Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-69-2018.pdf
PDF · 118.27 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/69/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: Q. R., C..: XX.XX.XXXX, S. U. XXX, XXX XX U., o zaplatenie 273,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2Csp/182/2017-33 zo dňa 14.05.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti pod bodmi II. a III..
Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) v I. výroku rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 147,15 Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 16.8.2015 do zaplatenia a to v splátkach vo výške 10,- Eur splatných vždy do 15. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškaním čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. V II. výroku žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol a v III. výroku vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 1 ods. 2, 8, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. k/ a písm. y /, ods. 9, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 5, 10, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „OZ“); § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 300,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach po 9,43 Eur. Celková čiastka, ktorú dlžník musel zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) predstavovala sumu 426,06 Eur. Bola uvedená ročná úroková sadzba 17,65 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 36,30 %. Z poskytnutého úveru žalovaná doposiaľ zaplatila celkom sumu 122,85 Eur. Súd prvej inštancie vychádzal tiež zo zistenie, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Žalovaná je fyzická osoba - nepodnikateľ. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), ako aj § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou. Súd prvej inštancie v zmysle záverov rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci Océano Grupo Editorial SA (spojené prípady C-240/98 až C-244/98) z úradnej moci (ex officio) preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný len v časti.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v cit. zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy), poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver je potrebné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Taktiež medzi ne v zmysle § 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ patrí aj údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN). Vychádzajúc z obsahu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje rozlíšenie splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ). Zmluva obsahuje len výšku mesačnej splátky bez špecifikácie. Z uvedeného dôvodu preto súd uzavrel, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Preto ani platba žalovanej nemala byť započítaná na úhradu úrokov, ale mohla byť v celom rozsahu započítaná iba na úhradu úverovej istiny, t. j. sumy, ktorú žalobca žalovanej reálne poskytol. Z písomného podania žalobcu zo dňa 22.02.2018 je zrejmé, že žalobca žalovanej poskytol sumu 270,- Eur. Vzhľadom na to, že žalovaná zaplatila celkom sumu 122,85 Eur, zaviazal súd žalovanú na zaplatenie sumy 147,15 Eur. Ďalším dôvodom, pre ktorý považoval súd prvej inštancie úveru za bezúročný a bez poplatkov bol ten, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN a to v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že údaj o priemernej RPMN je informatívny údaj, ktorého úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere okamžitú informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť úverovú zmluvu s ohľadom na jeho RPMN (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jej obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ) je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musí v zmysle citovaného § 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej RPMN, ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený podľa § 21 ods. 2 ZoSÚ Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi za príslušný kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 09.02.2015, pričom údaje o priemernej RPMN za 4. štvrťrok r. 2014 boli zverejnené MF SR dňa 30.01.2015. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovanej bol poskytnutý úver 300,- Eur so splatnosťou 42 mesiacov (t.j. 3,5 roka). Podľa MF SR zverejnených údajov o priemernej RPMN za 4. štvrťrok 2014 bola priemerná hodnota RPMN pri ostatných spotrebiteľských úveroch vo výške do 1500,- Eur vrátane so zmluvnou platnosťou od 1 roka do 5 rokov 34,42 %. Žalobca v zmluve uviedol, že priemerná hodnota RPMN je 36,30 %, teda uviedol údaj nesprávny. Pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ nepostačuje len samotné nesprávne uvedenie hodnoty RPMN, ale kumulatívne musí byť naplnená aj druhá podmienka a to tá, že RPMN musí byť uvedená v zmluve nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Nesprávne uvedená priemerná RPMN úveru v neprospech spotrebiteľa je vtedy, keď je v zmluve uvedená nižšia, ako v skutočnosti je (tzn. ak dodávateľ v zmluve deklaruje, že priemerná hodnota RPMN obdobných úverov je na trhu vyššia ako v skutočnosti). V danom prípade žalobca v zmluve deklaroval, že priemerná hodnota RPMN obdobných úverov na trhu bola v rozhodnom období 36,30 %, avšak tá, ako už bolo uvedené vyššie, bola vo výške 34,42 %, čo zavádza spotrebiteľa v tom, že obdobné úvery na trhu (teda aj úvery poskytované konkurenciou) sú cca o 2 percentuálne body nevýhodnejšie ako v skutočnosti. V zmluve bola teda nesprávne uvedená priemerná RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo je ďalší dôvod, pre ktorý bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatku (§ 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ). V zmysle citovaných ustanovení súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy vo výške 5,05 % ročne počnúc od 16.08.2015, kedy došlo k okamžitej splatnosti úveru. Záverom súd prvej inštancie zároveň doplnil názor, že žalobca si taktiež nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 7 ods. 1 ZoSÚ a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná deklarovala priemerný čistý mesačný príjem vo výške
208,90 Eur, pričom išlo o vdovský dôchodok. Jedná sa o pomerne nízky prijem, pričom výdavky nie sú špecifikované, nie je zrejmé, či žalovaná žije v domácnosti sama a podobne. Takýto príjem nie je postačujúci na to, aby takejto osobe mohol byť poskytnutý úver. Súd má za to, že ide o hrubé porušenie povinností žalobcu vyplývajúcej mu z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ. A aj z toho dôvodu je možné konštatovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na nízky príjem žalovanej povolil súd prvej inštancie priznanú istinu splácať v 10,- Eur mesačných splátkach až po úplne vyrovnanie dlhu.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. keď na základe toho, že účastníci konania mali vo veci pomerne rovnaký úspech vyslovil súd prvej inštancie, že žiadna zo stráne nemá na náhradu trov konania právo.
6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a III. výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca poprel závery súdu prvej inštancie o povinnosti členenia splátky na jednotlivé zložky. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom žalobca nevidí žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona - dané údaje by predsa už museli byť uvedené v zmluve. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že pri už konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve metódy rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie splátky nepožaduje. Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie javia ako zbytočné či bezvýznamné. Žalobca súčasne namieta správnosť postupu súdu prvej inštancie, nakoľko údaj o priemernej výške RPMN je zverejňovaný Ministerstvom financií SR štvrťročne na portáli www.finance.gov.sk, je verejne prístupný a stáva sa účinným až 16. dňom po jeho zverejnení (§ 9 ods. 2 písm. z) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Túto okolnosť potvrdzuje aj súd prvej inštancie, ktorý v úvode strany 8 uvádza, že ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak (sa priemerná RPMN posudzuje podľa údajov) za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. V rozpore s uvedeným sa však súd následne odvoláva na účinky údajov zverejnených dňa 30.01.2015 za 4. štvrťrok 2014, hoci zmluvný vzťah bol uzatvorený dňa 09.02.2015 (10 dní po zverejnení), teda je namieste konštatovať, že pre použitie predmetných údajov nejestvoval právny dôvod, súd prvej inštancie mal pri posúdení oprávnenosti nároku vychádzať z údajov za predchádzajúci kalendárny štvrťrok a žalobca správne postupoval, ak vychádzal z výšky priemernej RPMN v hodnote 36,30 %, nakoľko táto plne korešpondovala údajom zverejneným na portáli MF SR za 3. kvartál 2014. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v odvolaním napadnutej časti vyhovie a žalovanému uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.
7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
9. Odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania. Výrok I. rozsudku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel odvolaním napadnutý nebol, a preto nadobudol právoplatnosť.
10. Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z dôvodu, že poskytnutý úver sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pre to, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov postačuje, ak zmluva neobsahuje čo len jeden z údajov podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) ZoSÚ.
11. Na margo rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a I. S. odvolací súd uvádza nasledovné.
12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
13. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a I. S. odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
14. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.
15. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu je text ZoSÚ jednoznačný, a teda v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa vyžaduje presná špecifikácia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
17. V Zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
18. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a pod .
19. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).
20. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v prípade absencie náležitosti špecifikácie splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
21. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm. k/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu (č.l. 2 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume 9,43 Eur v počte 42 splátok v termíne splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve.
22. Čo sa však týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010)
23. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo postačuje na to, aby sa úver podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ považoval za bezúročný a bez poplatkov.
24. Záverom odvolací súd dodáva, že ku dňu písomného vyhotovenia tohto rozsudku bola uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. XXCo/XX/XXXX zo dňa 27.3.2018 podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.
25. Cieľom ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010, ktoré správne aplikoval súd prvej inštancie, bolo práve posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytovaniu spotrebiteľského úveru nebonitným klientom. Povinnosťou veriteľa bolo zohľadniť nielen existujúcu situáciu klienta, jeho príjmy a výdavky, ale aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom /domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to stranu príjmov a výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (viď rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XC XXX/XXXX zo dňa 18.07.2016).
26. V danom prípade mal žalobca ako veriteľ vedomosť o nízkom mesačnom príjme žalovanej a napriek tejto skutočnosti jej ponúkol finančný produkt, hoci mu muselo byť zjavné, že nemusí byť v schopnostiach žalovanej splácať tento úver. Ďalej ma odvolací súd za to, že z predložených dokladov nevyplýva skúmanie výdavkov zo strany rozpočtu žalovanej. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ sa dodávateľ nezaoberá aj otázkou výdavkov, hrubo porušuje § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., čo má za následok jednak to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a jednak aj to, že dodávateľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 zákona 129/2010 Z.z.). V danom prípade záver o porušení povinnosti vyplýva nielen z toho, že sa dodávateľ nezaoberal otázkou výdavkov žalovanej, pričom podľa § 11 ods. 2 zákona 129/2010 sa za hrubé porušenie povinnosti okrem iného považuje aj posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V danom prípade dodávateľ posudzoval schopnosť žalovanej splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jej výdavkoch. Uvedené má za následok jednak to, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako správne uviedol súd prvej inštancie, ako aj to, že žalobca nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že dodávateľ nezisťoval bonitu spotrebiteľa sa prejavuje aj v tejto oblasti práve z toho dôvodu, že takýmto konaním dodávateľ sám zavinil, že spotrebiteľ uzavrel zmluvu napriek tomu, že nie je schopný splácať dohodnuté splátky. Za daného zisteného stavu pri posúdení príjmov a výdavkov je tiež zrejmé, že iná finančná inštitúcia, resp. banka by jej úver neposkytla, lebo nespĺňala podmienky pre jeho poskytnutie. Konanie veriteľa nemožno preto vyhodnotiť inak ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Na strane veriteľa ide o nezodpovedný prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia a takémuto konaniu nemožno priznať súdnu ochranu.
27. Ako už bolo vyššie spomínané, zo strany žalobcu v súvislosti s poskytnutím úveru žalovanej postačilo zisťovanie príjmov žalovanej a jej výdavky, resp. záväzky neboli skúmané v dostatočnom rozsahu s odbornou starostlivosťou. Je teda zrejmé, že žalobca pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovanou jej bonitu náležite neskúmal.
28. Pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.
29. Už samotná terminológia zákona naznačuje, že veriteľ je povinný posúdiť platobnú schopnosť spotrebiteľa, teda nie len mechanicky zistiť informácie o sociálnych a majetkových pomeroch, ale zistené a overené informácie následne aj vyhodnotiť.
30. Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Žalovanému príjmy nestačili a potvrdzuje to aj ďalší úver, ktorý si zobral od ďalšej nebankovky Provident financial. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací súd považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať
aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/151/2013 z dňa 25.09.2013).
31. V priebehu konania žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby mal akúkoľvek snahu čo i len formálne zisťovať celkovú zadlženosť žalovanej a teda jej schopnosť platiť ďalší poskytnutý úver. Cieľom žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku, bez ohľadu na to, že žalovaná vzhľadom na svoju vysokú zadlženosť množstvom ďalších úverov nebola objektívne schopná dlh takto vzniknutý uhradiť, nakoľko celková výška mesačných splátok úverov presahovala výšku jej príjmu. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a ani so zaužívanou praxou a zvyklosťami pri poskytovaní úverov. Takéto jeho konanie nie je možné hodnotiť inak ako konanie priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je ním uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7Co/134/2012 zo dňa 24.01.2013).
32. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. V tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu.
33. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.
34. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.
36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).