Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoPr-6-2017.pdf
PDF · 95.71 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoPr/6/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu X. P. zamestnanecká akciová spoločnosť, S. XX XX XX XX so sídlom R. slovenskej XX, Y. proti žalovanému S.. I. X., bytom R. XXX/ X, Y., zastúpenému J.. S.. K. Hraňom, bytom R. XXX/X, Y., o zaplatenie 7.506,- eur s príslušenstvom na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. apríla 2017 č. k. 16Cpr/4/2015-120, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 24. apríla 2017 č. k. 16Cpr/4/2015-120 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 7.506,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 7.506,- eur od 16.09.2015 do zaplatenia, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal proti žalovanému zaplatenia 7.506,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 16.09.2015 do zaplatenia s odôvodnením, že žalovaný pracoval u žalobcu od 01.07.2010 do 30.04.2014 ako riaditeľ odštepného závodu banská mechanizácia a elektrifikácia. Dňa 11.06.2010 bola uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou Y. H., a.s. E. zmluva o utajení a mlčanlivosti. Dňa 27.06.2012 dal žalovaný ústny pokyn vedúcej odboru obchodu a marketingu Ing. Q. B., aby zaslala do firmy T. R. H. v jeho mene emailovú správu, v ktorej okrem iného tejto firme ponúkal ďalšiu spoluprácu. PPS H., a.s. zistila porušenie zmluvy o mlčanlivosti, následne zaslala žalobcovi výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 50.000,- eur. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci nesporne vyplýva, že počas trvania pracovného pomeru žalovaného u žalobcu v pracovnej pozícii ako riaditeľa odštepného závodu P. mechanizácia a elektrifikácia sa žalovaný už priamo v pracovnej zmluve, a to v článku IX bod 5 písm. b/ zaviazal zdržať takého konania, ktoré by bolo v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, resp. by mohlo ohroziť dobré meno zamestnávateľa. Taktiež v článku III manažérskej zmluvy sa žalovaný zaviazal dodržiavať ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov vymedzujúcich zákaz konkurencie v Obchodnom zákonníku ako aj v iných príslušných právnych predpisoch, ďalej zachovávať mlčanlivosť o výrobných, technických, organizačných a iných skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s výkonom funkcie dozvie, a ktoré majú zostať utajené ako hospodárske alebo služobné tajomstvo. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci taktiež nesporne vyplýva, že žalovanému ako riaditeľovi odštepného závodu žalobcu boli známe zmluvy o utajení a mlčanlivosti s PPS H., a.s. E. z 11.06.2010, 01.09.2010 i 01.12.2010, v ktorých v bode 6 žalobca prevzal na seba záväzok, a to zákaz konkurencie, v zmysle ktorého žalobca počas platnosti uvedených zmlúv nezneužije poskytnuté dôverné informácie priamo
alebo nepriamo na získanie konkurenčnej výhody voči Y. H., a.s. a súčasne nepoužije poskytnuté dôverné informácie akýmkoľvek spôsobom, ktorý by mal priamo alebo nepriamo nepriaznivý dopad na podnikanie alebo činnosť Y. H. a.s.. Pod pojmom zákazu konkurencie v zmysle uvedeného sa potom považovalo zneužitie poskytnutých dôverných informácií, či už priamo alebo nepriamo, na získanie konkurenčnej výhody voči subjektu Y. H. a.s.. Podľa názoru súdu prvej inštancie konaním žalovaného v pozícii riaditeľa odštepného závodu žalobcu, a to zaslaním emailu z 05.11.2012 firme Sennebogen, v ktorom okrem iného uviedol, že má záujem tam uvedené diely, ktoré boli vyrobené v rámci spolupráce so spoločnosťou Y. H. a.s. a v súvislosti s poskytnutými dôvernými informáciami v zmysle zmluvy o utajení a mlčanlivosti z 01.12.2010, dokončiť a pokračovať v spolupráci so spoločnosťou T. a v tej súvislosti, že je pripravený kedykoľvek jednať s uvedenou firmou, jednoznačne došlo k porušeniu zákazu konkurencie dohodnutého v bode X zmluvy o utajení a mlčanlivosti, či už v zmluve z 11.06.2010 alebo z 01.12.2010 voči spoločnosti Y. H., a.s., keďže spoločnosť T. v tom období bola odberateľom výrobkov od firmy Y. H., a.s., ktoré pôvodne žalobca zhotovoval pre firmu Y. H., a.s.. Zo strany žalovaného teda išlo o konanie, ktoré bolo v rozpore s vyššie uvedeným záväzkom žalobcu, u ktorého bol žalovaný v tom čase zamestnaný a v mene ktorého pri zaslaní e mailu z 05.11.2012 vystupoval, v dôsledku ktorého konania žalovaného nesporne žalobcovi vznikla škoda z titulu povinnosti za uvedené konanie žalovaného zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle bodu 7 zmluvy o utajení a mlčanlivosti, ktorú na základe dohody o urovnaní žalobca dohodol s poškodenou stranou, teda spoločnosťou Y. H., a.s. vo výške 20.000,-eur na základe dohody o urovnaní z 17.03.2015, ktorú v skutočnosti žalobca uvedenej firme uhradil v dňoch 25.03.2015 a 24.04.2015. Podľa názoru súdu prvej inštancie medzi uvedenou škodou a porušením povinnosti zo strany žalovaného je jednoznačne daná príčinná súvislosť, keďže práve na základe konania zo strany žalovaného, zaslania emailu z 05.11.2012 musel žalobca zaplatiť uvedenej spoločnosti Y. H. a.s. zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur. Čo sa týka zavinenia, podľa názoru súdu zo strany žalovaného uvedeným konaním išlo o vedomú nedbanlivosť, keďže žalovaný vedel, že môže porušiť alebo ohroziť povinnosť, ktorú na seba prevzal žalobca uzavretím zmlúv o utajení a mlčanlivosti, na čo ho upozornila i Ing. B., ale sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, keďže bez vážneho dôvodu znenie zmluvy pred zaslaním e mailu nevyhľadal a neposúdil, či jeho konaním nedôjde k porušeniu uvedenej zmluvy. Žalovaný si nepreveril aktuálne znenie uvedenej zmluvy, hoci tak mohol a mal učiniť, keďže sa všeobecne predpokladá a očakáva práve od riaditeľa odštepného závodu dôsledné a príkladné dodržiavanie povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov a zmluvných vzťahov, v dôsledku čoho vznikla na strane žalobcu nesporne škoda vo výške 20.000,- eur. Z citovaného ustanovenia § 186 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. V danom prípade sa žalovaný dopustil porušenia povinností z pracovno-právneho vzťahu zaslaním emailu z 05.11.2012, pričom priemerný mesačný zárobok v predchádzajúcom kalendárnom štvrťroku, t.j. v druhom štvrťroku 2012 predstavoval u žalovaného v zmysle vyššie uvedeného 1.876,50 eur, čoho štvornásobok predstavuje žalovanú istinu vo výške 7.506,- eur, preto súd podanému žalobnému návrhu ako opodstatnenému vyhovel. Súd prvej inštancie zároveň v zmysle § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi i úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 16.09.2015 do zaplatenia, keďže na náhradu škody bol vyzvaný už v liste z 8.4.2015. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods.1 CSP. V predmetnej veci bol žalobca v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Vec právne posúdil podľa § 179 ods. 1 a 186 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietol, že navrhol na vypočutie svedka Dr.h.c. S.. Y. Z., PhD. - predsedu predstavenstva, ktorý ho mal zbaviť zodpovednosti za škodu na spoločnej porade vedenia, pričom súd po nedostavení sa svedka opätovne uvedeného svedka nepredvolal. Uvedený svedok ako predseda predstavenstva ho zbavil zodpovednosti za škodu a teda uvedené svedectvo by malo zákonite viesť k novým skutkovým zisteniam. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zmluvu o utajení a mlčanlivosti zo dňa 01.12.2010, „nezaoberal sa Prílohou č. 1 Zmluvy, ktorá uvádza zoznam
osôb oboznámených s utajovanými a dôvernými informáciami a minimo et maximum z menšieho k väčšiemu, otázkou kto bol danou zmluvou viazaný“. Ak zmluva uvedený výpočet ustanovuje, sú zaviazanými osobami osoby uvedené v zmluve o utajení a mlčanlivosti, o čom hovorí čl. 2 posledný odsek zmluvy. Súd svoje rozhodnutie opiera aj o podpísanú manažérsku zmluvu medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 64), kde z článku III uvedenej zmluvy vyplýva, že zamestnanec, t.j. žalovaný sa zaviazal dodržiavať ustanovenie všeobecne záväzných právnych predpisov, vymedzujúcich zákaz konkurencie v Obchodnom zákonníku, ako aj v iných príslušných právnych prepisoch, ďalej zachovávať mlčanlivosť o výrobných, technických, organizačných a iných skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s výkonom funkcie dozvie, a ktoré majú zostať utajené ako hospodárske alebo služobné tajomstvo. Tento záväzok sa zaviazal dodržiavať i po dobu troch rokov nasledujúcich od skončenia pracovného pomeru. V uvedenej veci je však potrebné poukázať, že nemožno zákaz konkurencie spájať s utajovanými skutočnosťami podľa zmluvy o utajení a mlčanlivosti zo dňa 01.12.2010, nakoľko v danom prípade sa jedná o zákaz konkurencie, kedy by realizáciou konania alebo záujmu zaviazaného dochádzalo k prospechu odlišnému od záujmov spoločnosti, pre ktorú pracuje/vykonáva činnosť, čo nemožno subsumovať pod daný prípad v tomto súdnom konaní.
3. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Poukázal, že na pojednávaní dňa 16.02.2017 zástupca žalovaného na otázku súdu, či má návrh na doplnenie dokazovania jednoznačne uviedol, že návrh na doplnenie dokazovania nemá, hoci vedel, že výsluch Ing. Z. sa neuskutočnil z dôvodu, že súd jeho neprítomnosť ospravedlnil. Na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.04.2017, sa žalovaný a ani jeho zástupca nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili. Z tohto dôvodu súd pojednával v ich neprítomnosti. V rámci tohto pojednávania súd uznesením rozhodol a dokazovanie vyhlásil za skončené. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle odkazovanie navrhnuté stranami. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný vedel, že svojím konaním porušil ustanovenia Zmluvy o utajení a mlčanlivosti, jeho obrana bola dostatočne vyvrátená dôkazmi predloženými žalobcom v konaní
4. K vyjadreniu sa vyjadril žalovaný. Argumentoval, že súd síce ospravedlnil neprítomnosť Ing. Z., nevysporiadal sa však s viacerými otázkami, ktoré boli označené žalovaným a to, či Ing. Z. ako osoba konajúca za žalobcu zbavila zodpovednosti za škodu žalovaného, či a akým spôsobom došlo ku škode a ako bola vysporiadaná vzhľadom na to, že Ing. Z. jednal v rámci urovnania škody atď.. Z uvedeného je možné jednoznačne poukázať na to, že súd sa nevysporiadal so všetkými otázkami a označenými dôkazmi v rámci konania, nakoľko na uvedené odpoveď nemá. Rovnako neobstojí aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný ani zástupca žalovaného sa nedostavili, nakoľko, aj keď súd v ich neprítomnosti pojednával, mohol vykonávať dôkazy bez prítomnosti žalovaného alebo jeho zástupcu. V danej veci sa však súd nevysporiadal zároveň s otázkou, že žalovaný nebol viazaný zmluvou o mlčanlivosti, ktorá vo svojich prílohách jasne ustanovuje osoby, ktoré sú danou zmluvou viazané. V danom prípade je otázne, či žalobca žaluje správnu osobu, nakoľko žalovaný sa nenachádza medzi osobami viazanými zmluvou o mlčanlivosti.
5. K vyjadreniu odvolateľa sa vyjadril žalobca. Poukázal, že žalovaný v podanom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už nezaoberal súd prvej inštancie, ktorý v rozsudku podrobne rozviedol skutočnosti, na základe ktorých vyniesol napadnutý rozsudok. Na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.04.2017 sa bez ospravedlnenia nedostavil ani žalovaný, ani jeho zástupca. Tu mohol navrhnúť, aké dôkazy by mal súd vykonať. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu a ani žalovaného neboli navrhnuté žiadne dôkazy (ani písomne), súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne na základe zisteného stavu vyniesol rozsudok.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
7. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.
8. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie.
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyhodnotením konania žalovaného ako konania protiprávneho, ktorého následkom bola škoda na strane žalobcu, ako aj s právnym posúdením prípadu podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce.
10. Odvolaciu obrannú námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že nie je uvedený v zozname osôb oboznámených s utajovanými a dôvernými informáciami v Prílohe č. 1 Zmluvy o utajení a mlčanlivosti uzavretej s Y. H. a.s. ako zmluvným partnerom žalobcu, a preto nenesie zodpovednosť za porušenie tejto zmluvy, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Z dátumov je zrejmé, že v čase, keď bola zmluva o utajení a mlčanlivosti s PPS H. a.s. uzavretá (11.06.2010), žalovaný nebol zamestnanom žalobcu (pracovnú zmluvu uzavreli až 01.07.2010). Táto skutočnosť je zrejme dôvodom, pre ktorý nebol žalovaný v prílohe zmluvy ako oboznámená osoba uvedený. Súvisiaci poukaz žalovaného v odvolaní na posledný odsek čl. 2 zmluvy, ktorým sa žalobca zaviazal zoznam osôb pravidelne aktualizovať, je taktiež nedôvodný, pretože uvedený záväzok prijal žalobca voči zmluvnému kontrahentovi, spoločnosti Y. H. a.s., nie voči žalovanému, ktorému tak z porušenia tohto záväzku žalobcom neplynú žiadne dôkazné výhody v zmysle skutkového zistenia, že by ako zamestnanec žalobcu nebol povinný uvedené skutočnosti utajovať.
11. Žalovaný si už z titulu svojej pracovnej pozície (riaditeľ, manažérska funkcia) musel byť vedomý povinnosti mlčanlivosti a utajovania informácií o výrobných, obchodných a iných skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom funkcie. K dodržiavaniu tejto povinnosti sa navyše písomne zaviazal v manažérskej zmluve z 01.07.2010. Ponúknuť produkty vyrobené pre zmluvného partnera na základe jeho technických a výrobných požiadaviek, ním však ako nepodarky odmietnuté, na predaj jeho zmluvnému partnerovi (odberateľovi), je, ako už správne zhodnotil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, celkom zrejme v rozpore s poctivým obchodným stykom (v danom prípade aj so zmluvným záväzkom). Takéto konanie v mene zamestnávateľa je potom celkom zrejme protiprávnym konaním zamestnanca v rozpore so záujmami zamestnávateľa a v danom prípade aj na jeho škodu (vyplatená zmluvná pokuta).
12. K námietke o nevykonaní dôkazu výsluchom „svedka“ Ing. Z. odvolací súd uvádza, že Ing. Z. by v spore nevypovedal ako svedok, ale ako strana sporu, pretože Ing. Z. v rozhodnej dobe bol a stále je štatutárnym orgánom žalobcu, ktorý žalobu podal a ktorý považuje žalovaného za zodpovedného a povinného k náhrade škody, teda ho považuje za nezbaveného zodpovednosti. Skutočnosti, ktorých zistenia sa žalovaný výsluchom Ing. Z. domáha, teda, či a akým spôsobom došlo ku škode a ako bola vysporiadaná, už zistené boli, vyplynuli z ostatných v spore vykonaných dôkazov, a to z listín (z dohody o urovnaní uzavretej medzi veriteľom Y. H. a.s. so sídlom v E. a žalobcom ako dlžníkom z 17.03.2015 a z výpisov z účtu žalobcu vo VÚB, a.s. z 24.04.2015 a 25.03.2015, zápisom z pracovného stretnutia z 16.07.2015, interným listom z 11.12.2015) a z výsluchov svedkov (svedka Ing. T. Q.). 13. Okrem toho, že by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovaný dôkaz výsluchom Ing. Z. bol zrejme zbytočný, odvolací súd súhlasí s vyjadrením žalobcu o „procesnej vine“ žalovaného. Žalovaný sám svojím procesným správaním spôsobil, že výsluch S.. Z. nebol vykonaný. Žalovaný na pojednávaní, na ktoré sa predvolaný Ing. Z. nedostavil, po vykonaní ostatných dôkazov uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, a nasledujúceho pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania, sa bezdôvodne nezúčastnil, teda nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Doplniť dokazovanie výsluchom Ing. Z. nenavrhol ani písomne.
14. Za takejto procesnej situácie (nedostatok procesnej iniciatívy žalovaného) odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie v súvislosti s dokazovaním nezistil vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
15. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
16. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).