Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/21/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou, v právnej veci žalobkyne O. Y., bytom U. XXX, XXX XX G. pri A., právne zastúpenej advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému Generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 02.02.2018 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 15.11.2017, v sociálnych veciach, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 02.02.2018 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 15. novembra 2017 a vracia vec Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie.

II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému, o výške náhrade trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu sociálnej poisťovne ústredia vyplýva, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 06.10.2017 požiadala o starobný dôchodok, ktorý žiadala priznať od 06-10-2014.

2. O tejto žiadosti rozhodla sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 15.11.2017 č. XXX XXX XXXX 0 tak, že žiadosť zamietla a to podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov § 60, § 65, § 255, § 274 a § 114; 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

3. V odôvodnení rozhodnutia citovala ustanovenie § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskoršieho predpisu, podľa ktorých poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek a navrhovateľ dôchodkový vek dosiahol dovŕšením 62 rokov veku. Ďalej citoval § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého starobný dôchodok je možné priznať najviac 3 roky spätne od uplatnenia nároku, tj. najskôr od 6. októbra 2014.

4. Ďalej citovala ustanovenie § 21 ods. 2, § 174 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, poukázala

na to, že uvedené ustanovenie umožňovalo priznať starobný dôchodok pri dovŕšení nižšieho veku, t.j. 56,57,58 a 59 rokov aj občanom, ktorí nezískali dobu zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie alebo do I. a II. kategórie funkcii v rozsahu uvedenom v § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Nakoľko nebolo preukázané splnenie požadovanej podmienky, nárok na zníženie dôchodkového veku žalobkyni nevznikol.

5. Sociálna poisťovňa ústredie argumentovala ďalej tým, že svoju aplikačnú prax zosúladila s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.: 7So 138/2011 z 15.08.2012, podľa ktorého je potrebné zohľadniť na určenie dôchodkového veku , a tiež určenie sumy dôchodku v súlade s § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení aj dobu služby zaradenú do I. a II. kategórie funkcií, ktorá bola zhodnotená na nárok na výsluhový dôchodok a tiež príjmy dosiahnuté počas tejto doby služby.

6. Ďalej uviedla, že podľa potvrdenia Finančného riaditeľstva SR v Banskej Bystrici zo dňa 29. septembra 2017, číslo 1359815//2017 žalobkyni bol podľa zákona č. 328/2002 Z, z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priznaný výsluhový dôchodok od 1. januára 2003. Na nárok na dávku výsluhového zabezpečenia bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru v colnej správe (colníka) od 1. apríla 1968 do 31. decembra 2002 v III. Pracovnej kategórii. Na určenie sumy priznanej dávky bola zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu 34 rokov a 275 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórie, a nebola zaradená do výkonu funkcie, t. j. nebola zaradená do II. alebo I. kategórie funkcii, ani s prihliadnutím na § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je možné znížiť dôchodkový vek, pretože zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórie ani podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 nárok na zníženie dôchodkového veku nezakladalo.

7. Konštatovala, že v súlade s § 21 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení žalobkyňa dôchodkový vek dovŕšila 27. septembra 2001.

8. Zistený skutkový stav sociálna poisťovňa ústredie vyhodnotila tak, že keďže žalobkyňa dobu služby nezískala v rozsahu zakladajúcom nárok na zníženie dôchodkového veku, na nárok na starobný dôchodok a určenie jeho sumy bolo zhodnotené obdobie dôchodkového poistenia získané vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Na nárok na starobný dôchodok bola zhodnotená doba štúdia na Strednej priemyselnej škole v A. od 1. septembra XXXX do XX. augusta XXXX. K XX. septembru XXXX nebola žalobkyňa dôchodkovo poistená najmenej 25 rokov. Do uvedeného dňa získala 1095 dní obdobia dôchodkového poistenia. V súlade s ust. § 60 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rok dôchodkového poistenia je 365 dní obdobia dôchodkového poistenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa získala 3 roky a 0 dní obdobia dôchodkového poistenia.

9. Žalobkyňa teda k XX. septembru XXXX nesplnila podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, a preto žiadosť bola zamietnutá.

II.

Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

10. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodol generálny riaditeľ sociálnej poisťovne rozhodnutím zo dňa 02.02.2018 č. XXX XXX XXXX 0 tak, že podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení odvolanie žalobkyne zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredia.

11. Žalovaný ako odvolací orgán preskúmal spisový materiál, ktorý tvoril podklad pre rozhodnutie orgánu v 1. stupni, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť. Rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na odvolacie námietky žalobkyne, popísal priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom 1. stupňa, najmä citoval ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov § 65 ods. 1,2 , § 60 ods. 2, § 255 ods. 5, a § 21 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

12. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že citoval ustanovenie § 218 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. V odôvodnení rozhodnutia odvolací orgán poukázal na prvostupňové rozhodnutie, odvolacie námietky, na zistený skutkový stav uvedený v prvostupňovom rozhodnutí a s odvolacími námietkami sa vyrovnal tak, že námietka žalobkyne, ktorá sa týkala zhodnotenia obdobia služobného pomeru pre priznanie starobného dôchodku, je nedôvodná, keďže žalobkyni bol priznaný výsluhový dôchodok a podľa preukázaného skutkového stavu výkon zamestnania colníka nebola zaradená do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií, a preto pri hodnotení doby služby colníka nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry a čl. 33 Dohovoru č. 128. Doba výkonu služby a vymeriavacie základy dosiahnuté počas doby služby colníka nie je možné podľa právnych predpisov o sociálnom poistení hodnotiť na nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme. Ak žalobkyňa v odvolaní poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 7So 138/2011, tento rozsudok sa týka skutkovo odlišnej veci, a teda netýka sa účastníka konania, teda žalobcu, z čoho vyplýva, že nie je možné v prípade účastníka konania postupovať v zmysle uvedeného rozsudku.

13. Vo vzťahu k námietke, ktorá sa týka rozsudku Najvyššieho súdu SR , odvolací orgán uviedol, že právny názor v ňom uvedený nebol doposiaľ zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo a právne porovnateľných veciach. Podľa jeho názoru, ktorý je uvedený v rozsudkoch, sociálna poisťovňa ústredie postupuje v konaní o dôchodkovej dávke u poistencov, ktorí vykonávali zamestnanie v služobnom pomere vo funkcii zaradenej do I. alebo II. kategórie funkcií a nebol im priznaný, resp. nevznikol im nárok na starobný dôchodok, resp. nie je vyplácaná dávka a priznaná v osobitnom systéme vo výške starobného dôchodku podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

14. V závere rozhodnutia citoval ustanovenie § 196 ods. 7 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Generálny riaditeľ sociálnej poisťovne po preskúmaní spisovej dokumentácie dospel k záveru, že odvolanie účastníka konania nie je dôvodné.

III.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobkyne

15. Rozhodnutia odvolacieho orgánu a prvostupňového orgánu napadla včas podanou žalobou žalobkyňa, ktorá navrhla, aby súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a f/ Správneho súdneho poriadku zrušil prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného a žalobkyni priznal náhradu trov konania.

16. V žalobe namietala, že rozhodnutím oboch správnych orgánov a ich postupom bolo porušené jej právo na priznanie starobného dôchodku, lebo pri posudzovaní nároku prvostupňový orgán porušil jej právo tým, že bola zamietnutá jej žiadosť o priznanie starobného dôchodku, aj keď splnila obidve zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok, t.j. dosiahla dôchodkový vek a bola nepretržite poistená viac ako 15 rokov.

17. Žalovaný, ktorý bol povinný zrušiť prvostupňové rozhodnutie, konal v rozpore s § 218 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z., keď prvostupňové rozhodnutie potvrdil aj za tohto stavu, že sa prvostupňový orgán nevyrovnal s jej námietkami, ktoré uviedla v odvolaní, a ktoré smerovali k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Zdôraznila, že argumentácia žalovaného aj prvostupňového orgánu je založená prevažne na citácii právnych predpisov. Argumentáciu žalobkyne žalovaný odmieta a závery odôvodňuje tým, že terajšia judikatúra je na tento prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie s tým, že žalovaný právnu argumentáciu žalobcu a jeho odkaz na ustálenú judikatúru odmieta v podstate tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom ide o iný skutkový a právny stav.

18. Ďalej žalobkyňa namietala, že správne orgány postupovali v rozpore s článkom 33 Dohovoru 128, ako aj s rozsiahlou judikatúrou NS SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, pričom citované ustanovenia a judikatúra NS SR, ktorou sa riadi

pri svojej rozhodovacej činnosti nielen NS ale aj krajské súdy, vyplýva, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť, nie ho vôbec nepriznať. Celková doba poistenia podľa názoru žalobkyne nemôže byť posudzovaná u výsluhových dôchodcov pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok odlišne.

19. Odlišné posudzovanie celkovej doby poistenia spočíva v tom, že prvostupňový orgán a aj žalovaný u tých výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie, považuje za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov (tento postup je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou súdov). U výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórii postupuje opačne a to tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia odpočítava. Z uvedeného vyplýva, že aj keď obaja výsluhoví dôchodcovia boli poistení rovnakú dobu, je im priznaný výsluhový dôchodok podľa rovnakého zákona, prístup žalovaného k posúdeniu tejto, z hľadiska uplatneného nároku, rozhodujúcej skutočnosti je nielen iný, ale aj diskriminujúci. Nie je možné odôvodniť tento postup poukazom na ustanovenie § 274 zákona č. 461/2003 Z.z., z ktorého dikcie nesporne vyplýva, že citované ustanovenie upravuje výšku dôchodkového veku a nie celkovú soba poistenia.

20. Právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom a žalovaným je v rozpore s § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 od 1,2 citovaného zákona, podľa ktorého, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. Žalobkyňa dosiahla dôchodkový vek dňa 27.09.2001 a jej celková doba poistenia ku dňu dosiahnutia dôchodkového veku je 37 rokov a 275 dní (3 roky +34 rokov a 275 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku) a nie, ako uvádza poisťovňa, 3 roky.

21. V žalobe namietala, že podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo by mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Nemôže byť sporné, pretože je to preukázané, že žalobkyňa splnila obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahla dôchodkový vek a celkovo bola dôchodkovo poistená viac ako 15 rokov. Rovnako nemôže byť sporné to, že právny názor žalovaného je v rozpore s § 274 aj s ustálenou judikatúrou, ak žalovaný s poukazom na citované ustanovenie tvrdí, že nemôže vychádzať z judikatúry, pretože táto sa vzťahuje len na výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení v I. alebo II. kategórii činnosti. V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobkyňa pri podaní žiadosti neodvodzovala svoj nárok na dôchodok ( splnenie podmienok) tým, že dosiahla dôchodkový vek podľa § 274 citovaného zákona, ale žiadosť na dôchodok podala potom, čo dosiahla dôchodkový vek podľa § 65 ods. 1,4 citovaného zákona.

22. Z rozsudku NS SR sp. zn.: 7So/138/2011 vyplýva (citácia): „Navyše tejto dobe prináležalo hodnotenie v I. kategórii funkcií, odôvodňujúce skorší odchod poistenca do dôchodku, a to bez ohľadu na skutočnosť, že vek, rozhodujúci pre vznik nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme poistenec dosiahol až neskôr. Iným výkladom by sa ustanovenie § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení stalo nadbytočným a poistencom by znížený vek odchodu do dôchodku nebolo možné zohľadňovať, hoci svoj vstup do osobitného systému nemohli ovplyvniť."

23. Žalobkyňa namieta, že okrem právnych predpisov, v rozpore s ktorými rozhodol žalovaný aj prvostupňový orgán, vychádza aj z rozhodovacej praxe NS SR a je toho názoru, že ani z jedného rozsudku nie je možné odvodiť závery na ktorých žalovaný a prvostupňový orgán založili svoje rozhodnutie. Žalobkyňa odcitovala z rozsudku sp. zn.: 7So/138/2011: „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom

systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku, zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výška dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu."

24. Žalobkyňa poukázala tiež na rozsudok sp. zn.: 10So/59/2014, z ktorého cituje: „Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok citovaný judikát nerešpektovala, a krajsky súd považoval jej rozhodnutie za zákonné. Najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti ( napríklad rozsudok sp. zn.: 11So/59/2012 zo dňa 13.08.2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov ie zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo ako oficiality jeho činnosti í š 21 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., nakoľko tieto v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy, analogicky § 250i ods. 7 O.s.p., sú záväzné nielen pre adresáta, tj. správny orgán, ale aj konajúci súd.“ „K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno-konformným spôsobom odôvodňovala, t. j. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia í legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované, demokratickej spoločnosti, resp. judikatúrny zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojim postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať.“

25. Žalobkyňa akcentovala, že tieto rozsudky (ale aj ďalšie) vyvracajú závery žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórií, pričom je potrebné zdôrazniť, že závery rozsudkov plne rešpektujú čl. 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto Dohovorom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky. Z postupu žalovaného a aj prvostupňového orgánu vyplýva, že odmietajú rešpektovať výkladovú prax.

26. Z vyššie uvedeného rozsudku ďalej cituje: „V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi bol podľa rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č.... zo dňa... priznaný od 01.01.2005 výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 a § 39 zákona č. 328/2002 Z.z., pričom mu bola započítaná celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 34 rokov a 191 dní. Po zohľadnení tejto doby však ešte získal ďalšiu dobu poistenia v rozsahu 8 rokov a 357 dní, ktorú žiadal zohľadniť podanou žiadosťou o starobný dôchodok po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov. odporkyňa jeho žiadosť zamietla napriek ustálenej judikatúre súdov, že poberatelia výsluhových dôchodkov majú nárok na starobný dôchodok i zo všeobecného systému dôchodkového poistenia s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia. získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie čl. 33 Dohovoru č. 128." V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti niektoré ďalšie rozsudky, ktoré vyvracajú argumentáciu žalovaného, že právny názor vyslovený v týchto rozsudkoch nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie, ktorá by sa ustálila po určitú dobu, a preto v súvislosti s aplikáciou týchto rozsudkov je potrebné zohľadniť aj právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v uznesení sp. zn.: IV. US 481/2011- 19 zo dňa 10.11.2011. Poukazuje na rozsudky NS SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci, ako je prejednávaná vec a to : napr. 10 So/59/2014 z 15.04.2015, 1So 127/2004 z 30.11.2015, 10So/18/2015 z 30.03.2016, 9So/187/2014 z 30.03.2016, 1So/15/2015 z 18.11.2016, 9So/136/2014 z 30.11.2016, 9So/46/2015 z 25.01.2017, 7 So/58/2015 z 23.02.2017, 9So/154/2015 zo dňa 28.06.2017.

27. Medzi rozsudky Krajských súdov SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci, a ktoré rovnako ako NS SR vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe NS, môže zaradiť rozsudky Krajských súdov v Košiciach, Nitre, Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Trnave : 26Sd/93/2015 BB 14.04.2016, 2 Sd/34/2016 PO 29.07.2016, 19 Sd/211/2015 NR 29.03.2016, 23Sd/56/2016 NR 06.06.2016, 23Sd/63/2016 NR 20.06.2016, 19Sd/21/2016 NR 03.05.2016, 23Sd/13/2016 NR 21.03.2016, 23Sd/177/2016 NR 18.07.2016, 23Sd/158/2016 NR 11.07.2016, 20Sd/224/2014 BB 18.02.2015 9Sd/292/2013 NR 4Sd/88/2014 PO 27.05.2015, 2Sd/88/2014 PO 05.12.2014, 23Sd/101/2014 NR 23Sd/123/2016 NR 18.07.2016, 6Sd/16/2016 PO 14.09.2016, 8Sd/45/2015 KE 26.01.2016, 23Sd/31/2015 NR 13.06.2016,6Sd/149/2015, BB 02.06.2016, 4Sd/26/2014 PO 29.01.2015, 23Sd/216/2016 NR, 12.09.2016, 23Sd/217/2016 NR 23Sd/60/2014 PO 06.10.2015 23Sd/416/2016 NR 06.06.2016, 6Sd/8/2014 KE 23Sd/16/2016 NR 21.03.2013, 10Sd/62/2014 BA 21.11.2014, 10Sd/ U2/2015 KE 19Sd/56/2016 NR 16.08.2016, 23Sd/14/2016 NR 13.06.2016.

28. Žalobkyňa v súvislosti s poukazom žalovaného na vyššie uvedené Ústavného súdu SR dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/991 teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (napr. rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 243/051 pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutie US SR IV. US 14/071).

29. Princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je sudca nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať' princíp právnej istoty a zabezpečiť' jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom. Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle ČI. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť' aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 ústavy (napr. rozhodnutie č. III. ÚS 192/06).

30. Ak NS SR v rozsudku 1050/59/2014 z 15.04.2015 vyslovil svoj právny názor na záväznosť predchádzajúcej judikatúry aj na prípad, ktorý je totožný s touto vecou, tak vyjadril tým to, na čom je založené aj uznesenie ÚS SR IV. US 481/2011- 19 zo dňa 10.11.2011, ktorému žalovaný pripisuje iný právny význam, čo potvrdzuje aj fakt, že výkladové stanovisko ( teda druhej zákonnej podmienke pre vznik nároku na starobný dôchodok), je akceptované všeobecnými súdmi, všeobecné súdy sa ním riadia. Žalovaný odlišnosť stavia na pracovných kategóriách, pričom okrem poukazu na § 274 ( okrem iného rieši dôchodkový vek) nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia u výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. Nehovoriac o tom, že týmto diskriminujúcim spôsobom posudzuje celkovú dobu poistenia výlučne vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom nezaradeným do I. alebo II. kategórie. Ako bolo poukázané, tento postup nevolí ani voči tým poistencom, ktorí neboli poistencami žalovaného po dobu 15 rokov, ale boli poistencami v iných (zahraničných) systémoch. Žalovaný preukázateľne rozhoduje v rozpore s ČI. 33 ods. 2 Dohovoru 128, čo potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť všeobecných súdov.

31. Žalobkyňa poukázala na to, že medzi žalovaným a žalobkyňou nie je sporné, či žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok ani to, či žalobca dosiahol dôchodkový vek, ale je sporná celková doba dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR, ktorý rozsudkom 10 So/59/2014 z 15.04.2015 jednoznačne potvrdil, že aj judikatúra pred vydaním tohto rozsudku sa vzťahuje na všetkých výsluhových dôchodcov bez rozdielu a že je záväzná nielen pre súdy nižšieho stupňa, ale aj pre žalovaného. Výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného aj prvostupňového orgánu je arbitrárne rozhodnutie, pretože skutkové zistenia a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi o ktoré odporkyňa opiera svoje rozhodnutie, rovnako ako interpretácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry). Žalovaný neuviedol ani jeden

relevantný dôvod, na základe ktorého odmieta stabilizovanú výkladovú prax. V právnom štáte sa nemôže pripustiť stav, keď pri posudzovaní rovnakej skutkovej a právnej veci sa dospeje k iným právnym záverom, bez riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

32. Žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaný cituje tiež ustanovenie § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5, avšak závery, ktoré z nich vyvodzuje svedčia o tom, že pri aplikácii týchto ustanovení neberie do úvahy celé ustanovenie, ale len jeho časť aj keď z dikcie jednoznačne vyplýva, že citované ustanovenia obsahujú kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené. Žalovaný neberie vôbec do úvahy tú časť ustanovenia, ktorá je za spojkou : „a nebol mu priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok...." V tejto súvislosti opäť odcitoval z rozsudku sp. zn.: NS SR 1So/138/2011: „Navyše bolo potrebné riešiť výklad niektorých pojmov, upravených v zákone o sociálnom poistení v spojitosti so zabránením diskriminácie. Z právnych úprav, týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia. Kým Zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), ale nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom zbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému nemala za cieľ."

33. Na základe nesprávnej interpretácie právnych predpisov žalovaný a prvostupňový orgán odvodzujú záver, že obdobie služobného pomeru v rozsahu zakladajúcom nárok na starobný dôchodok, v zmysle citovaných ustanovení nie je obdobím dôchodkového poistenia, preto pre nárok na starobný dôchodok ho nemožno hodnotiť. Tento záver žalovaného nie je správny, čo potvrdzuje aj vyššie uvedený rozsudok, ktorý potvrdzuje názor žalobcu, že celkovou dobou poistenia je doba poistenia vo všetkých systémoch. Ako bolo už uvedené, nie je v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi stav, ak u jednej skupiny výsluhových dôchodcov, žalovaný za celkovú dobu poistenia považuje nielen dobu poistenia vo všeobecnom systéme ale aj dobu, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku a inej skupiny za celkovú dobu poistenia považuje výlučne dobu poistenia, ktorá nebola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku.

34. V rozsudku sp. zn. 7 So/138/2011 súd uviedol (citácia): „Treba zdôrazniť, že navrhovateľovi bol od 01.novembra 2002 priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) má charakter dávky v starobe, preto odporkyňa musí postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb.. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby profesionálneho vojaka rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č.328/2002 Z.z. Iným postupom by určitá kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích

a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti."

35. Žalobkyňa považuje za preukázané, že žalovaný aj prvostupňový orgán pri posudzovaní jeho žiadosti o prepočítanie starobného dôchodku, postupovali v rozpore s právnymi predpismi na ktoré poukazuje v žalobe, jeho vec neposúdili správne po skutkovej ani právnej stránke starobný dôchodok mu určili v nesprávnej výška, a preto navrhol rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. c/, f/ Správneho súdneho poriadku zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Podstatné zhrnutie argumentov žalovaného vo vyjadrení k žalobe

36. Žalovaný sa k veci vyjadril v písomnom podaní zo dňa 27.03.2018. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom názore uvedenom v oboch rozhodnutiach doplniac, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia podľa ustanovenia § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. zachovať na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistencovi za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. V súvislosti s argumentáciou žalobkyne rozsudkami zotrval na názore, že uvedené právne názory neboli zovšeobecnené a nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach, ktorá by sa ustálila po určitú dobu, a preto v súvislosti s aplikáciou toho je potrebné zohľadniť aj právny názor Ústavného súdu SR uvedený v uznesení IV. US 481/2011-19 zo dňa 10.11.2011.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobkyne v replike.

37. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 24.04.2018, v ktorom zotrvala na dôvodoch, ktoré boli uvedené v podanej žalobe a pre ktoré považuje rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového orgánu za nezákonné.

38. Zároveň poukázala na ďalšie rozsudky súdov: KS NR 19Sa/42/2016 zo dňa 06.06.2017, KS PO 2Sa/23/2016 z 12.05.2017 KS PO 5Sa/23/2016 28.02.2017, KS PO 3Sa/6/2017 z 11.07.2017, KS ZA 24Sa/97/2017, KS ZA 24Sa/22/2017, 26.09.2017, KS NR 23Sa/123/2016 zo dňa 06.02.2017, KS NR 23Sa/125/2016 zo dňa 06.02.2017, 23Sa/2017 zo dňa 24.04.2017, KS NR 23Sa/126/23016 zo dňa 06.02.2017, KS NR 23Sa/126/2016 zo dňa 06.02.2017, KS NR 23Sa/122/2016 zo dňa 06.02.2017, KS NR 23sa/124/2016 zo dňa 06.02.2017, KS NR 234Sa/20/2016 zo dňa 06.03.2017 KS KE 2Sa/8/2017 zo dňa 08.08.2017. Ani s týmito rozsudkami to nie je výpočet všetkých, kde krajské súdy rozhodli v súlade s medzinárodným dohovorom 129 a judikatúrou NS SR na ktorú bolo poukázané aj v podanom návrhu. Všetky rozsudky krajských súdov sú právoplatné.

39. Žalobkyňa v tejto súvislosti dáva do pozornosti súdu ostatný rozsudok NS SR 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, ktorého závery, rovnako ako všetkých predchádzajúcich rozsudkov, sú založené na doterajšej judikatúre a z ktorého žalobca Cituje: „Daná judikatúra nie je viazaná len na prípad, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I.II. kategórií funkcii odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle ČI. 33 ods. 2 Dohovoru 128 dovŕšením dôchodkového veku podľa 4 65 ods. 1 zák. 461/2003 Z.z."

40. Žalobkyňa nesúhlasila ani zo skutkovými zisteniami a právnymi závermi žalovaného v rozhodnutiach, ani jeho argumentáciou uvedenou vo vyjadrení, že nejde o ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by bola ustálená po určitú dobu. Ako je vidieť z prehľadu a množstva rozsudkov prvej aj druhej inštancie, poukaz žalovaného na právny názor ÚS SR v uznesení IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10.11.2011, nemôže obstať.

Podstatné zhrnutie argumentov žalovaného v duplike

41. Žalovaný sa k podaniu žalobkyne vyjadril písomne podaním doručeným správnemu súdu dňa 03.05.2018, kde zotrval na správnosti rozhodnutí o nároku na starobný dôchodok žalobkyne a s tvrdeniami žalobkyne sa nestotožnil.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

42. Správny súdny poriadok - zákon č. 162/2015 Z.z. v § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

43. Podľa § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku - konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12. Podľa § 5 ods. 2 - konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu a podľa ods. 4 tohto ustanovenia - správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.

44. Z uvedeného je nesporné, že v predmetnej veci ide o správnu žalobu v sociálnych veciach za splnenie podmienok § 199 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku.

45. Zákon č. 460/1992 Zb. - v čl. 1 ods. 1 upravuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokraticky a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

46. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

47. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR - občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

48. Článok 154c ods. 1 Ústavy SR stanovuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

49. Z oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí vyplýva, že 29.06.1967 bol na 51. Zasadnutí generálnej konferencie medzinárodnej organizácie práce prijatý Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128). Ratifikáciou Dohovoru Československou socialistickou republikou zapísal 11.01.1990 generálny riaditeľ medzinárodného úradu práce s tým, že Československá socialistická republika prijíma záväzky, len pokiaľ ide o časť III.. Podľa svojho článku 48 ods. 3 Dohovor nadobudol pre Česku a Slovenskú Federatívnu republiku platnosť 11.01.1991. Tento Dohovor bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 a v článku 33, ktorý je síce uvedený v šiestej časti, ale ide o spoločné ustanovenia, v odseku 2 je upravené, že ak má alebo by mala iná chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore, ak dostala inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

50. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorú cituje žalobca v žalobe, je bez akýchkoľvek pochybností, že aplikácia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je možná pri výsluhových dôchodkoch iba za použitia článku 33 ods. 2 uvedeného Dohovoru, a teda správny orgán v prípade, ak občan žiadajúci o starobný dôchodok, okrem doby poistenia v tzv. osobitnom systéme, má preukázanú aj dobu poistenia vo všeobecnom systéme, povinnosťou žalovanej je postupovať tak, že vypočíta starobný dôchodok žalobcu z celkovej doby poistenia a takto vypočítaný starobný dôchodok kráti o vyplácaný výsluhový dôchodok.

Argumentácia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného je nepresvedčivá, ak sa dôvodí tým, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že tie rozsudky, ktoré žalobca cituje v žalobe sú na predmetnú vec neaplikovateľné, je zrejmé, že v rozhodnutí žalovaného chýba odôvodnenie, prečo sa na predmetnú vec nevzťahujú a argumentácia tým, že rozsudky Najvyššieho súdu SR možno aplikovať iba v tých prípadoch, ak poistenec vykonával zamestnanie v služobnom pomere vo funkcii zaradenej do I. alebo II. kategórie uvedeným spôsobom je podľa názoru súdu diskriminačná. Skutočnosť, že poistenec bol zaradený do I. alebo II. kategórie funkcií, má vplyv na skorší odchod tohto poistenca do dôchodku, nie však vo vzťahu k celkovej dobe poistenia poistenca. Ak žalovaný správny orgán argumentuje tým, že právne názory uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR / v žalobe uvedených/ nebol doteraz zovšeobecnené a nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, je treba poukázať na to, že uvedený postup vyplýva priamo z uvedeného Dohovoru v spojení s čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky.

51. Ak žalovaný namieta, že námietky žalobcu sú v rozpore s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.11.2011 sp. zn.: IV. US 481/2011-19, je treba poukázať na to, že v tomto rozhodnutí Ústavný súd SR riešil otázku včasnosti podania ústavnej sťažnosti. Je síce pravdou, že sa zaoberal aj otázkou ustálenosti judikatúry Najvyššieho súdu SR, avšak žalovaný neuviedol, žeby Najvyšší súd SR v skutkovo rovnakej veci, ako vo veci žalobcu, rozhodol inak ako vo veci sp. zn.: 10So/59/2014 poukazujúc na identické rozsudky Najvyššieho súdu SR, napr. 7So/11/2011, 9So/159/2011, ako správne orgány. Tak, ako súd už uviedol vyššie, je nepodstatné, či poistenec má dobu poistenia v osobitnom systéme za prvú alebo druhú kategóriu funkcií. Podstatné je, že základným princípom všetkých rozsudkov Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom platí tak, ako je uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR a vzhľadom na to, že žalobca má dobu poistenia v uvedenom rozsahu v rozhodnutí zo všeobecného systému, nežiada, aby mu bola tá istá doba zhodnotená dvakrát, ale žiada, aby sa postupovalo rovnako ako postupuje sociálna poisťovňa ústredie pri výsluhových dôchodcoch, ktorí boli zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií a týmto bol priznaný výsluhový dôchodok.

52. Ak teda správne orgány neakceptovali ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, postupovali v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanovením §209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Správny orgán prvého stupňa ale ani žalovaný ako odvolací orgán sa s odvolacími námietkami žalobkyne žiadnym spôsobom nevyrovnali, pretože žalobkyni nedali odpoveď na základnú otázku, prečo je diskriminovaná vo vzťahu k tým poberateľom výsluhových dôchodkov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie funkcií, čo podľa názoru súdu logicky ani vysvetliť nemožno vzhľadom na základný princíp započítania doby zo všeobecného systému a z osobitného systému poistenia.

53. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 209 ods. 4 upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

54. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia oboch správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a ods. 3 písm. a/ Správneho súdneho poriadku rozhodnutia zrušil a vracia vec správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

55. Sociálna poisťovňa ústredie ako prvostupňový orgán je povinná o žiadosti žalobkyne opätovne rozhodnúť, postupovať pritom podľa právneho názoru vysloveného v tomto rozsudku a rozhodnutie odôvodniť tak, ako je upravené v § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení.

56. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania, ktorá mala v konaní úspech.

57. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Prešove, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon neustanovuje inak (ustanovenie § 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovať musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.