Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-96-2017.pdf
PDF · 200.21 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/96/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: STAVEBNÝ PODNIK, s.r.o., so sídlom Ulica miestneho priemyslu 561, 029 01 Námestovo, IČO: 36 373 249, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom S. XXX/XX, XXX XX J., proti žalovanému: Mesto Námestovo, so sídlom Cyrila a Metoda 329/6, 029 01 Námestovo, IČO: 00 314 676, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom M. N. XXXX/XX, XXX XX O. H., v konaní o zaplatenie 95.905,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19. októbra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-317 zo dňa 16. júna 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19. októbra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-317 zo dňa 16. júna 2017 vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov konania.
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9,25 % úrok z omeškania ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 29.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 34.030,36 Eur od 20.01.2012 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) dňa 07.02.2012 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 95.909,50 Eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 30.303,10 Eur od 19.05.2011, zo sumy 31.572,04 Eur od 01.01.2012 a zo sumy 34.030,36 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia a na náhradu trov tohto konania.
3. O podanej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 03.01.2013 č.k. 5Cb/36/2012-62 tak, že žalobe v prevažnej časti vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 95.905,50 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia a zo sumy 34.030,36 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Prvostupňové rozhodnutie súdu bolo potvrdené rozsudkom Krajského
súdu v Žiline z 13.02.2014 v časti o zaplatenie istiny, pričom v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie úroku z omeškania a vo výroku o trovách konania bol rozsudok zrušený a vrátený na nové konanie. V poradí druhým rozsudkom okresný súd rozhodol o príslušenstve - 9,25 % úroku z omeškania ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 29.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 34.030,26 Eur od 20.01.2012 do zaplatenia v lehote do 15 dní do právoplatnosti. Výrokom II v časti 9,25 % úroku z omeškania ročne sumy 30.303,10 Eur od 18.05.2011 do 28.05.2011 a v časti 9,25 % úroku z omeškania ročne zo sumy 34.030,36 Eur od 20.01.2012 do zaplatenia, zamietol a zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie trov konania. Toto rozhodnutie okresného súdu bolo v časti príslušenstva okrem zamietajúcej časti zrušené a vrátené súdu na ďalšie konanie.
4. Strana žalovaného sa pojednávania nezúčastnila a žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu, keďže jeho zdravotný stav mu neumožňoval zúčastniť sa pojednávania a tiež z dôvodu, že jeho advokátsky koncipient sa musel zúčastniť pojednávania na Okresnom súde Dolný Kubín sp.zn. 5Cpr/3/2016. Okresný súd žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry a ani zdravotný stav nie sú dôvod pre odročenie pojednávania. Právny zástupca sa môže dať zastúpiť zástupcom, ktorého si pre tento účel môže zvoliť - § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Predvolanie v tejto veci strana žalovaného - jeho právny zástupca prevzal 21.09.2016 a pojednávanie na Okresnom súde Dolný Kubín, kedy došlo k určeniu nového termínu pojednávania na deň 19.10.2016, sa konalo až 26.09.2016, t.j. po prevzatí predvolania v tejto veci. Termín pojednávania v prejednávanej veci bol určený skôr. Oznámenie o nevzhliadnutí dôležitého dôvodu okresný súd oznámil zástupcovi žalovaného dňa 18.10.2016 podľa § 183 ods. 2 CSP.
5. Okresný súd uviedol, že bolo preukázané, že žalobca zhotovil pre žalovaného dielo, ktorého cenu účtoval tromi faktúrami, a to faktúrou č. 1110038 v sume 30.303,10 Eur, faktúrou č. 1110146 v sume 31.572,04 Eur a faktúrou č. 1110168 v sume 34.030,36 Eur, spolu 95.905,50 Eur. Cenu diela žalovaný nezaplatil riadne a včas. Ohľadom ceny diela uplatnenej stranou žalobcu v sume 95.905,50 Eur, vo vzťahu ku ktorej strana žalovaného poukazovala na neplatnosť uzavretej zmluvy o dielo, považoval okresný súd za potrebné uviesť, že o tejto časti nároku rozhodol prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 03.01.2013 a jeho rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Žiline, konkrétne rozsudkom zo dňa 13.02.2014 č.k. 14Cob/73/2013, ktorý nadobudol v tejto časti právoplatnosť 03.04.2014. Okresnému súdu sa preto javilo právne nerelevantným zaoberať sa namietanou absolútnou neplatnosť zmluvy o dielo, keďže o tejto časti nároku vyhodnotiac zmluvu za platnú, už bolo rozhodnuté citovanými rozsudkami prvostupňového a krajského súdu, teda je tu prekážka rozsúdenej veci. (Ne)platnosť zmluvy o dielo bola posudzovaná vo vzťahu k nároku na zaplatenie istiny/ceny diela 95.905,50 Eur a v tejto časti je rozhodnutie právoplatné a vykonateľné, nemožno ho preto prejednávať znova. V neposlednom rade uvedenou argumentáciou ako na to poukazoval i krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 38/2015-17 zo dňa 21.01.2015 a aj krajský súd vo svojom prvotnom rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 vydanom dňa 13.02.2014 konštatujúc platnosť uzavretej zmluvy o dielo a tým aj článku 5 bodu 5.3 obsahujúceho odkladaciu podmienku, v nadväznosti na ktorú bolo potrebné posudzovať uplatňovaný nárok žalobcu na úroky z omeškania.
6. Vychádzajúc preto z intencií krajského súdu a už ustálených právnych záverov - platnosti uzavretej zmluvy o dielo vrátene článku 5, bodu 5.3. zmluvy obsahujúceho tzv. odkladaciu podmienku, okresný súd vyhodnocoval nárok žalobcu na úroky z omeškania.
7. Strany sporu medzi sebou uzavreli Zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola technická vybavenosť pod názvom „TV k 37 b.j. Námestovo“, pričom v rámci platobných podmienok v článku 5 bodu 5.3. si dohodli splatnosť faktúr. Táto bola dohodnutá lehotou do 14 dní od potvrdenia prevzatia faktúry. V tomto článku bolo ďalej dohodnuté, že v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172.608,- Eur. Ostatná časť bude realizovaná podľa finančných možností odberateľa v roku 2011, s čím zhotoviteľ súhlasí. Z takto formulovaného článku zmluvy je možno vyvodiť, že článok 5 zmluvy bodu 5.3 je odkladacou podmienkou, ktorý sa viaže na platobné podmienky, resp. samotnú splatnosť ceny diela (čo je zrejmé z použitej formulácie tohto článku a tiež jeho zaradenia v rámci celej koncepcie a štruktúry zmluvy a takýto výklad je napokon súladný s § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z logického výkladu vo väzbe na
gramatický výklad tohto článku vyplynul pre okresný súd záver, že časová viazanosť takto dohodnutej podmienky sa vzťahovala len na rok 2011 (viď použitá formulácia „ostatná časť bude realizovaná podľa finančných možnosti odberateľa v roku 2011 s čím zhotoviteľ súhlasí“ - čl. 6 spisu). Takýto výkladový záver použitej formulácie napokon zodpovedá aj článku III. upravujúceho lehotu plnenia, konkrétne bodu 3.2. kde je uvedený termín ukončenia stavby do 30.05.2011. Napokon aj žalovaný vo výpovedi potvrdil, že strany sporu v čase uzatvorenia zmluvy nepoznali v akom rozsahu v roku 2011 mestské zastupiteľstvo schváli finančné prostriedky, preto bolo dohodnuté, že ostatná časť bude realizovaná podľa finančných možností odberateľa v roku 2011 (nie v inom období ako sa to snažil podsúvať žalovaný), resp. do doby, kým mestské zastupiteľstvo schváli finančné prostriedky, čo sa doteraz nestalo. Takýto výklad by bol v rozpore s lehotou (termínom dokončenia diela) v zmysle zmluvy o dielo.
8. Na realizáciu ostatnej časti bola dohodnutá odkladacia podmienka. Ako bolo vykonaným dokazovaním preukázané a konštatované v potvrdenom rozsudku prvostupňového súdu, žalobca mal zrealizovať na diele v roku 2010 práce vo finančnom objeme 172.608,- Eur a v roku 2011 v závislosti od finančných možností objednávateľa, avšak s prihliadnutím na lehotu zhotovenia diela do 31.05.2011. Za takto dohodnutých podmienok možno logickým a gramatickým výkladom vyvodiť záver a tiež podľa významu prejavu vôle, že žalobca ako zhotoviteľ mal dielo ako celok vykonať do 31.05.2011, pričom v roku 2011 (v lehote od 1.1.2011 do 31.05.2011) sa tak malo diať v závislosti od finančných možností odberateľa/ žalobcu. Po takto vykonanej „ostatnej“ časti diela sa mohli/mali vystavovať faktúry (po obstarávateľom odsúhlasenom rozsahu skutočne vykonaných prác), ktorých splatnosť sa počítala 14 dní od potvrdenia prevzatia faktúry.
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný splnenie dohodnutej odkladacej podmienky nepreukázal, t.j. okresnému súdu nedeklaroval skutočnosť, že na realizáciu diela nemal finančné prostriedky, resp. že realizáciu diela v roku 2011 v lehote do 1.1.2011 do 31.05.2011 mu nedovoľujú jeho finančné možnosti. Žalobca poprel, že by ho žalovaný upozornil alebo vyzval (či už ústne alebo písomne) na pozastavenie prác alebo ich nerealizovanie z dôvodu, že na zvyšnú časť diela nemá dostatok finančných prostriedkov. Na tieto tvrdenia žalobcu žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz o nedostatku finančných prostriedkov okrem tvrdenia, že finančné prostriedky pre rok 2011 neboli schválené mestským zastupiteľstvom, ktorú skutočnosť už ale okresný súd vyhodnocoval v potvrdzujúcom rozsudku (v tom, že uzavretá zmluva o dielo už bola prejavom vytvorenej vôle mestského zastupiteľstva zhmotnenej v prijatom uznesení č. 62/2007 dňa 17.09.2007 a vo vyhlásení verejnej súťaže na dielo ako celok, výsledkom ktorého bola zmluvne dohodnutá cena 272 803,31 Eur s DPH). Neobstojí podľa okresného súdu ani tvrdenie žalovaného, že žalobcovi bolo z oznámenia z 2.5.2011 (správne malo byť z 25.05.2011) známe, že u žalovaného, teda v rozpočte mesta na rok 2011 nie sú schválené žiadne finančné prostriedky, keďže išlo o oznámenie po zhotovení/vykonaní prác a 6 dní pred lehotou na jeho dokončenie.
10. Účinky právneho úkonu boli teda závislé od neistej budúcej skutočnosti, ktorá nenastala, nesplnila sa. Na základe uvedeného okresný súd za nesplnenia odkladacej podmienky vo vzťahu k platobným podmienkam žalovaného dospel k záveru, že splatnosť faktúr nemožno viazať na nesplnenú odkladaciu podmienku, ale ju je potrebné odvíjať od dohody strán sporu viazanej na prevzatie sporných faktúr. Splatnosť jednotlivých faktúr bola dohodnutá v článku 5.3. Zmluvy o dielo tak, že faktúry sa stanú splatné do 14 dní od potvrdenia prevzatia faktúry. Faktúru č. 1110038 žalovaný prevzal najneskôr dňa 14.05.2011 + lehota 14 stanovená podľa článku 5.3. Zmluvy o dielo = dátum splatnosti faktúry pripadajúci na deň 28.05.2011. Nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s jej úhradou, t.j. s úhradou časti ceny diela vyúčtovaného predmetnom faktúrou č. 1110146 vo výške 30.303,10 Eur, a preto žalobcovi prislúcha úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške 9,25 % z tejto sumy počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti - od 29.05.2011 až do zaplatenia. Pri určení dátumu splatnosti okresný súd vychádzal z listu žalovaného, ktorý bol vystavený dňa 25.05.2011 (č.l. 42 spisu), obsahom ktorého bolo vrátenie všetkých faktúr vystavených do tohto dátumu, t.j. medzi nimi aj faktúry č. 1110038, v nadväznosti na list žalovaného zo dňa 08.06.2011, z obsahu ktorého vyplynulo, že žalobca zaslal začiatkom mesiaca máj 2011 faktúry za práce vykonané na tejto investičnej akcii. Vychádzajúc z § 122 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka stanovujúceho pravidlá pre počítanie lehôt, a v zmysle ktorého sa polovicou mesiaca rozumie lehota 15 dní, je potrebné začiatok mesiaca nevyhnutne vykladať ako lehotu počítajúc prvým dňom príslušného mesiaca a končiac najneskôr do 14. dňa tohto mesiaca, ku ktorému dátumu ustálil prevzatie faktúry č. 111038. Iný dátum prevzatia, od ktorého by mohla byť počítaná lehota splatnosti faktúry preukázaný nebol. V tejto súvislosti sa javilo potrebné uviesť, že
pokiaľ žalobca uplatňoval úrok z omeškania už od 18.05.2011 do 28.05.2011 tento jeho nárok na úrok z omeškania za dané obdobie bol ako nedôvodný zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Námetovo zo dňa 28.04.2015 č.k. 5Cb/36/2012-236, ktorý rozsudok čo do zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť (nebol napadnutý odvolaním).
11. Pri faktúre č. 1110168 znejúcej na sumu 34.030,36 Eur bola stanovená splatnosť na deň 19.01.2012. Žalobca odoslal/podal faktúru na pošte dňa 02.01.2012 (č.l. 44 spisu). Od nasledujúceho dňa začala plynúť judikatúrou ustálená 3 dňová lehota na doručenie = 05.01.2012, čo je dátum prevzatia faktúry, ktorá s poukazom na ustanovenie článku 5.3. Zmluvy o dielo stanovujúceho lehotu 14 dní pre splatnosť faktúry od jej prevzatia, sa stala splatnou 19.01.2012. Nasledujúcim dňom - 20.01.2012 sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením sumy 34.030,36 Eur, a preto žalobcovi prislúcha úrok z omeškania vo výške 9 % ročne určený podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 účinného do 31.01.2013, keď výška základnej úrokovej sadzby 1 % zvýšenej o 8 percentuálnych bodov predstavovala priznanú výšku úroku z omeškania 9 % ročne. Tu je tiež potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca žiadal priznať z tejto faktúry úrok z omeškania vo výške 9,25% okresný súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol - vyššie citovaným rozsudkom zo dňa 28.04.2015 č.k. 5Cb/36/2012-236, ktorý v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť.
12. Vo faktúre č. 1110146 na sumu 31.572,04 Eur bola stanovená splatnosť na deň 23.12.2011. Obdobne ako u prechádzajúcej faktúry č. 1110168 vychádzal okresný súd z jej podania/odoslania žalovanému na pošte dňa 05.12.2011. Od nasledujúceho dňa začala plynúť judikatúrou ustálená 3 dňová lehota na doručenie = 08.12.2011, čo je dátum prevzatia faktúry č. 1110146, ktorá sa s poukazom na ustanovenie článku 5.3. Zmluvy o dielo najneskôr stala splatnou 22.12.2011. Až nasledujúcim dňom - 23.12.2011 sa mohol žalovaný dostať do omeškania. Žalobca si však uplatnil úrok z omeškania odo dňa 31.12.2011, čo je neskorší dátum splatnosti faktúry. Pri viazanosti okresného súdu žalobným návrhom, okresný súd žalobcovi priznal úrok z omeškania od 31.12.2011 zo sumy 31.572,04 Eur vo výške 9,25 % ročne s poukazom na § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013.
13. Pokiaľ strana žalovaného namietala, že okresný súd pri určení splatnosti faktúr vychádzal z ničím nepreukázaných domnienok a dohadov pri určení času ich doručenia, tak okresnému súdu sa javí za potrebné uviesť, že žiadna zo strán sporu nepreukázala okresnému „súdu iný dátum doručenia faktúr, na ktorý bola viazaná s poukazom na článok 5, bod 5.3 ich splatnosť. Z obsahu listín predložených v konaní bolo možné ustáliť ich dátum podania/odoslania na pošte, t.j. doručovanie medzi stranami sporu (zásielky neboli doručované na doručenku do vlastných rúk), a následne ich vrátenie spolu so sprievodným listom, z obsahu ktorého je zrejmý dátum doručenia tej-ktorej faktúry, či už konkrétnym dátumom alebo zákonnou lehotu (začiatkom mesiaca). Nejde teda o ničím nepodložené domnienky, ale obsah listín, z ktorých súd samozrejme v nadväznosti na obsah článku 5, bodu 5.3. vychádzal.“ V tomto smere nebol žiadnou zo strán sporu počas celej doby konania navrhnutý dôkaz na výsluch svedka, ktorý by mal ozrejmiť iný dátum doručenia faktúr do vlastných rúk a tiež dátum ich vrátenia, v nadväznosti na čo by okresný súd mohol posudzoval ich splatnosť. Okresný súd „preto vychádzal z obsahu listín obsahujúcich dátum podania faktúry na pošte, v nadväznosti na obsah sprievodných listov o vrátení faktúr, resp. odsúhlasenie zostatkov, čo je podľa názoru súdu právne relevantným dôkazom o tom, v akom časom rozpätí sa doručovali sporné faktúry, čo dovolilo súdu posúdiť zmluvou dohodnutú 14 dňovú splatnosť“.
14. Okresný súd uviedol, že tiež nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že právo „zhotoviteľa/ žalobcu vzniká až v dohodnutú dobu v súdenom prípade po odovzdaní diela. Uvedený spôsob fakturácie ani logickým a ani gramatickým výkladom nezodpovedá dohodnutej fakturácii, keďže v článku 5, bod 5.1 veta druhá zmluvy o dielo je uvedené, že „práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr podľa skutočne vykonaných prác odsúhlasených obstarávateľom“ a ďalej v bode 5.3. tohto článku je uvedené, že „v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172 608 Eur“, z čoho logicky vyplýva záver, že v priebehu roku 2010 sa práce mali uhrádzať na základe faktúr v tomto období vystavených, samozrejme po odsúhlasení rozsahu vykonaných prác najviac do objemu 172 608 Eur a v roku 2011 podľa finančných možností žalovaného odberateľa. Z obsahu citovaného ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by cenu za zhotovenie diela mal žalovaný ako objednávateľ zaplatiť až po jeho zhotovení, čo v obchodnej praxi, zvlášť pri zhotovení diela formou stavebných prác, ani nie je obvyklé.“ Ak strana žalovaného argumentoval, „že dielo nebolo doposiaľ prevzaté/odovzdané aj napriek výzvam žalobcu na prebratie
dokončeného diela (zo dňa 19.05.2011 - čl. 17, zo dňa 13.06.2011 - čl.18 a ani dňa 21.06.2011 - čl.14) a ak by k jeho odovzdaniu/prevzatiu nikdy nedošlo, znamenalo by to, že objednávateľ by cenu za dielo ním užívané (dané k dispozícií do užívania) nemusel nikdy zhotoviteľovi zaplatiť.“ O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na prevažný úspech žalobcu v konaní okresný súd mu priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 80 % vzniknutých trov (pomer žiadaného a priznaného).
15. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.
16. Žalobca v odvolaní uviedol, že odvolanie podal proti rozsudku okresného súdu, a to časti „II. výroku rozsudku, ktorým súd I. inštancie žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 80%, podáva žalobca podľa § 355 ods. 1 CSP z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP“. Navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Napadnutým rozsudkom zo dňa 19.10.2016 č.k. 5Cb/36/2012-283, v poradí už tretí rozsudok, okresný súd rozhodol o príslušenstve pôvodnej istiny predstavujúcej sumu 95.905,50 Eur a o nároku na náhradu trov konania. Žalobca „sa pôvodne podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 95 909,50 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 30 303,10 € od 19. 5. 2011, zo sumy 31 572,04 € od 1. 1. 2012 a zo sumy 34 030,36 € od 21. 1. 2012 do zaplatenia, trovy konania vo výške 5 754,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 488,18 €, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok, prvý v poradí, zo dňa 3.1.2013 v tej časti, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sumu 95 905,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 31 572,04 Eur od 1.1.2012 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur od 21.1.2012 do zaplatenia a vo výroku pod bodom III. priznal súd žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, nadobudol v časti o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 95 905,50 Eur (istina) právoplatnosť a vykonateľnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu v Žiline zo dňa 13.2.2014 sp.zn. 14Cob/73/2013 dňom 3.4.2014. V tejto časti konania bol žalobca v rozsahu úspešný v podstatnej časti uplatňovaného nároku a súd mu priznal plnú náhradu trov konania.“ V ďalšom konaní okresný súd na základe zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu rozhodoval už len o príslušenstve pohľadávky a trovách konania. Rozsudkom zo dňa 28.4.2015, druhým v poradí, okresný „súd rozhodol o príslušenstve pohľadávky, úrokoch z omeškania, a trovách konania tak, že uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 29. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 31 572,04 Eur od 31. 12. 2011 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur od 20. 01. 2012 do zaplatenia a vo výroku pod bodom III. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.“ Tretím rozsudkom v poradí, napadnutým rozsudkom, okresný súd rozhodol o príslušenstve pohľadávky v súlade s rozsudkom zo dňa 28.4.2015 a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 80 %. Žalobca mal za to, že v konaní bol úspešný a jeho neúspech spočíva len v nepriznanom úroku z omeškania zo sumy 30.303,10 Eur namiesto od 19.05.2011, ako pôvodne žiadal, až od 29.5.2011, čo možno považovať v pomere k celkove žalovanej sume a úrokom z omeškania za nepatrný neúspech, podľa žalobcu neovplyvňujúci nárok na priznanie náhrady trov konania v plnej výške. Výška úroku z omeškania za dni od 19.5 2011 do 29.5.2011 zo sumy 30.303,10 Eur predstavovala sumu 76,79 Eur, teda v tejto časti bol žalobca neúspešný a v pomere k žalovanej sume 95.905,50 Eur s príslušenstvom, suma 76,79 Eur je nepatrným neúspechom nezodpovedajúcim zníženiu nároku na náhradu trov o 20%. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je možné určiť, na základe akej úvahy dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi prislúcha náhrada trov konania len vo výške 80%. S poukazom na uvedené skutočnosti, žalobca mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov pochybil a rozhodnutie nezodpovedá vykonaným dôkazom a výsledku konania. Navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, podľa § 388 CSP zmenil a sám rozhodol tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
17. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že súd prvého stupňa pochybil, keď nevyhovel žiadosti o odročenie pojednávania, z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry, ani zdravotný stav, nie je dôvod pre odročenie pojednávania. S názorom súdu prvého stupňa sa nemohol stotožniť, pretože týmto postupom podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. VI. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavy. Na základe tohto pochybenia súd prvého stupňa rozhodol predčasne a nezistil dôležité skutočnosti, ktoré majú vplyv na spravodlivé rozhodnutie.
18. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvostupňový súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom prednostu mestského úradu v otázke objasnenia zjednávania ceny diela a možnosti fakturácie zo strany žalobcu. Prvostupňový súd odmietol vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré boli navrhované zo strany žalovaného s odôvodnením, že výsluchy svedkov ako aj ďalšie dôkazy, by nepriniesli výraznú zmenu v zistenom skutkovom stave. Prvostupňový súd sa dôsledne neriadil pokynmi krajského súdu, ktoré uviedol vo vzťahu „k výroku II. rozsudku“ sp. zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014 a rozhodol arbitrárne. Žalovaný mal za to, že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím boli podľa žalobcu dané odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP.
19. V odvolaní žalovaný poukazoval na nesprávnosť záveru okresného súdu o tom, že žalobcovi vzniklo právo vyfakturovať cenu za dielo žalovanému. Pokiaľ žalobca odvíjal nárok na zaplatenie príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov z omeškania od obsahu Zmluvy o dielo, podľa žalovaného nie je možné priznať žalobcovi takéto príslušenstvo, nakoľko cenu za vykonané dielo fakturoval v rozpore s ustanoveniami zmluvy o dielo. Povinnosť dodať dielo sa splní riadnym vykonaním dojednanej dodávky. „Povinnosť odobrať je splnená vyhlásením odberateľa v zápisnici o prevzatí, že dodávku preberá“. Poukázal na jazykovo-gramatický výklad článku III. bod 3.2.1 a článku 5 bod 5.3, zmluvy o dielo a na skutočnosti, že nebol vypracovaný časový vecný harmonogram prác, nebol upravený termín začatia plnenia a ukončenia diela a tiež nebol vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác, ktorým by došlo k odovzdaniu diela. V zmysle ustálenej judikatúry súdov SR, pokiaľ bol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý spôsob fakturácie vykonaných prác, právo zhotoviteľa vystaviť faktúru vzniká až v dohodnutú dobu, v súdenom prípade až po odovzdaní diela. Pokiaľ medzi účastníkmi bol dohodnutý čas a spôsob fakturácie a tento nebol zo strany žalobcu dodržaný, žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením sporných faktúr. Žalované faktúry boli zo strany žalobcu vystavené neoprávnene a predčasne. Zdôrazňoval obsah rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014, ktorý čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo ustálil ako odkladaciu podmienku. „Neexistuje žiadne uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Námestovo, ktorým by bolo odsúhlasené vyplatenie nejakej sumy žalobcovi po roku 2010. V tomto smere nebol schválený v období rokov 2007 až do súčasnosti ani rozpočet mesta!“ Prvostupňový súd bez toho, aby na skutkové okolnosti doručenia sporných faktúr vypočul štatutárnych zástupcov žalovaného pri rozhodovaní o príslušenstve pohľadávky, vychádzal z ničím nepreukázaných domnienok a dohadov ohľadom času doručenia sporných faktúr žalovanému a od takto určenej doby následne odvodzoval splatnosť jednotlivých faktúr a dobu omeškania žalovaného zaťažuje napadnuté časti rozsudku vadami, ktoré odôvodňujú jeho zrušenie.
20. Súd prvého stupňa nerešpektoval argumentáciu žalovaného, ktorou žalovaný preukazoval absolútnu neplatnosť zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 s predmetom plnenia zhotovenie stavby „TV k 37 b. j. Námestovo". Touto zmluvou o dielo došlo k dojednaniu času realizácie diela s odkladacou podmienkou. V čl. 5 zmluvy o dielo v bode 5.3 došlo k dojednaniu, že v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172.608,- Eur. V zmysle tohto dojednania zhotoviteľ naozaj v roku 2010 uskutočnil práce tvoriace technickú vybavenosť a bola mu zaplatená suma 172.608,- Eur. Primátor mesta vo svojej výpovedi uviedol, že sa práce realizovali postupne odspodu. Svedok Ing. I. J. potvrdil, že toto dojednanie bolo výsledkom obsahu uznesenia schváleného mestským zastupiteľstvom, pričom on, ako tvorca zmluvy, dopredu nevedel predvídať, akým spôsobom mestské zastupiteľstvo odsúhlasí a v akom objeme schváli finančné prostriedky pre zrealizovanie zostatku diela. Z oznámenia žalovaného žalobcovi zo dňa 02.05.2011 vyplývalo, že žalovaný riadne oznámil žalobcovi, že v rozpočte mesta na rok 2011 nie sú schválené žiadne finančné prostriedky. Primátor mesta ďalej deklaroval, že mesto Námestovo nemôže nad rámec schváleného uznesenia mestského zastupiteľstva prevziať dielo, na výstavbu ktorého neboli schválené a rozpočtované finančné prostriedky. Žalobcovi bolo známe, že môže vykonať práce technickej vybavenosti postupne a odspodu v rozsahu sumy 172 608 Eur v roku 2010. Žalobca vedel, že stavba bytovky je jeho vlastným dielom, ktoré staval ako podnikateľ v rámci svojich podnikateľských projektov, bez účasti žalovaného, v ktorom 32 bytov rozpredal kupujúcim. Bolo v jeho záujme tieto byty predať čo najvýhodnejšie, preto sa rozhodol požiadať mesto o financovanie technickej vybavenosti, pretože vedel, že pokiaľ nebude okolie bytov dokončené v súlade s jeho podnikateľskými zámermi súvisiacimi s predajmi bytov, došlo by k ohrozeniu výhodného predaja bytov. Z uvedeného
dôvodu žalobca nerešpektoval druhú časť dojednania bodu 5.3 zmluvy o dielo, z ktorej vyplývalo, že ostatná časť prác (diela) bude realizovaná podľa finančných možnosti odberateľa v roku 2011, s čím zhotoviteľ súhlasí.
21. V odvolaní žalovaný poukázal na to, že z č.l. 10 posledný odsek uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.05.2016 vyplývalo, „že okresný súd určil splatnosť pri každej z faktúr, ktorým bola vyúčtovaná cena diela tak, že pri faktúre č. 1110146 okresný súd určil jej splatnosť vo väzbe na čl. 5.5.3 nárok 2011 a úrok z omeškania od 29.01.2011, pri faktúre č. 1110168, ktorou bola vyúčtovaná cena diela 34.030,36 € bola stanovená splatnosť na deň 19.01.2012 a pri faktúre č. 1110146, ktorou bola vyúčtovaná suma 31.572,04 € bola stanovená splatnosť na deň 23.12.2011, všetko bez toho, aby tieto svoje závery prijal po vyhodnotení či. 5.3 predmetnej zmluvy. Uvedenú splatnosť faktúr okresný súd stanovil bez toho, aby pri určení splatnosti vzal do úvahy i predmetný článok zmluvy o dielo 5.5.3 v celom jeho rozsahu, teda včítane predmetnej odkladacej podmienky, ktorej existencia bola konštatovaná, či už v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, resp. i v uznesení Ústavného súdu SR z 21.01.2015 sp.zn. II.ÚS 38/2015-17. Pokiaľ okresný súd pri stanovení splatnosti jednotlivých faktúr postupoval tak, že vyhodnocoval či. 5.3 zmluvy o dielo, tak svoje úvahy v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorého dôvodu nebol vytvorený krajského súdu priestor na skúmanie (ne)správnosti týchto záverov.“ Poukázal na č.l. 16 na posledný odsek uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 21.01.2015 č.k. II. ÚS 38/2015-17. Namietal, že okresný súd uveril tvrdeniam žalobcu a ustálil dátum odoslania faktúr na pošte, t.j. doručenie medzi stranami sporu i napriek tomu, že zásielky neboli doručované na doručenku ani do vlastných rúk. Vychádzal len z obsahu listín obsahujúcich dátum podania faktúry na pošte. Bezdôvodne neuznal námietku na základe citácie čl. V. bodu 5.1 veta druhá zmluvy o dielo, v zmysle ktorého práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr podľa skutočne vykonaných prác odsúhlasených obstarávateľom. V napadnutom rozsudku sa konštatuje, že v obchodnej praxi nie je obvyklé, aby sa platilo po zhotovení diela. Tento názor podľa žalobcu nebol „ničím nepodložený a nemôže obstáť. Nemožno vyvrátiť dohodu účastníkov zmluvy o dielo, podľa ktorej mala byť úhrada faktúr až po skutočne vykonaných prácach odsúhlasených obstarávateľom.“ Žalobca zaviedol okresný súd neinformovaním, že istina bola v plnom rozsahu vyplatená, ako to vyplýva z konečného vyúčtovania exekučného konania, kde už 13.05.2015 exekútor Mgr. Július Konečný potvrdil, že exekúcia je ukončená vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov, pretože vymáhaná pohľadávku oprávneného vo výške 95.905,50 Eur bola uspokojená v plnom rozsahu. „Súd prvého stupňa však vo výroku I. napadnutého rozsudku priznal žalobcovi právo na plnenie nie konkrétnou sumou a za konkrétne obdobie ale zaviazal žalobcu povinnosťou plniť príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania na čas do budúcnosti aj keď v čase vydania napadnutého rozsudku už na takýto postup neboli splnené procesné podmienky, nakoľko v čase vydania napadnutého rozsudku už bola istina z faktúr v celom rozsahu uhradená o čom mal súd prvého stupňa vedomosť.“
22. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď ustálil, že žalovaný nepreukázal naplnenie odkladacej podmienky v zmysle článku čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo, keď nepreukázal, že by žalovaný nemal finančné prostriedky na úhradu sporných faktúr a že na preukázanie tejto skutočnosti žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz. „Takéto tvrdenie nemôže obstáť, nakoľko žalovaný v konaní preukázal, že mestské zastupiteľstvo v roku 2011 neschváli finančné prostriedky na dokončenie diela. Skutočnosť či mal žalovaný v roku 2011 peňažné prostriedky alebo nie, nie je v tomto smere vôbec rozhodujúca, nakoľko aj keby žalovaný mal dostatok finančných prostriedkov na úhradu sporných faktúr, tieto nemohol použiť bez toho, aby bolo takéto použitie schválené zo strany mestského zastupiteľstva“ Ustanovenie článku čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo treba charakterizovať ako odkladaciu podmienku, pričom rozsah (trvanie) tejto odkladacej podmienky nie je možné zúžiť len na obdobie roku 2010 tak ako to interpretoval okresný súd. Pokiaľ okresný súd vykladal čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo ako odkladaciu podmienku, ktorá sa vzťahuje len na obdobie roku 2010, takýto výklad je nesprávny a arbitrárny, nakoľko z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je zrejmé, že aplikáciou interpretačných pravidiel v zmysle § 266 Obchodného zákonníka nie je možné dospieť k výkladu, ktorý odporuje jazykovému vyjadreniu vôle účastníkov, ktorý je zachytený v písomnom prejave. Základnou otázkou pre posúdenie nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa je, či rozhodol v súlade so zákonom, keď dospel k záveru, že zo žiadnych ustanovení zmluvy o dielo nevyplýva povinnosť zhotovovať dielo po častiach, a to ani v nadväznosti na Čl. 5. bodu 5.3 upravujúceho platobné podmienky a či vzťahy medzi účastníkmi sú upravené podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, k zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú (ust. § 34 Občianskeho zákonníka). Podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú (§ 36 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).V súdenom prípade išlo o vzťahy upravené Obchodným zákonníkom, a preto treba prejavy vôle účastníkov konania hodnotiť podľa § 266 Obchodného zákonníka. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Zmluvné strany mali vedomosť, že v čase uzavretia zmluvy bola uznesením mestského zastupiteľstva Mesta Námestovo vyčlenená suma 172.608, Eur, ktorá bola na zhotovenie diela schválená. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy účastníci nepoznali, v akom rozsahu v roku 2011 mestské zastupiteľstvo schváli finančné prostriedky, dojednali vo forme odkladacej podmienky, že ostatné práce nad rámec sumy 172.608,- Eur sa môžu realizovať až vtedy, ak mestské zastupiteľstvo schváli takéto použitie finančných prostriedkov.
23. V odvolaní žalovaný zvýraznil, že s touto odkladacou podmienkou zhotoviteľ výslovne súhlasil. Z uvedeného je zrejmé, že účastníci zmluvy mohli dohodnúť zmluvnú cenu celkom 272.803,31 Eur, z ktorej časť sa uskutoční v roku 2010 v rozsahu 172.608,- Eur a zvyšok v rozsahu 100.195,31 Eur sa uskutoční až vtedy, pokiaľ mestské zastupiteľstvo v roku 2011 schváli finančné prostriedky na dokončenie tohto diela. Pokiaľ by nebolo možné dojednanie podľa čl. 5 bodu 5.3 citovanej zmluvy o dielo vykladať ako dojednanie s odkladacou podmienkou, takáto dohoda by bola v rozsahu nad rámec sumy 172.608,- Eur neplatná pre prekročenie rozsahu právomocí primátora, pre nerešpektovanie rozhodnutia mestského zastupiteľstva, tak ako to má na mysli právny názor vyslovený v rozsudku „NS SR 1M Obd V 3/2004“. „Dôkaz: rozsudok NS SR 1 M Obd V 3/2004 rozsudok NS SR 4 Obdo 30/2007 oznámenie žalobcovi zo dňa 02.05.2011 zn. 3488/2011 oznámenie žalobcovi zo dňa 31.01.2012 zn. 568/2012.“ Podľa právnej teórie zmluvné strany dohodli v čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo kladnú podmienku, na ktorú sa viažu následky právneho úkonu, a to na skutočnosť, či táto konkrétna skutočnosť nastane. Touto určitou skutočnosťou malo byť samotné schválenie finančných prostriedkov pre akciu, ktorá bola predmetom zmluvy na rok 2011 uznesením mestského zastupiteľstva. Zhotoviteľ diela vedel, že môže dielo v roku 2010 uskutočniť len v rozsahu 172.608,- Eur. V tomto rozsahu bolo dielo včas aj čiastkovo realizované. Pokiaľ v roku 2011 zhotoviteľ pokračoval v zhotovovaní ostatnej časti diela, toto dielo realizoval na vlastné riziko a na vlastné náklady. Zmluva o dielo č. 02-H/2010 zhotoviteľa nezaväzovala uskutočňovať zostatok prác, nakoľko zhotoviteľ nemal preukázané, že by bola splnená podmienka, „ktorá by vyplývala z konkrétneho uznesenia mestského zastupiteľstva o schválení finančných prostriedkov v rozpočte mesta Námestovo“. Účinky právneho úkonu boli závislé od neistej budúcej skutočnosti. Dojednanou odkladacou podmienkou si zmluvné strany umožnili podmieniť účinky právneho úkonu viazaním na splnenie podmienky, ktorá v roku 2011 a ani neskôr nenastala, a preto žalobe žalobcu podľa žalovaného nebolo možné vyhovieť. „Súd prvého stupňa mal po doplnení dokazovania naznačeným smerom, a to zistením existencie uznesenia o schválení finančných prostriedkov na akciu, ktorá bola predmetom zmluvy, rozhodnúť tak, že mal žalobu v zostávajúcej časti príslušenstva v plnom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.“
24. Žalovaný v odvolaní tiež uviedol, že „Všeobecne záväzné nariadenie č. 8/1996 o zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom mesta upravuje podmienky prevodu vlastníctva mestského zastupiteľstva. Z ustanovenia § 2a) vyplývajú povinnosti mesta uskutočňovať odplatné prevody hnuteľného a nehnuteľného majetku mesta. Z tohto ustanovenia je zrejmí záver, že prevody nehnuteľného majetku musia byť schválené mestským zastupiteľstvom, nakoľko primátor mesta môže uskutočňovať len odplatné prevody hnuteľného majetku mesta v hodnote do 3.000,-€ vrátane. Podľa § 3 všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996 úkony podliehajúce schváleniu mestského zastupiteľstva sú: 1. Nadobúdanie a prevody vlastníctva nehnuteľného majetku , 2. odplatný predaj hnuteľného majetku mesta nad 3.000,-€ evidovanej nadobúdacej ceny jednotlivej položky majetku, 3. podstatné náležitosti ( predmet, doba pre, cena, výmera, nájomca) zmluvy o podnájme nehnuteľného majetku vrátane nebytových priestorov v prípadoch, keď nájom presahuje 3.000,-€ ročne, 4. prijatie úveru a poskytnutie úveru z prostriedkov mesta, 5. peňažné a nepeňažné vklady a účasti do iných právnických a fyzických osôb, 6. nakladanie majetkovými právami nad hodnotu 3.000,-€,
7. vzdanie sa majetkových práv, prevzatie dlhu, prevzatie alebo poskytnutie záruky nad 500,-6 jednotlivej hodnoty, 8. založenie nehnuteľností a hnuteľných vecí, 9. nakladanie s cennými papiermi, 10. aukčný predaj podľa osobitných predpisov, 11. úprava práv, povinnosti a úkonov mestských organizácií. Dôkaz: všeobecne záväzné nariadenia Mesta Námestovo č. 8/1996“. Na procesný prípad sa plne podľa žalovaného vzťahuje „právny názor vyslovený v rozsudku NS SR č. k. 1M Obd V 3/2004“ podľa ktorého, činnosť samosprávy obcí a miest, ich práva a povinnosti sú upravené zákonom č. 369/1990 Zb. v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) a g) zák. č. 369/1990Zb. obecné zastupiteľstvo je zastupiteľským zborom, ktorý rozhoduje o základných otázkach obce, predovšetkým určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a za týmto účelom prijíma všeobecne záväzné nariadenia. V prejedávanej veci mesto Námestovo upravilo zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Všeobecne záväzným nariadením č. 8/1996 z 03.05.1996. Podľa článku uvedeného nariadenia označeného ako „§ 3 Úkony podliehajúce schváleniu mestského zastupiteľstva", schváleniu mestského zastupiteľstva vo vzťahu k subjektom hospodárenia podliehajú okrem iného aj úkony týkajúce sa nakladania s majetkovými právami nad 3.000,-€. V porovnávanom prípade primátorka právnym úkonom prekročila uznesenie mestského zastupiteľstva, na čo nebola oprávnená. Uznesením mestského zastupiteľstva č. 75/2009 zo dňa 14.12.2009 boli schválené kapitálové výdavky na rok 2010, 2011 a 2012. Z tabuľkovej špecifikácie je zrejmé, že na rok 2010 bola vyčlenená suma na rozvoj obce vo výške 2.353.636,-6 z ktorých na technickú vybavenosť k stavbe 37 b.j. bola určená suma 172.609,-€. Tento limit nebol rozšírený ani v roku 2011 a ani v roku 2012. Dôkaz: výpis z uznesenia Mestského zastupiteľstva v Námestove č. 75/2009 výňatok z obsahu uznesenia Mestského zastupiteľstva v Námestove č. 75/2009 Vyhotovovateľ zmluvy Ing. J. mal vedomosť o tomto limite, avšak počítal s tým, že v budúcnosti bude mestským zastupiteľstvom kladne rozhodnuté o ďalšom prispení finančných prostriedkov na túto technickú vybavenosť.“
25. Odvolateľ zvýraznil, že obsah Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010, ktorej platnosť je predmetom skúmania ako predbežnej otázky, bolo potrebné vykladať v súlade s vôľou mestského zastupiteľstva prejaveného v uznesení mestského zastupiteľstva, ktoré vyčlenilo kapitálové výdavky na technickú vybavenosť stavby, ktorá nebola vo vlastníctve mesta. Iný výklad, ktorý použil súd prvého stupňa bol podľa žalovaného v rozpore so záujmami mestského zastupiteľstva ako zastupiteľského zboru, ktorému prislúcha rozhodovať o vyčleňovaní finančných prostriedkov na rozvoj mesta vrátane rozsahu zabezpečenia technickej vybavenosti na mieste, ktoré bolo upravené skúmanou zmluvou o diele č. 02-H/2010. „Použitie tohto výkladu zároveň spôsobuje neplatnosť zmluvy o dielo, ktorou by došlo k dojednaniu neplatného záväzku prekračujúceho sumu“ 172.609 Eur. Žalovaný poukázal na dojednanie uvedené v čl. III., a to v bode 3.2.3 Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010, podľa ktorého mal byť termín začatia plnenia a ukončenia diela upravený dodatkom k zmluve o dielo podľa zmluvy s poskytovateľom nenávratného príspevku. Podľa bodu 3.2.4 zhotoviteľ splní svoju povinnosť podľa tejto zmluvy riadnym ukončením a odovzdaním diela obstarávateľovi v dohodnutom termíne, o čom bude zmluvnými stranami vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác. Okrem obvyklých preberacích podmienok zhotoviteľ bude dokumentovať kvalitu odovzdaných prác revíznymi správami, správami o predpísaných skúškach, doloženými atestami alebo certifikátmi zhotoviteľom zabudovaných výrobkov a tieto kompletne predloží obstarávateľovi pri preberacom konaní stavby. Ďalej podľa článku III. bodu 3.2.1 Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 zmluvné strany sa dohodli, že zhotoviteľ bude vykonávať svoje práce v súlade so schváleným časovým a vecným harmonogramom prác, ktorý vypracuje na celú dobu výstavby zhotoviteľ a ten to odsúhlasí s obstarávateľom do piatich dní od požiadania obstarávateľa vypracovať uvedený harmonogram. Podľa článku 5 bodu 5.1 obstarávateľ neposkytne zhotoviteľovi žiaden preddavok. Práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr, podľa skutočne vykonaných prác odsúhlasených obstarávateľom. Odvolateľ zdôraznil, že nebol vypracovaný časový a vecný harmonogram prác, nebol dodatkom upravený termín začatia plnenia a ukončenia diela a nebol vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác, ktorým by došlo k obojstrannému deklarovaniu ukončenia a odovzdania diela. Taktiež nedošlo k žiadnemu odsúhlaseniu vykonaných prác, ktoré boli fakturované a uplatnené žalobou a preto nebolo povinnosťou žalovaného, aby takéto faktúry uhradil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
26. K odvolaniu žalovaného proti napadnutému rozsudku okresného súdu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolací súd v časti, „ktorým súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 29. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 31 572,04 Eur od 31. 12. 2011 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur od 20. 01. 2012 do zaplatenia, ako vecne správny potvrdil a v časti, ktorým súd priznal žalobcovi trovy konania vo výške 80% zmenil na základe žalobcom podaného odvolania zo dňa 29. 12. 2016 proti tejto časti výroku rozsudku, a priznal strane žalobcu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 100%.“ Žalobca nepovažoval odvolanie žalovaného týkajúce sa výroku rozsudku pod bodom I. za dôvodné. Okresný súd sa vysporiadal s predmetom sporu v celom rozsahu a svoje rozhodnutie aj riadne a podrobne odôvodnil. Námietka žalovaného že okresný súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalovaného a týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, podrobne odôvodnil svoj postup keď nevyhovel žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania, s ktorým názorom okresného súdu sa žalobca v celom rozsahu stotožnil. K dôvodom žalovaného uvedeným v odvolaní týkajúcich sa posúdenia Zmluvy o dielo, žalobca uvádzal, že so základom sporu, povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu predstavujúcu cenu diela, sa okresný súd vysporiadal už v predchádzajúcich rozsudkoch a je nepochybné, že ustálil, že sa jedná o povinnosť žalovaného zaplatiť cenu diela na základe Zmluvy o dielo, ktorú považoval za platnú. Žalovaný po doručení uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.5.2016, sp.zn. 14Cob/122/2015, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 22.6.2016, nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, hoci mu v tom nič nebránilo. Okresný súd sa preto v ďalšom konaní, dôsledne riadil pokynmi krajského súdu a vo svojom rozsudku sa vyporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami veci a vo veci správne rozhodol.
27. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka rub č.l. 313 spisu).
28. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednal vec v medziach podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu vo výroku I. vo veci samej potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a vo výroku II. o trovách konania bol zmenený podľa § 388 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
29. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/96/2017-322 zo dňa 16.10.2018 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
30. Odvolací súd uvádza, že odvolanie bolo podané tak žalobcom, ako i žalovaným a bolo zrejmé, že vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaného boli najmä námietky v zistení skutkového stavu, ako i nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca podal odvolanie do výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Žalovaný v rámci podaného odvolania primárne namietal odňatie možnosti konať pred súdom, z ktorého dôvodu vyvodil, že súd prvého stupňa rozhodol predčasne a nezistil dôležité skutočnosti, ktoré podľa neho majú vplyv na spravodlivé rozhodnutie. Uvedený záver vyvodzoval z toho, že okresným súdom nebolo vyhovené jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry, ani zdravotný stav nie je dôvod pre odročenie pojednávania. S týmto záverom sa žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu nestotožnil. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, a to pod bodom 4, v ktorom okresný súd konštatoval, že strana žalovaného sa na pojednávanie nedostavila, žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu, ktorý tvrdil, že jeho zdravotný stav mu neumožňoval zúčastniť sa pojednávania a tiež z dôvodu, že jeho advokátsky koncipient sa musel zúčastniť pojednávania na Okresnom súde Dolný Kubín sp.zn. 5Cpr/3/2016. Okresný súd nevyhovel tomuto návrhu, a to z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry a ani zdravotný stav, nie sú dôvodom pre odročenie pojednávania. Konštatoval, že právny zástupca sa môže dať zastúpiť advokátom, teda na tento účel si môže zvoliť i substitúta. Okresný súd uviedol, že predvolanie v tejto veci strana žalovaného (jeho právny zástupca) prevzal dňa 21.09.2016 a pojednávanie na Okresnom súde Dolný Kubín, kedy došlo k určeniu nového termínu pojednávania na deň 19.10.2016 sa konalo 26.09.2016, t.j. po prevzatí predvolania v tejto veci. Termín pojednávania v prejednávanej veci bol určený skôr, oznámenie o nevzhliadnutí dôležitého dôvodu okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalovaného dňa 18.10.2016 podľa § 183 CSP. Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolateľa, sa odvolací súd bližšie oboznámil s
obsahom spisového materiálu, konštatuje sa, že na č.l. 268 spisu je doručenka od právneho zástupcu žalovaného, ktorý prevzal predvolanie na termín pojednávania 19.10.2016 dňa 21.09.2016 (predvolanie žurnalizované č.l. 269 spisu). Dňa 18.10.2016 bolo doručené okresnému súdu podanie od právneho zástupcu žalovaného, ktoré bolo odoslané dňa 17. októbra 2016 o 15.10 hodine, ktorého prílohou bola žiadosť žalovaného a jeho právneho zástupcu o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť o odročenie pojednávania (č.l. 271 spisu), ktoré bolo vo forme riadneho podania doručené okresnému súdu dňa 18.10.2016 (č.l. 274 spisu). Prílohou uvedenej žiadosti je zápisnica o pojednávaní vo veci sp.zn. 5Cpr/3/2016 (č.l. 275 a nasl. spisu), ktorá je zo dňa 26. septembra 2016. Z fotokópie potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti na č.l. 273 rub spisu vyplýva, že právny zástupca žalovaného bol práceneschopný od 26.09.2016 (doplnené i k riadnemu podaniu č.l. 277 spisu, tiež vo fotokópii). Okresný súd podaním odoslaným dňa 18. októbra 2016 (č.l. 278 spisu) oznámil, že nevzhliadol dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania vo veci.
31. V zmysle § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
32. Podľa § 183 ods. 2 CSP, od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala zastúpiť iným advokátom. Od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.
33. Podľa § 183 ods. 3 CSP, strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať.
34. V súvislosti s právnou úpravou, argumentáciou právneho zástupcu žalovaného v odvolaní o odňatí možnosti konať pred súdom s tým, že okresný súd vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti, odvolací súd považuje za podstatné zdôrazniť právnu úpravu § 183 CSP a dôvody uvádzané právnym zástupcom žalovaného v jeho žiadosti zo dňa 17.10.2016 v spojení s ním pripojenými listinami, primárne potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti (rub č.l. 273 spisu). Nemožno opomenúť, že pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny postup priečiaci sa zákonom, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka súdneho konania, teda takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní, odvolací súd vyhodnocoval dôležitosť dôvodu, pre ktorý sa nemohol zúčastniť pojednávania „dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania, skúma súd z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ; môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod v zmysle ust. § 183 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla, vzhľadom na súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní“ (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 30 Cdo/199/2016 zo dňa 12.12.2017). V tejto súvislosti zvýrazňuje odvolací súd, že nariadené pojednávanie zo strany okresného súdu bolo na dátum 19. októbra 2016, predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalovaného dňa 21.09.2016 (č.l. 268 spisu). Pripojená fotokópia potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti bola z dátumu 26.09.2016 s uvedením neschopný práce od 26.9.2016. Ak v rámci podanej žiadosti právny zástupca žalovaného uviedol, že sa dozvedel o dôvode, pre ktorý žiadal o odročenie dňa 17.10.2016, tak túto argumentáciu nebolo možné vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, pretože právnemu zástupcovi žalovaného od 26.09.2016 bolo známe, že je práceneschopný a od 21.09.2016 mal prevzaté predvolanie na termín 19.10.2016. Ak na pojednávaní pred Okresným súdom Dolný Kubín v konaní sp.zn. 5Cpr/3/2016 bolo nariadené dňa 26.09.2016 pojednávanie na termín
19. októbra 2016, tak tieto skutočnosti vzhľadom na dátum a prevzatie predvolania na pojednávanie právnym zástupcom žalovaného v tejto veci a dátum vystavenia práceneschopnosti a oznámenie dôvodov neprítomnosti okresnému súdu až dňa 17. októbra 2016, nebolo možné vyhodnotiť ako dôležité dôvody, a preto odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu v tejto časti odvolania nemohol konštatovať relevanciu uvedenej odvolacej námietky zo strany právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný v odvolaní neuviedol dôvody, pre ktoré si nemohol zvoliť substitúta a to s dôrazom na vyhodnotenie predmetného sporu a dĺžky konania, preto posúdenie v tejto rovine odvolacím súdom nebolo možné.
35. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného a jeho vyhodnotením odvolacím súdom sa len podporne a primerane, pre odstránenie prípadných pochybností poukazuje krajským súdom na záver vyjadrený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 68/1998 z 13. januára 1999, podľa ktorého „obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie "dôležitého dôvodu" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu“. Obdobný záver bol vyjadrený i v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/05-13, kde ústavný súd poukázal na to, že „ústavný súd už v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil, že kolízia dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „ dôležitého dôvodu " nevyhnutne potrebného za účelom odročenia riadne a včas vytýčeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (I. ÚS 68/98)“. Súčasne sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 77/2002, v ktorom bolo vyslovené, „že sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle §101 ods. 2 OSP. Ak v takom prípade súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu, a to napriek žiadosti o odročenie pojednávania, neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle §237písm.f) OSP.“ Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo 9/07, vyplýva, že „nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť pravidlo tzv. „predstihu" v prípade kolízie pojednávaní na dvoch rôznych súdoch, bol postup odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal v neprítomnosti zástupcu žalobcu v súlade s ustanovením §101 ods. 2 O.s.p. a žalobcovi ním nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Sama kolízia pojednávaní nie je totiž bez ďalšieho dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle §101 ods. 2 OSP“. Pokiaľ by aj žalovaný namietal, že bolo odňaté právo osobne sa zúčastniť pojednávania, tak v tejto súvislosti poukazuje krajský súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého ...„ výsluch účastníka konania je jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ".
36. V rámci podaného odvolania žalovaný teda tvrdil, že nielenže mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale tiež že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím podľa žalovaného boli dané dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP.
37. Žalovaný v odvolaní odkázal na zmluvnú povinnosť dodať dielo, ktoré sa splní riadnym vykonaním dojednanej dodávky. Povinnosť odobrať, mala byť podľa žalovaného splnená vyhlásením odberateľa v zápisnici o prevzatí, že dodávku preberá. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalovaného sa poukazuje odvolacím súdom primárne na článok 5. predmetnej zmluvy a potom i na ostatné zmluvné dojednania, z ktorých však podľa zistení odvolacieho súdu nie je možné prijať záver, že povinnosť odobrať, uvádzanú žalovaným v odvolaní, je možné považovať za splnenú vyhlásením odberateľa v zápisnici o prevzatí, že dodávku preberá. Podľa Zmluvy o dielo č. 02/H/2010, zápisničné odovzdanie diela medzi sporovými
stranami dohodnuté nebolo. V konečnom dôsledku, podľa obsahu odvolania, ani odvolateľ nepoukazuje na konkrétne zmluvné dojednanie, ktoré by takúto povinnosť sporovým stranám ukladalo. Ak v rámci odvolacej argumentácie ďalej žalovaný tvrdil, že vzniklo v zmysle ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky právo zhotoviteľa vystaviť faktúru, v súdenom prípade, až po odovzdaní diela, tak podľa zistení odvolacieho súdu Zmluva o dielo č. 02/H/2010 v rámci zmluvných dojednaní neobsahuje takto koncipované zmluvné dojednanie, kedy by právo účtovať cenu diela žalobcovi vzniklo až po odovzdaní diela, pri ktorom závere nemožno odhliadnuť od ustanovení zmluvy najmä čl. 5. Žalovaný, v konečnom dôsledku, v odvolaní ani nekonkretizuje zmluvné ustanovenie, z ktorého by vyplývali takéto závery.
38. Ak žalovaný vyčítal okresnému súdu, že vychádzal z niečím nepreukázaných domnienok a dohadov ohľadom času doručenia sporných faktúr žalovanému, z ktorých odvodzoval splatnosť jednotlivých faktúr, z ktorej argumentácie vyvodil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, tak odvolací súd na základe tejto argumentácie vo väzbe na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, na ktoré sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje, nemohol konštatovať jej relevanciu, a to vo vzťahu k odvolacím súdom konštatovanej vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu. Poukazuje v tomto smere odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010 primerane a podporne, z ktorého vyplýva „obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces, nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. bod ÚS 50/04).“
39. Namietal žalovaný v odvolaní, že súd prvého stupňa nerešpektoval jeho argumentáciu, ktorou preukazoval absolútnu neplatnosť zmluvy, pričom poukazoval i na výpoveď svedka Ing. I. J. s dôrazom na to, že sporné dojednanie článku 5.3 zmluvy bolo výsledkom obsahu uznesenia schváleného mestským zastupiteľstvom a tiež na skutočnosť, že v rozpočte mesta na rok 2011 nie sú schválené žiadne finančné prostriedky. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014 vyplývalo, že k tejto argumentácii vo vzťahu k neplatnosti predmetnej zmluvy odvolací súd sa už podrobne vyjadril a vo väzbe na žalovaným podanú ústavnú sťažnosť, boli v konečnom dôsledku tieto závery i predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21. januára 2015. V tejto časti poukazuje odvolací súd i na závery z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom ústavný súd v bode 25 vyjadril, že samotné argumenty sťažovateľa si odporujú navzájom (napr. tvrdená neplatnosť zmluvy o dielo c/a platne dojednaná odkladacia podmienka vo vzťahu k rozsahu vykonaného diela). Napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky tieto skutočnosti uviedol vo svojom rozhodnutí, tak nenašli premietnutie v odvolaní žalovaného, ktorý zotrval na argumentácii absolútnej neplatnosti Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 a zároveň sa dovolával odkladacej podmienky. Odvolací súd teda konštatuje, že žalovaný v rámci podaného odvolania zotrval na rozpornej argumentácii, kde na jednej strane sa domáhal neplatnosti predmetnej zmluvy, na druhej strane v odvolaní poukazoval na odkladaciu podmienku a dovolával sa účinkov takto dojednanej odkladacej podmienky. Ak namietal žalovaný v rámci podaného odvolania (č.l. 293 spisu), že ustanovenie článku 5 bod 5.3, nebolo možné zúžiť len na obdobie roku 2010, tak ako to interpretoval súd prvého stupňa, z ktorého dôvodu mal za to, že výklad okresného súdu je arbitrárny a nie správny, tak odvolací súd poukazuje na závery v tejto rovine, teda v rovine výkladu čl. 5 bod 5.3 v právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014, s ktorého dôvodmi bol žalovaný podrobne oboznámený a ktoré rozhodnutie bolo podrobené i prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na základe odvolacej argumentácie žalovaného v rovine odkladacej podmienky, nebol dôvod na odklon od už prijatých záverov v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré našli premietnutie v napadnutom rozsudku okresného súdu.
40. Ak poukazoval žalovaný v rámci svojho odvolania na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1M ObdoV/3/2004, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/30/2007, je zrejmé, že ide o argumentáciu, ktorá už bola použitá v predchádzajúcom štádiu konania tejto veci a ktorá bola vyhodnotená odvolacím súdom v predchádzajúcom právoplatnom rozsudku odvolacieho súdu č.k. 14Cob/73/2014-144 z 13.2.2014, a to podrobným spôsobom. Ak mal žalovaný za to, že predmetný výklad odvolacieho súdu, resp. argumentácia odvolacieho súdu nie je
dostatočná, napriek tomu, že bola podrobená prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky, bolo plne v jeho dispozícii, aby poskytol argumentáciu, ktorou by bol vytvorený priestor na odklon od už vyslovených záverov odvolacím súdom v týchto rovinách a následne preskúmaných ústavným súdom. Je namieste opäť zdôrazniť i závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, že argumentácia žalovaného je nekonzistentná v tom smere, že sa súčasne domáha neplatnosti predmetnej zmluvy a vzápätí, z tej istej zmluvy, o ktorej tvrdil, že je neplatná sa domáha následkov zmluvného dojednania (ktoré by malo byť vykladané v jeho prospech), čoby platného.
41. V rámci podaného odvolania zopakoval žalovaný argumentáciu v rovine Všeobecného záväzného nariadenia č. 8/1996 vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorej odvolací súd už venoval pozornosť v predchádzajúcom svojom právoplatnom rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014, pričom pri porovnaní argumentácie v odvolaní žalovaného zo dňa 12.02.2013 (č.l. 65 a nasl. spisu), je zrejmé, že argumentácia v tejto časti bola zhodná, a tak už bola predmetom odvolacieho prieskumu. Na tomto mieste, nie je možné bez ďalšieho (bez zmeny v skutkovej a právnej rovine), prijať len na základe argumentácie v odvolaní žalovaného zo dňa 9.1.2016 rozdielne závery, keďže svojimi dôvodmi odvolateľ neposkytol odvolaciemu súdu priestor na iné závery (v kvalitatívnej ani v skutkovej v rovine) vyhodnotenia Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996, než tie ktoré už boli odvolacím súdom konštatované v rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 z 13.02.2014. Odvolací súd opätovne pripomína aj to len pre úplnosť, že i táto argumentácia bola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
42. Len pre úplnosť odvolací súdu uvádza, že odvolateľ v rámci odvolania tiež namietal, okrem iného, že nebol vypracovaný časový vecný harmonogram prác s poukazom na článok III. bod 3.2.1. a článok 5 bod 5.3. Odvolací súd s poukazom na Zmluvu o dielo (žalovaný sa domáhal jej neplatnosti) cituje článok 3.2.1., z ktorého vyplýva, že „Zhotoviteľ bude vykonávať svoje práce v súlade so schváleným časovým a vecným harmonogramom prác, ktorý vypracuje na celú dobu výstavby zhotoviteľ, a tento odsúhlasí s obstarávateľom do 5 dní od požiadania obstarávateľa vypracovať uvedený harmonogram“. Odvolateľ v odvolaní, podľa zistení odvolacieho súdu, netvrdil bližšie skutočnosti, v zmysle ktorých by bolo možné verifikovať, že zhotoviteľa v zmysle zmluvných dojednaní požiadal (akým spôsobom, kedy, prostredníctvom koho) o vypracovanie uvedeného harmonogramu, ktoré požiadanie malo predchádzať vypracovaniu uvedeného harmonogramu.
43. Ak v rámci podaného odvolania v tomto odvolacom konaní, žalovaný osobitne poukazoval na článok III. bod 3.2.1 zmluvy o dielo a bod 3.2.3. zmluvy o dielo, pričom zotrval na argumentácii, že nebol vypracovaný časový vecný harmonogram prác (viď odôvodnenie vyššie), nebol dodatkom upravený termín začatia plnenia a ukončenia diela a nebol vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác, ktorým by došlo k obojstrannému deklarovaniu, ukončeniu a odovzdaniu diela, tak v súvislosti s touto argumentáciou považuje odvolací súd za podstatné poukázať na to, že nemožno konštatovať zmeny v skutkovej a ani v právnej rovine prejednávanej veci od predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, preto tak ako bolo uvedené v predchádzajúcom rozsudku odvolacieho súdu, odkazuje odvolací súd na závery v rovine splatnosti diela a prepojenosti článkov Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 z 28.1.2010 na článok III. upravujúci lehoty na plnenie podľa bodu 3.2 ukončenie (stavby) 30.5.2011 (č.l. 5 rub spisu). Z platobných podmienok z časti článku 5 bodu 5.3 nie je možné, tak ako už odvolací súd konštatoval, ustáliť jeho vplyv na konkrétne dojednania ohľadom samotného bodu II. predmetu plnenia a ani na bod III. lehoty plnenia, a to najmä článku III. 3.2 ukončenie diela do 30.5.2011, ako aj na článok IV. cena diela celkovo v sume 272.803,31 Eur. Záver odvolacieho súdu v rovine vyhodnotenia dôsledkov článku 5 bod 5.3 s uvedením roku 2011, v zmysle ktorého práve takéto časové určenie by nemalo byť vykladané ako neobmedzené, nebol argumentáciou žalovaného v odvolaní vyvrátený. Vzhľadom na celú argumentáciu žalovaného, poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré závery nenašli premietnutie v odvolacej argumentácii žalovaného a nie je podľa odvolacieho súdu účelné opätovne závery už vyslovené, v žalovaným namietaných rovinách opätovne, uvádzať.
44. Ak v rámci odvolania žalovaný namietal, že žalobca zaviedol okresný súd, keď neoznámil výsledky exekučného konania, v rámci ktorého došlo k úhrade istiny 95.905,50 Eur, v dôsledku čoho mal okresný súd rozhodnúť o konkrétnej sume úrokov z omeškania, tak odvolací súd mal za to, že tým, že vo výroku, ktorý bol napadnutý, určil splatnosť slovným vyjadrením „do zaplatenia“ nepochybil, keďže relevantný pre výpočet predsa bude v každom prípade deň zaplatenia istiny.
45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku I. potvrdené ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP a odvolací súd poukazuje cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v zodpovedajúcej časti.
46. Za nevyhnutné považuje odvolací súd na tomto mieste poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
47. Voči rozsudku súdu prvého stupňa bolo osobitne podané odvolanie žalobcom, ktorý nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 80 % voči žalovanému. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti podaného odvolania, vychádzal pritom zo záverov rozsudku okresného súdu č.k. 5Cb/36/2012-62 zo dňa 3. januára 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/73/2013 dňa 3.4.2014, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 95.905,50 Eur a z rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť konkretizovaná v rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19. októbra 2016. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žaloby, výrokov rozhodnutia vo veci samej, pričom plným úspechom je, ak sa výrok zhoduje so žalobným petitom, ak sa žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov konania sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká právo na náhradu trov konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov. V tomto smere ak okresný súd pre svoje rozhodnutie konštatoval prevažný úspech žalobcu v konaní, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 % z dôvodu pomeru žiadaného a priznaného, tak odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s dôrazom na výrokové časti rozhodnutí vo veci samej rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní v časti trov konania, ak okresný súd ustálil úspešnosť žalobcu vo výške 80 %, tak odvolací súd sa nemohol s takýmto vyčíslením stotožniť vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v odvolaní, ktoré osobitne žalovaný vo vyvolanom odvolacom konaní nenamietal, berúc do úvahy úspech žalobcu vo vzťahu ku všetkým výrokovým častiam rozhodnutí, a to právoplatným ako i k tým, ktoré boli predmetom tohto odvolacieho konania, v dôsledku čoho konštatuje plný úspech žalobcu, keďže táto odvolacia argumentácia žalobcu korešpondovala obsahu spisu, pričom ním uplatnený výpočet náhrady trov konania zohľadňoval výšku priznanej istiny a výšku priznaných úrokov z omeškania vo vzťahu k istine uvedenej v žalobe. Pri uvedenom prepočte odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že úspešnosť žalobcu bola 99,99 %, úspešnosť žalovaného bola 0,006 %. Celkový úspech žalobcu (od percentuálneho úspechu žalobcu bol odpočítaný percentuálny úspech žalovaného, primerane rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 604/2017 z 5.12.2017) potom predstavoval 99,8 %. Mal za to odvolací súd, že vzhľadom na špecifickosť tejto situácie, rešpektujúc závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. US 56/2017 z 8. februára 2017, mal žalobca plný úspech, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní žalobcom v časti náhrady trov konania zmenil napadnutý výrok rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 388 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.