Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/89/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: S., proti žalovanej: K., o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom spolu vo výške 1.079.821,02 eur (32.530.688,- Sk), na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.novembra 2017, č.k. 16C/123/2007-837, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. konanie sčasti o zaplatenie 984.727,58 eur zastavil. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí súdu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 1 ods. 1, 2, § 3, § 4 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1, 2, § 20, § 22 ods. 1, 2, 3 zák. č. 58/1969 Zb.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca v danom spore pôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z titulu zaplatených úrokov z omeškania a trov exekúcii spolu vo výške 996.129,- Sk, a to v súvislosti s exekučným konaním vedeným u súdneho exekútora Z.. Q. Z. č. Ex XXX/XXXX, v rámci ktorej exekúcie na základe platobného rozkazu XRob XXX/XXXX zo 16.04.2003 bolo vymožené v prospech oprávneného D. z titulu úrokov z omeškania 2.102,60 Sk a z titulu trov súdneho exekútora 4320,- Sk, o čom predložil vyúčtovanie exekučného konania od exekútora z 18.05.2004 (č.l. 520 spisu), ďalej z titulu exekučného konania G. tiež u súdneho exekútora Z.. Q. Z. na základe platobného rozkazu XRo XXX/XX z 03.07.2002 v prospech oprávneného T., a to z titulu úroku z omeškania vo výške 34.922,- Sk a z titulu trov exekútora 16.673,- Sk a z titulu trov právneho zastúpenia oprávneného 1210,- Sk, teda spolu 17.690,- Sk, o čom predložil vyúčtovanie od exekútora (č.l. 521 spisu) a príjmové pokladničné doklady od súdneho exekútora Z.. Q. Z. z 20.04.2004 na sumu 13.324,50 Sk (č.l. 481 spisu) a príjmový pokladničný doklad z 03.02.2004 na sumu 11.910,- Sk (č.l. 482 spisu). Ďalej si uplatnil náhradu škodu z titulu vyplatených trov exekúcie vedenej u A. Z.. G. v prospech oprávneného H. na základe rozhodnutí z 16.03.2000, o čom doložil upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie č. Ex XX/XX z 03.09.2002, kde boli vyčíslené predbežné trovy exekúcie spolu vo výške 2.086,- Sk a dohodu o splátkach z 8.10.2002 (č.l. 525 spisu). Ďalej si uplatnil trovy exekúcie vedenej u súdneho exekútora M.. S. C. v konaní G. v prospech oprávneného K., z titulu zaplatených trov exekúcie vo výške 22.331, -Sk, o čom doložil oznámenie exekútora z 13.8.2003 /č.l. 526 spisu/. Ďalej žiadal priznať náhradu škody z titulu vyplatených poplatkov z omeškania v prospech oprávneného N., na základe vydaného exekučného príkazu G. b z 19.7.2000 vo výške 3921,- Sk /č.l. 527 spisu/ a vo

výške 37.016,- Sk na základe exekučného príkazu G. c z 19.7.2000 / č.l. 530 spisu/, o ktorých úhradách doložil i výpis z účtu, z ktorého vyplýva, že na základe prvého exekučného titulu uhradil sumu 2133,- Sk 22.8.2000 a sumu 1788,- Sk dňa 28.8.2000 / č.l. 533-534 spisu/ a na základe druhého exekučného titulu zaplatil sumu vo výške 20.139,- Sk dňa 22.8.2000 a sumu 16.877,- Sk dňa 28.8.2000 /č.l. 533-534 spisu/. Súd prvej inštancie sa zaoberal v konaní posúdením otázky, či v čase riadnej splatnosti týchto záväzkov mal žalobca v zmysle jeho účtovnej evidencie kladný alebo záporný stav hospodárenia pri výkone jeho podnikateľskej činnosti a teda či mal alebo nemal dostatok fin. prostriedkov na úhradu týchto záväzkov v lehote riadnej splatnosti týchto záväzkov. Znalecká organizácia v znaleckom posudku č. XX/ XXXX z 29.11.2016 uviedla, že exekučný titul v konaní Ex XXX/XX, a to platobný rozkaz bol vydaný dňa 15.4.2003 s dátumom splatnosti 15.4.2003, ku ktorému dátumu stav fin. prostriedkov podľa účtovnej evidencie žalobcu predstavoval 231.997,04 Sk a keďže exekučný titul znel spolu na 6.422,60 Sk, rozdiel v prípade úhrady by predstavoval +225.574,44 Sk, exekučný titul v konaní Ex XXX/XX bol platobný rozkaz zo dňa 3.7.2002 a spolu znel na 52.612,90 Sk s dátumom splatnosti 3.7.2002, ku ktorému dátumu stav fin. prostriedkov v zmysle účtovnej evidencie predstavoval 82.468,21 Sk a v prípade úhrady dlžnej sumy podľa platobného rozkazu by rozdiel predstavoval + 29.855,31 Sk, exekučným titulom v konaní Ex XX/XX bol platobný rozkaz 28.3.2002, ktorý znel na sumu 5352,- Sk a splatný bol 28.3.2002, ku ktorému dátumu stav fin. prostriedkov u žalobcu predstavoval + 4129,58 Sk a v prípade úhrady dlžnej sumy 5352,- Sk by mu vznikol rozdiel vo výške mínus 1222,42 Sk, v konaní Ex XXX/XXXX bol exekučným titulom platobný rozkaz z 13.8.2003, ktorý znel spolu na 22.331,- Sk s dátumom splatnosti 13.8.2003, ku ktorému dňu stav fin. prostriedkov podľa účtovnej evidencie žalobcu predstavoval +1.210.223,89 Sk a v prípade úhrady dlžnej sumy 22.331,- Sk by mu zostalo +1.187.892,89 Sk a v konaní Ex XXXX/XX boli exekučným titulom Exekučné príkazy z 25.5.2000, ktoré zneli spolu na 40.937,- Sk s dátumom splatnosti 21.6.2000, ku ktorému dátumu stav fin. prostriedkov u žalobcu predstavoval +2.008.909,30 Sk a v prípade úhrady dlžnej sumy 40.937,- Sk by zostalo žalobcovi +1.967.972,30 Sk. Z uvedeného znaleckého posudku ďalej vyplýva, že ku dňu 15.4.2003 mal žalobca celkový stav hospodárenia /po odpočítaní výdavkov od príjmov/ mínus 160.740,57 Sk, ku dňu 3.7.2002 stav hospodárenia mínus 95.349,- Sk, ku dňu 28.3.2002 stav hospodárenia mínus 228.073,30 Sk, ku dňu 13.8.2003 stav hospodárenia plus 53.635,68 Sk a ku dňu 21.6.2000 stav hospodárenia plus 1.668.751,90 Sk. Z uvedeného ďalej vyplýva, že napriek tomu, že podnikateľský subjekt žalobcu mal kladný stav hospodárenia iba v deň splatnosti exekúcií č. XXXX/XX a XXX/XXXX, fin. prostriedky mal na úhradu všetkých predmetných exekúcií s výnimkou exekúcie č. XX/XX, kde dlžná suma predstavovala 5352,- Sk, pričom k dispozícii stav fin. prostriedkov mal len 4129,58 Sk.

3. Ďalej uviedol, že žalobca si pôvodne uplatňoval podanou žalobou i nárok na náhrada škody z titulu zaplateného úroku z omeškania vo výške 869.065,- Sk spoločnosti N.-G., K.. Žalobca v priebehu konania uviedol, že trvá len na zaplatení úrokov z omeškania vo výške 265.520,- Sk z titulu vyčíslených úrokov z omeškania od spoločnosti N.. so sídlom vo T., o čom doložil faktúru č. XXX XXX z 12.8.2004, ktorá bola splatná 19.8.2004 na sumu 265.520,- Sk/ č.l. 384 spisu/. V súvislosti s týmto nárokom na náhradu škody žalobca v priebehu konania uviedol, že tento úrok z omeškania bol síce veriteľom vyúčtovaný, ale z jeho strany, teda zo strany žalobcu nebol zaplatený, čo uviedol na pojednávaní konanom 26.9.2013 / č.l. 347 spisu i na č.l. 509 strana druhá spisu/, pričom v podaní z 24.2.2014 uviedol, že sa podarilo dohodnúť odklad uvedenej platby so spoločnosťou N. V súvislosti s touto uplatnenou škodou žalobcom súd prvej inštancie v konaní zisťoval, či je uvedená faktúra ako nesplatený záväzok riadne zaevidovaná v účtovníctve žalobcu, v ktorom období a či bola zaplatená. Z vypracovaného v tomto konaní súd zistil v odpovedi na 3. otázku súdu /č.l. 615 spisu/, že znalecká organizácia konštatovala, že po preverení údajov v Knihe došlých faktúr za roky 2004 až 2006 predložených žalobcom sa faktúra č. XXXXXX vystavená spoločnosťou N. dňa 12.8.2004 splatná 19.8.2004 nenachádza v týchto knihách a teda nebolo o nej účtované. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že žalobca vykázal vo Výkaze o majetku a záväzkoch k 31.12.2004 záväzky v celkovej výške 923.789,- Sk. Nakoľko nebola znaleckej organizácii poskytnutá inventarizácia záväzkov k tomuto dátumu, napriek žiadosti znaleckej organizácie, nie je možné jednoznačne konštatovať, či záväzok voči spoločnosti N.. z titulu faktúry č. XXXXXX, bol resp. nebol vykázaný. Znalecká organizácia preverila pohyby z peňažných denníkov za roky 2004 až 2006 a konštatovala, že žalobca neúčtoval v tomto období ani o úhrade tejto faktúry.

4. Žalobca si ďalej pôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z titulu vynaložených nákladov z titulu trov právneho zastúpenia v daňovom konaní za obdobie od 1.12.2000 do 22.11.2005 vo výške 1.132.500,- Sk a v období od 15.12.2005 do 30.6.2006 vo výške 60.928,- Sk. V súvislosti s týmto uplatňovaným nárokom žalobca v priebehu konania uviedol, že z týchto celkových trov uhradil jeho zástupkyni A..

E. len 10.000,- Sk, o čom doložil výdavkový pokladničný doklad z 2.3.2003 na sumu 10.000,- Sk (č.l. 540 spisu). V súvislosti s touto uplatnenou škodou žalobca predložil súdu zmluvu o poskytovaní právnej pomoci uzavretú s komerčnou právničkou A.. Z. E. z 1.12.2000 (č.l. 352), prehľad o vykonaných právnych úkonoch uvedenou zástupkyňou v jednotlivých daňových konaniach, ktorý sa nachádza na č.l. 356 až 366 spisu ako i zmluvu o poskytovaní právnej pomoci uzavretú medzi žalobcom a A.. Z. E., advokátkou z 15.12.2005 (č.l. 368). Z faktúry č. XXXXX z 30.6.2006 (č.l. 371) mal súd preukázané, že v uvedenej faktúre si A.. Z. E. vyúčtovala na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci z 15.12.2005 voči žalobcovi odmenu v celkovej výške 60.928,- Sk. Súd prvej inštancie sa zaoberal posúdením otázky v súvislosti s touto uplatňovanou škodou, či výdavkový pokladničný doklad z 2.3.2003 na sumu 10.000,- Sk v prospech A.. E., ktorej kópia sa nachádza na č.l. 540 spisu je ako výdavok zaevidovaný v účtovníctve žalobcu a v ktorom období. Znalecká organizácia v v odpovedi na otázku č. 4 / č.l. 616 spisu/ uviedla, že vykonala analýzu peňažných denníkov za roky 2003 až 2006, keďže práve v týchto účtovných knihách sa účtujú príjmy a výdavky v hotovosti na základe príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, pričom po analýze peňažných denníkov môže konštatovať, že výdavkový pokladničný doklad na sumu 10.000, Sk vyplatený A.. E. sa v účtovníctve subjektu žalobcu nenachádza. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že kópia tohto VPD neobsahuje číselné označenie a teda podľa zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. nespĺňa náležitosti účtovného dokladu.

5. Žalobca si ďalej uplatňoval v konaní nárok na náhradu škody z titulu vyplatených úrokov z pôžičky od A. C., na základe zmluvy o pôžičke z 20.12.1999 /č.l. 374 spisu/, a to vo výške 3.334.500,- Sk. Predmetom uvedenej zmluvy bolo poskytnutie pôžičky vo výške 5.130.000, -Sk na obdobie jedného roka pri dohodnutom úroku vo výške 13% ročne, pričom v článku II bod 3 sa dohodlo, že v prípade neuhradenia dohodnutých peň. prostriedkov v stanovenej lehote, t.j. 12 mesiacov od poskytnutia fin. prostriedkov, sa zmluvné strany dohodli, že dlžník sa zaväzuje uhradiť ročný úrok 13% istiny až do jej úplnej úhrady. O poskytnutí a prijatí uvedenej pôžičky žalobca predložil súdu výd. pokl. doklad od A. C. zo dňa 20.12.1999 / č.l. 377 spisu/ a príjm. pokl. doklad vystavený žalobcom z 20.12.1999 / č.l. 377 spisu/. O zaplatení dohodnutých úrokov 5x po 666.900,- Sk žalobca predložil súdu príjmové a výdavkové pokladničné doklady z 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004 /č.l. 378 až 382 spisu/ ako aj výdavkový a príjmový pokladničný doklad z 24.6.2005 o vrátení pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk / č.l. 383 spisu/, bez uvedenia čísiel pokladničných dokladov. V súvislosti s touto uplatňovanou škodou sa súd prvej inštancie zameral v konaní na posúdenie, či príjem a záväzok zo zmluvy o pôžičke z 20.12.1999 od A. C. vo výške 5.130.000,- Sk mal žalobca riadne zaevidovaný v účtovníctve a v ktorom období, ako i na posúdenie, či zaplatenie dohodnutých úrokov 5 x po 666.900,- Sk v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004, ako aj vrátenie pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk dňa 24.6.2005, mal žalobca riadne zaevidované v účtovníctve a v ktorom období, a či bol schopný podľa hospodárskeho výsledku v čase splatnosti tejto pôžičky, t.j. 20.12.2000 alebo v nasledujúcom období tento záväzok splatiť, teda či bolo dôvodné platenie úrokov z pôžičky v rokoch 2000-2004 zo strany žalobcu a či nemohlo z jeho strany dôjsť k vráteniu uvedenej pôžičky skôr. Ďalej sa súd zameral na posúdenie podľa účtovnej evidencie žalobcu, na aký účel použil žalobca pôžičku vo výške 5.130.000,- Sk a na posúdenie, či v čase zaplatenia pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk a v čase zaplatenia vyššie uvedených úrokov v jednotlivých rokoch 2000-2004, mal žalobca na to dostatok finančných prostriedkov. Znalecká organizácia po preskúmaní účtovnej evidencie žalobcu v znaleckom posudku v odpovedi na otázku č. 5 súdu / č.l. 617 spisu/ uviedla, že príjem pôžičky podľa dokladu, ktorý sa nachádza na č.l. 377 spisu nie je v peňažnom denníku za rok 1999 zaevidovaný. Znalecká organizácia však zistila, že v priebehu roka 1999 žalobca podľa peňažného denníka priebežne vložil fin. prostriedky na podnikanie z iných zdrojov, a to 18.10.1999 sumu 120.000,- Sk, 31.10.1999 sumu 1.500.000, -Sk, 30.11.1999 sumu 2.000.000, -Sk, 12/1999 sumu 1.300.000,- Sk a teda spolu 4.920.000,- Sk. Znalecká organizácia v konštatovala, že v deň 20.12.1999 nie je v peňažnom denníku zaúčtovaná pôžička vo výške 5.130.000,- Sk tak ako je uvedené na pokladničnom doklade, avšak žalobca v priebehu roka 1999 vložil fin. prostriedky vo výške 4.920.000,- Sk, čo spolu s vykázanou sumou úveru za predchádzajúce obdobie 210.000,-Sk, predstavuje sumu prijatej pôžičky. Predložený pokladničný doklad na sumu 5.130.000,- Sk je možné vysvetliť tak, že doklad bol vytvorený umelo, skôr dodatočne. Znalecká organizácia uviedla, že za osobný vklad považovala aj rozdiel v prevedenom zostatku v pokladni k 1.1.1999 vo výške 265.000,- Sk, tento vklad však vo výpočte neuviedla. Ďalej znalecká organizácia uviedla, že žalobca vykázal vo Výkaze o majetku a záväzkoch v riadku Úvery v priebehu rokov 1999 (príjem pôžičky) až 2005 (splatenie pôžičky), a to v roku 1999 úver 5.130.000,- Sk, v roku 2000 úver 5.130.000,- Sk, v roku 2001 neuviedol nič, v roku 2002 neuviedol nič, v roku 2003 neuviedol nič, v roku 2004 úver 976.396,- Sk, v roku 2005 úver 1.628.536,- Sk a v roku 2006

úver 2.386.358,- Sk. Znalecká organizácia uviedla, že z tabuľky vyplýva, že žalobca vykazoval prijatú pôžičku ako záväzok iba k 31.12.1999 a k 31.12.2000, sumy úverov k 31.12.2004, 31.12.2005 a k 31.12.2006 predstavujú záväzok z titulu prijatých bankových úverov a nezahŕňajú záväzok z titulu prijatej pôžičky od A. C.. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že splatenie pôžičky podľa pokladničného dokladu z 24.6.2005 nebolo v peňažnom denníku zaúčtované. Tiež upozornila na to, že podnikateľský subjekt žalobcu vykazoval záväzok z titulu prijatej pôžičky iba v roku 1999 a 2000, a preto vyjadruje pochybnosť o jej splatení v roku 2005. Znalecká organizácia analyzovala aj peňažné denníky za roky 2000 až 2006, pričom v priebehu roka 2005 boli realizované výbery hotovostných fin. prostriedkov označené ako Osobná spotreba spolu za rok 2005 vo výške 750.000,- Sk a následne v roku 2006 bola 28.2.2006 vybratá čiastka vo výške 150.000,- Sk. Tieto výbery sú však spolu iba vo výške 900.000,- Sk a nezodpovedajú splatenej sume pôžičky A. C. alebo inej osobe. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že analýzou peňažných denníkov žalobcu za roky 2000 a 2004 tiež zistili, že výdavky - úroky hradené podľa dokladov v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004 nie sú zaevidované v účtovníctve žalobcu. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že v prípade použitia pôžičky na podnikateľské účely predstavujú úroky výdavok na prevádzkovú réžiu, avšak tieto úroky vo výške 666.900,- Sk nie sú podľa peňažného denníka súčasťou prevádzkovej réžie za roky 2000 až 2004 ani v jednom roku. Znalecká organizácia vykonala i porovnanie výdavkov na prevádzkovú réžiu podľa peňažného denníka a podľa Výkazov o príjmoch a výdavkoch za roky 2000 až 2004, pričom zistila, že výdavky na prevádzkovú réžiu podľa peňažného denníka zodpovedajú vykázaným výdavkom vo výkaze o príjmoch a výdavkoch a teda konštatovala, že úroky platené v priebehu rokov 2000 a 2004 nie sú zaevidované v účtovníctve žalobcu a je viac než pravdepodobné, že výdavkové doklady tohto charakteru boli dodatočne účelovo vyrobené. Znalecká organizácia ďalej z účtovnej evidencie žalobcu zistila, že v čase splatnosti pôžičky dňa 20.12.2000 mal žalobca podľa poskytnutých dokladov stav fin. prostriedkov v pokladnici 364.496,40 Sk, na účtoch 359,08 Sk, 1768,10 Sk a 55,6 ATS, teda spolu 366.623,58 Sk, z čoho vyplýva, že žalobca nemal ku dňu splatnosti pôžičky dostatok fin. prostriedkov na splatenie pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk. Znalecká organizácia ďalej zistila, že ku dňu splatnosti úrokov 5x po 666.900,- Sk v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004, že dňa 19.12.2003 a 21.12.2004 by žalobca mal dostatok fin. prostriedkov na úhradu úrokov vo výške 666.900,- Sk, avšak upozornila na to, že v prípade, že tieto úhrady boli uskutočnené, v peňažnom denníku nie sú zaevidované. Ďalej zistila, že k dátumom 20.12.2000, 21.12.2001 a 17.12.2002, nemal žalobca v pokladni dostatok fin. prostriedkov na úhradu úrokov vo výške 666.900,- Sk. Tiež dospela k záveru, že podľa ňou zostavených denných zostatkov v pokladni za obdobie 20.12.2000 až 24.6.2005, nedosiahol žalobca v tomto období taký stav fin. prostriedkov, aby uhradil pôžičku od A. C. vo výške 5.130.000,- Sk jednorazovo. Znalecká organizácia ďalej zisťovala, v akom objeme žalobca nakupoval drevné zásoby a či na ich nákup bolo potrebné vydotovanie cudzími zdrojmi. Znalecká organizácia zostavila porovnanie hodnoty nákupu v jednotlivých mesiacoch podľa Knihy došlých faktúr a stavu fin. prostriedkov v období rokov 1999 až 2000. Znalecká organizácia zistila, že nákup drevnej hmoty sa od augusta 1999 u žalobcu zvýšil, pričom zo zostaveného prehľadu vidieť, že i po úhrade dodávateľských faktúr ku koncu jednotlivých mesiacov mu ostali použiteľné zdroje. Potrebou podnikateľského subjektu požičať si fin. prostriedky formou prijatej pôžičky od A. C., resp. od roku 2004 formou bankových úverov, možno vyčísliť škodu žalobcu nasledovne, a to pri optimálnej výške úroku vychádzajúc z úrokovej miery vkladov v SR podľa údajov NBS na priemernej úrovni max. 10% ročne, v súvislosti s čím takýto úrok vo výške 10% ročne z titulu zmluvy o pôžičke medzi veriteľom A. C. a dlžníkom - žalobcom, by bolo potom za roky 2000 až 2004 5x 513.000,- Sk, čo predstavuje spolu 2.565.000,- Sk a z titulu vynaložených zaplatených úrokov žalobcom z úverov v rokoch 2004, 2005 a v roku 2006 spolu 299.784,74 Sk ( v zmysle podrobného prehľadu, ktorý je v tabuľke na č. l., 624 spisu), pričom znalecká organizácia potom uviedla, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi z titulu potreby fin. prostriedkov z cudzích zdrojov možno vyčísliť spolu vo výške 2.864.785,- Sk, t.j. úroky zo zmluvy o pôžičke od A. C. 2.565.000,- Sk + 299.785,- Sk vynaložené úroky z úverov v rokoch 2004-2006.

6. Žalobca si pôvodne ďalej v konaní uplatnil nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku spolu vo výške 23.122.850,- Sk, ktorá škoda mu vznikla z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na realizáciu uzatvorených kúpnych zmlúv v období druhého polroka 2000 až druhého polroka 2002, za prvý polrok 2004 a za rok 2005. Uviedol, že škoda mu za druhý polrok 2000 vznikla uzatvorením kúpnej zmluvy na 5000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu /podľa zelenej správy MPSP/ 8.829.250,- Sk, cena predaja podľa kúpnej zmluvy v ATS /kurz 3,165 Sk/ 11.311.250, -Sk, potom ušlý zisk 2.482.000,- Sk, ďalej za prvý polrok 2001 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 5000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 9.479.500, -Sk, cena predaja podľa kúpnej ceny v eur /kurz 43,- Sk/ 12.238.875,- Sk,

potom ušlý zisk 2.759.375, Sk, ďalej za druhý polrok 2001 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 5000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 9.479.500, -Sk, cena predaja podľa kúpnej ceny v eur / kurz 43,- Sk/ 12.238.875,- Sk, potom ušlý zisk 2.759.375, Sk, ďalej za prvý polrok 2002 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 4000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 7.805.100,- Sk, cena predaja podľa kúpnej zmluvy v eur /kurz 43,- Sk/ 9.722.740,- Sk, potom ušlý zisk 1.917.640, Sk, ďalej za druhý polrok 2002 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 4000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 7.805.100,- Sk, cena predaja podľa kúpnej zmluvy v eur /kurz 43,- Sk/ 9.499.560,- Sk, potom ušlý zisk 1.694.460,- Sk, ďalej za prvý polrok 2004 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 10.000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 17.550.000, -Sk, cena predaja podľa kúpnej zmluvy v eur /kurz 40,- Sk/ 21.600.000,- Sk, potom ušlý zisk 4.050.000 Sk, ďalej za rok 2005 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy na 20.000 m3 ihličnatej drevnej hmoty, cena nákupu 35.100.000,- Sk, cena predaja podľa kúpnej zmluvy v eur /kurz 38,- Sk/ 42.560.000,- Sk, potom ušlý zisk 7.460.000,- Sk. Uvedenú škodu žalobca špecifikoval pod bodom 3. žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 4.7.2006 na č.l. 26 spisu, a podrobne ju špecifikoval i vo vyčíslení ušlého zisku, ktoré podanie sa nachádza v prílohovej obálke na č.l. 341 spisu ako listina A, a to v časti a/ uvedeného podania, ktorá škoda mu mala vzniknúť v súvislosti s uzavretými kúpnymi zmluvami. Jednotlivé kúpne zmluvy uzavreté medzi spoločnosťou F. ako kupujúcim a žalobcom ako predávajúcim sa nachádzajú na č.l. 385 až 389 spisu. Z listu z 3.1.2004 (č.l. 390) od spoločnosti F. adresovaného žalobcovi súd zistil, že v uvedenom liste spoločnosť F.. uviedla, že „podľa našej dohody z ledna 2000, my kupujeme od Vás a Vy nám predávate ihličnaté priemyselné výrezy III v kvalite podľa tam uvedených obchodných uznaní, v množstve 10.000 plm, v dodacej lehote do 31.6.2004“. V súvislosti s takto uplatňovaným nárokom na náhradu škody sa súd prvej inštancie zameral na zisťovanie a posúdenie, či by žalobca bol schopný dosiahnuť ušlý zisk v žalovanom rozsahu, resp. v akom rozsahu, pri obvyklom chode veci v rámci jeho obchodovania, a to v prípade ak by mohol realizovať záväzky z vyššie uvedených uzavretých kúpnych zmlúv a teda určiť, či by bol žalobca dosiahol žalovaný, respektíve iný ušlý zisk v prípade, že by bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet DPH za december 1999 vo výške 830.388,- Sk vyplatený dňa 29.7.2000 a nie až 16.7.2004,v prípade, že by mu bol uplatnený nadmerný odpočet DPH za február 2000 vo výške 606.008,- Sk vyplatený dňa 2.10.2000 a nie až dňa 21.12.2005, v prípade, že by mu bol uplatnený nadmerný odpočet DPH za marec 2000 vo výške 561.878,- Sk vyplatený dňa 6.11.2000 a nie až dňa 6.12.2006, v prípade, že by bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet DPH za apríl 2000 vo výške 706.641,- Sk vyplatený dňa 4.12.2000 a nie až dňa 28.7.2004, v prípade, že by mu bol uplatnený nadmerný odpočet DPH za máj 2000 vo výške 731.401,- Sk vyplatený dňa 29.12.2000 a nie až dňa 28.4.2003, v prípade, že by mu bol uplatnený nadmerný odpočet DPH za jún 2000 vo výške 250.360, -Sk vyplatený dňa 6.2.2001 a nie až dňa 13.12.2006 a v prípade, že by bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet DPH za december 2000 vo výške 21.830,- Sk vyplatený dňa 19.8.2001 a nie až dňa 13.12.2005 . Zároveň sa súd zameral na posúdenie, kedy sa žalobca dozvedel, respektíve mohol pri náležitej obozretnosti dozvedieť o tom či mu vznikla škoda z titulu tohto ušlého zisku, a to z právneho titulu a v rozsahu ako si uplatnil v tomto konaní. Znalecká organizácia v odpovedi na otázku č. 6 v uviedla, že v prípade, že by žalobca vrámci jeho obchodovania mohol plniť záväzky podľa vyššie uvedených kúpnych zmlúv, možno vyčísliť ušlý zisk. Znalecká organizácia uviedla, že pri výpočte ušlého zisku zohľadnila okrem výdavkov na nákup dreva aj výdavky na prevádzkovú réžiu, mzdy a fondy, ktoré vyčíslila z údajov za rok 1999 a prvý polrok 2000 s tým, že príjmy za tovar, výrobky a služby za uvedené obdobie u žalobcu predstavovali spolu 47.371.904,10 Sk a režijné prevádzkové výdavky za uvedené obdobie 3.945.524,60 Sk, pričom podielom uvedených súm znalecká organizácia zistila, že na 1,- Sk príjmov za tovar, výrobky a služby sa podieľali výdavky na prevádzkovú réžiu vo výške 0,0833 Sk. V tabuľke na č.l. 27 znal. organizácia pod bodom A/ uviedla výpočet ušlého zisku I. podľa údajov MP SR o vývoji priemerných cien dreva uvedených v správach o lesnom hospodárstve SR v jednotlivých rokoch, pričom výpočtom zistila, že žalobca by v prípade realizácie obchodov aj pri zohľadnení výdavkov na prevádzkovú réžiu dosiahol od 2. polroka 2000 do konca roka 2005 (nezohľadňujúc rok 2003 a druhý polrok 2004) zisk vo výške 6.164.559,90 Sk. Znalecká organizácia ďalej pod bodom B// uskutočnila vyčíslenie ušlého zisku z nevyužitia chýbajúcich fin. prostriedkov z nadmerných odpočtov DPH, pričom v tabuľke na str. 27 pod bodom b/ uviedla výpočet priemernej zadržiavanej sumy v Sk z nadmerných odpočtov a ich postupných vratiek, pričom zistila, že priemerná zadržiavaná suma fin. prostriedkov bola vo výške za obdobie marec 2000 až december 2006 vo výške 2.200.934,- Sk. Znalecká organizácia v tabuľke na č.l. 29 (č.l. 628 spisu) uviedla výpočet ušlých tržieb a zisku, pričom dospela k záveru, že ušlý zisk II. pri zohľadnení reálnych podmienok podnikania predstavuje 9.215.722,- Sk s tým, že pôvodná úroveň ušlého zisku I. na strane 27 v hodnote 6.164.559,90 Sk sa tým nahrádza touto vyššou úrovňou. Pri tomto ušlom zisku v úrovni 9.215.722,- Sk sa predpokladá, že by sa opracovalo 79.234 m3 surovej drevnej

hmoty, teda o 49,5% viac, čo má vplyv aj na konečný výsledok. Znalecká organizácia však zdôraznila, že vyčíslenie ušlého zisku v tejto časti spôsobom pod A/ vo výške 6.164.559,90 Sk ako aj vyčíslenie spôsobom B/ vo výške 9.215.722,- Sk považuje za ilustratívne, keďže podnikateľský subjekt žalobcu v jednotlivých rokoch disponoval dostatočnými fin. prostriedkami, čo znalecká organizácia uviedla v tabuľke na strane 10 uvedeného ZP, ktoré mohol použiť na realizáciu plnenia podľa predmetných zmlúv. Znalecká organizácia skonštatovala, že škodu, ktorá žalobcovi vznikla, možno ustáliť iba na úrovni úrokov, ktoré mu vznikli v súvislosti s prijatím pôžičky od A. C. a bankových úverov, a to vo výške 2.864.785,- Sk (2.565.000,- Sk + 299.785,- Sk) ako uviedla v odpovedi na otázku č.5 v uvedenom na strane 25 znal. posudku. Znalecká organizácia tiež skonštatovala, že v zmysle zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, že teoretickou úvahou požiadania o vrátenie nadmerného odpočtu 25.2.2000 skutočný úbytok fin. prostriedkov podnikateľského subjektu nastal počnúc marcom 2000, zanedbajúc pritom vstup či nevstup daňovej previerky, ktorou sa absencia zdrojov neeliminovala. Súd sa ďalej zaoberal posúdením, či z účtovnej evidencie žalobcu a z podkladov s tým súvisiacich v období od 1.7.2000 do 31.12.2005, resp. v predchádzajúcom období, vyplýva, že sa žalobca zaoberal obdobnou obchodnou činnosťou, v súvislosti s ktorou by bol schopný vyprodukovať žalovaný ušlý zisk uplatňovaný v konaní vo výške 23.122.850,- Sk a znaleckej organizácii uložil preskúmať z podkladov k účtovnej evidencii a posúdiť, či nebolo možné uskutočniť realizáciu uvedených obchodných prípadov na základe vyššie uvedených uzavretých kúpnych zmlúv tak, že by drevnú hmotu, ktorá bola predmetom dodávky zo strany žalobcu, žalobca zabezpečil na základe uzavretých iných zmlúv s jednotlivými dodávateľmi drevnej hmoty, za ktorú drevnú hmotu by zaplatil kúpnu cenu neskôr, a to až po dodaní uvedenej drevnej hmoty odberateľovi a zaplatení kúpnej ceny na základe vyššie uvedených uzavretých kúpnych zmlúv, ktorým spôsobom podľa tvrdení žalobcu žalobca postupoval i v iných obchodných prípadoch. V tej súvislosti súd uložil tiež znaleckej organizácii posúdiť, či bol v období rokov 2000 až 2005 žalobca schopný zabezpečiť a dodať také množstvo drevnej hmoty ako sa zaviazal dodať odberateľovi v jednotlivých vyššie uvedených kúpnych zmluvách a či obchodoval na základe iných zmlúv so spoločnosťou F. a spoločnosťou B. v období rokov 2000 až 2005, resp. v predchádzajúcom období a približne v akom rozsahu. Znalecká organizácia v v odpovedi na otázku č. 7 uviedla, že znaleckej organizácii boli žalobcom poskytnuté účtovné doklady, z ktorých vyplýva, že v období od januára 1999 do júna 2000 sa žalobca zaoberal nákupom prevažne ihličnatej guľatiny a predajom ihličnatých výrezov. Vývoj objemu nákupu dreva za obdobie január 1999 až december 2006 znázornil graficky v tabuľke na č.l. 33 (č.l. 632 spisu), kde znalecká organizácia následne konštatovala, že žalobca sa zaoberal obchodnou činnosťou zameranou na nákup prevažne guľatiny, výrezov, v neskoršom období aj paletových prierezov a následným predajom, pričom poznamenala, že od júla 2000 sa objem nakupovanej drevnej hmoty výrazne znížil. Zároveň znalecká organizácia konštatovala, že postupným oneskoreným neuhradením nadmerných odpočtov za december 1999, február až jún 2000 a december 2000 od štátu SR, celkovo vo výške 3.708.506,- Sk, vznikol žalobcovi fin. deficit, ktorý sa mohol prejaviť na schodku jeho obchodných aktivít, avšak opäť upozornila na to, že žalobca disponoval fin. prostriedkami, ktoré mohol použiť na svoju podnikateľskú činnosť. Z kníh odoslaných faktúr znalecká organizácia zistila, že žalobca obchodoval so spoločnosťou F.. v rokoch 1999, 2000, 2004 - 2006 a so spoločnosťou B. v roku 2005. Znalecká organizácia zároveň konštatovala, že žalobca sa zaoberal nákupom a predajom drevnej hmoty, pričom od júla 2000 sa jeho aktivity súvisiace s touto činnosťou postupne znížili. Znalecká organizácia tiež uviedla, že možnosť realizácie obchodných prípadov vyplývajúcich z predmetných zmlúv so spoločnosťou F.. tak, že by drevnú hmotu, ktorá bola predmetom dodávky zabezpečil žalobca na základe uzavretých iných zmlúv s jednotlivými dodávateľmi drevnej hmoty, za ktorú by zaplatil kúpnu cenu neskôr, sa javí znaleckej organizácii neštandardné, a to predovšetkým z dlhodobého hľadiska, toto tvrdenie potvrdzuje aj skutočnosť, že v období od januára 1999 do júna 2000 platil žalobca svojím dodávateľom podľa údajov v Knihe došlých faktúr v priemere dva dni po dodaní, resp. jeden deň po dodaní dreva.

7. Žalobca sa ďalej domáhal nároku na náhradu škody, ktorá škoda mu mala vzniknúť znemožnením realizácie zisku obchodných zmlúv - preinvestovania zisku vo výške 3.883.771,- Sk. Uvedený nárok na náhradu škody žalobca bližšie špecifikoval v písomnom vyčíslení ušlého zisku, ktorý sa nachádza na č.l. 340 spisu/ v prílohovej obálke, označený ako listina A/, pričom táto škoda je špecifikovaná v časti c/ . Žalobca uviedol, že ak by po realizovaní obchodov bol použitý žalovaný zisk vo výške 23.122.850,- Sk na ďalšie obchodovanie, mohol byť v nasledujúcich obchodných cykloch dosiahnutý ďalší zisk, a to za obdobie rokov 2001 až 2005 spolu vo výške 3.883.771,- Sk, tak ako je špecifikované v tabuľke pod c/ vo vyčíslení ušlého zisku. Ide teda o zisk, ktorý mohol žalobca podľa jeho tvrdení dosiahnuť preinvestovaním zisku. V súvislosti s takto uplatňovaným nárokom na náhradu škody sa

súd prvej inštancie zaoberal posúdením, či v prípade, ak by bol obvyklou obchodnou činnosťou žalobcu vyprodukovaný ušlý zisk v rokoch 2000 až 2005 zistený znalcami na základe posúdenia znaleckej otázky č. 6, či v takomto prípade by reinvestovaním tohto zisku bol schopný žalobca dosiahnuť ďalší zisk, ak áno, v akej výške a akým spôsobom . V tej súvislosti súd uložil znaleckej organizácii posúdiť, či v uvádzanom období, resp. v predchádzajúcom období, žalobca zisk z podnikateľskej činnosti použil (reinvestoval) za účelom dosiahnutia ďalšieho zisku, ak áno, akým spôsobom a s akým výsledkom. Zároveň uložil znaleckej organizácii posúdiť, kedy sa žalobca dozvedel, resp. mohol pri náležitej obozretnosti dozvedieť o tom, či mu vznikla škoda z titulu tohto ďalšieho ušlého zisku, a to z právneho titulu a v rozsahu ako si uplatnil v tomto konaní. Znalecká organizácia v súvislosti s uvedenou otázkou v odpovedi na otázku č. 8 /č.l. 34 ZP, č.l. 633 spisu/ uviedla, že žalobca si uplatňuje v konaní ušlý zisk vo výške 3.883.771,- Sk, ktorý by bol žalobca dosiahol reinvestovaním zisku vo výške 23.122.850,- Sk v období rokov 2001 až 2005. V tej súvislosti znalecká organizácia uviedla, že nakoľko v predchádzajúcich častiach uvedeného ustálila výšku vzniknutej škody iba na úrovni úrokov z prijatej pôžičky a bankových úverov, a to vo výške 2.864.785,- Sk, následné vyčíslenie sekundárneho zisku je iba ilustratívne. V tej súvislosti uvažovala vlastným výpočtom sekundárneho podnikateľského zisku vychádzajúc z úrokovej miery vkladov v SR podľa údajov NBS na priemernej úrovni 10%. Ďalej znalecká organizácia uviedla, že sekundárny podnikateľský zisk získaný reinvestovaním ušlého zisku

- vyčísleného znaleckou organizáciou na úrovni 9.215.722,- Sk možno vypočítať s úrokom 10% ročne podnikateľského ročného úročenia za obdobie 48 mesiacov (počet mesiacov termínu plnenia kúpnych zmlúv uzavretých so spoločnosťou F. a B.), pričom na základe výpočtu uvedeného na č.l. 36 skonštatovala, že uplatňovaný nárok žalobcu na náhradu škody z titulu ušlého zisku vo výške 3.883.771,- Sk, ktorý by bol dosiahnutý reinvestovaním zisku vo výške 23.122.850,- Sk považuje za nereálny a potvrdzuje túto výšku v úrovni 1.843.144,40 Sk. V závere na č.l. 37 znalecká organizácia uviedla, že analyzovala pre potreby posúdenia peňažných tokov žalobcu ním predložené účtovné doklady a peňažné denníky, na základe ktorých možno konštatovať viacero nezrovnalostí vo vedení účtovníctva, ktoré boli popísané v jednotlivých častiach posudku. Z najpoužiteľnejších poskytnutých zdrojov zostavila prehľad o finančnej situácii podnikateľa, z ktorého vyplýva, že od roku 2000 dosahoval kladný výsledok hospodárenia a disponoval finančnými prostriedkami, ktoré mohol použiť na svoje obchodné aktivity. Z dokladov predložených žalobcom vyplýva, že v peňažnom denníku ani v pomocných knihách neúčtoval o: faktúre vystavenej spoločnosťou N.., č. XXXXXX, výdavkovom pokladničnom doklade z 2.3.2003 v prospech A.. E., úrokoch z omeškania vyplývajúcich z prijatej pôžičky od A. C.. V prípade, že o týchto skutočnostiach súvisiacich s podnikateľskou činnosťou žalobcu nebolo účtované, možno konštatovať, že účtovníctvo, a teda i účtovná závierka neposkytujú verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, ani o fin. situácii podnikateľského subjektu. Toto tvrdenie, že neposkytuje verný a pravdivý obraz podporuje aj skutočnosť, že zostatky v pokladni v priebehu roka 1999, 2001 a 2002 dosahovali aj záporné hodnoty, čo však v prípade fyzického zostatku hotovosti nie je možné a zjavne sa jedná o porušenie výkazovej a finančnej disciplíny. Škodu, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť možno posúdiť z viacerých pohľadov: A/ podľa vývoja priemerných cien dreva 6.164.559,90 Sk, B/ zohľadnením reálnych podmienok podnikania z nevyužitia fin. prostriedkov z nadmerných odpočtov DPH až 9.215.722,- Sk, C/ z toho vyplývajúci sekundárny ušlý zisk 1.843.144,- Sk, ktoré však v tomto v znaleckom dokazovaní nie sú použiteľné, nakoľko žalobca disponoval finančnými prostriedkami, ktoré pri svojej podnikateľskej činnosti mohol použiť a ani tie nevyužil na rozšírenie výroby. Znalecká organizácia odporučila súdu ustáliť výšku škody, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť na úrovni úrokov z prijatej pôžičky a bankových úverov, a to vo výške 2.864.785,- Sk, ktorá jediná sa dá v tomto súdnom procese aplikovať.

8. Súd prvej inštancie považoval v súvislosti s prechodným ustanovením § 27 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, účinného od 1.7.2004, za potrebné uviesť, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (teda pred 1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Týmto predpisom bol zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V tej súvislosti je potrebné uviesť, že niektoré rozhodnutia, ktorých nezákonnosť, alebo nesprávnosť postupu, bola namietaná v tomto konaní, boli vydané / uskutočnené/ i za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., v súvislosti s čím sa nárok na náhradu škody potom posudzuje podľa ustanovení Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tej súvislosti považoval za potrebné uviesť, že predpoklady zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie i nesprávny úradný postup podľa Zák. č. 514/2013 Z.z. v sú rovnaké ako i v prípade zákona č. 58/1969 Zb., a to preukázané nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

9. Konštatoval, že z citovaných ustanovení vyplýva, že zákon č. 58/1969 Zb. v § 22 ods. 1 stanovoval, že právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa ustálenej judikatúry pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený subjekt dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného subjektu o vzniknutej škode. Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený subjekt sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že je možné právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Pre počiatok behu premlčacej doby u nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody, a nie kedy sa dozvedel o tom, že šlo o postup nesprávny, prípadne v čom nesprávnosť spočívala. Uvedený právny názor zaujal vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd ČR spis. zn. 25CdO 4151/2007. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí spis. zn. 25CdO 2353/2009 zaujal právny názor, že poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, aspoň v približnej výške s možnosťou jeho dodatočného spresnenia. Pre začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 1 Zák. č. 58/1969 Zb. postačuje, aby mu boli známe také skutkové okolnosti, ktoré sú spôsobilé pre záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy, nie je potrebné, aby bol tiež schopný posúdiť existenciu (dôvodnosť) nároku na náhradu škody po právnej stránke. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí spis. zn. 25CdO 2067/2005 zaujal tiež právny názor v súvislosti s výkladom § 22 ods. 1 Zák. č. 58/1969 Zb., že pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode je treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, nielen z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode (poukaz na rozsudok NS ČR publikovaný pod R 38/1975). Zároveň nejde o vedomosť o nesprávnom úradnom postupe samotnom, ale o tom, že v jeho dôsledku vznikla škoda, t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, a to v podobe skutočnej škody (vzniknuté zmenšenie majetku poškodeného), či ušlého zisku (nevzniknuté zväčšenie majetku poškodeného, ktoré bolo možné, keby nebolo škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh veci (NS ČR sp. zn. 25 CdO 2067/2005). NS ČR vo svojom rozhodnutí spis. zn. 25CdO 1793/2004 zaujal názor, že subjektívna premlčacia doba začína bežať okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda kedy zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) jej rozsah tak, aby bolo možné tiež určiť približne výšku škody v peniazoch. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí spis. zn. 25CdO 2758/2004 v súvislosti s plynutím premlčacej doby v prípade ušlého zisku vo svojom rozhodnutí zaujal názor, že subjektívna premlčacia doba k uplatnenému nároku na náhradu škody nemôže začať plynúť skôr než škoda vôbec vznikla. Majetková škoda spočívajúca v strate zisku z podnikania môže vzniknúť až v okamžiku, keď ku strate zisku skutočne došlo. Pokiaľ škoda nevznikla, nestratil sa zisk, nemohol žalobca svoj nárok uplatniť už na súde. V prípade, ak dochádza ku strate zisku za každý mesiac podnikania, beh premlčacej doby je potrebné posúdiť zvlášť za každý mesiac, v ktorom ku strate zisku malo dôjsť. K tomu, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, nie je potrebné, aby poznal výšku škody presne, ale o škode sa poškodený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume, s možnosťou jeho dodatočného spresnenia. Záver o tom, že pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje orientačná (približná) znalosť rozsahu (výšky škody) vyplýva aj z toho, že sa výška škody zisťuje v súdnom konaní a definitívny záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku súdu. V súvislosti s príčinnou súvislosťou uviedol, že pokiaľ by škodlivý následok na strane poškodeného nastal aj bez tvrdenej skutočnosti (príčiny), nemôže nastať ani zodpovednosť žalovaného za škodu.

10. Keďže zástupca žalobcu po vykonanom dokazovaní na pojednávaní konanom dňa 26.10.2017 uviedol, že trvá na podanej žalobe len v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 2.864.785,- Sk, čo predstavuje v prepočte 95.093,44 eur, ktorú ako jedinú škodu uznala znalecká organizácia v znaleckom posudku a vo zvyšnej časti o zaplatenie 29 665 903,-Sk, čo predstavuje v prepočte 984.727,58 eur, vzal podaný žalobný návrh späť, pričom keďže zástupkyňa žalovaného so späťzatím vyslovila výslovný súhlas na pojednávaní konanom 26.10.2017, na základe toho súd prvej inštancie konanie sčasti o zaplatenie 29 665 903,-Sk, čo predstavuje v prepočte 984.727,58 eur, v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil.

11. V súvislosti s vyjadrením zástupcu žalobcu považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že škodu vo výške 2.864.785,- Sk znalecká organizácia B.. v znaleckom posudku č. XX/XXXX z 29.11.2016 špecifikovala na strane 25uvedeného (č.l. 600 spisu), a to tak, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi z titulu potreby fin. prostriedkov z cudzích zdrojov možno vyčísliť spolu vo výške 2.864.785,- Sk, t.j. úroky zo zmluvy o pôžičke od A. C. vo výške 2.565.000,- Sk a zo sumy 299.785-, Sk z titulu vynaložených úrokov z úverov v rokoch 2004 až 2006.

12. V tej súvislosti taktiež uviedol, že vzhľadom k tomu, že v konaní bola zo strany žalovaného vznesená námietka premlčania uplatňovaných nárokov na náhradu škody, súd sa zaoberal ako prvoradou v konaní otázkou, či žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 2.864.785,- Sk, čo predstavuje v prepočte 95.093,44 eur, je premlčaný resp. nie. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. jednoznačne v § 22 ods. 1 stanovoval, že právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Pre počiatok plynutia premlčacej doby u nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody a nie kedy sa dozvedel o tom, že šlo o postup nesprávny prípadne v čom nesprávnosť spočívala. V danej veci nárok na náhradu škody vo výške 2.565.000,- Sk pozostáva podľa znaleckej organizácie zo škody, ktorá vznikla žalobcovi z titulu potreby fin. prostriedkov z cudzích zdrojov, a to vo výške 5x 513.000,- Sk za roky 2000 až 2004, teda na úrovni priemerného úroku podľa údajov NBS vo výške 10 % p.a., ktorá škoda žalobcovi vznikla v súvislosti so zaplatením úrokov z pôžičky od A. C. 5 x po 666.900, -Sk v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004. Podľa názoru súdu žalobca sa o prípadne vzniknutej škode z titulu vyplatených úrokov A. C. dozvedel v deň eventuálneho vyplatenia týchto úrokov A. C., t.j. v uvádzaných dňoch, na základe čoho súd prvej inštancie vyhodnotil, že nárok na náhradu škody z titulu eventuálne vyplatených úrokov z pôžičky A. C. v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001 a 17.12.2002, je premlčaný, a to s prihliadnutím k tomu, že žaloba bola doručená súdu prvej inštancie až 23.07.2007, kedy nesporne uplynula trojročná zákonná premlčacia doba na uplatňovanie uvedených nárokov na náhradu škody z titulu vyplatených úrokov z pôžičky v uvádzanom období. Premlčaný je podľa názoru súdu prvej inštancie i nárok na náhradu škody z titulu vyplatených úrokov z pôžičky dňa 19.12.2003, ktoré znalecká organizácia vyčíslila vo výške 513.000,- Sk, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov v zmysle § 22 ods. 3 Zák. č. 58/1969 Zb. neplynie. V tomto prípade žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola doručená MS SR dňa 6.7.2006 a odpoveď od MS SR bola žalobcovi zaslaná v liste z 15.2.2007, na základe čoho súd vyhodnotil, že nárok z titulu náhrady škody z titulu vyplatených úrokov A. C. dňa 19.12.2003 vo výške 513.000,- Sk je tiež premlčaný, keďže lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula podľa názoru súdu dňom 19.6.2007. V tej súvislosti považoval za potrebné podotknúť, že žalobca si škodu z tohto titulu, teda z titulu vyplatených úrokov z pôžičky od A. C., v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ani neuplatnil. Keďže žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 23.07.2007 podľa názoru súdu prvej inštancie nie je premlčaný nárok na náhradu škody z titulu uvedených úrokov, vyplatených A. C. dňa 21.12.2004, a to v uplatnenej výške 513.000,- Sk. Čo sa týka prezentovaných právnych názorov, že v danom prípade premlčacia doba začala plynúť až odo dňa vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, v tej súvislosti súd udáva, že sa s uvedenými názormi nestotožňuje, a to s poukazom na znenie Zákona č. 58/1969 Zb., ktorý v § 22 ods. 1 jednoznačne stanovuje začiatok plynutia premlčacej lehoty od momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode, resp. od doručenia - oznámenia zrušujúceho rozhodnutia. I keď v niektorých namietaných obdobiach došlo k oznámeniu zrušujúceho rozhodnutia i v období troch rokov pred podaním žaloby na súd, t.j. pred 23.7.2007, teda v období po 23.7.2004, kedy by sa potom uvedené nároky na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného nepovažovali za premlčané, v tej súvislosti je potrebné uviesť, že tieto uplatnené nároky na náhradu škody nie je možné priznať z nasledovných dôvodov.

13. V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ale i zák. č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Inak povedané základným predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody je v konaní nesporne preukázať okrem vyššie uvedených predpokladov i vznik a existenciu škody, čo podľa názoru súdu prvej inštancie v tomto súdnom konaní preukázané nebolo.

14. I keď znalecká organizácia vo vyššie uvedenom vyčíslila škodu, na ktorej žalobca v konaní trval, vyššie uvedeným spôsobom, v závere uvedeného ale i v odpovedi na otázku č.1 na strane 11 uvedeného / č.l. 610 spisu/ znal. organizácia zároveň konštatovala, že žalobca disponoval dostatočnými fin. prostriedkami, ktoré mohol pri svojej podnikateľskej činnosti použiť a ani tieto nevyužil, a to konkrétne za obdobie marec 2000 mal výsledok hospodárskej činnosti, teda rozdiel príjmov a výdavkov vo výške plus 1.010.884,30 Sk, za apríl 2000 plus 76.982,90 Sk, za máj 2000 plus 1.781.747,90 Sk, za jún 1.652.390,50 Sk. Za mesiac december 1999 mal žalobca výsledok tejto hospodárskej činnosti mínus 390.290,60 Sk a za február 2000 mínus 27.530,60 Sk, avšak v tej súvislosti je však potrebné podotknúť, že v predchádzajúcom období v roku 1999, a to za mesiace marec až október 1999 mal žalobca výsledok hospodárskej činnosti vždy kladný, a to v rozpätí od 1.108.871,40 Sk ( za október 1999) až 2.077.743,- Sk (za september 1999), za mesiac. Ďalej je potrebné uviesť i to, že podľa názoru súdu žalobca neudržal dôkazné bremeno o existencii uvedenej škody z titulu vyplatených úrokov z pôžičky A. C., a to z dôvodu, že z výpovede svedka A. C. na pojednávaní konanom 6.2.2014 (č.l. 535 spisu) vyplýva, že pôžičku vo výške 5.130.000,- Sk mal požičať žalobcovi a vyplatiť žalobcovi v hotovosti hneď po uzavretí zmluvy, pričom si tiež tieto peniaze svedok A. C. mal požičať od kamaráta P. A., s ktorým mal mať tiež uzavretú písomnú zmluvu o pôžičke. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že znalecká organizácia vo vyššie uvedenom znaleckom posudku v odpovedi na otázku č. 5 (č.l. 617 spisu) uviedla, že príjem z pôžičky podľa dokladu, ktorý sa nachádza na č.l. 377 spisu, nie je v peňažnom denníku za rok 1999 zaevidovaný a taktiež nie je v peňažnom denníku v deň 20.12.1999 zaúčtovaná pôžička vo výške 5.130.000,- Sk. Znalecká organizácia sa vyjadrila, že pokladničný doklad na sumu 5.130.000,- Sk je možné vysvetliť tak, že doklad bol vytvorený umelo, skôr dodatočne, pričom o fin. prostriedky z pôžičky mohlo ísť o tie fin. prostriedky, ktoré žalobca v priebehu roka 1999 podľa peň. denníka priebežne vložil, a to na podnikanie z iných zdrojov, a to dňa 18.10.1999 sumu 120.000,- Sk, 31.10.1999 sumu 1.500.000,- Sk, 30.11.1999 sumu 2.000.000,- Sk a ďalej v decembri 1999 sumu 1.300.000,- Sk, čo predstavuje spolu 4.920.000,- Sk. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že uvedené dohady znaleckej organizácie sú v zjavnom rozpore s vyjadrením svedka A. C., ktorý sa v priebehu tohto súdneho konania jednoznačne vyjadril, že tieto peniaze vyplatil žalobcovi v hotovosti hneď po uzavretí zmluvy, ktorá zmluva bola nesporne uzavretá dňa 20.12.1999 (č.l. 375 spisu). Znalecká organizácia ďalej v uviedla, že z jej zistení vyplýva, že žalobca vykazoval prijatú pôžičku ako záväzok iba k 31.12.1999 a k 31.12.2000, pričom sumy úverov k 31.12.2004, 31.12.2005 a k 31.12.2006 predstavujú záväzok z titulu prijatých bankových úverov žalobcom a nezahŕňajú záväzok z titulu prijatej pôžičky od A. C.. Taktiež podľa zistení znaleckej organizácie splatenie pôžičky A. C. podľa pokladničného dokladu z 24.6.2005, nebolo v peňažnom denníku zaúčtované, v súvislosti s čím ZO vyjadrila pochybnosť o jej splatení v roku 2005. Zo zistení znaleckej organizácie taktiež vyplýva, že analýzou peňažných denníkov žalobcu za roky 2000 až 2004 tiež zistili, že výdavky - úroky hradené podľa dokladov v dňoch 20.12.2000, 21.12.2001, 17.12.2002, 19.12.2003 a 21.12.2004 nie sú zaevidované v účtovníctve žalobcu, pričom tieto úroky vo výške 666.900,- Sk neboli podľa peňažného denníka súčasťou prevádzkovej réžie za roky 2000 až 2004 ani v jednom roku, pričom v prípade použitia pôžičky na podnikateľské účely predstavujú úroky výdavok na prevádzkovú réžiu. Znalecká organizácia taktiež uviedla, že úroky údajne platené v priebehu rokov 2000 až 2004 nie sú zaevidované v účtovníctve žalobcu a je viac než pravdepodobné, že výdavkové doklady tohto charakteru boli dodatočne účelovo vyrobené. Znalecká organizácia taktiež zistila, že ku dňu splatnosti pôžičky žalobca nemal dostatok fin. prostriedkov na splatenie pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk, keďže stav fin. prostriedkov v pokladnici žalobcu a na účtoch predstavoval spolu len 366.623,58 Sk. Znalecká organizácia taktiež zistila, že k dátumom 20.12.2000, 21.12.2001 a 17.12.2002 nemal žalobca v pokladni dostatok fin. prostriedkov na úhradu úrokov vo výške 666.900,- Sk. Tiež dospela k záveru, že podľa ňou zostavených denných zostatkov v pokladni za obdobie 20.12.2000 až 24.6.2005 nedosiahol žalobca v tomto období taký stav fin. prostriedkov, aby uhradil pôžičku od A. C. vo výške 5.130.000,- Sk jednorazovo.

15. Na základe všetkých uvedených zistení zo strany znaleckej organizácie súd prvej inštancie jednoznačne v konaní vyhodnotil, že žalobca v konaní nepreukázal vznik uvedenej škody z titulu vyplatených úrokov z titulu zmluvy o pôžičke A. C.. I keď svedok A. C. potvrdil, že mu zo strany žalobcu boli vyplatené uvedené úroky z titulu zmluvy o pôžičke, súd vyhodnotil uvedenú svedeckú výpoveď ako nehodnovernú a účelovú, najmä vzhľadom na všetky uvádzané zistenia znaleckej organizácie, a to i s prihliadnutím ku skutočnosti, že uvedený svedok taktiež vo svojej výpovedi uviedol, že i on platil pánovi A. úroky z pôžičky, tiež približne v sume 600.000,- Sk ročne, pričom napriek tomu, že súd svedkovi C. na pojednávaní konanom 6.2.2014 uložil predložiť súdu zmluvu o pôžičke uzavretú s P. A., tiež originály

príjmových a výdavkových pokladničných dokladov o tom, že vyplácal pánovi A. každý rok v období rokov 2000 až 2004 úroky, a že v roku 2005 vrátil pánovi A. pôžičku vo výške 5.130.000,- Sk, svedok C. takto neučinil, a teda v konaní ničím hodnoverne nepreukázal, že by mal dostatok fin. prostriedkov na poskytnutie pôžičky vo výške 5.130.000,- Sk žalobcovi . S prihliadnutím na uvedené, a keďže podľa samotných vyjadrení svedka A. C., tento bol v roku 1999 dobrovoľne nezamestnaný, a teda nemal dostatok finančných prostriedkov z vlastných zdrojov na poskytnutie pôžičky žalobcovi v uvádzanej výške, na základe všetkých uvedených skutočností, napriek tomu, že znalecká organizácia ako jedinú prípadnú opodstatnenú škodu odporučila súdu ustáliť výšku škody, ktorá mohla vzniknúť žalobcovi na úrovni vyplatených úrokov z pôžičky od A. C., ako nepreukázanú a teda neopodstatnenú zamietol.

16. Čo sa týka nároku na náhradu škody vo výške 299.785,- Sk, čo predstavuje v prepočte 9.951,04 eur, ktorú škodu ako ďalšiu navrhla znalecká organizácia v zmysle záverov uvedeného žalobcovi priznať, a to z titulu vynaložených úrokov z úverov poskytnutých žalobcovi v rokoch 2004 až 2006, podrobná špecifikácia tejto škody je na č.l. 25 / č.l. 624 spisu/, v tej súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca si túto škodu, teda nárok na náhradu škody z titulu vyplatených úrokov žalobcom z úverov v rokoch 2004 až 2006 v pôvodne podanej žalobe v tomto súdnom konaní, ani v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, riadne neuplatnil. Nárok na náhradu škody z titulu vynaložených úrokov z úverov v rokoch 2004 až 2006, uplatnil zástupca žalobcu až na pojednávaní konanom dňa 26.10.2017, kedy v súvislosti s týmto uplatneným nárokom odkázal na vyčíslenie v ZP. V tej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 139 C.s.p., v zmysle ktorého žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu. V zmysle § 140 ods. 1 C.s.p. zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. V zmysle § 142 ods. 1 C.s.p. o pripustení zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že zmenou žaloby v zmysle cit. ustanovenia § 140 ods. 1 C.s.p. je nielen rozšírenie uplatneného práva, ale aj uplatnenia iného práva. O zmenu žaloby však ide i v takom prípade, ak sa žiada rovnaké plnenie, avšak na základe iného skutkového stavu, než uviedol žalobca v žalobnom návrhu v podanej žalobe / viď uznesenie NS SR 4 Cdo 272/2009 z 27.10.2009/. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatňoval v podanej žalobe ním žalovanú celkovú výšku sumy náhrady škody z iného právneho titulu, ako to ustálila znalecká organizácia v ZP, v časti o vzniknutej škode z titulu vynaložených úrokov z úverov v rokoch 2004 až 2006 vo výške spolu 299.785,- Sk, a keďže zástupca žalobcu nepodal návrh, ktorým by pôvodný žalobný návrh zmenil a nepožiadal o pripustenie zmeny žaloby v tejto časti, konštatoval, že takýto nárok žalobcu nebol v tomto súdnom konaní riadne uplatnený, preto žalobu v tejto časti zamietol.

17. Keďže súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody, resp. táto nebola sčasti v zmysle vyššie uvedeného riadne uplatnená v tomto konaní, v odôvodnení tohto rozhodnutia sa už podrobne nezaoberal posudzovaním splnenia ďalších predpokladov nároku na náhradu škody, a to posudzovaním príčinnej súvislosti medzi škodou a prípadnými namietanými nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovaného a žalobu v celom rozsahu ako neopodstatnenú zamietol.

18. O priznaní nároku žalovanému na náhradu trov konania voči žalobcovi rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. Konštatoval, že žalobca pôvodne žaloval v konaní zaplatenie 1.079.821,02 eur, súd po čiastočnom späťvzatí žaloby, čo posúdil ako procesné zavinenie zastavenia konania, kedy má nárok na náhradu trov konania protistrana v zmysle § 256 ods. 2 C.s.p., nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie v žiadnom rozsahu, na základe čoho žalobca nebol v konaní úspešný v žiadnom rozsahu, preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% žalovanému voči žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, o výške ktorých bude rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí súdu, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe ako dôvodne podanej v celom rozsahu vyhovel, resp. aby tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V prevažnej časti svojho odvolania poukazoval na dôvody zamietnutia návrhu uvedené v napadnutom rozsudku. K vysloveniu právneho názoru súdu prvej inštancie vo vzťahu k

premlčaniu uplatnených nárokov poukázal na podanie predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu zo dňa 21.10.2013, v ktorom prezentuje svoj názor, že vo vzťahu k začatiu plynutia trojročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. je rozhodujúci moment fyzického vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu. Zdôraznil, že s týmto názorom sa plne stotožňuje a nemá k nemu čo dodať. Mal za to, že nie je možné akceptovať preto súdom tvrdenú skutočnosť, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je deň vyplatenia úrokov z pôžičky A. S., ako to prezentuje súd na čl. 37 v bode 51 napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu ČR (rozhodnutie sp. zn. 25Cdo/1793/2004, 28Cdo/479/2009), Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5MCdo/13/2010), KS v Trenčíne (sp. zn. 17Co/133/2005). Ďalej dôvodil, že s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ale predovšetkým na postoj Správcu dane, ktorý zadržiaval finančné prostriedky žalobcu po dobu 4-6 rokov, ignoroval žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, možno ustáliť, že vznášanie námietky premlčania žalobca nemôže považovať za úkon, ktorý je vykonaný v súlade s dobrými mravmi. Mal za to, že nemožno opomenúť, že práve správca dane bol ten subjekt, ktorý nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov, na ktoré mal žalobca zákonný nárok, spôsobil škodu poškodením práv a právom chránených záujmov žalobcu. Zastával názor, že trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu vo vzťahu k primeranosti lehoty na vrátenie dane začala plynúť až od momentu vrátenia nadmerného odpočtu. Mal za to, že taktiež nemôže byť premlčaný nárok na náhradu škody z titulu vyplatených úrokov z pôžičky dňa 19.12.2003 vyčíslený znaleckou organizáciou vo výške 513.000,- Sk, pretože aj tu je potrebné začatie plynutia trojročnej premlčacej doby počítať od momentu fyzického vrátenia DPH žalobcovi. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal vznik uvedenej škody z titulu vyplatených úrokov podľa zmluvy o pôžičke A. S. a spochybnil výpoveď svedka A. C., ktorú považoval za nehodnovernú a účelovú uviedol, že pokiaľ svedok C. nebol schopný predložiť súdu požadované doklady, nemožno len na základe tejto skutočnosti odvodzovať, že ako svedok je osobou nedôveryhodnou, resp. že jeho výpoveď je účelová. Skutočnosť, že tieto listiny neboli predložené nijako neznižuje hodnotu jeho predchádzajúcej výpovede. Uviedol, že pokiaľ boli nejaké listiny z účtovnej evidencie žalobcu stratené v uvedených daňových konaniach, čo je samozrejme možné, nemôže to byť v predmetnom konaní vyhodnotené na ujmu procesných práv žalobcu, resp. ako tvrdenie, že neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie čo sa týka nároku na náhradu škody vo výške 299.785,- Sk (9.951,04 eur), ktorú škodu ako ďalšiu navrhla znalecká organizácia v zmysle záverov znaleckého posudku žalobcovi priznať, že nestačí na jej uplatnenie odvolanie sa na znalecký posudok, a to s tým, že táto škoda žalobcovi vznikla v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného postupu správcu dane a žalobca považuje jej špecifikáciu odvolaním sa na znalecký posudok za dostatočnú a zákonnú. Pripustil, že nebol žalobcom po podaní znaleckého posudku urobený procesný úkon podľa § 139 CSP, teda že nedošlo k zmene žaloby, ktorým sa podľa názoru súdu uplatňuje iné právo, preto v tejto časti ponechal na úvahu odvolacieho súdu, či takýto úkon bol z pohľadu žalobcu potrebný, resp. nevyhnutný.

20. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Poukazovala na to, že žalobca uplatnený a vyčíslený nárok na náhradu škody preukázať nevedel. Žalobca mal záujem vznik škody preukázať tým, že bol nútený uzatvoriť zmluvu o pôžičke z dôvodu, že došlo zo strany správcu dane k zadržiavaniu nadmerného odpočtu. Malo sa jednať o zmluvu o pôžičke uzatvorenú medzi žalobcom a A. C., predmetom ktorej malo byť poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi vo výške 5.130.000 Sk s 13% ročným úrokom. Predmetná pôžička v účtovníctve žalobcu nebola ani vedená. Na túto skutočnosť poukázala samotná znalecká organizácia B. vo svojom znaleckom posudku č. XX/XXXX. Znalecká organizácia ďalej potvrdila, že žalobcom predložený pokladničný doklad na sumu 5.130.000 Sk je možné vysvetliť tak, že doklad bol vytvorený umelo, skôr dodatočne. Taktiež podľa zistení znaleckej organizácie splatenie pôžičky A. C. na základe pokladničného dokladu z 24.06.2005 nebolo v peňažnom denníku zaúčtované, z uvedeného dôvodu znalecká organizácia spochybnila splatenie pôžičky v roku 2005. Zo zistení znaleckej organizácie taktiež vyplýva, že úroky údajne splatené v priebehu rokov 2000 - 2004 nie sú zaevidované v účtovníctve žalobcu a je viac než pravdepodobné, že výdavkové doklady tohto charakteru boli dodatočne účelovo vyrobené. Znalecká organizácia taktiež zistila, že ku dňu splatnosti pôžičky žalobca nemal ani dostatok finančných prostriedkov na splatenie pôžičky a na úhradu úrokov. Opakovane ďalej zdôraznil, že pokiaľ by aj došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy o pôžičke, nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom daňového úradu a vyčíslenou škodou, keďže zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa 20.12.1999, t.j. v čase, keď samotná daňová kontrola ani nezačala. Zápisnica o začatí daňovej kontroly je zo dňa 19.01.2000. Ohľadne škody vo výške 299.785 Sk (9.951,01 eur) sa jedná o škodu, ktorá nebola v súdnom konaní uplatnená v

zmysle príslušných ustanovení CSP. Žalobkyňa uviedla, že s nárokom na náhradu škody, ktorý bol uplatnený len s odkazom na vyčíslenie škody v znaleckom posudku bez podania návrhu na pripustenie zmeny žalobného návrhu, sa taktiež súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne a náležite vysporiadal.

21. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá (výrok II. rozsudku) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bolo konanie z dôvodu späťvzatia žaloby sčasti zastavené, odvolaním napadnutý nebol, a preto v tomto výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

23. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

24. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalobca namietal nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, čím uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ , aj keď v podanom odvolaní uvádza len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

25. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

26. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

27. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

28. Odvolací súd na základe preskúmania rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne, precízne, presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom sa vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené námietky odvolateľa odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s odôvodnením napadnutého rozsudku sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 .

29. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť ÚS SR, ktorý zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m.m.IV.ÚS 112/05, I.ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

30. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08.októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého, pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

31. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

32. Na doplnenie správnosti odôvodnenia súdu prvej inštancie k námietke žalobcu, podľa ktorej s prihliadnutím na okolnosti prípadu vznesenie námietky premlčania, žalobca nemôže považovať za úkon, ktorý je vykonaný v súlade s dobrými mravmi, nakoľko nemožno opomenúť, že práve správca dane bol ten subjekt, ktorý nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov, na ktoré mal žalobca zákonný nárok, spôsobil škodu poškodením práv a právom chránených záujmov žalobcu, odvolací súd uvádza, že samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia inštitútu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania prichádza do úvahy iba vo výnimočných a ojedinelých prípadoch. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pre vyriešenie otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti, nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. V danom spore ani odvolací súd nevzhliadol také okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo nutné vzhľadom na vyššie uvedené neprihliadať na vznesenú námietku premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi.

33. Prvoinštančný súd správne posúdil začiatok plynutia premlčacích dôb a pokiaľ prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným, postupoval správne. Pri uplatnených nárokoch na náhradu škody, ktoré neboli premlčané, správne posúdil, že okrem naplnenia všeobecných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ako aj zák. č. 514/2003 Z.z. (nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) je potrebné preukázať aj vznik a existenciu škody,

ktoré v danom spore preukázané neboli. Jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby aj odvolací súd musel považovať za vecne správne, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 v napadnutej časti ako vecne správny.

34. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci nárok na náhradu jej podľa § 255 ods. 1 vznikol, nakoľko žalovaná si žiadne trovy v odvolacom konaní neuplatnila a preukázateľne jej ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

36. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .