Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-173-2018.pdf
PDF · 117.42 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/173/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore veci žalobcu: S., zastúpeného I. proti žalovaným: 1/ O. 2/ D., o zaplatenie 8.518,50 eur s písl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. marca 2018, č.k. 3Csp/64/2017 - 91, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o náhrade trov konania (výrok IV.) p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 8.231,85 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.518,50 eur od 05.04.2014 do 17.04.2017, vo výške 5 % ročne zo sumy 8.457,45 eur od 18.04.2017 do 15.05.2017, vo výške 5 % ročne zo sumy 8.398,51 eur od 16.05.2017 do 13.07.2017, vo výške 5 % ročne zo sumy 8.336,08 eur od 14.07.2017 do 16.07.2017, vo výške 5 % ročne zo sumy 8.275,28 eur od 17.07.2017 do 14.08.2017, vo výške 5 % ročne zo sumy 8.231,85 eur od 15.08.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. konanie v časti o zaplatenie istiny 286,65 eur s príslušenstvom zastavil a výrokom IV. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 58.98 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.03.2017 domáhal zaplatenia sumy 8.518,50 eur s príslušenstvom. V žalobe uviedol, že so žalovanými uzatvoril dňa 30.09.2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 10.650 eur. Žalovaní úver nesplácali riadne a včas a tak pristúpil k zosplatneniu dlžnej sumy k 04.04.2014. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci, ustanovení zákona a na základe vykonaného dokazovania, po zhodnotení jeho výsledkov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere a dospel k záveru, že tá obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, preto sa úver nebude považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň si žalobca nenárokoval nijaké poplatky, ktorých dohodnutie by súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaní svoj dlh na pojednávaní uznali a oznámili, že chcú dlh splácať v rámci ich schopností a možností. Súd prvej inštancie prihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 286,65 eur, ktoré potvrdili aj žalovaní a preto v tejto časti konanie zastavil. Vzhľadom na uvedené žalobcovi priznal sumu 8.231,85 eur spolu s úrokom z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku I. rozhodnutia, odo dňa nasledujúceho po zosplatnení dlžnej sumy s prihliadnutím na jednotlivé splátky žalovaných v priebehu konania. Zároveň priznal žalobcovi úrok vo výške 5 %, keďže v tejto výške si ho žalobca uplatnil. Žalobcovi nepriznal nárok na vyčíslený úrok vo výške 2.123,40 eur, pretože tento nemal za preukázaný, vzhľadom na to, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok po zosplatnení a žalobca nepreukázal, že by išlo o vyčíslený úrok do zosplatnenia pohľadávky. Takisto nepriznal žalobcovi
nárok na zmluvný úrok vo výške 10,90 % ročne zo sumy 8.231,85 eur od 16.03.2017 do zaplatenia, keďže celý dlh bol splatný k 04.04.2014 a od splatnosti celého dlhu žalobcovi patrí nárok iba na úrok z omeškania a nie na dohodnutý zmluvný úrok (vzhľadom na to, že dohodnutý úrok už je započítaný v celkovej výške istiny, keďže úver nie je bezúročný a bez poplatkov). Vzhľadom na vyššie uvedené v tejto časti nárok žalobcu zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 58,98 %, čo predstavuje jeho čistý úspech vo veci. Žalobcovi súd priznal sumu 8.231,85 eur, čo predstavuje 79,49 % žalobcom žalovaného nároku. Žalobca mal teda úspech vo výške 79,49 % a žalovaní vo výške 20,51 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 58,98 % (79,49 - 20,51 = 58,98).
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca čo do jeho zamietajúcej časti (výrok II.) a súvisiacej časti o náhrade trov konania (výrok IV.), uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) a d) a z obsahu odvolania vyplýva, že tiež b/ CSP (nesprávne skutkové a právny závery, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a porušenie práva na spravodlivý proces) namietajúc jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatočné odôvodnenia. Uviedol, že predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach. Výklad zákona spôsobom, k akému dospel súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov, ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Poukázal na závery rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, 31 Cdo 2851/1999, 32 Cdo 2782/1999, 29 Cdo 2606/2000, 33 Cdo 113/2008, ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie postupoval nad rámec zákona, nakoľko vyvodzoval vlastné závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, pričom jeho správnosť, či zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná. Namietal, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť informovať žalobcu o tom, že považuje skutočnosť uplatnených úrokov do zosplatnenia za spornú, čím odňal žalobcovi právo riadne uplatňovať jeho procesné práva. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolaciemu súdu žalobca navrhoval rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaných na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v odvolaním dotknutých častiach a jemu predchádzajúceho konania.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - v zamietajúcom výroku (II.) a v súvisiacom výroku (IV.), je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcich častiach (výrok I. a výrok III.) nepreskúmaval, keďže tieto suspenzívnym účinkom odvolania napadnuté neboli.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).
7. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
8. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
9. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a odvolacím prieskumom ex offo nebola zistená ani
žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok (ktorú odvolateľ ani netvrdil), teda nedošlo z hľadiska vyššie uplatnených odvolacích námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.
12. Pokiaľ odvolateľ tiež namieta, že nemohol realizovať svoje procesné práva, pretože súd prvej inštancie ho neoboznámil o tom, že považuje uplatnené úroky do zosplatnenia za spornú skutočnosť, čo indikuje tiež v prospech uplatnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, tak k jeho naplneniu nedošlo ani vo vzťahu k tejto odvolacej námietke, pretože základným predpokladom pre to, aby sa odvolateľ bol zo strany súdu (postupom podľa § 181 ods. 2 CSP) dozvedel o.i. tiež to, ktoré skutočnosti súd považuje za sporné bolo, aby sa zúčastnil pojednávania, k čomu však v posudzovanej veci nedošlo. Odvolateľ napriek tomu, že bol riadne a včas predvolaný sa pojednávania nezúčastnil, preto to bol on sám, kto si v namietanom smere znemožnil svojou nečinnosťou realizovať svoje procesné práva, čo rozhodne nemôže ísť na ťarchu postupu súdu prvej inštancie. 13. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na princípy, ktorými je ovládané sporové konanie. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola, alebo nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu, ktorými princípmi je a tiež bude nepochybne ovládané konanie tiež v posudzovanej veci, preto je na zodpovednosti strán sporu, ako sa z hľadiska produkovania tvrdení a dôkazov s nimi vysporiadajú, keďže ich nečinnosť v tomto smere im legitímne nemôže priniesť iné, ako v neprospech tej strany, ktorá nebude dostatočne aktívna, vydané rozhodnutie. Len také skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa nároku na zmluvné úroky, aké produkoval, mohli byť tiež predmetom posúdenia súdom prvej inštancie.
14. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobcovi nepatria zmluvné úroky po zosplatnení úveru popri úrokoch z omeškania, na základe ktorého žalobu v dotknutej časti zamietol, keď žalobca súčasne nepreukázal, že súčasťou uplatneného nároku na zmluvné úroky (2.123,40), bol tiež úrok do zosplatnenia úveru a súčasne zaviazal žalovaných v rozsahu čistého úspechu žalobcu, nahradiť mu trovy konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:
19. V danom spore súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu uzavretú medzi predchodcom žalobcu a žalovanými dňa 30.09.2010 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže veriteľom je právnická osoba poskytujúca úvery a pôžičky v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžníkmi sú fyzické osoby, ktorým bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon podnikania či zamestnania. Na základe úverovej zmluvy predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovaným peňažné prostriedky formou splátkového úveru za podmienok uvedených v zmluve a vo VOP, a to vo výške úveru 10.650,- eur. Žalovaní sa zaviazali úver splácať v 120-tich pravidelných splátkach vo výške 165,96 eur. Dňa 04.04.2014 výzvou na úhradu dlžnej sumy predchodca žalobcu vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy a oznámil im, že ku dňu 04.04.2014 došlo k zosplatneniu celého dlhu. Žalovaní celkovo do zosplatnenia uhradili predchodcovi žalobcu sumu 1.516,08 eur.
20. Odvolací návrh žalobcu smeroval voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba v časti jeho nároku na zaplatenie úroku vo výške 2.123,40 eur, pretože tento súd prvej inštancie nemal za preukázaný, vzhľadom na to, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok po zosplatnení a žalobca nepreukázal, že by išlo o vyčíslený úrok do zosplatnenia pohľadávky a zmluvného úroku vo výške 10,90 % ročne zo sumy 8.231,85 eur od 16.03.2017 do zaplatenia.
21. Súd prvej inštancie mal za to, že úroky z úveru za dobu po vyhlásení splatnosti úveru popri úrokoch z omeškania žalobcovi nepatria, preto žalobu v tejto časti zamietol. Žalobca sa prostredníctvom odvolacích námietok dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvania záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru.
22. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, už zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval cit. ,,Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ (§ 369 Obchodného zákonníka) - uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo/143/98. V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania.
23. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo dňa 02.09.2015, rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10.02.2016) sa priklonila k právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omeškania, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Tento právny názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne odôvodnené, nemožno považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
24. Uvedenou problematikou sa odvolacie senáty Krajského súdu Trenčín zaoberali tiež v rozhodnutiach, príkladmo zo dňa 26.04.2016 pod č.k. 6Co/304/2015, zo dňa 18.07.2017 pod č.k. 6Co 303/2017 a tiež ďalších, kde vyslovili : „Keďže tento stav netrvá, (rozumej stav trvania záväzku pred zosplatnením úveru) je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide oproti právny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej, alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.“.
25. Od vyššie uvedeného právneho názoru nemá dôvod sa odvolací súd odkloniť ani v preskúmavanej veci. Na podporu jeho správnosti aj v tomto prípade poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, v zmysle ktorého ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
26. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol tiež Krajský súd v Prešove, vychádzajúc z ktorého úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
27. S uvedeným právnym názorom sa identifikuje odvolací súd tiež v posudzovanej veci, čím je vyššie uvedená odvolacia námietka nespôsobilou k inému, v prospech žalobcu spôsobilému rozhodnutiu.
28. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok žalobcu nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, v jeho zamietajúcej časti (výroku II.) a v súvisiacom výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im v zmysle § 255 ods. 1 CSP v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaných 1/ a 2/ v zmysle § 251 ods. 1 CSP, preto odvolací súd rozhodol, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
30. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).