Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-102-2017.pdf
PDF · 138.45 KB
No categories available
6S/102/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a sudcov JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobkyne: Cecília Kráľová, Lastomír 326, 072 37 Lastomír, IČO: 32 681 526, zastúpená advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska kancelária v Košiciach, Gelnická 33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101686383/2017 z 3.8.2017 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného č. 101686383/2017 z 3.8.2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe dani (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100466794/2017 zo 14.3.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013 v sume 50.548,33 Eur daňovému subjektu Cecília Kráľová, Lastomír 326.
2. Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že žalobkyňa podala 26.3.2014 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013 typ B, v ktorom uviedla príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu podľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 595/2003 Z.z.) vo výške 394.792,25 Eur, výdavky vo výške 389.940,40 Eur, základ dane vo výške 4.851,85 Eur a daňovú povinnosť vo výške 212,02 Eur. Správca dane u žalobkyni vykonal daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 102953392/2016 z 18.4.2016. Tento žalobkyni doručil spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobkyňa nepredložila vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly.
3. Vykonanou daňovou kontrolou bolo zistené, že podstatnú časť zdaniteľných príjmov žalobkyne tvorili tržby za predaj obuvi a kožených výrobkov v špecializovaných predajniach. Predaj bol realizovaný v hotovosti a aj bezhotovostným prevodom. Tržby v hotovosti boli evidované pomocou elektronickej pokladne (ERP). Za účelom preverenia výšky obchodnej prirážky žalobkyňa bola vyzvaná na predloženie kontrolných záznamov z ERP používaných v roku 2013, inventúrnych súpisných zásob tovarov k 31.12.2012 a k 31.12.2013. Pri ústnom pojednávaní 5.2.2016 jej bolo uložené predložiť knihu pohľadávok a záväzkov za rok 2013. Pri kontrole inventúrnych súpisov zásob k 31.12.2012 a 31.12.2013 bolo zistené, že v mesiacoch november a december 2013 žalobkyňa nakúpila tovar od spoločnosti CIMIA s.r.o. porovnaním ceny náhodne vybraných položiek tovaru uvedených v dodacích listoch, ktoré tvorili prílohu faktúr a ceny uvedené v inventúrnom súpise zásob k 31.12.2013 bolo zistené, že ceny tovarov uvedených v dodacích listoch boli vyššie ako ceny tovarov uvedené v inventúrnom súpise zásob k 31.12.2013. Žalobkyňa k tomuto zisteniu uviedla, že v inventúre sú uvedené priemerné skladové ceny za mernú jednotku a na ústnom pojednávaní 16.3.2016 uviedla, že nezrovnalosti v cenách došlo k tomu, že pri príjme tovaru na sklad bola omylom uvedená nesprávna nákupná cena odlišná od nákupnej ceny, ktorá bola uvedená v dodacích listoch. Skladovú evidenciu tovarových zásob za rok 2013 žalobkyňa nepredložila. Žalobkyňa k zisteniu, že podľa údajov uvedených v daňovom priznaní a výkazoch realizovala predaj tovaru s priemernou obchodnou prirážkou 4,11% do zápisnice o ústnom pojednávaní uviedla, že v roku 2013 bola obchodná prirážka na obuv 10% (čižmy, poltopánky, topánky, sandále), pri ostatnom tovare bola obchodná prirážka 15% (šnúrky, vložky, pančuchy, kabelky, dáždniky). Na základe kontrolných záznamov z ERP „námatkovo“ bola skontrolovaná obchodná prirážka vo vyberaných predávaných tovarových položkách a bolo zistené, že pri predaji tovaru žalobkyňa používala v priemere 50%-nú obchodnú prirážku. K tomuto zisteniu žalobkyňa uviedla, že rozdiel bol spôsobený zadaním nesprávnej obstarávacej ceny pri nákupe tovaru od spoločnosti CIMIA s.r.o. Na základe uvedených zistení správca dane vypočítal skutočné tržby (pri použití 50%-nej obchodnej prirážky) vo výške 502.899,00 Eur a vyčíslil rozdiel medzi skutočnými a priznanými príjmami (502.899 - 352.872) v sume 150.027,00 Eur.
4. K poskytovaným zľavám z ceny tovaru žalobkyňa do zápisnice o ústnom pojednávaní 23.3.2016 uviedla, že systém neeviduje zľavy cez pokladnicu, vydáva len doklady po zľave. Ak chce vyčísliť poskytnuté zľavy, musí prejsť jednotlivé vydané pokladničné doklady, porovnať s výdajkami a predložiť v počte a sumu poskytnutých zliav. Preverovaním v kontrolných záznamoch z ERP predložené prehľady poskytnutých zliav v prevádzkach a pri výpočte skutočných tržieb zohľadnil správca dane evidované a poskytnuté zľavy vo výške 36.281,00 Eur. Cez pokladnicu pod kódom 18 a 20 v kontrolných záznamoch ERP správca dane zistil, že výšku týchto zliav nie je možné preveriť, pretože pod kódom 18 žalobkyňa predávala rôzne druhy tovaru v rôznej cene a keďže nepredložila skladovú evidenciu tovarových zásob a v kontrolných záznamoch správca dane nemohol potom skontrolovať výšku ďalších zliav, ktorá bola uvedená v predložených prehľadoch poskytovaných predajom cez pokladnicu pod kódom 18 a 20. Správca dane uznal ďalšie zľavy poskytnuté pod kódom 18 a 20 len vo výške 10% z úbytku tovaru, t.j. vo výške 32.954,00 Eur a vyčíslil skutočné tržby z predaja vo výške 433.664,00 Eur (502.899 - 36.281
- 32.954). Od takto vypočítaných príjmov sa odpočítali príjmy z predaja tovaru uvedené vo výkaze o príjmoch a výdavkoch a správca dane vyčíslil rozdiel v príjmoch z predaja tovaru vo výške 80.792,00 Eur (433.664 - 352.872).
5. Vo vyrubovacom konaní správca dane doplnil dokazovanie týkajúce sa uplatňovanej výšky obchodnej prirážky. Žalobkyňa predložila správcovi dane 17.1.2017 knihu prijatých faktúr k 31.12.2013 a dodávateľské faktúry za rok 2013. K faktúram od spoločnosti CIMIA s.r.o. nepredložila dodacie listy, ale 19.1.2017 predložila faktúry od uvedenej spoločnosti s dodacími listami. Na dodávateľských faktúrach a dodacích listoch od spoločnosti RIEKER Slovakia s.r.o., PANEA spol. s r.o., MILDO SK s.r.o., Štefan Klár - Klartex, ara Shoes Czech s.r.o. nebol uvedený číselný kód tovaru, pod ktorým bol nakúpený tovar v roku 2013 evidovaný. Vo vyrubovacom konaní správca dane preveroval skutočnú výšku obchodnej prirážky používanú pri predaji tovaru roku 2013 tak, že vychádzal z nákupných cien tovaru uvedených na dodávateľských faktúrach a dodacích listoch, následne podľa kontrolných záznamov z ERP a vypočítal priemernú predajnú cenu tovaru na základe nákupnej ceny a priemernej predajnej ceny tovaru vypočítal obchodnú prirážku v percentách za predávaný tovar podľa kódu tovaru a vyhotovil prehľad nákupných cien a predajných cien podľa jednotlivých faktúr. Na základe uvedených údajov zistil, že žalobkyňa uplatňovala pri predaji obuvi skutočnú priemernú obchodnú prirážku vo výške 75,88% a pri ostatnom tovare priemernú obchodnú prirážku vo výške 97,53%. Vo vyrubovacom konaní správca dane preveroval aj zaúčtované zľavy z predaja tovaru a preto vyzval žalobcu na predloženie listinných dôkazov, na základe ktorých by preukázal výšku zliav, ktoré v roku 2013 poskytol pri predaji tovaru pod kódom 18 a 20. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení, ktoré doručila správcovi dane, uviedla, že kontrolou skladových zásob zistila, že roku 2013 jej bol firmou CIMIA s.r.o. Košice vyfakturovaný tovar v sume 121.104,00 Eur, pričom táto suma bola vyfakturovaná s 10%- ným rabatom - veľkoobchodnou prirážkou v skladovom hospodárstve. Pri zaúčtovaní iba omylom boli uvedené ceny bez 10%-ného obratu, to znamená, že omylom ponížila výšku skladu o 12.110,40 Eur a preto žiada, aby túto skutočnosť správca dane zohľadnil. Keďže žalobkyňa evidenciu zásob tovaru za rok 2013 nepredložila do zápisnice o ústnom pojednávaní, 16.1.2017 uviedla, že skladovú evidenciu zásob za rok 2013 viedla, preverí v akej forme ju viedla a podá k tomu vyjadrenie. Žalobkyňa správcovi dane skladovú evidenciu nepredložila a do zápisnice zo 16.2.2017 uviedla, že si myslí, že skladovú evidenciu nemusí viesť a predložila výdajky označené ako sklad Mi1, Mi2 a prehľady predaného tovaru na kód 18 a 20. Predložené výdajky obsahovali názov skladu, dátum vystavenia, dátum dodania, názov tovaru, kód tovaru, počet/MJ, predajná cena bez DPH po zľave, predajná cena s DPH po zľave a rovnakú výšku zľavy 99,00%. Na jednotlivých výdajkách je ručne dopísaná suma zľavy a na výdajke č. M12/2658 z 31.12.2013 je ručne dopísaná aj celková výška zľavy 38.294,35 Eur. Na výdajkách nie je uvedená pôvodná predajná cena tovaru, na ktorý mala byť zľava poskytnutá, ani suma poskytnutej zľavy. V prehľadoch predaného tovaru na kód 18 a 20, ktoré žalobkyňa správcovi dane predložila, je uvedený dátum predaja tovaru, kód tovaru a názov tovaru, predajná cena tovaru, predané za cenu v Eur, zľava v Eur, pričom súčet zliav pod kódom 18 a 20 predstavoval podľa neho sumu 73.071,53 Eur. Preto správca dane preveroval predaj tovaru podľa jednotlivých kódov uvedených v predložených prehľadoch so záznamami v ERP a zistil, že tovar uvedený v prehľadoch podľa kontrolných záznamov z ERP v uvedený deň a v uvedenej cene nepredával, na záznamoch sa nenachádzal. V kontrolných záznamoch z ERP je v deň predaja tovaru pod kódom 18 a 20 uvedený predaj jedného tovaru s názvom 18 topánky a 20 tovar rôzne. Žalobca v predložených prehľadoch pod kódom 18 a 20 pri predaji tovaru v konkrétnych dňoch uviedol, že predal napr. tri druhy tovaru (sandále, lodičky, čižmy) a v kontrolných záznamoch z ERP vyplýva, že predmetný tovar (sandále, lodičky, čižmy) uvedený v prehľadoch žalobkyne predával počas celého roka 2013 kódom, ktorý mal ten tovar pridelený. Ak žalobkyňa chcela poskytnúť na uvedený tovar zľavu, nemala žiaden dôvod na to, aby ho predávala pod kódom 18 a 20, ale pod kódom, ktorý mal pridelený a bol predávaný v cene bez zľavy.
6. Na základe vykonaného dokazovania správca dane zistil, že žalobkyňa používala v roku 2013 pri predaji obuvi obchodnú prirážku vo výške 75,88% a pri predaji ostatného tovaru obchodnú prirážku vo výške 97,53%. Vykonal prepočet tržieb za uvedené zdaňovacie obdobie a vyčíslené tržby (595.599,00 Eur) upravil o preverené zľavy v sume 36.281,00 Eur a po odpočítaní priznaných tržieb (352.872,00 Eur) vypočítal rozdiel zdaniteľných príjmov v sume 206.446,00 Eur, o ktoré zvýšil základ dane a vyčíslil rozdiel dane v sume 50.548,33 Eur.
7. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane - Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 100466794/2017 zo 14.3.2017 rozhodol tak, že vyrubil žalobkyni rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2013 v sume 50.548,33 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nepriznaním zdaniteľných príjmov z predaja tovaru, ktoré sú predmetom dane podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zák. č. 595/2003 Z.z. a sú súčasťou zisteného základu dane v zmysle § 4 zák. č. 595/2003 Z.z. žalobkyňa ako daňový subjekt porušila § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 595/2003 Z.z.
8. Proti rozhodnutiu správcu dane podala odvolanie žalobkyňa a žalovaný rozhodnutím č. 101686383/2017 z 3.8.2017 potvrdil rozhodnutie správcu dane.
9. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie správcu dane preskúmal v súlade s § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zistil, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore s namietanými ustanoveniami § 3 ods. 1 a 3 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobkyňa predloženými dôkazmi nepreukázala svoje tvrdenie o používaní obchodnej prirážky vo výške 10% na obuv a 15% na ostatný tovar. Rovnako nepreukázala ani reálnosť obchodnej prirážky 4,11%, ktorú uviedla v podanom daňovom priznaní a vo výkazoch o príjmoch a výdavkoch a majetku a záväzkov.
10. K argumentácii žalobkyne, že správca dane nezistil u nej porušenie povinnosti evidencie tržieb priamo pri kontrole evidovania tržieb v ERP pri predaji tovaru, nie je dôkazom pre tvrdenie, že evidovala tržby pri predaji tovaru tak, ako jej to ukladá zák. č. 289/2008 Z.z. o používaní ERP. Reálne uplatňovaná výška obchodnej prirážky vyčíslená správcom dane na základe dokladov poskytnutých žalobkyňou je dôkazom toho, že nepriznala v podanom daňovom priznaní všetky príjmy, ktoré z predaja obuvi a ostatného tovaru skutočne dosiahla. Správca dane nevykonal u žalobkyni kontrolu používania ERP pri evidencii tržieb formou miestneho zisťovania a preto následne ani nekonštatoval porušenie zák. č. 289/2008 Z.z., ale pri preverovaní správnosti výšky priznanej dane z príjmov fyzických osôb použil ako jeden z dôkazov kontrolné záznamy z ERP, na ktorých sú tržby prijaté v hotovosti zaznamenané a z ktorých vyplýva, že žalobkyňa nepoužívala ERP pri evidencii tržieb tak, ako jej to ukladá zákon. Preto konštatovanie, že jej postup evidovania zliav pod kódom 18 a 20 nie je v rozpore so zák. č. 289/2008 Z.z. je nesprávny.
11. Zavádzajúce a nepravdivé sú tvrdenia, že predmetom dane sú príjmy a nie výška poskytnutých zliav ako aj tvrdenie, že nepredloženie skladovej evidencie by bolo právne relevantné len vtedy, ak by správca dane spochybnil daňové výdavky. Je nesporné a aj logické, že priznané príjmy žalobkyne sú príjmami za predaný tovar a že výška poskytnutých zliav priamo ovplyvňuje dosiahnutie tržby a teda aj celkové príjmy. Výška tržieb priamo súvisí s objemom predaného tovaru, pričom pre overenie výšky objemu predaného tovaru platí algoritmus výpočtu, pri ktorom je potrebné vychádzať zo začiatočného stavu zásob, nákupu tovaru a konečného stavu zásob. K námietke, že správca dane nespochybnil výdavky žalobkyne, uviedol, že skladová evidencia zásob tovaru nezahŕňa len nákup tovaru a teda netýka sa len výdavkov žalobkyne, ale zahŕňa aj jeho predaj, t.j. aj výdaj tovaru zo skladu z titulu jeho predaja a preto sa týka aj príjmov žalobkyne.
12. K opakovaným tvrdeniam žalobkyne, že evidovala všetky tržby cez ERP, pretože správca dane nezistil, žeby neevidovala všetky tržby cez ERP, lebo v rozhodnutí nie je uvedené porušenie zák. č. 289/2008 Z.z. žalovaný uviedol, že správca dane vykonanou daňovou kontrolou a dokazovaním vo vyrubovacom konaní preveroval správnosť priznanej výšky dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2013 a nevykonával kontrolu evidencie tržieb v ERP. Pri dokazovaní výšky príjmov správca dane použil kontrolné záznamy z ERP ako jeden z dôkazov, na základe ktorých výšku obchodnej prirážky spochybnil a zároveň preukázal, že žalobkyňa nepredávala tovar s obchodnou prirážkou 4,11% a ani s prirážkou 10% na obuv a 15% na ostatný tovar ako to tvrdila do zápisnice o ústnom pojednávaní. Uvedené zistenie správcom dane nevylučuje aj možnosť začatia ďalšieho konania. Podľa názoru žalovaného je vykonštruované tvrdenie o negácii tvrdenia správcu dane a poukazovanie na nález Ústavného súdu SR č. ÚS 154/05 z 28.2.2006. V súvislosti so zistením výšky používanej obchodnej prirážky (78,88% pri predaji obuvi a 97,53% pri predaji ostatného tovaru) správnosť, ktorej žalobkyňa vzhľadom na jednoznačné dôkazy správcu dane nespochybnila je potrebné uviesť, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane ako aj skutočnosti, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný uviesť (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). To znamená, že malo by byť nielen v záujme, ale aj povinnosťou daňového subjektu, aby v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní predložil také dôkazy, ktorými by zistenia správcu dane vyvrátil a tak odstránil pochybnosti o správnosti výšky priznaných tržieb z predaja tovaru, ktoré uviedol v podanom daňovom priznaní.
13. K námietke ohľadne vykonania opätovnej daňovej kontroly uviedol, že vykonanie opätovnej daňovej kontroly upravuje Daňový poriadok v § 44 ods. 4, v ktorom taxatívne určuje, kedy je možné vykonať opätovne daňovú kontrolu u toho istého daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná. V danom prípade správca dane potom, čo žalovaný ako odvolací orgán zrušil odvolaním napadnuté prvé rozhodnutie správcu dane a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, vec bola teda vrátená do vyrubovacieho konania a správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní, ktoré sa začalo po ukončení daňovej kontroly. Správca dane bol v pokračujúcom vyrubovacom konaní povinný preveriť a doplniť výsledky vykonanej daňovej kontroly tak, ako mu to bolo uložené odvolacím orgánom v zrušujúcom rozhodnutí. Správca dane bol povinný doplniť dokazovanie v takom rozsahu, aby zistený skutkový stav bol nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo veci. Ak správca dane doplnil dokazovanie v takom rozsahu, ako mu to bolo uložené odvolacím orgánom, len splnil podmienku preukaznosti dôkazov zistených kontrolou, postupoval spôsobom, ktorý ukladá zákon. Vyrubovacie konanie bolo ukončené vydaním rozhodnutia správcu dane. Daňový poriadok na základe § 74 ods. 4 Daňového poriadku umožňuje odvolaciemu orgánu, aby v prípade zistenia nedostatkov v dokazovaní vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, t.j. do vyrubovacieho konania, pričom zákonná úprava vyrubovacieho konania nevymedzuje úkony, ktoré je správca dane povinný vykonať vo vyrubovacom konaní, aby sa vysporiadal s predloženými dôkazmi a neobmedzuje správcu dane v rozsahu vykonaného dokazovania, len ho viaže na právny názor odvolacieho orgánu. Podľa § 24 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie a dbá pritom, aby skutočnosti pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie. O priebehu a výsledkoch dokazovania spíše s daňovým subjektom zápisnicu, ktorá obsahuje náležitosti podľa § 19 Daňového poriadku. K spísaniu zápisnice môže dôjsť aj opakovane, a to v závislosti od výsledkov dokazovania a oboznámenia s nimi daňovým subjektom, čo správca dane v danom prípade aj vykonal.
14. Za neopodstatnenú a nedôvodnú považuje námietku žalobkyne, že rozhodnutie správcu dane nie je konzistentné s protokolom z daňovej kontroly. Skutočnosti, ktoré správca dane v rozhodnutí vydanom po doplnení dokazovania vo vyrubovacom konaní uviedol, majú podklad v zápisniciach vyhotovených vo vyrubovacom konaní, o ktorých správca dane žalobkyňu informoval, s ňou prerokoval a jeho postup je teda v súlade s platnými ustanoveniami Daňového poriadku.
15. Včas podanou žalobou žalobkyňa žiadala na nariadenom pojednávaní rozhodnutie žalovaného č. 101686383/2017 z 3.8.2017, ktorým boli porušené jej práva alebo právom chránené záujmy, prípadne aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si aj náhradu trov konania.
16. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom a týmto rozhodnutím boli porušené jej práva a právom chránené záujmy. Rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. Má za to, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú splnené podmienky vymedzené v § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku a je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, čím sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 písm. f/ Správneho súdneho poriadku. Rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť, pretože medzi dôvod nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí aj nejednoznačnosť právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, čím sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku. Správca dane si nezabezpečil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali, že si nepriznala všetky príjmy a preto rozhodnutie v tejto časti vykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, čím sú splnené podmienky vymedzené v § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových, o ktoré správny orgán opiera dôvody svojho rozhodnutia. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správny orgán svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané. Ide aj o taký stav, keď správny orgán „svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi“ (rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/108/2009). Ak správca dane tvrdí, že si nepriznala príjmy, ktoré sú predmetom dane, potom mal toto tvrdenie doložiť preukázateľnými konkrétnymi zisteniami a dôkazmi. Takým dôkazom nie je skutočnosť, že správca dane nemohol preveriť, ktorý konkrétny tovar bol pod kódom 18 a 20 predaný a v akej sume bola poskytnutá zľava. Ani výška obchodnej prirážky vyčíslená správcom dane na základe dokladov poskytnutých ním nie je dôkazom, že si nepriznala všetky príjmy, ktoré z predaja obuvi a ostatného tovaru skutočne dosiahla.
17. Správca dane pri vydaní druhého rozhodnutia zo 14.3.2017 v plnom rozsahu negoval zistenia uvedené v protokole o daňovej kontrole z 18.4.2016 a vykonané dokazovanie a odstraňovanie chýb konania vo vyrubovacom konaní simulovalo výkon opätovnej daňovej kontroly. Je pravda, že zákonná úprava vyrubovacieho konania nevymedzuje úkony, ktoré je správca dane povinný vykonať, no z § 3 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. V súvislosti s dokazovaním a s postupom správcu dane po zrušení prvostupňového rozhodnutia poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 4Sžf/14/2010 z 21.4.2011, v ktorom súd okrem iného uvádza, že protokol o výsledku daňovej kontroly musí obsahovať pre správcu dane dostatočný podklad pre vyrubenia zistenej daňovej povinnosti bez toho, aby sa už raz vykonané dokazovanie muselo nehospodárne opakovať a je plnohodnotným zákonným podkladom pre rozhodnutie správcu dane o vyrubení zistenej daňovej povinnosti, ak o jeho obsahu a vykonanom dokazovaní nie sú pochybnosti.
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Ďalej uviedol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane ako aj on vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane ako aj jeho nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobkyne. Z obsahu spisu ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že všetky námietky žalobkyne uvedené v žalobe sú neopodstatnené.
19. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, obsahom administratívnych spisov žalovaného ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
20. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe dani a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú na konkrétnu daňovú vec vzťahujú, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
21. Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe dani vyšlo najavo.
22. Podľa ods. 6 citovaného ust. pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe dani sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.
23. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku má daňový subjekt povinnosť preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ako aj skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
24. Podľa ods. 2 citovaného ust. správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku).
25. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a f/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
26. Podľa ods. 2 písm. e/ cit. ust. má kontrolovaný daňový subjekt povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
27. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
28. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu.
29. Podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zák. č. 595/2003 Z.z. predmetom dane sú príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a z použitia diela a umeleckého výkonu (§ 6).
30. Čo je základom dane podľa zák. č. 595/2003 Z.z., je upravené v § 4 uvedeného zákona, podľa ktorého základ dane sa zistí ako súčet čiastkových základov dane z príjmov podľa § 5 a § 6 ods. 1 a 2, ktoré sa znižujú o nezdaniteľné časti základu dane (§ 11) a čiastkový základ dane z príjmov podľa § 6 ods. 3 až 4 a § 8.
31. Príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a z použitia diela a umeleckého výkonu v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 595/2003 Z.z. sú okrem iného aj príjmy zo živnosti.
32. Žalobkyňa v žalobe poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je v rozpore s administratívnymi spismi. Rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, teda, že sú splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, f/ Správneho súdneho poriadku.
33. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane u žalobkyne vykonal daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 102953392/2016 z 18.4.2016. Vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie potom, čo jeho skoršie rozhodnutie bolo zrušené žalovaným a vrátené mu na ďalšie konanie a vydanie nové rozhodnutie. Doplnil dokazovanie ohľadne preverovania dosiahnutia výšky obchodnej prirážky. Všetky zistenia správcu dane tieto preveril pri ústnom pojednávaní so žalobkyňou, o čom boli spísané aj zápisnice. Zistený skutkový stav správcom dane správca dane podrobne uviedol nielen v protokole z daňovej kontroly, ale aj vo svojom rozhodnutí.
34. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že zľavy poskytované pod kódom 18 a 20 boli poskytované na základe § 17 ods. 1 písm. a/ zák. č. 595/2003 Z.z. a preto pre určenie základu dane nie je rozhodujúca výška poskytnutej zľavy, ani to, že jej výšku správca dane nemohol preveriť. Predaj registrovala cez ERP, všetky tržby za tovar, teda aj za tovar, na ktorý bola poskytnutá zľava. Systém, ktorý používa, vydáva pokladničné doklady so zľavou, to znamená, že eviduje tržby o znížení cene. Pripúšťa však, že síce na dokladoch z ERP nesprávne označoval tovar so zľavou kódom „18 topánky a 20 tovar rôzne“ a na doklade pri predaji viacerých kusov obuvi je nesprávne uvedený predaj jedného kusu tovaru. Z rozhodnutí vyplýva, že predložila správcovi dane prehľady predaného tovaru na kód 18 a 20, kde je uvedený dátum predaja tovaru, kód tovaru a názov tovaru, predajná cena tovaru, zľava a súčet zliav. Poukazuje v tomto smere na protichodnosť tvrdení správcu dane, keď na jednej strane tvrdí, že nemohol preveriť, ktorý konkrétny tovar bol pod kódom 18 a 20 predaný a v akej sume bola poskytnutá zľava, ale na druhej strane uvedené pohľadávky použil len na výpočet skutočnej obchodnej prirážky predávaného tovaru. Krajský súd tak ako aj žalovaný sa nestotožňuje s uvedeným názorom žalobcu, že pre určenie základu dane nie je rozhodujúca výška poskytnutej zľavy, lebo je nesporné a aj logické, že tržby za predaj tovaru sú príjmami žalobcu a výška poskytnutých zliav priamo ovplyvňuje dosiahnutie tržby, teda tržby poskytnuté so zľavou sa znižujú a teda sa znižujú aj celkové príjmy, ktoré vstupujú do základu dane. Žalobkyňa si sama protirečí, ak na jednej strane tvrdí, že registrovala cez ERP všetky tržby za tovar, to znamená, že aj za tovar, na ktorý bola poskytnutá zľava a systém, ktorý využíva, vydáva pokladničné doklady so zľavou, ktoré sú nielen dôkazom o reálnych príjmoch, ale aj dôkazom o zníženej cene, pričom na druhej strane priznáva, že na dokladoch z ERP nesprávne označovala tovar so zľavou kódom „18 topánky a 20 tovar rôzne“. Týmto svojim tvrdením, ktoré bolo zistené aj správcom dane v podstate žalobkyňa uznáva, že tovar predávaný pod kódom 18 topánky a 20 tovar rôzne nebol jednoznačne označený, takže porušila § 8 zák. č. 289/2008 Z.z., preto doklad z ERP, na ktorom je nesprávne a nejednoznačne označený tovar zaevidovaný len v cene po zľave, nemôže byť hodnoverným dôkazom, ktorý preukazuje výšku zliav, ale ani to, že zľava z ceny tovaru bola aj reálne poskytnutá. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobkyňa vo vyrubovacom konaní predložila ako dôkaz „prehľady predaného tovaru na kód 18 a 20“ zo 16.2.2017, v ktorom prehľade je uvedený dátum predaja tovaru, kód tovaru a názov tovaru, predajná cena tovaru, predané za cenu v Eur, zľava v Eur, ale ako vyplýva z obsahu protokolu, správca pri preverovaní predaja tovaru podľa jednotlivých kódov uvedených v predloženom prehľade a porovnaním so záznamami z ERP zistil, že tovar, ktorý bol uvedený v prehľadoch, sa podľa kontrolných záznamoch z ERP v uvedený deň a v uvedenej cene nepredával. Na záznamoch sa nenachádzal. Správca dane zistil, že zatiaľ čo na doklade z ERP je uvedený predaj jedného kusu topánok, napr. “18 topánky“ v sume po zľave podľa prehľadu predloženého žalobkyňou, tejto sume zodpovedá predaj viacerých (dvoch, troch aj viac kusov) obuvi, na základe čoho možno iba konštatovať, že žalobkyňa nezaevidovala v ERP predaj troch kusov tovaru, ale len jeden kus tovaru (obuvi), z čoho je zrejmé, že nezaevidovala v ERP všetky tržby tak, ako to tvrdí v žalobe. Ďalej správca dane pri daňovej kontrole v kontrolných záznamoch ERP zistil, že v prehľadoch uvedený tovar (sandále, lodičky, čižmy) predávaný v zľave žalobkyňa predávala aj počas celého roku 2013 s kódom, ktorý mal tento tovar pridelený. Preto ak chcela poskytnúť na tento tovar zľavu, nemala žiadny dôvod na to, aby ho predávala ako neidentifikovaný pod kódom 18 a 20 a nie pod kódom, ktorý mu pridelila a v ktorom bol predávaný v cene bez zľavy. To znamená, že nepostupovala tak, ako to upravuje § 4 a § 8 zák. č. 289/2008 Z.z. o ERP. Žalobkyňa iný hodnoverný dôkaz na uvedené svoje tvrdenia nepredložila a ňou predložený prehľad nepreukazoval pravdivosť jej tvrdení o reálnosti poskytnutých zliav.
35. Pri výpočte obchodnej prirážky používanej pri predaji tovaru za rok 2013 správca dane vychádzal z nákupných cien tovaru uvedených na dodávateľských faktúrach a dodacích listoch, na základe ktorých vypočítal priemernú nákupnú cenu. Následne v kontrolných záznamoch z ERP zistil predajné ceny podľa kódu tovaru, dátum predaja tovaru a vypočítal priemernú predajnú cenu tovaru. Z priemernej nákupnej ceny a z priemernej predajnej ceny tovaru potom vypočítal obchodnú prirážku v percentách za predaný tovar podľa kódu tovaru. Takýmto spôsobom zistil, že žalobkyňa používala v roku 2013 pri predaji obuvi obchodnú prirážku vo výške 75,88% a pri predaji ostatného tovaru obchodnú prirážku vo výške 97,53%. Takýmto spôsobom správca dane preukázal oprávnenosť uplatnených zliav tovaru predávaného pod kódom 18 a 20, čo zodpovedá záveru, že žalobkyňa nepriznala príjmy, ktoré sú predmetom dane a súčasťou základu dane a tým porušila § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 595/2003 Z.z.
36. K námietke žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť v časti výpočtu skutočnej obchodnej prirážky predávaného tovaru, je potrebné uviesť, že správca dane vykonal v priebehu daňovej kontroly, ale aj vo vyrubovacom konaní dokazovanie, na základe ktorého jednoznačne zistil a preukázal, že tvrdenia žalobkyne o uplatňovanej výške obchodnej prirážky sú nepravdivé. Správca dane na základe chybnosti o uplatňovanej výške obchodnej prirážky zistenej z údajov uvedených žalobkyňou v podanom daňovom priznaní a vo výkazoch pristúpil k prepočtu výšky obchodnej prirážky, a to na základe dokladov o nákupných a predajných cenách predložených samotnou žalobkyňou a preto nie je dôvod na uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku, t.j. podľa pomôcok. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa v procese dokazovania nepreukázala ňou uvádzané skutočnosti týkajúce sa uplatňovania obchodnej prirážky 4,11% a výšky zliav z tovarov predávaných pod kódom 18 a 20, čím si nesplnila dôkaznú povinnosť v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preto nebol ani dôvod pre určenie dane na základe pomôcok. Totiž základnou podmienkou oprávňujúcou správcu dane pristúpiť k procesu určenia dane podľa pomôcok je v zmysle § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku nesplnenie niektorej zo zákonných povinností pri preukazovaní uvádzaných skutočností, čo správca dane v danom prípade nemohol konštatovať.
37. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že za preukázané kontrolné zistenie nie je možné považovať pochybnosti správcu dane, nakoľko aplikácia tohto ustanovenia predpokladá istotu v kontrolných zisteniach. K uvedenému tvrdeniu žalobkyne je potrebné uviesť, že správca dane svoje pochybnosti o reálnosti výšky uplatňovanej obchodnej prirážky pri predaji tovaru zistenej z údajov uvedených samotným žalobcom v podanom daňovom priznaní a výkazoch za rok 2013 jednoznačne preukázal vykonaným dokazovaním a to porovnaním nákupných cien tovaru uvedených na dodávateľských faktúrach a dodacích listoch a predajných cien daného tovaru v kontrolných záznamoch z ERP. Takýmto spôsobom zistil a zároveň vypočítal priemernú predajnú cenu tovaru. Potom na základe nákupnej ceny a priemernej predajnej ceny tovaru vypočítal obchodnú prirážku v percentách za predávaný tovar podľa kódu tovaru a vyhotovil si prehľad nákupných cien a predajných cien podľa jednotlivých faktúr. Takýmto spôsobom jednoznačne bola preukázaná reálne dosahovaná priemerná obchodná prirážka pri predaji obuvi vo výške 75,88% a pri ostatnom tovare vo výške 97,53%. Žalobkyňa aj napriek svojim opakujúcim tvrdeniam o evidencii a priznaní všetkých tržieb z predaja tovaru zistenú výšku obchodnej prirážky správcom dane nikdy nenapadla ani nespochybnila. Žalobkyňa neuviedla, aké ďalšie dôkazy mal správca dane k preukázaniu zistenia týkajúceho sa uplatňovanej výšky obchodnej prirážky a z toho vyplývajúceho zvýšenia priznaných príjmov zabezpečiť. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Teda dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní so zásadou prejednávacou, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Dôkazné bremeno je predovšetkým na daňovom subjekte a tak dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Správca dane, ktorý má povinnosť len dôkazy vykonávať a nie povinnosť preukazovať, že daňovým subjektom uplatnená výška zliav evidovaných nekorektným a nepreukazným spôsobom v ERP bola aj reálne poskytnutá. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že splnil si svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a je opäť len na daňovom subjekte, aby predložil alebo navrhol ďalšie dôkazy, ktorými by vyvrátil spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
38. Správny súd sa nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane má oporu v spisovom materiáli, ktorý obsahuje jednoznačné dôkazy preukazujúce reálnu výšku obchodnej prirážky, ktorú žalobkyňa uplatňovala pri predaji tovaru aj spôsob výpočtu výšky príjmov, ktoré pri deklarovanom objeme predaja tovaru dosiahla. Správca dane vykonaným dokazovaním počas daňovej kontroly ako aj vo vyrubovacom konaní spochybnil aj hodnovernosť dôkazu, ktorým prehľad zliav a žalobkyňa ako ňou uvedený prehľad ani iným dôkaz nepredložila. Nepredložila ani skladovú evidenciu, teda nepredložila také dôkazy, ktorými by svoje tvrdenie, že na kód 18 a 20 poskytla zľavy vo vyčíslenej výške.
39. K námietke žalobkyne, že správca dane pri vydaní druhého rozhodnutia zo 14.3.2017 v plnom rozsahu negoval zistenia uvedené v protokole z daňovej kontroly z 18.4.2016 a vykonané dokazovanie a odstraňovanie chýb konania vo vyrubovacom konaní simulovalo výkon opätovnej daňovej kontroly, je potrebné uviesť, že prvé rozhodnutie správcu dane bolo žalovaným ako odvolacím orgánom zrušené. V zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku je umožnené odvolaciemu orgánu, aby v prípade zistenia nedostatkov v dokazovaní vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, t.j. do vyrubovacieho konania. Zákonná úprava vyrubovacieho konania nevymedzuje úkony, ktoré je správca dane povinný vykonať vo vyrubovacom konaní, aby sa vysporiadal s predloženými dôkazmi a neobmedzuje ho ani v rozsahu vykonaného dokazovania, len ho viaže na právny názor, ktorý vyslovil odvolací orgán v zrušujúcom rozhodnutí. Teda správca dane pri dokazovaní vo vyrubovacom konaní bol povinný dokazovanie vo veci preverovania výšky priznaných príjmov žalobkyne doplniť v takom rozsahu, aby zistený skutkový stav bol nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo veci. Správca dane v danom prípade postupoval v súlade s právnym názorom žalovaného. Odstránil nedostatky v dokazovaní, pre ktoré bolo rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane zrušené a vec vrátená späť do vyrubovacieho konania a doplnil dokazovanie vo veci výšky používanej obchodnej prirážky ako aj uplatnených a nepreukázateľných zliav. Dokazovanie správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil len v takom rozsahu, ako mu to bolo uložené v zrušujúcom rozhodnutí a tým splnil podmienku preukaznosti dôkazov zistených kontrolou. Vyrubovacie konanie bolo v danom prípade ukončené vydaním rozhodnutia správcom dane (druhým rozhodnutím).
40. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane na základe podanej žaloby žalobkyne dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe sú neopodstatnené a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
41. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol, nepriznal právo na ich náhradu.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3: 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ak sa rozhodlo o
a) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane,
b) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý rozhodol vo veciach týkajúcich sa výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním,
c) správnej žalobe vo veciach správneho trestania,
d) správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 odseku 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.