Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/57/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Q. Y., K..: XX.XX.XXXX, O. P. XXX/XX, XXX XX W. O., o zaplatenie 792,- Eur príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 10Csp/41/2016-50 zo dňa 28. marca 2018, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch pod bodmi II., III..

Sporovým stranám n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 385,- Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 385,- Eur od 22.06.2010 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a III. výrokom vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom uzavreli dňa 11.06.2009 formou predtlače písomnú zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 400,- Eur a žalovaný sa ho zaviazal vrátiť v 12 mesačných splátkach po 66,- Eur počnúc dňom 21.07.2009, pričom v zmluve bolo uvedené, že zaplatí aj „príslušný poplatok“ vo výške 392,- Eur, a teda žalovaný mal zaplatiť žalobcovi sumu 792,- Eur. Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, č.k. XT X/XXXX-XXX zo dňa 25.03.2013 bol žalovaný uznaný za vinného okrem iného zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol žalobca ako poškodená stranu s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.03.2013. Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu S. sp. zn. XEr/XXX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že na základe návrhu žalobcu ako oprávneného na vykonanie exekúcie proti žalovanému ako povinnému sa začalo exekučné konanie o vymoženie sumy 789,- Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. W. zo dňa 15.04.2010. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený (tu žalobca) pripojil tú istú zmluvu o úvere číslo XXXXXXX zo dňa 11.06. 2009 so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktorú pripojil aj k žalobe v tejto veci. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd uznesením zo dňa 31.01.2011, č.k. XEr XXX/XX-XX rozhodol tak, že exekučné konanie zastavil z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, nakoľko tá v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 39 a § 53 ods. 5 je ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve absolútne neplatná. Uznesenie o zastavení exekučného konania

nadobudlo právoplatnosť dňa 01.03.2011. Vzhľadom na existujúci rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcu proti žalovanému majúcom základ v zmluve o úvere č.XXXXXXX, súd prvej inštancie skúmal vzhľadom na § 161 C.s.p., či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť o žalobe žalobcu proti žalovanému a dospel k záveru, že tie splnené sú. Mal za to, že rozhodcovská doložka, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc bola v exekučnom konaní tunajšieho súdu sp. zn. XEr/XXX/XXXX vyhodnotená ako absolútne neplatná, čo sa premietlo do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekučného konania, preto tu nebola vôbec daná právomoc rozhodcovského súdu na konanie, rozhodcovský rozsudok týmto súdom vydaný je nulitný akt, paakt, ktorý nespôsobuje žiadne právne následky a teda ani nezakladá prekážku veci rozhodnutej.

3. V ďalšom postupe sa súd prvej inštancie pre potreby rozhodnutie o žalobe žalobcu zaoberal tým, či nároky ktoré žalobca uplatnil skutočne vznikli v danej výške. Vzhľadom nesporne preukázané skutkové zistenia posúdil súd prvej inštancie vyššie uvedené zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú a mal za to, že medzi stranami ide o spotrebiteľský vzťah, a podľa § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka ako i podľa § 39 tohto zákona skúmal, či zmluva o poskytnutí úveru neobsahuje také zmluvné dojednania, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa a prípadne by odporovali zákonu. Súd prvej inštancie dospel k tomu, že výška odplaty v sume 392,- Eur je v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a teda je aj v rozpore so zákonom a z toho dôvodu je potrebné toto ustanovenie zmluvy považovať za neplatné. Podľa súdu prvej inštancie zákonnosť a primeranosť tejto odplaty nie je možné obhájiť ani tým, že ide o odplatu dohodnutú podľa § 499 Obchodného zákonníka. Pre posúdenie primeranosti výšky odplaty nie je podstatné ako je táto nazvaná, či úrok, či poplatok za poskytnutie úveru alebo inak, ani podľa akého predpisu sa uplatňuje, podstatný je pomer jej výšky k výške poskytnutej sumy s prihliadnutím k lehote jej splatnosti. Ak sa pri úvere 400,- Eur súčasne požaduje od spotrebiteľa odplata prezentovaná v snahe obhájiť jej celkovú výšku sčasti ako úrok a sčasti ako poplatok spojený so spracovaním a poskytnutím úveru a to vo výške takmer 100 % požičanej sumy za rok, nemožno takýto poplatok vyňať súdnej kontrole. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie aj na judikatúru súdov pri posudzovaní prijateľnosti výšky úrokov. Uviedol, že nepopiera a rešpektuje skutočnosť, že výška úrokov u nebankových subjektov, akým je aj žalobca je logicky vyššia ako obvyklé bankové úroky vzhľadom na ich vyššie podnikateľské riziko, to neznamená, že výška úrokov či inej odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov môže byť u nebankového subjektu neobmedzená, bezbrehá, nemajúca žiadne limity, niekoľkonásobne presahujúca tieto bankové úroky, ako je tomu v prípade predmetnej úverovej zmluvy. Na základe dostupných zdrojov NBS súd prvej inštancie preveril úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk v júni 2009 pri spotrebiteľských úveroch na 1 rok predstavovali cca 9 %. Z toho je zrejmé, že aj samotný úrok dohodnutý medzi stranami v danom prípade v sadzbe 32,66 % (ktorý treba naviac posudzovať spolu s ďalšou časťou požadovaného poplatku) bol podstatne vyšší ako úrok poskytovaný bankami. Aj vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške odplaty za úver vo výške 392,- Eur za absolútne neplatnú, nakoľko sa prieči zákonu aj dobrým mravom. Keďže z absolútne neplatného dojednania nemožno priznať ani jeho časť, súd prvej inštancie nárok na odplatu za úver vo výške spolu 392,- Eur zamietol celý keď mal za to, že žalobcovi odplata za úver pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi od počiatku nepatrila, preto nemožno priznať ani jej časť a nemôže ju legitimizovať ani neskoršie správanie žalovaného. Pripomenul tiež, že súdy sa už viackrát zaoberali výškou administratívneho „poplatku“ žalobcu a následne právoplatne judikovali uvedený poplatok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. V tejto časti teda žaloba žalobcu zjavne obchádza zákonný zákaz vyplývajúci z ust. § 53a Občianskeho zákonníka, čo samo osebe zakladá dôvod na jej zamietnutie v uvedenej časti. Súd prvej inštancie preto konštatoval záver, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 11.06.2009 uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi len sumu 400,- Eur rovnajúcu sa výške poskytnutej úverovej istiny. Žalobca predloženou zmluvou preukázal, že žalovanému bola reálne poskytnutá suma 400,- Eur. V priebehu konania neboli zistené žiadne skutočnosti spochybňujúce tvrdenia žalobcu, že na nároky z úverovej zmluvy žalovaný doposiaľ uhradil len sumu 15,- Eur dňa 21.04.2010 ako vyplýva z tvrdenia žalobcu v exekučnom spise. Súd prvej inštancie preto mal za preukázaný vznik nároku veriteľa na úhradu úverovej istiny vo výške 385,- Eur a žalobe v časti nároku na zaplatenie sumy 385,- Eur vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi túto dlžnú sumu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V prevyšujúcej časti požadovanej istiny súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 792,- Eur od 26. 10. 2009 do zaplatenia. Keďže žalobcom požadovaná sadzba z úroku z omeškania nepresahovala určenú sadzbu vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania súd prvej inštancie mu priznal úrok z omeškania vo výške 5 %.

Ďalej uviedol, že žalobca určil začiatok omeškania žalovaného od ktorého požadoval úrok z omeškania na deň 26.10.2009 na základe toho, že pre neplnenie záväzku žalovaný stratil výhodu splátok a dňa 26.10.2009 sa dlh stal splatným. Keďže predčasné zosplatnenie úveru nebolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, vychádzal z toho, že pri 12-tich mesačných splátkach úveru splácaných od 21.07.2009 by žalovaný poslednú hradil dňa 21.06.2010. Keďže sa tak nestalo a zaplatil len sumu 15,- Eur dňa 21.04.2010, od 22.06.2010 bol preukázateľne v omeškaní so zaplatením nevráteného zostatku úverovej istiny vo výške 385,- Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný odo dňa 22.06.2010 bol preukázateľne v omeškaní so zaplatením celej nevrátenej úverovej istiny 385,- Eur a jeho omeškanie trvá, uložil mu súd prvej inštancie spolu so sumou 385,- Eur zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 385,- Eur od 22.06.2010 do zaplatenia. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti úroku z omeškania požadovaného za čas pred 22.06.2010 a zamietol ju aj v časti úroku z omeškania požadovaného nad sumu prisúdenej úverovej istiny, keďže nárok na poplatky a úroky za úver nevznikol a do omeškania s ich zaplatením sa tak žalovaný dostať nemohol. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bolo Ústavným súdom SR v čase predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR a súd je povinný rešpektovať článok 152 ods. 4 Ústavy SR v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, nebolo ho ďalej možné aplikovať.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p., keď vzhľadom na to, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaný boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je cca pol na pol (nakoľko zo žalovanej istiny 792,- Eur s príslušenstvom prisúdená bola suma 385,- Eur s príslušenstvom), súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobca nehradil splátky v zmysle Zmluvy v dôsledku čoho sa dlh zo Zmluvy stal splatným dňa 26.10.2009. Žalobca podal na Žalovaného trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Okresný súd S. uznal trestným rozkazom sp. zn.: XT/X/ XXXX-XXX zo dňa 25.03.2013 žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu v postavení poškodeného v súlade s ust. § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov odkázal so svojím nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Ako dôvody podaného odvolania uviedol, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka majú obe zmluvy povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná nakoľko právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nespadajú pod spotrebiteľskú právnu úpravu zakotvenú v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade postavenia žalobcu je treba akcentovať jeho dobrú vieru, z ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstieral, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme sám svojím konaním žalovaný vyvolal a inicioval. So zreteľom na uvedené má žalobca za to, že súd prvej inštancie nedostatočným skutkovým zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru (bez dostatočného odôvodnenia), bola súdom prvej inštancie odňatá žalobcovi možnosť pred ním konať. Žalobca má preto dôvodné pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu, nakoľko je dôvodné sa domnievať s ohľadom na účel poskytnutia úveru, že mu toto postavenie neprislúcha. Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred súdom prvej inštancie k takej vade konania, na ktorú sa musí v zmysle ustanovenia § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadať z úradnej povinnosti. Jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu je aj spôsobenie škody. Škodou sa na účely Trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine úverového

podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, ktoré žalobca ako poškodený vzhľadom na okolnosti mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť. Žalobca má ďalej za to, že v trestnom konaní ako aj v civilnom konaní dostatočne preukázal, že v prípade absencie konania žalovaného (ak by neuviedol žalobcu do omylu v otázke splnenia úverových podmienok) nedošlo by k uzavretiu Zmluvy, ani k poskytnutiu úveru a ani k vzniku škody v majetkovej sfére žalobcu. Niet pochýb o tom, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj Trestným rozkazom, ktorým uznal žalovaného vinným zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

10. V predmetnej veci má nárok žalobcu základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah je typickým občianskoprávnym vzťahom. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov, na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

11. V zmluve o úvere okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec uvedené nie sú. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

12. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

14. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka, prípadne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

15. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania a zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

16. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

17. Medzi stranami sporu bola bez akýchkoľvek pochybností dňa 11.06.2009 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobca žalovanému poskytol úver vo výške 400,- Eur a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 392,- Eur. Pokiaľ ide o celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom z týchto suma 130,66 Eur predstavuje 32,66 % ročný úrok z úveru poskytnutého vo výške 400,- Eur a zvyšok v čiastke 261,33 Eur zahŕňa ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Takáto špecifikácia nákladov je neurčitá, a teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie zmluvnej kontrole z hľadiska prijateľnosti dohodnutej zmluvnej podmienky. Základnou podmienkou platnosti právneho úkonu vyžadovanou ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jeho určitosť. Nedostatok určitosti spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

18. Okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové, používané žalovaným pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sa v závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalobca výšku týchto nákladov odvádza od výšky úveru, je

zrejmé, že týmto dojednaním len sledoval ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom vyhnúť sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.

19. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

20. Jedným z dôvodov vedúcim k zamietnutiu žaloby bolo dojednanie neprimeranej výšky úroku v zmluve o úvere v dôsledku čoho sa zmluva v tejto časti pre rozpor so zásadou dobrých mravov považovala za neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

21. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

22. Na kategóriu dobrých mravom treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

23. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

24. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

25. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

26. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov

svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 32,66 % viac ako 3 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 9 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je správny.

27. Vo vzťahu k tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 261,33 Eur je potrebné zdôrazniť, že už v inom konaní vedenom na Okresnom súde V. pod sp. zn. XXC/XX/XXXX bolo právoplatne rozhodnuté, že obdobná zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná zmluvná podmienka. Stalo sa tak rozsudkom Okresného súdu V. zo dňa 13.09.2013 č.k. XXC/XX/XXXX - XX v spojení s rozsudkom Krajského súdu v V. zo dňa 21.08.2014 č.k. XCo/XXX/XXXX-XX. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

28. Ak Občiansky zákonník v ustanovení § 53a ods. 1 ukladá dodávateľovi povinnosť zdržať sa používania konkrétnej podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú pre jej neprijateľnosť alebo ak z takejto podmienky nebolo priznané plnenie, dodávateľ nie je oprávnený domáhať sa a to ani v súdnom konaní plnenia vyplývajúceho z neprijateľných podmienok voči všetkým spotrebiteľom. Zákonnému pojmu zdržať sa používania bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá i povinnosť dodávateľa neuplatňovať si plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok.

29. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť zamietnutý.

30. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, ak žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie dohodnutého poplatku vo výške 392,- Eur v dôsledku toho, že poskytnutý úver obsahoval dojednanie, ktoré bolo absolútne neplatné, nemohol mu vzniknúť ani nárok na zaplatenie tejto čiastky z titulu náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním žalovaného, za ktoré bol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu. V prípade spotrebiteľského úveru obsahujúceho od počiatku neplatné dojednanie škoda mohla žalobcovi vzniknúť len do výšky skutočne poskytnutých a neuhradených peňažných prostriedkov zo strany žalovaného, teda do výšky 385,- Eur ako na to správne poukazuje súd prvej inštancie.

31. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby.

32. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd

viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod preskúmavať správnosť výrokov rozsudku, ktorými prvoinštančný súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.

33. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).