Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Sa-22-2018.pdf
PDF · 155.25 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/22/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu S. N. V. H. F. K. D. V. , D.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. F., trvale bytom X., X.. W. XX/XXX, R. P., X. F., zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária Bednářová & Hodoňová, so sídlom v Žiline, Mariánske námestie 31, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Sládkovičova 25, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 15.06.2018, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB2-76-001/2018-SK zo dňa 07.05.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca zastúpený právnou zástupkyňou sa správnou žalobou zo dňa 15.06.2018 doručenou správnemu súdu 19.06.2018 domáhal, aby správny súd na nariadenom pojednávaní zrušil rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č.: PPZ-HCP- BB2-76-001/2018-SK zo dňa 07.05.2018, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č.: PPZ-HCP-BB7-104-013/2018-AV zo dňa 04.03.2018 a vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-76-001/2018-SK zo dňa 07.05.2018 podľa § 59 ods.1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP- BB7-104-013/2018-AV zo dňa 04.03.2018, ktorým bol žalobca S. N., D.. XX.XX.XXXX podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (v ďalšom texte aj : „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený na územie X. republiky a zároveň v zmysle § 82 ods.3 písm. b/ označeného zákona mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ako odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v celom rozsahu a zistil, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, za striktného dodržania zásad správneho konania a na základe skutočností, že výjazdový príkaz - AKT Českej republiky (v ďalšom texte aj : „ČR“) neoprávňoval účastníka konania k vstupu na územie Slovenskej republiky.
3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že žalobca bol v Rožňave dňa 04.03.2018 v čase o 00.05 hod. kontrolovaný hliadkou mobilnej jednotky Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Banská Bystrica (počas prepravy medzinárodnou autobusovou linkou Praha - Tyachiv) a na výzvu svoju totožnosť preukázal biometrickým cestovným dokladom vydaným X. republikou č. FG982150, s dobou platnosti od 14.07.2017 do 14.07.2027. Z jeho obsahu bolo zistené, že žalobca dňa 12.09.2017 vstúpil do schengenského priestoru cez hraničný priechod Vyšné Nemecké a 07.12.2017 vycestoval zo schengenského priestoru cez hraničný priechod Záhony - Maďarsko. Následne 24.02.2018 opätovne vstúpil do schengenského priestoru cez hraničný priechod Vyšné Nemecké a v tomto priestore zotrval až do dňa kontroly, t.j. 04.03.2018. V cestovnom doklade účastníka konania sa nenachádzalo žiadne platné povolenie na pobyt alebo vízum, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území schengenského priestoru. V označenom doklade bol vyznačený Výjazdový príkaz ČR č. AKT0225528 s lehotou na vycestovanie od 02.03.2018 do 10.03.2018, počet vstupov „00“, na základe ktorého mal účastník konania povinnosť opustiť územie ČR v stanovenej lehote. Z uvedeného skutkového stavu vyplynulo, že účastník konania sa na území schengenského priestoru zdržiaval súhrne 96 dní, teda o 6 dní dlhšie ako bol oprávnený v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej v texte aj: „Kódex schengenských hraníc“), z čoho správny orgán uzavrel, že pobyt žalobcu na území SR a schengenského priestoru bol neoprávnený. Podľa Kódexu schengenských hraníc je stanovená úprava dĺžky pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Zistenú situáciu hliadka mobilnej jednotky polície a následne aj prvostupňový správny orgán vyhodnotili ako neoprávnené zdržiavanie sa na území SR, čím účastník konania naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania do Zápisnice o vyjadrení v zmysle § 22 ods.1 Správneho poriadku č. PPZ- HCP-BB7-104-007/2018-AV zo dňa 04.03.2018 uviedol, že do schengenského priestoru pricestoval prvýkrát dňa 12.09.2017 cez hraničný priechod Vyšné Nemecké a zotrval v ČR do 07.12.2017. Opätovne vstúpil do schengenského priestoru cez hraničný priechod Vyšné Nemecké dňa 24.02.2018 a až do 04.03.2018 sa zdržiaval v ČR. Dňa 01.03.2018 sa v Prahe dostavil na cudzineckú políciu ČR za účelom podania žiadosti o pobyt, kde mu bolo povedané, že na území schengenského priestoru sa zdržiava o 3 dni nad rámec povoleného pobytu, preto mu do cestovného dokladu bol nalepený výjazdový AKT s povinnosťou opustiť územie ČR v tam uvedenej lehote. Počas návratu do domovského štátu bol na území SR kontrolovaný políciou, ktorá mu oznámila, že na území schengenského priestoru sa zdržiava nepretržite 96 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, čím prekročil dĺžku pobytu o 6 dní. Na základe týchto skutočností a po získaní rozhodnutia č. KRPA-8165-17/ČJ-2018-000022 zo dňa 02.03.2018 od Krajského riaditeľstva polície hlavného mesta Prahy, odbor cudzineckej polície, Oddelenie pobytovej kontroly, pátrania a eskort, prvostupňový správny orgán vydal dňa 04.03.2018 rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-104-013/2018-AV, v ktorom podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka (§ 82 ods.3 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov). Označené rozhodnutie bolo doručené účastníkovi konania dňa 04.03.2018. Účastník konania proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 19.03.2018. Po tom, čo prvostupňový správny orgán po posúdení odvolania ako aj predložených dokumentoch nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie rozhodnutia a prípadné uplatnenie autoremedúry, spisový materiál predložil žalovanému na odvolacie konanie. K podanému odvolaniu žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní zdôraznil, že z územia ČR nebol administratívne vyhostený a nebol mu znemožnený vstup na územie členských štátov. Na území ČR, a teda aj na území členských štátov schengenského priestoru bol oprávnený sa zdržiavať až do 10.03.2018, teda do posledného možného dňa na vycestovanie určeného rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru ČR. Povinnosť opustiť územie ČR mu bola uložená v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej v texte aj: „návratová smernica“). Za porušenie príslušných ustanovení o pobyte na území schengenského priestoru tak už bol sankcionovaný rozhodnutím polície ČR s uložením povinnosti vycestovať, no napriek tomu o dva dni neskôr, t.j. 04.03.2018 bol opätovne sankcionovaný políciou SR oveľa prísnejším spôsobom, a to administratívnym vyhostením s uložením zákazu vstupu. Žalobca namietal rýchlosť konania vo veci administratívneho vyhostenia a uloženia zákazu vstupu a z toho vyplývajúcu nemožnosť riadne zistiť skutočný stav veci aj v rámci spolupráce s ČR. Ďalej vyslovil aj pochybnosti k ustanoveniu tlmočníka a jeho spôsobilosti na tlmočnícky úkon ako aj to, že listina, ktorou mu bolo oznámené začatie správneho konania neobsahuje vymedzené miesto pre podpis, na základe čoho bolo porušené jeho právo v zmysle § 33 ods.2 zákona o správnom konaní vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Žalovaný ako odvolací orgán
po zhodnotení všetkých predložených písomných materiálov zdôraznil, že pri posudzovaní odvolania účastníka konania vychádzal prioritne z právnych noriem upravujúcich pobyt cudzincov, ktorými sú zákon o pobyte cudzincov, Kódex schengenských hraníc, Návratová smernica a Európsky dohovor o ľudských právach. Zároveň sa riadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku a zásadami správneho konania. K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol, že rozhodnutím KRPZ ČR účastník konania nebol administratívne vyhostený, avšak výjazdový akt č. AKT 0225528 udelený políciou ČR ho neoprávňovalo k vstupu na územie iných členských štátov a takýto akt je neplatný pre vstup na územie SR, či iného členského štátu a počas jeho platnosti oprávňoval účastníka konania sa zdržiavať sa len na území ČR. Aj napriek udeleniu výjazdového príkazu ČR, tento ho neoprávňoval cestovať cez iné štáty schengenského priestoru a bolo povinnosťou cudzinca ČR opustiť leteckou dopravou. V prípade, ak chcel štátny príslušník tretej krajiny využiť návrat do domovskej krajiny cez iné štátny schengenského priestoru, bol povinný sa s touto požiadavkou obrátiť na políciu ČR, ktorá od príslušných členských štátov v takomto prípade vyžiada povolenie k pozemnému tranzitu a následne vystaví potrebné potvrdenie. Dokladom preukazujúcim oprávnenie na tranzit je „Štandardný formulár pre uznanie rozhodnutia o návrate na účel pozemného tranzitu“, ktorým však žalobca pri kontrole na území SR nedisponoval. K námietke účastníka konania týkajúcej sa ustanovenia tlmočníka a jeho spôsobilosti žalovaný uviedol, že tlmočník bol do konania riadne ustanovený písomnosťou č. PPZ-HCP-BB7-104-005/2018-AV podľa príslušných ustanovení zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, preto žalovaný túto námietku nepovažoval za relevantnú. Sám účastník konania naviac pred vyjadrením sa k veci do zápisnice zo dňa 04.03.2018 potvrdil, že bol riadne poučený a tlmočníkovi aj porozumel. K namietanému porušeniu práva účastníka konania podľa § 33 ods.2 zákona o správnom konaní žalovaný uviedol, že oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi preukázateľne oznámené písomnosťou č. PPZ-HCP-BB7-104-006/2018-AV v zmysle § 18 ods.3 zákona o správnom konaní, čo potvrdil priamo na danom dokumente svojim vlastnoručným podpisom. V tomto oznámení bolo zároveň uvedené aj právo účastníka konania vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia. Žiaden zákon SR presne neupravuje formu, akou sa účastníkovi oznamuje začatie správneho konania. Z tohto dôvodu žalovaný aj túto námietku považoval za irelevantnú a zdôraznil, že naviac vypracoval listinu č. PPZ-HCP-BB7-104-011/2018-AV s označením „Výzva“, kde opätovne vyzval žalobcu k uplatneniu práva vyjadriť sa pred vydaním samotného rozhodnutia k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípadne k jeho doplneniu. Túto výzvu účastník konania riadne prevzal a návratka zásielky potvrdená vlastnoručným podpisom je súčasťou administratívneho spisu. Stanovisko účastníka konania je vyjadrené v úradnom zázname č. PPZ-HCP-BB7-104-012/2018-AV, kde výslovne uviedol, že sa nechce vyjadriť pred vydaním meritórneho rozhodnutia, nakoľko už všetko uviedol v zápisnici zo dňa 04.03.2018, čo opätovne potvrdil vlastnoručným podpisom.
4. V správnej žalobe zo dňa 15.06.2018, ktorou žalobca žiada preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.05.2017 č. : PPZ-HCP-BB2-76-001/20187-SK žalobca uviedol, že s preskúmavaným rozhodnutím nesúhlasí v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. c/, e/ a g/ Správneho súdneho poriadku, teda, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. K nedostatkom v zisťovaní skutkového stavu uviedol, že je štátnym príslušníkom X. republiky a v rámci bezvízového styku je oprávnený sa zdržiavať na území členských štátov schengenského priestoru 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Na území ČR sa v dôsledku nesprávneho súčtu dĺžky pobytu zdržiaval o 3 dni dlhšie, snažil sa sám riešiť vzniknutú situáciu a na základe toho Krajské riaditeľstvo polície hlavného mesta Prahy, odbor cudzineckej polície vydalo rozhodnutie č.j.: KRPA-81655-17/ ČJ-2018-000022 zo dňa 02.03.2018, ktorým mu bola uložená povinnosť opustiť územie ČR v lehote 8 dní od oznámenia rozhodnutia. Následne si zakúpil lístok na autobus linky Praha - Tyachiev (Tačiv) v Maramurešskej kotline na X., I. Č. V. XXXXBM a dňa 03.03.2018 opustil Prahu. Počas prepravy dňa 04.03.2018 o 00.05 hod. bol kontrolovaný hliadkou polície, ktorá zistila, že prekročil lehotu, v rámci ktorej bol oprávnený sa zdržiavať na území členských štátov bez potreby víz. Zo strany slovenskej cudzineckej polície bol administratívne vyhostený a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov, hoci ČR k takémuto riešeniu vzniknutej situácie nepristúpila. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu, preto uloženie zákazu vstupu na územie schengenských štátov na obdobie jedného roka nie je kogentné. Bolo povinnosťou správnych orgánou sa s aplikáciou tohto ustanovenia vysporiadať v odôvodnení
rozhodnutia. Žalovaný nezohľadnil ani okolnosti danej veci a neprihliadol na to, že na žalobcu sa nevzťahovalo žiadne iné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ani to, že žalobca nevstúpil na územie SR počas trvania zákazu vstupu. Na územie SR vstúpil iba preto, že rešpektoval rozhodnutie vydané cudzineckou políciou iného štátu schengenského priestoru, a opätovne zdôraznil, že z ČR vyhostený nebol. Povinnosť opustiť územie ČR mu bola uložená v súlade s čl. 6 a 7 Návratovej smernice. Odvolal sa na to, že na stránkach polície ČR nie je konkrétna informácia o tom, že cudzinec by mal disponovať potrebným povolením, ktorým je „Štandardný formulár pre uznanie rozhodnutia o návrate na účely pozemného tranzitu“, ale nachádza sa tam informácia, že cudzinec by si mal zaobstarať vstupné vízum na zastupiteľskom úrade štátu, cez ktorý bude cestovať, prípadne môže využiť špeciálny mechanizmus umožňujúci pozemný tranzit cez iné schengenské štáty, a to na základe žiadosti podanej na príslušnom odbore cudzineckej polície najmenej desať dní pred plánovaným odchodom. S ohľadom na to, že lehota na vycestovanie bola určená v kratšom rozsahu, podľa tohto mechanizmu nebolo možné postupovať a v tak krátkej lehote ani získať víza na zastupiteľskom úrade SR v Prahe. Žalobca vyslovil názor, že formulár oprávňujúci na vstup na územie SR mu mali vydať príslušné orgány SR, pretože SR bola tým tranzitným štátom, ktorý mal uznať rozhodnutie českých orgánov, a to vrátane v rozhodnutí vymedzenej lehoty na vycestovanie. Táto skutočnosť podľa žalobcu vyplýva ja z tzv. príručky o návrate, ktorú pripojil k správnej žalobe. Vytýkal žalovanému, že v preskúmavanom rozhodnutí nepopísal správny postup pri tranzite cez územie SR a postup žalovaného vo veci nebol v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov ako aj medzinárodných dohovorov a smerníc. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že v konaní pred správnym orgánom ako aj v samotnom rozhodnutí nie sú uvedené skutočnosti týkajúce sa jeho rodinného života, ktorým sa naopak podrobne zaoberal príslušný orgán ČR. Rodinný a súkromný život účastníka konania, s ktorým bol žalovaný oboznámený z rozhodnutia príslušného orgánu ČR, ktoré bolo prílohou odvolania žalobcu, tak nebol zo strany žalovaného podrobený testu vyžadovaného článkom 8 Dohovoru vo svetle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - t.j. či je tento rodinný a súkromný život skutočný, či uloženie zákazu vstupu predstavuje zásah do tohto rodinného a súkromného života a či je tento zásah legitímny v zmysle čl. 8 ods.2 Dohovoru. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutia štátu zasahujúce do práva na rešpektovanie rodinného života má byť v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyhnutným v demokratickej spoločnosti a musí byť rešpektovaná zásada primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto garantovaného práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Rozhodnutie musí byť prijaté v súlade so zákonom a ide o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Absencia ktorejkoľvek z nich má za následok neoprávnenosť zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Vo vzťahu k pochybnosti ohľadom zistenia skutočného stavu veci sa odvolal aj na trvanie konania pred správnym orgánom prvého stupňa, pričom z časových súvislostí predchádzajúcich vydaniu rozhodnutia vyplýva, že zápisnica bola spisovaná v čase od 09.00 hod. do 09.30 hod., rozhodnutie bolo vyhotovené, pretlmočené a prevzaté účastníkom konania o 10.30 hod., teda je zjavné, že neboli uskutočnené riadne úkony smerujúce k zisteniu skutočného stavu veci, a to aj v rámci spolupráce s príslušnými orgánmi ČR. Zo samotného trvania úkonu spisovanie zápisnice možno mať vážnu pochybnosť, či v rámci takto vymedzeného času (od 09.00 hod. do 09.30 hod.) bolo možné účastníka konania poučiť, položiť mu otázky, ponechať mu priestor na vyjadrenie a súčasne jednotlivé poučenia, otázky, odpovede a vyjadrenia pretlmočiť z jazyka slovenského do jazyka X. a späť. Podľa žalobcu sa žalovaný s touto námietkou vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal. V závere správnej žaloby žalobca namietal aj podstatné porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia s poukazom na to, že pred vydaním rozhodnutia mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia ako aj k spôsobom ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V tej súvislosti namietal aj zmätočnosť výzvy zo dňa 04.03.2018 č. PPZ-HCP- BB7-104-011/2018-AV, ktorá vo svojej prvej časti je formulovaná spôsobom, ktorým akoby žalobcovi, ktorý nie je znalý práva bolo prikázané vyjadriť sa okamžite bez toho, aby mal možnosť vôbec sa nad obsahom zápisnice, listinnými dôkazmi, ale aj celou skutkovou situáciou zamyslieť. Takáto výzva podľa tvrdenia žalobcu mu nikdy ani nebola doručená a nikdy jej prevzatie svojim podpisom nepotvrdil. V prípade, ak súčasťou administratívneho spisu je návratka, táto sa predmetnej výzvy netýka. Nie je ani zrejmé, v ktorom úradnom zázname mal žalobca potvrdiť, že sa nechce vyjadriť k podkladom rozhodnutia, v každom prípade, ak by aj takýto záznam po vyhotovení výzvy podpísal, nemožno z neho vyvodiť, že mu bol predložený spisový materiál k dispozícii tak, aby sa s ním mohol oboznámiť. V prípade, že záznam bol vyhotovený skôr, t.j. ešte pred vyhotovením výzvy, nemá žiadnu relevanciu. Žalovaný tak zasiahol do práv žalobcu v takom rozsahu, že napadnuté rozhodnutie podľa názoru žalobcu je nezákonné.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 12.07.2018 k správnej žalobe túto žiadal ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať účastníkom náhradu trov konania. Vo vyjadrení zopakoval skutkovú, ako aj právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, a k jednotlivým žalobným námietkam uviedol, že v cestovnom doklade žalobcu sa nenachádzalo žiadne platné povolenie na pobyt alebo vízum, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území schengenského priestoru. Pobyt žalobcu na území SR a schengenského priestoru v čase kontroly slovenskými správnymi orgánmi bol neoprávnený, preto prvostupňový správny orgán začal konanie a administratívnom vyhostení žalobcu a dňa 04. 03.2018 spísal Zápisnicu o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní pod č.: PPZ-HCP-BB7-104-007/2018-AV, (ktorá je obsiahnutá v administratívnom spise a jej obsah je podrobne rozpísaný v rozhodnutí žalovaného) s tým, že zároveň správny orgán spracoval pod č.: PPZ-HCP- BB7-104-011/2018-AV výzvu tak, aby sa žalobca v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyjadril pred vydaním meritórneho rozhodnutia. Túto skutočnosť žalobca potvrdil vlastnoručným podpisom na návratke doporučenej zásielky. Žalobca svoje právo vyjadriť sa nevyužil, ktorú skutočnosť správny orgán uviedol v úradnom zázname č.: PPZ-HCP-BB7-104-012/2018-AV zo dňa 04. 03. 2018 čo žalobca potvrdil vlastnoručným podpisom. Žalovaný sa odvolal aj na podporný dôkaz získaný od Krajského riaditeľstva polície Hlavného mesta Prahy, odbor cudzineckej polície, oddelenie pobytovej kontroly, pátranie a eskort č.: KRPA-8165-17/ČJ 2018-000022 zo dňa 02. 03. 2018, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť opustiť územie ČR do ôsmich dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, t. j. najneskôr do 10. 03. 2018. Aj z centrálneho vízového orgánu úradu Hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ Bratislava bolo zistené, že žalobca nemal udelené povolenie k pozemnému tranzitu cez Slovenskú republiku, o čom bol vyhotovený záznam č. PPZ-HCP-BB7-104-001/2018-AV zo dňa 04. 03. 2018. Žalovaný vo vyjadrení ďalej zdôraznil, že zákonodarca ust. § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vymedzil kogentne, čím správnemu orgánu uložil povinnosť (nie možnosť) jeho aplikácie bez možnosti odchýlenia. Podstatnou skutočnosťou v danej veci bol nepochybne a jednoznačne preukázaný fakt, že žalobca na území schengenského priestoru sa zdržiaval neoprávnene, o čom svedčí aj fotokópia jeho cestovného pasu. Žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov len na jeden rok, čo je v najspodnejšej hranici zákonom o pobyte cudzincov uloženého opatrenia (policajný útvar môže rozhodnúť až do výšky piatich rokov). K ďalším námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že výjazdový AKT Krajského riaditeľstva PZ ČR počas platnosti oprávňoval žalobcu k zdržiavaniu sa len na území ČR, a nie je plnohodnotným povolením na pobyt (ani udeleným vízom) do všetkých členských štátov schengenského priestoru, ale len štátu, ktorý ho vydal, a to výlučne v stanovenom časovom rozpätí v ňom uvedenom. Tento akt neoprávňoval žalobcu ku vstupu na územie iných členských štátov. Cez územie Slovenskej republiky žalobca mohol tranzitovať jedine na základe splnených podmienok, ktoré stanovila Slovenská republika, t. j. bol povinný sa preukázať „Štandardným formulárom pre uznanie rozhodnutia o návrate na účel pozemného tranzitu“, ktorý žalobca pri sebe evidentne nemal. Bolo povinnosťou žalobcu a výlučne v jeho záujme, vyžiadať si tento formulár od oprávnených orgánov ČR a tento použiť aj na tranzit. Zároveň žalovaný poukázal na to, že na internetovej stránke Polície ČR je výslovné poučenie (v anglickom jazyku), z ktorého vyplýva, že na výjazdový príkaz - akt nie je možné cestovať cez iné štáty schengenského priestoru a cudzinec by mal ČR opustiť leteckou dopravou. Vo vzťahu k skúmaniu okolností rodinného života žalobcu žalovaný uviedol, že správny orgán sa dostatočne vysporiadal s čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru, pretože nezasiahol do práva žalobcu žiť spolu s priateľkou, štátnou príslušníčkou ČR, s ktorou údajne čaká dieťa v jeho domovskej krajine na Ukrajine. Označené medzinárodné dohovory negarantujú právo cudzinca na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký, ktorý má zaručený na území Ukrajiny. Aj policajné orgány ČR pri šetrení zistili, že rodinné vzťahy a súkromný život žalobcu nie sú dotknuté, budú narušené len na dobu, kým si žalobca vybaví nový pobytový status, ktorý mu umožní pobývať na území ČR oprávnene. Správny orgán vyslovil názor, že rodinným príslušníkom, resp. spolubývajúcim osobám žalobcu nič nebráni bývať v jeho domovskej krajine a neskôr sa vrátiť na územie ČR. Žalovaný zároveň zdôraznil, že prvostupňový správny orgán preskúmal aj prípadnú existenciu prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu podľa čl. 3, 8 Dohovoru a konštatoval, že nezistil dôvody brániace jeho vyhosteniu. Správny orgán pritom vychádzal z vyjadrení žalobcu, ktorý po riadnom poučení a pretlmočení do X. jazyka uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí. V priebehu správneho konania tak bolo postupované v zmysle príslušných ustanovení správneho poriadku, a to vrátane rýchlosti konania v danej veci, ako aj poskytnutia potrebných poučení a vyjadrení. Spisovanie zápisníc bolo vykonané v súlade so zákonom o správnom konaní, za prítomnosti tlmočníka a dvoch policajtov (jeden vykonával výsluch, druhý policajt sa zúčastnil ako prítomná osoba, obaja pritom podliehajú služobnej prísahe), žalobcovi bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia ale tak, ako
to vyplýva aj z preskúmavaného rozhodnutia, toto svoje právo nevyužil. Uvedené je zachytené vo výzve č. PPZ-HCP-BB7-104-006/2018-AV, ktorá písomnosť bola riadne pretlmočená z jazyka slovenského do jazyka X. a naopak, žalobca ju po prečítaní bez námietok vlastnoručne podpísal, čím vyslovil svoj názor, že sa nemieni vyjadriť k podkladom rozhodnutia i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V úradnom zázname zo dňa 04. 03. 2018 č. PPZ-HCP-BB7-104-012/2018-AV žalobca navyše výslovne uviedol, že sa nechce vyjadriť pred vydaním meritórneho rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, nechcel navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie, pretože už všetko uviedol v zápisnici zo dňa 04. 03. 2018 a túto skutočnosť opätovne potvrdil vlastnoručným podpisom. Práve z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.
12. Žalobca v replike zo dňa 30. 07. 2018 k vyjadreniu žalovaného zotrval na všetkých svojich vyjadreniach a námietkach voči preskúmavanému rozhodnutiu a naďalej tvrdil, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré sú nezlučiteľné nielen s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ale aj s medzinárodnými dohovormi, majúcimi prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vytýkal žalovanému, že v preskúmavanom rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka o tom, či sa žalovaný zaoberal prekážkami administratívneho vyhostenia a zásahom do súkromného a rodinného života žalobcu. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v tomto smere považoval za nepostačujúce, pretože žalovaný ako správny orgán pri rozhodovaní mal skúmať skutočný stav veci a nie sa spoliehať na to, že tá - ktorá krajina sa nezaradzuje do toho - ktorého rebríčka. Vo vzťahu k zásahu do súkromného a rodinného života uviedol, že ani táto skutočnosť v preskúmavanom rozhodnutí nebola dostatočným spôsobom odôvodnená, pričom argumentáciu žalovaného, že čl. 8 ods. 1 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za nesprávnu, pretože aj keď citoval rozhodnutie Polície ČR, ktorým bol žalobca prinútený opustiť územie ČR, kde je uvedené, že takéto obmedzenie pre neho platí len po dobu, kým si nevybaví opätovný vstup na ich územie, žalovaný uložil žalobcovi zákaz vstupu do členských štátov po dobu jedného roka. Zdôraznil, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že tento si uvedomuje existenciu rodinného a súkromného života s občiankou ČR, pri jeho obmedzení však správny orgán musí odôvodniť mieru závažnosti konania žalobcu s mierou zásahu do jeho práva garantovaného Dohovorom. Zákaz vstupu na územie SR a členských štátov schengenského priestoru po dobu jedného roka podľa žalobcu je značne nepomerný vo vzťahu k porušenej povinnosti preukázať sa štandardným formulárom pre uznanie rozhodnutia o návrate na účel pozemného tranzitu, pričom je nesporné, že pri takomto konaní sa žalobca podroboval v plnom rozsahu rozhodnutiu českej polície. Úmyslom žalobcu nebolo zotrvať na území Slovenskej republiky, čo možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že mal riadne zakúpený cestovný lístok. Uloženie dvojitého trestu (na území Českej republiky a na území Slovenskej republiky) sa podľa žalobcu prieči jednej z najzákladnejších zásad právneho systému a to zásade „ne bis in idem“ - nie dvakrát o tom istom. Takéto potrestanie sa javí neprimeraným najmä za situácie, žalobca prekročil limit dovoleného pobytu na území krajiny schengenského priestoru o tri dni. V závere repliky žalobca uviedol, že pri správnom konaní je potrebné dodržať určité časové rozpätie pri zápisniciach z výsluchov tak, aby bolo možné objektívne preukázať, že účastníkovi konania bol riadne vysvetlený predmet konania, tlmočník dané skutočnosti pretlmočil, účastníkovi boli položené otázky, ktoré museli byť jednotlivo pretlmočené do cudzieho jazyka a odpoveď z cudzieho jazyka pretlmočená do úradného jazyka, s tým, že zároveň účastník konania bol poučený aj o jeho právach. V časovom rozpätí 30 minút tak, ako to vyplýva z preskúmavanej veci podľa žalobcu sa uvedené úkony reálne nemohli uskutočniť. Opätovne poprel doručenie výzvy zo dňa 04. 03. 2018, ktorú navyše považoval za zmätočnú.
13. Žalovaný v duplike zo dňa 17. 08. 2018 v plnom rozsahu zotrval na všetkých svojich vyjadreniach a stanoviskách a zdôraznil, že administratívne orgány rozhodli v súlade s platným právnym stavom a to zákonným rozhodnutím.
14. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa § 231 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, posudzujúc správnu žalobu neformálne (§ 236 SSP v spojení s ust. § 206 ods. 3 SSP), na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť a preto túto podľa ust. § 240 SSP zamietol.
15. V preskúmavanej veci správy orgán vyhostil žalobcu na územie X. republiky z dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň žalobcovi podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka.
16. Podľa § 231 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.
17. Podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v platnom znení, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
19. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa ods. 1 a ods. 2 písm. b/ až i/ na jeden rok až päť rokov.
21. Podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí. Policajný útvar určí na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar je povinný v konaní o administratívnom vyhostení písomne poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti požiadať o určenie lehoty na vycestovanie. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) je upravený vstup príslušníkov tretích krajín tak, že na plánovaný pobyt na území členských krajín, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátny príslušníci tretej krajiny spĺňať podmienku byť držiteľom platného cestovného dokladu, ktorý oprávňuje držiteľa prekročiť hranicu a mať platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa Nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza. Podľa čl. 6 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc na účely vykonanie ods. 1 sa za deň vstupu považuje prvý deň pobytu na území členských štátov a za deň odchodu sa považuje posledný deň pobytu na území členských štátov. Obdobie pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt, sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov.
23. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov sa za neoprávnený pobyt považuje zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
24. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmu štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
26. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Podľa ods. 2 označeného zákonného ustanovenia správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
27. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
28. Podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar upovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti.
29. Správny súd konštatuje, že z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca namieta nezákonnosť postupu správnych orgánov, ako aj nesúhlasí s rozhodnutím o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pretože správny orgán vo veci nesprávne ustálil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil a v správnom konaní došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
30. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-104/2018-AV správny súd konštatuje, že zo záznamu o vykonanej lustrácii zo dňa 04.03.2018 pod č. PPZ-HCP-BB4-2018/003354 vyplýva, že dňa 04.03.2018 o 00.05 hod. bol zastavený a kontrolovaný autobus hliadkou MJ PZ RHCP Banská Bystrica na medzinárodnej linke Praha - Tyachiv, ev.č. V. XXXX N. (X.) v obci Ružomberok, kde vo vozidle bol kontrolovaný aj štátny príslušník X. S. N., ktorý predložil na výzvu cestovný doklad Ukrajiny č. FG 982150 a výjazdový príkaz - AKT č. AKT0225528 s platnosťou od 02.03.2018 do 10.03.2018, počet vstupov 00, dĺžka pobytu 009 dní. Následne bola vykonaná lustrácia prostredníctvom CVO Bratislava a bolo zistené, že menovaný nemá schválený pozemný tranzit cez územie SR. Listinou zo dňa 29.06.2017 pod č. PPZ-HCP-BB7-104-005/2018-AV bola do správneho konania ustanovená tlmočníčka U. S., D.. XX.XX.XXXX, ktorá zároveň aj zložila sľub tlmočníka a boli jej poskytnuté potrebné zákonné poučenia. Listinou pod č. PPZ-HCP-BB7-104-006/2018-AV zo dňa 04.03.2018 označenou začatie konania - oznámenie bolo podľa § 18 ods.3 Správneho poriadku začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR a žalobca bol zároveň podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku poučený o možnosti sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Na tejto listine sa nachádza vlastnoručný podpis žalobcu, príslušníka polície ako aj tlmočníčky. Zároveň v administratívnom spise je obsiahnutá doručenka do vlastných rúk podpísaná žalobcom preukazujúca doručenie tejto písomnosti. Z obsahu Zápisnice o vyjadrení účastníka konania spísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 04. 03. 2018 č. PPZ- HCP-BB7-104-007/2018-AV vyplýva, že žalobca podal vyjadrenie v čase od 9.00 hod do 9.30 hod, a to v prítomnosti príslušníkov polície D.. O. N. V. D.. M. C., pričom tlmočnícky úkon vykonala U. S.. Žalobca v zápisnici výslovne uviedol, že rozumie tlmočníkovi a súhlasí, aby bolo tlmočenie v X. jazyku s tým, že je schopný vypovedať. V zápisnici opísal okolnosti za akých vycestoval z územia X. a kým spôsobom pricestoval na územie Slovenskej republiky, ktorou tranzitoval do domovskej krajiny na základe rozhodnutia Cudzineckej polície ČR. Vyhlásil, že na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, rodinné väzby a ani prácu, a má dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie do domovskej krajiny. Správnemu orgánu uviedol, že území Ukrajiny nie je prenasledovaný a ani mu nič nehrozí. Nemá žiadne problémy s políciou, súdmi alebo inými orgánmi na Ukrajine, do ktorej sa môže kedykoľvek vrátiť a následne z nej vycestovať. Na území Slovenskej republiky o azyl nežiada. V závere zdôraznil, že s obsahom zápisnice súhlasí a jej zmenu ani doplnenie nežiadal. Z obsahu zápisnice zároveň vyplýva, že žalobcovi boli poskytnuté poučenie tak o zákonnom dôvode správneho konania, ako aj o jeho ústavných a zákonných procesných právach. Z Úradného záznamu spísaného správnym orgánom zo dňa 04. 03. 2018 č. PPZ-HCP-BB7-104-012/2018-AV vyplýva, že za prítomnosti príslušníka
polície D.. M. C. a tlmočníčky U. S. bol žalobca vyzvaný, aby sa pri vydaní meritórneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie. Žalobca uviedol, že sa nechce vyjadriť pred vydaním meritórneho rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, nechcel navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie, keďže už všetko uviedol v zápisnici v zmysle ustanovenia § 22 Správneho poriadku. Na uvedenom úradnom zázname sa nachádza aj vlastnoručný podpis žalobcu. Obsahom administratívneho spisu je aj výzva zo dňa 04.03.2018 adresovaná žalobcovi, ktorú pretlmočila tlmočníčka U. S., z obsahu ktorej vyplýva, že správny orgán vyzval žalobcu, aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie s tým, že to môže urobiť ihneď. Táto výzva bola doručená žalobcovi toho istého dňa tak, ako to vyplýva z návratky, nalepenej na druhej strane písomnej výzvy.
31. Z pripojeného rozhodnutia Krajského riaditeľstva polície Hlavného mesta Prahy, odbor cudzineckej polície, oddelenie pobytovej kontroly, pátrania a eskort č.: KRPA-81655-17/ČJ-2018-000022 zo dňa 02.03.2018 vyplýva, že žalobcovi podľa ust. § 52 ods. 3 písm. c/ zák. č. 326/1999 Sb. bola uložená povinnosť opustiť územie ČR a to najneskôr do ôsmich dní odo dňa oznámenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že cudzinec sa na území ČR zdržiaval neoprávnene. Neoprávnený pobyt trval tri dni a správny orgán pri svojom rozhodovaní prihliadol ku všetkým okolnostiam (vek cudzinca, skutočnosť, že sa dostal do neoprávneného pobytu tým, že si zle spočítal dĺžku pobytu a domnieval sa, že na území ČR sa môže zdržiavať, ako aj sám vyhľadal správny orgán k riešeniu jeho pobytu, cudzinec má na území Českej republiky priateľku, ktorá je občiankou Českej republiky, s ktorou údajne čaká dieťa) a konštatoval, že u cudzinca neboli nájdené dôvody pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale dôvody pre vydanie rozhodnutia o povinnosti opustiť územie ČR. Z obsahu ďalej vyplýva, že žalobca pred orgánmi polície vypovedal, že v ČR má osobu, kvôli ktorej by ukončenie jeho pobytu na území ČR bolo neprimeraným zásahom do jeho súkromného a rodinného života a to priateľku W., D.. XX. XX. XXXX ( jej priezvisko si nepamätá), občianku ČR, s ktorou pravdepodobne čaká dieťa. Táto je v piatom mesiaci tehotenstva, pričom s priateľkou sa pozná asi dva a pol mesiaca. Nevie, kde jeho priateľka býva a ani kde pracuje. Nepozná nikoho z jej rodiny. Spoločnú domácnosť s ňou nevedie.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako nedôvodnú hodnotí námietku žalobcu, že v konaní pred správnymi orgánmi došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobcovi boli poskytnuté potrebné právne poučenia a to aj opakovane a žalobca tak mal vedomosť o možnosti vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie, pričom žalobca svoje právo nevyužil. Z obsahu jednotlivých listín v administratívnom spise zároveň vyplýva, že všetky podstatné písomnosti (vrátane poučení a výzvy) boli žalobcovi tlmočené do ukrajinského jazyka a žalobca v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. : PPZ-HCP-BB7 - 104-007/2018- AV uviedol, že tlmočníčke rozumie, a je schopný vypovedať. Následne v Úradnom zázname č. : PPZ-HCP-BB7-104-012/2018-AV za prítomnosti tlmočníčky výslovne uviedol, že : „sa nechce vyjadriť pred vydaním meritórneho rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, nechcel navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy a ich doplnenie, nakoľko už všetko uviedol v zápisnici v zmysle § 22 zákona o správnom konaní, o vyjadrení sa k jeho neoprávnenému pobytu na území Slovenskej republiky“. Za takéhoto stavu správny súd konštatuje, že v priebehu konania pred správnym orgánom neboli porušené práva žalobcu, ktorý mal vedomosť o dôvode začatia správneho konania, jeho predmete a zo strany správnych orgánov mu boli poskytnuté všetky potrebné poučenia v zmysle ta ust. § 33 ods. 1 Správneho poriadku a § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva časová postupnosť jednotlivých úkonov správneho orgánu, tieto na seba postupne nadväzovali až do okamihu vydania správneho rozhodnutia o vyhostení žalobcu, pričom podľa obsahu administratívneho spisu všetky potrebné úkony ako aj poučenia boli tlmočené žalobcovi do jeho rodného jazyka, boli mu aj doručované ( o doručení svedčia doručenky obsiahnuté v administratívnom spise) preto správny súd námietku, že v danom časovom rozpätí nebolo možné vykonať všetky úkony v súlade so zákonom a zachovať tak aj práva žalobcu považuje za nedôvodnú.
33. Správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, pretože v okolnostiach danej veci bolo pred administratívnym orgánom preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, teda existoval dôvod pre jeho obligatórne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Výjazdový akt č. AKT 0225528 udelený Políciou ČR žalobcu neoprávňoval k vstupu na územie iných členských štátov, teda ani k vstupu na územie Slovenskej republiky. Žalobca mal informáciu o tom (z internetových stránok Polície ČR v anglickom jazyku), že ČR má opustiť leteckou dopravou, alebo v prípade návratu do domovskej krajiny pozemnou dopravou cez iné štáty schengenského priestoru musí od príslušných štátov vyžiadať povolenie na tranzit. Žalobca takýmto spôsobom nepostupoval a práve z týchto dôvodov pri kontrole na území Slovenskej republiky nedisponoval „Štandardným formulárom pre uznanie rozhodnutia o návrate na účel pozemného tranzitu“. Tak ako to je vyššie konštatované, v prípade, ak bol zistený neoprávnený pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky, obligatórnou povinnosťou policajného orgánu bolo žalobcu administratívne vyhostiť. Za danej situácie neobstojí ani námietka žalobcu, že správne orgány ČR prijali iba rozhodnutie o povinnosti opustiť územie ČR, pričom z územia Slovenskej republiky v krátkom časovom odstupe bol administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na dobu jedného roka, teda na území Slovenskej republiky bol za neoprávnený pobyt postihnutý oveľa prísnejšie, pretože správne orgány Českej republiky prijali „donucovacie“ opatrenie k tomu, aby cudzinec svoj pobyt na území ČR dal do súladu s tam platnými pobytovými zákonmi, pričom na území Slovenskej republiky v prípade neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny prichádza do úvahy obligatórny následok vo forme jeho administratívneho vyhostenia.
34. Správny súd poukazuje na to, že aj keď žalobca tvrdil, že jeho vyhosteniu bráni existencia rodinného života, pretože v ČR má priateľku, v rozhodnutí Krajského riaditeľstva polície ČR zo dňa 02.03.2018 o povinnosti opustiť územie ČR sa nachádzajú rozporné údaje o rodinnom živote žalobcu, ktorý síce tvrdí, že má priateľku, ktorej priezvisko si nepamätá, táto je päť mesiacov tehotná, pravdepodobne je otcom jej ešte nenarodeného dieťaťa a pritom sa poznajú iba dva a pol mesiaca. Oprávnenú pochybnosť o tvrdeniach žalobcu vyvoláva aj skutočnosť, že žalobca nepozná jej príbuzných, nevie ani kde býva, alebo kde pracuje. Uvedené nasvedčuje skôr o účelovom tvrdení žalobcu v úmysle vyhnúť sa vyhosteniu ako aj následnému zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 04.03.2018 žalobca potvrdil, že na území SR nemá žiadnych príbuzných a o svojej priateľke v ČR, resp. o existencii rodinného života na území ČR správnym orgánom neposkytol žiadne informácie. Za takéhoto stavu sa preto javí správnym postup správnych orgánov, ktoré v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcovi uložili zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu jedného roka (§ 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), pričom takéto opatrenie správnych orgánov podľa názoru súdu nie je zásahom do rodinného a súkromného života žalobcu (čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru) , ktorý nemá žiadne preukázateľné väzby na územie Slovenskej republiky.
35. Správny súd v závere uvádza, že po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím žalovaného dospel k záveru, že administratívne orgány postupovali v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Žalobcom vznesené námietky v správnej žalobe súd vyhodnotil ako neopodstatnené a preto správnu žalobu zo dňa 15. 06. 2018 ako nedôvodnú podľa § 240 SSP zamietol.
36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, keďže žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozsudku krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozsudku krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.