Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoKR/13/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci žalobcu Law Service Recovery, k.s. so sídlom správcovskej kancelárie Stráž 223, 960 01 Zvolen, správca podstaty úpadcu CC Development, s. r. o. „v konkurze" so sídlom Námestie SNP 11, 960 01 Zvolen, IČO:36 695 734 proti žalovanému Royal Invest, a. s. so sídlom Námestie SNP 11, 960 01 Zvolen, IČO:36 627 739, zastúpenému AEQUITAS s.r.o., so sídlom Dolná 19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 628 841, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cbi/3/2017-105 zo dňa 13.októbra 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cbi/3/2017-105 zo dňa 13.októbra 2017 potvrdzuje.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že Žalobca sa žalobou zo dňa 02. 03. 2017 domáhal, aby súd určil, že právne úkony - úhrada faktúry vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 01. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013001 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 02. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013002 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 03. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013003 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 05. 04. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013004 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 03. 05. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013005 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 05. 06. 2013 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013006 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 03. 01. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013007 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 05. 02. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013008 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 04. 03. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013009 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 04. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013010 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 05. 05. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013011 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 04. 06. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1013012 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 03. 07. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014001 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 06. 08. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č 1014002 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 05. 09. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014003 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 06. 10. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014004 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 11. 11. 2014 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014005 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014006 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015

v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014007 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014009 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015 v prospech žalovaného; úhrada faktúry č. 1014011 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015 v prospech žalovaného a úhrada faktúry č. 1014010 vo výške 12 000,-- Eur zo dňa 08. 07. 2015 v prospech žalovaného, sú voči veriteľom úpadcu neúčinné a žalovaný je povinný zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu k rukám správcu sumu vo výške 276 000,00 Eur. Právne úkony, ktoré sú predmetom tejto odporovacej žaloby, boli postupne vykonávané počnúc 08. 01. 2013 až do 30. 10. 2014. Žalovaný uzatvoril s úpadcom dňa 04. 01. 2010 Zmluvu o poskytovaní služieb v znení Dodatku č. 1 zo dňa 21. 06. 2010, ktorej predmetom bolo poskytovanie služieb. Odplata bola dohodnutá vo výške 120 000,-- Eur ročne bez DPH a následne vo výške 10 000,-- Eur bez DPH, to je 12 000,-- Eur s DPH mesačne.

3. Podľa žalobcu vykonaním úhrad tak úpadca zvýhodnil žalovaného ako jedného zo svojich veriteľov, ktorému aj napriek skutočnosti, že v tom čase mal veriteľa, voči ktorému mal peňažné záväzky po lehote splatnosti, vyplatil v priebehu kalendárneho roka 2013, 2014 a 2015 spolu sumu vo výške 276 000,-- Eur, čím v plnom rozsahu uspokojil všetky svoje záväzky voči žalovanému. V období kedy dochádzalo k uspokojovaniu pohľadávok žalovaného, mal žalobca už splatné peňažné záväzky, čo vyplýva aj z prihlášky veriteľa VAV HOLD a. s. Banská Bystrica, ktorý si prihlásil pohľadávky splatné dňa 13. 10. 2010 a má voči úpadcovi zistenú pohľadávku spolu vo výške 287 747,87 Eur. Pohľadávka pôvodne patrila spoločnosti LYBOS Consulting & Development s.r.o. Zvolen, z titulu nezaplatenej časti kúpnej ceny za nehnuteľnosti a spoločnosť VAV HOLD a.s. ju nadobudla radom postúpení pohľadávky. Žalovaný bol bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia zvýhodňovaný oproti ostatným veriteľom, ktorých pohľadávky čo do výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti boli v konkurznom konaní zistené.

4. Podanou žalobou sa žalobca domáhal odporovateľnosti právneho úkonu, a to špecifikovaných úhrad faktúr v prospech žalovaného, keď odporovateľnosti právneho úkonu sa domáhal z titulu skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu. Súd uviedol, že základom pre úspešné uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu je podmienka, aby sa vôbec jednalo o právny úkon, ktorý je definovaný v § 34 Občianskeho zákonníka.

5. V danom prípade žalobca ako právne úkony, ktorým odporuje, označil úhrady faktúr, ktoré špecifikoval číslom faktúry, výškou úhrady, dátumom úhrady a že išlo o úhrady v prospech žalovaného.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že faktúra je daňovým, resp. účtovným dokladom, s ktorej existenciou, či neexistenciou, však nemožno spájať vznik, zmenu alebo zánik právneho úkonu. Následne, ani s úhradou faktúry žiadny právny predpis nespája vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Vystavenie faktúry preto nie je preukázaním existencie právneho úkonu a aj „úhrada faktúry“ je len účtovným záznamom, resp. účtovnou operáciou. Úhrada faktúry teda nie je takým prejavom, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností.

7. Súd uviedol, že je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 a žalobca v žalobnom návrhu neuviedol taký prejav, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako právny úkon, preto nemohol byť daný právny základ pre určenie odporovateľnosti právneho úkonu.

8. Žalobca ani v skutkových tvrdeniach žaloby neuviedol, odplata za ktorý konkrétny mesiac bola jednotlivými úhradami vykonaná (splnená), a teda ani v skutkových tvrdeniach nedefinoval splnenia jednotlivých peňažných pohľadávok. Preto, ak by súd aj vychádzal zo skutkových tvrdení v žalobe, ani z týchto nie je možné vyvodiť inú definíciu nároku žalobcu, teda relevantnú definíciu právneho úkonu, resp. takú definíciu, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako právny úkon, ktorému je možné odporovať.

9. Podľa názoru súdu ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu v konkurze, bez ohľadu na naplnenie ostatných zákonných predpokladov tej ktorej konkrétnej skutkovej podstaty odporovateľnosti je, že odporovateľný právny úkon musí ukracovať uspokojenie prihlásenej pohľadávky, teda musí ísť o pohľadávku riadne prihlásenú a v konkurznom konaní musí byť táto pohľadávka zistená, nakoľko len zistené pohľadávky možno v konkurze uspokojovať. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky potom v zásade dochádza vtedy, ak v dôsledku napadnutého právneho úkonu dôjde k takému zmenšeniu majetku úpadcu, že z neho nie je možné uspokojiť splatné pohľadávky veriteľov existujúce v čase vykonania úkonu a ktoré pohľadávky boli zároveň prihlásené aj do konkurzného konania a boli v konkurznom konaní zistené. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov

dochádza taktiež v prípade, kedy sa síce nezmenší majetok dlžníka, ale napadnutý úkon sa ho týka, že v jeho dôsledku nie je možné uspokojiť konkurzných veriteľov. Ukrátenie konkurzných veriteľov musí vyplývať z konkrétnych skutkových okolností tvrdených správcom, samozrejme za predpokladu, že sú zároveň aj preukázané a v žiadnom prípade nepostačuje len tvrdenie skutočností, ktoré svedčia o splnení skutkovej podstaty niektorého z odporovateľných právnych úkonov a následne skutočnosť ukrátenia veriteľov nahradiť len dohadmi a predpokladmi. V zmysle zaužívanej praxe a rozhodovacej činnosti bolo preto povinnosťou tvrdenia a následne aj dôkaznou povinnosťou žalobcu, uviesť a preukázať majetok dlžníka pred odporovaným právnym úkonom a majetok dlžníka po odporovanom právnom úkone, keď len takto by bol mohol žalobca preukázať, že došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľa, teda by bol preukázal, že majetok úpadcu po odporovanom právnom úkone nestačil na uspokojenie prihlásenej a zistenej pohľadávky, resp. znížil mieru jej uspokojenia. Žalobca takého relevantné skutkové tvrdenia neuviedol a pokiaľ aj žalobca na pojednávaní dňa 13. 10. 2017 uviedol, že úpadca mal nehnuteľný majetok, ktorý ale nebol likvidný, z hľadiska rozsahu zistenia majetku je prípadná likvidita irelevantná

10. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd žalobu žalobcu zamietol.

11. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP.

12. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie v celom rozsahu nestotožňuje, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na čl. II., III. bod 5 Zmluvy v znení Dodatku č. 1, na základe ktorej mal úpadca platiť žalovanému za poskytnuté služby sumu 12.000,--eur vrátane DPH za kalendárny mesiac, a to vždy na základe faktúry doručenej úpadcovi v lehote splatnosti 14 dní, z čoho vyplýva, že úpadca má povinnosť zaplatiť pohľadávku len na základe doručenej faktúry za konkrétne obdobie poskytovania služieb. Vystavenie a doručenie faktúry tak bolo podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť na základe poskytnutého plnenia jeho cenu, ktorú si zmluvné strany dohodli v zmluve. Vyhotovenie faktúry žalovaným je možné považovať za jednostranný právny úkon, ktorým bola vyúčtovaná odplata za poskytnuté služby za konkrétne obdobie. Úhrady jednotlivých faktúr predstavujú opakujúce sa splnenie záväzkov žalobcu vznikajúcich na základe rovnakej zmluvy. Úpadca vykonaním spolu 23 bezhotovostných úhrad v prospech bankového účtu žalovaného v období od 8.1.2013 do 8.7.2015 splnil svoje jednotlivé záväzky z titulu poskytnutých služieb zo strany žalovaného, ktoré mu boli v súlade so zmluvou vyfakturované. Vzhľadom na uvedené považuje prezentovaný názor súdu za príliš formálny a výklad všeobecnej definície právneho úkonu za príliš reštriktívny. Konanie úpadcu označené ako úhrada presne špecifikovanej faktúry formou bezhotovostného prevodu peňazí je potrebné považovať za jednostranný právny úkon, ktorého následkom je nepochybný zánik konkrétneho peňažného záväzku voči žalovanému ako zo strany úpadcu želateľný a mienený výsledok jeho vedomého konania. K tvrdeniu súdu, že žalobca nepreukázal ukrátenie pohľadávky veriteľa a zároveň také zmenšenie majetku úpadcu, že v jeho dôsledku nebolo možné uspokojiť vtedy splatné pohľadávky, ktoré boli zároveň prihlásené do konkurzného konania žalobca uviedol, že sa domáha v konaní určenia neúčinnosti právnych úkonov, ktorými úpadca zvýhodnil žalovaného ako jedného zo svojich veriteľov, ktorý je zároveň s ním spriaznenou osobou. V konaní nebola spornou skutočnosť, že úpadca mal záväzok voči veriteľovi VAV HOLD, a. s., resp. jeho právnemu predchodcovi, ktorý bol viac ako 30 dní po splatnosti, bol strany tohto veriteľa vyzvaný na zaplatenie, pričom bez akéhokoľvek dôvodu úpadca plnil v plnej výške svoje záväzky voči žalovanému, a to preukázateľne v čase, keď už bol v omeškaní so zaplatením svojho záväzku voči VAV HOLD, a. s.. Tento veriteľ si svoju pohľadávku v konkurze uplatnil a bola v celej uplatnenej výške, teda v sume 287.747,87 eur zistená. Ďalej uviedol, že považuje za preukázané, že každou jednou vykonanou bezhotovostnou platbou z účtu prospech žalovaného došlo k zmenšeniu majetku úpadcu vždy o konkrétne uvedenú sumu peňazí, v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu jeho majetku o 276.000,--eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zrušil, alternatívne ak by nedošlo k naplneniu podmienok k zrušeniu rozsudku, aby tento zmenil a žalobe vyhovel.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica. Faktúra je dokladom, ktorý nemožno za žiadnych okolností stotožňovať s právnym úkonom tak ako tvrdí žalobca. Pokiaľ aj žalobca prezentoval faktúry ako určité výzvy, ktorými bola vyúčtovaná odplata, tak nie je možné zamieňať úhradu záväzku ako jednoznačný

solučný právny úkon s tým, že sa takýto právny úkon (zaplatenia dlhu) uskutočnil podľa údajov uvedených vo faktúre. Bolo povinnosťou žalobcu označiť v žalobe právny úkon, ktorého neúčinnosti sa domáha. Pravdepodobne mal žalobca v úmysle sa domáhať neúčinnosti zaplatenia viacerých odplát podľa zmluvy, avšak tak ako uviedol v rozsudku okresný súd, tieto odplaty nešpecifikoval, a to ani len určením, za ktoré mesiace mala takáto odplata byť zaplatená. Obmedzil sa v žalobe na uvedenie faktúr, čo nespĺňa podmienku domáhania sa neúčinnosti konkrétne určeného právneho úkonu. Ďalej uviedol, že žalobca v texte odvolania vôbec nerozporoval skutočnosti a závery uvedené v bode 23 odôvodnenia rozsudku, v ktorom okresný súd jednoznačne vytkol žalobcovi neunesenie dôkazného bremena, a to najmä vo vzťahu k skutočnosti, že žalobca nepreukázal rozsah majetku pred odporovaných právnym úkonom a po tomto úkone, t. j,, že majetok úpadcu po vykonaní odporovaného úkonu nestačil na uspokojenie prihlásenej a zistenej pohľadávky, resp. by znížil mieru uspokojenia. Žalobca takéto skutočnosti podľa odôvodnenia rozsudku ani netvrdil. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica potvrdil a priznal žalovanému proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

14. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11.1.2008 sp. zn. 1K 84/2015 súd odvolal predchádzajúceho správcu a do funkcie ustanovil spoločnosť Law Service Recovery, a. s. so sídlom vo Zvolene, čím ex offo vstúpil do všetkých práv a povinností účastníka konania, ktoré pred tým patrili predchádzajúcemu správcovi. Ďalej uviedol, že všeobecnými predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov sú: právny úkon dlžníka, účinnosť takéhoto úkonu, ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Osobitnými predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom konaní sú : vyhlásenie konkurzu, právny úkon dlžníka čo sa týka jeho majetku, ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku. Žalobca má za to, že všetky uvedené podmienky odporovateľnosti boli splnené a teda okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom predchádzajúceho správcu, podľa ktorého je možné úhradu faktúry považovať za jednostranný právny úkon, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Zmluva určovala, že povinnosť úpadcu platiť za služby je podmienená vystavením faktúry zo strany žalovaného. Vystavenie faktúry tak bolo predpokladom pre jej platenie, preto má žalobca za to, že prvý všeobecný predpoklad odporovateľnosti právnych úkonov splnený bol. Účinnosť právnych úkonov úhrady faktúr v zmysle právnej teórie nastala spolu so samotným vznikom, resp. vykonaním úhrady, nakoľko samotnou úhradou nastali účinky tohto právneho úkonu, teda bol splnený aj druhý predpoklad odporovateľnosti právnych úkonov. Má za to, že boli splnené aj osobitné predpoklady pre odporovateľnosť právnych úkonov v konkurznom konaní. Právne úkony úhrady faktúr sa týkajú majetku úpadcu, nakoľko plnením v prospech žalovaného bol majetok úpadcu znížený o 276.000,--eur. Vo vzťahu k naplneniu podmienky ukrátenia veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili do konkurzu, pričom tieto existovali už v čase uskutočnenia právnych úkonov, žalobca poukazuje na vyjadrenie predchádzajúceho správcu. Úpadca mal v čase urobenia zvýhodňujúcich právnych úkonov minimálne jedného veriteľa, a to spoločnosť VAV HOLD, a. s., ktorá mala pohľadávku voči úpadcovi v čase urobenia ukracujúcich právnych úkonov, pričom táto si svoje pohľadávky prihlásila do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že úpadca a žalovaný sú v zmysle § 9 spriaznenými osobami, a teda dôkazné bremeno vo vzťahu k úpadku úpadcu je na strane žalovaného. K tvrdeniu žalovaného, že majetok úpadcu postačuje na zaplatenie všetkých pohľadávok uviedol, že v súčasnosti je možné s určitosťou povedať, že majetok úpadcu nebude postačovať na zaplatenie pohľadávok všetkých veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky uplatnili v konkurze. Už predchádzajúci správca uviedol, že súpisová hodnota majetku podliehajúceho konkurzu nedosahuje ani výšku pohľadávok zabezpečeného veriteľa v celkovej výške 20.279.456,06 eur. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že vyššie uvedené právne úkony zaplatenie faktúr v zmysle zmluvy predstavujú zvýhodňujúce právne úkony, nakoľko úpadca nimi bezdôvodne zvýhodnil jedného veriteľa na úkor druhého, keď pohľadávky žalovaného plnené boli, pričom pohľadávky spoločnosti VAV HOLD, a. s. nie.

15. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu opätovne uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica a podľa jeho názoru žalobca v rozpore s § 365 ods. 3 § 366 v ďalšom texte vyjadrenia rozširuje dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom nie sú splnené podmienky na relevantnosť tzv. novôt v odvolacom konaní podľa § 366 CSP. Na dôkazy, vrátane tvrdení, či výkladov, ktoré žalobca neuviedol v samotnom odvolaní, či prvostupňovom konaní nemôže súd prihliadať, nakoľko nie sú splnené podmienky ani § 365 ods. 3 ani podmienky § 366 CSP.

16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 , pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil.

17. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

19. Podľa § 383 Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

20. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanému priznal oproti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Základnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že boli splnené aj osobitné predpoklady pre odporovateľnosť právnych úkonov v konkurznom konaní, účinnosť právnych úkonov úhrady faktúr v zmysle právnej teórie nastala spolu so samotným vznikom, resp. vykonaním úhrady, nakoľko samotnou úhradou nastali účinky tohto právneho úkonu a tiež námietka, že úpadca týmito úkonmi zvýhodnil žalovaného ako jedného zo svojich veriteľov, ktorý je zároveň s ním spriaznenou osobou.

21. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

22. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.3.2017 domáhal, aby súd určil, že právne úkony, úhrady jednotlivých faktúr v petite žaloby vyšpecifikovaných sú voči veriteľom úpadcu neúčinné a žalovaný je povinný zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu k rukám správcu sumu vo výške 276.000,--eur. Dňa 4.1.2010 uzatvoril žalovaný ako poskytovateľ služieb a úpadca ako objednávateľ služieb Zmluvu o poskytnutí služieb v znení Dodatku k zmluve zo dňa 21.6.2010. Predmetom zmluvy bolo zo strany žalovaného poskytovať pre úpadcu ako klienta služby v oblasti poradenstvo súvisiace s podnikaním - administratívne a kancelárske, (kancelárske priestory, kancelársky materiál, management projektu Retail park). V článku II. bod 1.2 bola dohodnutá cena a spôsob platenia. Článok II. bod 2 bol predmetom Dodatku k zmluve o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie v konaní zistil, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, že v čase od 8.1.2013 do 8.7.2015 úpadca zaplatil žalovanému spolu sumu 276.000,--eur.

23. Žalobca ako právne úkony, ktorým odporuje označil úhrady faktúr, ktoré špecifikoval číslom, výškou úhrady, dátumom úhrady a údajom, že išlo o úhrady v prospech žalovaného.

24. Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primerane lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel.

25. Podľa § 34 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto právnom spájajú.

26. V citovanom ustanovení je vymedzená definícia právneho úkonu. Podstatou právneho úkonu je predovšetkým určité ľudské správanie (prejav vôle) a ďalej právne následky s tým spojené. Pokiaľ sa nesplnia tieto dve podmienky, nejde o právny úkon.

27. Ak je právny úkon charakterizovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu právnym úkonom úhrada faktúry tak, ako to požaduje určiť žalobca. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalobcu, že zmluva určovala, že povinnosť úpadcu platiť za služby je podmienená vystavením faktúry zo strany žalovaného, a to práve z dôvodu, že právne predpisy ustanovujú rôzne formálne a obsahové náležitosti právnych úkonov. Pri ich nedodržaní právo v závislosti od toho, akou vadou právny úkon trpí, postihuje takéto právne úkony, najčastejšie neplatnosťou. Odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút, ktorý slúži na ochranu veriteľov. Odporovateľnosť právnych úkonov ako určitá sankcia nie je postihom za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne dôsledky vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Negatívne právne dôsledky sa prejavujú v tom, že konkrétny právny úkon dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa. K tomu dôjde v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka zmenší jeho majetok. Odporovať možno len platnému právnemu úkonu, s tým, že právnym úkonom dlžníka musí dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. V danom prípade však pri označení faktúry ako právneho úkonu nemožno podľa vyššie uvedeného dospieť k záveru, že by takýto právny úkon - faktúra bola neplatným, prípadne platným právnym úkonom, ktorému by bolo možné odporovať, pretože sa jedná len o faktúru, ktorú v žiadanom prípade nemožno považovať za právny úkon. Správne poukázal súd prvej inštancie na definíciu faktúry v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ktorú zákon definuje len ako doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej alebo elektronickej forme, je to teda účtovný doklad a aj podľa názoru odvolacieho súdu tento daňový, resp. účtovný doklad, ani jeho vystavenie nie je prejavom vôle smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

28. Na základe. uvedených skutočností sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe nie je možné vyvodiť inú definíciu nároku žalobcu, teda takú, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako právny úkon, ktorému je možné odporovať, čo faktúra v žiadnom prípade byť nemôže.

29. Žalobca v odvolaní poukazuje na čl. II. a čl. III. bod 5 zmluvy, z ktorých má vyplývať, že úpadca má povinnosť zaplatiť pohľadávku žalovaného vždy len na základe doručenej faktúry za konkrétne obdobie poskytovania služieb, a to v dohodnutej dobe splatnosti 14 dní od doručenia každej jednotlivej faktúry. Odvolací súd poukazuje, na čl. III. bod 5 zmluvy, podľa ktorého sa objednávateľ služieb (úpadca) zaviazal zaplatiť poskytovateľovi služieb cenu podľa čl. II. bod 1 tejto zmluvy. V čl. II. bod 1 sa účastníci zmluvy dohodli len na cene za predmet zmluvy špecifikovaný v čl. I. tejto zmluvy vo výške 120.000,--eur bez DPH + 19% DPH, t. j. celkom 142.800,--eur ročne. V uvedených článkoch zmluvy, na ktoré poukazuje žalobca nie je uvedená povinnosť úpadcu zaplatiť pohľadávku žalovaného len na základe doručenej faktúry za konkrétne obdobie poskytovania služieb, keď takáto povinnosť z predmetných článkov zmluvy nevyplýva. Spôsob platenia bol dohodnutý až v čl. II. bod 2 zmluvy, ktorý bol zmenený na základe Dodatku k zmluve o poskytovaní služieb.

30. Žalobca mal teda možnosť úhradu za poskytnuté služby špecifikovať iným spôsobom ako sa domáhal v žalobe, čo však neurobil.

31. Súd prvej inštancie sa už nad rámec uvedeného zaoberal aj ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu v konkurze, keď dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľa, teda nepreukázal, že majetok dlžníka pred odporovaným právnym úkonom a po odporovanom právnom úkone, teda tú konkrétnu skutočnosť, že by majetok úpadcu po odporovateľnom právnom úkone nestačil na uspokojenie prihlásenej a zistenej pohľadávky.

32. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

33. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené.

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2 ako vecne správny potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

36. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .