Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cpr/4/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom v právnej veci žalobcu W.. G. T., G.., nar. XX. XX. XXXX, bytom XX. C. XXX/XX, XXX XX X., občana SR, zast. JUDr. Pavlom Zuzčákom, advokátom AK Zvolen, so sídlom Prachatická 9320/1A, 960 01 Zvolen, IČO: 42 199 409, proti žalovanému Slovenská republika Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, o poskytnutie peňažnej satisfakcie, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %, ktoré je p o v i n n ý zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady.

III. Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %, ktoré je p o v i n n ý zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa svojim žalobným návrhom v zastúpení advokátom domáhal voči žalovanému poskytnutia peňažnej satisfakcie vo výške 5.650,50 Eur.

2. Žalovaný žalobu odmietol ako bezdôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

3. Súd na základe vykonaného dokazovania vo veci meritórne rozhodol rozsudkom 6Cpr/4/2014-79 dňa 07. 05. 2015 tak, že žalobu zamietol. Zároveň uložil povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania v lehote 7 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, na základe ktorého súd druhej inštancie uznesením 12CoPr/11/2015-108 dňa 31. júla 2017 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd naznačil v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia postup, ktorým sa v ďalšom konaní mal zaoberať prvoinštančný súd. V článku 7 svojho rozhodnutia uviedol: „Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo vyššie naznačenom smere. Primárne bude musieť vyriešiť otázku, či bola iným vojakom v rovnakom (resp. porovnateľnom) postavení a zaradení ako žalobca vyššia hodnosť zapožičaná, a v prípade kladného vyriešenia tejto otázky sa musí vysporiadať s tým, či v prípade žalobcu nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie podľa § 2a ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona, pričom musí vychádzať z toho, že podľa ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného, ktorý je povinný preukázať, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.“

4. Po vykonanom dokazovaní prednesmi zástupcov sporových strán, prednesu žalobcu, oboznámením sa s rozsiahlymi listinnými dôkazmi, ktoré súdu predložili sporové strany a to: rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informáciu zo dňa 29. január 2016, tabuľkou s vyznačením profesionálnych vojakov na funkciách „náčelník zmeny operačného centra“ s plánovanou hodnosťou "major" (PH55), prehľadu funkcií s číslom špecializácie 409 po útvaroch ozbrojených síl SR a IDOBJ v sledovanom období, osobnej karty profesionálneho vojaka pplk. W.. I. Y., personálneho rozkazu riaditeľa PÚ OS SR č. 4 765 zo dňa 22. mája 2014, osobnej karty profesionálneho vojaka mjr. W.. C. B., personálneho rozkazu riaditeľa PÚ OS SR č. 3 348 zo dňa 16. apríla 2014, personálneho rozkazu riaditeľa PÚ OS SR č. 1 471 zo dňa 02. marca 2016, osobnej karty profesionálneho vojaka mjr. W.. C. S., personálneho rozkazu riaditeľa PÚ OS SR č. 3 812 zo dňa 5. júna 2017, fotokópiou certifikátu o absolvovaní kurzu profesionálnym vojakom kpt. W.. I. Y., služobným predpisom č. 100/2008, fotokópiou certifikátu o absolvovaní kurzu profesionálnym vojakom kpt. W.. C. B., fotokópiou osvedčenia o absolvovaní vzdelávania profesionálnym vojakom kpt. W.. C. S., vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu k listinným dôkazom zo dňa 16. 10. 2018, ako aj ďalších listinných a ostatných dôkazov zistil tento skutkový stav:

5. V inkriminovanom období žalobca vykonával štátnu službu profesionálneho vojaka ozbrojených síl v zmysle zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe personálneho rozkazu riaditeľa personálneho úradu č. 9918 zo dňa 29. 11. 2011 bol žalobca ustanovený do funkcie náčelník zmeny operačného centra/zmena strediska riadenia a uvedomovania/operačné centrum/brigáda velenia, riadenia a prieskumu/ vzdušné sily/ozbrojené sily SR/miesto výkonu štátnej služby Zvolen a to počnúc dňom XX. XX. XXXX. V zmysle opisu činností vyplývajúcich z funkcie zo dňa 14. 05. 2013 a zo dňa 18. 02. 2014 vyplýva, že žalobca vykonával počnúc dňom XX. XX. XXXX povinnosti, na ktoré je plánovaná hodnosť pod číselným kódom 55 - hodnosť majora - hoci žalobca mal pridelenú iba hodnosť kapitána. Podľa názoru žalobcu, stav kedy má vojak povinnosti a zodpovednosť majora, avšak je mu priznané spoločenské postavenie kapitána so zodpovedajúcou nižšou odplatou za výkon štátnej služby, je podľa neho v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie zakotvenou v § 2 antidiskriminačného zákona.

6. Právny zástupca žalobcu poukázal na časť zrušujúceho odôvodnenia súdu druhej inštancie, v ktorom sa o.i. uvádza, že žalobca v predzrušujúcom konaní predložil relevantné argumenty a dôkazy z ktorých možno vyvodiť existenciu dôvodného predpokladu, kde vo vzťahu k žalobcovi bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania tým, že niektorým vojakom vykonávajúcim funkcie v odbornosti ČVO XXX bola zapožičaná vyššia hodnosť z titulu, že boli zaradení do funkcie, na ktorú je plánovaná takáto vyššia hodnosť, zatiaľ čo žalobcovi nie. Ďalej zdôraznil, že v spore predložil listinný dôkaz (oznámenie Ministerstva obrany Slovenskej republiky) z ktorého vyplýva, že od roku 2010 do roku 2015 bola vojakom zapožičaná hodnosť majora celkovo 38-krát, pričom pre funkcie odbornosti ČVO XXX (do ktorej bol v danom období zaradený žalobca), bola od roku 2010 do roku 2015 pre dôstojnícke hodnosti zapožičaná 20-krát. Z vyžiadanej informácie Ministerstva obrany Slovenskej republiky mal za preukázané, že za obdobie od 01. 01. 2015 do 29. 01. 2016 bola zapožičaná hodnosť major 15 profesionálnym vojakom, ktorí boli v čase zapožičania vojenskej hodnosti ustanovení do funkcie so špecializáciou XXX. S poukazom na uvedené vyslovil právny zástupca žalobcu svoj názor, že iným vojakom v rovnakom, resp. porovnateľnom postavení ako bol žalobca, bola zapožičaná vyššia hodnosť a tým považoval vyslovenú otázku ďalšieho právneho riešenia Krajského súdu v Banskej Bystrici za vyriešenú v prospech žalobcu. Žalobca považoval za diskriminačné vo vzťahu k jeho osobe to, že niektorým vojakom v odbornom postavení v akom bol v dotknutom období on sám, bola zapožičaná v rámci odbornosti ČVO XXX vyššia hodnosť dokonca vtedy, keď si títo podali žiadosť neskôr ako on. Toto podľa neho nasvedčovalo tomu, že s ním bolo zaobchádzané menej priaznivo ako s inými osobami v porovnateľnom postavení. Postup, ak niektorému vojakovi hodnosť zapožičaná je a niektorému nie, je podľa neho v priamom rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, nakoľko ide o tzv. priamu diskrimináciu, kedy sa s vojakom, ktorému napriek legitímnemu dôvodu hodnosť zapožičaná nebola, zaobchádzalo pri uplatňovaní oprávnenia zapožičiavať hodnosti menej priaznivo ako s osobou v porovnateľnom postavení. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy považoval uplatnenú sumu vo výške 5.650,50 Eur za objektivizovanú nemajetkovú ujmu predstavujúcu rozdiel platu, ktorý by bol žalobca dosiahol nebyť nerovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. Splnomocnený zástupca žalovaného tak ako v predzrušujúcom konaní, tak aj po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia súdom druhej inštancie uviedol, že uplatnený nárok žalobcu neuznáva, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania; naopak žalovaný postupoval v prípade žalobcu v súlade so zákonom, a preto nemožno takéto konanie

označiť za diskriminačné. V žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že komparátorom (osobou v porovnateľnej situácii s ktorou bolo zaobchádzané priaznivejšie ako so žalobcom) je každý vojak s hodnosťou kapitána, ktorému bola na účely výkonu funkcie s plánovanou vojenskou hodnosťou major zapožičaná táto hodnosť. Komparátorom v tomto prípade - a tento výklad a právny názor žalovaného zdieľal aj súd - môže byť výlučne ten profesionálny vojak, ktorý bol ustanovený do rovnakej funkcie ako žalobca, teda do funkcie: „Náčelník zmeny operačného centra číslo vojenskej odbornosti XXX, plánovaná hodnosť 55 major“. Ďalšou podmienkou ustanovenia do funkcie bolo to, že vojak musel v čase ustanovovania dosiahnuť hodnosť kapitán. Žalovaný súdu predložil ako dôkaz vyjadrenie veliteľa E. Ú. XXXX X. č. BVRPS - 12/2015 zo dňa 15. 01. 2015, z ktorého vyplýva že žiadny profesionálny vojak, ktorý bol ustanovený do rovnakej funkcie ako žalobca (náčelník zmeny operačného centra), nemal v rozhodnom období zapožičanú vyššiu vojenskú hodnosť major. Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca bol profesionálnym vojakom ozbrojených síl Slovenskej republiky a v čase podania žaloby vykonával štátnu službu podľa zákona č. 346 z roku 2005 o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky. Práve z tohto titulu je potrebné podľa neho aplikovať zákon ako „lex specialis“ na prejenávanú vec, pričom zdôraznil, že ustanovenie § 3 ods. 1 uvádzaného zákona hovorí o tom, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako štátnemu občanovi Slovenskej republiky pri vstupe do štátnej služby profesionálnemu vojakovi, pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. Týmto zákonom je v poznámke pod čiarou uvedený odkaz na zák. č. 365/2004 Z. z., o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov antidiskriminačný zákon v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona je každý povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovanie tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnaného zaobchádzania podľa ods. 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovených osobitnými zákonmi. Podľa názoru žalovaného je v predmetnej veci rozhodujúce ustanovenie § 39a zákona č. 346/2005, ktoré má fakultatívny charakter a zakotvuje možnosť ministra obrany zapožičať profesionálnemu vojakovi vyššiu hodnosť. Z obsahovo gramatického výkladu jednoznačne vyplýva, že ide o „možnosť“ zapožičať vyššiu vojenskú hodnosť a nie o „povinnosť“ zapožičať vyššiu vojenskú hodnosť. Ministrom obrany Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva aj ďalšia skutočnosť aj to, že žaloba nemá právny nárok na zapožičanie vyššej vojenskej hodnosti, ani na požívanie benefitov s tým súvisiacich, napr. hodnostný plat zodpovedajúci hodnosti „major“.

7. K tomuto výkladu právnych noriem právny zástupca žalobcu uviedol, že takýto právny názor protistrany rešpektuje, avšak sa s ním nestotožňuje, pretože podľa neho je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý podľa neho uviedol o.i., že nárok žalobcu možno považovať za preukázaný. Ďalej tvrdil, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je potrebné skúmať, či iným vojakom s ČVO XXX nebola zapožičiavaná hodnosť v nejakom období, pričom bolo jasne preukázané v konaní a listinnými dôkazmi, že takáto hodnosť zapožičiavaná bola a komparátorom je každá osoba, ktorej bola zapožičaná hodnosť, alebo každý vojak, ktorý má ČVO XXX a bola mu zapožičaná hodnosť z dôvodu, že vykonával funkciu na ktorú bola plánovaná vyššia hodnosť než akú dosiahol.

8. Žalobca v rámci svojho prednesu uviedol aj to, že číslo vojenskej špecializácie XXX má oficiálny názov podľa vojenského predpisu „B.“. Číslo vojenskej špecializácie sa môže viazať k rôznej funkcii vojaka a hodnosť. Pokiaľ ide o profesionálneho vojaka ktorý je veliteľom letky, alebo je náčelníkom zmeny operačného centra, stále sa jedná o vojenskú odbornosť B. XXX. Ku každej hodnosti profesionálneho vojaka sa viaže aj určité odborné vzdelanie, ktorým je tzv. kariérny rast alebo kariérny systém v ozbrojených silách. Žalobca v roku XXXX absolvoval kurz vojenských dôstojníkov v B. C., tzv. ISOC, ktorý ho kvalifikoval vzdelaním na vojenskú hodnosť major. Z tohto dôvodu sa cítil byť diskriminovaným zo strany zamestnávateľa - veliteľa útvaru plk. C., ktorý bol vedúcim služobného úradu, ktorý údajne mal robiť všetko preto, aby mu nebola zapožičaná vojenská hodnosť „major“. Ďalej poukazoval že v roku XXXX, keď splnil dĺžku „odslúžených rokov“, bol podľa vojenského predpisu povýšený do hodnosti „major“. Znovu však apeloval na to, že od XX. XX. XXXX bol ustanovený na funkciu náčelník zmeny operačného centra, jeho kvalifikačný predpoklad spĺňal všetky podmienky k tomu, aby mu bola započítaná hodnosť majora, čo sa však nestalo. V závere poukázal na to, že v ozbrojených silách bol do XX. XX. XXXX na Vojenskom útvare XXXX G. a ešte pred ustanovením do funkcie náčelníka zmeny operačného centra boli prepožičiavané na vojenskú špecializáciu XXX hodnosti „major“ a taktiež v roku

XXXX bola prepožičaná B. s číslom vojenskej špecializácie XXX hodnosť „major“. Po oboznámení sa s listinou predloženou žalovaným uviedol, že pokiaľ ide o kolegov, náčelníci zmeny operačného centra ktorí boli zaraďovaní do týchto funkcií, boli už zaraďovaní v hodnosti „major“. Tí ktorí tam boli zaradení ako kapitáni, zväčša po roku im bola riadne priznaná hodnosť „major“, avšak sa tak stalo v zmysle personálneho poriadku ozbrojených síl.

9. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného však uviedla, že pri zapožičaní hodnosti podľa § 39a zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov zákon nevyžadoval, aby profesionálny vojak spĺňal odborné predpoklady na plánovanú hodnosť (v tomto prípade hodnosť major). Za rozhodné obdobie považovala obdobie v časovom rozmedzí od XX. XX. XXXX, kedy bol žalobca ustanovený do funkcie náčelník zmeny operačného centra do XX. XX. XXXX, kedy bol žalobca kariérne/splnením potrebného počtu odslúžených rokov povýšený do vojenskej hodnosti „major“. Pokiaľ ide o existenciu niektorého z dôvodu uvedeného v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, žalobca nepreukázal ani jeden z dôvodov v ňom uvedených. Žalobca v podanej žalobe zo dňa 02. 10. 2014 neuviedol žiadneho konkrétneho komparátora, súdu predložil len tzv. štatistiku zapožičaných hodností - údajne poskytnutú Ministerstvom obrany SR za roky 2010 až 2015, pričom nejde o oficiálny dokument spracovaný niektorou zložku Ministerstva obrany SR s uvedením mena osoby ktorá ju spracovala odtlačkom úradnej pečiatky. Zástupca žalovaného listinou č. SELP-4/5-41/2018 zo dňa 11. 10. 2018 preukázala súdu prehľad funkcií s číslom vojenskej špecializácie XXX po útvaroch Ozbrojených síl SR v sledovanom období, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré funkcie s číslom vojenskej špecializácie XXX mali plánovanú hodnosť „major“ na funkciu. Pri žiadnej z týchto funkcií, resp. pri profesionálnych vojakoch ustanovených do týchto funkcií nemožno hovoriť, že ide o porovnateľnú situáciu ako u žalobcu; a práve preukázanie porovnateľnej situácie je posledná skutočnosť, ktorú žalobca musí v spore preukázať, čo sa nestalo. Pokiaľ išlo o kpt. R. Č., vedúci služobného úradu ktorým je riaditeľ Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky, konal v súlade so zákonom č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov, keď menovaného podľa § 68 uvedeného zákona od XX. XX. XXXX poveril výkonom voľnej veliteľskej funkcie náčelník zmeny operačného centra vo E. XXXX X., pričom to bolo už v období, kedy žalobca nebol príslušníkom ozbrojených síl SR, teda nie je možné hovoriť o diskriminácii vzhľadom k tomu, že išlo o obdobie ktoré sa priamo neviazalo na existenciu trvania služobného poveru žalobcu u žalovaného.

10. Podľa § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl v platnom znení, profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, minister môže na dobu výkonu funkcie zapožičať vyššiu hodnosť. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, zapožičanie hodnosti sa uvedie v personálnom rozkaze. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, profesionálny vojak má počas zapožičania hodnosti práva a povinnosti spojené s touto hodnosťou.

11. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. - antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.

12. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

13. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

14. Podľa § 393 ods. 3 CSP, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

15. V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia 12CoPr/11/2015 zo dňa 31. júla 2017 súd druhej inštancie uvádza: „...v priebehu prvoinštančného konania predložil žalobca relevantné argumenty a dôkazy, z ktorých bolo možné vyvodiť existenciu dôvodného predpokladu, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania...“. Na druhej strane však v odstavci 7 svojho rozhodnutia odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní povinnosť: „...vyriešiť si primárne otázku, či bola iným vojakom v rovnakom (resp. porovnateľnom) postavení a zaradení ako žalobca vyššia hodnosť zapožičaná, a v prípade kladného vyriešenia tejto otázky sa musí vysporiadať s tým,

či v prípade žalobcu nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie...“. Obsahovo-gramatickým výkladom uvádzaných textov nevyplýva jednoznačnosť nároku žalobcu viď: „ ...bolo možné vyvodiť existenciu dôvodného predpokladu...“ , kedy odvolací súd pripustil len dôvodnosť podanej žaloby, v prípade názorového výkladu právneho zástupcu žalobcu by nebola uložená súdu prvej inštancie povinnosť riešiť v ďalšom otázku: „ ... či v prípade žalobcu nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie...“. Z uvedeného potom pre súd prvej inštancie vyplýva, že druhoinštančný súd bol názoru, že v ďalšom bude potrebné preukázať esenciálnu zložku preukázaného tvrdenia opodstatnenosti podanej antidiskriminačnej žaloby žalobcom. A práve na túto skutočnosť sa súd prvej inštancie v dokazovaní zameral; a podrobným spôsobom skúmal, či je splnená podmienka preukazujúca dôvodnosť žaloby, alebo nie. Odvolací súd konkrétne uvádza, že je potrebné riešiť otázku zapožičania hodnosti „major“ iným vojakom v inkriminovanom období, ktorí boli v rovnakom, alebo porovnateľnom postavení. Súdu bol predložený dôkazný prostriedok, kde bol uvedený prehľad funkcií s číslom vojenskej špecializácie XXX po útvaroch ozbrojených síl Slovenskej republiky v sledovanom období, z ktorého vyplýva aké funkcie s číslom vojenskej špecializácie XXX existovali v rámci ozbrojených síl SR v inkriminovanom čase. Ide o funkcie s rôznymi názvami a plánovanými hodnosťami na funkciu od hodnosti čatár, rotný, rotmajster, poručík, nadporučík, kapitán, major a podplukovník. V danom prípade je vylúčené, aby za komparáciu vo vzťahu k žalobcovi bola považovaná funkcia s číslom vojenskej špecializácie XXX, na ktorú bola plánovaná iná hodnosť či už nižšia alebo vyššia ako mal plánovanú žalobca. V zmysle inštitútu kategórie „porovnateľnosti“ ako to uvádza odvolací súd, potom prichádza jedine do úvahy funkcia s číslom vojenskej špecializácie XXX, na ktorú bola plánovaná hodnosť „major“, tak ako to bolo v prípade žalobcu. Okrem funkcie náčelníka zmeny operačného centra vo E. XXXX X., ktorú zastával aj žalobca, v rozhodnom období mali plánovanú hodnosť „major“ len funkcie:

- vedúci starší dôstojník - špecialista vo VÚ XXXX X.,

- náčelník strediska vo VÚ XXXX X.,

- náčelník oddelenia vo VÚ XXXX X.,

- veliteľ letky vo VÚ XXXX D., t. j. Taktické krídlo D.,

- veliteľ letky vo VÚ XXXX T., t. j. Dopravné krídlo T.,

- veliteľ letky vo VÚ XXXX G., t. j. Vrtuľníkové krídlo G.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v prípade ani jednej z uvedených funkcií, resp. u profesionálnych vojakov, ktorí boli ustanovení do týchto funkcií, nemožno konštatovať, že ide o porovnateľnú situáciu vo vzťahu k žalobcovi. V prípade funkcie vedúci starší dôstojník - špecialista, kde predmetná funkcia mala odlišný opis činnosti od opisu činnosti žalobcu - v danom prípade išlo o funkciu vo E. XXXX X. - Veliteľstvo vzdušných síl ozbrojených síl SR, čo je nadriadený organizačný stupeň E. XXXX X.; a preto nie je možné konštatovať, že profesionálny vojak ustanovený do tejto funkcie bol v rozhodnom období v porovnateľnej situácii ako žalobca. V prípade funkcie náčelníka strediska vo E. XXXX X., okrem toho, že predmetná funkcia mala odlišný opis činnosti ako to bolo v prípade žalobcu, išlo o funkciu priameho nadriadeného vo vzťahu k žalobcovi a navyše išlo o funkciu s priamymi podriadenými na rozdiel od funkcie žalobcu, ktorý nemal žiadnych priamych podriadených. V prípade funkcie náčelníka oddelenia vo E. XXXX X., opäť išlo o funkciu s odlišným opisom činnosti ako to bolo v prípade žalobcu, išlo o funkciu s priamymi podriadenými na rozdiel od funkcie žalobcu, ktorý nemal žiadnych priamych podriadených a preto tiež nemožno konštatovať, že profesionálny vojak ustanovený do tejto funkcie bol v rozhodnom období v porovnateľnej situácii ako žalobca. V prípade funkcie veliteľ letky vo E. XXXX D., E. XXXX T. S. E. XXXX G., tieto funkcie mali diametrálne odlišné opisy činnosti od opisu činnosti žalobcu, išlo o funkcie v úplne odlišných vojenských útvaroch ozbrojených síl SR, a navyše išlo o funkcie s priamymi podriadenými na rozdiel od funkcie žalobcu, a preto ani v tomto prípade nemožno konštatovať, že profesionálni vojaci ustanovení do týchto funkcií boli v rozhodnom období v porovnateľnej situácii ako žalobca. Jediným objektívnym komparátorom vo vzťahu k nároku žalobcu a porovnávaniu či bolo s nimi zaobchádzané antidiskriminačne môže byť výlučne profesionálny vojak, ktorý bol ustanovený do rovnakej funkcie ako žalobca - funkcie náčelníka zmeny operačného centra ČVO XXX, plánovaná hodnosť 55 - „major“, pričom v čase ustanovenia do funkcie tento vojak dosiahol hodnosť kapitán. Len v takomto prípade o takomto vojakovi možno hovoriť, že bol v porovnateľnej funkcii ako žalobca. Súdu bol predložený listinný dôkaz (je potrebné zdôrazniť, že ide listiny ktoré nemal k dispozícii súd druhej inštancie pri svojom rozhodovaní), označený ako Zoznam profesionálnych vojakov na funkciách „náčelník zmeny operačného centra“ s plánovanou hodnosťou „major“ v sledovanom období, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v dotknutom období, teda čase od 01. XX. XXXX K. XX. XX. XXXX bolo ustanovených na rovnakú funkciu ako žalobca spolu 10 profesionálnych vojakov (včítane žalobcu), z

čoho 4 boli do uvedenej funkcie ustanovení s dosiahnutou hodnosťou „kapitán“ (včítane žalobcu), pričom ani jednému z týchto 4 vojakov nebola zo strany ministra obrany SR zapožičaná hodnosť „major“. 16. Zhora uvedeným dokazovaním súd vyriešil otázku zapožičania hodnosti „major“ v dotknutom období iným vojakom, ktorí boli v rovnakom postavení a zaradení ako žalobca. Pretože súd v doplnenom dokazovaní nezistil preukázanie tejto vyžadovanej podmienky, nebol potom dôvod sa zaoberať otázkou, či došlo alebo nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie podľa § 2a ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona tak, ako to uvádza odvolací súd. 17. Súd opäť však musí zdôrazniť, že § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov jednoznačne jasne a zrozumiteľne uvádza fakultatívnu možnosť (fakultatívne = daný na výber) ministra obrany zapožičať profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť aj vyššiu hodnosť. V žiadnom prípade nejde o obligatórnu povinnosť ministra, kedy by dotknutý profesionálny vojak mal zákonný nárok na zapožičanie vyššej hodnosti v zákonom definovanej funkcii. Z uvedeného je zrejmé, že výlučne minister (ako najvyšší predstaviteľ štátnej správy na úseku obrany štátu) rozhodne, komu zapožičia vyššiu hodnosť a komu nezapožičia vyššiu hodnosť. Vzhľadom na charakter tejto oblasti štátnej správy Slovenskej republiky, súd ani nie je oprávnený zasahovať do týchto kompetencií a právomoci ústredného orgánu štátnej správy v oblasti obrany Slovenskej republiky. 18. K znovu zamietnutiu žaloby žalobcu súd dospel na základe doplneného dokazovania z disponibilných dôkazných prostriedkov (predovšetkým listiny), ktorými odvolací súd v rámci odvolacieho konania nedisponoval (tieto boli súdu prvej inštancie predložené až v pozrušujúcom konaní).

19. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku („CSP“) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

21. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. S poukazom na opätovný výsledok sporu súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

24. Zároveň súd v zmysle § 396 ods. 3 rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

25. Aj napriek tomu, že na verejnom vyhlásení rozsudku absentovala časť rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu k dovolaciemu konaniu, súd toto písacie pochybenie opravil v písomnom vyhotovení rozsudku, ako aj v zápisnici o pojednávaní zo dňa 22. 10. 2018.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 2 vyhotoveniach (§ 355 ods.1 a § 362 ods.1 . Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 . Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 360 ods.1 V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360 ods.2 . Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia intervenientovi (§ 360 ods.3 . Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 361 ods.1 . Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods.2 .

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa ods. 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia (§ 362 ods.3 . Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na nepríslušnom súde preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením o súde príslušnom na podanie odvolania. To platí aj vtedy, ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o súde príslušnom na podanie odvolania (§ 362 ods.4 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 . Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods.2 . Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods.3 . Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 . Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 367 ods.1 . Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 367 ods.2 . Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 ods.3 . Osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia (§ 368 . Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova (§ 369 ods.1 . Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania (§ 369 ods.2 . Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 369 ods.3 .

Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 ods.4 . Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia (§ 370 ods.1 . Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví (§ 370 ods.2 . Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 ods.3 . Žalobu nie je možné v odvolacom konaní meniť (§ 371 . V odvolacom konaní nie je možné uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 . Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (§ 220 ods.1 .