytnutých finančných prostriedkov, keďže 3-ročná premlčacia doba na ich vrátenie
začala plynúť v septembri 2013, uplynula v septembri 2016, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 08.02.2017, teda po uplynutí premlčacej doby. Zo všetkých týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd nevykonal stranami navrhnuté dôkazy a to výsluchom svedkyne Ing. V. K., kolíznej opatrovníčky a Dr. T. M., nakoľko mal za to, že vykonanie týchto dôkazov nemôže zvrátiť záver súdu o tom, že zmluva o pôžičke je neplatná a nespĺňa ani náležitosti uznania dlhu. Rovnako tak nemohla výpoveď svedkov ovplyvniť ani plynutie premlčacej doby, preto súd dokazovanie výsluchom svedkov nevykonal. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa a domáhala sa jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené a žalobkyni bude priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%. Svoje odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/48/2010, ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014. Ďalej uviedla, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa postupne dávala žalovanému na rekonštrukciu jeho domu finančné prostriedky. Keďže vzťah medzi nimi v závere nebol ideálny, z dôvodu zabezpečenia istoty vrátenia peňazí iniciovala spísanie listiny s názvom Zmluva o pôžičke, v ktorej sa žalovaný zaviazal tam uvedenú sumu v uvedenej lehote žalobkyni vrátiť. Ak by vzťah medzi stranami sporu bol ideálny, neboli by spisovala o požičaní peňazí žiadnu listinu. Rozhodnutie je v príkrom rozpore s ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého má súd hodnotiť každý dôkaz. Rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, čím súd odňal žalobkyni právo konať pred súdom a tým bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. V závere poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012.
3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že nie je sporné, že by medzi ním a žalobkyňou došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 13.03.2014, avšak k odovzdaniu finančných prostriedkov medzi nimi nikdy nedošlo z dôvodu narušenia vzťahov a prerušenia spolužitia. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v prípade zmluvy o pôžičke sa jedná o reálny kontakt a pre jej platné uzavretie okrem iného sa vyžaduje, aby došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, k čomu však v danom prípade nedošlo, a preto súd považoval zmluvu za neplatnú. Súd tiež správne vyhodnotil, že túto zmluvu nemožno považovať ani ako iný právny úkon a to uznanie dlhu podľa ust. § 588 OZ, nakoľko nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Súd sa zaoberal všetkými tvrdeniami strán sporu, dôkazy posúdil samostatne a následne v ich vzájomnej súvislosti v zmysle platného právneho poriadku. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje a považuje ho za vecne správne.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP) a že podané odvolanie spĺňa zákonne náležitosti § 365 CSP, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
6. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemožno preto dať za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové, či právne argumenty, než tie, ktoré už uviedla pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné.
7. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením náležitosti zmluvy o pôžičke, ktoré uvádza súd prvej inštancie v bode 12 svojho rozhodnutia, keď zmluvu o pôžičke vyhodnotil ako reálnu zmluvu, čo znamená, že k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a pokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30.06.2010).
8. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla v zásade žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie a s ktorými by sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. Súd prvej inšancie zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Na vec správne aplikoval zodpovedajúce ust. § 657 OZ, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkazmi a posúdil opodstatnenosť všetkých právne skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania.
9. V konaní totiž nebolo sporným, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke dňa 13.03.2014 k odovzdaniu finančnej čiastky 27.000 eur nedošlo, keď samotná žalobkyňa uvádza, že táto od roku 2010 až do roku 2013 poskytla tieto finančné prostriedky žalovanému na rekonštrukciu jeho rodinného domu. Z uvedeného skutkového stavu potom súd prvej inštancie správne vyvodil právny záver, že dňa 13.03.2014 k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke nemohlo dôjsť v dôsledku neodovzdania finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie sa následne ďalej správne zaoberal i skúmaním, či je možná i iná právna kvalifikácia vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a posudzoval, či uvedená zmluva o pôžičke môže spĺňať náležitosti iného právneho úkonu a to uznania dlhu a správne vyhodnotil, že takýto prejav obsiahnutý v zmluve o pôžičke zo dňa 13.03.2014 nemá náležitosti ust. § 558 OZ.
10. Žalovaný v priebehu konania namietal i premlčanie nároku žalobkyne na vrátenie takto poskytnutých finančných prostriedkov a súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že ak aj žalobkyňa poskytla finančné prostriedky žalovanému od roku 2010 do septembra 2013, (ktoré by prípadne mohlo byť posúdené ako bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ), premlčacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ by začala plynúť v septembri 2013 a žaloba bola podaná na súd až dňa 08.02.2017, teda po uplynutí premlčacej doby. I z týchto dôvodov by musel súd prvej inštancie na vznesenú námietku premlčania prihliadať a nemohol priznať žalobkyni jej nárok.
11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).