Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/88/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: C., proti žalovanému: O., o zaplatenie 2.113,45 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.januára 2018, č.k. 16Csp/147/2017-74, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom do 30.04.2014, § 9 ods. 9, § 11 ods. 1 cit. zák., § 565, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1 veta prvá, § 103 Obč. zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe uzavretej zmluvy o pôžičke zo 06.11.2013 pôvodný žalobca poskytol žalovanej pôžičke vo výške 2.000 eur, pričom žalovaná z titulu tejto pôžičky zaplatila žalobcovi len 436,66 eur, a to v 7-mich splátkach po 62,38 eur, pričom poslednú vykonala dňa 29.04.2014. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podstatné obsahové náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 písm. k/ a f/ cit. zákona, daný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd uviedol, že keďže sa uvedený úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaná mala potom poskytnutú pôžičku vo výške 2.000 eur zaplatiť žalobcovi v splátkach po 62,38 eur, pričom prvá splátka bola splatná v zmysle prehľadu splátok a úhrad 20.12.2013, pričom jednotlivé splátky boli v zmysle dojednaní splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Žalovaná zaplatila len sedem splátok úveru po 62,38 eur, t.j. spolu 436,66 eur, z toho poslednú splátku dňa 29.04.2014. Z doložených listinných dôkazov mal v konaní za zrejmé, že v liste z 29.11.2014 pôvodný veriteľ zaslal žalovanej oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, keďže dlh napriek stanovenej lehote v predžalobnej upomienke z 27.09.2014, kde bola upozornená, že ak do 05.11.2014 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci júl 2014, bude P. oprávnená úver zosplatniť, a keďže k úhrade nedošlo, v danom prípade k zosplatneniu došlo v liste z 29.11.2014 pre nezaplatenie splátky splatnej v mesiaci júl 2014, ktorá bola splatná 20.07.2014. Súd prvej inštancie v zmysle § 5b/ Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol ex offo na premlčanie práva, ktoré je uplatňované voči spotrebiteľovi. Posudzujúc počiatok plynutia premlčacej doby, podľa § 103 Obč. zákonníka dospel k záveru, že v dôsledku zosplatnenia pôžičky pre nezaplatenie splátky splatnej v júli 2014, začala plynúť premlčacia doba počnúc 20.07.2014, pretože v tomto mesiaci sa stala splatná splátka, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti pôžičky, pričom trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka potom uplynula dňa 20.07.2017, pričom žalobca podal žalobu na súd až 20.09.2017, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 2.113,45 eur zamietol. Za premlčaný v zmysle vyššie uvedeného považoval i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne od 30.11.2014 do zaplatenia zo sumy 2.113,45 eur, a to s poukazom na § 110 ods. 3 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého sa

úroky a opakujúce sa plnenia premlčujú tiež v troch rokoch. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, posúdením vyjadrení zástupcu žalovanej o tom, že v danom prípade pôvodný žalobca poskytol pôžičku žalovanej z bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo z titulu plnení zo strany iných spotrebiteľov sa v konaní ani nezaoberal a z uvádzaných dôvodov, keďže uplatnený nárok žalobcu považoval v celom rozsahu za premlčaný, v konaní nevykonal ani ďalšie dokazovanie vyššie uvedenými dôkazmi navrhnutými zástupcom žalovanej. O náhrade trov konania sporových strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko v konaní bola plne úspešná žalovaná, preto by jej prináležala náhrada trov konania, tieto však nežiadala priznať, preto súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu nepriznal.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ . Zastával názor, že v konaní nedošlo k premlčaniu jeho nároku a tento bol uplatnený v rámci plynutia zákonnej 3-ročnej premlčacej doby pre uplatnenie práva. Mal za to, že premlčanie dlhu, ktorý bol zosplatnený v súlade s právnymi predpismi, nemožno počítať od splatnosti prvej nezaplatenej splátky. Rozhodujúcou pre posúdenie premlčania dlhu je splatnosť tej splátky, ktorá vyvolala zročnosť celého dlhu. Na podloženie svojho názoru poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/447/2016 zo dňa 24.08.2017. Uviedol, že v prípade, ak by sa súd nestotožnil s týmto výkladom a konštatoval, že zosplatnenie dlhu bolo viazané na splatnosť prvej nezaplatenej splátky, súd bol povinný skúmať platnosť takéhoto zosplatnenia. Ak by došlo k situácii, že žalobca ako veriteľ neuplatnil právo na zosplatnenie dlhu do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, súd bol povinný skúmať uplatnený nárok v režime premlčania každej splátky jednotlivo.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Mal za to, že vyslovený právny názor súdom prvej inštancie na začiatok plynutia premlčacej doby je správny. Ďalej uviedol, že na základe tej skutočnosti, že Ústavný súd SR zrušil zákon o širšej ochrane spotrebiteľa, na základe ktorého súd prvej inštancie rozhodol ex offo, vznáša námietku premlčania s tým, že v prípade, ak by odvolací súd námietku premlčania neakceptoval, aby vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 aj náležitosti podľa § 363 s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. 6. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§ 389 ods. 1 písm. b/ je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv.

7. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR je potrebné vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)

- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

9. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

10. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania, nie v celej miere uplatneného práva žalobcu.

11. Keďže súd prvej inštancie dôkazné prostriedky s ohľadom na tento aspekt nevyhodnotil, pričom tento nedostatok nemožno v rámci zachovania dvojinštančnosti súdneho konania napraviť v konaní pred odvolacím súdom, uvedená skutočnosť nemohla mať za následok iné, ako zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 , pričom s poukazom na dôvody, ktoré viedli k zrušujúcemu rozhodnutiu, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní, nezaoberal.

12. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v odvolacom konaní odvolací súd uvádza, že uplatnenie hmotnoprávnej námietky premlčania podlieha sudcovskej aj zákonnej koncentrácii konania. Obsahové náležitosti hmotnoprávnej námietky podľa spĺňajú predovšetkým námietka premlčania a kompenzačná námietka, ktoré sú upravené v hmotnom práve. Zákonná koncentrácia umožňuje uplatniť hmotnoprávnu námietku premlčania najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovane končí. Vyhlásenie tohto uznesenia je moment, po ktorom už na účely odvolacieho konania nebudú nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany prípustné. V odvolacom konaní prostriedky procesného útoku, procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len v zmysle § 366 CSP. V dôsledku uvedeného záveru vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní nie je prípustné.

13. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyvodiť z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a opätovne vo veci rozhodnúť. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd postupovať v súlade tiež s prípadnými procesnými návrhmi strán sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP, pričom sa vysporiada so všetkými námietkami produkovanými stranami v konaní a tiež uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 (§ 391 ods. 3 .

14. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

15. Podľa § 396 ods. 3 rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .