Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/58/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúp.: JUDr. Barbora Korencová, advokátka, Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanej: D. B., V..: XX.XX.XXXX, P. X. XXX, XXX XX X., o zaplatenie 158,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 16. januára 2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 4Csp/208/2017-43 zo dňa 22. marca 2018.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol a zároveň vyslovil, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že na základe medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 06.03.2013 žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 300,- Eur, ktorú sumu sa žalovaná zaviazala vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 264,- Eur, spolu vo výške 564 Eur. Úrok bol dohodnutý vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru. Na základe splátkového kalendára zo dňa 01.07., bolo zrejmé, že žalovaná sa zaviazala splatiť splátku vo výške 48,- Eur.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1až 3, ods. 5, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

4. Na základe právneho posúdenia mal súd prvej inštancie za nepochybné, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vychádzajúc zo záveru, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu mal súd prvej inštancie za to, že je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní danej úverovej zmluvy sa súd prvej inštancie zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý predstavoval za obdobie

12 mesiacov úrok vo výške 39,15 % ročne. Z internetovej stránky NBS súd preveril úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 do 5 rokov v období marec 2013 činil úrok 8,12 % p.a. Z toho bolo zrejmé, že úrok dohodnutý medzi stranami sporu v danom prípade je viac ako 4 krát vyšší ako bol úrok požadovaný bankami. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Taktiež u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmie byť výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v dobe ich dojednania, a to stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Dohodu o úrokoch medzi stranami sporu vo výške 39,15 % ročne posúdil súd prvej inštancie ako jednoznačnom v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie dohodu o výške úrokov v predmetných zmluvách z úveru za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa prieči dobrým mravom. Z neplatnej dohody nevzniká právo na plnenie. Uzavrel, že žalobcovi vzhľadom na vyššie uvedené preto vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých jednorázovo žalovanej. Žalobca poskytol žalovanej celkovú sumu 300,- Eur, žalovaná vykonala žalobcovi úhrady vo výške 633,- eur, čo potvrdil samotný žalobca v podanej žalobe. Keďže žalovaná uhradila žalobcovi viac ako jej žalobca poskytol, súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď v danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že v konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná. Vzhľadom na uvedené má preto nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Poukázal súčasne na článok 17 C.s.p., že v zmysle uvedeného princípu, nakoľko žalovanej trovy konania nevznikli a zároveň sa vyjadrila, že trovy konania nežiada priznať, súd prvej inštancie rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX vydaným dňa 22.03.2018 opravil odôvodnenie vyššie uvedeného rozsudku, tak že číslo zmluvy správne znie „802101924.

7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Žalobca má za to, že v konaní došlo k vade v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h). Zákon v čase uzavretia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustná výšku úrokov odplaty. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Správne by mal súd prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré ma charakter prevýšenia podstatného. Žalobca ďalej nesúhlasí s bodom 28. a 31. odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa súd zaoberal sadzbou dohodnutých úrokov vo výške 39,15 % ročne z dlžnej sumy, avšak žalobcom uplatnený nárok znel na výšku úrokovej sadzby 32 % ročne z dlžnej sumy. Žalobca zároveň poukázal na fakt, že prostredníctvom svojej žaloby nežiadal priznať len príslušný zmluvný úrok vo výške 32 % ročne z dlžnej sumy, ale predmetom jeho žaloby bol aj nárok na zaplatenie peňažnej sumy, ktorá okrem spomínaného úroku pozostávala aj zo zostatku zmluvnej pokuty a poplatku za zasielanie upomienok, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa súd prvej inštancie zaoberal len prípustnosťou zmluvných úrokov a ostatnými nárokmi sa v žiadnom smere nevysporiadal a bez akéhokoľvek odôvodnenia zvyšnú časť nároku zamietol.

8. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky S.. Ú. XX/XX).

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

14. V predmetnej veci má nárok žalobcu základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah je typickým občianskoprávnym vzťahom. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov, na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

15. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

17. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu.

18. Medzi stranami sporu bola bez akýchkoľvek pochybností dňa 06.03.2013 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobca žalovanej poskytol úver vo výške 300,- Eur a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a poplatkom vo výške 264,- Eur. Podľa všeobecných podmienok poskytnutie úveru je v sume poplatku zahrnutý aj dohodnutý úrok a poplatok predstavujúci ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Takáto špecifikácia nákladov je neurčitá, a teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie zmluvnej kontrole z hľadiska prijateľnosti dohodnutej zmluvnej podmienky. Základnou podmienkou platnosti právneho úkonu vyžadovanou ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jeho určitosť. Nedostatok určitosti spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Vychádzajúc zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa žalovaná zaviazala uhradiť tiež poplatok za zasielanie upomienok.

19. Okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové, používané žalobcom pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sa v závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalobca výšku týchto nákladov odvádza od výšky úveru, je zrejmé, že týmto dojednaním len sledoval ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom vyhnúť sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.

20. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

21. Dôvodom vedúcim k zamietnutiu žaloby je dojednanie neprimeranej výšky úroku v zmluve o úvere v dôsledku čoho sa zmluva v tejto časti pre rozpor so zásadou dobrých mravov považovala za neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

22. Odvolací súd poukazuje na okolnosť, že úrok z úveru vo výške 32 % ročne požadovaný žalobcom je pri porovnaní tejto výšky úveru s percentuálnou sadzbou, za ktorú boli poskytované úvery obchodnými bankami neúmerne vysoký, a to do takej miery, že možno konštatovať rozpor dojednaného úroku z úveru s dobrými mravmi, čo je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a spôsobuje táto okolnosť neplatnosť zmluvy v tejto časti.

23. Právny názor žalobcu uvedený v odôvodnení jeho odvolania spočívajúci v tom, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a pri právnych vzťahoch uzatvorených na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere do 31.05.2014 sa nemohlo aplikovať ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, týkajúce sa obmedzenia výšky odplaty, je nesprávny a nie je ani náležite odôvodnený. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení platilo aj v čase do 31.5.2014, teda aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi sporovými stranami a zakotvovalo právnu povinnosť

a obmedzenie spočívajúce v tom, že odplata (t.j. predovšetkým úroky z úveru) nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

24. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

25. Na kategóriu dobrých mravom treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

26. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

27. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

29. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 32 % viac ako 3 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je správny.

30. Pre doplnenie odvolací súd ďalej uvádza, že vo vzťahu k tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je potrebné zdôrazniť, že už v inom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XX/XXXX bolo právoplatne rozhodnuté, že obdobná zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná zmluvná podmienka. Stalo sa tak rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.09.2013 č.k. XXC/XX/XXXX - XX v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.08.2014 č.k. XCo/XXX/XXXX-XX. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

31. Ak Občiansky zákonník v ustanovení § 53a ods. 1 ukladá dodávateľovi povinnosť zdržať sa používania konkrétnej podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú pre jej neprijateľnosť alebo ak z takejto podmienky nebolo priznané plnenie, dodávateľ nie je oprávnený domáhať sa a to ani v súdnom konaní plnenia vyplývajúceho z neprijateľných podmienok voči všetkým spotrebiteľom. Zákonnému pojmu zdržať sa používania bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá i povinnosť dodávateľa neuplatňovať si plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok.

32. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť zamietnutý.

33. Žalobca len konštatovaním o nárokoch na úhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva na základe všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré zahrnul do vyčíslenia ním uplatnenej sumy v podobe iných administratívnych úkonov alebo poplatku za upomienky, v tejto časti neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže tieto nároky v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nijako nezdôvodnil tak, že by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnený nárok, že k vzniku takýchto nákladov a trov konania vo vzťahu k žalovanej skutočne došlo, a ktoré by mali byť na základe takto žalobcom uplatnených nárokov uhradené.

34. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod preskúmavať správnosť výrokov rozsudku, ktorými prvoinštančný súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.

36. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods.2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).