Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_25Co-77-2018.pdf
PDF · 103.39 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/77/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: S. Y., J..: XX.XX.XXXX, G. Q. S. XX, XXX XX K., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.318,63 Eur, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/16/2016-70 zo dňa 30.05.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku pod bodom I..
M e n í rozsudok súdu prvej inštancie pod bodom III. tak, že žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 660,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V III. výroku súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 až 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.01.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 1.318,63 Eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a k náhrade trov konania. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zo dňa 15.03.2017 žalobu zamietol a voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Prešove svojím uznesením zo dňa 16.01.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na odôvodnenie uznesenia odvolacím súdom. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX bol žalobca v postavení spotrebiteľa žalovaný v konaní. Žalobca sa domáhal voči nemu zaplateniu sumy 2.049,44 Eur. V konaní bol z väčšej časti úspešný v tomto konaní žalobca, pretože súd ho zaviazal na zaplatenie istiny 730,81 Eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu o sumu 1.318,63 Eur zamietol. Žalobca uviedol, že túto čiastku práve žaluje, pretože je to suma,
o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť. Poukazoval pritom na § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dodávateľ zneužil svoje postavenie, nekonal voči nemu ako spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou a domáhal sa plnenia zo zmluvy, ktorá neobsahovala všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Z priloženého rozsudku tunajšieho súdu XXC/XXX/XXXX zo dňa 08.10.2014, ktorý sa stal právoplatným dňa 29.10.2014 súd prvej inštancie zistil, že okresný súd vyhovel žalobcovi v konaní o 2.049,44 Eur v časti istiny 730,81 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal pritom, že predmetná zmluva neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a taktiež ani výšku, počet, termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, a teda poskytnutý úver súd považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania a v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu, ktorého právnym názorom bol súd prvej inštancie viazaný, tak súd prvej inštancie rozhodol o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a to v polovici žiadanej výšky. Poukázal pritom na názor krajského súdu, ktorý konštatoval, že v danom prípade sa jednalo o závažné a viacnásobné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, a že priznanie finančného zadosťučinenia sa javí ako dôvodné. Súd prvej inštancie zvážil požadovanú výšku finančného zadosťučinenia a mal za to, že žalovaná výška nie je odôvodniteľná a nie je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a podľa súdu nezodpovedá účelu, ktorým je poskytovanie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa a porušovateľa práv spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti opätovne dal do pozornosti žalobcovi, že žalovaný z poskytnutých peňazí nedostane nič okrem riadneho úroku z omeškania, čo sa javí ako dostatočná sankcia a v zmysle záverov krajského súdu, že má žalobca byť aspoň v časti úspešný primeraného finančného zadosťučinenia sa javí polovica žiadanej sumy ako primeraná súdu a sankciou na hornej hranici únosnosti v právnom štáte.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že každá zo strán mala úspech v polovici a preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok.
5. Proti tomuto rozsudku v časti jeho III. výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej odvolanie žalobca. Žalobca navrhol zrušiť rozsudok v napadnutom výroku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenia veci súdom prvej inštancie. Žalobca považuje za mylný názor súdu prvej inštancie, ktorým sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak uvažoval o pomere úspechu a neúspechu, ako o pomere medzi sumou uplatnenou žalobou a sumou, ktorú priznal. Podľa žalobcu ak súd prvej inštancie priznal nárok vo výške podľa vlastnej úvahy, teda z tohto pohľadu vo výške 100 % z vlastnej úvahy, tak v takom pomere úspechu a neúspechu mal priznať aj náhradu trov konania, teda v rozsahu 100 %. Uviedol, že v takýchto prípadoch nejde o pomer prevažujúcej miery úspechu strán podľa hodnoty sporu obsiahnutej v žalobe, ale je potrebné aplikovať § 264 ods. 1 C.s.p.. Podľa § 264 ods. 1 C.s.p., sa tak posudzuje nielen hodnota, ktorá má byť základom pre výpočet súdneho poplatku, ale aj hodnota nároku, ako takého, na účely C.s.p. (spojka alebo), teda aj na určenie hodnoty, z ktorej možno vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to prípadne aj v spojení s čl. 4 ods. 1 C.s.p.. V súvislosti s odvolacími námietkami a na podporu svojich tvrdení poukázal žalobca na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove a na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017.
6. Odvolanie proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote aj žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru o vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Súd jeho vznik odôvodnil tým, že žalobca preukázal v konaní porušenie svojho práva - spotrebiteľa. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, o porušenie akého práva by malo ísť. Súd prvej inštancie toto právo nekonkretizoval, čo znamená, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či je splnený predpoklad uvedený v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Zákonná úprava nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi len preto, že uplatnil nejaké právo, ale len vtedy, ak úspešne uplatnil porušenie práva stanoveného na ochranu spotrebiteľa. Zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a kontextu celého uvedeného zákona je logické, že má ísť o právo určené na ochranu spotrebiteľa. To, že by mal súd prvej inštancie preukázané, že došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa určeného zákonom z rozsudku nevyplýva. Súd prvej inštancie odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo spochybňuje, ako a čím bol vlastne dôvod nároku preukázaný. Nedostatočné odôvodnenie predpokladu, od ktorého súd prvej inštancie odvodzuje dôvodnosť uplatňovaného nároku neumožňuje preskúmať ani výšku priznanej sumy. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/09 týkajúce sa riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania,
skutkových zistení a právneho posúdenia súdu prvej inštancie vysloveného v napádanom rozsudku nevyplýva, či je splnený zákonný predpoklad pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Súdom uvádzané závery neumožňujú posúdiť, či v konaní vôbec boli splnené podmienky pre postup podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Nárok na finančné zadosťučinenie zákon nespája s postavením osoby ako spotrebiteľa, ale s porušením práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Z toho potom vyplýva, že takýto nárok nevzniká osobne titulom jej postavenia spotrebiteľa, ale len v spojení s konkrétnym právom. Podľa žalovaného napádaný rozsudok neobsahuje ani žiadne konkrétne dokázané skutočnosti, na základe ktorých súd priznal nárok na finančné zadosťučinenie v sume 660,- Eur. Súd odkazuje len na to, že mal preukázané porušenie práva spotrebiteľa, a uvedenú sumu považuje za primeranú. Z rozsudku nevyplýva žiadny dôvod, ktorý by umožňoval rozsudok preskúmať aj čo do výšky uvedenej sumy. Odôvodnenie sumy priznaného nároku nemá oporu v dokazovaní, v žiadnej preukázanej skutočnosti. Aj úvaha súdu musí vychádzať z konkrétnych dokázaných skutočností, čo sa v tomto prípade nestalo. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Na základe doručených výziev súdu prvej inštancie sa protistrany k podaným odvolaniam nevyjadrili.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej je vecne správne a odvolanie žalobcu proti výroku o náhrade trov konania je odôvodnené.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
12. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
13. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax, spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.
14. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
15. Ako to už odvolací súd uviedol, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.
16. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľa uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
17. Nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva, alebo povinnosti, správne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa 08.10.2014, v ktorom bolo preukázané porušenie práv spotrebiteľa, za takéto porušenie možno považovať aj to, ak si žalobca úspešne uplatnil svoje práva ako spotrebiteľ a žaloba v tomto konaní bola čiastočne zamietnutá aj z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným neobsahovala zákonné náležitosti. Uvedenie zákonných náležitostí zmluvy patrí medzi ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ sa spotrebiteľ ako žalovaný v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské práva a z toho dôvodu bude žaloba zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva.
18. Pre úplnosť odvolací súd opätovne dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..
19. V súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcom uznesení o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie aj teraz odvolací súd s poukazom už na vyššie uvádzané konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobca úspešne domáhal na všeobecnom súde, je priznanie finančného
zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa.
20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
21. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného zadosťučinenia ako neprimeraná.
22. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).
23. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval odvolanie žalovaného voči výroku, ktorým súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, za nedôvodné a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v tomto napadnutom I. výroku ako vecne správny potvrdil.
24. Odvolací súd však posúdil ako odôvodnené odvolanie žalobcu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania a stotožnil sa s obsahom odvolania žalobcu.
25. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
26. Odvolací súd konštatuje, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom sa prihliadalo na to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, nie je možné samotný úspech strany v konaní hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, v akej výške si primerané finančné zadosťučinenie žalobca uplatnil podanou žalobou a aká skutočná výška mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania. Uvedený postup je možný v zmysle čl. 3, čl. 4, čl. 17 ods. 2 C.sp., keď neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený.
27. V predmetnom konaní sa žalobca voči žalovanému domáhal primeraného finančného zadosťučinenia, pričom za daného stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný a stanovenie konkrétnej výšky priznaného finančného zadosťučinenia záviselo od posúdenia a úvahy súdu. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá len také rozhodnutie, kedy žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu aj v tomto prípade, keď súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. V takomto prípade
má žalobca právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu zo sumy, ktorá mu bola priznaná, kedy sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
28. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc z výšky prisúdenej sumy.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).