Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6Co-278-2017.pdf
PDF · 97.86 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/278/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: Platiť sa oplatí, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mostová 2, IČO: 45 684 618, zast. Advokátskou kanceláriou JAKUBČÁK s.r.o., so sídlom v Bratislave, Michalská 14, IČO: 47 255 706 proti žalovaným : 1) U. F., nar. X.X.XXXX, bytom V. XXX, 2) L. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom v M., T. XX, o zaplatenie 28.691,04 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14. júna 2017, č.k. 18C/99/2014-293
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 6.558,16 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu tohto plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného plniť.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.558,16 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia. Konanie v prevyšujúcom rozsahu zastavil a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca uplatňoval voči žalovaným nárok na zaplatenie sumy 28.691,04 €, úrok z úveru vo výške 9,8 % ročne zo sumy 13.379,73 € od 25.5.2012 až do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 13.379,73 € od 25.5.2012 až do zaplatenia titulom zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX a dohody o ručení, obe zo dňa 4.11.2014, ktoré boli uzavreté medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako pôvodným veriteľom žalovaných a žalovanými v 1. a 2. rade. Žalobca pohľadávku voči žalovaným nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.5.2012. Z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka na riadnu a včasnú úhradu dlhu žalobca ku dňu 3.9.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, ktorým bol na plnenie vyzvaný tak dlžník ako aj ručiteľ.
3. Rozsudkom zo dňa 10.12.2014, č.k. 18C/99/14-151 súd žalobu voči žalovaným zamietol, z dôvodu premlčania nároku, ktorý vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy. Na premlčanie nároku prihliadol súd ex offo v zhode s ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď podľa obsahu listinných dôkazov mal za to, že pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere bola splatná ešte dňa 25.8.2008, čo vyplývalo zo špecifikácie postúpenej pohľadávky obsiahnutej v Prílohe č. 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.5.2012, avšak žaloba bola podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty upravenej ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 21.3.2017, č.k. 6Co/61/2016-220 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom odvolací súd uviedol, že nie je zistiteľné na základe čoho súd prvej inštancie konštatoval splatnosť pohľadávky ku dňu 25.8.2008 a súčasne vyslovil, že námietky žalobcu voči postupu súdu pri uplatňovaní ustanovení Občianskeho zákonníka a § 5b zák. č. 250/07 Z. z. o premlčaní sú nedôvodné.
5. Súd uviedol, že žalobca žalobou uplatňoval pohľadávku vo výške 28.691,04 €, ktorá pozostávala v časti 13.379,73 € z istiny úveru, v časti 48,39 € z úrokov z úveru, v časti 15.262,92 € úrokov z omeškania. Predmetom opätovného rozhodovania súdu prvej inštancie bola však už len čiastka zodpovedajúca násobku 49-tich splátok splatných v čase od 20.10.2010 do 20.10.2014 v mesačnej sume 133,84 €, čo činilo 6.558,16 €. Z dlžnej sumy žalobca žiadal úrok z omeškania 9 % ročne v náväznosti na splatnosť poslednej splátky, t.j. od 21.10.2014 až do zaplatenia. V prevyšujúcom rozsahu pôvodne žalovanej pohľadávky žalobca vzal žalobu späť.
6. Právne súd vec posudzoval podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že predmetnú zmluvu o splátkovom úvere uzavretú dňa 4.11.2004 medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaným v 1. rade posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahuje režim premlčania upravený ustanoveniami Občianskeho zákonníka a súčasne je dôvodné podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadať na premlčanie bez ohľadu na to, či námietku premlčania vzniesol aj samotný dlžník, resp. ručiteľ.
7. Súd ďalej uviedol, že žalobca sa pôvodne dovolával nároku na úhradu celej pohľadávky tvrdiac, že sám vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 3.9.2013. Následne svoje tvrdenia zmenil, a žiadal len úhradu splátok dlhu, ktoré nepodliehali premlčaniu, pretože boli podľa zmluvy splatné v čase do troch rokov pred podaním žaloby. Mal za to, že žalobca nesplnil podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu k 3.9.2013 a nesplnenie podmienok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu žalobca riešil späťvzatím a tvrdením, že naďalej trvá povinnosť len na úhradu splátok. Preto aj po opätovnom posúdení súd vychádzal zo záveru, že predmetná pohľadávka sa stala splatnou ku dňu 25.8.2008, tak ako táto skutočnosť nepochybne vyplýva z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, keď práve na základe tohto právneho úkonu sa žalobca stal novým veriteľom pohľadávky oprávneným na jej uplatňovanie voči žalovaným. Predmet postúpenia bol špecifikovaný v Prílohe č. 1 Zmluvy o postúpení označením čísla zmluvy, dlžníkov, a rozsahu postupovanej pohľadávky tak, že pohľadávka ku dňu postúpenia činila 28.691,04 €, z toho na istine 13.379,73 €. Poukázal tiež na to, že pokiaľ by nedošlo k „zosplatneniu“ pohľadávky peňažným ústavom pred jej postúpením, súd by vychádzal zo záveru, že žalobca v konaní ani nie je vecne aktívne legitimovaný, keďže by neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom na podporu správnosti týchto záverov svedčí aj aktuálna právna úprava § 17 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré ako podmienku postúpenia pohľadávky vyžaduje, aby išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
8. Keďže považoval za nesporné, že pohľadávka, ktorá je predmetom sporu bola splatná ku dňu 25.8.2008, v zhode s ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. ako aj právnym názorom odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie ex offo zaoberal včasnosťou uplatnenia nároku žalobcu na súde v zostatku pohľadávky, ktorá nebola predmetom späťvzatia. Uzavrel, že žalobcovi začala plynúť lehota na uplatnenie nároku odo dňa 26.8.2008 (deň nasledujúci odo dňa splatnosti pohľadávky) a uplynula 26.8.2011. Nakoľko žaloba bola súdu doručená až dňa 11.10.2013, konštatoval, že nárok bol uplatnený po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Premlčané právo veriteľovi nemožno priznať, preto žalobu v rozsahu žiadaného nároku zamietol.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 CSP. Uviedol, že žalobca bol neúspešný v celom rozsahu žalovanej pohľadávky, pretože procesne zodpovedá aj za čiastočné zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP), preto na náhradu trov konania nemá právo, úspešným žalovaným však žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
10. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.558,16 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviaže zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6.558,16 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.558,16 € od 21.10.2014 do zaplatenia alternatívne, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom prvom výroku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie je nepredvídateľné, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal predovšetkým nesprávne a neodôvodnené určenie začatia plynutia premlčacej doby, nesprávny postup pri výklade a aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že pokiaľ súd vedel, že nárok žalobcu aplikujúc § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zamietne v prípade, že bude možné namietnuť premlčanie, jediným dôvodom zamietnutia žaloby je premlčanie nároku. Jedná sa potom o predpoklad, ktorý je pre negatívne rozhodnutie vo veci jediný určujúci, ktorý teda musí byť nepochybne daný. Žalobca poukázal na to, že v žalobe uviedol list - Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo dňa 3.9.2013, pričom súd prvej inštancie výzvou zo dňa 3.5.2017 vyzval žalobcu, aby predložil podklady pre prípad vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, konkrétne preukázanie podmienok podľa § 53 a § 565 Občianskeho zákonníka (teda súd vychádzal z toho, že pohľadávka nemusela byť zosplatnená), pričom s uvedeným sa súd v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal. Záver súdu o splatnosti pohľadávky v roku 2008 nie je ničím podložený, z čoho vyplýva i nesprávnosť odmietnutia nároku žalobcu ako premlčaného. Navyše uviedol, že nie je úlohou žalobcu preukazovať, že jeho nárok nie je premlčaný. Osobitne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepredvídateľné a to z toho dôvodu, že žiadna zo skorších úvah či záverov, resp. skutkových tvrdení žalobcu nebola dotknutá, či popretá tvrdením žalovaného, na základe čoho sa tieto považujú za nesporné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak odporuje nesporným skutkovým tvrdeniam žalobcu ako i samotnej vedomosti súdu, že pohľadávka nemusela byť zosplatnená s poukazom na výzvu súdu zo dňa 3.5.2017. Z uvedených dôvodov požadoval, aby odvolací súd vychádzal z uvedených skutkových tvrdení a záverov žalobcu (kedy je dokazovanie skončené) a poslednému návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. V prípade, že by sa s uvedeným odvolací súd nestotožnil, poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, kedy súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Žalovaní ostali v odvolacom konaní nečinní.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379 písm. a/ CSP, teda okrem napadnutého zamietavého výroku I. preskúmal aj súvisiaci výrok o trovách konania III., a to z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
13. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok o zastavení konania (II.), pretože žalobca ako oprávnená osoba nepodal odvolanie proti tomuto výroku a tento nadobudol právoplatnosť.
14. Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietavý výrok (I.), ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.558,16 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia zamietol a súvisiaci výrok o trovách konania (III.).
15. V napadnutom zamietavom výroku (I.) neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie rozsudku, preto odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil v zmysle ust. § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23. októbra 2018 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 17. októbra 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
17. Žalobca uplatnil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že v napadnutom zamietavom výroku je naplnený vyššie uvedený odvolací dôvod.
20. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, kde dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Dňa 7. februára 2018 Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
22. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
23. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
24. Z vyššie uvedených dôvodov, a to pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenom nároku v danom spore aplikoval, vychádzajúc pritom zo správne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovaných zaviazal na zaplatenie sumy 6.558,16 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.10.2014 až do zaplatenia.
25. O nároku na náhradu trov celého konania (na súde prvej inštancie i odvolacieho) rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods.1, 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods.2, § 256 ods. 1 CSP a § 262 ods.1 CSP.
26. Po zmene rozsudku bol žalobca v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 6.558,16 € a neúspešný o zaplatenie sumy 22.132,88 € (v tejto časti bol žalobca neúspešný z dôvodu, že zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby), čo predstavuje úspech žalobcu 22,85 % a jeho neúspech 77,15 %. Čistý úspech žalovaných tak predstavuje 54,25 %. Pretože úspešným žalovaným v prvoinštančnom konaní ako ani v odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli, odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).